Vladimír Mináč, Tu žije národ

„ Cez srdcia nám krúži ten zástup predošlých. Aj hrdinov, aj mŕch."
(L. Feldek)

Verše mladého básnika sú vzácne zriedkavé a celkom netypické. Myslenie o národe a národnej minulosti vymizlo v minulých rokoch nielen z poézie. Pozor, vysoké napätie! Nedotýkať sa! Keďže bolo nebezpečné hovoriť o tých veciach, zabúdali sme o nich pomaly aj myslieť. Z národnej minulosti dostali sa na verejný pretras a pospas len úchylky a omyly, hriechy a zločiny. Mimovoľne sa rodila túžba vymazať minulosť: radšej nijaké dejiny ako reakčné; radšej nijakých predkov ako mrchavých. Potlačené národné sebavedomie hnalo jedných k národnému nihilizmu, iných k trpkej zaťatosti. Ale ako už toľko ráz v dejinách, stačí len rieknuť: Thalita kumi - dievčatko, vstaň! Dievčatko vo chvíli vstáva, striasa zo seba smrtný spánok.

Lebo nemožno potlačiť nepotlačiteľné. Nemožno beztrestne vymazať ani jeden deň zo života jednotlivca ani jeden pohyb z dejín národa. Minulosť je podmienkou prítomnosti. Pamäť národa je osnovou jeho myslenia a činov. Ono, hovoriac s klasikom, „zasadené k hlbinám", je motorom i brzdou, vzpruhou i ťarchou.

Aká je naša národná pamäť? Kde sú ukryté naše vzpruhy a kde ťarchy? V čom je osobitosť pohybu našich dejín? A - bojím sa to opýtať: aký je ich zmysel?
Naša národná pamäť je neuveriteľne mladá. V dávnych časoch môjho detstva žil v Hnúšti istý pán Hruška, vari storočný: tykal si s Franciscim i s Daxnerom, bránil kostol proti maďarským žandárom v uniatských bojoch; Štúr ešte nebol na štúdiách, keď sa narodil. Sme takí mladí, že sa môžeme fyzicky dotýkať vlastného zrodu. My starší sme ešte poznali cirkevné školy, posledné zákopy slovenčiny; pravé penovky; starých učiteľov, ktorí trpeli za národ a boli ako vystrihnutí z Vajanského. Pociťovali sme jasne následníctvo, zviazanosť nášho bytia s národnou minulosťou. Pociťovali: naša národná pamäť je súhrn pocitov, nie výsledok poznania. Nejaké veršíky; tváre príkladných mužov, zastreté a hmlisté ako tváre na starých ikonách; utrpenie a krivda: množstvo miest, citlivých na podráždenie; junácke gesto a trpké zúfalstvo, nadšené opojenie a hlboký žiaľ; výbuchy horúčkovitej činnosti a dlhotrvajúce hlivenie; ušľachtilosť objímajúca celý svet a malichernosť klebiet; a vždy - malosť a chudoba. A tak teda, súhrnom a nakoniec: Ja som pyšný, že som Slovák. Ale - na čo to máme byť pyšní?
Na počiatku bolo slovo. A to slovo bolo u Štúra. Naše národné dejiny nie sú najmä dejinami veľkých historických pohybov, vojenských, sociálnych a politických zmien; sú v prvom rade dejinami písaného slova. Literatúra je súčasne publicistikou a politikou; politika sa pohybuje najmä v rámci literatúry a publicistiky. Táto dvojdomosť je danosť, prameniaca v historickej nevyhnutnosti: takmer všetci slovenskí politici písali veršíky, prózu, drámu; takmer všetci slovenskí spisovatelia boli nútení robiť politiku. Písané slovo nahradzovalo všetko - všetko, čo sme nemali: generálov a vojvodcov, poslancov a ministrov, sociálne a ekonomické ustanovizne. Bolo všadeprítomné, hoci poväčšine bezmocné; naše dejiny sú plnozvučné v slovách, polovičaté v činoch.

Teda na začiatku bol Štúr. Pohorie, v ktorom pramenia rieky tečúce na rozličné strany, ústiace v rozličných moriach. Je to začiatok nielen v jazykovom a literárnom, ale aj v sociálnom, ekonomickom a politickom zmysle. Všetko, čo sa dialo v našom národnom živote po ňom, reagovalo naňho: popieralo ho, alebo sa naňho odvolávalo. Prvý program, prvá koncepcia; prvé vzletné, prebúdzajúce slová; prvá horúčkovitá činnosť; prvá družnosť, bojové pobratimstvo, súdružstvo na život a na smrť; ale aj prvá nostalgia; prvé hlivenie; prvá osamelosť. Akoby už tu u Štúra bola napísaná tajomnými písmenami celá budúcnosť: tak bude. inak nemôže byť.

Slovenská politika bola vždy nesamostatná: nevytvárala zmeny, reagovala len na ne. Jej koncepcie sú obranárske; jej pohyb protipohybom: malý národ medzi žarnovami veľkých národov. Súdiť náš pohyb, jeho pokrokovosťči reakčnosťtzv. objektívnymi historickými meradlami je nezmyselné: objektívne historické meradlá sú výsadným vlastníctvom veľkých národov. Ich sláva a hanba nieje našou slávou a hanbou; ich spravodlivosť nie je našou spravodlivosťou. My sme nemleli, boli sme mletí. A v mnohých mlynoch sa mlela slovenská múčka. Sú to veľkomlyny: nemecký, maďarský, slovanský. A naše domáce: „Chtiac zjednotiť všetky stavy, zemiansky, meštiansky i ľud, chtiac zjednotiť strany nábož.enskie, evanjelickú českú a katolícku bernolácku, chtiac pôsobiť na nevedomý ľud, nechtiac sa dať podtrhnúť k neslovanskiemu separatizmu čechoslovskiemu a s ním spojeniemu ilirskiemu, vzali sme za prostriedok túžob, myšlienok a ideí našich slovenčinu. "(Ľ. Štúr v liste 1.1. Srežnevskému.) A o dvadsať rokov neskoršie: „... záujmy aristokracie a demokracie, záujmy slovenského národa a uhorskej vlasti, záujmy katolíckej a evanjelickej cirkvi, pre túto veľkú rôznosť záujmov na všeobecné organické zriadenie síl... ani len pomyslieť nemožno." (V. Paulíny-Tóth.)

Viedeň a Pešť, Petrohrad a Berlín, Praha a Záhreb, evanjelici a katolíci, inteligencia a ľud: ej, mnoho mlynov. Nečudo, že chlieb upečený z tejto múčky nám často zhorkol v ústach.
Aký bol teda Štúr? Majstra chváli dielo: Emancipácia moderných národov je dielo, ktoré odklína nové mohutné sily civilizácie: je to dielo pokrokové. Bol pokrokový, ak ho meriame dnešným výsledkom, situáciou slovenského národa. Bol pokrokový aj v sociálnom zmysle, pokrokovejší ako mnoho jeho súčasníkov, nevyjímajúc ani vodcu maďarskej revolúcie. Jeho program v známom článku Novi vek („Povyháňali národy starých dráčov a utlačíteľov...") sa približoval programu najľavšieho krídla maďarskej revolúcie, madarászovcom. Nebol socialista, bol radikálny liberál: nedôveroval socializmu. „Oba tieto javy," napísal o socializme a komunizme, „musia byť revolučné, obzvlášť posledný, ktorý by vo svojej dôslednosti musel pozmeniť celú doterajšiu štruktúru obyvateľov Európy, čo sa mu však nepodarí, lebo problém potravy (le pain) sa nemôže stať hlavným problémom ľudstva a ľudstvo kvôli tomu nedá sa uzavrieť do Zuchlhausrepubliky..." Je to kritika utopického socializmu a komunizmu, ktorý kritizoval i Marx a Gercen, Bakunin a Engels. Lenže Štúrova kritika je kritika sprava, kritikou hegeliána a mešťana. Nič sa tu nedá zjednodušiť: hlavná črta Štúrovej osobnosti je rozpornosť jeho čŕt. Nebol dôsledným revolucionárom, ale nebol ani zradcom revolúcie. Bol prudký a vášnivý, ale i obozretný pestovateľ taktiky; bol rozhľadený po svete, ale i obmedzený svojou jedinou myšlienkou; bol radikálom, ale uctieval Petrohrad; bol potencionálnym Európanom, ale nemohol vytrhnúť nohy z rodného trasoviska: všetko v ňom sa, ako hovorí jeho básnický rovesník, „na dvoje kála". Ak nepochopíme túto osciláciu, túto základnú rozpornosť, nepochopíme nič nielen zo Štúra, ale ani z ďalšieho politického pohybu Slovákov.

Bol človekom jedinej myšlienky: „Dovoľte národom, aby boli slobodné: to bude pýcha ľudstva, to prinesie aj hmotný osoh všetkým, a to omnoho väčší, než. má teraz hociktorý národ z druhého utláčaného národa. " To je internacionalizmus, aj dnes aktuálny a moderný. Internacionalizmus a demokratizmus poznačuje aj sumu vtedajšieho politického programu, Žiadostí. Tu slovenský národ „národi uhorskie ku rovnosti a bratimstvu prevoláva..."tu je výzva k spoločnému osudu i k spoločnému postupu proti Viedni. Marx, pravdaže, nepoznal Žiadosti - kto ich v Európe poznal? Európa videla len dôsledky, nie príčiny: akýchsi agentov Viedne, ktorí vpadli do boku maďarskej revolúcie. Lenže predtým maďarská revolúcia, ktorá, žiaľ, od prvopočiatku niesla v sebe semä šovinizmu, zradila Slovákov: odmietla ich podávanú ruku. To je okamih zlomu: bude mať nedozerné následky nielen pre náš národ, ale aj pre Maďarov, Rakúsko-Uhorsko a celú strednú Európu. Nijako nemožno schvaľovať Štúrov obrat k Viedni; ale nemožno ho nechápal'. Bola vôbec nejaká iná cesta? Pravdaže, bolo možno mlčať, nerobiť nič, zachovať neutralitu. Ale pohyb, ktorý sa práve zrodil, mal svoju zákonitú dynamiku: potreboval čin, musel sa realizovať činom.
Maďari sú osudom slovenskej politiky. Ak bola slovenská politika nesamostatná, bola taká najmä voči Maďarom. Jej pohyb bol len negatívom pohybu maďarského; jej koncepcie boli antikoncepcie; jej hlas bol ozvenou.
Má vôbec význam hrabať sa v tragicky pozliepanom uzlíku, ktorý sa nazýval Uhorskom? Lenže národný antagonizmus je zanovitá rastlina. Ak o ňom nehovoríme, to ešte neznamená, že neexistuje. Vzťah k Maďarom utváral nielen naše národné osudy, ale aj povedomie národa, či jeho dušu. Po mnohé desaťročia sme existovali najmä tým. že sme sa odrážali od Maďarov, že sme sa nepoddávali, že sme boli mimo nich a proti nim: bol to lakmusový papier našej existencie.

