List 109. Martinovi Hamuljakovi

[1428] (25. V. 1847)

Na Dobréj Vode 25. kvetna 1847

Najdražší prátelu!

Ňemálo mňa zarmutil poslední Jejích list, v kterém to Sami potvrďili, čo predtím Králík mi povedal: že sa na ťele trasú;[1429] ale to ňeňí taká ňebezpečná vec. Človek dlho pri tom móže biť živí.[1430] Kečkemíckí pústevňík, ňekďi jezuita a už diakonus,[1431] že dostal tremulu,[1432] ňemohel bit za kňaza posvatení; a predca mnohe a mnohe roki pri všeckom svojem prežil traseňú. Traseňí že praj[1433] pochádzá od piťá velmi silnéj kávi. Jako ho starí jezuiti mávali, ked silnu kávu na noc píjali, abi sa jím pri spisováňú kňíh nedrímalo. Turanskí farár, ten mal takú tremulu, že sa velmi jako opilí človek potáčal. Chodil na polóvku, ale ked strelil k západu, naráz ho miklo a vipálilo k polnoci, a predca bol živí.[1434] Proti neporádnej stolici asnad bi bolo dobre piťá pilnavskej vodi,[1435] která preháňa človeka. Predávajú ju v apoteka[ch] v kamenačkoch, tato azda bi stolicu do poradku privédla. Klopáňí srdca aj ja sem mával a nekdi aj za pat dňí velmi prudké, ale už chvala bohu ale pred rokem samo od seba mi prestalo. Než oči su zlé a nohi. Včil pram dva roki idu, čo sem aňi tam na tej vode pri kaplnce pod Mariašem[1436] aňi pri zámku (len tak pri dome sa trochu) aňi ňikde inde u žadneho suseda od Medňanského pohrebu[1437] nebol. Včil má príst zase to lupání, které ale štvrt roka trvat bude, mám sa nasedet, až v nom nezaplatím. Mám též na nohách od spodku až po kolena od davna visipané puka, které ráno a večer tak pálá jako hemoroidi (či snad sú to aj oňi), nestačím jích drhnut.

Poslaních 6 kňižki, partesov 4 ex. (za které poňížeňe dakujem), už sem všecki rozdal.[1438] Že z vikariatu trnavského žáden ex. nebol žádaní, nevím, jaká chiba sa pri tom stala a vec uvazla. O jednem predca vím, čo na ňe podpísal a nedostal. A mislím, že aj nekterí druhí tak učiňili. Že citacie s českích spevňíkov nót viložene nejsú, je príčina, abi Češi hňeď nepoznali, že sme bez ňích aňi tu ňišt nezmohli, čo ináč lahko nepoznaju, a bár bi aj v predmluve Eliašovej ti studňice[1439] spomínané ňeboli (odkad predca roďak je Eliaš?). Že ale predmluvu sem na predmenovane pesňički dokonca spravit nechcel, pričina je, že bi sa nebol mohel človek zdržat, abi nebol mosel na predešle iné pesne zabrdnut, zaškamrat a ňepram jích pochválit… Preložené z latinského v texte dobre, ale zle zrimovane sú. A čo teprv póvodné? jakí kováč, taká ocelka. Običajne to prví pokus je; a čo prvého v tom može bit dokonálé v poesii, mosí dlho darmo húsť. V ňekterích je protazis a hned apodozis a nato zas predehadzajicí protazis.[1440] Nektere v poli maju už konce, ale zas naspak sa vrátí a opakuje svoju, ide z Oravi do Buďína a od Novích Zámkov k domu sa vráťí bez príčini aneb od sameho Buďína a zas k Novím Zámkom a k Buďínu pospíchá. Jakí duch s ňích veje? a t. d. Ňektere su češčinu zhusta prepletane, a to z najvatšéj stránki, kteru aňi Knapp v pesničkach, ktere poshledaval a vitlačit dal, višibat ňemohel.[1441] & & &. Jak mnohé póvodne od ňedoukov sklepané pokrúťene, pomotané, hore dole od buka k buku poskakujícé sa nachadzajú! neslane nemasné a t. d. Najnovejše ale i podla ducha i podla usporádáňá su obstojne. Ňehovorím toto, abich jích zrovna potupoval a potupovat chcel, ale abich len pravdu povedal, nebo kdo bi sa vacej tešil a radšej bol nad jejích dobrezložeňím nežli já? Luteráňi ve svojem evanďelíckem spevňíku vipustili podlejše a iné z velku prácu ponapravovali. Pridané su nové od Melcera, Kuzmáního, Kollara[1442] &, ale o tíchto novích pesňičkach povedal mi Hurban v prítomnosti druhích luteranskích kňazov, že ti nove pesňe najvatšu galibu jím robá, nebo že sú logicke[1443] & &.

