List 108. Franko Víťazoslav Sasinek S. H. Vajanskému

Veľactený pane!

Na Váš list od 12. aug. r. t.[935] so žiaľom odpovedám, že nie som vstave tak učiniť, jako ráčite očakávať a jako bych to chcel i sám, abych niečím prispel k osláveniu premileného nám biskupa Moysesa. Keď som prijal Vaše vyzvanie k tomu v Kútoch, mal som nádej, že medzi mojimi zbierkami rukopisnými niečo nájdem v Radošovciach, kde som sa (po) návrate z Prahy bol usadil; však ale potom príduc do Radošoviec, zhrozil som sa nad tým, že povodeň, ktorá 5. aug. 1896 vnikla i do môjho bytu, zničila mi úplne celú rukopisnú zbierku, ktorá bola umiestnená v dolnom priečinku knihovnej armary. Ostatne, ja som nestál v tak blízkom styku s ním, jako Julo Plošič,[936] Michal Chrástek[937] a Belházy,[938] prepošt farár v Kremnici. Títo by boli vstave niečo obšírneho zdeliť o ňom.

Abych docela nemlčal, nuž upozorňujem Vás na kvitanciu od 14. júna 1798, vystavenú Štefanom Mojžišom. Zrovn. môj „Slovenský letopis“ v Skalici 1877, roč. II., str. 85. Jeho meno teda, jako otcovo, Mojžiš.

Keď bol dobrej vôle, biskupskú šapočku (soti Des) mal potiahnutú k čelu; bol-li mrzutý, k tylu.

Nepokazil žart. Nebohého Tomáša Červeňa[939] nemohli k tomu dostať, aby sa dal fotografovať, stalo sa to predsa 28. sept. 1864, keď bol s kanonikom Fr. Berticom[940] v Tek. Sv. Kríži. Ja po zholenej brade bol som tiež ta prišiel na prvú poklonu biskupovi Mojžišovi a zdelil som mu, že som priniesol 100 zl. od Joz. Pantočka,[941] kanonika prešporského, prihlasujúceho sa za zakladateľa „Matice slovenskej“. S personálom uzniesli sme sa na tom, abych povedal, že dám jemu (Červeňovi) 100 zl. pre „Maticu slovenskú“, dá-li sa fotografovať skrze fotografa Koutníka, ktorý bol práve v T. S. Kríži. Pri obede prišlo to do reči a biskup, poznav žart, povedal mu: že veru to za to stojí, aby sa za 100 zl. v prospech „Matice slovenskej“ dal fotografovať. Dal sa i skutočne. Sám sa potom zasmial žartu, keď som mu zdelil, že je to zakladateľských 100 zl. od J. Pantočka.

Keď po smrti biskupa bol som vyslaný do T. S. Kríža s Vami k poznaniu hmotnej pozostalosti jeho, Michal Hýroš,[942] kanonik a riaditeľ kancelárie, povedal: Keby to nebol Moyses, obstál by i testament. Nebohý vyhral pravotu proti obciam, ktoré zdráhali sa platiť remanencie; ale hl. župan Majthényi[943] riekol: „Móses kedvéért nem exequaltatom a népet.“[944]

Aby „Matica slovenská“ nič nedostala po ňom, o to sa postarali najprv úradníci od finančného — potom od kultusového ministerstva. Musela sa dokázať devastácia[945] hôr. Táto stala sa po jeho smrti pred zatvorenýma očima finančných a kultusových komisárov. O tomto Julo Plošic dal by vysvetlenie.

Jako sa zachoval Stummer-Ipolyi[946] k Mojžišovi, o tom písal „Slovenský letopis“ v Skalici 1876, I. na str. 80.

Za doby Mojžišovej bol seminár bansko-bystrický ducha slovenského: exhorty ku klerikom boli slovenské, bola škola slovenská a nastokrát i v efektári[947] klerici dávali cirkevné divadelné (odo mňa napísané) kúsky.[948]

Rád mal mužov slovenských, ale nepovyšoval. Keď mu činili výčitky, že maďarónov povyšuje, odvetil: že nemôže dopustiť, aby o ňom povedali, že protežuje len panslávov.

