List 58. Martinovi Hamuljakovi

[838] (14. XI. 1838)

14. listopadu

Najdražší práťelu!

Poďekováňí p. Derčíkovi, loňejšého roku podané, že sa medzi žalospevami, které majú, jako sa mi zdá, ňenachádza, abi tu snaď ňezahinulo, posílám.[839] Položa ho treťé od konca pred veršami Jordánskému učiňeními. Tak budú mať všecki žalospevi ve svích dobrích rukách. Vác už ňebudem plakať,[840] bár mňa zas noha bolí. Potkel sem sa v háji na ňezbadaní pňíček, daleko sem bikoval,[841] na trňí mal padnuť, chcel sem sa predca udržať; a tu sem s velkú silú mosel nohama na zem dupotať, až sa ten suchí hostec ze svého místa, kďe je vevalení a odkáď začíná vichádzať, pohnul. Ó bár bich radšej bol na to trňí tvaru buchel, aspoň bich polahostaji choďil. Včil aňi dostúpit a krok urobiť ňeňí sem v stave. To asnad podla običaje svéj najméň do Nového roku trvať buďe. Nemohel sem aňi omšu za Ňích na s. Marťina odslúžit, ale čím buďem mocť, to buďe prvé; každodenne memento bez toho pri omši vždi čiňívám za Ňích. Včil nech Jích p. boh zdraveho živí a všecko, čo si žadajú, uďelí. Se mnú je bída nad bídu.

Posílam též odu (jako bi sa predca oda po slovenskí mohla nazvať)[842] k inštalacii b. Medňanského, která i se mnú veľmi prosí, abi do Zori tohoročej ešče prijatá bola bar na samém konci; však na dva listki sa zmesťí a to toľko ňezastaňe. Zaslúží to ten pan, pretože je znameňití Slovak. Po druhé mohlo bi sa jej tam mistečko poprát i preto, že bi poňekáď vinahraďili ňedokonalost vitlačeních Rešetkovích veršov k téj istéj inštalacii menom mesteček a osad Trenčanskéj stoľice. Sú rími, aľe také, jako bi jích ňejakí luteranskí rechtor, a to ešče jeden ze starších, zložil.[843] Sam Petrovič na ňe frfral. Snad sú až po inštalacii zložené a vitlačené, nebo jako mi hovoril novomestskí senior,[844] že tam len laťinske (invita Minerva)[845] a uherske predňesene a rozdavané boli a slovenskích ňišt. To je jedina moja prosba.

Jozef Kuzma, brat teho Clara franciškara (až bi s ním boli) 10. tehoto mesáca všeckím na božú cestu zaopatrení vždi spí a už aj pod ňeho, jako povedaju Slovaci, ide.[846] Z bohem!



[838] Originál listu je v LAMS. Je to zas popísaná vnútorná strana obálky ako pri iných listoch, s tou istou adresou ako pri liste 53 a poštovou pečiatkou, ako aj zvyškami pečatného vosku s odtlačkami Hollého prsteňa. Chýbajúci rok v dátume dopĺňame sami.

[839] Túto báseň sľúbil Hollý poslať Hamuljakovi v liste 57.

[840] T. j. písať žalospevy, ktoré práve dokončil.

[841] bikovať — tackať sa

[842] Ódy nazval Hollý (alebo niekto iný?) Pesňami.

[843] Spev ke cťi Jeho Excellencie Osvíceného pána slobodného barona Alojziusa Mednyánszky de Megyes, sv. císarskéj, a královsko-apoštolskéj Jasnosťi komorňíka, vnuterného stavu skutečného radca, visokéj komori královskéj uhersko-dvornéj druhého spravca, slavnéj stoľice Trenčanskéj uradu hlavného išpána námestňíka a t. d., keď dňa 17-ho žári roku 1838 na hodnosť hlavného išpána slavn. stoľice Nitránskéj vstupuval. Ménom všeckích mesteček a osád slavn. stoľice Trenčánskéj z najhlbšú poňiženosťú obetovaní. Táto Rešetkova príležitostná báseň o šestnástich strofách vyšla ako samostatná tlač u J. K. Jelínka v Trnave. Jej autor sa uvádza na konci básne skratkami: Z. M. R. H. S. F. ( = Zpíval Michal Rešetka, horňo-súčanskí farár). Strofickou skladbou je báseň nápodobou sapfickej strofy s tým rozdielom, že prvé trojveršia majú o jednu slabiku viac. Jej pôdorys je sylabický s tendenciou k prízvučnému veršu a je rýmovaná. Tematicky báseň je oslavou genealógie Mednyánszkovcov a špeciálne Alajosa Mednyánszkeho. Na potvrdenie Hollého úsudku citujeme aspoň túto strofu:

Slávná nech kvitne Mednyánszká famiľia V krajňe uherskéj, jak prekrásná laľia! Nech svíťá, trvajú jéj premilé čnosťi, Až do večnosťi!

(Báseň sme našli v knižnici Miestneho pracoviska Matice slovenskej v Bratislave.)

[844] Novomestským seniorom bol od r. 1838 Ján Roy (1792 — 1849), rodák z Giraltoviec. Ev. farárom v Novom Meste nad Váhom bol od r. 1829 až do smrti. (L. Paulíny, Dejepis superintendencie nitrianskej IV, Jasenová 1894, s. 44.)

[845] Invita Minerva (lat.) — proti vôli Minervy (bohyne múdrosti); tohto úslovia sa používalo o človeku, ktorý robí niečo bez náležitých vlôh (citát z Horatia De arte poetica, v. 385).

[846] Podľa matriky zomrelých (Št. archív v Nitre) 2. apríla 1839 umrel v Maduniciach vo veku 46 rokov madunický obyvateľ Jozef Kozma ranený mŕtvicou (ex apoplexia). Bol to brat Clara Kozmu (pozri list 56, pozn. 3), ktorého spomína Hollý v liste.