Hlúpy, nešťastný kotlík Uhorska! V ňom sa uvarili tragické osudy, práve tak nemaďarských národov ako Maďarov. Áno, aj Maďarov. Majú tiež svoje mlyny, svoje úskalia, svoje žarnovy: Nemcov a Slovanov. Celá ich história je úzkostlivá túžba uniknúť; ich neznášanlivosť je mnohokrát prejavom zúfalstva; ich omyl je osudovým omylom: „Škoda, že tento národ, ktorý odvždy patril do slovanského myšlienkového okruhu, nežil so Slovanmi v susedských pomeroch a v dobrom porozumení, oslepený vlastnou samoľúbosťou sa tak ďaleko zabudol a tak zlostne mohol vystúpiť proti Slovanom! Najväčší nedostatok uvážlivosti dokázal tým, že nedošiel k presvedčeniu, že len v zväzku so svojimi starými susedmi môžu aj jemu svitnúť lepšie dni!" Tento Štúrov výkričník je skutočne prorockým výkričníkom, ohnivým písmom, ktoré píše slovenská politika vždy znova a znova: „Maďarsko-aristokratické prijímanie žiadostí nemaďarských národov, až sa nad to Maďari raz nepovznesú, vnivoč dovedie Uhorskú krajinu. " (Uzavretie volenej obce mesta Klenovca.) A Jozef Podhradský zhrňuje vo svojej Tajnej histórii panslavizmu: „... poneváč existencia jejich je smutná, žalostná, tragičná... je tisícročná dosiaľ nevyplnená túžba po pravej slobode. "A ak minister a spisovateľ Eötvös opakuje znovu vyslovovanú základnú otázku maďarského národa: „Hol van a szabadság?", Podhradský mu odpovedá: „Zmýlené sú všetky alianze k národnému umŕtveniu Slovanstva s národy duchovne vyžitými. To je sobáš s hrobom. Jedinká a jedna spása Maďarov je večitá alianza Maďarov k politicko-národnej obapolnej slobode - s panslavizmom jako so všemohúcou myšlienkou historického pokroku." A: „Maďari bez nás k slobode sa neprelomia, čo sa zlomia."

Vtedy to boli slová bizarné a provokatívne; z dnešného hľadiska sú viac-menej prorocké. Lenže Maďari nepočujú slovenských prorokov; ak by ich aj počuli, nepočúvnu ich. Severný kolos, ako sa vtedy hovorilo cárskemu Rusku, vrhá hrozivý tieň na slobodu národov: Maďarom stačí pripomienka ukrižovaného Poľska. Musí sa naplniť onen tragický osud; musia sa dotknúť hrobu, do ktorého ich pritláča spojenectvo s Nemcami; musí prísť krv a žiaľ, ničenie a smrť. kým sa povznesú nad svoju „aristokratičnosf', nad svoju výnimočnosť a výlučnosť, ktorú považovali za svoju slávu a ktorá bola ich biedou. „Základom národných snažení je pocit vyššieho nadania - ich cieľom je panovanie. " To povedal barón Eötvös.

Pre Kossutha bola jedným z hlavných cieľov maďarskej revolúcie hegemónia maďarského národa. Vypätý nacionalizmus ako majetok a ako plamenný meč; povodeň, ktorá stále naberá na prudkosti a špine, kým nezaplaví všetko, čo bolo veľké, čestné, pokrokové: kým panské peštianske kasíno nezotrie aj posledné zo vznešených slov vpísaných na revolučných zástavách. Z dnešného hľadiska je nepochopiteľné, ako málo maďarských mužov porozumelo behu dejín i vlastnému národnému osudu.

Pravda, všetci boli spravodliví, Kossuth i Tisza, Deák i Eötvös, žiaľ, nie vtedy, keď boli pri moci: boli spravodliví na sľuby. A tak sa zachovala pamiatka jediného spravodlivého, košutovca Bözsörményiho. Lenže ten nikdy nebol pri moci; a zomrel vo väzení. Oslepení vlastnou samoľúbosťou, ako hovorí Štúr; upätí na svoju národnosť ako na centrum securitatis, ako na jediný hlbinný zdroj a zmysel existencie; ovládaní pocitom národnej nadradenosti, ktorý bol tým hrubší a expanzívnejší, čím väčšmi musel prekonávať komplexy menejcennosti; opití mladou mocou, dedičia revolúcie, ktorá - ako sa to neraz stáva -utvrdila revolúciu slovami, aby ju poprela činmi: tak sa nám javí obraz tých, čo viedli parádny uhorský koč v ústrety zlému osudu.

Znovu a znovu sa im podáva ruka: „Pomerením máte priateľstvo naše, úprimnú pomoc v poctivých podnikoch a garanciu od reakcie." (S. Vozár.) „ Maďari - to všetkým právom úfame - budú k nám šetrnejší nežli pred rokom 1848. Od toho času veľa sa naučili - a Boh dá, že napozatým v úprimnej svornosti pracovať budeme pre blaho všetkých národov Uhorska!" Ba aj základná listina Slovákov, Memorandum, je dôsledne internacionalistická, sloboda, rovnosť a bratstvo národov sú jej osnovou: Slováci spolu s Maďarmi majú „brániť vzdelanosť západnú oproti barbarským národom východu a spolu brániť a pre ďalšiu budúcnosť zachovať samostatnosť svoju oproti hltavému vplyvu západu... " Táto myšlienka (pravdepodobne Daxnerova) je na tie časy priam geniálna: postihuje jednu z možností Uhorska, navrhuje mu samostatnú historickú úlohu: stredoeurópanstvo. Lenže - lenže ani pes nezabrechal po tej myšlienke, ako po toľkých iných. A ak zabrechal, bol to brechot zlostný a zlovestný: beda panslávom! Všetko, čo malo akúkoľvek vzdialenú súvislosť so Slovákmi a slovenčinou, všetko bolo panslávske. Vlastenectvo bolo slovo základné, slovo hraničné:, kto rozprával po slovensky, nebol uhorským vlastencom. Prípadný je povzdych Mudroňov v osemdesiatych rokoch: „Z toho logicky nasleduje, že mu je aj sám Boh protivlasteneckým, lebo v Uhorsku dopúšťa, aby sa Slováci rodili." Skutočne, milý pánboh bol veľmi nedôsledný; veď boh Uhorska bol bohom Maďarov: ako sa mohol tak zabudnúť?

Ach, áno, vidím, že mi z toho vychádza staré klišé: vlci a ovce, supy a ovčie mŕtvoly. A viem, že som nedorástol na objektívny pohľad: bráni mi v tom moja osobná skúsenosť, videl som iredentu v činnosti.

Ale predsa, predstava ovčieho národa, národa, ktorý len trpel a len sadal ubíjať, je predstava falošná; je to len lyrický mýtus. Tak nádherne sme sa vedeli poľutovať! Ale okrem toho sme vedeli byť aj tvrdí a tvrdohlaví, zásadní a naplnení nevykoreniteľnou nenávisťou. Pohŕdali sme maďarským národom: „ Čo sa nás týka, my sme o holote maďarskej tak dobre ako zvečnelý presvedčení, v úcte ale k Maďarom žiadnej s ním ani len najmenšej účasti nemáme." (Štúr v odpovedi Vozárovi.) Po odmietnutí Žiadostí boli Maďari pre Štúra už len „ spolurodáci Mongolov". Tento podceňujúci prístup založený na rasovom - či nie rasistickom? - princípe sa opakuje v poloamatérskej lingvistike i historiografii: maďarský jazyk je len jazyk pozliepaný, ich dejiny sú ukradnuté, ich štátna myšlienka len bledým odbleskom štátnej myšlienky slovenskej. Ekonomicky i kultúrne nesporne rozvitejší národ maďarský sa v slovenskej literatúre, najmä však v poézii, označoval za národ divý, orientálny, nájazdnícky: dôsledne a neodvolateľné. Tu, v takomto prístupe, sú ukryté zárodky šovinizmu - i dnešného.
Teda, neboli sme len ovce; a už vôbec nie dôverčivé. Z nových a nových sklamaní vyvinul sa komplex, ktorý riadil naše vzťahy k Maďarom. Bol to komplex určovaný podozrievaním a nedôverou. Vždy, v pravý či nepravý čas ozval sa nekompromisný slovenský hlas, v ktorom bolo Timeo Danaos i Ceterum autem: „Krem toho politika vúbec, maďarská per eminenciám a zoči-voči Slovanom na najvyššom stupni je perfídna. "(J. Francisci.) „Maďari-ktorí, keď sú uhnetení, nám všetko možné radi sľubujú, keď im ale trochu slnce štastia zasvieti, zabúdajú na svoje sľuby, a vtedy s nami už len tak - ako sa hovorí - zo sedla diškurujú; dôverujú si v svoju silu... veria v svoju misiu na Dunaji. " (V. P.-Tóth.) „ Vtedy chystali sa uspokojiť žiadosti nemaďarských národov, keď už. bolo pozde, keď už katastrofe világošskej vykerovať nedalo sa viac." (Uzavretie volenej obce mesta Klenovec.) Nie sú teda len perfídni, ale perfídni na najvyššom stupni. Nedôvera je práve tak bytostná ako potvrdená rozumom a skúsenosťou; je to nevyvrátiteľná nedôvera. Táto nevyvrátiteľná nedôvera je základným zákonom, rannou i večernou modlitbou práve tak panslávov ako maďarónov: určuje vzťahy, robí politiku, dramatizuje národné osudy; a zrná z tejto siatby klí-čia dodnes. Lebo, v prvom rade i naposledy, a najmä predovšetkým: „A pretože Maďari sa seba samých najväčšmi cenia, stoja šibenice nad hlavou druhých národov." (L. Štúr.)

