List 14. Jurajovi Palkovičovi

[230] (17. VII. 1827)

Veľkomožní pane, pane mňe najlaskavejší!

Minulého roku pred s. Michalem[231] obdržal sem od J. Veľkomožnosťi po p. fraštackém farárovi[232] poslanú Historiu slovenskéj reči a literaturi všeckích nárečí od p. Šafáríka vidanú, za kterú, čo najvác móžem, ďekujem.[233] Znameňitá je to ovšem kňiha, aľe o našéj slovenčiňe tak, jako i ostatní bratri jeho evanďelíci nechvaľitebňe v ňéj píše; ano, abi ju tím vác zňížil, a tak aj Slovár Bernoláka zlahčil, noví úskok vimislel, keď ju moravsko-slovenskú volá a za čírú slovenčinu pokládá ľen tu, která v Liptove, Turci, Orave, v Tekovskéj, Gemerskej & stolici v običaji je, k. p. viác, hromiada, žiál, serco, peknuo, choďiá, hovoriá, riád &, to že má biť čirá čistá slovenčina, tá aľe naša moravská &.[234]

Višla podobná Historia literaturi českéj aneb sústavní prehled spisú českích s krátkú historii národú, osvíceňí a jazika práci Josefa Jungmanna, doctora filozofie a professora humanitního, v Praze písmem Antonina Straširipki 1825, má stran 703 aneb 44 hárkov.[235] Teš znameňitá kňiha; a Šafárík o literature českéj s ňéj vitáhel.[236] Poznamenáňa tam hodné je to, čo o Slovákoch píše, čo jím zavdalo príčinu vlastnú literaturu slovácku zarazit. Až bi asnad p. veľkomožní pri ruce téj kňihi nemali, vipíšem to od slova do slova, je-ľi tomu tak anebo ne? Ja síce nevím a od žádného iného o tom zdovedať sa nemóžem.[237]

V VII. odďeľeňú § 59. Jazika promeni. Na 493. stránce takto ten § dokonává: „Dúležitejší promena neb raďeji rozdvojeňí jazika spisovního stalo se v Uhrích. Zde učení ňekterí drží se jazika českého pro veliké príčini: že česká literatura již na skonáňí 16. a počátku 17. století bila rozkvetla a mnoho klasickích kňeh pronésla, za našého pak veku nemálo prospívá, potom že nelze z mnoha ňinejších slováckích nárečí jedno bez nesnáze vibraťi za spisovní a že bez toho dosťi jest nárečí slovanskích, jež více ješťě rozdrobovaťi nesluší &. Jiná strana snáží se vlastní literaturu slovácku zaraziťi. Predňejší su: Ant. Bernolák, Jozef Bajza, Jir. Fandly, P.[238] Gazda a jiní. Ti mají ťiskáre V. Jelinka v Trnavě, kterí sobe literi jiním Slovanum neobičejne líťi dal, poňevadž následovňíci té literaturi sobe rozdílnu dobropísemnost[239] vimislili. Všickni skoro tito pani študovali v Prešpurce tím časem, kdiž Dobrovsky rektorem bil hraďišťského seminarium.[240] Mezi učiteli a žáki obojí semináre vzňiklo jakesi horleňí o prednost. Bernolák na tom stál, že nalezl v Prešpurce slovensku bibli (rkp.), kteru v predmluvě k sve Gramatice slovácké nazíva Codicem Slavobohemicum.[241] Dobrovsky, vidávaje tehdáž svuj Magazin (ňem.), praví v 3. častce jeho (1787, str. 67), že má biťi Codicem bohemicum a pridal tá slova: Ňekterí mají ten zlí običej, že nerozeznávají slovenskích dialektú již nini určitích a svá jména majících, a tem jest slovanskí a českí jedno.[242] To čelilo vlastňe proťi Zlobickému,[243] kterí mu laťinskú správu o té bibli zaslal a ji slavonicum ms. codicem jmenoval; ale to pobodlo seminaristi prešpurské k odďeleňí se od české literaturi a k vidáňí knih v sprostem slováckem nárečí od roku 1790 až do dneška k nenabité obojích škoďe. Farár J. Holy s té strani posud nejvítečňejší.“ Tak on píše; je-ľi ale tá príčina veci téj, p. velkomožnemu bude povedomé.[244]

