Úvod / Nyitóoldal
   
 
Oto Psenak  12-07-07   4,220  
0
Nepochybne jednou z najlepších kníh posledného obdobia vo svojom žánri sú memoáre Agnešy Kalinovej "Mojich 7 životov", ktoré vyšli v marci vo vydavateľstve Aspekt. Prešovská rodáčka, ktorá prežila Holocaust v Budapešti kým jej rodičia zostali na Slovensku a zahynuli, začala po vojne nový život v očarení ideálov budovania beztriednej spoločnosti.  

Po r. 1948 pracovala v redakcii Nového slova, odkiaľ musela odísť v r. 1952 v rámci antisemitskej kampane v KSČ. Neskôr už ako spolupracovníčka Kultúrneho života prežívala dogmatizmus i postupné uvoľňovanie a príchod Pražskej jari, ktorej symbolom na Slovensku bol práve tento týždenník.
Ťažké časy pre Agnešu Kalinovú nastali po okupácii v auguste 1968. Šikana zo strany režimu vyvrcholila 7 týždňovou vyšetrovacou väzbou, pre jej manžela Ladislava Jána Kalinu však skončila ešte horšie - rokom väzenia v Ilave. Koncom 70-tych rokov režim začal povoľovať emigráciu nepohodlných ľudí, medzi inými sa do Mníchova vysťahovali i Kalinovci - vtedy 54 ročná Agneša a jej 65 ročný mažel spolu s dcérou Júliou. Agneša sa uchytila v spravodajstve Rádia Slobodná Európa, jej manžel, hoci s postupne chradnúcim zdravím, sa úspešne presadil so svojimi publikáciami z oblasti humoru a kabaretiérstva.
Knihu, nabitú faktografickými podrobnosťami, možno čítať aj ako svojráznu učebnicu dejín 20. storočia (žiaľ chýba jej menný register). O mnohých postavách kultúrneho a politického života povojnového Slovenska získavame nové podrobnosti:

Vladimír Clementis
Kým G. Husák, ku ktorému autorka na začiatku cíti sympatie (Kalinovej kolegyňa V. Millerová je dokonca Husákovou budúcou manželkou)  sa v ponímaní A. Kalinovej postupne stáva výrazne negatívnou postavou, V. Clementis ostane navždy svetlým idealistom, obeťou osobnej pomsty J. Stalina. Keď sa A. Kalinová dostane tesne po vojne do Paríža, na zasadaní OSN vystupuje Clementis. "Počula som tam pôsobivo rečniť Vladimíra Clementisa" spomína. Za jeden zo svojich najodvážnejśích  skutkov považuje, keď sa na novnárskom zjazde z chvíľkového popudu postavila a presvedčila prítomných na počasť čerstvo rehabilitovaného Clementisa držať minútu ticha.
str. 194. V tom čudne poskladanom spolku sprisahancov [v procese so Slánskym] sa objavil aj Vladimír Clementis. V Bratislave hovorili o Clementisovi s veľkou úctou všetci, ktorí ho tu v predvojnovom období poznali. Okamžite po prečítaní obžaloby sme si však spomenuli, že Clementis sa v období po Mníchove dostal do Paríža ako politický emigrant. Keď Nemci napadli Poľsko a Sovietsky zväz hneď na to s nimi uzavrel pakt a sám obsadil východnú časť Poľska, Clemetis sa v Paríži - nie ako jediný - dištancoval od hanebného paktu Ribbentrop-Molotov a za to ho hneď tam, v Paríži vylúčili z komunistickej strany. Po páde Paríža prešiel do londýnskej emigrácie, zapojil sa do práce v odboji, pravidelne vystupoval v slovenskom vysielaní BBC. Po vojne sa stal námestníkom ministra zahraničných vecí, do strany už predtým zasa vstúpil, presnejšie, milostivo ho tam prijali späť. Po záhadnej smrti Jana Masaryka sa stal ministrom, navonok bolo všetko v poriadku, ale keď ho zatvorili, vybavilo sa mnohým v pamäti práve toto jeho parížske previnenie a s tým tušenie, že je to Stalinova pomsta za to, že mal námietky proti nemecko-sovietskemu paktu.
