Úvod / Nyitóoldal
   
 
Oto Psenak  2013-09-18   5,509
Týmto príspevkom splácame veľký dlh, keď predstavuje verejnosti historika, archivára, rímsko-katolíckeho kňaza Michala (Mihálya) Matunáka (17. 07. 1866 - 5. 12. 1932), rodáka zo Šurian, ktorý sa vo svojej rozsiahlej historickej tvorbe venoval niekoľkými štúdiami aj svojej bližšej patrii, jeho dejinám hlavne  z obdobia protitureckých bojov.  

 

Terajšie Nové Zámky stoja od roku 1580, teda štyristo rokov. Sto rokov hrali úlohu v svetových dejinách. Chránili a bránili severozápadné zvyšky krajiny proti mohamedánskej moci, ktorá si podmaňovala svet. Vynikajúcim spôsobom sa podieľali na záchrane európskej kresťanskej civilizácie. Takmer tristo rokov uplynulo odvtedy, čo zrúcali ich krvou zaliate a zadymené bašty a Nové Zámky žijú mierovým životom. V meste, ktoré bolo za oných čias obohnané silnými hradbami, kde hrdinstvo stálo na stráži s vražednou zbraňou a zvuk zvonov sa miešal s rachotom diel, praskotom pušiek a vreskom poľníc, dnes ľudia statočne pracujú v priemysle a poľnohospodárstve.

Pri tejto príležitosti sa chceme zmieniť o jednom období z bohatej minulosti Nových Zámkov, ktoré hrali úlohu vo svetových dejinách — o tureckom období.
Po Súlejmanovi Nádhernom, ktorý skonal pod dobytým Szigetvárom roku 1566, začal lesk tureckého polmesiaca za vlády slabých nástupcov blednúť. 2e si ríša zachovala aj za vlády hýrivých a márnotratných padišahov svetový význam a neupadla tak rýchlo ako Uhorsko tridsaťšesť rokov po smrti Mateja Hunyadiho, za to mohla ďakovať iba svojmu stálemu, cvičenému a sfanatizovanému vojsku a demokratickej štátnej organizácii, na ktorej tak pevne spočívala, ako aj inštitúciám, ktorými predbehla Európu o celé stáročia.

V Osmanskej ríši boli všetci muslimovia rovnoprávni. Veľkovezírom sa mohol stať pastierov syn alebo predavač ovocia na trhu. Každý si sám riadil svoj osud. Mohol si usmerniť budúcnosť podľa svojich schopností a šikovnosti, lebo nejestvoval dedičný majetok, nebolo titulov, ani len rodinných mien.

Tak sa stalo, že za každého slabého panovníka sa povzniesli vynikajúce sily a talenty zväčša z najnižších, zdravých vrstiev, aby sa stali veľkovezírmi a zachránili ríšu.
Za panovania Mehmeda IV. (1648—1687) dve veľké osobnosti, veľkovezíri Mehmed Köprülü [1] a jeho syn Ahmed Köprülü naposledy víťazne niesli prorokovu svätú zástavu, zvanú sandžak-i šerif. Mehmed Kôprulú drvivo porazil roku 1656 Benátky, ktoré predstavovali na mori veľkú moc, opevnil Dardanely dvoma silnými pevnosťami, v Sedmohradsku zničil Juraja II. Rákóczi-ho a roku 1660 dobyl Veľký Varadín (Oradea). Ahmed Köprülü pripravil roku 1662 Sedmohradsko o stotisíc obyvateľov, dosadil za knieža Michala Apaffy-ho a roku 1663 sa zmocnil hlavnej ochrannej bašty našej vlasti, Nových Zámkov.

Víťazný veľkovezír sa nahneval na cisára a kráľa Leopolda, ktorý s čoraz väčšími nárokmi vystupoval v Sedmohradsku a svojmu spojencovi Jánovi Keményovi poslal na pomoc proti Turkom značné vojsko na čele s Montecuccolim. Leopold to spozoroval, a preto roku 1662 vypravil do Istanbulu vyslancov, aby obnovili mier. Veľkovezír Ahmed Köprülü-zade ani nechcel s nimi rokovať, kým Leopold nestiahne vojsko zo Sedmohradska, neodovzdá hrady patriace k Sedmohradsku a nedá zrúcať Nový hrad Zrínskeho (Zrínyiújvár), ktorý pred rokom dal postaviť Mikuláš Zrínsky v Medzimurí proti lúpežiacim Turkom z Kaniže. Vyslanci nato nemali splnomocnenie a nemohli odpovedať veľkovezírovi na požiadavky. Veľkovezír sa preto rozhodol začať proti Leopoldovi vojnu.

21. marca 1663 sa pohol z Edime s ohromnou armádou, rátajúcou asi stotisíc mužov, a cez Belehrad a Osijek prišiel do Budína. Tu na budínskom poli — ako hovorí turecký historik Rášid efendi[2] — zvolal 16. júna do svojho stanu na poradu hlavných veliteľov, emirov, janičiarskeho agu a iných skúsených vojakov.

„Priblížili sme sa k nepriateľskej krajine. Ktorým smerom máme zaútočiť? Na ceste nám ležia hrady Janik (Györ), Komaran (Komárno) a Ujvár (Nové Zámky), proti ktorému sa máme vydať?"

Takúto otázku predložil veľkovezír zhromaždeným. Keď naliehal, zhromaždení povedali:
„Rozkaz nech vydá náš pán! My sme sluhovia padi-šáha, kamkoľvek nás pošle, z celej duše poslúchneme."
Veľkovezír hovoril ďalej:
„Ak sa vydáme proti Janiku (Györu), ciest k tomuto hradu je málo a sú úzke. V jeho okolí majú islamskí vojaci málo nádeje na korisť. V hrade je veľa vojska a jeho dobytie by bolo spojené s mnohými ťažkosťami a s veľkou námahou. Ak by sme ho dobyli, získame iba samotný hrad, bez územia. Keby sme išli na Ko-márno, tento hrad stojí na ostrove obklopenom zo všetkých strán vodou. Museli by sme postaviť nielen veľké mosty, ale ľahko by sme sa vystavili nebezpečenstvu, že nás na tomto ostrove nepriateľ obkľúči..."
„A ak pôjdeme na Nové Zámky? Je to silná pevnosť a sídlo cisárovho druhého vezíra,
[3] patria k nej zo všetkých strán ju obklopujúce bohaté hrady a mestá, veľké bane na zlato a striebro.[4] Je to teda pevnosť, ktorá popri hradoch, mestách a obyvateľstve tohto ejáletu, sľubuje padišahovi aj muslimskému vojsku bohatú korisť."

Veľkovezír týmto spôsobom predložil návrh, aby tiahli na Nové Zámky a zhromaždení uznali jeho názor za správny. Keď už bolo o výprave rozhodnuté a prípravy sa skončili, prišli kráľovskí vyslanci, aby uzavreli mier a tým odvrátili nebezpečenstvo.
Veľkovezír bol ochotný vypočuť žiadosti vyslancov, začal s nimi rokovať prostredníctvom bosenského Ali pašu, ktorý ich takto oslovil:
„Viete o rokovaní vedenom v súvislosti s obnovením mieru od Istanbulu až sem. Vtedy ste nepovedali ani jediné slovo o mieri. Keď je rozhodnuté pochodovať na Nové Zámky a do vašej krajiny máme len niekoľko zastávok a celá islamská armáda drží v rukách meč pomsty, čo poviete teraz? Navrhnete dačo, čo by sa v záujme mieru mohlo prijať, alebo neústupčivo budete zotrvávať v svojej tvrdohlavosti?"
„Veď práve preto sme prišli," odpovedali vyslanci. „Prečo by sme sa nemohli dohodnúť?"


Ali paša pokračoval:
„Chcete mier, uzavretý so sultánom Súlejmanom alebo mier, ktorý ponúkol Murad paša? Ak zo Sedmohradska nestiahnete nemecké vojsko, nezrúcate hrad postavený neďaleko Kaniže a nezaviažete sa zaplatiť peniaze, patriace Vysokej Porte v zmysle spomenutých mierových dohovorov, obnovenie mieru sa nemôže uskutočniť."[5]
Poslovia odpovedali:
„Podmienky s platením peňazí nemôžeme prijať, ale dajte nám pätnásť dní času — vy s vojskom zostaňte tu, pri Budíne — aby sme mohli stiahnuť nemecké vojsko zo Sedmohradská a zrúcať nový hrad neďaleko Kaniže."
„Čo ste dosiaľ robili?" spýtal sa paša. „Veľká armáda prišla až tak ďaleko a vy si žiadate ešte niekoľkodňový odklad! Chcete dosiahnuť len to, aby ste islamských bojovníkov odvrátili od dobytia Nových Zámkov."


Uprostred tohto dohadovania vstúpil do stanu nedočkavý a netrpezlivý veľkovezír, ktorý schovaný za závesom počúval daromné reči, a takto prehovoril k poslom:
„Prišli ste obnoviť mier a vy ste daromnými rečami zabíjali čas. Ak máte naozaj úmysel obnoviť mier, odveďte nemecké vojsko zo Sedmohradska, zrúcajte hrad postavený neďaleko Kaniže a písomne sa zaviažte, že Vysokej Porte zaplatíte buď 30 000 dukátov, sľúbených v mierovej zmluve so sultánom Súlejmanom alebo 200 000 gurušov, vymienených v mierovom rokovaní s Kodžom Muradom pasom. Vravíte, že pri vyjednávaní v Istanbule sme mali len dve podmienky a o peňažnej požiadavke nebolo ani reči. Je to len prázdna námietka. Keď bolo vojsko Vysokej Porty doma ešte nepripravené, aj požiadavky stanovené v Istanbule sa zdali dostatočné. Ale teraz, keď vyšli navnivoč také ohromné zásoby, po zhromaždení toľkej víťaznej armády a po jej príchode až na hranice, máme pristať na takúto dohodu? Ak chcete mier, odpovedzte jednoznačne, aby sme podľa toho mohli konať."
Poslovia odpovedali:
„Pane, keby si žiadal určitú sumu pod titulom daru, náš cisár by to azda urobil, ale platiť v hotovosti daň, na to nijakým spôsobom nepristane."
Po tomto nemal veľkovezír vôľu ďalej sa radiť, a povedal poslom, aby sa vrátili do Budína: „Choďte, a aj my pôjdeme svojou cestou, ako sme sa rozhodli. Nech sa stane, ako určil osud!"
Turecká armáda sa 30. júla 1663 pohla z Budína proti Novým Zámkom. Pri Ostrihome museli postaviť most, preto sa tu zdržali štyri dni.
5. augusta ako prví prešli po dohotovenom moste pri Ostrihome serdár Ali paša, Gúrdžú Mehmed paša a niekoľko oddielov janičiarov. Pripojili sa k armáde Kadizade Ibrahima pašu a Kaplána pašu, ktorých už predtým poverili ochranou druhej strany.

Medzitým z tureckého tábora utiekli dvaja sluhovia do Nových Zámkov a tam povedali hlavnému kapitánovi, grófovi Adamovi Forgáchovi: „V cisárskom tábore je mnoho bojovníkov za pravú vieru. Sú pripravení proti vám bojovať. Keďže most ešte nie je hotový, prešlo na túto stranu sotva tritisíc islamských vojakov. Ak sa poponáhľate, kým most nedokončia, zničíte jeho strážcov, medzi vojakov v tábore vnesiete iskru nesvornosti a stratia odvahu. Vykonáte veľký čin!"

Kráľ sa o postupe Turkov dozvedel od Forgácha. Vyzval preto zadunajské stolice, aby zhromaždili čo najviac ozbrojencov. Forgáchovi však nariadil, aby sťažil a podľa možnosti prekazil prechod Turkov cez Dunaj.

Forgách sa dozvedel od komárňanského hlavného kapitána Puchaima, že veľká povodeň strhla ostrihomský most, a že na tejto strane Dunaja niet viac ako pol treťa tisíca Turkov. Narýchlo vytiahol z Nových Zámkov s tisícdvesto jazdcami a šesťsto pešiakmi grófa Mikuláša Pálffyho, dvesto jazdcami Nitrianskej stolice, so štyristo novozámockými mušketiermi, teda spolu s tisícštýristo husármi a tisícimi pešiakmi a chcel napadnúť údajne nepatrnú silu Turkov a vohnať ich do Dunaja. Forgách sa však vo výpočte podstatne zmýlil, lebo pri Parkane bolo vyše desaťtisíc Turkov.[6] Keďže ich včas upozornili na príchod nepriateľa, prijali ho zoradení v bojových šíkoch a v dobre pripravených pozíciách.

Uhorské vojsko dorazilo 6. augusta k parkanskému táboru. Ráno medzi piatou a šiestou hodinou úspešne napadli Turkov a začali kričať „Victoria! Víťazstvo!" už vtedy, keď niekoľko sto z nich pobili. Ale o nejakú štvrťhodinku ich obkľúčila polovica tureckého tábora s jazdou i pešiakmi a s desivým volaním „Alláh! Alláh!" sa vrhla na nich. Jazda obišla bez väčších strát, lebo sa dala na útek, ale uhorská pechota celá a väčšina nemeckej zostali na mieste. Keď spoznali Forgácha, od vojska sa odpojilo dvetisíc jazdcov a prenasledovali ho asi tri míle, kým sa im pri svodínskych viniciach, preskočiac veľký jarok, nestratil z očí. Po primeranom odpočinku sa s deviatimi chlapmi večer vrátil späť do Nových Zámkov.[7]

Veľkovezír potom prešiel 9. augusta ostrihomský most a utáboril sa pri Parkane. Odtiaľ poslal dopredu Aliho pašu, Kaplána pašu, Mustafu pašu a Húseyina pašu, aby na riekach Nitra a Zitava postavili mosty. Na druhý deň šiel veľkovezír za nimi a utáboril sa na brehu Zitavy a dňom i nocou dozeral, aby mosty tu aj na Nitre boli čo najskôr hotové. Po dokončení mostov poslal dvadsať ort janičiarov a päťsto budínskych gönüllüov na druhý breh strážiť mosty.

Skôr ako začal dobýjať Nové Zámky, poslal dvoch ľudí k Forgáchovi s listom. Keďže list bol napísaný po turecky, Forgách ho vrátil, lebo nemal v pevnosti nikoho, kto by vedel po turecky. Veľkovezír dal list preložiť a znovu ho poslal do pevnosti. Obsah listu bol nasledovný:
„Tebe, Forgách, ktorý si popredný z Uhrov, a Vám ostatným hlavným kapitánom Nových Zámkov!
Dávame Vám na známosi, že náš pán, najmocnejší a najnepremožiteľnejší cisár pravoverných, miestodržiteľ boha na zemi, najväčší zo všetkých cisárov sveta, postavil najmilostivejšie mňa, z milosti božej a hojnosti divov jeho veľkého proroka Mohammeda na vznešené miesto prvého vojvodcu a najvyššieho sluhu. Preto sme my, ako veľkovezír mocnej a víťaznej armády, z rozkazu jeho cisárskej jasnosti prišli dobyť Nové Zámky. Ak nám teda odovzdáte túto pevnosť, tak Vám na rozkaz nášho najmocnejšieho cisára a nášho proroka umožníme so všetkými ľuďmi slobodne odíst, kamkoľvek budete chcieť. Tí však, čo budú chcieť zostať, môžu naďalej užívať svoje majetky. Ak Vás však premôžeme silou, ako to s pomocou božou očakávame, nech potom nikto malý, ani veľký, chudobný, ani bohatý, nečaká od nás zmilovanie, pretože prisaháme na večného boha, ktorý nemá sebe podobného, že všetci prejdete ostrím meča, ako to žiadajú naše zákony. Keby Uhri vedeli, koľko výhod môžu očakávať z milosti najmocnejšieho cisára, ak odovzdajú túto pevnosť, som presvedčený, že by obetovali svojich synov ako odplatu jeho cisárskej jasnosti. Nech sú spasení všetci, čo dobre činia jeho ci-sárskej jasnosti! Nech sú spasení všetci, čo dobré činia!
V tábore pod Novými Zámkami 16. augusta 1663."
[8]

Odpoveď bola záporná a veľkovezír nariadil pevnosť dobýjať.


OBLIEHANIE A DOBYTIE NOVÝCH ZÁMKOV


Turecká armáda sa skladala z týchto vojsk:
Pod bezprostredným velením veľkovezíra Ahmeda pašu bolo 4.000 mužov
pod janičiarskym agom 8.000 janičiarov
pod Mustafom pašom 12.000 jazdcov
pod bosenským Köse Alim pašom 3.000 jazdcov a 2.000 pešiakov
pod Kiblelim Mustafom pašom z Damašku 2.500 mužov
pod halebským Mehmedom pašom 1.500 mužov
pod budínskym Hüseyinom pašom 1.500 mužov
pod silistrijským Džanom Arslanom pašom 1.500 mužov
pod Kaplanom Mustafom pašom z Tire a Manisy 1.000 mužov
pod anatolským Jusufom pašom 1.500 mužov
pod rumelijským Beykom Alim pasom 1.000 mužov
Kadizade Ibrahim paša z Nikopolu 300 mužov
paša zo Saydy (Sidon) 200 mužov
Kurd paša mal 200 mužov
begovia karamanský, anatolský, morejský, ostrihomský a hercegovinský spolu 500 mužov
pohraničné oddiely 12 000 mužov.

Z tohto počtu poslal veľkovezír niekoľko tisíc na chorvátsku hranicu proti grófovi Zrínskemu. No i tak mala armáda obliehajúca Nové Zámky vyše päťdesiatjedentisíc mužov.

Nešťastnou bitkou pri Parkane sa novozámocká posádka zmenšila, ale na Montecuccoliho rozkaz dostala nové posily. Tak 12. augusta prišlo dvestoštyridsať dragúnov z vojska generála Strozziho, 14. augusta dve stotiny z Lacroniho pluku a štyri stotiny Sporkovho pluku poslané na pomoc z Rábu a Komárna, spolu osemsto mužov. Prví sa dostali do pevnosti len s pomocou dragúnov podplukovníka Hagena. Celá obranná sila pevnosti pozostávala z tritisíc pešiakov a päťsto jazdcov.

Pevnosť stála na pravom brehu rieky Nitry v močaristom teréne a jej jadrom bolo vnútorné mesto v tvare šesťhranu. Hlavnou hradbou pevnosti bolo opevnenie pozostávajúce zo šiestich bášt, ktoré tvorili pravidelný šesťuholník. Bočná dĺžka uhlov bola sto-sedemdesiat viedenských siah a celý priestor mal šty-ridsaťsedem jutár. Bašty sa nazývali Forgáchova, Ze-rotínova, Fridrichova, Cisárova, Ernestova a Česká. Prvú nazvali po Šimonovi Forgáchovi, preddunajskom hlavnom kapitánovi sídliacom v Šuranoch, druhú a tretiu po Fridrichovi Žerotínovi, budovateľovi a prvom hlavnom veliteľovi pevnosti, štvrtú po cisárovi, piatu po arcikniežati Ernestovi, vtedajšom miestodržiteľovi a hlavnom veliteľovi Uhorska, a šiestu z úcty k Cechom, ktorí prispeli veľkými sumami na stavbu Nových Zámkov. K rieke Nitre boli najbližšie Ernestova a Cisárova bašta, od Ernestovej naľavo bola Česká a Forgáchova a od Cisárovej napravo Fridrichova a Žerotínova.[9]

Predné steny bášt mali 34 — 35 viedenských siah, bočné 16 siah. Dĺžka kurtín medzi baštami bola 80 viedenských siah. Hradby boli vysoké 30 stôp, výška múru 22 stôp. Múr na kurtinách bol priemerne 60 stôp široký. V hradbách boli otvory pre delá.
Hlavnú hradbu obkolesovala vodou naplnená priekopa, široká 20 siah a hlboká 15 stôp. Do priekopy bola vovedená aj voda z rieky Nitry, ktorá sa po obtečení okolo pevnosti vracala do riečišťa. Z pevnosti sa vychádzalo dvoma krytými bránami, zabudovanými v dvoch protiľahlých kurtinách. Bránami viedla jedna cesta do Ostrihomu a druhá na Viedeň. Preto bránu medzi Fridrichovou a Zerotínovou baštou nazývali Viedenskou a druhú medzi Českou a Ernestovou baštou Ostrihomskou bránou. Z brán ponad priekopu boli vybudované drevené mosty. Ich stredná časť sa v čase obliehania dvíhala.
Celkom dokončené boli len tri bašty. Ostatné boli trochu zanedbané. Nerátalo sa s tým, že k vzdialeným Novým Zámkom prídu Turci tak rýchlo.
V pevnosti bol dostatok potravín a munície, takže by boli mohli vydržať aj dlhšie obliehanie. Počet obrancov (tritisícpäťsto mužov) bol však nepatrný, ak vezmeme do úvahy, že obranné línie mali tritisíc krokov.

Okrem hlavného veliteľa grófa Adama Forgácha boli v pevnosti nižší velitelia Marco Pio, markíz de Grana a plukovník Locatelli.

Jeden jazdec z waltherovského pluku, ktorého Turci zajali pri Parkane, sa vyslobodil a 15. augusta oznámil Forgáchovi, ako pred očami samotného veľkovezíra ukrutne odpravili jeho kamarátov. Forgách prikázal vyviesť z pevnosti štyridsať zajatých Turkov a dal ich šabľou sťať. Posádka potom podpálila vonkajšie ulice, huštáky a 17. augusta zaútočila. Turkom však neveľmi ublížili.

