List č. 17

„M. V.“, 1908, č. 133, 10. (23.) júna, s. 4

(Od nášho dopisovateľa)

Ako ďaleko zachádza v Uhorsku prenasledovanie jazykov — vydávaním osobitných zákonov, nariadení, procesmi, vyhnaním tisícok občanov z krajiny — to najlepšie vidieť na malicherných záležitostiach každodenného života, na smrť gniaviacich človeka, ktorý sa nenarodil ako Maďar.

Existuje u nás inštitút „kráľovských verejných notárov“, ktorí vykonávajú niektoré funkcie v civilnom práve, ako zostavenie svadobných zmlúv, závetí, darovacích listín atď. Terajšia uhorská vláda vymenúva do čisto slovenských okresov notárov, ktorí nevedia ani slovo po slovensky. Napríklad v turčianskom okrese notár Barta nerozumie ani slovo z reči toho obyvateľstva, ktorému je povinný slúžiť za veľké peniaze. Táto hodnosť sa pokladá za vyznamenanie za zásluhy zo strany vlády. Je pochopiteľné, že poplatok za notárske listiny je veľmi vysoký. Ale ako napíše takýto notár závet, zmluvu alebo darovaciu listinu, keď nerozumie reč klientov? Dá sa ľahko uhádnuť, ako to poškodzuje chudobné obyvateľstvo. Maďarizmus v tejto súvislosti spôsobuje priamo anarchiu v civilnom práve, situáciu ako v zbojníckej bande, kde má pravdu ten, kto je silnejší, bezohľadnejší, a komu žičí notár.

Rovnako je to aj s dedinskými lekármi. Vymenúvajú takých, ktorí nerozumejú ani slovo v reči obyvateľstva. Takýto lekár príde k pacientom ako veterinár k svini alebo ku krave, nemôže si ich ani vypočuť, ani poradiť. To pokladá za nehorázne aj taký maďarský ultrašovinista ako gróf Július Andrássy, ktorý tento stav nazval zverstvom a chcel ho odstrániť. Ale snemová komisia zavrhla jeho návrh zákona, aby lekári boli povinní naučiť sa reč obyvateľstva, takže táto hrozná situácia sa zachová. Že sú to maličkosti? Veď ťarcha národného jarma sa nikdy nepociťuje tak silne ako pri podobných každodenných maličkostiach. Človek pociťuje poníženie národa, surové pohŕdanie k jeho duchu, divoké zverstvo zo strany nemravných ľudí, krutých tyranov.

Uhorská vláda sľúbila, že zriadi osobitnú emisnú banku pre Uhorsko, t. j. že sa osamostatní od rakúsko-uhorskej privilegovanej banky. Ukázalo sa, že je to jediný „výdobytok“, ktorý doteraz nekrachoval ako všetky ostatné, ako napríklad maďarské velenie v uhorských plukoch, colná čiara medzi Rakúskom a Uhorskom a pod. Domnievali sa, že nezávislá uhorská banka zabezpečí hospodársku a spolu s ňou aj štátnu nezávislosť Uhorska.

Pozvali bankových expertov. Zistilo sa, že Uhorsko je natoľko finančne závislé od Rakúska, že sa vlastne drží z milosti rakúskych a nemeckých kapitalistov. Skoro všetky uhorské fondy sú v rukách Rakúska a zahraničia, takže Uhorsko dlhuje niekoľko miliárd zahraničným kapitalistom. A títo nemajú dôveru k samostatnej uhorskej banke. V tom prípade, keby sa Uhorsko oddelilo od rakúsko-uhorskej banky nastal by finančný bankrot.

Takto sa rozptýlil ako prelud posledný prísľub uhorskej vlády na čele s dobrodruhmi Wekerlem, Kossuthom, Andrássym. Jeho jedinou náhradou je teraz prenasledovanie nemaďarských národností. Je to je jediná opora, jediná úloha. Ale táto opora je nemravná!

Márne nazval dr. Kramář v Petrohrade a potom v Prahe rusko-poľskú otázku kardinálnou, ktorej riešenie je vraj conditio sine qua non. Ohlasy na slovanský týždeň[65] v poľských novinách by ho mohli presvedčiť, že poľský um ešte nedomyslel, poľské srdce, ktoré bije v inteligencii, nedocítilo slovanstvo. Pri slovách „ruský“, „Rusko“, počúvame od nich výsmech, odmietanie, odpor, nepochopenie, sarkazmus, v najlepšom prípade ľahostajnosť a akúsi citovú strohosť. Za to však neobviňujem poľský národ a prostý ľud: tento slovanský prostý ľud je rovnako krásny na Visle ako na Volge, Dunaji, Sáve, Váhu! Je to ten istý dobrý, mäkký charakterný a hlboký národ. Ale jeho inteligencia upadla duchom, citom, vôľou a rozumom.

Dlho by muselo slovanstvo vyčkávať, kým by v ňom poľská fantázia a sentimentálnosť ustúpili slovanskej úprimnosti, vernosti a vrúcnemu národnému citu. Slovanstvo nemôže tak dlho čakať. Čas súri. Národy okolo nás nezaháľajú. Sme povinní vyriešiť slovanskú otázku, hoci aj ponad hlavu vzdorovitého poľského dieťaťa. Nepoľské milióny nemôžu zahnívať a hynúť kvôli vrtochom jednej národnosti, či správnejšie — jednej fantastickej, mesianistickej, zaostalej tendenčnej škole poľských politikov, básnikov a filozofov.