Ako ste si vysvetľovali, že komunisti idú po ľuďoch z vlastných radov ?
Dnes už presne neviem, čo a koľko sme už vtedy vedeli o úlohe sovietskych poradcov v tých procesoch, ktorá sa neskôr ukázala ako rozhodujúca. V roku 1951 zatvorili aj Novomeského,
Husáka, Holdoša a ďalších takzvaných slovenských buržoáznych nacionalistov. V kampani proti buržoáznymi nacionalistom sme videli rozkol medzi starými, málo rozhľadenými
robotníckymi kádrami v strane, ako bol Karol Bacílek a Viliam Široký na jednej strane a mladšou, akademicky vzdelanou, mestskou komunistickou inteligenciou, pre ktorú si vymysleli tú buržoázno-nacionálnu nálepku.

str. 223 Na jar 1964 som bola ako členka poroty FIPRESCI na filmovom festivale v San Sebastian. Bolo to pár mesiacov po zjazde československých novinárov, na ktorom som navrhla, aby sme držali minútu ticha za Clementisa. Tým som sa vtedy veľmi „preslávila". Naša taktika v tých časoch bola ísť na doraz, skúšať, pokiaľ sa dá.
Vladimír Mináč
Je zaujímavé, ako sa v knihe objavuje postava Vl. Mináča, istý čas šéfredaktora Kultúrneho života. V prvej zmienke sa objaví mladý a milý Vlado, skvelý kolega. Úplne chýba zmienka o eseji "Tu žije národ" ktorú Mináč v Kult. živote publikoval a ktorá nadlho určila dodajme silno protimaďarský)  diškurz v slovenskej spoločnosti. Na záver sa s Mináčm stretávame ako predsedom previerkovej komisie, ktorý sa po "kaviarenskom rozhovore" s býv. kolegyňou rozhodne o jej vyškrtnutí zo strany, čím odśtartuje jej spoločenské znemožnenie, nemožnosť zamestnať sa a pod.
str. 272. Prišli stranícke previerky, preveroval ma Vlado Mináč. Neviem, kto ešte sedel v komisii, asi niekto z mestského výboru strany. Už si nepamätám ani na ten náš dialóg, ale išlo o Kultúrny život. S Vladom Mináčom sme si veľmi kamarátsky zapolemizovali Opýtal sa ma, či si stále myslím, že bolo správne, čo a ako sme v Kultúrnom živote písali a uverejňovali. Odpovedala som mu, že som absolútne presvedčená, že to, čo sme robili, bolo správne. On povedal: „To si myslíš ty, a ja si myslím, že nemáš pravdu." Povedal to v takom tóne, ako keby sme diskutovali niekde v kaviarni. Myslím, že dvaja ďalší, čo tam sedeli, sa nám do rozhovoru neplietli. Celé to trvalo pár minút. Potom mi písomne oznámili rozhodnutie komisie, na ktoré som dodnes veľmi hrdá, a síce, že ma vylučujú z Komunistickej strany Slovenska za to, že som spoluzodpovedná za nesprávnu líniu Kultúrneho života. Hneď po mne preverovali Joža Boba a Dušana Kužela, aj ich vylúčili zo strany. Možno keby som sa bola kolenačky plazila a schvaľovala vstup vojsk, boli by ma omilostili. Ale v podstate ma zavolali nato, aby ma vylúčili zo strany, a ja som už o členstvo v strane vôbec nestála.
Vylúčil ťa tvoj bývalý šéfredaktor, ktorý sa v šesťdesiatych rokoch správal priateľsky, však ?