17. augusta, v piatok večer, začalo sa dobýjanie pevnosti. V jednom smere bol sám veľkovezír s rumelij-ským vojskom, v druhom serdár Ali paša, v treťom janičiarsky aga s celým janičiarskym zborom, vo štvrtom Jusuf paša s anatolským vojskom a v piatom smere Kaplán paša. Po západe slnka začali kopať obliehacie zákopy. Prvá noc bola jasná, mesačná a Turkom v práci neprekážala ani posádka pevnosti. 18. augusta zaujali Turci vypálené predmestie pri Viedenskej bráne a proti Forgáchovej bašte postavili batériu, ktorá hneď začala energicky strieľať. V streľbe 22, 35, 48 a 65 fun-tovými guľami pokračovali až do 23. augusta, a to tak silne, že nebolo dňa, aby počet výstrelov neprekročil tristopäťdesiat. Ale vtedy sa spamätali aj obrancovia, lebo ako píše Rášid efendi, najmä ponad vodnú prie-kopu štyristo — päťsto neveriacich dňom i nocou tak zasýpalo guľami islamských bojovníkov, akoby bol dážď pršal.
Posádka pevnosti urobila 21. augusta výpad, pri ktorom padlo niekoľko Turkov. Obrancovia sa vrátili s trofejou.

Turci útočili na tri, ešte nedohotovené bašty: Forgáchovu, Zerotínovu a Fridrichovu. Prostrednej z troch útočiacich kolón velil sám veľkovezír, pravej Ali paša a ľavej budínsky Húseyin paša. Proti každej bašte postavili batériu. Dobývacie zákopy sa ťahali sčasti paralelne s obvodom pevnosti, čiastočne kolmo na ňu.

Tieto posledné boli kryté približujúce cesty (approche). Zákopy boli také hlboké, že z pevnosti nebolo v nich vidieť vojaka na koni.
Okrem vojska rozostaveného na baštách, Turci odstreľovali najmä chrámy, veže a vyššie budovy, mysliac, že to najväčšmi vystraší posádku. Na obrancov to však nemalo účinok a ani streľba nebola úspešná. Určite aj preto, že vtedajšie delá neboli dosť účinné proti kamenným stavbám.

Dňa 26. augusta sa v Nových Zámkoch dozvedeli, že Turci pod hradom Novi Zrinski utrpeli porážku. Unaveným to dodalo novej sily. Veľká časť brániacej posádky po zraneniach alebo iných chorobách nebola schopná služby. Aj zdraví, vyčerpaní ustavičným bojom a najmä v ťažkej službe na stráži si uvedomovali, že bez pomoci silného oslobodzujúceho vojska už neudržia pevnosť. Vypravili teda z hradu poslov, aby posúrili pomoc. Pošli síce šťastne prišli na určené miesto, ale s pomocou nemohli rátať. V hlavnom cisárskom tábore bolo sotva desať — jedenásťtisíc mužov a tí stržili brody na Váhu. Stolice boli mnohými bojmi už celkom vyčerpané.

Nebezpečenstvo zvyšovala ešte skutočnosť, že Turkom prišli pod pevnosť na pomoc Tatári, Valasi a Mol-davci. 26. augusta prišiel totiž syn krymského chána sultán Ahmed Gerey pod Nové Zámky s desaťtisíc Tatármi, valašské knieža so šesťtisíc Valachmi a moldavské knieža so štyritisíc mužmi. Pre celé Horné Uhorsko znamenali títo hostia priam skazu. Dediny, ktorými Tatári prechádzali, vypálili a obyvateľstvo odvliekli.

26. augusta novozámocká posádka žiadala pomoc z Rábu. Odtiaľ poslali 29. augusta list o pomoc hlavnému veliteľovi Montecuccolimu do Bratislavy. Adam Forgách v liste poslanom palatínovi do Bratislavy 26. augusta píše, že Turci vo dne v noci neprestajne strieľajú do pevnosti zo stopäťdesiatich diel, postavených na siedmich šancoch a dvadsaťtisíc janičiarov ustavične strieľa z dlhých pušiek. Preto nech mu čo najskôr pošlú na pomoc aspoň dvadsaťtisíc vojakov. Palatín vydal pre severozápadné stolice a banské mestá list, v ktorom ich vyzýva k skutočnej insurekcii. Bratislavskej stolici napísal takýto list:

„Gróf František Wesselényi, atď. Dávame na známosť každému, osobám v akýchkoľvek úradoch alebo cirkevných hodnostiach, grófom, sedliakom, panským sluhom a všetkým stavom, každému, kto bude čítať tento náš list alebo ho počuje čítať.
Nové Zámky, jedna z pevných bášt našej vlasti, sú počas obliehania v takom stave, že ak nepríde pomoc, dostanú sa do rúk pohanov. Vznikajú obavy, že po ich páde bude zle s celým Uhorskom, lebo pohanskí psí zamýšľajú vykoreniť v krajine náš národ a sami chcú užívať zem. Už to aj prejavili vraždením a ničením podrobených i nepodrobených mužov a žien. Aby sme zachránili vlasť pred konečnou skazou, rozhodli sme sa v tejto strašnej situácii nasledovať zákon prírody a pekný, chválitebný príklad našich dávnych predkov a zvolať pospolitý ľud, každého, kto má šestnásť rokov a vie narábať so zbraňou alebo aspoň palicou, na oslobodenie vlasti od pohana. Preto sme vydali aj náš patent o krvavom ražni, prikazujúc z našej palatínskej moci všetkým stavom, každému v Bratislavskej stolici, komu uplynulo šestnásť rokov a môže nosiť zbraň, aby sa hneď dostavil na výzvu a rozkaz jeho milosti pána grófa Mikuláša Pálffyho a s jeho milosťou odišiel do tábora. Tým, čo sa budú priečiť tomuto nariadeniu, môže jeho milosť gróf Mikuláš Pálffy odňať nielen majetky, ale ich aj ako zradcov vlasti postaviť mimo zákon. Dané v Bratislave 29. augusta 1663. Gróf F. Wesselényi, v. r."


V liste hlavnému županovi palatín predstavoval „smutný osud Nových Zámkov, tejto pevnej bašty našej otčiny a celého kresťanstva", nariaďoval mu s odvolaním sa na jeho vlastenectvo a kresťanskú vieru, boha a dušu, aby nečakal na ďalšie rozkazy a hneď sa pohol s vojskom Bratislavskej stolice. Nech sa ponáhľa dňom i nocou a 9. septembra 1663 dostaví sa k Trnave, aby 10. septembra mohol odísť tam, kam ho zavolá. Sám ide zajtra za Dunaj a tam zvolá do tábora pánov, stolice a ľud. Pripája aj list adresovaný iným stoliciam a všetkým stavom a patent s krvavým ražnom proti tým, čo neuposlúchnu toto nariadenie.

Prísna a hrozivá výzva palatína nezapôsobila z týchto troch príčin:
1. Nešťastný koniec parkanskej bitky tak zronil uhorskú insurekciu a spôsobil také strašné zdesenie nielen v Uhorsku, ale aj v dedičných rakúskych krajinách, že za celý rok nebolo možné získať pod zástavy ani jediného obrancu.
2. Hlavný veliteľ Montecuccoli čiastočne zo strachu pred Tatármi, ktorí zaplavili celú Bratislavskú stolicu, čiastočne aj preto, že nemal dosť vojska a nemohol sa postaviť proti presile, 3. septembra večer neočakávane opustil tábor pri Ceklísi (Bernolákove) a cez bratislavský most prešiel na druhý breh. Pri Karlburgu (Ma-gyaróvár) postavili zemné opevnenie a stiahli sa doň. Tento ústup vyvolal medzi obyvateľstvom po celej Bratislavskej stolici ešte väčšie obavy.
3. Keď veľkovezír začal obliehať Nové Zámky, zaumienil si spustošiť bratislavské a nitrianske oblasti za Váhom a pustošenie rozšíriť až za Biele Karpaty, na Moravu a do Sliezska, aby jazda nezlenivela a nazbierala krmivo pre kone. 29. augusta 1663 turecká jazda prišla na Žitný ostrov. 30. augusta sa priblížili k Váhu Tatári, Valasi a sipáhiovia a chceli sa dostať cez rieku, aby mohli koristiť. Pri Sali ich však zastavil Gôrzkého pluk, pri Sintave a Hlohovci Strozziho zbor a Chorváti, ktorých pod velením grófa Csákyho poslal Montecuccoli chrániť Váh. Zastavili ich na tri dni a stratili šesťsto mužov. Nakoniec 2. septembra prešlo osemtisíc Tatárov pod i nad Hlohovcom cez plytkú rieku a na viacerých miestach zatlačili stráže cisárskeho vojska. Hneď za Tatármi vtrhol za Váh s dvadsaťpäťtisíc jazdcami damašský prefekt Ismail, a aby mohol väčšmi pustošiť, rozdelil vojsko na viac oddielov. Jedna časť prešla za Biele Karpaty, kde za krátky čas premenila najľudnatejšie a najkultivovanejšie kraje na smutnú púšť. Najväčšmi boli tatárskej divosti vystavené časti Nitrianskej a Bratislavskej stolice na Záhorí, dediny patriace k braneckému, korlátskemu, šaštínskemu a holičskému panstvu. Odtiaľto prešli na Moravu a aj tam strašne pustošili. Druhý tatársky zbor, ktorý mal pät-násťtisíc mužov, sa popod hory obrátil smerom k Bra-tislave, kde ľudnatú a obrobenú Matúšovu krajinu nivočil ako krvilačný zver. Tretia skupina Tatárov strašne vyvádzala v údolí Nitry až po Trenčín, v okolí Topoľčian, Zabokriek, Bánoviec, Motešíc, Jastrabia a Trenčianskej Turnej. Z troch stolíc odvliekli okolo stopäťdesiattisíc ľudí do zajatia.[10]

Vráťme sa však k Novým Zámkom.
Turecké vojsko obliehajúce Nové Zámky malo veľký nedostatok chleba, lebo po spálení mlynov nemohli mlieť obilie. Veľkovezír poslal 27. augusta tisíc Turkov do Ostrihomu, aby priviezli potraviny. No jazda sa rozišla na všetky strany za korisťou. Tento nedostatok potravín podnietil veľkovezíra k energickejšiemu dobýjaniu Nových Zámkov. Bolo to cítiť najmä pri Fridrichovej bašte, ktorá bola najmenej dostavaná. Na túto baštu spustil 30. augusta Ali paša ozajstný dážď guliek, čo mu umožnilo priblížiť sa ľahšie k pevnosti.

31. augusta 1663 sa Turci na niektorých miestach dostali až k priekope a pokúšali sa z nej odstrániť koly, ale tento ich úmysel posádka pevnosti zmarila.
1. septembra 1663 po západe slnka časť posádky z batérie nad priekopou urobila výpad. Väčšina janičiarov'na okraji priekopy už chcela ustupovať, keď ich janičiarsky aga opäť poslal proti posádke, ktorá vyšla z pevnosti, a tak sa vrhol na nich ako lev, hoci z pevnosti hvízdali guľky. Ali paša so šiestimi prápormi Chorvátov a niekoľkými prápormi janičiarov mu šiel na pomoc a odrazili posádku späť do pevnosti.
2. septembra sa dostali do pevnosti dvaja zajatí kresťania a povedali, že Turci nemajú dostatok chleba. Už badať príznaky vzbury a v tábore sú vôbec takého názoru, že dobyť pevnosť bude veľmi ťažké.
5. septembra šťastne prišlo pevnosti na pomoc stoštyridsať pešiakov, ale ich veliteľa pri Ostrihomskej bráne zabila turecká guľka.
6. septembra sa Turci priblížili ku krytej ceste a tam si rozostavili batérie.
8. septembra poslal Forgách znovu poslov posúriť pomoc.
Pre rieku a močiare nebolo obkľúčenie natoľko uzavreté, aby sa jednotlivci, aj keď nie bez nebezpečenstva, nedostali do Nových Zámkov.
9. septembra bola taká silná streľba, že padlo tridsaťjeden mužov posádky.
13., 14. a 15. septembra bola streľba menej účinná, ale aj tak Turci získali značnú výhodu. Na radu a rozkaz veľkovezíra zahatal Kaplán paša vodný prítok z rieky Nitry a z hradnej priekopy dal vykopať 5 — 10 rífov hlbokú jamu a cez ňu odviedol vodu.
Vtedy — ako hovorí Rášid efendi — prišiel Monte-cuccoli s veľkým vojskom oslobodiť Nové Zámky. Čakal na príležitosť, aby sa mohol dostať do pevnosti.
A keďže toto vojsko obťažovalo zásobovačov tureckého tábora potravinami a krmivom a všemožne znepokojovalo aj samotnú tureckú armádu, pokladali za nutné a potrebné rozprášiť ich húfy a zatlačiť opovrhnutia-hodných prekliatcov útokom na ich nepriateľský tábor. Proti nemu poslali Kaplána Mustafu pašu s tatárskym vojskom. Štyristo — päťsto cisárskych, ktorým zverili ochranu brodu, Tatári skoro rozohnali alebo zničili, a Montecuccoli odtiahol od Nových Zámkov, zanechajúc nepriateľovi veľkú korisť.

Veľkovezír zvolal vojenskú radu, ktorá rozhodla, aby pevnosť dobyli čo najskôr a že bude dobre vybudovať násypy, na čo bolo v tábore dosť ľudí. Veľkovezír rozdelil armádu na štyri časti aby sa vhodnejšie mohol vymieňať dozor pri kopaní a vyvážaní zeminy. Na povzbudenie vojska dňom i nocou bubnovali a trúbili. Okrem toho každý deň a každú noc osobne obišiel zákopy a vojsko povzbudzoval.

16. septembra sa pred jednou z brán opäť zjavil paša s dvoma bielymi zástavami a vyzval posádku odovzdať pevnosť, sľubujúc jej bezpečný odchod. V opačnom prípade, ak budú klásť odpor, nikto sa nezachráni. Posádka odpovedala: Nech si veľkovezír urobí, čo chce, oni sa ako poriadni kresťanskí vojaci budú brániť do poslednej kvapky krvi.
Turci teda na druhý deň, 17. septembra, s vypätím síl pokračovali v dobýjaní a napoludnie zaútočili na Fridrichovu a Forgáchovu baštu. Od prvej ich odrazili pomerne ľahko, ale pri druhej sa rozpútal tuhý boj, ktorý trval do tretej hodiny popoludní. Nebol však úspešný pre Turkov. Straty na oboch stranách boli značné. V pevnosti mali stodvadsať mŕtvych a ranených. No i tak veľa Turkov ešte zostalo pod Fridri-chovou baštou, odkiaľ ich potom odohnali horiacimi smolnicami.

18. septembra sa Turci pokúšali podkopať múr, ale ich zahnali, pri čom padol ich podkopový majster. Ale múr v hradnej priekope bol už natoľko poškodený, že sa takmer bez námahy mohli po ňom vyškriabal!. Obrancovia však vyšli na hradby a Turkov odrazili.
20. septembra na svitaní odstránili Turci pred For-gáchovou baštou z priekopy koly a začali podkopávať múr. V priekope sa zhromažďovali vojaci z tábora. O štvrtej hodine popoludní zaútočili na Fridrichovu baštu. Turkom sa podarilo vyvesiť sedemnásť zástav, ale obrancovia začali paľbu z diel a pušiek a Turci sa museli s veľkými stratami stiahnuť. Zároveň zaútočili aj na Forgáchovu baštu, ale aj tam ich odrazili. V noci sa Turci zhromaždili v hradnej priekope pod múrom a nasledujúceho dňa, 21. septembra, predpoludním o deviatej hodine znovu podnikli útok na Forgáchovu baštu. O hodinu však museli ustúpiť. Straty na oboch stranách boli značné. Medzi mŕtvymi bol aj jeden paša.

22. septembra 1663 o tretej hodine popoludní zopakovali Turci útok na Fridrichovu baštu, ale obrancovia ich opäť odrazili. V pevnosti si už mysleli, že Turci po toľkých nezdaroch stratili chuť opakovať útoky.
Obrat v udalostiach zapríčinila nehoda. Z nepozornosti jedného vojaka sa v blízkom sklade pušného prachu rozpútal oheň. Pri výbuchu prišlo o život viac dôstojníkov a vyše štyridsať vojakov. Nehoda tak vyľakala ostatných, že začali hovoriť o vyjednávaní s nepriateľom. Turci hneď využili príležitosť, aby opäť zaútočili na Fridrichovu baštu. Jej veliteľ plukovník Pio bol zranený. Zo susednej bašty prišiel na pomoc plukovník Locatelli, zahnal nepriateľov, ktorí sa už na vrchu bašty začali zakopávať. Zrúcali im opevnenie a posilnili si pozíciu postavením ďalšej hradby.

23. septembra Turci na baštu strieľali a v nasledujúcej noci sa ju pokúšali dobyť, ale posádka na novej hradbe sa ubránila.

Jedna časť posádky bola však unavená, a prosili veliteľov, aby sa dohodli s nepriateľom. Velitelia sa odvolávali na prísahu, ktorú vojaci zložili a vyzvali ich, aby si ďalej plnili povinnosti. Nespokojencov pokarhali a kapitán Schlechtenthal vyzval vojakov na baštách, aby bojovali, ako sa patrí na čestných ľudí a nemysleli na dohodu s nepriateľom, ktorý by aj tak dané slovo nesplnil. Ale mužstvo neustúpilo a odvolávalo sa na to, že väčšina dôstojníkov už padla alebo je ranená, bašty sú celkom rozstrieľané a vojaci unavení. Vyhlasovali, že nebudú už bojovať s nepriateľom, ale žiadajú dohodu s ním, lebo inak zložia zbraň. Velitelia opäť prísne napomenuli mužstvo a znovu ho vyzvali k plneniu povinností. Keď sa ukazovali symptómy zjavnej vzbury, čím by sa osud pevnosti a posádky ešte zhoršil, vyvesili bielu zástavu na znak, že posádka chce vyjednávať. Zároveň predložili veľkovezírovi požiadavku, či je ochotný zaistiť posádke čestný odchod. Veľkovezír bol milo prekvapený touto zvesťou, lebo sa obliehanie proti jeho výpočtom neúmerne pretiahlo a v tábore sa pomery vyvíjali čoraz nepriaznivejšie. Ponuku prijal a hneď odkázal do pevnosti, aby si zostavili podmienky. Sľúbil dohodu nielen podpísať, ale aj verne ju zachovávať.

Velitelia za seba, vojakov a obyvateľstvo uviedli tieto požiadavky:
1. Aby mohli slobodne odísť bez najmenšieho poškodenia osôb a majetku.
2. Aby si mohli vziať delá, okrem tých, čo sú potrebné na zabezpečenie pevnosti. Aby nemuseli prechádzať cez turecký tábor alebo popri tatárskom vojsku.
3. Aby si mohli so sebou vziať domové zariadenie a hnuteľnosti a odísť do Komárna.
4. Nech im dá tisíc vozov na odvezenie batožiny. Nech im dá aj list, ktorým budú môcť cisárovi dokázať, že pre obranu pevnosti urobili všetko.
5. Nech muslimské vojsko nevstúpi do pevnosti, kým neodídu.
6. Nech im veľkovezír dá potrebné potraviny.
7. Žiadajú ich, aby chorí a ranení mohli do vyzdra-venia zostať v Nových Zámkoch, potom nech ich prepustia na slobodu. Nech kňazom a mníchom dovolí bez ublíženia rozhodnúť sa, či zostanú v pevnosti alebo odídu s ostatnými.
8. Aby mohli z pevnosti odísť s vejúcimi zástavami, bubnovaním a hudbou.

Keď sa veľkovezír prostredníctvom tlmočníka cisárskej rady zoznámil s týmito ôsmimi bodmi, odpovedal:
„Vášho majetku a životov sa nedotkneme a nebudete prechádzať cez tábor. Ostatné nechávame na vašu zod-povednosť. Potraviny vám ale dáme len na jeden deň a len št3rristo vozov. Pošleme vás v pokoji do Komárna, a ak sa nehanbíte, bubnujte si a rozviňte si zástavy. Chceme však ešte dnes obsadiť a brániť pevnosť a poškodené hradby."

Dvaja dôstojníci sa vrátili s veľkovezírovým súhlasom späť do pevnosti. Napokon oznámili že podmienky podľa veľkovezírovej úpravy prijímajú. Keď obe strany dohodu podpísali, gróf Forgách ju hneď poslal kráľovi do Viedne. Veľkovezír mu dal ako ručiteľov dvoch agov, ktorých mali dovtedy držať v Komárne a dvoch kresťanských dôstojníkov v Nových Zámkoch, kým posádka neodíde.

Komárňanský veliteľ gróf Puchaim neprijal tureckých ručiteľov a vyhlásil, že gróf Forgách konal proti kráľovmu rozkazu. Kapitulačnú dohodu však na druhý deň, 26. septembra, poslal osobitnou poštou do Viedne.

Turci začali už 25. septembra obsadzovať mesto. Posádka odtiahla na druhý deň. Zdravých odišlo dvetisíc štyristosedemdesiatdva ľudí. Pre chorých a ranených poskytol veľkovezír Forgáchovi dostatok vozov. Okrem odvezených vecí a štyroch diel zostalo v pevnosti tridsaťtisíc guliek do pušiek, sedemsto sudov múky, štyristo okovov vína, sto balov plátna na šaty, sedemdesiat centov pušného prachu a šesťdesiat— sedemdesiat dobrých diel.
Veľkovezír dodržal dôsledne všetky podmienky dohovoru. Chorých a ranených, ktorí zostali v Nových Zámkoch, dal na svoje náklady liečiť a potom ich poslal za ostatnými.

Radosť muslimov nad dobytím tejto silnej pohraničnej pevnosti bola veľká. Veľkovezír hneď poslal do Istanbulu vlastného brata, aby radostnú zvesť oznámil sultánovi. V liste sršiacom urážkami a ponižovaním kresťanstva budínskemu pašovi nariadil, aby sa tri dni konali oslavy víťazstva.

Veľkovezír hneď urobil potrebné opatrenia na udržanie pevnosti. Dal vybudovať zborené múry a bašty, vyčistiť priekopy, do pevnosti postavil šesť diel a zabezpečil potrebné zásoby a posádku. Za veliteľa pevnosti vymenoval Kurda pašu a k nemu Húseyina pašu s posádkou päťtisícpäťsto mužov. V posádke bolo aj tisícpäťsto janičiarov.