Utekaj pred Maďarom, aj keby sa tváril, že ti podáva ruku. Je to nedôvera totálna a paušálna: nerozlišuje. Nechce vidieť a nevidí, že maďarský pohyb je vnútorne diferencovaný, že je tam pravica i ľavica, aristokracia i demokracia. Nemôže vidieť odtienky: v maďarskom pohybe niet odtienkov voči slovenskému pohybu. Maďari, to je predovšetkým peštianske kasíno a uhorská aristokracia. Od začiatku je tu ďalší dôvod k nedôvere, nedorozumeniam a nepriateľstvu: slovenský pohyb je výrazne plebejský. Slováci vidia maďarský pohyb zvnútra a zblízka, nie z vonku a z diaľky, ako napríklad Marx. Vidia, ako revolúcia zrastá s aristokraciou; ako aristokracia pohlcuje revolúciu. Ako sa nad vyblednutými farbami revolučnej trikolóry dvíhajú staré erby Andrássyovcov a Pálffyovcov. „...páni revolucionári a vykričaní svetom liberalisté pred všetkým inším len zemianstvu a tu zas najprv tak rečeným magnátom vuolu hľadali...", hovorí Štúr už v päťdesiatych rokoch. Priebeh maďarského pohybu, ktorý je dôsledným popretím jeho začiatkov, mu dal za pravdu. Nie bez škodoradosti cituje o dvadsať rokov neskoršie Š. M. Daxner otca maďarskej revolúcie Kossutha z jeho prejavu proti búriacim sa radikálom z madarászovského klubu: „Čo chcete? Zničenie aristokracie? Jedným z hlavných účelov celého hnutia je: zabezpečiť hegemóniu maďarskej národnosti na večné časy. Avšak maďarská národnosť netkvie v maďarskom ľude, ale v aristokracii, bez ohľadu na jej pôvod. Aristokracia nesmie teda zaniknúť, smie len zmeniť svoju formu... Aristokracia musí prevziať celú moc do svojich rúk."

Tá revolúcia, proti ktorej sme vystúpili, bola od začiatku čudná: drôle de revolution. Hýbali sa škatule: namiesto viedenského dvora peštianske kasíno; namiesto cisára päť uhorských rodov. Pre túto čudnú revolúciu je príznačné, že nemusel prísť nijaký protipohyb, nijaká reakcia, nijaká reštaurácia, aby ju poprel. Protipohyb, reakcia, reštaurácia, to niesla revolúcia sama v sebe od prvopočiatku - revolúcia s víťazným semenom reakcie. Len čo po vyrovnaní dostáva moc, odkladá masku, striasa sa posledných vznešených slov, teraz už zbytočných. Pohyb už nezakrýva svoju tvár, uskutočňuje sa nezakryte, je proste tým. čím je: diktatúrou aristokratickej oligarchie. Proti tomuto pohybu, ktorý má za sebou moc a historickú slávu, bohatstvo a vzdelanú Európu, stojí hŕstka slovenských vzdelancov, osihotených a odsúdených, chudobných, takmer bez domova. „Sila a budúcnosť tejto (t. j. slovenskej - pozn. V. M.) strany spočíva v slovenskom meštianstve a v ľudovom prvku," vyhlasuje Š. M. Daxner. To bola jediná alternatíva, historická nutnosť a jedine možná budúcnosť. Plebejský prízvuk slovenskej politiky, to je náš vklad do dejín strednej Európy; to je čarovný opasok, z ktorého národný pohyb čerpal silu: to je aj naše hrdé dedičstvo. Iste, nie vždy a nie vo všetkých podrobnostiach sa kryl rozpor slovensko-mad'arský s rozporom plebejsko-aristokra-tickým. Ale bolo tak dokázateľne v celkovom poňatí, v generálnom smerovaní obidvoch pohybov. Boli to dva rozličné atmosferické tlaky, z ktorých sa vyvíjalo národné povedomie obidvoch národov. Nielen maďarskí politici, aj maďarskí spisovatelia, ktorí mali ďaleko od obmedzeného šovinizmu, nás považovali za národ dobromyseľných sluhov a slúžok. Maďari a maďaróni neobviňovali Slovákov len z pan-slavizmu, ale „z panslavizmu a z komunizmu". (Vieme, že sa hlboko mýlili: jediným panslávom a komunistom bol Bakunin. Ani Štúr ani muži Matice a osemdesiatych rokov nemali nič spoločné s komunizmom. Tá nadávka - vtedy sa obvinenie z komunizmu považovalo za nadávku a urážku - vystihuje len tie atmosferické pomery, o ktorých som hovoril: postihuje zviazanosť slovenského hnutia s ľudom, jeho sociálny profil.)
História prečasto býva dojnou kravou. Hľadá sa v nej to, čo vyhovuje dňu a okamihu, ospravedlňuje sa ňou neospravedlniteľné; za jej nepriehľadnou zástenou sa páchajú zločiny. Pravdaže, myslím na to, na čo sa nám veľmi nechce myslieť: na éru fašistického slovenského štátu. To bola - v zmysle historickej nadväznosti - nielen éra nitrianskeho kniežatstva, éra Pribinu, ale aj obdobie, v ktorom sa hojne odvolávalo na Štúra a štúrovský pohyb. Najmocnejšie sa prízvukovala najslabšia chvíľa: štúrovské vystúpenie v prospech Viedne. Keďže najmä druhé ozbrojené vystúpenie sa veľmi podobá žoldnierskemu počinu, bola tu historická paralela: Štúr-Viedeň, Tiso-Berlín. Zo Štúrovho omylu sa stala historická zásluha, Štúr sa ako krotký germanofil dostal na zástavu „večného nemecko-slovenského priateľstva".
Je pravda, že Štúr spolupodpisoval výzvu „Za jednotu mocnárstva Rakúskeho"; je pravda, že sa mi nechce z tejto výzvy citovať: je to dosť hanebný dokument. Tento taktický ústupok je neospravedlniteľný; ale práve tak dôležité je, že je to len taktický ústupok. Strategická koncepcia Štúrova predpokladala práve tak emancipáciu od Nemcov vôbec ako od rakúskeho mocnárstva zvlášť. Málokto z jeho súčasníkov videl tak presne úlohu a osudy rakúskeho mocnárstva ako on: či nepodporuje Rakúsko ťaženie na východ dnes práve tak dobre ako kedysi ? A načo je toto všetko, či nie na to, aby podľa ich reči všetky surové kmene priviedli na nemecké mravy?" (Áno, presne tak: Drang nach Osteň; civilizačná misia; pacifikačná misia; ausrotten und ausra-dieren; mierotvorná misia Nemcov na východe, ako hovorí dnes Wenzel Jaksch.) „ Rakúsko sa rozhodlo," hovorí ďalej pokorný germanofil Štúr, všetky slovanské, madarské a talianske národy vohnať do nemeckej klietky". Nechcel žiť v tejto klietke; nenávidel Rakúsko. Vedel, že spojenectvo s Nemcami môže ospravedlniť len najvyššia núdza, že je to spojenectvo ak aj nie s diablom, celkom iste s úhlavným nepriateľom. Nepoznám iného politika, ktorý by dva roky po revolúcii tak presne atak neúprosne vypovedal ono Carthaginem esse delendam: „... je nápadné a jasné, že ak sa raz celok národov, slovanských počítajúc do toho, pozdvihne proti nemu, neudrží sa a zmizne zo zeme. Čo sa raz prežilo a stratilo zmysel a význam, a to je prípad Rakúska, musí pominúť." Už na začiatku päťdesiatych rokov je Štúrovi nápadné a jasné to, čo mnohým iným vychýreným politikom nebude ani nápadné ani jasné oveľa neskoršie. Musí pominúť: toto svoje presvedčenie Štúr už nezmení, je to jeho politický testament, posolstvo budúcnosti.

Áno, Nemci pili Štúrovi krv. Jeho pocitový svet v tomto ohľade je veľmi blízky nášmu: „ Prišli ako vlci, pálili všetko, bili a rúbali... Nemci popáchali v našich časoch neslýchané ukrutnosti, mnohým zajatým Poliakom vypálili znak na čele. To je tá vzdelanosť nemecká!" Čo k tomu dodať? Ešte: „Za to nám sľúbila rakúska vláda rovnakie práva s druhými národmi, ale nedržali a nedržia z toho nič - Nemci." Počúvate intonáciu? Hovor s ním, keď je Nemec. Je to praslovanská a všeslovanská intonácia, objavuje sa u Štúrových súčasníkov, moskovských slavianofilov, ale aj u Tolstého a Dostojevského: proste - Nemec. Čím sa hovorí všetko. Viem, viem, čo sa chce povedať: že sa to podobá akémusi veľkoslovanskému šovinizmu. Nuž áno. Len netreba zabúdať, že toto gesto vždy bolo gestom obranným: teda historicky spravodlivým. (Už som hovoril, že Štúra možno pochopiť, len ak ho pochopíme v jeho rozpornosti. Najdôležitejší rozpor je vari medzi jeho vnútornou konštitúciou, medzi jeho duchovným a pocitovým svetom a medzi konkrétnou historickou situáciou, do ktorej bol vrhnutý. Vnútorné uspôsobenie a vzdelanie ho predurčovalo za mysliteľa; konkrétna situácia ho nútila byť publicistom a politikom, filológom a vojakom. Ani on ani celý slovenský pohyb neboli pripravení, ich vystúpenie akoby bolo predčasné, urýchlené časom; boli sotení do arény. „Tak odrazu to na svete nikdy nešlo," hovorí Štúr prekvapene v dňoch pred vystúpením. Aj tu sú dôvody ich sporu s históriou.)