Mináč bol naozaj dlho náš dobrý kamarát, však som ho aj vychvaľovala ako šéfredaktora v päťdesiatych rokoch. Potom šéfoval v Slovenských pohľadoch, ale stále písal aj do Kultúrneho života. A na zväze spisovateľov sa nás zastával, keď bolo treba. Zlomilo sa to približne v roku 1963. Paľo Stevček ako šéfredaktor Kultúrneho života vtedy odmietol uverejniť druhú časť Mináčovej dvojpoviedky Nikdy nie si sama. Náhodou som stála nablízku, keď mu to Paľo s tou svojou rozkošné netaktnou priamosťou oznámil. Na Mináčovu otázku, prečo tú poviedkunezaradil do čísla, sa usmial a povedal: „Lebo to nie je dobré, Vladko!" Mináč sa otočil na podpätku, pribuchol za sebou dvere a viac do redakcie nevkročil. Bolo toho iste viac, mladí kritici, ktori stáli na strane nastupujúcej literárnej generácie, sa doňho sem-tam poriadne pustili a Mináč ich za to nazval teroristami. No a potom niekedy v polovici sesťdesiatych rokov ho zvolili, presnejšie vybrali do Ústredného výboru KSČ a ocitol sa na druhej strane barikády
Keď sme sa náhodou stretli, bol kamarátsky a trochu zádrapčivý ako vždy.

Martin Vietor
V pamätiach A. Kalinovej sa stretávame s postavou a rodinou Martina Vietora, jej bratranca. O dr. Martinovi Vietorovi treba vedieť, že v 60-tych rokoch pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na právnickej fakulte UK kde sa zviditeľnil hlavne svojou knihou "Dejiny okupácie južného Slovenska" vydanou v r. 1968. Jej tendenčný, protimaďarský charakter bol od prvej chvíle zjavný.
str. 33 Teta Serena  mala troch synov... Najstarší, právnik Martin si robil právnickú prax v kancelárii u Petrovho otca v Prešove, predtým študoval v Bratislave a tam patril do partie  ľavicovo orientovaných intelektuálov s Eugenom Loblom, Edom Frišom, poznal sa s Novomeským a s ďalšími davistami. Oženil sa s prešovskou právničkou Marikou. Moja teta Serena ju milovala. Keď doštudovali, Martin s Marikou si v Senci otvorili advokátsku kanceláriu ešte s ďalšou dvojicou mladých právnikov: so Štefanom Kadárom, starším bratom budúceho filmového režiséra Jána Kadára a s jeho ženou. Martinov svokor doktor Ferbstein organizoval vysťahovalectvo do Palestíny... Marikini rodičia na ňu z Izraela naliehali, aby prišla za nimi. V roku 1938 odišla do Palestíny na návštevu a oni ju už v tých neistých časoch nepustili nazad. Vypisovala Martinovi, aby prišiel za ňou, ale on nemal vôbec záujem vysťahovať sa do Palestíny. Zostal v Senci, ktorý pripojili k Maďarsku. Odtiaľ sa neskôr dostal do Budapešti...
str. 76 V Budapešti v tom čase býval aj môj bratranec Martin, syn maminej sestry zo Spišskej Novej Vsi, ten, ktorý mal predtým v Senci advokátsku kanceláriu. Senec tiež pripojili k Maďarsku, a tak si tam advokátsku kanceláriu nemohol udržať. Bolo to pre neho ťažké, ustavične si musel predlžovať povolenie na pobyt, pretože to automatické maďarské občianstvo sa vzťahovalo len na ľudí, ktorí boli už vyše desať rokov predtým prihlásení v obciach obsadených Maďarmi. On býval v Senci len štyri alebo päť rokov, predtým žil v Bratislave.
Takých ľudí bolo v tom čase zrejme viac, však ? Väčšinou sa vrátili na Slovensko. Martin sa nechcel vrátiť, zrejme sa mu zdalo, že v Maďarsku sa skôr nejako uchytí. Z hľadiska možnosti prežitia pre Žida sa mu už v roku 1939 určite Slovensko javilo horšie ako Maďarsko, hoci on vôbec nebol nijaký maďarský vlastenec. Vedel slušne po maďarsky, ale nemal maďarské školy. Martin bol ľavicovo orientovaný, vyštudoval v Bratislave právo, myslím, že aj osobne poznal Saňa Macha či aspoň zblízka sledoval jeho politickú dráhu, a vedel, čo od týchto ľudí môže čakať. V tom čase už bol rozvedený, jeho bývalá žena natrvalo zakotvila u rodičov v Palestíne. V Budapešti si našiel novú partnerku Gizelu. Bola pôvabná ako bábika s blonďavými vlasmi a živými, guľatými hnedými očami. Gizi pochádzala z Viedne, ako celkom mladá sa vydala do
Budapešti a naučila sa perfektne po maďarsky, bez stopy po cudzom prízvuku. Martin sa s ňou, myslím, zoznámil v esprese v centre Pešti, ktoré Gizi istý čas viedla. Mala syna Šaniho. Keď sa zoznámila s Martinom, Šaňo - dodnes mu v našej rodine hovoríme Šaci - sa do Martina zamiloval ešte prudšie ako jeho mamička. Bývali asi desať minút peši od tety Herty.