O silných útokoch pri dobýjaní pevnosti svedčí aj skutočnosť, že sa tu našlo 16 464 kusov päťdesiat, šesťdesiat, šesťdesiatosem a sedemdesiatpäťfuntových gúľ. Pod Novými Zámkami Turci stratili asi tritisíc — dvanásťtisíc ľudí. Okrem iných padli Sanullah, aga sipá-híov, anatolský Jusuf paša a sofijský Beyko Ali paša. Nikopolského Ibrahima pašu nechal veľkovezír uškrtiť, lebo jeho vinou vnikla do pevnosti pomoc.

Akú veľkú radosť mali Turci z dobytia Nových Zámkov, také veľké zdesenie vyvolal ich pád v cisárskom tábore a v Uhorsku, ba aj v celej Európe.
Kráľ nariadil, aby veliteľov zadržali a uväznili, kým nepredložia správy.

Adam Forgách poslal z Komárna a 29. septembra z dediny Holice (Beketfalva) pri Šamoríne kráľovi správu, v ktorej vysvetlil príčiny odovzdania Nových Zámkov. Uviedol najmä to, že bašty boli už také do-strieľané, že by cez ne boli mohli vojsť celé stotiny jazdy. Na obranu mu slúžila iba druhá hradba, ktorú postavili v priebehu boja. Turci navŕšili pred hradom dva veľké kopce v rovnakej výške s baštami a z nich strieľali. Všetky útoky, ktoré Turci podnikali každých päť, šesť a osem hodín, odrazili. Ale pred generálnym, už pripraveným útokom sa začali búriť všetky národy, Nemci aj Uhri, a nebolo možné prinútiť ich k poslušnosti. Bolo treba vynaložiť veľké úsilie, aby sa nepriateľ nedozvedel o tejto zrade. K nešťastiu prispelo aj to, že počas útoku náhodou vybuchol pušný prach, pričom prišli o život všetci dôstojníci Sporkovho pluku. Posila neprišla, ľudia stratili odvahu. Nemali už olovo na výrobu guliek, iba cín z okien a tanierov. Napokon tvrdil, že pevnosť bolo možné udržať najviac štyri hodiny. S ohľadom na sedemtisícové kresťanské obyvateľstvo, ktoré sa uchýlilo do pevnosti, mu všetci dôstojníci radili, že je vhodnejšie uzavrieť čestnú dohodu, ako sa dať prinútiť vojskom k nepriaznivejšej.

Nové Zámky sa udatné bránili takmer šesť týždňov. Grófa Forgácha by azda bolo možné aj čiastočne ospravedlniť, keby sme nemali slávnejšie príklady obrany, Jurišiča, Szondyho-Suchu, Mikuláša Zrínskeho, a keby sme nepoznali list palatína Wesselényiho, ktorý napísal Forgáchovi 4. októbra z Vršatca.[11] V liste odsúdil postup a správanie bývalého novozámockého generála pri kapitulácii pevnosti.

„Dnešného dňa — písal palatín — pozerajúc odtiaľto na požiare v Uhorsku, na strašnú škodu nášho drahého národa, na skazu valiacej sa biedy, na dediny obrátené na popol, som dostal od Vašej milosti list, napísaný 29. septembra v Holiciach. Keď ho so zarmú-teným srdcom a zaslzenými očami čítam, vidím, že na ospravedlnenie spájate svoje krstné meno s praotcom Adamom, ktorý tiež zhrešil, a keby sa dalo, radi by ste okrášlili svoj nezabudnuteľný hriech obžalobou iných.
Dlho som rozmýšľal, či odpovedať alebo neodpovedať na list Vašej milosti, ale mlčanie je znakom buď nevedomosti alebo súhlasu. Uznal som za dobré ozvať sa niekoľkými slovami, aby sa nezdalo, že s Vami súhlasím. Vaša výhovorka neobstojí. Obviňovaním iných seba neospravedlníte. Obviňujete nás, prečo sme Novým Zámkom neposlali pomoc. Prečo sme Nové Zámky lep-šie nezabezpečili. Prečo sme nepostavili národ do zbro-je. A nakoniec, že vojsko bolo pripravené vzbúriť sa, keď videlo, že sa blíži štvrtý útok. Na prvú výčitku, že Novým Zámkom neprišla pomoc, Vám odpovedám: Zabudli ste na dôverčivý list Vašej milosti, ktorým ste nemilobohu zavádzali nášho kráľa a milostivého cisára, že ak len pánboh bude milostivý, udržíte Nové Zámky šesťdesiatšesť týždňov a zvíťazíte! Kde sa podela Vaša veľká sebadôvera, o ktorej ste mi písali ako dajaký Hektor? Veď ste sľubovali brániť sa až do poslednej kvapky krvi? Hneď ako sa začalo obliehanie, prijali ste na druhý deň od vezíra parlamentárny list, čím ste dali pohanom nádej. A koľko ráz ste ubezpečovali jeho veličenstvo, že pevnosť udržíte?"

Palatín vyčítal ostrými slovami Forgáchovi, že nečakal, až mu príde na pomoc s insurekciou Bratislavskej a Nitrianskej stolice, ale predčasne a bez poriadku s obyčajnou nerozvážnosťou viedol výkvet Uhorska na jatky pri Parkane a dal ich pobiť. Tým položil základ zničenia Uhorska, posilnil tureckého cisára a zapríčinil spustošenie celej Nitrianskej stolice.

„Nové Zámky boli podľa listu Vašej milosti dobre zabezpečené ľuďmi, výzbrojou aj potravinami. Nebolo v kresťanskom svete alebo v tureckej ríši lepšie zabezpečené miesto ako toto. Ľudí, ktorých ste mali dost, ste nechali zahubiť v nešťastnej a nezmyselnej bitke, a my sme ich nemohli nahradiť a poskytnúť Vám nových, o tom vie svet i pánboh. Výzbroje ste dali, Vaša milosť, tureckému cisárovi toľko, že jej ani jeho vezír nemal viac a bola by mu stačila na zničenie kresťanstva. Kým bude svet stáť, bude prekliata Vaša pamiatka! Mali ste teda všetko, Vaša milosť, iba to Vám nemohol dať môj milostivý cisár, s čím ste sa nenarodili, totiž silné a smelé srdce." Palatín ďalej píše, že Forgách v liste spomínal vzburu vojska. To je však iba výhovorka veliteľov, ktorí majú srdce ako zajac. Ak sa vojsko búrilo, bolo by bývalo preň lepšie podstúpiť smrť alebo padnúť do zajatia, ako dovoliť svetu, aby hovoril o ňom s posmechom. „Píšete, Vaša milosť, aby sme zabezpečili Hlohovec, Nitru a Šintavu, nech nie sú posledné dni horšie ako prvé. Nové Zámky, práve Nové Zámky boli ich skazou. Pád Nových Zámkov znamená, že kresťanskí Uhri sa môžu rozutekať.
Voľakedy dávno som počul: Jeden nemúdry poľahky zhodí skalu do studne, no aj mnohí múdri ju môžu len s námahou vytiahnuť. Darmo teda chcete obžalovaním iných vlastnú špinu o nás poutierať... Z môjho listu pánu Montecuccolimu, ktorý ste našli vo vrecku Beyka pašu, ste mohli vidieť ako v zrkadle, že sme sa usilovali prispieť Novým Zámkom všetkou možnou pomocou, a zároveň aj pohanom škodiť. Aj to Vás malo pohnúť k tomu, aby ste sa zachovali ako muž. Nikdy som nebol filozofom, ale viem, že kto svoju dišputu obracia k bohu, tomu nestačia argumenty. Keď sa vojvodca opásaný šabľou vyhovára na osud, nenájde ospravedlnenie. Len toľko som Vám chcel v krátkosti odpovedať, želajúc si, aby vina prišla pred spravodlivý boží súd."


Ako vidieť z tohto listu, Forgách bol človek nepremyslených činov, bez vytrvalosti, ktorý sa osobne nerád vystavoval nebezpečenstvu a nechápal veľkú dôležitosť svojho postavenia. Nevieme o ňom nič, či bol v priebehu šesťtýždňového obliehania pevnosti osobne v dajakom nebezpečenstve. Aj v parkanskej bitke stratil len pol gombíka z kabáta.[12]

Dostal iba mierny trest, keď si za kapituláciu Nových Zámkov odsedel v Rábe len jeden rok. Na to ho totiž odsúdil vojenský súd, pred ktorým stál spolu s plukovníkom Locatellim.

Celkom inak sa zachoval Forgáchov turecký nástupca, posledný novozámocký paša, ktorý pri obrane pevnosti radšej podstúpil hrdinskú smrť, ale nekapituloval a ani sa nepustil do vyjednávania.


NOVOZÁMOCKÍ TURCI


Turci čoskoro usporiadali Nové Zámky podľa svojho poriadku. Z kresťanských chrámov porobili džamije, v ktorých konali chatibovia každý piatok slávnostné kázne, a ako na podrobenom území s dreveným mečom v ruke odriekali veľkú kázeň za sultána a ríšu. Popri nich odbavovali imámovia riadne povinnosti duchov-ných. Päť ráz denne zostavili v džamiji prítomných veriacich do bojových šíkov proti satanoví a predriekali im prorokove modlitby. Vykonávali pohrebné a sobášne obrady ako aj obriezky. Múezzíni spievali z veží päť ráz denne predpísané volanie.

Okrem chrámov venovali Turci veľkú pozornosť aj školám. V Nových Zámkoch, ako v poprednej tureckej pevnosti a v sídle pašalíka bola okrem mektebu iste aj vyššia škola medrese.
Paša, prvý pán v Nových Zámkoch, zaujal arcibiskupský palác. Odtiaľ spravoval novozámockú provinciu, vilájet, a vyzýval obyvateľstvo ešte nepodrobených území, aby sa podrobilo.

Vyzývať a vyhrážať sa začal už vtedy, keď sa ešte nemohol ani usadiť v rozstrieľaných Nových Zámkoch a býval za mestom v stane. Tak na tretí deň po dobytí pevnosti poslal Húseyin paša Pukancu, Hlohovcu a iným mestám listy. Dosiaľ nevydaný list, poslaný Pukancu, znie:

„Vy spomenutí pukanskí richtári a okolité mestá, kaštiele, hámre, podrobené alebo nepodrobené miesta, kapitáni, zemani, desiatnici, išpáni, kňazi a mnísi, každý podľa svojej hlavy. Nariaďujeme a prikazujeme Vám, ak sú Vám milé Vaše životy a česť, len čo toto uvidíte a počujete čítať, hneď a bez meškania sa všetci ponáhľajte a podrobte sa, aby ste sa vyhli veľkej skaze a neupadli do strašného otroctva s celým majetkom a so všetkou čeľaďou, jedným slovom,, aby ste neboli vyrabovaní a vypálení. Chceme, aby ste sa podrobili, lebo náš jasný, vznešený a veľkomožný pán nám zveril podrobenie tohto mocou dobytého územia. Keď tak urobíte, vybavíme Vám od jeho veľkomožnosti aj sprievodný list a odovzdáme Vám ho. A tak sa potom nemusíte nikoho báť, budete ľuďmi, čo sa všade môžu slobodne pohybovať. Ale ak sa nebudete chcieť podrobiť a neskloníte hlavu pred naším mocným a nepremožiteľným cisárom a nebudete mu platiť daň, vyhlasujeme na našu tureckú vieru a česť, že pôjdeme proti Vám s celou silou nášho mocného cisára, s Turkami, Tatármi a s inými národmi, vyrabujeme a vypálime Vás. A tak si dobre rozmyslite, aby ste neoľutovali.
Dané pod dobytými a nám odovzdanými Novými Zámkami. 28. septembra 1663."
[13]

List poslaný Hlohovcu znel takto:

„Vy hlohovskí richtári so všetkými tam prislúchajúcimi zámkami, kaštieľmi a okolitými dedinami, čo uvidíte alebo budete čítať tento náš pečaťou opatrený list! Tí, čo chcú slúžiť nášmu nepromožiteľnému cisárovi a byť poddaní, nech prídu hneď do nášho tábora a ustanovia sa pred nás, mocného vezíra, bez všetkého strachu. Ak k nám prídu, nič sa im nestane. Sľubujeme im na našu tureckú vieru, prisaháme na živého boha, že dostanú milosť a my im vydáme sprievodný list. Tých však, čo na túto výzvu neprídu, napadneme hneď Tatármi, kozákmi a delami a zahubíme ich. Kto má teda vôľu prísť k nám, nech neodkladá, ale sa ponáhľa, aby nevyšiel na skazu a mohol zostať v pokoji. Pánboh s Vami.
Dané v našom novozámockom tábore dňa 28. septembra 1663."
Podobne vyzval po dva razy aj Bratislavu. Sľuboval im, že tri roky nebudú platiť dane a môžu slobodne vykonávať svoje náboženstvo, ak sa podrobia.[14]

Keď Hlohovčania neposlúchli, druhý raz im napísal prísnejšie:
„Vy hlohovskí richtári a občania, psi s dlhými krkmi, súci na ražeň! Prečo ste takí neposlušní? Čo to pomôže, keď mi pošlete poslov? Ak vy, psi, súci na ražeň, ne-chcejúci sa podrobiť, o štyri dni neprídete s peniazmi, prisahám, že z vás všetkých urobím otrokov."[15]

Veľkovezír zostal v Nových Zámkoch do konca októbra 1663. Turci sa ešte pri obliehaní Nových Zámkov zmocnili neďalekých Šurian. Do tamojšieho hradu umiestili asi dvesto mužov posádky s jedným agom a 18. októbra obsadil Húseyin paša bez akéhokoľvek dobýjania Nitru. Veľkovezír odišiel koncom októbra do Budína.

Pašovia však pokračovali vo vojne. 3. novembra tiež bez obliehania obsadili Levice.[16] Obranu zverili Cat-rapatrazade Alimu pašovi so štyristo mužmi.[17] Okolo 15.—17. novembra Kaplán a Mustafa paša dobyli takmer po dvojtýždňovom tuhom boji Novohrad.[18] Prenechali ho posádke štyristo mužov pod velením Hamzu bega.[19]

Medzi známymi novozámockými tureckými listami je jeden, ktorý svedčí o náboženskej tolerantnosti Turkov. Znie takto:
„Ja, veľkomožný Mehmed paša, jeden z vojenských poradcov mocného, jasného a nepremožiteľného tureckého cisára, hlavný veliteľ jeho preddunajského vojska, z božej milosti terajší miestodržiteľ a ochranca novozámockej pohraničnej pevnosti.
(Nasleduje jeho pečiatka, vlastnoručný podpis [penče a sahh] a na okraji turedké písmo.)
Dávame každému na známosť, že trinásti nitrianski mnísi prosili, aby sme im dali sprievodný list, aby mohli pokojne na našej tureckej strane žobrať. Dovolili sme im to, počnúc od dnešného dňa na celé dva roky. Sľubujem na moju pravú tureckú vieru a na požehnanú hlavu môjho mocného, jasného a nepremožiteľného tu-reckého cisára, že týmto trinástim nitrianskym mníchom za celé dva roky naša turecká strana a naši bojovníci, idúci do boja, nijako neublížia a neurazia ich. Na našej tureckej strane môžu ísť, kamkoľvek len chcú. Na to im pre väčšiu hodnovernosť dávam mojím znakom a panskou pečaťou potvrdený sprievodný list. Nové Zámky. 23. decembra 1663."
[20]

Turci v preddunajskej oblasti neprestajne bojovali proti cisárskemu vojsku, ktoré im v nasledujúcom roku (23. apríla 1664) zasadilo citeľné rany znovudobytím Nitry, v žarnovicko-beňadickej bitke a dobytím Levíc okolo 14. júna. Vodcom víťazného vojska bol komárňanský hlavný veliteľ, generál gróf de Souchés. Ďalším bojom urobil koniec nešťastný vašvársky mier, uzavretý 10. augusta 1664, lebo cisárski jeho podmienky dodržiavali, kým Turci z Nových Zámkov jednostaj robili vpády, lúpili a zdierali alebo v lepšom prípade poctievali okolie takýmito zaujímavými listami, ako sú tieto dva:

„My Küčük Mehmed paša, hlavný veliteľ preddunajských vojsk mocného, nepremožiteľného tureckého cisára, jeho tajný radca a miestodržiteľ v Nových Zámkoch.

Ty falošná neveriaca sviňa, šoporniansky richtár, keď uvidíš tento list opatrený mojím znakom, ukladám a rozkazujem Ti, ak Ti je milý život a hlava, nečakaj ani hodinu ani deň, ale bez meškania priveď ku mne Dura Sántu. Ty falošná a kotná sviňa, už som vám poslal viac listov kvôli svini Sántovi, prečo toľko čakáte? Priveďte ho, vy neverní psi! Ak nie, uvidíte, že pošlem na vás vojsko. Dám vás poviazať ako svine a nechám vás zhniť na dne temnice za vašu falošnú neposlušnosť, ak ho na tento môj list čo najskôr neprivediete. Dátum Nové Zámky. Anno 1664."
[21]

Druhý, nedatovaný list znie takto:
„My hlavný opatrovník preddunajských vojsk mocného a nepremožiteľného tureckého cisára, miestodržiteľ a veliteľ v Nových Zámkoch, Abdullah paša.
Vy spomenutí malženickí richtári a boženíci, ukladám a prikazujem Vám, aby ste nečakali ani hodinu ani deň, ale, ak sú Vám milé životy a hlavy, aby ste okamžite prišli, vy svine, lebo bude s Vami pre neposlušnosť zle. Ak uvidíte tento môj list, príďte hneď kosiť. Viac listov odo mňa, svinskí zlí ľudia, nečakajte. Tento list je už tretí, a predsa nejdete, oplani!"
[22]

Novozámockí Turci nezostali len pri hrozbách, ale usilovali sa ich splniť a podrobiť si čo najviac obcí.
Tak 12. februára 1665 vyšlo dvetisíc novozámockých Turkov s úmyslom, že kým sa na Váhu nepostaví nový hrad (Leopoldov), budú si podrobovať Iud až po Bratislavu. Ale sklamali sa. Keď sa o tom dozvedel Imrich Balassa, zhromaždil toľko uhorského vojska, kolko len narýchlo mohol a odkázal Turkom, ktorí už lúpili dediny, že ak sa nevzdajú svojho úmyslu, bude nútený prísť susedom na pomoc. Turci na jeho upozornenie nedbali a blížili sa k Balassovi, ktorý ich však smelo a úspešne napadol, takže tisíc Turkov zostalo na bojisku a ostatných zahnal do Nových Zámkov. Novozámockí Turci na krátky čas prestali útočiť, ale chystali sa pomstiť svoju porážku.

Komárňanský veliteľ, generál gróf de Souchés s dolnorakúskym maršalom grófom Traunom a cisárskym vojenským inžinierom išli k Váhu, aby v blízkosti Hlohovca vyznačili miesto pre novú pevnosť, ktorá by kro-tila novozámockých Turkov a bránila zvyšné časti Uhorska, Rakúsko, Moravu a Sliezsko. 20. apríla 1665 de Souchés nariadil robiť výkopy a robotníkov chránil vlastným vojskom. 19. septembra 1665 nitriansky biskup gróf Leopold Kollonich, v prítomnosti de Souché-sa a iných generálov a uhorských magnátov slávnostne položil základný kameň pevnosti a nazval ju podľa kráľa Leopolda Leopoldiania alebo Leopoldopolis.
Krátko predtým sa Turci z Nových Zámkov dva razy pomstili dedinám Imricha Balassu. Prvý raz mu zabili deväť a druhý raz trinásť husárov a niekoľko ľudí odvliekli do otroctva. Na pomstu za to husári za Vaco-vom vyplienili dediny patriace Turkom a mnoho Turkov dorúbali. Keď urobili Turci z Vacova výpad, husári sa im postavili na odpor, dvesto Turkov dorúbali a ostatných zahnali späť.

Hrdinského Balassu dala viedenská vojenská rada roku 1666 do väzenia za to, že bránil Turkom podnikať vpády, a keď mohol, aj inak im škodil, a tak porušoval vašvársky mier.[23] Čo robili napríklad novozámockí Turci a ako rešpektovali tento posvätný mier, vidieť z nasledujúcich tureckých listov poslaných z Nových Zámkov. To bolo tiež proti mieru, keďže v nich vyzývali jednotlivé oblasti, aby sa podrobili Turkom.