Co téš súďá p. velkomožní o téj kňižce: Elementa universalis linguae Slavicae e vivis dialectis eruta et sanis logicae principiis suffulta auctore Joanne Herkel, Pannonio. Budae. Typ. Reg. universitatis Hung. 1826.[245] Lúbí-ľi sa Jím? bude-li čo s toho? Sám pán boh ví! Ten p. Herkel že je advocat a spolu praefectus baróna Wenkheima v Pešťe.[246] Hlava mosí bit znameňita, velku zbehlosť ma ve všeckích slovenskích rečách. Panonského grammatika Bernoláka síce chváli, ale predca má naňho veľkú chuť, takže až mu jeden vzor aneb paradigma 1. decl., totižto sluha, podrívá a podkopává.[247] Asnad je téš evanďelík.[248]

Konečňe aľe, čo najvác mňa pohnulo tento list písať, je: že nás z víďeku chtelnického šest na Slovár p. Bernoláka predplaťitelov je;[249] a ačkoľvek sme uš na štiri ďíli teho Slovára uš vác jako jeden rok predplaťiľi a náš p. vicearcidiakon[250] penáze také na své místo do Ostrihoma hňeď odeslal, však predca ostatné dva ďíli, toťižto 3. a 4., až posavád jemu odtáď ešče ňeodeslaľi; má teda každí s nás teprv ľen dva prvé. Mosel sa teda ňejakí omíl stať a ten pán, kterí jích rozesíla, na náš chtelnickí district zabudnuť, že tích 6 exemplárov s 3 a 4. ďílu, uš dávno, jako sem počul, vitlačeních, nám ňeodeslal. Asnad bi nám p. veľkomožní v tom ňejako mohli pomocť a temu pánovi to dať na vedomí;[251] táto príležitosť bi dobrá k tomu bola, ona bi nám jích snadno dodala.[252] Žádnú kňihu sem ňikdá s takú dichťivosťú ze ďňa na ďeň ňeočekával, jako túto; a hľe, predca ňišt, ačkoľvek uš dávno višla, dočekať ňemóžem, a také dlhé čekáňí človeka trápí, človeka morí a nespokojeného čiňí.

A tak sa uš do predešléj prízňe porúčám a zostávám

Jejích Veľkomožnosťi najpoňíženejší služebňík Jan Holly, f. m., v. r.

V Maduňicách dňa 7. červenca 1827



[230] Originál listu je v ASSV. Na jeho štvrtej prázdnej strane je Palkovičova latinská poznámka: „Vera causa in Seminario grali Posonien. regio 1784 — 1790 fuit mandatum regium, ut materna lingva excoleretur et alumni etiam in scholis provocentur ad respondendum maternis lingvis.“ (Preklad: „Pravou príčinou v kráľovskom bratislavskom generálnom seminári 1784 — 1790 bol kráľovský rozkaz, aby sa materinský jazyk pestoval a aby aj chovancov v školách povzbudzovali odpovedať v materinských jazykoch.“). Št. Zlatoš (Písmo sväté u Bernolákovcov, s. 96) nesprávne číta výraz „materna“ ako „moderna“.

[231] T. j. pred 29. septembrom 1826.

[232] V Hlohovci (Frašták) bol v r. 1808 — 1829 farárom Martin Ružička (1761 — 1829), rodák z Levár. Ružička bol Bernolákovým spolužiakom na teológii v Bratislave a Hollého principálom za jeho kaplánovania v Hlohovci. (L. Némethy, Series parochiarum et parochorum, s. 99 a 904; Kultúra IX, 1937, s. 194.)

[233] Hollý si pýtal Šafárikove Geschichte od Palkoviča v liste 13.

[234] Šafárik v Geschichte der slawischen Sprache und Literatur (s. 377 — 378) rozdeľuje slovenčinu na tri základné jazykové „variácie“ (Hauptvarietäten), a to: 1. vlastnú slovenskú (v stoliciach: Turiec, Orava, Liptov, Zvolen, Tekov, Novohrad, Pešť, Boršod, Gemer), 2. moravsko-slovenskú (Prešporok, Nitra, Trenčín) a 3. poľsko-slovenskú (časť Oravy, Spiš, Šariš, Abauj, Zemplín). Hollý všetky uvádzané príklady v liste nečerpal z Geschichte; tam sú z nich (tamže, s. 376 — 377) len tieto (niektoré v trochu pozmenenej podobe): žial (nie žiál), serco, chodja i chodjá, rjad (nie riád).

[235] Uvádzame názov Jungmannovej knihy podľa pôvodiny, aby sa videlo, ako Hollý prepisoval titulný list: Historie literatury české aneb soustavný přehled spisů českých, s krátkou historií národu, osvícení a jazyka. Prací Josefa Jungmanna, doktora filosofie a professora humanitního. V Praze, písmem Antonína Straširypky. 1825.