Gizi ma prijala s otvorenou náručou. Šaci mal vtedy jedenásť rokov, hneď sme sa skamarátili. Bola som u nich pečená-varená. Gizi sa doobeda pekne obliekla, starostlivo sa namaľovala,
bola to krásna veľkomestská panička, a zobrala ma do svojho bývalého espresa na kávu. Šaci bol v tom čase v škole. A keď prišla domov, vyzula si topánky na vysokých podpätkoch, pre-
zliekla sa do nejakého domáceho oblečenia, urobila poriadok a začala variť. Všetko jej to išlo šikovne od ruky. Jedla navarila pre oboch svojich mužov velikánske porcie a mimoriadne mi to
vždy chutilo. Takto som si v Budapešti nažívala nejakých šesť týždňov, ale bolo jasné, že to nie je nijaké riešenie.
Pokračoval tam Martin vo svojej advokátskej praxi ?
Nie, aby sa nejako uživil, začal pod pseudonymom písať detektívky. Gizi mu vybavila kontakty v nejakom vydavateľstve.

str. 132 Môj bratranec Martin sa vrátil z Budapešti aj so svojou rakúsko-maďarskou ženou Gizi a synom Sacím. Gizi, ktorá bola dovtedy vždy vyrovnaná a usmievavá, bola v Bratislave dosť stratená, nevedela po slovensky a po nemecky či po maďarsky si na ulici ani netrúfala prehovoriť Ale Martina skutočne milovala, chcela s nim byť. bol to úžasne dobrý otec pre jej syna, rozhodla sa teda, že si tu zvykne. Ja som ju veľmi ochotne začala učiť. Kúpila som si gramatiku a učila som Gizi a joj o čosi mladšiu priateľku, ktorá tiež prišla s mužom z Pešti do Bratislavy.
str. 311 Občas som sa radila aj s Martinom Vietorom, ten však bol z celej situácie dosť bezradný a ani nebol v bohvieakej forme, mal za sebou ťažký infarkt, ťažko niesol, že ho predčasne poslali do penzie z právnickej fakulty, kde prednášal dejiny práva.
str. 341 V tom období nám začali zomierať blízki Iudia. Môj bratranec Martin Vietor dostal druhý infarkt na ulici, blízko domu, kde bývali. Na druhý deň v nemocnici zomrel. Len pár mesiacov predtým sme oslávili jeho sedemdesiatku. Gizi bola po jeho smrti úplne stratená, nerozveselil ju ani syn, ani vnuk, ani kamarátky z redakcie Uj szó, ktoré za ňou chodievali.
Juraj Fabián
str. 409
Poobzerala som sa a stál tam vedľa Ďuro Fabián - predtým bol novinárom v Práci, potom sa dostal do Historického ústavu SAV. Kedysi rozpútal v Kultúrnom živote prudkú diskusiu na tému, či bolo škodlivejšie ľudáctvo, alebo čechoslovakizmus, tá diskusia značne prispela k rozkolu medzi slovenskou inteligenciou aj v reformnom hnuti. Duro Fabián vtedy napísal, že čechoslovakizmus, aj keď máme proti tomu svoje výhrady, je stále lepší ako šovinistické a antisemitské ľudáctvo a ja som s tým plne súhlasila. Teraz tam stál a počúval tie zúrivé nacionalistické reči hore na námestí a na druhej strane vedľa nás stála Helenka Hiršová, moja do Kanady vyemigrovaná kamarátka moravsko-ruského pôvodu, jej muž Peter, ktorý už nežil, bol zasa židovského pôvodu. Tak sme tam stáli a len sme ticho zalamovali rukami.