Zaiste, v slovenskom pohybe sa nájdu aj iné vzťahy k Viedni a k Nemcom. Mužovia ako Kollár a Hánrich boli dôverníkmi viedenskej vlády; maďarská historiografia mení eufemistické „dôverník" na brutálnejšie: špión, špiceľ. Nebudeme rozsudzovať: jasné je, že títo dôverníci boli na druhej strane barikády, na strane dvora a kontrarevolúcie. Slúžili dvoru, aby dostali od neho výslužku: ich neúspech vrhá na nich zlý tieň. Treba len povedať, že viedenskí dôverníci boli mimo hlavného slovenského pohybu, mali málo spoločného so štúrovskými snahami. Generálna línia slovenskej politiky sa i naďalej opierala nielen o Štúrove analýzy, ale aj o jeho pocity: nedôverovala Viedni práve tak ako Pešti. Kto viac dá, o toho sa opierame, tak nejako to povedal Palárik, realista v dráme i v politike. Lenže - nikto nič nedával. A tak dvadsať rokov po Štúrovi môže sumovať V. P. Tóth náš vzťah k Viedni: „Keď ešte jestvovala reálna jednota rakúskeho mocnárstva, celky prirodzene domáhali sa čelnejší mužovia slovenského národa svojich národních práv vo Viedni - avšak - ako vôbec vedomo bez úspechu, takže vtedy i o nás vtipkovano, že nás za naše služby odmenili tým, čím iných trestali... " Hľa, čierny humor, žiaľ, nie náš -len na náš účet.
Po vyrovnaní sa Viedeň čím ďalej tým viac vzďaľuje zo slovenského obzoru. Stáva sa miestom, kam chodia Záhoráci s uhorkami a kapustou, obligátnou stanicou slovenských vandrujúcich tovarišov; najlepšie urastení slovenskí chlapci strážili Hofburg. Do stredu vstupujú Nemci až v novodobých dejinách. Povstanie aj v tomto zmysle je dôsledným uskutočňovaním odkazu: robí to, čo Štúr chcel, nie to, čo musel.

Videli sme, že Štúr je mužom jedinej myšlienky, myšlienky oslobodenia národov; v tom je verným synom svojej doby. Taliani a Nemci. Maďari a Poliaci, Česi, Bulhari. Rumuni. Srbi. Chorváti: národnostný kotol Európy sa začal variť. Všetky nádeje sa snovali okolo Paríža. V kolíske republiky sa rodilo sladké slovo: sloboda národov. Ale Štúr už na začiatku uhádne citom to, čo sa potom stane zrejmým všetkým: slabosť a planosť Lamartinovej republiky: „Ostatne neveríme, že Francúzi aj uskutočnia túto veľkú ideu ľudstva. (Oslobodenie národov - pozn. V. M.) Podľa našej mienky postaví sa na jej čelo iný národ, ktorý viac vytrpel, ktorý prechováva viac lásky voči ľudstvu než tí, ktorí sa častokrát viac ňou vystatujú, než aby v jej duchu pracovali." Vieme, na ktorý národ Štúr myslí: ide - a vždy pôjde - o Rusov. Rusi, to je chrbtová kosť slovenskej politiky, prvý článok viery; je to sila, ktorá dovolí udržať slovenský pohyb v najbeznádejnejších situáciách: je to dôvera v budúcnosť. Je to mesianistická idea: tu prestávajú všetky analýzy a kritické postoje. Štúr nieje len muž jedinej myšlienky, ale - po meruôsmom roku - aj politik jediného prostriedku na uskutočňovanie tejto jedinej myšlienky. Preto nevidí, čo nechce vidieť, a vidí to, čoho vôbec niet: „Niet v Rusku takej nezhody medzi vladárom a národom, ako je inde; v ohľade tom je tam väčší súhlas než kdekoľvek v Európe." Nevedel vari Štúr, že ide o despotické mikulášovské Rusko, o najtupšiu a najreakčnejšiu éru, ktorá sa začala v tieni šibeníc na Sennom námestí? Nevedel, že tí, ktorí odvisli, a tí, ktorých Mikuláš rozosial po Sibíri a ktorí hnili v petropavlovských kazematách, a tí, ktorí sa zúfalo uhrýzali vo vyhnanstve, nevedel, že sú to jeho duchovní bratia, demokrati a republikáni, zástupcovia onoho skutočného Ruska, trpiaceho a prechovávajúceho lásku k ľudstvu? Nevedel, že mikulášovské Rusko je len väzenie a kasáreň, bieda a plač? Nevedel, že to, čo sa zdá súhlasom, je len tupou nemotou a mlčaním?

Pravdaže, vedel. Bol človekom Moskvy, nie Petrohradu. Očarili ho vnútorne pravdiví a nenapraviteľné idealistickí bratia Aksakovovci a Chomiakov, nie petrohradské execírky; jeho Rusko bolo vykupiteľské Rusko slavianofilov, nie Rusko despotu nad Nevou. „Keď sa duch slovanský ešte viac rozšíri, keď sa pokrok slobody aj tam zjaví, vykoná táto zem diela veľké a dôležité pre Slovanstvo, vážne a rozhodujúce pre svet." Teda toto nie je proroctvo slepého mládenca. Všimnite si pokrok slobody a duch slovanský sú u Štúra (práve tak u slavianofilov, ale nielen u nich, aj u profesionálnych revolucionárov Gercena a Bakunina) synonymá, značia to isté: jedno je podmienkou druhého. Túto zvláštnu črtu Slovanov nevedela pochopiť vtedajšia vzdelaná Európa; stotožňovala Slovanov s Rusmi a Rusov s Petrohradom. Gercena považoval Marx za ruského grófa; Bakunina obvinil v Neue Rheinische Zeitung, že jeho útek zo Sibírí bol fingovaný a že je nič viac a nič menej ako - cársky agent. Nečudo, že Maďari, ktorí už raz skúsili na vlastnom tele ruskú povodeň, považovali každý slovenský počin za predĺženú ruku Petrohradu. Slovenskí národovci boli - v maďarskom poňatí - agentmi ruského samovládcu; slovenský pohyb bol umelý, živený len ruskými rubľami.

Nuž, áno, boli aj ruské ruble: „Prepáčte mi, prosím, že znajúc naše skutočne nebezpečné položenie a obávajúc sa pádu zástavy slovanstva medzi Slovákmi, pokazenia a potlačenia ich dobrého slovanského ducha, odvažujem sa vašu osvietenosť snažne prosiť o vyžiadanie finančnej pomoci od Slavianskeho dobročinného spolku na vydávanie Pešťbudínskych vedomostí" (J. Francisci F. Rajevskému). Slovenská núdza bola prehlboká; ruská pomoc slabá. Pomáhali len amatéri, o Slovákov sa zaujímalo len niekoľko horlivých jednotlivcov, dvor ohľadne Slovákov mlčal, politická pomoc bola pomyselná. V praktickej politike vzťah slovenského pohybu k Rusom nám viac škodil, než osožil. Nie čudo, že prichádzajú pokusy o emancipáciu od tradičnej politiky. „Nám nenapadá ani zďaleka v krásnych farbách líčiť šlesvighotorpskú despotickú dynastiu petrohradskú," vyhlasuje J. N. Bobula, a: „Rusko je despotické a neschopné ešte dať voľnosť svojim národom..." Nová škola povedala jasné slovo aj ohľadne tragického sporu rusko-poľského: bola na strane Poliakov. Tradičný, hlavný prúd slovenskej politiky bočil od poľského problému, snažil sa ho nevidieť, tváril sa, akoby ho nebolo; hrubé potlačenie Slovanov inými Slovanmi narúšalo koncepciu memorandistov, ktorá bola len opakovaním koncepcie Štúrovej: noli tangere. Teda sa nedotýkali; držali sa myšlienky na oslobodenie z východu kŕčovito, zúfalo a zaťato. Bola to myšlienka, zasadená hlboko v podvedomí, preto nevykoreniteľná: čakanie na veľkú zmenu. A dejiny slovenského politického pohybu ukazujú, že kto sa pustil tejto myšlienky, zanikol. Bez tohto citového zázemia sa v krutých, stiesnených pomeroch nedalo vykonať nič. To, čo hovoríme o vzťahu Slovákov k Rusom, to je, prirodzene, len vzťah úzkej vrstvy slovenskej inteligencie. Olejkári a drotári, šafraníci a plátenníci nenavštevovali šíre kraje Ruska, aby pestovali všeslovanskú myšlienku: hľadali v tejto nekonečnej komore svoju poživeň. A ľud? Ľud si vždy myslel svoje. Pomatičný slovenský politik Franko Kabina zachoval autentické výroky roľníckeho ľudu o tomto probléme: „... nám už tak biedna hodina ide, že by nám ani pod Rusom horšie byť nemohlo a keďby už či Rus či kdokoľvek s tým prišiel, že na päť rokov dane odpustí, - Bohu prisahám - by sme boli všetci jeho." Nuž - Bohu prisahám - vyzerá to celkom inak ako u Vajanského; ale takáto reakcia slovenského roľníka je nielen reálna a realistická, ale aj jedine možná. Jeho netlačili pomyselné a vzdialené zajtrajšky, ale naozajstné zajtra: ako vyžiť a nekradnúť. A politika, to znamenalo preňho len dvoje: platiť dane a dávať synov na vojnu.