[236] Šafárik v úvode (Vorbericht) k svojej Geschichte der slawischen Sprache und Literatur (1826, s. VII) sám ľutuje, že Jungmannovu Historiu literatury českej dostal až vtedy, keď sa jeho kniha tlačila a sčasti bola už vytlačená. Mohol sa však na ňu dvakrát odvolať v poznámkach pod čiarou (s. 315, 369) a zaregistrovať ju medzi Jungmannovými dielami priamo v texte (s. 364). — Ináč o prameňoch k tomuto Šafárikovmu dielu pozri prednášku J. Hanuša, uverejnenú v čas. Bratislava I, 1927, s. 19 n.

[237] Hollý nasledujúcu časť z Jungmannovej Historie literatury českej cituje presne, meniac iba pravopis pôvodiny.

[238] T. j. páter (františkán).

[239] dobropísemnosť — pravopis

[240] Josef Dobrovský bol v r. 1787 — 1790 vicerektorom a rektorom generálneho seminára v Hradisku pri Olomouci. V tom čase Bernolák končil teologické štúdiá v Bratislave (1787); no Bajza, Fándly a Gazda vôbec neštudovali v Bratislave.

[241] Bernolák v úvode k dielu Grammatica Slavica (1790, s. VII — IX) spomína tých, čo sa zmieňujú o slovanských bibliách a pritom upozorňuje aj na „slovensko-český kódex“ (Codicem Slavo-Bohemicum) Nového zákona z r. 1469, ktorého rukopis bol vtedy uložený v knižnici bratislavského generálneho seminára. Sem sa dostal v r. 1783 v prenesenej knižnici viedenského Pázmánea, potom v r. 1802 putoval do Trnavy a odtiaľ r. 1873 do peštianskeho Národného múzea. (O literatúre k tomuto rukopisu pozri v štúdii A. A. Baníka Pomocníci Antona Bernoláka Kultúra IX, 1937, s. 203.)

[242] Dobrovský, zaregistrúvajúc vo svojom časopise Litterarisches Magazin von Böhmen und Mähren (na cit. mieste) bratislavský rukopis Nového zákona, napísal o ňom: „Format und die Materie, auf welcher es geschrieben, ist in der durch Hrn Prof Zlobitzky eingeschickten lat. Beschreibung nicht angegeben. Sie lautet: Bibliorum Slavonicorum [tu pozn. pod čiarou:] (Soll heissen bohemicorum. Einige haben die üble Gewohnheit die slawischen Dialekte, die doch schon bestimmte Namen haben, nicht gehörig zu unterscheiden. Bei denen ist nun slavonisch und böhmisch einerley…) manuscriptum invenitur in Bibliotheca Seminarii generalis Posoniensi, quod comprehendit N. Test. capitibus quidem distinctum, sed non versiculis.“ (Za výpis tohto miesta z Litterarisches Magazin ďakujeme dr. Miroslavovi Heřmanovi v Prahe.) Preklad: „Formát a látka, na ktorej je napísaný, neudáva sa v latinskom opise, poslanom pánom prof. Zlobickým. Znie [roz. opis]: Rukopis slovanskej biblie (má byť českej. Poniektorí majú zlú obyčaj, že náležite nerozlišujú slovanské nárečia, ktoré majú predsa už určité mená. Pre nich slovanský a český je jedno…) sa nachádza v bratislavskej knižnici generálneho seminára, ktorý [rukopis] obsahuje Nový zákon, rozdelený na hlavy, ale nie na verše.“ „Podle úsudku prof. Ryšánka je to rukopis českého původu a také po jazykové stránce zcela český“ (V. Chaloupecký v liste z 15. marca 1935 J. Pöstényimu, ASSV).

[243] Josef Valentin Zlobický (1743 — 1810) — od r. 1775 profesor českého jazyka a literatúry na viedenskej univerzite, nabádal Dobrovského, aby sa postavil proti Bernolákovi, pričom uvádzal predovšetkým praktické dôvody, že sa totiž činnosťou bernolákovcov zmenší odbyt českých kníh (J. Jakubec, Josef Valentin Zlobický, LF XXVI, 1909, s. 122 — 127.)

[244] Palkovič zo svojej strany reagoval na túto otázku záznamom (zaiste ho Hollému rozviedol vo svojom liste, ktorý však nepoznáme), ako ho citujeme v úvodnej poznámke k tomuto listu. Ináč recenzent Jungmannovej Historie literatury českej v Jahrbücher der Literatur (1827, 37, s. 36 — 37) priamo odmietol ako „vonkoncom nepodložené“ vývody, že Dobrovského posúdenie kódexu zavinilo oddelenie Slovákov od českej literatúry. Podľa recenzenta Bernolák chcel iba vyhovieť želaniu mnohých Slovákov a aj našiel medzi katolíckym duchovenstvom niekoľko stúpencov, ktorí pokračujú v spôsobe jeho písania.