„Hlavný opatrovník a miestodržiteľ novozámockej pohraničnej pevnosti mocného, nepremožiteľného tureckého cisára Šahin alajbeg.
Ty chynoriansky richtár, poslal si ku mne človeka. Povedal som mu aj živým slovom, že som Vaším pánom a Vy ste ani sena nenakosili, ani ho nepozvážali, ani ste dreva nedoviezli za seno. Žiadam od Vás za drevo šesťdesiat toliarov, dvadsať pint masla, tri páry nožov, dva páry rukavíc. Okrem tohto do budúceho Dura už od Vás nič nebudem žiadať a nikto Vám neublíži. Tieto listy som poslal po Ondrejovi. Ak prídu robiť, nech prídu spolu. Ak neprídu, doneste mi odpoveď. Tieto listy mi doneste späť. Dátum v Nových Zámkoch 1666. Idem qui supra."
[24]

Podobný list poslal aj Zabokrečanom:

„My hlavný opatrovník preddunajských vojsk mocného a nepremožiteľného tureckého cisára, miestodržiteľ a veliteľ Nových Zámkov, Kúčúk Mehmed paša. (Vlastnou rukou.)
Vy žabokreckí mestskí richtári a občania, keď uvidíte tento list opatrený mojím znakom, ukladám a rozkazujem Vám, aby ste nečakali ani hodinu ani deň a hneď, Vy svine, prišli osobne. Koľko listov som Vám už poslal? Vari nechcete prísť? Myslíte, že neviem, čo chcete, Vy psi? Viac nečakajte na moje listy, lebo hneď pôjdem na Vás. Zviažem Vás za krky ako psov a tak Vás sem privediem, v železách a do temnice, ak sa nechcete podrobiť. Budete mlčať aj po tomto mojom liste? Dátum Nové Zámky. Anno 1666. Idem qui supra."
Pod tým je inou rukou pripísané:
„Dolnovestenickí a hornovestenickí richtári, urobte tiež tak, aj sučianski, už sme Vám poslali dva listy."[25]

Podobne znie aj list Bánovčanom:

„My, hlavný opatrovník preddunajských vojsk mocného a nepremožiteľného tureckého cisára, miestodržiteľ a veliteľ Nových Zámkov, Kučuk Mehmed paša. (Vlastnou rukou.)
Vy bánovskí richtári a mešťania, keď uvidíte tento list opatrený mojím znakom, ukladám a rozkazujem Vám, aby ste nečakali ani hodinu ani deň a hneď, Vy psi, prišli osobne. Koľko listov som Vám už poslal, a predsa nechcete prísť. Ale ak po tomto liste budete mlčať, Vy svine, hneď sa k Vám vyberiem. Zviažem Vás za krky ako psov a tak Vás sem privediem, v železách a do temnice, ak neposlúchnete a nepodrobíte sa. Preto sa zvlášť poponáhľajte, ak si chcete udržať hlavy v zdraví.
Dátum Nové Zámky. Anno 1666. Idem qui supra. K. M. P."
[26]

Koncom apríla roku 1667 sa zhromaždilo okolo tristo husárov z Košíc, Fiľakova a Szendrö; chceli skúsiť šťastie a získať korisť. Striehli a podarilo sa im vziať Turkom, čo sa vracali z Rábu z jarmoku, kone a nakúpený tovar. Keď sa o tom dozvedeli Turci v susedstve, ponáhľali sa za nimi a osemnástich husárov zabili. Zakrátko sa pomstili zase husári. Odohnali novozámockým Turkom z paše asi tridsať koni. Tristo novozámockých Turkov letelo za nimi až po Váh, ale márne, lebo husári medzitým rozobrali most a spoza Váhu sa im vysmiali.
Kvôli koristi sa potom pri Nových Zámkoch zjavilo aj niekoľko hajdúchov a zabili jedného tureckého hodnostára, ktorý si s kresťanským sluhom vyšiel na koni na prechádzku. Sluha sa vyslobodil. Novozámocký paša oznámil vraždu budínskemu vezírovi, ktorý chcel za to potrestať obyvateľov Taty. Nariadil, aby Turci zabili každého, koho pristihnú v poli pri žatve. Ale obyvatelia Taty darmi a pekným slovom presvedčili Turkov, že sú nevinní a boli im vždy dobrými susedmi.

23. februára 1668 sa pri Nových Zámkoch zišlo znovu asi osemdesiat husárov, ktorí odohnali Turkom zo susedných majerov asi 800 kusov dobytka. V pevnosti sa naľakali, že ide o útok, preto vyhlásili poplach a vysadli na kone. Ale z lampáša, zanechaného v trme-vrme v stajni, vznikol požiar, takže v pevnosti zo strachu pred nepriateľom tri razy vystrelili z dela ako volanie o pomoc, a vojsko, ktoré vyšlo z pevnosti, sa muselo vrátiť späť.
Potom pri Nových Zámkoch vystavali Turci stajne pre osemtisíc koni, aby husárom, pre ktorých nemohli minulé leto bezpečne pásť dobytok, odkiaľ prekážali v lúpežiach. Medzitým sa stalo, že jeden uhorský jazdecký kapitán so zradným zámerom sa pustil do vyjednávania s novozámockým pašom a poslal mu po sedliakovi do pevnosti list. Sedliak list stratil. Keď sa kapitán dozvedel, že list našiel ktorýsi husár a zaniesol ho do Šintavy, sadol na koňa a v strachu opustil ženu a deti a ušiel do Nových Zámkov. Odtiaľ ho poslali do Budína.
Na jar viedenský dvor zbadal, že Turci v pohraničných hradoch robia prípravy. Nariadil teda, že Leopoldov treba ešte v lete úplne dobudovať a zaopatriť posádkou. Zároveň dali pri Bratislave vykopať hlbokú priekopu, aby Turkom prekazili pasenie a prúdiacou vodou škodili aj Novým Zámkom.
Medzitým gróf Imrich Balassa poslal husárov, aby mu vybrali dane. Turci všetkých husárov pobili. Balassa preto vyrazil s ďalším vojskom proti Turkom, vrhol sa na nich a takmer všetkých dorúbal. Čoskoro nato prišlo k Novohradu dvetisíc Turkov s desiatimi delami a pri Parkane sa k nim pripojilo ešte tritisíc, takže dosial neobsadené kraje vystrašili. Keďže Nové Zámky mohli len s ťažkosťami zásobovať potravinami kvôli husárom, zjavujúcim sa na dlhej ceste medzi Novými Zámkami a Parkanom, Turci zamýšľali vybudovať kaštieľ uprostred tejto cesty. Žiadali ľudí, aby priviezli k Novým Zámkom množstvo nástrojov, čakany, lopaty, fúriky a vozy. Budínsky paša poslal pohraničným hradom tritisíc mužov a veľa vozov.
V roku 1668 striehlo stoštyridsať husárov na mladuchu, ktorú sprevádzali z Budína do Nových Zámkov. Zo sprievodu zabili dvadsať Turkov a troch agov. Mladucha sa za ustavičného boja dostala do hradu len s jedenástimi sprievodcami. V tom istom roku pobil turecký oddiel z Nových Zámkov trinástich dôstojníkov, čo vyšli z už dobudovaného Leopoldova.

V septembri 1668 dvaja novozámockí Turci, z ktorých jeden sa narodil neďaleko Jeruzalema a druhý v Kaniži, utiekli do Nitry. Keď ich tam na hrade sudcovia viedenského pluku vypočúvali, povedali, že utiekli preto, lebo väčšina posádok musela odísť do Kandie a oni na to nemali vôľu. Vyhlásili, že by sa chceli stať kresťanmi. Vraveli aj to, že turecké posádky sú teraz veľmi slabé. V samotných Nových Zámkoch niet viac ako tristo mužov.
Generál de Souchés dal pri Váhu neďaleko Komárna postaviť valy na obranu proti novozámockým Turkom. Asi dvesto Turkov ich chcelo zničiť, ale keď videli, že je tam silná stráž, ustúpili.

Medzitým Budín dostal z Istanbulu nového vezíra, ktorý hneď ako tam prišiel, vybral sa s osemtisíc mužmi pod spustnutý hrad Gesztes. Celkom ho zrúcali a najlepšie kvádre z hradu dal odviezť do Stoličného Belehradu, Ostrihomu a Nových Zámkov.
V zime roku 1669 turecká posádka z Nových Zámkov nielenže prísne vyberala dane a odvádzala ľudí do otroctva, ale aj sám veliteľ s osemsto jazdcami podnikol vpád do vzdialenosti jednej míle od Nitry. Prešiel cez zamrznutú rieku na druhú stranu a v meste patriacom ostrihomskému arcibiskupovi si predvolal richtára a bez akejkoľvek príčiny ho dal sťať. Potom sa obrátil proti Beliciam a s pánom tejto obce naložil rovnakým spôsobom. Napokon vylúpil aj celé Zabokreky.

Pri uvedení nového komárňanského veliteľa grófa Hofkirchena do funkcie, tento bohato pohostil nemeckých a uhorských dôstojníkov, pričom niekoľko ráz vystrelili z dela na slávu kráľa a jeho ministrov. Silný oddiel Turkov z Nových Zámkov sa chcel dozvedieť, čo bolo príčinou tejto streľby a prišiel k Váhu. Keď sa dozvedeli, že je to inštalácia, vrátili sa späť a vzali so sebou niekoľkých richtárov do Nových Zámkov, aby menom obcí sľúbili samotnému pašovi, že budú prinášať dane, lebo inak ich stihne ťažký trest. V Bratislave sa vtedy rozchýrilo, že Turci prešli na Žitný ostrov. Pravdou však bolo iba to, že sa Turci chodili pozerať každý deň na Dunaj. Preto obyvatelia dňom i nocou rúbali ľad, aby Turci nemohli prejsť.
V júni 1669 vymenili novozámockého veliteľa. Sultán vymenoval a poslal do Nových Zámkov nového pašu, aby odstránil starého miestodržiteľa Kúčúka Mehmeda pašu a zaujal jeho miesto. Kúčúka Mehmeda pašu obviňovali, že včas nezabránil stavbe komárňanského valu, nenútil prísnejšie podrobené dediny platiť a dopustil sa aj mnohých iných nepríjemných chýb.

Keď nový paša prišiel do Nových Zámkov, jeho starý predchodca mu pripravil skvelé prijatie, netušiac, že už má zrátané hodiny. Po uvedení do funkcie dal nový paša pozatvárať novozámocké brány, na námestí postavili popravisko a na sultánov rozkaz vyviedli naň starého pašu. Oznámil mu, o čo ide a sám nový paša ho zastrelil pištoľou. Potom mu dal odťať hlavu a stiahnuť kožu, ktorú spolu s hlavou poslal do Budína.

Úlohou nového veliteľa bolo dobyť a zničiť ochranný val medzi Váhom a Dunajom. Zhromaždil preto mnoho ľudí zo všetkých okolitých tureckých hradov. Keď však počul od podrobených sedliakov, ktorí prišli do Nových Zámkov, že val stráži tristo mužov s delami a ak bude treba, dostanú pomoc z Rábu a Taty, ba dokonca aj zemianstvo zo Žitného ostrova je povinné po troch výstreloch dela prísť na pomoc, paša sa presvedčil, že sultánov rozkaz nemožno splniť. Napísal im, aby val zničili, lebo ho pôjde rozmetať sám s osemsto vojakmi.
12. októbra 1669 prišiel do Rábu prezident dvorskej vojenskej rady z Viedne. Tu prišiel k nemu turecký aga a odovzdal mu list budínskeho vezíra. Napísal odpoveď a agu obdaroval strieborným kalichom a dvoma balmi súkna. Potom 14. októbra preskúmal všetky vojenské zásoby, výzbroj a potraviny, prešiel do Komárna a dal zničiť sporné ochranné valy.
Keď sa novozámocký paša dozvedel o zničení valu, poponáhľal sa so štyristo Turkami pozdraviť komárňanského veliteľa. Veliteľ prijal pašu v prítomnosti vysokého dôstojníka a tlmočníka. Inak bol tento paša voči kresťanom veľmi krutý. Dával popravovať aj nevinných a nešetril ani šľachtu.

V tom čase poslali Turci na hranicu štyristo jazdcov. Richtárov dedín spísali podľa mien a prezreli si aj Leopoldov, kde začali budovať nové opevnenie. Keď sa na uhorskej strane dozvedeli, že budínsky vezír bol niekoľko dní v Nových Zámkoch a chce naverbovať vojsko, aby s jeho pomocou rozšíril turecké panstvo, zišli sa hornouhorské stolice na poradu, ako sa majú proti nepriateľovi brániť. V Hlohovci po tri dni ráno, napoludnie a večer vystrelili z dvadsiatich štyroch diel na znak toho, že vezír je v Nových Zámkoch a že dobyli mesto Kandiu.
Turci zo všetkých strán žiadali dane a podrobenie. Keď im to Šaľa odoprela, podpálili ju, mnoho ľudí pobili alebo odvliekli. Tým, čo zostali nažive, nariadili, aby sa neopovážili nosiť pri sebe zbraň. Namiesto zbrane nech nosia palicu. Budínsky vezír prikázal novozámockému pašovi, aby pod hrozbou vypálenia vyzval Bratislavu aj okolité mestá, aby sa podrobili. Ďalej žiadal, aby každému poddanému zakázal voziť do Leopoldova kamene, vápno a iný stavebný materiál, či už za peniaze alebo zadarmo.

V roku 1669 sa veliteľ novozámockých janičiarov Ali paša stal obeťou odvážnej vraždy. Asi dvadsaťštyriročný mládenec, ktorý dovtedy slúžil v Hlohovci u bývalého hlavného novozámockého veliteľa Adama Forgá-cha, prišiel do Nových Zámkov tvrdiac, že sa mu medzi kresťanmi ťažko žije, a žiadal sa pašovi do služby. Prebehlík sa pašovi zapáčil, a prijal ho do služby. Keď raz mládenec rúbal v drevárni drevo, zavolal svojho pána, že mu ukáže čosi nezvyčajné. Keď paša vstúpil do drevárne, zaťal mu sekerou do hlavy, takže paša spadol, a ďalším úderom ho usmrtil. Potom zavolal pasovú ženu, aby prišla za mužom a skoncoval s ňou podobne ako aj s dvoma staršími dcérami a komorníkom, ktorých privolal do komory, že ich volá pán. Ani to všetko mu nestačilo. Vošiel do domu a zabil aj ďalšie dve pašove dcéry. Uprostred domu rozložil veľký oheň, naplnil niekoľko vriec pšenicou, naložil na voz, akoby ich viezol do mlyna. Stráž spoznala sluhu a prepustila ho. O chvíľu však predsa len išli za ním a zastavili voz, aby ho prezreli. Kým prezerali voz, dal sa na útek a šťastne sa zachránil. Pasov dom zhorel.

Vo februári 1670 prišiel do Viedne čavuš zdržujúci sa v Rábe s ôsmimi Turkami a u prezidenta dvorskej vojenskej rady sa sťažoval na husárov. Uhorským magnátom poslali cisársky rozkaz, aby všetkých husárov, čo okradli čavuša, poslali do Rábu, nech sa nepriateľ viac nerozhorčuje. Dôrazne žiadali, aby sa husári a hajdúsi vyvarovali lúpeží a iných priestupkov a usilovali sa s Turkami nažívať ako dobrí susedia.[27]

Prirodzene, že biedni, utlačení Uhri, sa museli stiahnuť, lebo si to vyžadoval mier. Kráľ nemal dosť vojska, aby ubránil Uhorsko, jemu išlo o to, aby malo pokoj Rakúsko. Bolo treba, aby slablo Uhorsko a raz úplne vyčerpané bez rebelantskej sily samo padlo do lona Svätej ríše rímskej ako pokorná provincia.
Zaznamenajme ešte jedno svedectvo z Nových Zámkov, ako Turci rešpektovali mier a legitimitu.

„My v Nových Zámkoch bývajúci Jusuf ispaja, Váš pán.
(turecká pečat)
Vy novácki richtári, falošní, neposlušní a nepodrobení psi, Vám posielam tento list. Prečo ste už dávno ku mne neprišli? Ak sa chcete podrobiť, príďte spolu s človekom, čo Vám prinesie tento list. Ak sa nechcete podrobiť, oznámte mi to určite, aby som aj ja vedel, čo robiť. Ak neprídete, bude s Vami zle ako so psami. Ak neposlúchnete, stanete sa otrokmi. Potom nehovorte, že som Vám neodkázal. Nik Vás nevyslobodí z mojej ruky, či budete bývať v dedine alebo v kamennom hrade. Dátum Nové Zámky, anno 1671. Idem qui sup-ra."
[28]

Budínsky vezír a novozámocký paša však vyzvali aj dediny za Váhom a časť Moravy, aby sa podrobili. Vyhrážali sa im, že ich inak budú ničiť ohňom a mečom a obyvateľov odvedú do večného otroctva.

Medzi Hlohovcom a Nitrou podpálili Turci v októbri 1671 jednu dedinu tvrdiac, že desať rokov neplatila nijaké dane. Obyvateľov pobili alebo odvliekli. Asi tristo Turkov prišlo aj do Hlohovca. Prezreli si Váh a keď neďaleko mesta našli na rieke most, ich veliteľ sa spýtal leopoldovského veliteľa, prečo postavili tento most. Odpovedal im, že most už našiel hotový a pousiluje sa udržať ho. Potom poslali šesťsto Turkov, aby most zničili, ale keď leopoldovský veliteľ prikázal na nich vystreliť z dela, stiahli sa.
Roku 1673 plukovník Wopping s dragúnmi a Collal-tovským plukom stretol Turkov pod Nitrou. Pálili tam dediny, odháňali dobytok a brali ľudí do otroctva. Vtedy sa narýchlo zhromaždili okolité cisárske posádky a pustili sa za nepriateľom. Porúbali niekoľko sto Turkov, korisť im zobrali a zajatcov oslobodili.
Potom sa pri Nitre opäť zjavilo tisíc novozámockých Turkov. Žiadali od obyvateľstva, aby sa podrobilo. Brali mu nielen dobytok, ale aj náradie, šatstvo a vyhrážali sa mu zajatím a mečom. Ľud sa teda podrobil. Zaplatil jeden dukát a sľúbil dávať v budúcnosti zbožie, maslo, syr a iné potraviny.

Medzi husármi a Turkami sa v auguste 1673 rozpútala bitka. A keďže prišli nemeckí jazdci aj z Komárna, Turkom sa zle povodilo.
Keďže Turci z Nových Zámkov podnikali ďalšie vpády do okolia Nitry a zobrali mnoho ľudí a dobytka, poslali proti nim dragúnov a husárov, ktorí sa potom nielen zmocnili všetkých zajatcov a koristi, ale tristo Turkov zabili a šesťdesiatich s mnohými koňmi zajali. Medzi zajatcami bolo aj niekoľko významnejších Turkov, takže za nich sľúbili veľké výkupné. Peniaze však neprijali a radšej ich vymenili za zajatých kresťanov.

Turci potom prepadli jednu dedinu vzdialenú na míľu od Memoldizu (?). Starších ľudí povraždili a mladších odviedli do Nových Zámkov. Inde zasa prešli janičiari cez Váh, povraždili viacerých ludí, odvliekli deti a zobrali korisť. Takéto vpády podnikal aj šuriansky aga, ktorý odvliekal z dedín deti a mladých ľudí. Keď však neďaleko Leopoldova išiel cez Váh k Šintave, zhromaždili sa výstrelmi upozornení jacqueovskí dragúni, husári a dve schmidtovské stotiny, agu a stodvadsať Turkov zabili a všetkých kresťanov oslobodili. Získali mnoho pekných koni a inú vzácnu korisť.
V tom čase zabili husári syna budínskeho pašu. Turci sa potom mnohým pomstili a troch ľudí v Nových Zámkoch nastokli na koly.

Roku 1674 sa novozámockí Turci správali stále rovnako. Raz ich asi deväťsto prešlo cez Váh, vypálili tri dediny a obyvateľov vzali do zajatia. Asi dvesto nemeckých jazdcov spolu s husármi ich však dostalo do pasce manévrom v lese, keď predstierali, že majú za sebou ešte silnú rezervu. Turci sa dali na útek. Padlo ich šesťdesiat a mnohí zranení sa dostali do zajatia.
Medzitým, čo boli novozámockí Turci vzdialení od pevnosti, vybralo sa z Komárna asi dvesto husárov a hajdúchov a odviedli im z paše všetok dobytok. Keď to novozámocká posádka zbadala, začala prenasledovať komárňanskú posádku a pustila sa s nimi do bitky. Ale hajdúsi, skrytí v priekope, spustili na Turkov silnú streľbu, takže Turci sa dali na útek, zanechajúc dobytok i mnohých kamarátov. Onedlho sa Turci znovu pochytili s komárňanskými husármi a hajdúchmi, ktorí im odohnali dvestoosem kusov dobytka. V bitke boli Turci síce slabší, ale aj husári mali tridsaťtri mŕtvych a ranených.

Turci v snahe pomstiť sa, prepadli palánku grófa
Esterházyho, ktorú strážilo tristo mužov a podpálili ju. Grófovi sa len so značnou stratou ľudí podarilo prebiť cez nepriateľa a zachrániť sa.

7. septembra 1674 pol druhej míle od Šintavy zajalo dvadsaťpäť Turkov jedného šľachtica a sedem husárov. Keď sa o tom dozvedel podplukovník Soyer z jankiov-ského pluku v Nitre, vyhlásil poplach a s dvestopäťde-siatimi mužmi sa pobral za nimi. Husári sa tam dostali pomerne rýchlo, zbadali dva nové turecké oddiely a okrem nich bolo ešte ďalších päť postavených v zálohe. Zaútočili na uhorských vojakov, a hoci sa udatné bránili, porazili ich. Dragúnov z jacqueovského pluku padlo deväťdesiatjeden vojakov, jeden poručík, jeden práporčík, traja strážmajstri a štyria desiatnici. Podplukovníka Soyera s jedným kapitánom, strážmajstrom, čatárom a dvanástimi vojakmi zajali a odviedli do Nových Zámkov.
Na začiatku roku 1675 prišlo do Nových Zámkov tristo Turkov, aby zabezpečili vyberanie daní a podrobenie územia až po Bratislavu. Preto ich cisárski vojaci neprestajne sledovali. Turci však v Nových Zámkoch nezostali dlho nečinní. O krátky čas vypálili pri Hlohovci tri dediny a osemdesiat kresťanov odviedli do otroctva. Nato husári z Rábu stretli pri Nitre dvesto Turkov a polovicu z nich pobili.