Kedysi, za dávnych, pradávnych čias prvej republiky sme vedeli o vzťahoch medzi Slovákmi a Čechmi len to najlepšie; aspoň nás v škole o tom najlepšom ustavične presvedčovali. Mladá republika si budovala ideové zázemie nepretržitým spevom či hlaholom o mýtickom bratstve. Hlavný úradne-školský básnik bol Adolf Heyduk; česká literatúra v tejto zmýtizovanej podobe bola láskavá staršia sestra, ktorá bola v každej chvíli prichystaná priskočiť na pomoc tonúcemu slovenskému národu: Nemcova, Pokorný, Holeček. Idealizácia bola nebezpečná: musela stroskotať na ostrých hranách skutočnosti. Čítali sme v Hviezdoslavovi: „A či tak všetci pevci cítia, ichž, bratia, chová váš háj i sad? " Spytovali sme sa s ním. A zisťovali sme, že nás kŕmili jednostrannou stravou, že sa nám niečo zatajovalo: chvíle napätia medzi obidvoma národmi, dramatické obdobia vnútorného zápasu, v ktorom šlo - aspoň nášmu národu - o veci najzákladnejšie. Zisťovali sme, že niektorí českí pevci - a nielen pevci - nás nepovažujú za národ, že z iného uhla, z iných pohnútok a za inej situácie hovoria o nás predsa to isté, čo povedal Koloman Tisza: slovenského národa niet. Ze v histórii vzťahov i v súčasnosti je plno citlivých bodov, miest skrývajúcich staré nedorozumenia, práve tak ako možnosti nedorozumení nových, že existujú udalosti, postavy, myšlienky, o ktorých sa v slušnej spoločnosti nehovorí. Že sa nám napríklad znovu a znovu priliepa na čelo biľag separatizmu; a že to všetko - ako by to bolo inak možné? - začína sa u Štúra. Myslím si, že ponímať spolužitie našich národov ako idylu nie je len historicky nepravdivé, ale aj neúrodné a nebezpečné pre budúcnosť: ilúzie sú väzenské gule obmedzujúce pohyb či jednotlivcov či národov. Ak zisťujeme, že naše spolužitie je historicky nutné a výhodné, že je to jediná možná podoba existencie obidvoch našich národov, potom by sme sa nemali báť vidieť naše osudy v ich skutočnej, t. j. dramatickej podobe.

Teda dramatizovať sa začínajú vzťahy našich národov práve vystúpením štúrovcov. Bod, v ktorom sa to začalo, nazývame uzákonením slovenčiny; Česi ho dlho nazývali odlukou. Pomenovania pre rozhodujúci čin sú symptomatické: to, čo pre nás bolo organické a jedine možné, bolo pre mladú českú buržoáziu zradou a úderom do chrbta. Na tie časy je to nepochopiteľné; vtedy, v meruôsmych rokoch, bolo to skutočné oslabenie údernej sily českej politiky, do istej miery to znemožňovalo jednotu akcie. (Nepochopiteľné je, že sa mýtus o zrade, o nepotrebnosti a neorganickosti zrodu nášho národa udržuje v povedomí až podnes; ak nie v povedomí aspoň v podvedomí.) Sú známe boje okolo uzákonenia slovenčiny; sú pofŕkané horkými a špinavými slinami. Kto hovoril a písal po slovensky, bol pre Čechoslovákov -zradca národa. Literatúra po slovensky písaná bola, podľa Radlinského, len „ věž babylonská", teda niečo odsúdené na zánik. Jednota, ktorú rozbil Štúr, bola jednotou kultúry, t. j. niekoľkých vzdelancov; ľud bol vylúčený z jednoty. (Na argument, že Slováci rozumejú češtine, odpovedá Chrástek v liste Radlinskému: „Od istého učiteľa som zase počul, že keď jednúc istú starú dievku Verím v Boha sa modliacu spytoval, či rozumie, čo je to «i pohřben jest» odpovedala mu, čo bys, pravda, ani neveril, že to znamená, že hrb dostal." Je to anekdota na odľahčenie; inak boj bol krutý, zúrivý a nečistý.) Čechoslováci mali po revolúcii v rukách moc, peniaze a za sebou české zázemie: Slováci mali iba slovenčinu. Napriek tomu - naozaj proti všetkým - sa ukázala slovenčina nepotlačiteľnou. Práve tak Viedenské Slovenské noviny ako Hlasové, ale i Hurbanova pozdná a spozdilá Nitra boli výkrikmi odchádzajúceho sveta: tak malo byť, tak muselo byť.

Spor o jazyk nie je spor lingvistický: je to spor politický. Dynamická rozpínavosť je v povahe každej nastupujúcej národnej buržoázie; nebolo to inak s buržoáziou českou: „Myšlienka urobiť z Rakúska oporný bod pre slovenské kmene v Strednej Európe vyšla z hláv Čechov, menovite je výtvorom síce mnoho znalého a usadlého, ale bezmyšlienkovitého a krátkozrakého českého historiografa Palackého, ktorý sa ostatne pri jej koncipovaní dal do vleku českej šľachty, prívrženkyne Rakúska. Čechom sa pritom otváral výhľad na hegemóniu nad slovanskými kmeňmi v Rakúsku... a tak sa tejto myšlienky chopili." (Štúr. Slovanstvo a svet budúcnosti.) Štúr považuje myšlienku austroslavizmu za myšlienku neslovanskú; budúcnosť Slovanstva vidí mimo Rakúska a proti nemu. veľký slovanský rovnoprávny svet s Rusmi ako prvými medzi rovnými. Táto Štúrova koncepcia bude platiť v hlavnom prúde slovenskej politiky až do vystúpenia hlasistov.

Po definitívnom víťazstve slovenčiny, najmä však po vyrovnaní, sa priepasť medzi našimi národmi prehlbuje. Vytvárajú sa dva ekonomicko-politické celky; hranica na Morave sa stáva skutočne hranicou. Česká buržoázia sa obracia k Slovensku chrbtom; nepotrebuje Slovensko - najmä ak chce byť slovenské. Znovu a znovu čítame v slovenských časopisoch tých čias ponosy na český nezáujem o slovenské veci. Vždy znovu a znovu musíme presvedčovať českú verejnosť, že slovenčina neznačí rozkol medzi našimi národmi, že chceme „i na stále, jako tomu bylo cez mnohá staletí, zustati s Čechy jedno duchem, berouce podíl na vývinu literatúry nepretržený". (J. Palárik.) Ale tí, ktorí majú v rukách moc, nepočúvajú ani naše náreky ani naše prosby. Vedúci český politik F. L. Rieger sľubuje Maďarom, že „Čech přes moravskou zádku ani nekoukne pod Tatry". A česká politika skutočne podľa toho vyzerala. Záujem o Slovensko bol len náhodný, amatérsky a literárny, nie sústavný a politický. Boli tu len sympatie jednotlivcov; tie, pravdaže, málo mohli pomôcť v tom hlavnom, v politickom pohybe Slovákov za národnú svojbytnosť.

Ostatne, aj tí, čo sympatizovali so Slovenskom, boli náklonní považovať slovenčinu síce za milú, ale predsa len za čudnú tvrdohlavosť, ktorá poškodzuje budúcnosť Slovákov. Samo Daxner, báťa Samo, ako ho v Tisovci volali, vysvetľuje v osemdesiatych rokoch Jozefovi Holečkovi: „... teď již, po34 letech jen spojení dvou své a rovnoprávnych, samostatných, totiž jeden druhému nepodřízených kmenů slovanských zdá se býti možným, ne však připojením jednoho náhodou slabšího k druhému, náhodou mocnějšímu. Takovouto anexi provésti, vlastně ji vyslovovali a slovenskú reč otevřeně nárečím českým jmenovati... zdá se mi býti předalekosáhlé." To, čo sa tu nazýva preďalekosiahlym a čo by sa dalo nazvať aj oveľa menej zdvorilo, trvalo, žiaľ, aj za prvej republiky; dožilo do našich dní, posledný raz sa v ucelenej podobe objavilo v programe národných socialistov po oslobodení. Báťa Samo naisto nečítal Lenina; iní, ktorí ho čítali, uskutočnili jeho program v povstaní. A - takýto jasný - ostáva národným programom aj dnes.

Vidíme, že osamelosť slovenského pohybu voči iným národom bola temer úplná a beznádejná. Ešte tragickejšie bolo, že to nebola len osamelosť Slovákov voči iným národom, ale aj osamelosť národnej inteligencie uprostred národa. „Ty, vlasť moja, nič nedbáš" - a kto mal vlastne dbať? Rodiaca sa buržoázia - a to bolo len pár garbiarov a kupcov; roľnícky ľud bol nevedomý a nepredstaviteľne biedny. Najmä mladá súčasná generácia nemôže chápať prudkosť pohybu svojho národa, pretože nemôže pochopiť hĺbku slovenskej biedy: bieda je pre ňu muzeálnou ukážkou, niečím, čo s ničím nesúvisí. Aby sme si dnes priblížili chlebové pomery slovenské spred storočia, musíme myslieť na takú Indiu: populačná explózia a hlad. Orava a Turiec napríklad bola „najmizernejšia, ľudom preplnená stolica, kde sa skoro každých päť rokov hladomor opakuje". (A. Radlinský.) Ľud sužovaný hladomorom nemohol dbať o také vznešené veci, ako je národ a vlasť; v krajnom prípade sa zaujímal o výšku dane zo soli. Od začiatku, t. j. od Štúra bolo jasné: nemožno barlu premeniť, nemožno urobiť zo stáda štát, zo slovenského ľudu uvedomelý národ, pokým sa nepremôže bieda. Ešte na začiatku sedemdesiatych rokov opakuje J. Francisci Štúrov sociálny katechizmus: „Národ záleží z viacej vrstiev s potrebami rozličnými, prosebnými. (Ide o egoizmus tried - pozn. V. M.) Človek chudobný je obyčajne i nesvobodný aj pri najsvobodnejších zákonoch a ustanovizniach, v každom ohľade otrokom prefíkaného vzdelanca a lakomého boháča. " A preto: „Vytrhnúť, neuprositeľne vymáhať treba ľud náš spod závislosti od vôle cudzej, postaviť ho treba na nohy svojstva, na nohy samostatnosti pomáhaním mu k majetnosti... A toto je, hľa, čo náš ľud zrozumie." Prostriedky onoho neuprositeľného vymáhania, dnes by sme povedali ekonomickej emancipácie, mali byť vzájomné pokladnice a iné svojpomocné podporné spolky a podporovanie priemyslu a obchodu. Zaiste - je to len sociálne mastičkárstvo, len program liberálny: mohol byť v tých časoch a za tých podmienok inakší? Mňa, naopak, prekvapuje, ako ďaleko dopredu videli naši predchodcovia pred viac ako sto rokmi. Už r. 1850 uverejňuje S. Ormis čosi, čo sa podobá prvému programu industrializácie Slovenska: „Chudobný lid náš ani pomysliti nemuže na vyšší národní cíle; což mu ani za zlé míti nesmime." Treba vzbudiť „cit dobrého hospodárstva a průmyslnosti v lidu našem. Naše krásne Slovensko nemá síce půdu jako v Banáte, ale má vody, má dreva, má kovy a všecko, co se k obohacujícímu průmyslu vyhledává. Toto je cesta, na které náš lid zbohatnutí může."

