List 111. Jaroslav Věšín S. H. Vajanskému

Drahý Sveto!

Ako je snad známo od Zacheja,[958] povolilo ministerstvo všetky moje požiadavky, a preto musím od 1/12 XI. zaujať stanicu. Aby sa všetkým nedorozumeniam predišlo, teda prosím, aby N. N. priniesli len v tom zmysle lokálku, že som ministerstvom vymenovaný za „deržavný“ I-vo stepenný (ordentlich) professor na „životopiseckom dŕžavnom učalištu“[959] v Sofii — a nie ako — neviem, prečo ma v Martine na „direktora“ dali avanžovať. Nieto direktora pri našom učilišti, lebo len minister je náš pán (nateraz Vazov) a my mezi sebou na rok volíme správcu čili „rectora“ — teda každý rok druhého. Odpusť, že slúbená skicca ešte len u mňa sa nachodí, ale ver, že na ten čas som v samom rozčúlení. Robota spediteury atd. Ale teraz pri pakovániu pridem aj na skiccu, ktorú som Ťa sľúbil.[960] Tiež fajočku pribalím, ačkolvek sa obávam, že ju na Collamtu zhabú.

Kým prídem do Sofie, budem Ti viacej písať. Na teraz Vás všetkých srdečne pozdravujem ako Váš starý táta.

Mnichov 14. X. 897

P. S.

Tento Melfelber[961] má naozaj biedu! Ľutujem ho — ale — nemalo to byť!

(SAPL)



[958] Pozri Menoslov… č. 135.

[959] Na základe tohto listu napísal — zrejme Vajanský — noticku Jaroslav Věšín, Národné noviny XXVIII (1897), č. 238, v ktorej písal: „Náš dávny priateľ a verný umelecký interpret slovenského ľudového bytu maliar Jaroslav Věšín, doteraz v Mníchove bývajúci, vymenovaný je bulharským ministrom osvety za riadneho dŕžavného I. stupňa profesora na „Živopiseckom dŕžavnom učilišti“ v Sofii, teraz novoutvorenom to ústave umeleckom. Blahoželáme umelcovi k tomuto vyznamenaniu a máme nádej, že ani pod Vitošom nezabudne na podtatranských bratov, ktorým toľko znamenitých diel venoval. Věšín po tieto dni rozlúčil sa s Mníchovom, aby zaujal novú postať uprostred bratského národa bulharského.“

[960] Skicu sľúbil Věšín v liste Vajanskému z 3. 9. 1897. (List č. 309.)

[961] Žigmund Melfelber (1843 — 1923) — advokát v Martine