Keďže novozámockí Turci neprestajne znepokojovali okolie, prišlo z dvora nariadenie, že popri Váhu treba postaviť niekoľko veží, aby bolo možné lepšie sledovať nepriateľa a brániť mu pri vpádoch. Okrem toho rozšírili a chystali sa opevniť aj val pri Šali, aby Turci nemohli prechádzať cez Váh a neprestajne robiť vpády. Proti tomu však novozámocký paša nielen protestoval, ale tvrdil, že stavbu opevnenia prekazí. Okrem toho chcel v blízkosti Nových Zámkov postaviť palán

ku. Podplukovník schmidtovského pluku vytiahol s dvetisíc vojakmi, aby Turkov zadržal a ochránil opevnenia pri Šali.
V januári 1676 vyšlo tristo novozámockých Turkov až po Šalu s úmyslom, že zrúcajú postavenú vežu. Cisárski vojaci ich takmer všetkých pobili. Vtedy chytili a na koly nastokli aj piatich vyslaných podpaľačov.
20. marca 1676 sa znovu zjavilo štyristo Turkov na uhorskom území. Chceli odohnať dobytok. Ale uhorské vojsko, ktoré sa zhromaždilo, všetkých dorúbalo alebo zajalo; iba niekoľkým sa podarilo utiecť. 7. mája sa znovu vo väčšom množstve schádzali pri Šuranoch, aby vtrhli na Moravu, avšak kresťanské vojsko, ktoré stálo pri Nitre, ich zahnalo späť. Turci na úteku podpálili jedno mestečko. Naši prenasledovali nepriateľa a pobili mu mnoho ľudí.
Po viacnásobných pokusoch zaútočili novozámockí Turci v júni 1676 na Veszprém, keď tam neboli husári. Predmestie vylúpili, ľudí pobili a odvliekli si do Nových Zámkov všetko, čo sa im zapáčilo.

Vo februári 1679 skúsili novozámockí Turci dva razy dobyť val pri Sali, ale zakaždým ich prinútili ustúpiť so značnou stratou. Potom vyšli novozámockí Turci až pod Gutu (Kolárovo), zajali dvadsať cisárskych vozov naložených potravinami a pobili mnoho kresťanov. Ale naši sa ubránili a Turkov prinútili ustúpiť. Stratili šesťdesiat mužov.
V lete 1679 prešlo dvadsať Turkov cez Váh. Husári v boji niekoľkých zabili a viacerých spolu s významným dôstojníkom zajali.

V tom čase sa v Rakúsku a Uhorsku šíril veľký mor. V samotnej Viedni zomrelo osemdesiattisíc ľudí. V Uhorsku vymreli celé dediny, takže nebolo možné ani úrodu zobrať z polí. Novozámockí Turci zo strachu pred morom bývali na poli v stanoch. Raz v noci ich náhle prepadlo päťsto husárov a hajdúchov a mnohých pobili. Naši takto získali bohatú korisť. Vtedy by boli mohli pomerne ľahko dobyť aj hrad, lebo tam neboli takmer nijakí ľudia.
V októbri 1680 prišiel z Istanbulu jezuita P. Dominik Lango, ktorého pred dvoma rokmi zajal a ako otroka poslal do Istanbulu novozámocký paša. Musel tam tvrdo pracovať. Sprvu žiadali za neho tritisíc toliarov, ale napokon ho vydali za tisícsto.

Stavy v 5. základnom článku šopronského snemu z roku 1681 žiadali umiestiť uhorské vojsko do blízkosti Nových Zámkov a Veľkého Varadína, aby slúžilo na obranu proti Turkom.
V júni 1682 päťsto tureckých jazdcov a tristo janičiarov podniklo vpád smerom na Topoľčany; z okolia Nitry odohnali všetok dobytok, mnoho dedín pre neplatenie daní vypálili, tristo ľudí pobili, štyristo odviedli do otroctva a spáchali veľkú lúpež.
3. októbra 1682 v noci asi štyristo Turkov zaútočilo na okolie Levíc. Viacero dedín úplne vylúpili.

28. októbra 1682 asi sedemsto novozámockých Turkov sa zjavilo pri práve dohotovenom komárňanskom pontónovom moste, ale keď z oboch pevností začali na nich zo šestnástich diel strieľať, vrátili sa, odkiaľ prišli.^
Turecká moc, ktorá skoro úplne dobyla a pošliapala Uhorsko, počínajúc rokom 1683 chcela vstúpiť aj do Rakúska, dobyť jeho hlavné mesto a uštedriť kresťanstvu rozhodujúci úder. No, nepodarilo sa jej to. Práve rokom 1683 sa začala slávna epocha oslobodenia spod ťažkého tureckého jarma.

Novozámockí Turci dali však ešte raz pocítiť tyranskú moc stenčenému a vyčerpanému uhorskému kresťanstvu. Máme ešte tri listy z tureckých Nových Zámkov Hlohovčanom.

Hasan paša napísal Hlohovčanom:
„Vy hlohovskí richtári a meštania, psi hodní napichnutia na ražeň! Prečo ste takí neposlušní? Čo z toho máte, že vždy posielate len poštu? Čakáte, aby sme Vás dali pochytať? Ak do štyroch dní, vy nepodrobení, nezložíte určenú sumu peňazí, prisahám Vám na vieru môjho veľkého pána, že zakrátko sa všetci stanete úbohými otrokmi. Prikázal som Vám, psom, aby ste mi za svoje reštancie priniesli súkna, ale Vy ste na môj rozkaz pekne zabudli. Vy psi, doneste teda desať balov uhorského súkna, prachovničku z rohu a jedny rukavice. Toto moje nariadenie nepúšťajte do vetra, lebo inak Vás dám pochytať a Vaše domy podpáliť. Nové Zámky 17. februára 1683."

Pasov sipáhi sa vyhráža Hlohovčanom:
„Hlohovská obec! Vari ste rozkaz pokladali iba za žart? Prečo nechcete prísť? Prisahám na vieru môjho pána, že čoskoro budete všetci otrokmi, lebo mocný paša dobre vie, že ste voči nemu falošní, keďže ste dosiaľ nezaplatili daň ani veľkému pánovi, ani pašovi. Ale ak budete aj ďalej takto robiť, veru Vás škoda neminie. Príďte teda v nedeľu, lebo inak Vám prisahám na vieru môjho pána, bude s Vami zle. Nové Zámky, 23. februára 1683."[30]

Namiesto pašu sa im vyhráža aj Ibrahim beg: „Vy hlohovskí richtári a mešťania, tvrdohlaví psi patriaci na ražeň! Koľko listov sme Vám už poslali, aby ste, nečakajúc ani hodinu ani deň, zaplatili celú daň.

Prečo to nechcete urobiť, vy psi? Nemáte vôľu podrobiť sa? Počujte teda môj prísny a posledný rozkaz, ak máte radi svoje životy, majetky, ženy a deti, zaplaťte, čo ste povinní! Ak neprídete ku mne, ak dnes alebo zajtra nezaplatíte, vyhľadám si Vás sám a odvlečiem Vás, kresťanských psov, i od materinských pŕs, čo by ste ako nariekali, Vy neposlušní psi.
Dané v Nových Zámkoch 26. februára 1683."30 Tam však Turci darmo skúšali, lebo Hlohovec bránila leopoldovská posádka. Hladné oči museli obrátiť inam.
Veľkovezír Kara Mustafa paša prísne nariadil novo-zámockému miestodržiteľovi, aby ešte do jari napadol Žitný ostrov, lebo inak ho neminie hodvábna šnúra. Paša bol pripravený urobiť nielen to, ale aj rozšíriť podrobené územie na sever až po Trenčín. Najskôr však vytiahol proti Topoľčanom pod zámienkou, že chce pourgovať daňové reštancie. Vypálil viacero dedín, mnoho ľudí nechal povraždiť alebo odvliekol do otroctva.[31]

Na Veľkonočnú nedeľu, keď bol ľud v oslianskom kostole, vtrhli novozámockí Turci do mestečka, zobrali veľkú korisť, dobytok, ľudí, najmä mladšie ženy, do Nových Zámkov. Medzi nimi bola aj vdova Jána Ago-ša, Helena s troma deťmi. Vymenili ich za stopäťdesiat zlatých a Štefana Jóba za deväťdesiattri zlatých. Via-cero žien sa len výmenou alebo útekom dostalo domov, ale zväčša boli tehotné.[32]

Viac novozámockých tureckých listov nepoznáme. Ak aj poslali ešte ďalšie nafúkané listy, na splnenie veľkých hrozieb nemali Turci v Nových Zámkoch už ani čas ani moc. Aj ich vpády boli zriedkavejšie. Onedlho ich veľké udalosti zaujali natoľko, že boli nútení znášať nedostatok v hrdej pevnosti. A o tri roky zmizol ligotavý polmesiac z novozámockých veží, zmene-ných streľbou na rumoviska.

Keď totiž Osmanská ríša bola na vrchole moci a chystala sa pripraviť nesvornému kresťanstvu smrteľný úder, prišiel na scénu dejín muž, ktorý vojvodcovským talentom a víťaznou šabľou ako dajaký Ján Huňady 17. storočia zmaril jej úsilia na podmanenie sveta. Bol to Ján Sobieski, najskôr hajtman a potom poľský kráľ.

Sobieski už 11. novembra 1673 s pomerne malým vojskom tak úspešne zaútočil na chocimský tábor Turkov, že padlo dvadsaťtisíc muslimov. Z tých, čo sa dali na útek, asi desaťtisíc zahynulo vo vlnách Dnestra. O dva roky sa chceli Turci za porážku pomstiť, ale Sobieski, vtedy už kráľ s pätnásťtisícovým vojskom, ktoré mal neďaleko Ľvova, opäť dosiahol skvelé víťazstvo.
Turci dali potom Poľsku pokoj a svoju blednúcu slávu sa usilovali oživiť v bojoch proti Leopoldovi. K týmto bojom Portu neprestajne podnecoval francúzsky kráľ Ľudovít XIV.
Uhri, nespokojní ešte kvôli vašvárskemu mieru, ďalej pre nedisciplinovanosť rakúskeho vojska a potlačovanie protestantov, sa roku 1677 vzbúrili. Ich vodca Imrich Thôkôly uzavrel na jar 1682 s Turkami dohodu. Zaviazal sa ročne platiť sultánovi štyridsaťtisíc dukátov dane, ak ho uzná za uhorského panovníka a garantuje mu ochranu. Budínsky vezír Ibrahim paša v tejto sú-vislosti odišiel v auguste r. 1682 s vojskom do horných častí krajiny a dobyl Onod, Košice, Fiľakovo. Takýto výsledok vzbudil v sultánovi Mehmedovi IV. nádej, že teraz za pomoci Thôkôlyho môže uskutočniť, čo darmo skúšal Súlejman Veľký; vpadnúť do nemeckej ríše.
Leopold sa obával tohto spojenectva a pustil sa do vyjednávania s Thôkôlym. Na snem zvolaný do Košíc na 13. januára 1683 poslal poslov v nádeji, že sa mu podarí uzavrieť mier s vodcom povstania. Kým sa však stavy schádzali do Košíc, sultán 2. januára 1683 vypovedal Leopoldovi vojnu. Leopold s bavorským a saským kurfirstom a poľským kráľom Jánom Sobieskim uzavrel dohodu a palatín vyzval stolice, aby poskytli vojsko.[33]

Spojenci sa dohodli, že len čo sa pohnú ľady, začnú dobýjať niektoré z väčších tureckých pevností. Kráľ už začiatkom mája nariadil obliehať Nové Zámky.
Na čelo spojeného vojska, ktoré sa veľmi ťažko zhromažďovalo a skladalo sa z dvadsaťjedentisíc pešiakov, desaťtisícosemsto jazdcov a päťdesiatich šiestich diel, vymenovali knieža Karola Lotrinského. Podľa inštrukcie sa 11. mája 1683 pohol s vojskom do Komárna. 5. júna prešiel na ľavý breh Dunaja a na druhý deň obkľúčil Nové Zámky. V ten istý deň a 7. júna rozmiestili batérie. 8. júna postavil veľké kanóny a ma-žiare a nasledujúci deň začal streľbu bombami, granátmi, takže v pevnosti zhorelo mnoho domov. Posádka sa tuho bránila. Päťsto mužov urobilo výpad, zabilo šesťdesiat cisárskych, medzi nimi grófa Taxisa a dvoch kapitánov.
Hoci obliehanie pevnosti oprávňovalo k veľkým nádejam, pretože dobýjacie priekopy boli otvorené a veľké kanóny z Viedne, Rábu a Komárna boli už na ceste, knieža Karol zrazu prerušil obliehanie, odišiel do Komárna. Kráľovi, určite prekvapenému, oznámil, že 9. júna večer odišiel od Nových Zámkov do Komárna, lebo podľa zaručených správ sa blíži veľkovezír s dve-stopäťdesiattisícovým vojskom. V zmysle cisárskej inštrukcie je povinný myslieť predovšetkým na zabez-pečenie dedičných krajín a na udržovanie vojska v dobrom stave.[34]

Vojsko palatína grófa Pavla Esterházyho sa kvôli odchodu od Nových Zámkov pohádalo s cisárskymi. Palatín predostrel kráľovi sťažnosť na arciknieža Karola. Výsledkom krátkeho obliehania pevnosti okrem menšej škody, konkrétne vypálenia predmestí, bolo iba to, že veliteľ palatínovho vojska Michal Ujlaky Turkom vypálil Šurany a na okolí Nových Zámkov spustošil mnoho podrobených dedín. Ujlaky ukoristil zo Šurian aj jeden mažiar.[35]

Knieža Karol Lotrinský sa pred postupujúcimi Turkami ponáhľal s vojskom bližšie k Viedni čakať poľského kráľa. Dlhú nečinnosť prerušil až vtedy, keď Thokôly postúpil po ľavom brehu Dunaja a začal obliehať Bratislavu. Karol ho napadol a zatlačil až k Váhu.
Kara Mustafa paša, nenachádzajúc nikde odpor, rýchle napredoval. Cestou sa k nemu pripojil krymský tatársky chán, ktorý prišiel cez Sedmohradsko, a budínsky paša. Dobyli Veszprém, Tatu a Pápu a ich okolie strašne spustošili. K Viedni prišli Turci v polovici júla 1683. Dvor sa stiahol do Linca. Gróf Stahrembeg s dvanástťtisíc mužmi hrdinsky bránil Viedeň a sedem týždňov sa držal proti obliehajúcemu nepriateľovi. Konečne na začiatku septembra 1683 prišiel Sobieski s dvadsaťšesťtisíc poľskými a markgróf Ľudovít s tridsaťtisíc nemeckoríšskymi vojakmi. Keď sa spojili s Karolom Lotrinským, malo kresťanské vojsko osemdesiat-tisíc mužov.
Sobieski, zvolený jednomyseľne za hlavného veliteľa, sa 10. septembra pohol so svojím vojskom, rozdeleným na dva zbory, z tullnského tábora. Na druhý deň skôr ako sa mu Turci mohli postaviť do cesty, obsadil Kah-lenberg nad Viedňou. Dňa 12. septembra sa po neľútostnom boji dala veľká turecká armáda pred ním na útek. Padlo šesťdesiattisíc Turkov. Celý tábor s množ-stvom pokladov a tristo delami sa dostal do rúk víťazov.
Veľkovezír so zvyškami svojej armády sa zastavil na krátky oddych až pri Rábe. Zodpovednosť za porážku zvalil na budínskeho miestodržiteľa Ibrahima pašu a dal ho usmrtiť. Ale ani on sa nevyhol sultánovej pomste — v Belehrade ho dal zaškrtiť.

Víťazní vojvodcovia sa náhlili využiť výhodnú situáciu. Poľský kráľ a lotrinské knieža osobne viedli svoje vojská do Uhorska. Ako prvú úlohu si vytýčili dobyť
Ostrihom. Nového budínskeho pašu, ktorý sa im postavil do cesty pri Parkane, porazili, preto sa im šesť-tisícová posádka ostrihomského hradu 21. októbra 1683 vzdala. Zlé počasie, ktoré náhle nastalo, bránilo pokračovať vo vojne.

Novozámocký paša, ktorý sa po oslobodení Ostrihomu ocitol v ťažkom postavení, urgoval dane, ale cisárski velitelia prísne zakázali platiť Turkom a biedny ľud začal veriť, čo palatín ešte 11. marca 1683 prorocky napísal vo svojom liste, vyzývajúc každého do zbrane: „Prišiel čas oslobodenia našej drahej krajiny z pohanského jarma." Dúfal, že Turci už nebudú môcť splniť svoje hrozby, preto im ľudia už sami prestali platiť dane.
Roku 1684 nastali pre novozámockých Turkov ťažké chvíle, lebo cisárske vojská sa ustavične pohybovali naokolo, takže si nemohli dovážať ani len potraviny.
Pri Ostrihome chytili pätnásť Turkov. Našli u nich dvadsaťtisíc zlatých. Tieto peniaze mali zaniesť do Nových Zámkov. Aj levickí husári zastavili v jednej dedine medzi Budínom a Novými Zámkami tridsaťpäť Turkov a osemnástich zabili. Ostatných zajali. Turci mali u seba mnoho peňazí a desať listov, ktoré novo-zámocký paša písal budínskemu vezírovi, sťažujúc sa na nedostatok potravín, munície aj vojakov. Tvrdil, že ak nedostane pomoc, bude nútený pevnosť odovzdať.

Novohradský beg chcel ísť na pomoc Novým Zámkom s dvetisíc mužmi, ale do cesty sa mu postavilo také cisárske vojsko, že sa ich sotva pätnásť dostalo do pevnosti. Tí totiž preplávali cez Hron. Keď sa im to podarilo, vybralo sa za nimi ešte tristo mužov a každý si niesol v koženom vreci potraviny.

Koncom mája 1684 zamieril Karol Lotrinský so svojou jazdou proti Novým Zámkom. Pechota išla na Sin-tavu. Medzitým Turkom odňali dobytok, ktorý bol na paši za mestom. Traja tureckí prebehlíci hovorili, že v pevnosti je veľká bieda.

Kresťanské vojsko bolo 6. júna 1684 vzdialené na pol míle od Nových Zámkov. Vtedy podniklo z pevnosti sto jazdcov výpad a medzi nimi a husármi vznikla šarvátka. Z Budína poslali potraviny pre Nové Zámky, ale rábski_a ostrihomskí husári vozy zachytili. Z pevnosti robili skoro každý deň výpady kvôli potravinám, ale ich námaha bola márna. Pri výpade 30. júna 1684 zabili deväťdesiat Turkov a dvadsiatich zajali.[36]

Knieža Karol Lotrinský dobyl 18. júna Vyšehrad a o niekoľko dní Vacov a Pešť. Začiatkom júla 1684 previedol svoje vojsko na druhý breh Dunaja a pri Sz. Endre rozložili tábor. Halebský miestodržiteľ Mus-tafa paša, ktorého sultán vymenoval za hlavného veliteľa (serdara) do Uhorska, napadol kresťanské vojsko, ale utrpel porážku. Knieža sa spojil s uhorským vojskom v počte desaťtisíc mužov, ktoré mu poslal palatín a 13. júla 1684 začal obliehať Budín. Ľahko sa zmocnil vodného hradu a o desať dní opäť zvíťazil nad Mustafom pasom. Ale hradná posádka sa udatné bránila a odrazila viacero útokov. Karol Lotrinský bol koncom, októbra 1684 nútený upustiť od obliehania a odviesť vojská na zimoviská.[37]

Koncom októbra 1684 veliteľ nitrianskej insurgent-nej jazdy Adam Czobor s tisícdvesto husármi náhle napadol a obsadil Šurany, keď si posádka neďaleko hradu pásla kone. Všetkých, čo našiel v hrade, pobil. Potom bol nedostatok potravín v Nových Zámkoch ešte citeľnejší, lebo Czobor každú dedinu a každý mlyn v blízkosti pevnosti vypálil. Novozámocký paša žiadal o pomoc budínskeho vezíra, ktorý mu poslal 125 vozov a saní potravín a výzbroje. Ale plukovníci Czobor a Heisler prenasledovali Turkov a boli im neprestajne v pätách. Turci sa ľstivo rozdelili na dve skupiny: najprv sa pohlo 25 vozov a saní s malým sprievodom a naši ich prenasledovali ďaleko, až za Nové Zámky. Medzitým väčšia časť, pozostávajúca zo sto vozov a saní ako aj tristo mužov, sa šťastne dostala do pevnosti.[38]

V zime Porta ponúkla mier, ale vo Viedni ho odmietli. Dosiahnuté úspechy a značná pomoc, ktorá znovu prišla od pápeža á nemeckej ríše, oprávňovali k najkrajším nádejam.
Keď Karol Lotrinský dobýjal Budín, odišiel Sobieski 20. septembra z Bratislavy na Žitný ostrov s úmyslom, že pri Komárne prejde cez Váh a pôjde pod Nové Zámky. Ale vo vojsku vypukli choroby, prechod cez Váh bolo treba odložiť na začiatok októbra, čím sa premár-nila príležitosť — keď bolo turecké vojsko preč — pre novozámocké podujatie.

Vojsko tiahlo smerom na Parkan, kde 7. októbra 1684 utrpelo citeľnú porážku. Tak sa dobytie Nových Zámkov odložilo už druhý raz na nasledujúci rok 1685.[39]

Úplne osihotení novozámockí Turci hneď na začiatku roka urobili všetko, aby sa zásobili potravinami a ľuďmi. Pod ochranou Tatárov a povstalcov sa Turci sústreďovali v Novohrade, odkiaľ chceli pomôcť Novým Zámkom. Stoličné oddiely a Heisler sa však usilovali prekaziť zásobovanie pevnosti potravinami a výzbrojmi. Raz Heisler zachytil tridsať vozov naložených chlebom. Neskoršie sa však do pevnosti dostalo sto vozov v sprievode štyritisíc jazdcov. Okrem toho na tristo koňoch mal každý jazdec vrece múky, ktorá sa dostala do pevnosti. Namiesto chorých vojakov prišlo do Nových Zámkov zdravé mužstvo.
Krátko nato šarapatilo dvetisíc Turkov v okolí Levíc a Nitry. Spustošili niekoľko dedín a potom na nich zaútočilo osemsto husárov. Zabili štyristo Turkov a štyridsiatich zajali. Heisler sa zmocnil šiestich vozov s obuvou pre Nové Zámky.

Ale aj Turci z Nových Zámkov prešli za Váh, napadli a vylúpili Gutu (Kolárovo), obyvateľov pobili a obec vypálili. Vtedy dopravili k Vacovu päťsto vozov s potravinami s úmyslom dostať ich do Nových Zámkov. Sprievod sa skladal zo šesťsto janičiarov, ale Heisler a Czobor im nedovolili vniknúť do pevnosti a okrem potravín na vozoch ukoristili od Turkov pät-násťtisíc zlatých a asi sto volov.