Jeden z najzaujímavejších programov na hospodárske povznesenie Slovenska zosnoval farár J. D. Makovický. Predpokladal ustanovenie celoslovenského orgánu Národného výboru (čosi ako Dočasná vláda) a centrálneho Hospodárskeho (t. j. poľnohospodárskeho) spolku, ktorý by zreformoval poľnohospodárstvo. Navrhoval vysťahovalectvo vo veľkých celkoch na neosídlené plochy južnej Sibíri - v tridsiatych rokoch nášho storočia sa pokúsili uskutočniť túto myšlienku komunisti. Ale v prvom rade a predovšetkým chcel „pozdvihnutie alebo radšej založenie priemyslu vo veľkom". Bol osvietený farár, a teda vedel, že vo fabrikách „telo a duch delníkov krpatie", že sú „vystavení najväčšej biede a psote". Ale nedá sa nič robiť, beh dejín je neúprosný: „Kto sa rieke priemyslu postaví? Veru nik: zachvacuje on svojou neoddeliteľnou mocou všetko, a čo sa mu protiví, to mliaždi nemilosrdne, to drví ako mlynský kameň zrno." Pozoruhodná predstava! Vystihuje - a ešte skôr - predstihuje pomerne prudký nástup priemyslu na Horné Uhorsko, skok v rozvoji baníctva najmä v Gemeri a na Horehroní.

Mnohí vedeli, že „priemysel je hlavným hýbadlom národného dobrobytu", že „kde je príroda oskupná, tam sa hmotný blahobyt len priemyslom dá napomáhať", že „Horno-Uhorsko, čili naše krásne Slovensko je povolané k priemyslu a obchodu, s ktorým ruka v ruke dobrobyt materiálny". Lenže priemysel, pokiaľ sa vyvíjal, vyvíjal sa mimo národného pohybu a neraz proti nemu; do novozaložených hút sa povolávajú nemeckí a maďarskí robotníci, v čisto slovenskom prostredí sa zakladajú maďarské osady - pevnôstky, z ktorých sa bude útočiť na slovenčinu. Panstvo, ktoré vládne kapitálom, je maďarské, nemecké a židovské. Preto má pravdu J. Hložanský, keď kategoricky vyhlasuje, že „národnia otázka s národným kapitálom v skutočnosti jako duša s telom je zrostená". Navrhuje založiť Národnú banku slovenskú, ktorá by mala znamenať emancipáciu národného kapitálu. Ale ešte dlho trvalo, kým sa aspoň niečo stalo. Slovenské meštianstvo muselo zosilnieť; prišli roky osemdesiate a s nimi nástup novej generácie - ten nástup značí preskupenie síl. Už nie amatérski farári a učitelia, ktorým trčala slama z čižiem, ale ľudia „mající", ako Makovický alebo Kalina, a advokáti, ako Mudroň, Dula, Fajnor, Jesenský, stoja pri kormidle politiky. Tento nástup ešte neznamená rozrušenie Štúrových koncepcií; je to len akési utlmenie, náznak, že sa ideály zmenia na drobné či skôr na veľké - totiž banknóty. Nebolo mysliteľné, aby niekto zo Štúrovej družiny končil list tak ako Turzo-Nosický: „Pomáhaj Ti Boh vždy vyššie a vyššie a ochraňuj ťa aj peňazmi." Ostatne, celý list hovorí už o národných veciach len na okraji, hlavná vec sú akcie, kúpa sliačskych kúpeľov, na ktorej sa Turzo zúčastnil s takými maďarónmi, ako bol zvolenský Grünwald, o dividendách, o kapitáli - slovom o banknótoch. A. P. Kuzmány, syn známeho národovca, už nebol ani rechtorom ani farárom, ale riaditeľom banky Českomoravskej; a sám superintendent si v tie časy práve bol kúpil menší veľkostatok: to je celková a pomerne dokonalá zmena atmosféry.

Ak hovoríme o sociálnom a hospodárskom položení Slovenska, nemôžeme sa vyhnúť nepríjemnej otázke - nepríjemnej pre obidve zúčastnené strany: otázke židovskej. Je to všetko nesmierne komplikované: sociálne a hospodárske sa tu mieša s národným. Emancipáciu uhorských Židov uskutočnila maďarská revolúcia alebo jej dôsledky. Je prirodzené, že židovská buržoázia stála na strane Maďarov: to však vtedy nutne znamenalo, že musela byť proti slovenskému pohybu. Takéto jasné rozloženie síl viedlo na slovenskej strane k zjednodušovaniu: národný a hospodársky útlak stelesňovali Nemci, Maďari a Židia. Už v štyridsiatych rokoch žalujú liptovskí občania cisárskemu komisárovi, že židovskí krčmári „zjavne i tajne, slovom i skutkom" stáli na strane maďarskej revolúcie. A preto: „... Aby Židom, vynímajúc vyňať sa majúcich, šenkárstvo a napospol arendátorstvo krčem a hostincov aspoň do času, na dakoľko rokov, odňatô bolo." Áno, to sú predchodcovia arizátorov, táto línia je známa v politike i literatúre a je uzavretá tragédiou slovenských Židov.
Ale od začiatku tu bola aj iná línia, chápavá a volajúca po dorozumení. Už spomínaný farár Makovický upozorňuje na židovskú expanziu v oblasti kupectva a hovorí, že ak to takto pôjde ďalej, tak za pár rokov „len kde-tu bude trčať kupec Slovák". Ale dodáva: „My to síce Židom za zlé mať nemôžeme, lebo žijú, ako môžu, jako sa im dá. " Chápal teda obranársky charakter života večne prenasledovaného národa; a navrhoval Slovákom, aby sa od nich učili súdržnosti.
Zaujímavý je aj pokus V. Paulínyho-Tótha získať pre slovenský národný pohyb židovskú buržoáziu. Tu hovorí utlačovaný k utlačovanému: Maďarská šľachta nikdy nebude demokratická, tá im len pred voľbami po pleci tľapká a zníži sa k podaniu ruky, len keď si od nich požičiava peniaze. U Slovákov ale by mali „ Vašou inteligenciou a majetkom spravodlivo zaslúžené miesto v radoch verných synov národa ". Sľuboval im - a zrejme to myslel vážne - „stelesnenú emancipáciu navždy: Aristokratické zámery maďarizácie lákajú Vás k našim renegátom, zásady demokracie, ktorých tam voskrz niet, viažu Vás k nám. "

To je podávaná ruka, podávaná - neprijatá. „Židia, " píšu po čase sklamane Národnie noviny, „jako je všeobecne známe, vždy a všade prilepujú sa na šósy mocnejších a vplyvnejších elementov". Naozaj, Slováci si mali na čo ťažkať: židovská buržoázia sa spojila s ich úhlavným nepriateľom. Publicisti z Pester Lloydu a Pester Journalu boli heroldovia maďarizácie; židovské kupectvo bolo maďarskejšie ako Maďari; a veľkoárendátor Popper rozhodoval o voľbách takmer na celom Hornom Uhorsku: rozhodoval vždy proti Slovákom. Nie je to osudové nedorozumenie, je to osudové stretnutie dvoch rozličných záujmov. Židovská buržoázia si musela hľadať miesto na slnku, bol to jediný spôsob jej existencie, „ žila, jako mohla, jako sa jej dalo ". To miesto sa dalo vydobyť len prostredníctvom Maďarov; teda - tu je klbko historickej nevyhnutnosti - proti Slovákom. Môžeme ľutovať, že to tak bolo; ale nemohlo tak nebyť.
Základným heslom slovenskej politiky bolo kollárovské„Kto chce žiť, nech sa kýva"; kývať je tu v zmysle hýbať sa. Lebo hlavný prúd slovenskej politiky sa síce hýbal, ale nekýval, neodchyľoval sa od prvopočiatočného smeru: „Preto sa ani neostýchame, ale ani nemeškáme zjavne vyznať, že vlastenectvo samo, bez uznania našej slovenskej národnosti, len za bremeno považujeme," čítame v programovom vyhlásení Pešťbudínskych vedomostí. Uznanie slovenskej národnosti predpokladalo národnú a politickú samostatnosť v rámci federalizovaného Uhorska: slovenské Okolie. Život sa ponáhľal, mocenské vzťahy sa menili, ale slovenská politika zostávala tá istá, meravá a dogmatická. Memorandum sa stalo nedotknuteľným, bolo to Písmo sväté slovenského národa, prísne záväzné pre každého skutočného vlastenca. (Na rozdiel od dogmatizmu Štúra a jeho družiny, ktorý bol povinnou daňou, podmienkou a súčasťou revolučného zdvihu - ten nesie so sebou vždy trochu obmedzené spasiteľstvo - pôsobila nepružnosť a nedvižnosť memorandistov na slovenský pohyb spomaľujúco a retardačné. Takúto premenu kvality dogmatizmu môžeme sledovať takmer vo všetkých revolučných pohyboch.)
Memorandisti vedeli, že sa dožadujú nemožného, že Maďari im nikdy nedajú Okolie; ale ani v najhorších časoch nezľavovali z programu ani čiarku. Bola to nereálna politika; ale reálna politika bola nemožná. A tak praktickou podstatou politiky memorandistov bolo čakanie na deň vzkriesenia; totiž na deň, v ktorom postihne Maďarov katastrofa, prichádzajúca, pravdaže, z Východu. Ex oriente mors. „Len bite, len tnite, však vás Pánboh škára": Pánboh sa trochu podobal ruskému cárovi.