"Maďarská stopa" v pamätiach "Ági" Kalinovej
Jedna z najzaujímavejśích stránok knihy je otázka vzťahu k Maďarom, ako sa objavuje na stránkach pamätí. Materinčinou A. Kalinovej bola maďarčina (dozvedáme sa to pravda nie priamo od nej, ale od J. Juráňovej v jednej z otázok) a minimálne časť rodiny bola naďalej maďarského zmýšľania, napriek tomu jej vzťah k maďarstvu a Maďarsku bol značne rezervovaný. V idealizácii Československa a používaní čsl. ideologických klišé vidno stopy školského systému. Autorka sa napr. čuduje, ako mohol byť jej dedo - ako Žid - prednostom stanice za starého režimu v Uhorsku. Na inom mieste na otázku, odkiaľ sa v multinárodnostnom a tolerantnom Prešove tak odrazu vzala národnostná nenávisť, odpovedá, že to musel byť prejav spodiny, frustrovaných ľudí, kariéristov a populistov, výsledok davovej psychózy... Ako však mohli tieto javy zapustiť korene a nadobudnúť taký rozsah v demokratickom a tolerantnom Československu, autorka neskúma. V skutočnosti šovinizmus a národnostnú nenávisť zasial práve československý režim. To on naučil Ľudákov, že je prípustné použiť štát na vylúpenie jedných skupín obyvateľstva a korumpovanie ich majetkom skupín iných. Že je legitímne vyhnať z krajiny 100 tisíc "zbytočných" ľudí potom, ako ich existenčne znemožnil. Autorka popisuje svoje detstvo v demokratickom Československu ako idylu a vôbec nepostrehla, akú deštrukciu v spoločenskej morálke a úcte k tradičným hodnotám čsl. režim priniesol a akú hru rozohral s niektorými spoločenskými skupinami, napr. s maďarskojazyčnými Židmi - keď cenou za ich spoločenské napredovanie bola jazyková, kultúrna a hodnotová "transformácia". Proces vedomého včleňovania sa do slovenskej spoločnosti a vyčleňovania z tej maďarskej je v knihe zjavný. Dokladov o postupnej zmene identity nájdeme v knihe veľa: "Laco sa vtedy ešte nevolal Kalina, ale Laci Schwarz".
str. 13 Aký jazyk prevládal v Prešove v tom čase ?
Koncom 19. storočia, v časoch silného maďarizačného hnutia, mal Prešov ešte relatívne veľké percento nemecky hovoriaceho obyvateľstva, no maďarizačný tlak išiel proti všetkým menšinám - aj proti nemeckej. Na konci 19. storočia sa Prešov zmaďarizoval, no a po vzniku Československej republiky prišla zasa slovenská renacionalizácia. Najneskôr od polovice dvadsiatych rokov aj v Prešove prevládala slovenčina, aj keď silno štepená pre mňa krásnym šarišským dialektom. Po odchode rakúsko-uhorského administratívneho aparátu prišli Česi a popri nich tu boli aj čoraz početnejší slovenskí úradníci, učitelia, profesori, no a od konca 18. storočia tu žilo aj židovské obyvateľstvo, ktoré bolo rozdelené do dvoch, občas aj proti sebe stojacich, skupín. Na jednej strane boli pobožnejší, ktorí sa venovali najmä remeslu a obchodu, na druhej strane reformní, čiže neologickí Židia. Ich túžbou bolo prispôsobiť sa modernej dobe vzdelaním, životným štýlom tak, aby splynuli s ostatnými, čiže aby sa asimilovali. Táto pestrá zmes tu nažívala v pokoji a aspoň zdanlivej zhode. Vytvárala veľmi živé, pestré, kultúrne prostredie, ktoré si navzájom konkurovalo a aj sa ovplyvňovalo.

str. 14 K akej komunite patrila tvoja rodina ?
Komunita, do ktorej patrili moji rodičia, pomerne výrazne udávala tón v medzivojnovom Prešove v mnohých smeroch. Skladala sa - hovorím tu o generácii svojich rodičov - najmä
z veľmi asimilovaných Židov. Boli to advokáti, lekári, vplyvní ľudia. Poväčšine patrili do neologickej židovskej náboženskej obce (dnes sa skôr používa pojem reformovaná židovská obec).