V marci 1685 opäť chceli čosi dopraviť do Nových Zámkov. V novohradskom zámku sa zhromaždilo osemtisíc Turkov, Tatárov a iných prívržencov pod velením veľkovaradínskeho pašu, aby dopravili tisíc vozov pre Nové Zámky. Ale do cesty sa im postavil Heisler s dvetisíc mužmi a rozprášil oddiel, skladajúci sa z osemsto mužov. Každý mal na koni vrece múky. Keď zbadali nebezpečenstvo, porozväzovali vrecia a múku rozsypali. Ostatní strážili na jednom kopci tisíc vozov. Heisler dostal pomoc a zahnal Turkov späť.

Začiatkom apríla 1685 sa usiloval pomôcť Novým Zámkom aj budínsky vezír a chcel tam dopraviť spomenutých tisíc vozov čakajúcich v Novohrade. Aj Turci v Nových Zámkoch sa starali o seba. Od podrobených dedín nakúpili mnoho potravín a chceli, aby im ich dedinčania aj doviezli. Dali zapriahnuť do štyridsiatich vozov a s tristo janičiarmi a tristo jazdcami sa pohli k Novým Zámkom. Ale Heisler sa o tom dozvedel, pre-hradil im cestu a s tristo jazdcami pobil stopäťdesiat janičiarov a všetky vozy pobral. Niekoľko povozníkov nechal na výstrahu iným nastoknúť na kôl.

Heisler v sa usiloval dostať novozámockých Turkov aj podvodom. Raz poslal do pevnosti Turkom poddaného sedliaka, ktorý im naluhal, že im ukáže jamu naplnenú obilím. Heisler čakal v neďalekom háji. Na označené miesto prišlo dvesto Turkov. Heisler sa zjavil s mužstvom a porúbal Skoro všetkých Turkov. Druhý raz poslal do pevnosti dvoch poddaných sedliakov so šiestimi chlebmi na predaj. Turci zaplatili za chleby sedemnásť zlatých a prosili sedliakov, aby len doniesli čo najskôr aj viac, že im dobre zaplatia. Heisler sa tak presvedčil, že v pevnosti je veľká núdza. Paša sľuboval aj to, že za vrece obilia vydá kresťanského zajatca. Inak ich všetkých nechá zahynúť. Nato mu odpovedali, že v kresťanskej moci je viac Turkov ako kresťanov v tureckých rukách. Teda ak bude zle zaobchádzať s kresťanmi, väčšmi poškodí Turkom. Vtedy z Nových Zámkov prepustili viacerých zajatcov.

Heisler skúšal aj inak. Poslal štyristo nemeckých a štyristo uhorských jazdcov, aby z okolia Nových Zámkov zahnali pasúci sa dobytok, ktorý tam dohnali obyvatelia podrobených dedín. Schovalo sa tisíc mužov, ale Turci v Nových Zámkoch sa už nedali oklamať. Začali z pevnosti strieľať a Heislerovi jazdci museli vrátiť dobytok aj sedemnásť ľudí.[40]


OBLIEHANIE A DOBYTIE NOVÝCH ZÁMKOV


Konečne nastali pre novozámockých Turkov strašné časy a radostné pre utlačované uhorské obyvateľstvo.
Kráľ Leopold uzavrel kvôli tureckej vojne novú zmluvu so spojencami a za značnej peňažnej pomoci pápežstva41 a pri prepustení veľkej časti kňazských dôchodkov mohol novým verbovaním doplniť vojsko stenčené vo vojnách trvajúcich dva roky. Takto vzrástlo cisárske vojsko na 61 000 mužov. Bavorský kurfirst postavil 8000 mužov, kolínsky 6000, braunschweigsko-lúneburské kniežatá 11 000, franská a hornorýnska oblasť 8000 a švábska oblasť 4500 mužov. Takto mala armáda operujúca v Uhorsku skoro stotisíc mužov. Takú početnú armádu nemali Leopoldovi vojvodcovia k dispozícii ešte nikdy. So svojimi spojencami — poľským kráľom a Benátkam! — sa cisár dohodol, že začnú vojnu na troch frontoch: v Uhorsku, v Podolí a v Dalmácii.

Kráľ a hlavný veliteľ sa ešte nedohodli o Nových Zámkoch, ale armáda už bola zostavená: Hlavný veliteľ knieža Karol Lotrinský. Hlavná armáda 32 450 mužov.
Pechota: 115 stotín 17 250 mužov. Velitelia: poľný maršal knieža Waldečk, poľný zbrojmajster knieža Croy, knieža falčko-neuburské Ľudovít, generálmajori de Souchés a gróf Scherffenberg.
Jazda: 95 stotín s 15 200 koňmi. Velitelia: poľný maršal gróf Eneas Caprara, markgróf Ľudovít bavorský, generál jazdy gróf Dúnewald, poľní podmaršali gróf Karol Pálffy, gróf Anton Caraffa, generálmajori gróf Taff, barón Mercy, gróf Lodron a gróf Styrum.
Delostrelectvo: 75 kanónov pod velením plukovníka Bôrnera.
K hlavnej armáde patrili ďalej uhorské pohraničné posádky kanižského, rábskeho a hornouhorského vojenského veliteľstva.
Chorvátsky zbor: 8450 mužov pod velením poľného maršala grófa Leslieho.
Pechota: 35 stotín, 5250 mužov pod velením poľného maršala markíza de la Verne.
Jazda: 20 stotín s 3200 koňmi pod velením kniežaťa Salma ako generála jazdy.
Chorvátska pohraničná stráž.
Hornouhorský zbor: 10 850 mužov, veliteľ gróf Schultz, generál jazdy.
Pechota: 35 stotín, 5250 mužov pod velením plukovníka, wúrtemberského princa Juraja Friedricha.
Jazda: 35 stotín s 5600 koňmi pod velením plukovníka, grófa Veteraniho a okrem toho husára Františka Barkócziho a Gomboša.
Patrili sem ešte posádky nasledujúcich hradov a miest: Trenčín, Lietava, Lednica, Nitra — 10 stotín, Leopoldov, Ráb po 3 stotiny, Bratislava, Komárno po 2 stotiny, banské mestá, Levice, Čabraď, Likava, Orava — 9 stotín, Ostrihom, Visegrád — 5 stotín, Satmár (Satú Mare) 10 stotín, Ecsed — 4, Dunajec, Szendró, Mu-ráň, Spišský hrad, Levoča, Sabinov, Bardejov, Makovica 16 stotín. Spolu 64 stotín s 9600 mužmi.

Hoci hlavného veliteľa ubezpečili, že začiatkom júna 1685 bude väčšina armády v plnej vojenskej pohotovosti a na určených miestach pri Ostrihome a Parkane, uplynul celý mesiac, kým sa sústreďovanie skončilo. Priaznivé okolnosti dobyť Budín a Nové Zámky sa skončili, lebo turecké vojsko prišlo medzitým na určené miesta. Za takýchto okolností veril hlavný veliteľ iba v úspech podujatia pri Nových Zámkoch. Blízkosť Rakúska, ako aj Komárna a Leopoldova veľmi uľahčovali zabezpečovanie obliehacej armády. Turci boli v Nových Zámkoch osamotení a v nepatrnom počte. Ako úvod k obliehaniu chcel Karol Lotrinský dobyť Novohrad, preto 25. júna 1685 odišiel s tritisíc jazdcami na re-kognoskáciu. Ale keď sa ukázalo, že Novohrad sa nedá dobyť prepadom a riadne obliehanie si nezaslúži, vrátil sa do hlavného tábora pri Parkane a všetky vojská odviedol k Novým Zámkom. 7. júla 1685 obkľúčil Nové Zámky spolu s vojskom plukovníka Heislera, ktoré tam už bolo. Na druhý deň prišli od Šurian Lúneburčania, 9. júla prišlo od Leopoldova bavorské vojsko, takže cisárske vojsko vzrástlo pod Novými Zámkami na 43 000 mužov.

Keď Karol Lotrinský vyšiel s veliteľom bavorských vojsk a ďalšími generálmi na rekognoskáciu terénu, vystrelili z pevnosti z niekoľkých diel. Jedno delo sa pritom roztrhlo a dvaja Turci boli zabití. Vtedy, ako tvrdil neskoršie jeden zajatec, zdesený paša zvolal:
„Už vidím, že nebudeme mať šťastie proti kresťanom!" Pri rekognoskácii videli, že priekopa okolo pevnosti je veľmi hlboká a odviesť z nej vodu by bolo ťažko. Preto Nové Zámky možno dobyť len streľbou. Okolo celej pevnosti dal veliteľ urobiť dvojité valy a brody na rieke Nitre dobre obsadili, aby bol tábor zabezpečený pred akýmkoľvek prepadom nepriateľa.
10. júla 1685 podnikla turecká jazda a pechota výpad z pevnosti. Zrážka s prednými strážami cisárskeho vojska trvala hodinu a viacerí dôstojníci boli zranení.

Na základe rozhodnutia vojenskej rady 11. júla podnikli útok v dvoch prúdoch proti Forgáchovej a Českej bašte. Velením prvého prúdu poverili knieža Croya a hannoverské knieža. Druhý prúd viedol bavorský generál, gróf Šerényi. V prvom prúde vymieňali denne tesícpäťsto cisárskych vojakov tisícpäťsto Lúnebur-čanmi a v druhom tisícpäťsto cisárskych rovnakým počtom Bavorčanov. Operácie viedol hlavný inžinier a wachtenburský plukovník Kleinwächter. O dvanástej hodine otvorili paralelné prekopy a v ten istý deň sa pomocou kľukatých krytých zákopov (approches) priblížili k pevnosti na sedemsto krokov.

Paralelné prekopy smerujúce k mešite rozšírili 12. júla natoľko, že troch vedľa seba stojacich vojakov nebolo v nich vidieť. Streľba z pevnosti bola slabá a nespôsobila významnejšie škody. Celú noc mohli nerušene pracovať.

Prekopy, ktorými sa tieto dva prúdy približovali k pevnosti, spojili 13. júla paralelným prekopom vzdialeným od pevnosti iba päťsto krokov. Toho dňa zaujalo palisádu pred Ostrihomskou bránou, či skôr "pred mostom asi sto Turkov, ale ich streľba nenarobila ob-liehateľom mnoho škody. Postavili po jednej redute, aby boli krídla paralelných prekopov zabezpečené. Zá-roveň vystavali pre batérie tri prekopy. Jeden na ľavej strane na obranu Ostrihomskej brány, druhý na pravej strane na odrážanie prípadných výpadov a tretí nad ústím paralelných prekopov na ochranu tých, čo v nich pracovali. Do prvých dvoch sa zmestili po tri kanóny a do tretieho päť.

Toho dňa prišla do tábora správa, že za hlavného veliteľa (serdara) do Uhorska bol vymenovaný Ibrahim paša. Chystá sa prekročiť Drávu pri Osijéku. Majú sa s ním spojiť jágerský a varadínsky pašovia, ktorí sa zdržujú pri Hatvane. Keď dostali túto správu, hneď poslali skúseného dôstojníka podplukovníka Strassera do Ostrihomu, aby dal opraviť tamojšie opevnenia, ktoré boli od znovudobytia mesta nepochopiteľne zanedbané.

14. júla 1685 postavili uprostred paralelného prekopu zákop pre devätnásť kanónov v podobe oblúka, rozširujúceho sa smerom k pevnosti. Pred Ostrihomskou bránou urobili násyp aj Turci a postavili tam dve delá. Pred večerom urobilo výpad asi päťdesiat jazdcov a mnohých z prednej stráže, ktorých prekvapili, dorúbali. Bavorskí dragúni ich však hneď zahnali do pevnosti.

15. júla 1685 sa prekop priblížil k pevnosti na sto krokov, preto približovacie zákopy spojili novým, tretím paralelným prekopom. Predpoludním o desiatej hodine sa začala streľba proti Forgáchovej bašte z pravého prekopu, postaveného pre tri kanóny. Streľba trvala celý deň. Toho dňa zasiahol šíp plukovníka d'Al-steho. Jeden zástavníik a dvadsiati vojaci padli alebo boli zranení.

16. júla 1685 začali strieľať zo šiestich kanónov, postavených nad vyústením paralelného prekopu. Horlivo sa pracovalo na veľkej hrádzi a či zákope. Obrancovia strieľali veľmi málo alebo boli ticho.

17. júla urobilo štyridsať Turkov výpad, ale neúspešne, lebo ich čoskoro zahnali späť. Neprestávali práce na veľkom zákope a na baštu strieľali z postavených batérií. Toho dňa padlo jedenásť mužov a zranených bolo devätnásť.

18. júla ráno o ôsmej hodine sa začala streľba aj z bavorskej strany. Na ľavom krídle z batérie, ktorá mala šesť diel, odstreľovali Českú baštu. Pri Ostrihomskej bráne nepriateľ podpálil palisádu. Rozobral aj polovicu mosta a ustúpil do mesta. Vo veľkom zákope umiestili večer deväť diel. Pre veľký dážď v noci práce veľmi nepokročili. Aj toho dňa jeden vojak padol a traja boli zranení.

19. júla sa začala streľba z veľkej deväťkanónovej batérie a trvala celý deň. Keďže správa o priblížení sa tureckej armády sa znovu potvrdila, odišiel plukovník Heisler s tisícpäťsto jazdcami na výzvedy k Hronu. Popoludní prišiel do tábora dragúnsky pluk grófa Magni-ho. Dážď veľmi pokazil priekopy, preto sa teraz sústredili iba na ich opravu. Okrem polovice veľkého zákopu a zákopu pre šesť mažiarov sa novšie práce nemohli dokončiť.

20. júla 1685 v dôsledku správ o príchode Turkov odišlo päťtisíc bavorských a lúneburských dragúnov do Komárna vybudovať na brehu Dunaja niekoľko valov a postaviť predmostia na zabezpečenie dvoch pontónových mostov. Toho dňa dokončili veľký zásyp a v noci ho osadili kanónmi. Ranený bol jeden kapitán z met-ternichovského pluku, jeden lúneburský kapitán, traja alebo štyria vojaci.

21. júla sa začala streľba z devätnástich kanónov veľkej batérie a trvala celý deň. Strieľalo sa aj z dvanástich mažiarov z dvoch dokončených mažiarových batérií.

22. júla bola streľba z devätnástich kanónov a osemnástich mažiarov úspešná. O druhej hodine popoludní vypukol v pevnosti požiar. Horelo celú noc a zhorela značná časť pevnosti. Pri ohni bolo vidieť, ako bomby vyhadzujú do vzduchu mŕtve telá.

23. júla postavili dve nové batérie. Jednu s piatimi a druhú so šiestimi kanónmi. Zenisti sa pokúsili na člnkoch preplávať hradnú priekopu a člnky pripevniť k hradbám. Pokus sa nepodaril a prišli pri ňom o život plukovník Rosa a kapitán ženistov. Na radu in-žiniera Megrignyho sa rozhodli vypustiť vodu z hradnej priekopy vykopaním jarku pred Ernestovou baštou. Denne tu potom pracovalo šesťsto chlapov. Na vyplnenie hradnej priekopy nazvážali množstvo raždia a viac ako tritisíc vriec piesku. Arciknieža Karol vyzval prostredníctvom trubača pašu, aby pevnosť odovzdal. Stráž parlamentára nevpustila, len mu z diaľky dali na vedomie, že nemajú kľúče od Nových Zámkov. Má ich budínsky paša, nech si ich pýtajú od neho. Pokiaľ ide o nich, budú sa brániť až do konca. Keď Karol Lotrinský napísal novozámockému pašovi a žiadal ho, aby so zajatcami nezaobchádzal zle, lebo im to po dobytí pevnosti vrátia, paša list neprijal. Priniesli na hradby oheň a list spálili. Vtedy hlavný veliteľ nariadil pripraviť sa na útok. Rozkázal priekopu na dvoch mies-tach zasypať. Túto prácu dokončili až 25. júla.

Plukovník Heisler sa 24. júla vrátil od Hrona so správou, že pri Budíne je štyridsaťtisíc Turkov. Zhromaždená jazda z pohraničných hradov s Tatármi a pod velením temešvárskeho pašu ešte stále stojí medzi Ipľom a Hronom. Popoludní sa pri vydávaní streliva dostal oheň do jedného súdka s pušným prachom. Pri výbuchu zahynulo alebo bolo zranených štrnásť vo-jakov. Večer o deviatej hodine urobilo dvesto janičiarov pri Viedenskej bráne výpad. Chránení vysokou trávou pred pevnosťou prekvapili švábsku stráž, ktorá strážila nedokončenú redutu a zabili jedného podplukovníka, dvoch kapitánov, dvoch poručíkov a stodvadsať vojakov. Ich hlavy nastokli na tyčky a vystrčili na baštách.

25. júla začali strieľať z batérií na dvoch krídlach proti vnútorným stenám bášt. Zároveň smerom od tretieho paralelného prekopu pokúsili sa urobiť v hradnej priekope dve hate. Jedna bola proti ľavej prednej strane Forgáchovej bašty, druhá proti ľavej prednej strane Českej bašty. Táto práca, ktorá mala veľký vplyv na osud pevnosti, vyburcovala tureckú posádku z doterajšej nečinnosti. Ešte toho dňa podnikli výpad proti tým, čo zasypávali priekopu. Hať sa síce Turkom nepodarilo zničiť, ale zabili viacero dôstojníkov, poddôstojníkov a vojakov. Lúneburskému podplukovníkovi Carbonovi a jednému inžinierovi prestrelili obe nohy, ťažko ranili aj dvoch francúzskych dobrovoľníkov.

26. júla značne pokročilo zasypanie priekopy. Pri Ostrihomskej bráne urobili Turci výpad a podarilo sa im pri Ernestovej bašte zasypať jarok v dĺžke štyridsať siah. Tento jarok vykopali preto, aby mohli odviesť vodu z hradnej priekopy. Pred Ostrihomskou bránou vykopali päťsto krokov dlhý prekop, spojili ho s tretím paralelným a postavili tam aj redutu, aby prekazili ďalšie pokusy.

27. júla pokročilo zahatanie priekopy skoro až po bašty, ale v nasledujúcich dňoch Turci zničili takmer celú prácu. Hať sa robila z raždia a Turci ju 28. júla bombami a fakľami pred Forgáchovou baštou zapálili, nasledujúci deň aj pred Českou baštou. Podobný osud stihol aj hrádzu pred bavorskou batériou. Hate zhoreli až po hladinu vody. Vtedy padol poručík gróf Puchaim a aj druhý poručík z Aspremontovho pluku. Ranený bol jeden kapitán z Aspremontovho pluku a kapitán Lagata zo Souchésovho pluku. Aj rana bavorského dobrovoľníka baróna Geru bola smrteľná. Na väčšie znepokojovanie nepriateľa poskytli Švábom pomoc sedemsto cisárskych pešiakov a dvesto jazdcov, ďalej bavorské a lúneburské vojsko pod velením cisárskeho plukovníka. Kľukatú priekopu viedli smerom k bráne. Most a palisádu pred pevnosťou spálili a začali robiť nový prechod ponad priekopu. Hlavnému veliteľovi prišla správa, že turecká armáda odišla z Budína a postupuje na Ostrihom. Z toho usúdil, že turecký hlavný veliteľ zamýšľa obliehať Ostrihom a oslobodiť Nové Zámky. Rozhodol sa teda pokračovať v dobýjaní Nových Zámkov a poskytnúť Ostrihomu pomoc. Pokladal svoje sily za dostatočné na tento dvojnásobný podnik.
Vypálený baterijný zákop bavorského vojska obnovili 30. júla a usilovne pracovali na hatiach v hradnej priekope.

31. júla 1685 priniesol jeden husár od Hrona správu, že štyridsaťtisíc Turkov obkľúčilo Ostrihom, ale iné operácie ešte nezačali.
1. augusta popoludní podnikli Turci silný výpad. Zne-pokojovala ich dlhá a nedostatočne zabezpečená paralelná priekopa pri Ostrihomskej bráne, slúžiaca na zabezpečenie odtokového jarku. Zaútočili teda na ňu. Zabili päťdesiat ľudí zo stráže, medzi nimi kapitána Purgerelliho a dvoch poručíkov. Podplukovník Gallen-fels a kapitán Beck (prvý z Beckovho, druhý z Metter-nichovho pluku) boli nebezpečne zranení. Energické vy-stupovanie Turkov v Nových Zámkoch, úspechy pri obrane v posledných dňoch, obliehanie Ostrihomu a Vyšehradu, to všetko mýlilo Karola Lotrinského a jeho dôstojníkov. Nebol im úplne jasný seraskerov plán a začali veriť, že by chcel dostať cisársku armádu na pravý breh Dunaja, a potom by sa rýchle a s presilou mohol vrhnúť na slabé obliehajúce vojsko. Tento predpoklad akoby potvrdzovala správa, že Turci idú na Dunaji robiť most.

2., 3. a 4. augusta sa usilovne pokračovalo v budovaní hatí. Postarali sa, aby ich nemohli zničiť ohňom. Knieža Karol poslal 3. augusta dvesto uhorských vojakov, aby znovu vykopali jarok, ktorý Turci zahádzali. Poľného zbrojmajstra de Souchésa pri zahŕňaní priekopy nebezpečne ranili.

4. augusta predpoludním prišli do tábora štyri pešie pluky kolínskeho kurfirsta. Obaja kurfirsti a knieža Karol Lotrinský im vyšli v ústrety. Medzitým vybehli z Nových Zámkov piati tureckí jazdci v uhorských šatách. Šťastne sa dostali cez líniu obliehateľov roztiahnutú okolo pevnosti, a tak leteli ďalej, že nebolo možné ani jedného chytiť. Paša ich pravdepodobne poslal k budínskemu vezírovi so žiadosťou o pomoc.