Nečudo, že sa proti takejto meravosti, ktorá sa ponášala na hlivenie, zdvihla opozícia. Úder prišiel z Pešti: továreň na zápalky sa spojila so zvonolejárstvom a staviteľstvom, páni Zárzecky, Pozdech a Bobula s opozíciou z Matičného zhromaždenia: tak vznikla Nová škola. Boli to hungarofili - a čo bolo vari rovnako zlé - katolíci. „Naša národná politika nemôže byť v odpore s našou spoločnou vlasťou uhorskou. "Chceli vyrovnanie s Maďarmi. Proti maximalistickému programu postavili program minimalistický; proti dogmatizmu istú voľnosť a snahu o diskusiu. Jasne hovoria, že nechcú Okolie, nechcú čiary, t. j. hranice, nechcú trhať krajinu. Zdôrazňujú, že sú nezávislí od cudzej mocnosti, že „nie sú zavesení na nijaký klin za hranicami" - onen klin, na ktorý je zavesená protivná strana, treba, pravdaže, hľadať v Petrohrade. Nová škola tvrdila, že je demokratická, ale hľadala oporu v zemanoch. Každodenne podávala ruku Maďarom; lenže podávanú ruku prijímali len tí, ktorí boli práve v nemilosti. Voľnosť zoskupenia dovoľovala až protichodnosť názorov: Od Szentiványiho, ktorý vymyslel uhorskú národnosť, zvláštny uhorský druh integrácie, ktorá vlastne znamenala zánik slovenského národa, cez Palárika, ctiteľa taktiky, až po ctižiadostivého blúznivca J. Hložanského, ktorý bol v podstate len za seba. Bolo treba rozlišovať medzi Mallým a Zmeškalom, medzi Bobulom a Szentiványim; lenže memorandisti nemali chuť rozlišovať. Najbystrejší z ich strany, Daxner, od začiatku cíti v Novej škole trójskeho koňa, maďarský fígeľ: „Memorandum sa má zničiť pomocou samých «národovcov» slovenských. Quel magnifique!" Ak Nová škola hovorí, že Maďari nikdy nepristanú na Okolie, Daxner odpovedá, že sa s Okolím handlovať nesmie, lebo Memorandum je zlaté rúno slovenského národa. Ostatne, Maďari vždy ukazujú len straky na kole. Alebo, ako to cicerónsky vyslovil Hurban: „Maďari ostanú Maďarmi: samopašstvo a samopanstvo." A pravdaže: čo sú to za ľudia, tá Nová škola? Odkiaľ prišli? „Čo oni vtedy robili za národ, keď sme my podľa jejich pochopov blúdili?" Áno - je tu generačný podtext. A najmä predpojatosť a nedôvera: „... a uvidíme, či si p. Bobula s jeho stranou potom zastane za národ, keď to aj bližšie ku krku príde? " Hurban, ktorý sa to opytuje, sa nedožil odpovede na svoju otázku: Bobula odišiel zo scény, len čo mu to prišlo nie bližšie ku krku, ale len ku vrecku.
V tomto spore som zaiste na strane memorandistov. Ale nemožno súhlasiť miestami s ich argumentáciou a už vôbec nie s tónom. Hovoril som, že boli dogmatici: nepripúšťali diskusiu. Každý, kto mal inú mienku, musel byť aspoň podplatený Maďarmi.

Boli ešte aj iné politické koncepcie: Červeňanský vo svojom návrhu na program hovorí, že treba posilňovať ideu západojužného cárstva Slovanov: veľmi fiktívne cárstvo. Už spomínaný Hložanský je skromnejší: chce knieža v Nitre. A zemskú vládu provincie bielohorskej, nitriansky kongres, sobor čili snem, slovenské vojsko, zástavu a znak a univerzitu a akadémiu vied - všetko v Nitre.

Historiografia, aj tá najobjektívnejšia, vždy skresľuje. Zveličuje veci, vytrháva ich z ľudskej roviny, rozlišuje najmä krajnosti: sú hrdinovia a sú mrchy. Aby boli dejiny názorné a prehľadné, musia sa zoschematizovať, aby zložitosť bola pochopiteľná, musí sa zjednodušiť: nevidíme odvrátenú tvár Mesiaca, t. j. to, čo smrdí človečinou. Ach, nie, nechcem, aby sa prala špinavá bielizeň; chcel by som len, aby sa priblížilo vzdialené, aby sa sprízemnilo vznešené: je neľudské ustavične sa dívať na cudziu vznešenosť. Malosť a malichernosť, sympatie a antipatie, ctižiadosti a urážky a predovšetkým klebety: to všetko „robí" históriu. To, čo neskoršie nadobudne obrovské historické rozmery, vidí sa súčasníkom oveľa menšie: hrebene hôr strmia do výšok len pri pohľade z diaľky a z roviny. Takto napríklad sa hovorí o povolení Matice, o jednej z najdôležitejších udalostí v našich dejinách:
„Bol som samojediný na prechádzke pod stromoradím budínskym - tu stretnem sa s Pálffym, oslovil ma:
On: Ach, Pauliny, guten Abend. Ich habe Ihnen eine gute Nachricht mitzuteilen.
Ja: Welche denn, Euer Exc?
On: Die Matica ist bereits bewilligt.
Ja: Nun, Gott sei Dank, also endlich haben auch wir etwas."
Pálffy je gróf a ministerský predseda - teda nepriateľ. Ale aj Paulíny je zeman - na listinách sa podpisuje de Töre et Tót-Megyer - teda je voči Pálffymu aj pán brat a amicenko. Majú rozdielne politické záujmy, ale majú aj mnoho spoločného: majú radi víno a Cigánov, chodia do kasína hrať taroky a biliard: majú spoločné uhorské alúry. Nuž tak, Paulíny sa dozvie od svojho politického nepriateľa a zemianskeho pána brata predôležitú zvesť. Sadne si za stôl a píše - lenže nie Franciscimu alebo Hurbanovi, ale „drahej priateľke" peknoduchej Maríne Hodžovej. A hneď aj navrhuje, že by sa z Mikuláša - drahá priateľka býva náhodou práve tam - malo stať kráľovské mesto a z kráľovského mesta sídlo Matice. Málo chýbalo a táto náklonnosť - inak cnostná, národná a vznešená ako u Vajanského postáv - mohla urobiť z Mikuláša hlavné mesto Slovákov: história môže visieť aj na tenkej nitke citov.

Ako sa dobre klebetí na dedinskej fare! Navoskovaná dlážka sa mäkko ligoce, čibuky dymia; rozvoniava višňovica. Tu sa dozviete, že Bobula dostal od Maďarov úplatok, a to nie hocijaký - 4000 zlatých, že Mallý má sľúbený úrad od Andrássyho; že všetci z Novej školy sú len takí nímandi, politickí štréberi a agenti. Ale ani chlapci z Novej školy sa len tak nedajú: „Zaiste si myslí," píšu o Franciscim, ktorého autokratickú ťarchu neznášali, „že má pred sebou regrútov, ktorých pod Bachom bezohľadne dal odvádzať." A urazený Hložanský mu píše: „O vás toľko nepríjemných povestí koluje, že hrôza." Vieme si to predstaviť o to lepšie, že sa ohľadne klebiet v našej slovenskej spoločnosti nič nezmenilo - iba že je to všetko priestrannejšie a mohutnejšie.
Aj vtedy - ako neraz dnes - menili sa klebety na objektívnu politickú silu. Aj vtedy - ako zavše aj dnes - sa prechádzalo v diskusii od argumentov pomerne náhle k nadávkam. Už viac ráz spomínaný Hložanský, talent s črtami génia a čudák s črtami blázna, exjezuita a „napoly nemčúr", ako sám o sebe hovorí, práve taký obetavý ako ctižiadostivý - všetok majetok mu pošiel na ideu Bieleho Uhorska - rozvadený so všetkými, bije zlostne naľavo i napravo. „Bo Ferienčík zostane volom, čo ho až do Martina poženie." (To je komentár k premene Pešť-budínskych vedomostí na Národnie noviny.) Item: „Si suisti Budae Asinus, Scti Martini non eris equs." A ešte: „Ferienčík, ten bol bachovský, písal články nie pre ľudí, ale pre hlupákov a oslov. " Franko Sasinek, konkurent na poli historickej vedy, je preňho ignorant; Záborský - starý národný hriešnik a šedivý intrigán. Zaiste je to krivé zrkadlo; ale predsa nám čosi odhaľuje, čosi blízke a rodné: až pri týchto nadávkach sa cítime celkom doma. V listoch, v tejto encyklopédii vtedajšieho slovenského života, nie sú len nadávky a klebety, ale najmä ponosy a skutočná bieda. Za národnú vec sa platilo neistou existenciou; mnohí z pôvodnej štúrovskej družiny, „hnaní žitia nevôľou", obrátili sa chrbtom k veciam národa. „ Kňazi naši sú kravy, a čo je najbolestnejšie pri tom, vychovanci to väčším dielom Štúrovi." Alebo takto:
„Zle je, že sme roztratení a ani sa neznáme, lebo tí, čo boli, už zase kepene premenili, hrom im v materi, a ani nevieš, na koho sa spustiť." Vlastne ani nejde o premieňanie kepeňov - aspoň len v málo prípadoch. Ide o vymieňanie kepeňov za domáce kabátiky a župany; aj štúrovská družina starne, zakladá si rodiny, plodí deti: obracia sa dovnútra. "Kňažstvo naše na tento čas je hrozná oblomovčina," žaluje sa Daxner Hurbanovi. Och, krutá chlebová postať: uvedomelý Slovák mal nárok iba na ustavičné prenasledovanie, na prekladanie z miesta na miesto, na najchudobnejšiu kosť z uhorského stola. Tí, čo vydržali, boli takmer svätí: lebo tu nešlo o deň ani o rok, ale v niektorých prípadoch o desiatky rokov. Takmer svätí a celkom isto apoštolsky chudobní: „Podotkýňam, " píše uznávaný vodca memorandistov Francisci, „že ja prísť nemôžem jednoducho preto, poneváč pre mňa k takej vierenepodobnej ďalekej ceste nemám prostriedkov." (Išlo o schôdzku, ktorá mohla byť dôležitá pre ďalšie osudy slovenského pohybu; a „vierenepodobná" ďaleká cesta viedla z Revúcej do Prešporka.) Druhá vedúca postava matičných rokov, Daxner, píše Franciscimu: „Predplatok na Vedomosti nemôžem poslať, lebo nemám skadiaľ. Ak mi môžeš kredit predĺžiť, urob to a aspoň Vedomostí nepozbav ma. " Cítite ten podtext zúfalstva? Boriť sa s každodennou hmotnou biedou, špinavou a lepkavou, a venovať všetky sily beznádejnej veci: to je celkom iste mravná veľkosť.

