List č. 13

„M. V.“, 1908, č. 107, 9. (22.) mája, s. 3

(Od nášho dopisovateľa)

V Uhorsku sa odohráva veľká komédia. Ferenc Kossuth vyšiel s inciatívou, aby všetky tri vládnúce strany utvárajúce takzvanú koalíciu, ktorej pred dvoma rokmi bola zverená moc, sa zjednotili do jednej strany, alebo správnejšie, splynuli so stranou nezávislých čiže kossuthovcov. Aké hrozné klamstvo! Kossuthovci usilujú sa o nezávislosť Uhorska až do personálnej únie; druhá koaličná strana, ktorá sa nazýva konštitučná (gróf Andrássy, Széll), stojí na pôde vyrovnania z roku 1867; tretia, národná, predstavuje vlastne stranu klerikálno-aristokratickú, ktorá sa usiluje o revíziu cirkevných a politických zákonov (zrušenie občianskeho sobáša); a všetky tieto zásadné rozdiely majú splynúť do jednej strany.

Majú spoločné iba jedno úsilie: pomaďarčiť celú krajinu vrátane Chorvátska, zbaviť individuality slovenský a rumunský národ. Ale keďže v tomto bode sú zajedno, nepotrebujú sa kvôli nemu ešte väčšmi zjednotiť a splynúť. Sme toho názoru, že je to hrozba pre Viedeň a korunu, že koruna bude klásť prekážky, keď u nás začnú falšovať volebnú reformu a vyhadzovať zo snemu všetky národnosti požiadavkou znalosti maďarčiny, čiže uznesením, že len ten smrteľník dostane hlas, ktorý vie výborne čítať a písať po maďarsky. No my pevne veríme, že koruna aj preto uložila koalícii povinnosť urobiť volebnú reformu, lebo chce zničiť maďarský neofeudalizmus a počúvať hlas národov, hlas mešťanov, dedinčanov a robotníkov.

V maďarsko-ochlokratických klikách badať u nás utajený hnev na korunu. Prejavil sa aj pri príležitosti osláv 60. výročia panovania Františka Jozefa; oficiálny orgán kossuthovskej strany Budapest[53] uverejnil hanebnú karikatúru kráľa a nemeckých potentátov, ktorí ho prišli pozdraviť a viedenské noviny, ktoré spomenuli túto karikatúru v kritických notickách, boli skonfiškované za urážku Veličenstva. Všade vyhlasujú, že každý, kto sa opováži oslavovať výročie nástupu Františka Jozefa na trón (2. decembra 1848), sa dopustí zrady, lebo v tomto čase František Jozef ešte nebol uhorským kráľom.

Je to politika vyhrážok. Jeho veličenstvo, ako to u starších ľudí býva, usiluje sa predovšetkým o pokoj a zhodu, chce zanechať štát následníkovi podľa možnosti dobre usporiadaný. Preto je náchylný uspokojiť krikľúňov ústupkami. Kriku sa vo Viedni boja ako ohňa. Preto treba kuť železo, kým je horúce, treba od koruny získať, čo sa len dá, lebo budúcnosť je neistá.

Pri otvorení priemyselnej výstavy[54] v Prahe jej protekor, následník trónu František Ferdinand začal svoju reč česky, potom pokračoval po nemecky a nakoniec otvoril výstavu opäť po česky. U nás majú význam aj takéto maličkosti: nádej utláčaných národov sa obracia na následníka trónu, ktorý popri spokojnej sile prejavuje aj živý záujem o vec spravodlivosti a rovnoprávnosti národov.

Česi stratili v osobe dr. Josefa Herolda veľkého a hrdinského bojovníka za český národ a jeho práva. Bol to sympatický muž, vynikajúci rečník a verný Čech. Najviac sa zaoberal organizáciou národa. Solídne české noviny pokladajú jeho smrť za nenahraditeľnú stratu za terajšieho silného nátlaku Nemcov na pozície Čechov.

Uvediem ešte jednu zaujímavosť zo života hornouhorských Slovákov; v Liptovskej župe je obec Lúčky dosť známa svojou výbornou termálnou vodou. Obec, čisto katolícka je známa svojou nábožnosťou. Mali kňaza Moyša, verného Slováka, nadaného a bezúhonného človeka, veľmi si ho vážili a mali radi, ako vie ľúbiť utláčaný slovenský ľud človeka, v ktorom vidí ochrancu svojich práv, hlavne jazykových. To sa však nepáčilo vrchnosti a na jeho miesto dosadili surového maďarizátora, akéhosi odrodilca Smižára. Ľud z vlastnej iniciatívy zaujal voči nemu pasívnu opozíciu: nechodí do kostola, nedáva krstiť deti, nepozýva kňaza na pohrebné obrady, neplatí cirkevnú daň. Modlia sa na cintoríne pod krížom, deti krstia sami, sobášia sa len občiansky, pričom mladý pár požehnáva najstarší obyvateľ v obci — to všetko pod ochranou žandárov, ktorí sa tam ustavične zdržujú už pol druha roka. Na ulici nedovolia zísť sa ani trom, o deviatej večer nik nesmie vyjsť z domu, a toto trvá už pol druha roka. Ľudia sú trpezliví, správajú sa pokojne, ale zostávajú pasívni. No nedávno nastala u nich zmena: pohár pretiekol, stratili trpezlivosť. Oznámili biskupovi, že všetci (dvetisíc ľudí) prestúpia na evanjelickú vieru, lebo už ďalej nemôžu trpieť. Pravdaže, ani týmto veľa nezískajú, lebo aj evanjelická cirkev je pod jarmom maďarizácie: dôkaz vidíme v Kovačici, kde štyrom tisícom slovenských luteránov bodákmi a súdom nanucujú pomaďarčenie v kostole, na kazateľni, pri cirkevnom speve.

Gróf Apponyi rozosiela na slovenské evanjelické školy plagáty s textom: „Nech Boh žehná Maďara“[55] a núti ich vystavovať v škole pre chudobné slovenské deti. Evanjelická cirkev vo Sv. Martine odmietla vyvesiť nápis, preto na pastora poslali inkvizíciu.[56] Rasové prenasledovanie aj v takých krajoch, kde v okruhu štyridsať míl niet ani jedného Maďara (rátajúc, samozrejme, poštových úradníkov, satrapov a učiteľov), už začína volať do neba. Niet hroznejšieho tyranstva ako tyranstvo rasy nad rasou. Kto ho neskúsil, nevie si ani predstaviť, čo je duchovné jarmo. Sú kraje, kde by prostý ľud dal prednosť tureckému vpádu, len aby sa oslobodil od svojich domácich utláčateľov. Turci brali korisť, ale títo turčíni berú dušu i srdce, berú jazyk a národnosť.

V-skij



[53] Budapest — oficiálny tlačový orgán strany nezávislých, to jest Ferenca Kossutha

[54] Priemyselnej výstavy v Prahe — VIII. Česká průmyslová výstava — bola roku 1908 a demonštrovala vzostup českého priemyslu a vedúce postavenie priemyselnej buržoázie v českom hospodárskom a politickom živote.

[55] Plagáty s textom Nech Boh žehná Maďara — je to preklad začiatočných slov maďarskej hymny

[56] Na pastora poslali inkvizíciu — išlo o farára Jána Čaploviča st.