Čo už a jako pri tolkej kolomuťe a roztrhaňine naší Slováci písat majú? Ten, čo Vichovatelstvosloví v Buďíňe Kral. univ. t. vitlačene z magyarskeho preložil (rad bich veďel, kdo on?), poveda v predmluve: že už aňi nevíme, jako máme písat, či sa držat češini či bernoláčini či šturšini? Sám ale sa najvac držal šturšini. Piše: vraj, bou, bívă &, ale aj medzitím sňídaní[1444] &. Najlepšej predca malo bit, kebi sa aj pp. slovenskí novinari[1445] boli pridržali bernoláčini. Táto už bola do behu uvedena, ujednostajnená. Proťi ňej nemali ništ ani Horňáci, ba ju ešče, jako sem to od iních medzi ňimi meškajících počul a sam skusil, nad svoju vichvalovali a vác oblubovali, písali; na metrickú poeziu o mnoho a o mnoho súcejšá; i Čechom príjemňejšá, pripojeňejšá & &.

Medzi tím, ked službu od p. vicearchidiakona[1446] Jim vikonavam, z bohem ostavam.

N. p. J. Holly.



[1428] Originál listu je v LAMS. Písaný je na jednom štvorstranovom listovom papieri, z ktorého sa pokračuje na ďalšom dvojstranovom liste, dopísanom až do konca. Hoci sedmička v dátume (1847) vyzerá skôr ako štvorka (podobne ako pri liste 107), je isté, že tento list je odpoveďou na Hamuljakov list 108. Toto je zároveň posledný list, ktorý nateraz poznáme zo zozbieranej Hollého korešpondencie. Ján Hollý umrel až skoro o dva roky po tomto liste — 14. apríla 1849 na Dobrej Vode.

[1429] Pozri v liste 108.

[1430] Martin Hamuljak umrel v Námestove 31. marca 1859 (Knižničný sborník 1959, s. 141).

[1431] diakonus (gr.-lat.) — posledný stupeň svätenia pred vysviackou za kňaza. (Nevedno, kto to bol.)

[1432] tremula (lat.) — triaška

[1433] praj — vraj

[1434] Bol to kat. farár na Starej Turej Pavol Matulányi (ok. 1744 — 1808), o ktorom je poznačené, že umrel vo veku 64 rokov na tzv. tanec sv. Víta. (L. Némethy, Series parochiarum et parochorum, s. 777; matriky v Št. archíve v Bratislave.)

[1435] pilnavská voda — podľa obce Bylany (nem. Püllna, Pillna) pri Moste v severných Čechách — „známá svými zřídly hořké vody, která se pro svou léčivou moc v kamenných lahvích daleko široko k pití rozesílá“ (RSN)

[1436] Kaplnka pod tzv. Mariášom poniže Dobrej Vody, postavená r. 1730 tamojším občanom Jurajom Paulovičom, stojí až podnes. Pri nej vyviera bohatý prameň, ktorý sa v dedine vlieva do Blavy. Tu Hollý rád sedával za svojho dobrovodského pobytu. (K tomu pozri aj Ján Hollý očami svojich súčasníkov, s. 188 — 191.)