Odmietali sa definovať výlučne svojou náboženskou príslušnosťou, až na malé výnimky odmietali židovstvo ako národnosť. V Prešove a vôbec na východnom Slovensku bolo predvojnové slovenské národnouvedomovacie hnutie prislabé, aby ich v mladosti upútalo. Chodili do uhorských, čiže maďarských stredných a vysokých škôl, týmto prostredím sa cítili plne akceptovaní a tejto kultúrnej orientácii ostali verní aj z akejsi sentimentality. Prvú Československú republiku, jej demokratický a tolerantný základný tón a masarykovské ideály prijímali s uznaním a s vďakou aj ako kontrast k výrazne antisemitskému Maďarsku admirála Horthyho.

str. 15 Prešov teda bol zrejme dosť tolerantný, však ?
Prostredie, v ktorom som vyrástla, a prostredie škôl, najmä prostredie gymnázia, bolo tolerantné. Ale potom neskôr som narazila aj na čosi iného. Vedela som čosi o Hlinkovej slovenskej ľudovej strane, ako aj o tom, že sa aj u nás, nielen v hitlerovskom Nemecku, hlása antisemitizmus. Sama som však za celej prvej Československej republiky na takýto prejav nenarazila, nik mi nenadával do Židoviek, deti na mňa nič takého nepokrikovali. O to citlivejšie som na to reagovala o pár rokov neskôr, nebola som na to pripravená. To je rub idyly môjho detstva.

str. 28 Môj otec pochádzal z Košíc, ale môj starý otec bol zamestnancom štátnych dráh. Je veľmi zvláštne, že za Rakúska Uhorska mohol byť Zid železničným, teda štátnym úradníkom, dokonca prednostom stanice. Môj otec sa narodil v roku 1888 v Satu Mare, v dnešnom Rumunsku, vtedy to bolo uhorské Sedmohradsko, Szatmár. Starý otec bol neskôr prednostom malej stanice niekde na juhu v maďarskej puste, v obci Kiskunhalas, ak si to správne pamätám.... Keď mal môj otec šestnásť rokov, zomrel mu otec a vrátili sa s mamou, staršou sestrou Adelou a mladším bratom Arpádom do Košíc. Tam otec vychodil ešte za Rakúska-Uhorska obchodnú akadémiu. Bola to maďarská škola, v Košiciach dominovala maďarčina. Otec nikdy nežil v slovenskom jazykovom prostredí. Keď potom prišiel do Prešova a viedol banku, pociťoval to ako verký nedostatok a nejaký čas k nám chodieval pán profesor Žilka, slovenčinár z evanjelického kolégia, a učil ho po slovensky.
Tvoji rodičia sa zhovárali medzi sebou aj s tebou po maďarsky, vychovávateľka s tebou hovorila po nemecky, v škole si hovorila po slovensky - ako si sa rozprávala so svojimi rovesníkmi, s bratrancami, s kamarátkou ?
S deťmi len po slovensky. Odkedy sme začali chodiť do školy, veľmi rýchlo sme prešli na slovenčinu. Na gymnáziu sa cez prestávku patrilo hovoriť nárečím, teda po šarišsky.

Ľavicové politické presvedčenie ako determinant vzťahu k Maďarsku regenta Horthyho
str. 29 Teta Adela bola od otca o päť rokov staršia. Vydala sa za svojho bratranca Zoltána Farkaša, ktorý bol vyštudovaný právnik. Boli len krátko spolu, keď vypukla prvá svetová vojna a on musel narukovať. Mali dve malé deti - bratranec Pali sa narodil v roku 1913 a sesternica Edita v roku 1911. Keď sa od severu priblížil front, teta Adela aj s deťmi ušla do Budapešti a tam dostala úradnú správu, že jej muž padol. Neuverila tomu, tvrdila, že to určite nie je pravda, lebo by to predsa cítila. A ujo Zoltán sa naozaj vrátil, ale až niekedy v roku 1919 alebo 1920 nejakou strašnou okľukou cez Sibír a Čínu. Vrátil sa ako presvedčený sociálny demokrat. Mal potom v Košiciach advokátsku kanceláriu, ale sústavne sa venoval aj politike, stal sa jedným z organizátorov maďarskej sociálnodemokratickej strany, ktorá sa neskôr spojila s československou sociálnou demokraciou Začiatkom tridsiatych rokov ho zvolili za senátora.