[245] Základy všeobecného slovanského jazyka, vyvodené zo živých nárečí a podložené zdravými logickými zásadami, od Jána Herkeľa, Slováka. Budín. Tlačou Kráľovskej uhorskej univerzity. 1826. — Ján Herkeľ (1786 — ?) — rodák z Vavrečky na Orave, bol advokátom v Pešti a spolu s Hamuljakom zakladal Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej. V uvedenom latinskom spise sa pokúšal vytvoriť umelý všeslovanský jazyk. (K. Treimer, Johannes Herkel, Zur Grundlegung seines literarischen und Lebensbildes, Jahrbücher für Kultur und Geschichte der Slaven 1931, VII, IV, s. 399 — 406; A. Maťovčík, Príspevok k životu a dielu Jána Herkeľa, HŠ IX, 1964, s. 5 — 27.)

[246] Herkeľ bol v r. 1817 — 1831 vychovávateľom („praefectus“) v rodine baróna Josefa Wenckheima (1778 — 1830), hlavného župana z Aradu. (HŠ IX, 1964, s. 9.)

[247] Pannonus, Pannonia, Pannonicus — týmito termínmi označuje Herkeľ vo svojej knihe Slovákov a taktiež do istej miery aj Slovensko. Bernoláka pokladá (s. 42 — 43) za veľmi záslužného muža, ktorý prvý prelomil ľady slovenčine („hujus dialecti primus glaciem fregit Vir piae memoriae, et de litteratura Pannonica meritissimus“), a to vydaním jej gramatiky, ktorú síce všetci neschválili, lebo ju vystavil na nárečí jedného kraja; keby sa však bol prispôsobil všetkým nárečiam, nebola by vznikla gramatika, ale hrozitánsky chaos. Pritom Herkeľ Bernolákovi vyčíta, že slová typu sluha zaradil medzi maskulína a utvoril osobitný vzor, hoci taký nejestvuje, pretože do neho patria iba cudzie grécko-latinské slová, ako armalista, patriarcha, levíta atď. Niektorí tieto slová zaradili v skloňovaní bez výnimky k feminínam, iní podľa významu k maskulínam a podľa zakončenia k feminínam a ostatní zas obe podoby miešajú, kým Bernolák („Pannonius Grammaticus“) ich určil výlučne pre vzor maskulín.

[248] Herkeľ bol katolík, nie evanjelik.

[249] Z víďeku chtelnického — t. j. z chtelnického dekanátu. Do tohto dekanátu patrili farnosti (v zátvorkách uvádzame vtedajších farárov): Borovce (Martin Jurča), Dechtice (Jozef Kubica), Dobrá Voda (Martin Lackovič), Drahovce (Juraj Fekete), Horné Zelenice (Tomáš Palugyay), Chtelnica (Ignác Kunszt), Kátlovce (Jozef Horth), Lančár (Ján Marček), Lopašov (Juraj Budiač), Madunice (Ján Hollý), Mestečko (Jozef Urbanovský), Veľké Kostoľany (Anton Fiala), Veselé (Ján Chovanček) a Voderady (Ondrej Rišák). Medzi predplatiteľmi na Bernolákov Slovár nie je ani jeden z týchto kňazov, ba dokonca ani Ján Hollý, z čoho sa dá uzavierať, že predplatiteľov na Slovár bolo predsa len viac, než sa uvádza v zozname predplatiteľov (pozri list 10, pozn. 31). Skoro s istotou možno predpokladať, že medzi šiestimi kňazmi, ktorých uvádza Hollý, boli aspoň títo: Hollý, Lackovič, Urbanovský, Rišák a pravdepodobne Kunszt a azda Chovanček.

[250] Chtelnickým dekanom (vicearchidiakon) bol vtedy Ignác Kunszt (17. IV. 1770 — 1842), trnavský rodák a neskorší kanonik a farár v Trnave. (Ľ. Némethy, Series parochiarum et parochorum, s. 318 a 726; písomná zpráva z Ostrihoma.)

[251] Palkovič poveril vybavením vikariátneho tajomníka v Ostrihome Jozefa Rudňanského (pozri úvodnú pozn. k listu 15).

[252] Hollý posielal tento list po niekom, čo šiel do Ostrihoma.