Mám fotografiu za jeho posledných dôb. Vidieť na ňom utrápenosť. Ministérium sľúbilo mu, že keď preved(i)e komasáciu, dostane pôžičku, ktorá by sa intabulovala na majetok biskupský a prešla i na nástupcov. Po prevedenej komasácii ministérium nedalo, čo bolo sľúbilo. To bolo príčinou jeho neprajných pomerov hmotných.

Odpustite, že tak krátky som v tom, čo som bol zasľúbil!

Vám úprimne oddaný Fr. V. Sasinek

V Mariecelle 17. aug. 1897

(SAPL)



[935] List Svetozára Hurbana Františkovi Víťazoslavovi Sasinkovi z 12. augusta 1897 sa nepodarilo nájsť. Z kontextu Sasinkovho listu však vyplýva, že ho Vajanský požiadal o údaje a materiál k štúdii Život Štefana Moyzesa. (O tom viac v pozn. č. 2 k listu č. 106.)

[936] Julius Plošic (1819 — 1899) — katolícky farár vo Vieske a neskôr v Horných Opatovciach

[937] Michal Chrástek (1825 — 1900) — katolícky farár a dekan v Hronskom Sv. Kríži (teraz Žiar nad Hronom)

[938] Imrich Belházy (1826 — 1901) — bol katolíckym farárom od r. 1868 v Kremnici, kde v hodnosti titulárneho opáta zomrel. Pôsobil istý čas na biskupskom úrade v Banskej Bystrici ako ceremoniár, tajomník a radca. Údaj poskytol dr. Jozef Ambruš.

[939] Tomáš Červeň (Cherveň; 1793 — 1876) — banskobystrický kanonik, pokladník Matice slovenskej až do jej zrušenia

[940] František Bertic (správne František Berlic; 1816 — 1896) — rodák z Banskej Bystrice, pôsobil od r. 1846 pri biskupskom úrade v Banskej Bystrici, od r. 1853 sa stal farárom v Sv. Kríži (dnes Žiar nad Hronom), od r. 1864 bol generálnym vikárom a od r. 1888 tit. biskupom. Údaj nám poskytol dr. Jozef Ambruš.

[941] Jozef Pantoček (1804 — 1884) — kanonik v Bratislave, od r. 1861 bol riaditeľom kňazského seminária

[942] Michal Hýroš (1823 — 1908) — od r. 1854 farár vo Sv. Kríži, kanonik, riaditeľ biskupskej kancelárie v Hronskom Sv. Kríži

[943] László Majthényi (1820 — 1908) — od r. 1867 hlavný župan v Hontianskej župe

[944] Móses kedvéért nem exequaltatom a népet (maď.) — K vôli Mojžišovi (— Moyzesovi pozn. P.) nedopustím exekvovať ľud.

[945] devastácia (lat.) — spustošenie, zničenie

[946] Árnold Stummer-Ipolyi (1823 — 1886) — maďarský katolícky biskup v Banskej Bystrici (v r. 1871 — 1886). František Víťazoslav Sasinek v Slovenskom letopise (I. 1876) na str. 80 o vzťahu Stummera-Ipolyho k Moyzesovi písal iba nepriamo v poznámke pod čiarou k recenzii diela Schematismus Historicus Diecesis Neosoliensis pro anno saeculari MDCCCLXXVI, ktoré vyšlo r. 1876 u Filipa Macholda v Banskej Bystrici, opravujúc niektoré nesprávne tvrdenia v diele („Podobne v stručnom životopise nesmrteľnej pamiatky biskupa Štefana Moyzesa malo vystať to »sustentabad«, lebo ako rodný Slovák a biskup slovenských veriacich nebol »nimius« vo vzdelávaní slovenskej mluvy, to činiac, čo činiť mal; a poskytujúc podporu (subvenciu) cirkevnému časopisu „Cyril a Method“ len napomáhal… ho nie ale vlastnými nákladmi vydržiaval… Veď sa ten časopis nedával zdarma, lež za predplatky“). Sasinek zrejme naráža na tento text. Na str. 43 mohlo vystať to „nimius“.

[947] efektár (spr. lat. refektár) — kláštorná jedáleň

[948] Išlo asi o Sasinkove hry typu: Posledné doby zo života Sv. Adriana Mučedníka Kristowého; Krátka kresťanská smutnohra ku meninám Vysoce Velebného Otca Adriana Klinko v Rakúsko-Uhorskej Provincii Rádu Bratrow menssich Kapucinow Náčelníkovi wenowaná — W Pressporku 1854.