275. Škultéty Hviezdoslavovi

Paľko drahý!

Direktor Capko oddal mi Tvoj strašný list.[537] Strašný najmä pre mňa. Veď by ja to ani neprežil. Ty oddal si vec, takú vážnu, do mojich rúk, a ja bol by som príčinou takého strašného konca.

Vypočuj ma, prosím Ťa, aspoň v krátkosti.[538]

Agitácia socialistická nezostala bez účinku ani na martinských sadzačov. Niektorí z nich sú tu od počiatku, od roku 1870, tu sa poženili, priviazali celkom k Martinu, na tlačiarni našej malo by im teda záležať ako na svojej živiteľke. Ľudia sú oni niektorí už vo veku: kde sa pohnú inam? Ich ženy, ktoré sú Martinčianky a priviazané k Martinu, ani by nešli s nimi. A predsa oni sú nepriateľmi tlačiarni našej, hotoví jej i škodiť. Napr. od lanského roku 1. mája už ani nerobievajú. Terajšia kríza na počiatku septembra, keď Ty doniesol si rukopis, už bola sa začala. Turzo,[539] zo všetkých najlepší robotník, bol vo väzení z tlačovej pravoty Černokňažníka, dvaja najstarší ochoreli ťažko. Ešte v septembri jeden z mladších, ktorý bol tu len asi pol druha roku (najväčší burič), odišiel do Pešti, kamaráta jeho, spojeného s martinskými židmi, správa bola prinútená vypovedať. Ostali sme v takom položení, že ledva bolo možnosti vyhotovovať Nár. noviny a Hlásnika. I pri novinách mali sme takých robotníkov, že nad korektúrami sedávali sme hodiny a hodiny, a predsa vychodili tlačovými chybami pokazené texty. Ale správa tešila nás, že prídu noví sadzači, aby sme len potrpeli. Nevedela, že sľubuje čosi nad svoje sily. Sadzači noví neprichodili. I peštianska i pražská organizácia typografov bojkotovala martinskú slovenskú tlačiareň pre vypovedanie onoho buriča: noví sadzači nesmeli prísť do Martina (k nám). Národnie noviny potrebujú troch sadzačov: okrem tých troch od druhej polovice septembra mali sme len jedného starého, nespôsobného, ktorému dať Tvoj rukopis nebol by som dovolil, a troch učňov, slovensky poriadne ani čítať nevediacich. Ja sa divím, ako tu mohlo vyjsť 9. a 10. číslo Pohľadov!! Pre „Herodesa a Herod[ias]“ bol by som žiadal robiť „po čase“ — večer po šiestej, ráno pred siedmou; ale takým robotníkom dať do rúk vážne dielo, nad ktorého rukopisom ja stával som s takou úctou, takrečeno s trasením, nemohol som sa odhodlať. Ja to neviem opísať, čo som ja vystál, aké muky! Bol som prevzal i redakciu muzeálneho Časopisu a Sborníka (kým totiž predseda Mišík[540] bude môcť prejsť do Martina) — a mohli mi vyhotoviť len jedno číselko Časopisu. Konečne v súžení tomto stratil som energiu, takže Tebe napísať list už som nevládal. Čakal som s akýmsi fatalizmom.

A prišlo, najhoršie, čo mohlo. Taký list od Teba.

Kedysi v apríli M. Krno z Nového Sadu[541] písal mi, že intendant srbského divadla v Belehrade žiada od neho slovenský divadelný kus, — aby som mu poradil, čo má dať preložiť. Odpísal som Krnovi, aby na čas uspokojil srbského intendanta, že hotuje sa udalosť v slovenskej dram[atickej] literatúre — Ty pracuješ na tragédii. Krno uradostnený usporiadal vec tak, že bude sa čakať. V septembri potom i zvestoval som mu, že už mám rukopis, aby len čakal vytlačenie (lebo prekladateľa[542] majú znamenitého!). A teraz z toho má vyjsť mojou vinou zmarenie všetkého!!

Paľko drahý, odvolaj ten strašný list, prosím Ťa. Keď som Ti bol poslal prvé vytlačené hárky Tvojho II. zväzku (Zobraných diel básnických), tiež si mi taký strašný list bol napísal: že Ty to ani vidieť nemôžeš! A bude z toho po všetky časy sláva slovenskej literatúry!! Nuž keď ja znám o tejto Tvojej autorskej chorobe, musel by som pre taký koniec veci len seba obviňovať (že totiž Teba nepoučil som o položení v tlačiarni, alebo nevyforsíroval som tlačenie diela i v takých nedobrých pomeroch našej tlačiarne). Od 2. decembra tlačiareň je už zase práceschopná: dovoľ, prosím Ťa, aby som mohol povedať, žeby len ďalej sádzali a tlačili. A korektúru ráč ponechať azda len v mojich rukách. Kde by mi niečo (slovo) nejasné bolo (ako ten tok v ukážke), zakaždým spýtam sa Teba. Bez Tvojho uzrozumenia a povolenia nedovolím si ani robiť zmeny také, ako boli v ukážke dve („zdeliť s nami“ a „zaujmite miesta“, čo som totiž akosi inak dal tlačiť). Urob tak, Paľko drahý, a mne odpusť moje nedostatočnosti. List budem čakať s veľkou netrpezlivosťou.

V ťažkých okolnostiach neprosil som Ťa ani o plod „jasennej nálady“. Áno, bola Ti iste i tá skazená!!

Šk.

13/XII 1908



[537] Akiste list adresovaný KÚS-u ako dôsledok Hviezdoslavovej nespokojnosti s pomalým postupom prác na tlačení jeho tragédie. — Jozef Capko sa stal správcom KÚS-u r. 1906 (po odstúpení Lichardovom) a viedol ho až do svojej smrti r. 1915.

[538] Čo píše Škultéty ďalej, to je jednak zaujímavým konkrétnym detailom, svedčiacim o raste triedneho uvedomenia slovenského robotníctva v týchto rokoch, a jednak dokladom Škultétyho nechápavého vzťahu k nemu, vyplývajúceho z nadraďovania „národných“ záujmov nad objektívne fakty a potreby sociálneho pokroku.

[539] Gedeon Turzo (1876 — 1937) — korektor a hlavný faktor KÚS-u

[540] Štefan Mišík (1844 — 1919) — kat. farár, historik a kultúrny historik

[541] Dr. Miloš Krno (1869 — 1916) — advokát v Novom Sade

[542] Zrejme ide o Jovana Vučerića, ktorý začiatkom storočia okrem Vajanského próz preložil do srbčiny aj niektoré diela J. Záborského, M. Kukučína, J. G. Tajovského. (Pozri Oton Berkopec, Česká a slovenská literatura… v Jugoslavii, Bibliografie od r. 1800 do r. 1935, Praha 1940.)