5. augusta postavili tri nové zákopy. Jeden pre dvadsaťtri kanónov uprostred tretej paralelnej priekopy v oblúku smerujúcom proti najbližšej kurtine. V ďalších dvoch malo byť po päť kanónov. Boli vybudované na okraji hradnej priekopy a obrátené proti vnútorným múrom bášt.

Medzitým sa začalo pravidelné obliehanie Ostrihomu Turkami. V hlavnom stane pod Novými Zámkami však naďalej trval zmätok. Jedni radili dobýjať pevnosť nerozdelenou silou a radšej obetovať Ostrihom. Iní, medzi nimi najmä bádenský markgróf Ľudovít, boli proti tomu, lebo sa domnievali, že držať Ostrihom a spolu s ním pobrežie Dunaja až po Budín je dôležitejšie ako Nové Zámky. Zasadzovali sa za bezodkladné oslobodenie Ostrihomu. Tieto dva návrhy odniesol gróf Lam-berg do Viedne, aby o tom rozhodol kráľ. Dvor, prijmúc návrh markgrófa Ľudovíta, nariadil, aby príslušná časť vojska ďalej pokračovala v dobýjaní Nových Zámkov a knieža Karol s hlavnou armádou hneď odišiel oslobodiť Ostrihom.

Gróf Lamberg sa vrátil s kráľovským rozkazom 6. augusta pod Nové Zámky. Ešte toho dňa zvolali vojenskú radu, na ktorej sa dohodli, že poľný maršal Caprara so šestnásťtisícovým vojskom, ktoré sa skladalo zo šesťtisíc cisárskych, dvetisícsto bavorských, dvetisíc lúne-burských, tisícštyristo kolínskych, tisícšesťsto švábskych, tisícštyristo franských a tisícpäťsto hajdúchov, zostane dobýjať Nové Zámky. Hlavný veliteľ s ostat-nou armádou pôjde oslobodiť Ostrihom.

7. augusta sa pohli smerom ku Komárnu. K tomuto vojsku sa pripojili bavorský kurfirst, knieža Waldek, Ľudovít Badenský a všetci princovia, dovedna okolo štyridsaťtisíc mužov.
Caprara zostal pod Novými Zámkami. Jeho prvou úlohou bolo stiahnuť veľmi rozsiahlu obliehaciu líniu a zabezpečiť brody na rieke Nitre príslušnými opevneniami. Ukazovalo sa to tým potrebnejšie, lebo následkom trvalého sucha bolo málo vody. Táto práca si vyžiadala mnoho síl, preto výstavba dvoch prechodov cez hradnú priekopu 7. a 8. augusta pokročila len veľmi málo. Pravý prechod bol už blízko k hlavnej trhline vo Forgáchovej bašte a Turci sa ho znovu pokúšali zapáliť bombami, fakľami a inými horľavinami, ale pre opatrnosť obliehajúceho vojska sa im to nepodarilo. Inak sa Turci bránili veľmi húževnato. Sultán sľúbil pašovi, že ak pevnosť ubráni, bude jeho. Ak sa však vzdá, dostane hodvábnu šnúru. Od Ostrihomu bolo neprestajne počuť streľbu, z čoho sa dalo usúdiť, že Turci silne útočia na hrad. Poľný maršal tam poslal silné stráže.

9. augusta chytili jedného Francúza, ktorý bol preoblečený do uhorských šiat a získal tak všetky správy z cisárskeho tábora. Keď chcel vniknúť do pevnosti, vtedy ho chytili, poviazali a poslali do Komárna. Toho dňa chytili aj druhého špióna. Jeden Thôkôlyho preoblečený plukovník prišiel pod menom francúzskeho rytiera a chcel sa dostať do Nových Zámkov. Conti ho však ako vyzvedača vydal Caprarovi.

10. augusta bomby a granáty tak prudko padali do pevnosti, že Turci začínali strácať odvahu. Preto ich Caprara vyzval, aby sa vzdali. Pašovi navrhol, že äk sa vzdá, môže slobodne odísť s celým vojskom, výzbro-jou a ešte aj so zajatými kresťanmi, čo sú v pevnosti. Paša odmietol. Potom dorážali na pevnosť s ešte väč-šou energiou.

11. augusta ešte väčšmi rozšírili pravý priechod cez priekopu. Turci ho opäť skúšali bombami zničiť, ale aj teraz ho poškodili len trochu. Aj vodu z priekopy vypúšťali silnejšie. Keď ju v noci 10. augusta merali, zistili, že voda siaha iba po kolená.
Po správe, že 10. augusta prestali Turci obliehať Ostrihom a utáborili sa oproti kresťanskému vojsku v údolí Dunaja, Caprara opäť poslal silné stráže smerom k Parkanu a k Ipľu, aby sa včas dozvedel o všetkom, čo sa deje. Dovtedy padol pred pevnosťou bavorský plukovník gróf Sallaburg, inžinier de Ville, dvaja poručíci a dvadsaťštyri vojakov. Delostrelecký kapitán Zimmerman bol smrteľne zranený.[42]

12. augusta po zotmení presunuli dvanásť ťažkých kanónov do veľkého zákopu. Noc bola veľmi jasná a pri budovaní pravého priechodu cez priekopu padlo sedem pešiakov a dvadsaťtri bolo vyradených z ďalšieho boja.

13. augusta pri budovaní priechodov bolo zase dvanásť mŕtvych a zranených. K veľkej batérii pridali ďalších dvanásť kanónov. Priechody cez priekopu boli už skoro hotové, preto bolo treba urobiť opatrenia na útok. Caprara dal priniesť z Komárna nástroje. Dve batérie postavené na okraji priekopy, ktoré mali prerážať múry, spojil komunikačnou líniou, aby mohli prechod vojska cez priekopu podporovať aj streľbou z pušiek.
Napokon nechal vybudovať kryty na zhromažďovanie vojska pred priechodmi cez priekopu, aby sa útočiace oddiely mohli bezpečne zoraďovať.[43]

14. augusta sa z pevnosti vyrútilo dvadsať Turkov v uhorských šatách. V zlosti zabili niekoľkých mužov, ale dvoch Turkov zajali.

Batérie určené na prebíjanie múrov a čakajúce, až budú všetky prípravy na útok hotové, začali 15. augusta strašné dielo. Štyridsaťtri ťažkých kanónov a desať mažiarov s takou prevahou doliehalo na predné a bočné strany bášt, kurtiny a vnútorné časti pevnosti, že turecká paľba úplne zmĺkla. Budova, v ktorej boli uložené potraviny,[44] pašov palác a františkánsky kostol zhoreli. Práce na spojovacej línii a miestach určených na zhromažďovanie útočných kolón ako aj pri prechodoch cez priekopu mohli bez prekážky pokračovať aj za bieleho dňa. Popoludní síce Turci z Forgáchovej bašty znovu zapálili ručnými granátmi a fakľami priechod cez priekopu, ale všetko bolo pripravené na hasenie, a tak hať bola čoskoro opäť v poriadku.[45]

16. augusta sa mal včas ráno začať útok. Vojsko bolo už na zhromaždištiach a pripravené čakalo na rozkaz. Zrazu prišiel silný lejak, svahy boli klzké a obávali sa, že pušky zlyhajú. Caprara preto odložil útok na druhý deň. Turci využili tento čas a postavenia za trhlinami opevnili palisádami. Trhliny zatarasili debnami naplnenými zemou.46
Na úsvite 19. augusta 1685 sa vojsko znovu chopilo zbrane. Tritisíc mužov určených do útoku rozdelili na dve kolóny po tisícpäťsto mužov. Stáli pripravení na určených miestach. Ľavej kolóne velil bavorský generálmajor Rummel, pravej poľný zbrojmajster gróf Scherffenberg. Caprara s hlavným inžinierom Klein-wächterom boli pri zálohe, ktorej velil lúneburský generál Dumont. Kolóny sa pohli o siedmej hodine. Prešli prechodmi cez hradnú priekopu a začali vychádzať k trhlinám. Vzápätí sa tam zjavili Turci a ručnými granátmi, kameňmi, kosami a kopijami sa usilovali odraziť útočníkov. Títo podporovaní stálou delostreľbou zlomili hrdinský odpor, vyliezli do trhlín a Turkov odtiaľ zahnali. Keď Turci vyvesili bielu zástavu, bolo ich už tisíce na baštách. Väčšina Turkov zahadzovala pušky a šable. Ale už bolo neskoro. Vojaci nechceli počuť volanie o milosť, ani mu rozumieť, len sa na nich neľútostne hnali. Turci sa utiahli na vyvýšené miesto násypu, znovu vztýčili bielu zástavu a prosili o milosť. Ale ani teraz, podobne ako prvý raz, to nemalo účinok. Útočníci obsadili aj toto miesto a zahnali Turkov do mesta, kde sa zúfalo stiahli do domov. Rozhnevaní vojaci sa nemilosrdne vrhli na nich a za hodinu pobili tisícdvesto (podľa iných správ šesťsto) Turkov. Asi štyristo mužov sa stiahlo na ďalšie bašty, aby sa zachránili skokom do priekopy a útekom, ale tamojšia jazda ich do jedného porúbala. Po útoku zostalo z celej tureckej posádky pri ženách iba dvesto zajatcov. Paša, veliteľ pevnosti, bol smrteľne ranený a o niekoľko minút aj zomrel. Jeho hlavu vyvesili na žŕdke na Viedenskú bránu. Tak po dvojhodinovom boji na baštách dobytých Nových Zámkov viali cisárske zástavy. Caprara ešte o desiatej hodine predpoludním poslal správu o víťazstve kráľovi do Viedne. V správe, s ktorou letel do Viedne poľný zbrojmajster gróf Scherf-fenberg, opísal gróf Caprara v hlavných črtách víťazstvo, pospomínal hrdinské skutky všetkých dôstojníkov a mužstva pri útoku a oznámil, že dovtedy, kým nedostane ďalšie dispozície, postaví do pevnosti ako posádku pluky de la Verného a Aspremonta a dá urobiť najpotrebnejšie opravy na rozstrieľaných baštách. V dobytých Nových Zámkoch víťazi našli deväťdesiatdeväť kanónov, tisíc centov pušného prachu, šesťdesiat olovených platní, z ktorých každá vážila tri centy, dvadsaťšesť centov liateho olova, tristo centov knôtu, veľké množstvo kanónových gúľ a potraviny skoro na rok.

Medzi korisťou vynikala najmä hlavná zástava pevnosti, ktorú pri útoku dobylo švábske vojsko a jeho veliteľ generálmajor Karol Gustáv, markgróf badensko-durlašský ju venoval stavom krajiny. Zástava bola 18 stôp dlhá a 10 stôp široká a pre hrúbku látky bola taká ťažká, že ju nebolo možné niesť v ruke, ale držali ju pripevnenú k pohyblivému stĺpu. Celá zástava bola z drahého zeleného hodvábu, podobná svätej prorokovej zástave, chránenej v mekkskej mešite. Uprostred novozámockej hlavnej zástavy bol po šírke pol druha stopy široký pás, ktorého dva okraje boli zdobené bielymi ozdobami so svetlými obrubami a prostriedok zlatými arabskými písmenami. Jedno aj druhé bolo umelecky vyšité na bielej ploche. Od pásu k žrdi bolo v troch podobách „I" jedno pod druhým, v druhej časti v podobe „H" sedem kruhov rozličnej veľkosti, v ktorých okrem ozdôb a litier sú zlatom vyšité polmesiace v červenom poli a hviezdy znamenajúce víťazstvo. Na páse ako znak dôrazu a dôkladnosti sa nachádzajú prvé tri verše 48. súry Koránu o víťazstve:
Veru sme ti dali dosiahnuť zjavného víťazstva, (aby si vedel), že boh ti odpustil tvoje predošlé i neskoršie viny a dovršuje svoju milosť nad tebou a vedie ťa cestou priamou, a že ti boh pomáha pomocou mocnou!

V deviatom, najväčšom, kruhu nad hviezdou v podobe polmesiaca sú tieto slová:
Nieto boha okrem Alláha! A na okraji: Muhammad je prorok boží!
V siedmom ovale: Alláh je veľký! To isté je aj v štyroch kruhoch v rohoch.
V pevnosti našli štyridsať zajatých kresťanov. Veľmi sa tešili z oslobodenia. Ostatní buď pomreli od hladu alebo pohynuli inak, keďže ich nútili bojovať v prednej línii a robiť.
Keď víťaznému vojsku prešla zlosť, ušetrili pekné turecké ženy a deti. Zeny predávali cisárskym dôstojníkom podľa krásy po sto zlatých alebo po sto ríšskych toliarov.
Pri dobýjaní pevnosti v útoku padlo sto mužov a dvaja poručíci. Počas celého obliehania bolo tristo mŕtvych a tristošesťdesiatšesť ranených, medzi nimi, viacero vysokých a schopných dôstojníkov.[47]

Aký smútok spôsobil pred dvadsiatimi dvoma rokmi pád hlavnej ochrannej bašty Uhorska Nových Zámkov aj v ostatných častiach krajiny a pre blízkosť pevnosti v celom kresťanstve, práve taká veľká bola teraz radosť nielen v krajine vyčerpanej utrpením, ale aj v celej Európe. Nové Zámky boli najzápadnejšou a najsilnejšou osmanskou pevnosťou. V bojoch skúsená a fanatická posádka takmer štvrťstoročie bezprostredne doliehala svojou hrozivou mocou na uhorské kraje v blízkosti Rakúska, kde si podrobila dvesto dedín,48 územie Uhorska zmenšila na úzky pás a držala v ustavičnom strachu aj dedičné krajiny.
Nové Zámky hrali v tom čase úlohu vo svetových dejinách a ich osud zaujímal celú Európu. Preto keď ich dobyli späť od Turkov, konali sa slávnostné bohoslužby aj mimo Uhorska, od Neapola, Ríma a Benátok až hore po Vratislav, Hamburg a Brusel robili sa iluminácie.
V Augsburgu sa na oslavu slávneho víťazstva konala 2. septembra 1685 skvelá slávnosť. Na bohoslužbách s ďakovnou kázňou a so spevom Te Deum, hrmeli delá, vyzváňali zvony. Večer usporiadali veľkolepý ohňostroj. Opis ohňostroja vyšiel o dva roky v citovanom Wagne-rovom diele.

Aký význam pripisovali dobytiu Nových Zámkov, poznať aj z toho, že na pamiatku dali raziť medaily. Doteraz poznáme tieto exempláre:

1. Strieborná pamätná medaila
Averz: medzi palmovými ratolesťami písmeno L s korunou (Leopold) a potom legenda: Neuhäusel A. 1581. erbaut. A° 1663. 26. Sept. durch Accord An die Turken kommen Dann A° 1685. den 19. Aug. Durch K. M. Leopoldische Waffen mit Sturm Wieder erobert worden. Gott sey die Ehr. Reverz: nákres Nových Zámkov, nad ktorými sa vznáša holubica ožiarená svetlom hviezdy. V zobáku má palmovú ratolesť a v pazúroch meče. Pod tým je legenda:
Dem Leopold das Gluck ist hold, den Glucks stern klar Neuhäusl stellt dar. Na obvode medaily:
Der Christen gegen Wehr, Dem Hochstein sey die Ehr. Sieg Palmet mehr und mehr. [49]

2. Strieborná pamätná medaila
Averz: nákres pevnosti s legendou okolo:
ManDat Caesar et aLta arX eXpVgnatVr. OVate. (Cisár rozkáže a dobyje sa veľký hrad. Oslavujte!)
Reverz: nad nákresom pevnosti sa vznáša orol s roztiahnutými krídlami. V jednom pazúre drží meč, v druhom štít s dvojitým krížom. Legenda okolo:
VIVat LeopolDUS IMperator HVngarlae reX, hostIs efferI terror. (Nech žije cisár Leopold, postrach divého nepriateľa.)
Na okraji zvonku:
VIVas VIVar neC VltaM perfIDa LInqVas[50]

3. Strieborná pamätná medaila Averz: obliehaná pevnosť s legendou:
Neuhäusel expugnatur die 3/19. Aug. 1685. Reverz: Nad pevnosťou sa vznáša orol s korunou na hlave. V pazúroch jednej nohy drží meč ovinutý palmovou ratolesťou, z druhej púšťa hromy na vlka bežiaceho pod ním. Text:
Et stabulo et campo depulsus lustra requirit.51

4. Strieborná pamätná medaila
Averz: Obliehaná pevnosť a nad ňou rozvinutá stužka s legendou:
Gaudium Imp(eratoris)
Reverz:
Neuhäusel erbaut A° 1581 Von Túrken erobert A° 1663 Von Kays. May. belägert 17. Juni 7. Juli. Mit stürmender Hand erobert den 9/19 Aug. A° 1685.

5. Strieborná pamätná medaila
Na pamiatku bitky pri Ostrihome 16. augusta 1685 a dobytia Nových Zámkov so znakom norimberského zlatníka L. G. L(aufera).
Averz: Bavorský, lotrinský a waldeckovský erb, nad nimi:
In Aug. MDCLXXXV
Pod erbami:
Pfeile des Heils Wieder die Syrer 2. Kon. XIII. V. 17. Vpredu stužkou zviazané tri šípy. Reverz: Bitka, nad ňou orol s korunou, ktorý drží mapu, zobrazujúcu vedutu Nových Zámkov s nápisom: Neuhäusel. Den 9/19. Aug. Erob. Neutra Fluss
Nad bitkou je zľava v pozadí mesto, nad ním na dúhe a v lúčoch Matka božia, v ruke drží kríž a nohami šliape po polmesiaci.
Dolu:
Schlacht bey Gran 6/16 Aug.
Na obvode:
Das Thaten Die Drey Helden 2. Sam. 23. V. 17.

6. Strieborná pamätná medaila Od norimberského zlatníka G. H. (Hautsch). Averz: Nové Zámky dobýjané kresťanskými oddielmi, hore nápis:
Neuhäusel
Reverz: Nasledujúci nápis v pätnástich riadkoch: 1663. / Den 7. Augusti / ward die Vestung / Neuhäusel / von Turcken belägert / und den 26. Sept. mit Accord / ubergangen. / Anno 1685. den 11. Juli von / der Christlichen Armee / widerumb belägert, und / / den 19. Augusti darauf / mit Sturmb erobert / wor-den. / Dafür Gott / sey Lob.52

7. Strieborná pamätná medaila Od zlatníka J. K. (Kittela).
Averz: Veduta Nových Zámkov s kruhopisom: Ausa luis proprioque solum diademate pulsos.
Reverz: VYVarinum / D. 26. Sept. An. 1663. / a Turcis Capta, / sed succenturiamte / semper Augustissimi / Leopoldi / industrioso consilio / Divina Providentia / profligato pridie ad / Strigoniens. Campos suppetias / allaturo barbaro / glorioso assultu / D. 19. Aug. ita recepta / Vt MoX frVstra / reLVCtans BVDa / seqVare.53

8. Strieborná pamätná medaila Pochádza od zlatníka J. K. (Kittela).
Averz: Podobizeň bavorského kurfirsta Maximiliána s kruhopisom:
Maximil. Emman. Elect. Bavar. Turcar. Vietor.
Reverz: Bavorský lev drží zemeguľu, na ktorej sú mená miest: Pest, Ofen, Weitzen, Gran, Wien, Neuhäusel.
Kruhopis:
Glória Bavariae.54

9. Strieborná pamätná medaila
Averz: Bohyňa Pallas drží dve tabule. Na jednej je zobrazené víťazstvo pri Ostrihome, na druhej veduta Nových Zámkov.
Nápis na spodnej časti:
Anno 1685 6/16. Aug. Turca Strigonio Frustra oppug-nato acie vincitur, 9/19. Aug. Neoheuselium vi capitur.
Reverz: Pallas sediaca na koni, ozbrojená štítom a kopijou, sprevádzaná psami, ženie nepriateľa.
Kruhopis:
AqVILa AVgVstI Mense AVgVsto oppVgnatlone VICtrIX
LVpos tVrCICos glorlosa VenatrIX Verterat In Lepores.
Na okraji zvonku:
Vivat et floreat Josephus, divina gratia in Regem Hungariae coronatus.

10. Strieborná pamätná medaila
Averz: V hlbokom poli veduta Nových Zámkov. Kruhopis:
ManDat Caesar et aLta arX eXpVgnatVr OVate. Reverz: Hromy bijúce do dvoch hradov a tureckého jarma. Hrady predstavujú Nové Zámky a Ostrihom. Kruhopis:
Fulmina Augusta, Ab Augusto, mense Augusto.

11. Strieborná pamätná medaila Averz: Poprsie Leopolda I. a kruhopis:
Imp. Caes. Leopold Pius Fel. Aug. Restitut. Hung.
Barbar. Triumphat. P. P. Dolu zlatnícky znak H. W. (Wolrab) a rok 1686. Reverz: Dvaja anjeli držia pod korunou lúčmi ožiarené veduty Budína, Szolnoku, Novohradu, Prešova, Užhorodu, Nových Zámkov, Tokaja, Sarvaša, Košíc, Szegedu a Pécsu. Naspodku polmesiac a z dvoch strán nápis: Justissima — reunio. Na okraji medaily:
Non aliena petit, repetit rex rapta coronae; Ad Dominum ut redeant, vis trahit unit amor.55

12. Strieborná pamätná medaila
Averz: Poprsie Leopolda I. s vavrínovým vencom, na ratolestiach ktorého sú veduty hradov: Jágra, Nových Zámkov, Szolnoku, Vacova, Budína a Weisskirche-nu, pod tým v troch riadkoch:
Leop. I. D. G. Caes. Germ. S. A. Turc. Viet.

Reverz: Boj gigantov s Jupiterom, ktorý letí na orlovi a drží blesk a ríšske jablko. V ratolestiach na obrube sú veduty Prešova, Košíc, Tokaja, Onodu, Osijeku a Užhorodu. Dolu v troch riadkoch: Jovi Hung. Rebell. Ultori 1686.[50]

V cenníku Adolfa Hessa vo Frankfurte nad Mohanom je uvedených viacero medailí, razených na pamiatku znovudobytia Nových Zámkov.

