List č. 23

[80]

„M. V.“, 1908, č. 176, 30. júla (12. augusta), s. 4

(Od nášho dopisovateľa)

Cez terajšie letné prázdniny nastala v uhorskej politike taká tíš, aká už dávno nebola. Novinkou je len rozšírenie národného hnutia aj medzi uhorskými Nemcami, takzvanými Švábmi. Naši uhorskí Švábi sú väčšinou kolonisti, ktorí sa prisťahovali z ponemčenej časti Bosny, rovnako ako sedmohradskí kolonisti, ktorí sa nazývajú Sasi, prišli sem zo Saskej Bosny. Mnoho Švábov žije aj v Báčke, v Tolnianskej župe, ale aj celkove v dolnom Uhorsku. Väčšina sa sem presťahovala za vlády Márie Terézie, ktorá im udelila už obrobenú zem, opustenú pôvodným obyvateľstvom, čiastočne zo strachu pred tureckým vpádom, čiastočne preto, že je bahnistá a piesočnatá. Pracovití Nemci vysušili močiare, vyklčovali porast, rovnú pôdu pohnojili. Ich osady vynikajú usporiadanosťou, čistotou, blahobytom. Nemecký kolonista sa staral o svoj dom a pole, pridržiaval sa obyčajov, ktoré si priniesol ešte z rodného Würtembergu, hovoril nemecky švábskym nárečím, bohatol, ženil sa výlučne s Nemkami, a o politiku sa vôbec nestaral.

Synovia uhorských Nemcov sa veľmi málo venujú vede, a keď nastala éra maďarizácie, neprieberčivý Šváb sa pridal na stranu silnejšieho. V roku 1848 Švábi pomáhali Maďarom proti slovanským národnostiam, hlavne proti Srbom a Chorvátom. Maďarónskym požiadavkám nekládli nijaký odpor, poslušne znášali maďarské jarmo a nemali ani kvapku národného uvedomenia.

Menej kultúrne a menej bohaté národnosti mali bojovníkov za národ, rozširovali svoju vlastnú literatúru, zúčastňovali sa spoločenského a politického života, bojovali proti urputnej maďarizácii a dokonca prelievali krv za svoj jazyk a za svoju národnosť. A Nemci — bolo ich viac ako dva a pol milióna — tvorili medzi slovanskou a rumunskou zložkou akýsi stojatý močiar, ktorý nezvlnil ani najmenší nápor národného obrodenia. Ochotne sa učili maďarsky, ale neveľmi sa im to darilo, a nikdy si maďarčinu celkom neosvojili. Pri voľbách do snemu alebo do mestskej rady vytvárali poddaný dav bez vôle a charakteru: vždy hlasovali tak, ako hlasovali Maďari, pomáhali im utláčať susedné slovanské a rumunské národnosti. Bolo to veľké, hlúpe stádo a poslušný materiál pre maďarizáciu.

Avšak zosilnenie maďarizácie spojené s mániou moci nazlostilo aj Švábov. Sú to udalosti skoro posledných dní, keď sa Švábi odrazu stali uvedomelým národom, a nie hračkou v rukách maďarizátorov. Nepružnosť a trpezlivosť Švábov ukončili hlavne najnovšie školské zákony. Viedenský spisovateľ Adam Müller-Guttenbrunn, pochádzajúci z Tolnianskej župy a syn uhorsko-švábskych rodičov, napísal román „Götzendämmerung“, v ktorom vtipne a umelecky predviedol tendenciu švábskej národnej samostatnosti a vernosti habsburskej dynastii v protiklade s pomaďarčovaním a maďarskou štátnou a národnou mániou veľkosti, nepriateľskou Habsburgom. Tento román bol objavom pre otupených Švábov.

Medzi Švábmi sa začalo hnutie, pravda, zo začiatku slabé, ale už sa ukazujú príznaky, ktoré nemožno ignorovať. V maďarsko-švábskom meste Šoprone (Oedenburg) členovia mestskej rady žiadali zostaviť protokoly v nemčine a slobodu nemeckej reči na zasadaniach mestskej rady. V Belej Cerkvi (Tolna) členovia mestskej rady udelili pokarhanie mešťanovi, ktorý nechcel dovoliť, aby sa spievala nemecká hymna. Maďarské nápisy v školách Nemci strhávajú, a čo je najdôležitejšie, utvorila sa nemecká ľudová strana (Deutsche Volkspartei), ktorá má vlastné, dosť rozšírené tlačové orgány.

Sú to síce len slabé začiatky, ale podstata spočíva v tom, že Nemci sa začínajú prebúdzať, utvárajúc tretiu národnosť, usilujú sa teraz o spojenie so slovanskými plemenami: Slovákmi, Srbmi a Rumunmi proti maďarizácii. Maďari vykrikujú vo svojich novinách, že je to pangermanizmus, nasadený z Viedne a Berlína, ale to nie je pravda. Toto hnutie je celkom samostatné, nemohlo nevzniknúť v čase, keď — len s výnimkou uhorských Rusov — všetky ostatné národnosti vystupujú so svojimi životne dôležitými požiadavkami.

Teda germanizmus, vo všeobecnosti veľký nepriateľ Slovanstva (túto skutočnosť veľmi zdôrazňovali na slovanskom zjazde v Prahe konanom od 12. do 20. júla 1908) sa stáva teraz u nás v Uhorsku oporou slovanských plemien a nemaďarských národností vôbec. Keby sa tri milióny uhorských Nemcov spojili so Slovanmi a Rumunmi, ako to predpovedá talentovaný román „Götzendämmerung“, víťazstvo princípu národnej rovnoprávnosti by nebolo za horami: Desiatky poslaneckých mandátov by prešli do rúk Rumunov, Srbov a Slovákov, keby sa k nim pripojili Švábi.

Zatiaľ je to, pravda, len „hudba budúcnosti“ (Zukunftsmusik), ale aj jej zvuky už počuť.

V-skij



[80] Spolu s listom č. 23 na tom istom stĺpci je uverejnený článok s podpisom Zberateľ (v honorárovej knihe je ako autor uvedený Berďajev, ktorý však nie je totožný so slávnym filozofom a budúcim emigrantom). Článok sa nazýva Uhorský raj. Podľa autora je Vajanský „vynikajúci slovenský básnik“, „pozoruhodný básnik a prozaik“. Článok uvádza, hoci priamo nemenuje, knihu anglického vedca Setona Watsona o národnostnom útlaku v Uhorsku. K tomuto uvádza veľmi pôsobivé fakty. (L)