[1437] Alajos Mednyánszky (list 16, pozn. 9; list 27, pozn. 4) umrel v Hlohovci 17. júna 1844 na ceste zo stoličného zasadania v Nitre. Z Hlohovca previezli jeho mŕtvolu do Veselého a pochovali v hrobke tamojšieho kostola (výpis z matriky; tabuľa na hrobke vo Veselom). Hollý bol teda aj na Mednyánszkeho pohrebe vo Veselom.

[1438] Tu začína Hollý postupne reagovať na Hamuljakov list 108 (tam pozri aj príslušné poznámky).

[1439] Roz. pramene, z ktorých sa preberali melódie do Katolíckeho spevňíka.

[1440] protazis — predvetie; apodozis — závetie (pozri napr. Paulíny — Ružička — Štolc, Slovenská gramatika, IV. vyd., Bratislava 1963, 427). — Hollý bol za klasickú stavbu súvetí aj v náboženských piesňach.

[1441] Narážka na Knappovu knižku — pozri list 92.

[1442] Jozef Melcer (1800 — 1854) — ev. farár v Hronseku, prispel do Zpěvníka 29 pôvodnými piesňami, Karol Kuzmány 72 pôvodnými a Ján Kollár 15 piesňami. Okrem toho sa na tvorbe tohto spevníka zúčastnili aj iní autori. (Pozri J. Oberuč, Sborník Zpěvníka evanjelického, Lipt. Mikuláš 1942; S. Št. Osuský, Tranovského sborník, Lipt. Mikuláš 1936.)

[1443] Má znamenať — racionalistické. V porovnaní s Tranosciom (starším ev. spevníkom) sa novému Zpěvníku často vyčítal racionalizmus generácie, ktorá pracovala na ňom (pozri J. Oberuč, Sborník Zpěvníka evanjelického, s. 222, 264, 279 — 281, 289, 293 a i.; S. Št. Osuský, Tranovského sborník, s. 243 — 258). Hurban vo svojej cirkvi sprvu zaviedol Zpěvník, ale neskôr sa vrátil k Tranosciu (J. Oberuč, c. d., s. 349, 366).

[1444] Prostonárodno vichovoslovi čili paedagogia populárna ktorú púvodne v reči madjarskej na svetlo vidau Štefan Majer, v pripravitelni ostrihomskej professor, a stolični prisednik. Na slovenski jazik ale preložiu Jisti národa svojho milovnik. V Buďiňe, písmom Kr. uhor. univers. kňihtlačarňe. 1847. — Prekladateľom tohto diela Štefana Majera (1813 — 1893), profesora ostrihomskej preparandie, bol komjatický kat. farár Ondrej Caban (1813 — 1860), ktorý spolu s Jurajom Holčekom žiadali r. 1847 v Budíne potvrdenie Tatrína. Caban prekladal túto knihu práve v čase najväčšej jazykovej a pravopisnej rozkolísanosti na Slovensku, čo sa nevyhnutne odrazilo aj na preklade, predstavujúcom akýsi osobitný konglomerát všetkých vtedajších spisovných jazykov (bibličtina, bernolákovčina, štúrovčina) a pravopisných úzov (rozkolísanosť v bernolákovčine i štúrovčine). Sám v úvode hovorí o svojom preklade: „Vďačne teda na seba som prijau túto dost taškú, a pre mnohé príčini ňesnadnú, najme včil, kdiž z ohledu pravopisu nové rozepri a roztržitosti, medzi — krem toho dost roztrhaní — národ slovenskí sa vrutili, tak: že už ani ňevěme, jako bi sme najlepše pisat mali; totišto: či v Češini, lebo v Bernolačini, lebo v Šturčini.“

[1445] T. j. ľudia okolo Štúrových Slovenských národných novín.

[1446] Martina Lackoviča.