Okrem toho sa domnievam, že veľkú rusko-poľskú otázku vôbec netreba riešiť, lebo sa už dávno vyriešila. Mohla sa pokladať za spornú za Báthoryho, Zigmunda, Vladislava, v časoch Chmeľnického. No medzitým sa vyriešila utvorením a zosilnením ruského impéria, mierovou kolonizáciou východnej Európy a rovnako aj severnej, východnej a strednej Ázie veľkým a plodným ruským národom, jeho centralizovanou silou, štátotvornými schopnosťami, vojenskou chrabrosťou, veľkým duchovným rozmachom vo vede, hlavne v modernej slovesnosti, rovnako ako jeho vrodenou humánnou láskou k národom z jednej krvi, hoci slabým štedrosťou k malým, veľkodušnosťou ešte aj voči nevďačným a protivníkom.

Na druhej strane poľská otázka sa vyriešila historickým svedectvom, že poľský národ nedorástol na prvenstvo medzi Slovanmi v dôsledku nešťastí, nepriaznivého osudu, vlastných chýb, nedostatkov v národnom charaktere a nakoniec v dôsledku relatívne menšieho počtu a slabšej expanzívnosti. A keďže dvojhlavé zvieratá existujú len vo fantasmagóriách erbov, ale živé a veľké organizmy môžu mať len jednu hlavu, je zrejmé, že dejiny, príroda i reálna skutočnosť rozriešili veľkú rusko-poľskú otázku v prospech najväčšieho zo slovanských národov — ruského.

Lenže existuje aj iná, malá rusko-poľská otázka, v súvislosti s ktorou sa možno dopustiť previnení intra muros et extra. Ale kde nenachádzame vo svete vládychtivosť plemien, súperenie, zhon a nakoniec nespravodlivosť a urážky. Koľkokrát sa ponosovali Hannoverčania a Bavori na Prusov a krotkí Švábi na krutých Sasov! Malé rusko-poľské otázky boli aj budú, ale nie v nich sa skrýva nebezpečenstvo pre slovanstvo. Určitý podiel takéhoto antagonizmu by mu možno ani neprekážal, keby rozvíjal duchovné sily. Veď aj teplo vzniká trením!

Ale keby toto trenie mohlo spôsobiť hrozný oheň, keby rusko-poľské spory, na veľkú radosť nepriateľov slovanstva, paralyzovali jeho prospievanie, potom by Rusku, samozrejme, nič iného nezostávalo, ako použiť taktiku Pruska voči Hannoveru a Bavorsku.[66]

Pre Slovanov by však nesporne bolo krajšie a svojráznejšie, keby vedeli prechádzať cez takéto úskalia nie prevahou síl, ale láskou. Toto pium desiderium žije aj v nás.

V-skij



[65] Slovanský týždeň — tak nazvali pobyt troch poslancov rakúskeho snemu Kramářa, Hribara, Glebovického v Petrohrade od 11. do 18. 5. ruské noviny a po nich aj tlač iných krajín. Oficiálnym cieľom návštevy poslancov bolo „posúdenie slovanskej otázky“, hľadanie cesty zblíženia Slovanov vrátane Poliakov s Rusmi, prediskutovanie možností zvolania slovanského zjazdu. Hosťov prijímala ruská verejnosť bez ohľadu na politickú príslušnosť — od kadetov až po umiernených monarchistov. Vypracoval sa nový „neoslavistický“ program riešenia slovanskej otázky. Príslušníci starého slavianofilstva v týchto dňoch pripomínali, že ich heslom zostáva „samoderžavie, pravoslávie a národnosť“. K týmto patril aj A. S. Budilovič, a samozrejme, aj noviny Moskovskije vedomosti.

Za týždeň pobytu slovanských hostí v Petrohrade prednieslo sa mnoho prejavov, boli tlačové porady, slávnostné obedy a večierky. Ruská buržoázna tlač obšírne a s nadšením komentovala návštevu. Ale predstavitelia radikálnych strán a smerov považovali rozruch vyvolaný v novinách kadetov a v podobnej tlači len za prejav triednej solidarity buržoázie rozličných krajín. Napríklad noviny Rannoje utro 21. 5. písali: „Dr. Kramářa ani zďaleka nemožno pokladať za predstaviteľa všetkých vrstiev českého národa. Slovania ako iné národy sa delia na rozličné spoločenské a sociálne vrstvy a zjednotiť sa s jednou z nich znamená vyhlásiť nepriateľstvo ostatným. Ak necháme bokom hlučné, pestré a pekné reči o bratstve, rovnosti a slovanskej súdržnosti, príchod slovanských hostí mal zrejme dvojaký cieľ: za účasti haličských moskáľofilov, ktorí v Haliči držia s poľskou šľachtou, nadviazať priateľskejšie vzťahy medzi ruskými vládnúcimi pravicovými stranami a poľským Kolom a na druhej strane pomocou rusko-poľského Kola ovplyvniť rakúske Kolo, aby spolupracovalo so slovanskými klubmi. Hoci sa prvý cieľ pri terajšom zložení štátnej dumy dá dosiahnuť, táto úloha nie je všeslovanská, ani nie všeruská a už vôbec nie demokratická. Druhý cieľ je nedosiahnuteľný, lebo poľské Kolo predstavuje v rakúskej ríši úzke triedne záujmy pozemkového veľkovlastníctva, ktoré sú v príkrom protiklade k všetkým demokratickým stranám. Preto zatiaľ z hľadiska „reálnej politiky nie sú zvláštne dôvody radovať sa z návštevy slovanských hostí.“ (L)

[66] Taktika Pruska vo vzťahu k Hannoveru a k Bavorsku — Hannoversko bolo pripojené k Prusku roku 1866 a Bavorsko roku 1871 (už k cisárstvu). Obidve krajiny si zachovali niektoré autonómne práva, ale boli ustavične vystavené politickému nátlaku zo strany pruskej (cisárskej) vlády. (L)