Pokiaľ ide o situáciu v Nových Zámkoch po ich páde, ako sme už spomenuli, Caprara dal porobiť len najpotrebnejšie opravy a ponechal v meste dva pluky vojska pre prípad, že by sa porazení Turci ešte raz vzchopili a pokúsili sa dostať pevnosť opäť do svojej moci, alebo keby sa o to pokúsili thökölyovskí odbojníci. Do väčších stavieb sa nepúšťali, lebo všetka vojenská sila a finančné prostriedky boli potrebné na ďalšiu oslobodzovaciu vojnu. Opevňovať Nové Zámky ani nebolo potrebné, lebo 2. septembra 1686 oslobodili aj Budín, najväčšiu pevnosť v tureckých rukách. S úpadkom tureckej moci zapadala aj hviezda Thökölyho šťastia, a tak sa rozstrieľaná pevnosť nemusela už obávať blízkeho nebezpečenstva.
Zaujímavé je, ako opisuje roku 1687 Nové Zámky Holanďan Jakub Tollius,[57] ktorý bol vtedy v Uhorsku a prezrel si mesto, vtedy známe aj v cudzine.

„Z Bratislavy," píše Tollius, „som prešiel do Nových Zámkov, ktoré požiar a rumy pozbavili podoby. Môj hostinský, ktorý bol pri dobýjaní, mi rozprával, že s vojakmi hodil do ohňa vyše štyristo tureckých kníh, ktoré našiel v knižnici mimoriadne učeného tureckého duchovného, morabuda. Za tento skutok a slová som mu nezostal dlžen a povedal som, že za tie knihy by som mu zaplatil najmenej po toliari, keby ich nebol zničil. A tak za bezočivé vojenské šafárenie musel zaplatiť pokutu. Veľmi ho mrzelo, že by teraz tak ľahko mohol prísť k veľkým peniazom. Keďže som tu teda nemohol kúpiť turecké knihy, preskúmal som ruiny dvoch chrámov, z ktorých som si poznačil zlaté nápisy na stenách. Jeden bol nad dverami chrámu zvonku, druhý vo vnútri ďalšieho, ešte zničenejšieho chrámu, na zachovanej stene chóru. Vyšiel som aj na pomerne zachovalú vežu mešity, odkiaľ tureckí múezzíni zvolá-vali ľud k modlitbe, a s veľkým pôžitkom som sa pozeral po poliach širokej roviny. Jeden chrám, ako som už povedal, bol celkom v ruinách,[58] druhý štvorhranný len natoľko, že s neveľkými nákladmi by sa bol dal obnoviť. Zboku sa otvárali veľké okrúhle okná, vo vnútri po oboch stranách na stĺpoch spočívajúce klenutie vytváralo úzke siene. Viac som nemohol vidieť, lebo cez zasypané dvere som sa nemohol dostať dnu. Rozoznal som iba klenbu povaly. K štvorcu kostola bol na východ obrátený chór. Na južnom uhle bola delami trošku poškodená veža. Samotné mesto je malé. Nie je v ňom ani jeden nepoškodený dom. Mesto má iba dve brány. Inak sa mi zdalo, že nie je tak opevnené, ako by si na svoju povesť zasluhovalo. Obkľučuje ho len šesť bášt a okrem nich nemá obranné stavby. Nitra je tu skôr ako potok než rieka. Na obranu neslúži a s priekopami je aj priďaleko. K mestu sa možno dobre dostať zo všetkých strán. Bolo mi čudné, že zákopy, z ktorých pri dobýjaní strieľali, nezasypali, opevnenia batérií nerozhádzali a najmä, že prelomenú kurtinu nielenže neopravili, ale iba ledabolo zatarasili. Keby sa Turci, nedajbože, vrátili, pevnosť by nevydržala ani trojdňové obliehanie.
Medzi cisárskymi som zbadal opovrhujúce podceňovanie Turkov. Vôbec sa ich nebáli. No táto namyslenosť, škodlivá najmä vo vojne, sa im pomstí skorej, ako by sme si mysleli, najmä pre intrigy cisárových skrytých nepriateľov (Thökölyho prívržencov).

Nové Zámky boli pre Turkov veľmi výnosné. Daň chodili vyberať až po predmestie Bratislavy. Tým možno vysvetliť úpornosť obrany. Posádka sa dala radšej dorúbať, ako by vydala mesto.
Okolie Nových Zámkov je mimoriadne úrodné. Rozprestiera sa na ňom tristo alebo aj viac dedín, ktoré pred rokom 1664 (azda 1663) patrili spolu s mestom k majetkom uhorského arcibiskupa. Hovorilo sa, že cisár z milosti vrátil (arcibiskupovi) polia, ale pokiaľ ide o mesto, ešte sa nerozhodol."


Dobyté Nové Zámky zostali kráľovským majetkom do 1. februára 1691. Po zaplatení desaťtisíc zlatých ich vtedy prevzal do vlastníctva arcibiskupstva Juraj Széchényi. Okrem toho sa zaviazal udržiavať pevnosť podľa starého zvyku a dávať vojsku ročne 750 ostrihomských meríc obilia.[59]

Medzitým sa okrem posádky postarali aj o nové zaľudnenie Nových Zámkov. Podľa súpisu malo mesto roku 1700 244 gruntov. Celých, polovičných, štvrtinových a osminových usadlostí bolo 64 a 3/8, osem usadlostí mohol prefekt slobodne darovať, spolu teda 72 a 3/8 usadlostí. Z 244 stavísk bolo hotových 158, 11 poškodených začali práve opravovať a 75 bolo celkom spustnutých. Novousadených rodín s hospodárstvami bolo dvestotridsaťosem. Podľa národností bolo tu 138 maďarských, 58 slovenských, 30 nemeckých, 5 chorvátskych, po 2 talianske, české a francúzske a jedna turecká rodina, ktorá sa vrátila. Podľa spoločenského postavenia boli tu dvaja grófi, traja baróni, štyria veľmoži, sedemdesiattri zemanov, tridsaťjeden mešťanov, šesťdesiatjeden nezemanov, dvaja slobodníci, a šesťdesiat sedliakov. Dvadsaťosem rodín prišlo z miest, tridsaťdva z pevností a hradov, jedna z ostrova, deväťdesiatpäť z mestečiek a osemdesiatpäť z dedín. Pokiaľ ide o osídlenie r. 1685 prišlo do Nových Zámkov 28 rodín, r. 1686 11 rodín, r. 1687 7 rodín, r. 1688 15 rodín, r. 1689 15 rodín, r. 1690 11 rodín, r. 1691 18 rodín, r. 1692 16 rodín, r. 1693 18 rodín, r. 1694 14 rodín, r. 1695 20 ro-dín, r. 1696 21 rodín, r. 1697 14 rodín, r. 1698 12 rodín, r. 1699 11 rodín, r. 1700 2 rodiny. Pri nákupe pozemkov sa r. 1685 kúpili dva pozemky, r. 1686 jeden, r. 1687 jeden, r. 1688—89 nijaký, r. 1690 jeden, r. 1692 sedem, r. 1693 sedem, r. 1694 pätnásť, r. 1695 jedenásť, r. 1696 dvanásť, r. 1697 trinásť, r. 1698 jedenásť, r. 1699 osemnásť a r. 1700 šesť pozemkov.[60]

A tak sa Nové Zámky opäť vybudovali a zaľudnili ako pokojné remeselnícke, obchodné a roľnícke mestečko. Samotnú pevnosť zanedbali, hoci v nej do porážky Thôkôlyho povstania udržovali väčšiu alebo menšiu posádku, a tak začala upadať. Len keď sa horliví vlastenci na čele s Františkom II. Rákóczim začali búriť proti viedenskému dvoru, pošliapavajúcemu uhorskú ústavu, opevňovali Nové Zámky znovu. Tak sa im vrátila stará sláva a Nové Zámky boli päť rokov najväčšou Rákócziho pevnosťou proti Rakúsku. Po víťazstve Rakúska zrúcali svetoznáme bašty a mesto nerušene žilo, venujúc sa remeslu, obchodu a poľnohospodárstvu, požehnaným dielam mieru a kultúry.

 

POZNÁMKY

[1] Matunák uvádza: „Syn chudobných roľníckych rodičov z Albánska." Mehmed Köprülü (1575?—1661), velkovezír v rokoch 1656—1661, bol albánskeho pôvodu, ale nie je známe, kde sa presne narodil.

[2] Thúry, J.: Az 1663—64. évi hadjárat Rásid effendi nyomán. In: Hadtórténelmi Kozlemények (ďalej HK) 3, 1890, s. 361 až 380.

[3] Nové Zámky boli sídlom preddunajského a banskomestského kapitána, druhej osoby po palatínovi v záležitostiach obrany krajiny.

[4] Turci tým mysleli bane siedmich banských miest Kremnice, Štiavnice, Bystrice, Pukanca, Novej Bane, Banskej Belej a Ľubietovej, ktoré ležali na území preddunajského hlavného kapitanátu.

[5] Od čias Ferdinanda I. uhorskí králi platili osmanským sultánom ročne 30 000 dukátov tribút. Na základe mieru v ústí Zitavy dávali Habsburgovci len príležitostný dar.

[6] Podľa Rášida efendiho 10 000, podľa Forgáchovho listu 12 000 (pozri, Két levél gr. Forgács Adamról 1663-ból. In: HK 6, 1893, s. 718—723) a podľa Gy. Balása (Újvár (Érsekújvár) várepitészeti rendszere és katonai szerepe. In: HK 1, 1888, s. 199—223) 16 000 vojakov.

[7] Nepremysleným podujatím a najmä správou, ktorú poslal palatínovi, sa nám Forgách nejaví v priaznivom svetle. Neposlal prieskumné hliadky a slepo sa rútil do nebezpečenstva, a keď mu rozbili vojsko, nemohol pochopiť veľkosť porážky. Na dobrom koni sa dá na útek, teší sa z „čiernych koni, striebornej výstroje a zo zlatých strapcov" a s radosťou sa chváli palatínovi, že v bitke neutrpel väčšiu škodu, iba čo mu „guľka odniesla polovicu jednej gombičky na dolománe". To, že bola zničená jeho pechota a viacerí šľachtici (Juraj Esterházy, Juraj Illésházy, Ján Lippay, František Szorényi a iní) zostali mŕtvi na bojisku, akoby sa ho ani netýkalo. Ani ho nevzrušilo, že horko-ťažko zozbierané stoličné vojsko, určené na obranu Nových Zámkov, a nie na parkanské dobrodružstvo, celkom rozohnali. Naľakal sa len toho, že Turci, čo ho prenasledovali, prišli až k Novým Zámkom. Modlikál o pompe a vyhrážal sa, že vráti, čoho sa mu dostalo. Uvidíme, ako splnil svoj sľub. Jeho pôvodný list bol uverejnený v HK 6, 1893, s. 718—723 (Két levél gr. Forgács Adamról 1663-ból).
[8] Nemecký preklad listu u J. von Hammera-Purgstalla: Geschichte des osmanischen Reiches III,2 s. 539 a u J. Ch. Wagnera: Christlich- und Túrckischer Staedt- und Ge-schicht-Spiegel, Augsburg 1687, s. 69. Maďarský preklad u Gy. Balása, c. d., s. 216.

[9] Podľa Balása, Gy.: c. d. Podľa iných (Ortelius alebo Wag-ner) bolo poradie bášt iné.
Kurtina — úsek opevnenia medzi dvoma baštami.

[10] Horváth, I.: Tudományos Gyújtemény X, s. 76—91. Ortelius
redivivus et continuatus II. Frankfurt 1665, s. 247—297.

[11] HK 6, 1893, s. 722—23.

[12] Ak by sa niekto azda chcel odvolávať na Forgáchovu povestnú vozokanskú bitku z r. 1652, uveďme, čo o nej hovorí jeho významný súčasník, gróf Štefan Csáky v liste adresovanom košickému richtárovi Jánovi Kevickému z 3. septembra 1652: „Chudáka Ladislava Esterházyho zabili Turci spolu s dvoma bratrancami, synmi Daniela Esterházyho, podobne aj kapitána Františka Esterházyho, ktorého hlavu si aj odniesli. Pobili aj mnohých významných šľachtických synov. Píšu mi, že pán Adam Forgách spôsobil tento obrat, ale on sám ich hneď opustil a, ako je už jeho zvykom, prvý sa dal na útek." Tôrténelmi Tár 1892, s. 576.

[13] Odpis v AMK II, 26. 13. 2817.

[14] Ortelius redivivus et continuatus II, s. 284.

[15] Hammer, J. von: Geschichte des osmanischen Reiches VI, s. 456.

[16] List Banskej Štiavnice Kremnici zo 4. novembra 1663. Originál AMK II. 26. 13. 2830.

[17] Podľa Rášida efendiho, HK 3, 1890, s. 503.

[18] Hlavný komorský gróf, barón Andrej Joanelli písal 20. novembra 1663 z tekovského Sv. Kríža Kremnici, aby vďačne prijali kresťanskú posádku, ktorá odišla z Novohradu a je velmi umorená, zaopatrili ich odevom, potravinami a ubytovali. Originál AMK II. 26. 13. 2841. Podlá Hammera, J. von: c. d. III,2 s. 245 trvalo dobýjanie Novohradu dvadsaťsedem dní a padlo pri ňom osemsto až tisíc Turkov.

[19] V liste, ktorým 11. decembra 1663 vyzval Krupinu, aby sa podrobila, sa podpísal Hannsi. Odpis listu AMK II. 26. 13. 2829.

[20] Hasznos Mulattató I, 1826, č. 14. Esztergomi Kôzlony 1883, č. 49.

[21] Tudományos Gyíijtemény VII, 1822, s. 118. Balazsovits, T.: Brevis História conv. Ord. S. Franc. Ser. reform. prov. S. Mariae Hung. etc. Posonii 1869, s. 72. List bol na historickej výstave v Pešti 1886. Majláth, B.: A torténelmi kiállitás ka-lauza. Budapešť 1886, s. 131.

[22] Esztergomi Kôzlony 1883, č. 45. Podobný list poslal z Nových Zámkov Húseyin aga velkokrštenianskym richtárom, boženíkom a občanom. Uverejnil ho Samuel Nemes Literáti, Századunk 1839, s. 89. Podobný je aj turecký rozkaz z Nových Zámkov v Hasznos Mulattató I, 1839, č. 9.

[23] Wunderbarer Adlers-Schwung oder fernere Geschichts-Fort-setzung Ortelii Redivivi et Continuati. Joannes Constantin Feigius I. Theil. Wien 1694, s. 45—51. Nariadenie palatína Wesselényiho proti Balassovi, krupinskému hlavnému kapitánovi Michalovi Borymu, filakovskej, krupinskej, modro-kamenskej, beňadickej, levickej, topoľčianskej, nitrianskej, šintavskej a šalianskej posádke som uverejnil v práci Kor-pona várkapitányai. Krupina 1901, s. 49—50.

[24] Esztergomi Kôzlony 1883, č. 45.

[25] Adresa: „Adassék ez levelem az sambokréti várassi bírá-nak nagy hamarsággal kezekben (inou rukou) és kik belól vadnak, azoknak is Ujvárból. Na tej istej strane je atramentom nakreslená primitívna mapa: Polsko, Sliezsko, Trenčianska, Liptovská, Turčianska, Nitrianska stolica, rieky Dunaj, Hron, Ostrihom, atď. Uverejnené v Esztergomi Kôzlony 1883, č. 48.

[26] Esztergomi Kôzlony 1883, č. 47.

[27] Wunderbarer Adlers-Schwung, s. 109—146.

[28] Torténelmi Tár 1897, s. 259. Tento Jusuf ispaja (sipáhi) mohol byť vtedy v Nových Zámkoch novým jazdeckým lénni-kom, ktorý, nedostávajúc plat, bol odkázaný na to, aby získal dajaký príjem. Preto vyzval Nováčanov, aby sa po-drobili. Iní novozámockí lénnici od roku 1666 mlčia, lebo každý už mal svoje léno a podrobené obyvateľstvo z pri-nútenia riadne donášalo daň do Nových Zámkov.

[29] Wunderbarer Adlers-Schwung, s. 222—433.

[30] Ortelius redivivus et continuatus II; Wunderbarer Adlers-Schwung II, s. 6—7.

[31] Tamže, s. 7—9.

[32] Z knihy oslianskej fary uverejnil F. V. Sasinek, Slovenský letopis 2, 1877, s. 236.

[33] Bubics, Zs.: Cornaro Frigyes jelentései. Budapešť 1891, s. LI. Lazár, Gy.: A tôrôk birodalom tôrténete. Nagy Becskerek
1890, s. 409—410.

[34] J. Ch. Wagners Christlich- und Túrckischer Staedt- und Geschicht-Spiegel. Augsburg 1687, s. 70. Balás, Gy.: c. d., s. 433.

[35] Nitra, 10. júna 1683, v správe pre kremnického notára Tobiáša Karasa „Castra Comitis Palatini, quam etiam Armáda Suae Majestatis sunt dissoluta heri de nocte, effectum nullum fecerunt, praeter quam multos pagos in ruinám redegerunt, Suranium cum pago in ceneres conflagrarunt". AMK II. 26. 15. 3269.

[36] Wunderbarer Adlers-Schwung II, s. 132—139.

[37] Frankl, V.: A magyar nemzet tôrténete III, s. 189.

[38] Wunderbarer Adlers-Schwung II, s. 162.

[39] Balás, Gy.: c. d., s. 432.

[40] Wunderbarer Adlers-Schwung II, s. 163—168.

[41] Na oslobodenie samotných Nových Zámkov poslal pápež 150 000 ríšskych toliarov a na všetky protiturecké vojny poskytol Leopoldovi I. spolu 545 000 zlatých. Viedenský dvor otvorene priznal, že bez pápežovej pomoci by nebol mal možnosť znovudobyf Nové Zámky. Fraknói, V.: XI. Incze pápa. Budapešť 1886, s. 131.

[42] Caprarova správa z 12. augusta u Balása, Gy.: c. d., s. 444. J. Ch. Wagner, c. d., s. 70—79.

[43] Caprarova správa z 13. a 14. augusta u Balása, tamže. U Wagnera, tamže.

[44] Na mieste bývalého gymnázia.

[45] Caprarova správa z 15. augusta u Balása, tamže.

[46] Caprarova správa zo 17. a 18. augusta u Balása, c. d., s. 445. U Wagnera, tamže.

[47] Wagner, c. d., s. 77—79.

[48] Okrem toho boli spustošené celé oblasti a bolo vyničené maďarské obyvateľstvo na dolnom toku Váhu a Nitry: Komjatice, Ulany nad Zitavou, Ohaj, Lipová, Kostolný Sek. Nitriansky Hrádok, Potný Kesov, Slovenský Meder (Palárikovo), Nyárhíd (v chotári Nových Zámkov) a ďalšie dediny vymreli a neskoršie boli osídlené slovenským obyvateľstvom.

[49] Jeden exemplár tejto medaily sa nachádza v numizmatickej zbierke badenských markgrófov a druhý má Maďarské národné múzeum (MNM) — Széchényi: Tabulae Numis-maticae pro Catalogo Numorum Hungariae 34, T. 15. Mon-tennovo'sche Sammlung, 952. Unger 3114.

[50] V MNM — Korossy, L.: Esztergom felszabadulása a tôrók rabságból. Esztergomi Kozlôny 1883, č. 47.

[51] V MNM, Széchényi 34, T. 10. Montennovo, 950. Auctions-Ca-talog der Sammlung Th. von Hiersch, 594.

[52] V MNM, Széchényi, 35. T. 17. Montennovo, 952. Unger, 3114.

[53] Jeden exemplár tejto medaily má vo svojej bohatej zbierke Štefan Kupec, banský inžinier v Kremnici. MNM, Széchényi, 35, T. 18. Montennovo, 962.

[54] Pozri Schmitth, N.: Imperatores Ottomanici. Tyrnaviae 1749 až 1766. Montennovo, 1031.

[55] V bývalej c. a k. umeleckohistorickej zbierke vo Viedni. Majláth, B.: A torténelmi kiállitás kalauza, Budapešť 1886, s. 437, č. 1672. Montennovo, 1028.

[56] Majláth, B.: c. d., s. 439, č. 1676. Montennovo, 1029.

[57] Jakub Tollius bol lekárom v Utrechte. Zaoberal sa alchýmiou a hľadaním kameňov mudrcov. Cestoval po Nemecku, Itálii a Uhorsku. Roku 1660 bol u Mikuláša Zrínskeho, r. 1667 v Budíne a v banských mestách, r. 1687 v Bratislave a Nových Zámkoch. Svoje skúsenosti z ciest opísal v listoch priateľom, ktoré vyšli roku 1700 v Amsterdame pod názvom Epistolae Itinerariae ex Auctoris Schedis Postumis, Recen-sitae, Suppletae, Digestae; Annotationibus, Observationibus et Figuris adornatae cura et studio Henrici Christiani Hen-nini. Uhorská cesta, Iter Hungaricus, sa začína na s. 140. .Tollius zomrel 22. júna 1696. (Pozri Szamota, I.: Régi utazások Magyarországon és a Balkánon, 1054—1717, Budapešt 1891.)

[58] Dnešný farský kostol bol vystavený veľkej streľbe zo severu. Keďže obliehatelia neprestajne útočili na Forgáchovu a Českú baštu, kostol bol v smere streľby. Aj druhý, františkánsky kostol, bol vtedy mešitou a hoci nebol vystavený takej streľbe, zhorel.

[59] Codicillus, No. 161 (Pravdepodobne arcibiskupskej knižnice v Ostrihome. Pozn. editora.)

[60] Tripl. ordinis Conscriptio Incolarum et Sessionum Oppidi Ujvár. A° 1700. Fasc. 3. No. 32. M.
 
 

The index.php: SIZE[b]: 20,950 MODIFIED: 2018.10.23 22:29:12.MD5: b84f3fd85c1e49b8e582ced0fdb93334 STATUS: OK