A tak, aj keď sa pozrieme pod pokrievku, na odvrátenú tvár, nevidíme mrchy: len ľudí, potkýnajúcich sa zavše o malosť svojej spoločnosti. Vznešenosť ideálu nieje vždy v súlade so spôsobmi: ale kde a kedy - za oveľa žičlivejších podmienok - bola? Naša národná inteligencia bola málo početná a biedna; vidiecka a odrezaná od sveta Pešťou a Viedňou; nedvižná a opretá do beznádejnej roboty; bola opozičná, a teda bitá; moc, bohatstvo a sláva - to všetko bolo v nedohľadne. Jedinou jej slávou bolo to, že plnila svoju svätú povinnosť voči ľudu: v tom je tichá, nekrikľavá mravná ušľachtilosť.

Doteraz sme hovorili o inteligencii. Ale čo národ, masa, ľud? Inteligencia sa pokúšala zdvihnúť ľud k sebe: bola to prílišná ťarcha. Žehrala a ponosovala sa na ľud; mala k nemu vzťah roditeľský a rodičovský, vychovávateľský a apoštolský - podobala sa v tom ruským slavianofilom a neskorším národníkom. Ľud si myslel svoje - ľud si vždy myslí svoje. Nedôveruje ideám, akokoľvek vznešeným; dáva prednosť okamihu pred vzdialenou budúcnosťou. Má svoje vlastné záujmy - sú to materiálne záujmy. „Nie čo politik zvíťazil Zimándi a Chmel, ale čo socialist. To znamená, že ľud náš nemá pravý zmysel pre politiku, no má ho pre spoločenské otázky," píšu Národnie noviny v osemdesiatych rokoch. Pod politikou sa rozumie národná politika, spoločenské otázky značia otázky sociálne: ľud menej zaujímalo, akým jazykom sa hovorí na úradoch, než to, koľko dane predpisujú tie isté úrady. Mal pravý zmyslel pre politiku - totiž pre svoje záujmy. Lebo u národov, ako píše Bobula, je „najväčšia činnosť starať sa o seba".

Ale kým sa došlo k takémuto realistickému pohľadu na národ a ľud, vládli v tomto ohľade dlhé desaťročia romantické predstavy. Bolo to dedičstvo Kollárovej poézie - a nielen poézie: „Plemeno, ktoré sa obzvlášť vyznačuje krásnymi prirodzenými vlohami, svojráznymi zvykmi a obyčajmi, vynikajúcou nábožnosťou, neúnavnou usilovnosťou, radostným básnictvom a neporovnateľným pokladom ľudových piesní", najmä však „nezlomnou vernosťou k panovníkovi a úctou k vrchnosti." Citát je z Kollárovho podania rakúskemu ministerstvu. Isteže sú tu formulácie „ad usum delphini"; ale základný prístup, známy aj z poézie, je nemenný, ultraromantický a naivný.
(V tom istom čase v krčme na Polhore vytiahol istý Kellner list, „Z ktorého slovensky čítal, že cieľom slovenského pohybu je odstrániť aristokraciu, vziať jej majetky. Bude zakázané vraždiť ľud, ale s tými, čo sa postavia oproti, vedia, čo urobiť." „Mám dosť svojich ľudí," hovorí Kellner, a my nepochybujeme, že to boli ľudia neveľmi zanietení za úctu k vrchnosti, „na ktorých stačí len zahvízdať, a môžem sa v lese ubrániť. Teraz tu je čas pomsty, najmä na liptovských pánoch, ktorí napáchali mnoho nespravodlivého. V Liptove, ak bude chytený Karol Szentiványi, sám sebe postaví šibenicu. "Amen, zabudol dodať predstaviteľ nábožného ľudu.
Ale František Hánrich píše cisárskej kancelárii, že teda v slovenskej národnosti vidieť „nezviklanú vernosť ku kráľovi a dynastii, jej zdravý rozum, mravnosť a nábožnosť, poslušnosť k zákonom a poriadnost, jej pracovitosť".
(V tom istom čase sa stala známa udalosť: „ V mene želiarov osadených na majerských pozemkoch vyhlásil, že ak sa im tieto neponechajú, neuspokoja sa, načo spomedzi znepokojeného ľudu viacerí poznamenali, že bez krvipreliatia sa táto vec nemôže skončiť. Potom za spievania poburujúcich slovenských piesní odišiel na byt richtárov, tam urbárske zákony uprostred dediny spálili, celú noc pod vedením poburujúceho notára chodili z dediny do dediny, do každého panského domu strieľali, na druhý deň potom na koni, ozbrojení, odišli poburovať iné dediny") Ale biskup Štefan Moyses píše: „Ako že v šírej vlasti niet nábožnejšieho ľudu nad Slováka, tak ani loyálnejšieho niet." Ale istý Kabina (tuším, že to bol on) píše: „Následkom toho slovenskí robotníci v Budapešti s robotníkmi maďarskými a nemeckými zarovno pracujú a pokojnej povahy súc, ani nikdy neštrikujú, lež modlia sa a pracujú. "

Vždy znovu a znovu sa vynáral mýtus o holubičej povahe Slovákov. Pokiaľ vystupuje Slovák v inonárodných literatúrach, vždy je to sluha alebo slúžka, moderný priemyselný otrok - Joe Magarac - trpezlivý ako hoviadko a oddaný do vôle božej. Naozaj máme akúsi predurčenú náklonnosť k holubičej povahe? Je to základná črta nášho národného charakteru? V kom je hĺbka najhlbšia - v Jánošíkovi, či v Joe Magaracovi? Majú pravdu tí. ktorí spievajú chválu na lojálnosť, poslušnosť, nábožnosť ľudu, či tí, ktorí sa chystajú stavať šibenice pre pánov a strieľajú do panských domov? Najskôr sú oba extrémy dvojakou podobou jednej tváre. Rovnako je nám blízka odovzdanosť osudu ako náhlosť vzbury, ako ono „bez krvi sa to nezaobíde". Národná povaha je výslednicou mnohých súradníc. „Ale národnosť v skutočnosti je v podstate svojej zrostená s právosudstvom, školou, cirkvou, obchodom, kupecťvom, orbou, remeslami a inými formami života občanského," napísal Hložanský. A Národnie noviny, vychádzajúc z tej istej koncepcie, hovoria, že holubičiu povahu zapríčinili poddanské pomery, že „s majetnosťou ide smelosť, bodrosť, podnikavosť a samostatnosť". Ešte viac ako feudálne vzťahy (ktoré v Uhorsku prežívajú do konca minulého storočia) vplýval na vývin národnej povahy roľnícky spôsob života. Sedliak, to je ten, čo sa usídlil; sedí na pôde a žiarlivo ju stráži proti nebu i proti zemi. Je ťažký, ťarbavý - aspoň na pohľad; je vydaný napospas vrchnosti, ktorá je nevypočítateľná ako počasie, a počasiu, ktoré je najvyššou vrchnosťou: to je jeho osud. Je poddajné hĺbavý, uspôsobený práve tak na utrpenie ako na pretrvanie. („Ako to ľud môj úbohý toľké len unášať stačí?") Aj keď odchádza z dediny, aj keď opúšťa vlasť a Európu, neopúšťa ho jeho sedliacky osud; Joe Magarac pracuje v baniach a oceliarňach, v najmodernejšom priemysle na svete, ale ostáva roľníkom, ktorý sa chce vykúpiť z dlhov. Naozaj sa modlí a robotuje, ukladá peniažky a neštrikuje či neštrajkuje; Dreiser napríklad dobre postihol (na príklade Liptákov a iných Slovákov), že istý stupeň biedy vylučuje triednu uvedomelosť. Modlí sa a pracuje, kým hrniec neprekypí. Potom beda všetkým, bez krvi sa to neobíde; a keď nie inak, aspoň pálenka fundament. Oscilácia medzi pokorou a vzdorom, medzi trpezlivosťou a výbuchom a akási smrteľná vážnosť v ponímaní života, to je romantická črta v našej národnej povahe; zbližuje nás skôr s Východom ako so Západom.

A tak - aký je zmysel slovenského osudu? Na konci nie sme o nič múdrejší. Vieme len to, čo písali moji klenovskí rodáci v podaní uhorskému snemu: „Napriek všelijakým pohromám a návalom na náš národný život zachoval nás Slovákov Hospodin, Boh náš milostivý, pri živote." Naozaj, napriek všetkému, napriek všelijakým porážkam po každej porážke sme zmocneli. Táto nezadržateľnosť vzostupu, to je, chvalabohu, železná logika vývinu moderných národov: nikto a nič s nimi nezmôže. Sme neskonalé bohatší a sebavedomejší než pred sto rokmi; máme temer všetko to, čo majú najvyspelejšie kultúrne národy. Už v samotnej zrýchlenej dynamickosti nášho pohybu ako by bol skrytý tajný zmysel: hach, vyššie, ešte vyššie. Ale zmysel národa nie je len alebo najmä v samotnej jeho existencii a pohybe; je on aj v súvzťažnosti s inými národmi, s ktorými tvorí dielo civilizácie. A v tomto zmysle sa ešte len začíname uskutočňovať.

(zvýraznený text: watson.sk)