str. 50
Strýka [po r. 1938] držali v internačnom tábore o čosi dlhšie ako rok. Keď ho pustili, zakázali mu vrátiť sa do Košíc. Určili mu prikázaný pobyt v Budapešti, tam mal žiť pod policajným
dozorom a hlásiť sa na policajnej stanici raz za týždeň alebo za dva. To všetko preto, že sa spolčil s Čechmi. Mal vtedy páťdesiatsedem rokov. Už nikdy nemohol pracovať ako právnik,
vôbec nemohol nastúpiť do nijakého zamestnania.

Prevzatie moci na Slovensku Ľudákmi, Holocaust
A. Kalinová popisuje rozpad Československa a stratu pocitu bezpečia veľmi plasticky. Holocaust prežila v Budapešti ako chovankyňa kláštora Dobrého pastiera.
str. 43 Koncom tridsiatych rokov sa schyľovalo k vojne. Kedy si to pocítila najvýraznejšie ? Jeseň 1938 neznamenala len odtrhnutie Košíc, ale aj autonómiu Slovenska. Tá mala vtedy korigovať prehnaný centralizmus československého vládneho systému. V rámci autonómie sa však na Slovensku okamžite začal pestovať antisemitizmus. Bola som s tým konfrontovaná hneď na jeseň 1938. Sotva som vtedy vnímala, ako sa menili či zlučovali politické strany, že nastala zmena politickej štruktúry. Ale že sa vytrácal dovtedy prevládajúci tolerantný tón, to som vnímala. Dovtedy v Československu v mojom poňatí židovská otázka neexistovala ako niečo, čo by sa malo riešiť. V Československu sa predsa oficiálne odmietalo štvanie a diskriminácia, akú nastoľoval v Nemecku Hitler. Vedela som, že aj inde sa prejavujú antisemitské tendencie, že v Maďarsku majú na univerzitách numerus clausus, čiže percento židovských študentov napríklad na medicíne nesmelo presiahnuť percentuálny podiel Židov z celkového počtu obyvateľstva krajiny. Napriek tomu som nerátala s tým, Ale ešte predtým, na jeseň 1938, tesne po Mníchove vyniesli na podobnej schôdzke vo Viedni - tentoraz s Mussolinim - viedenský verdikt a to sa nás dotklo oveľa bezprostrednejšie než obsadenie Sudet, lebo od nás odtrhli Košice. Maďarsku prisúdili mesto, kde som mala tetu Adelu s ujom Zoltánom, Editu a Paliho. Bol to silný zásah do môjho života a vôbec do života ľudí v celom okolí, veď Košice boli veľmi blízko a hraničná čiara bola zrazu nejakých dvadsať alebo dvadsaťpäť kilometrov od Prešova.
str. 47 A už zakrátko sme prežili skutočný šok: 14. a 15. marec 1939 - vyhlásenie samostatného slovenského štátu a okupáciu Prahy. To sme už pociťovali ako ťažký úder, ba zemetrasenie, veľké zneistenie, hoci už aj za autonómie bolo v novinách protižidovské štvanie, gardistické maniíéstácie, všeličo sa vykrikovalo, objavovali sa nechutné nápisy na stenách.
Kde sa zobrala v multinárodnostnom a tolerantnom Prešove toľká nenávisť ?
Ja som to vnímala do veľkej miery ako prejav spodiny, no presnejšie analyzovať som to vtedy nevedela. Je to predsa všade rovnaké: populizmus rýchlo zaberá u nespokojných, frustrovaných a pridajú sa takí, čo vetria zisk a slávu, ak budú vykrikovať hneď v prvom rade. Ale iste som to celkom takto nerozoberala. To vykrikovanie a pochodovanie gardistov sa mi videlo len hlúpe a odporné a doma zaznel aj pojem masová psychóza.
str. 42 Neskôr, asi o rok som bola ešte raz v cudzine, u tety Herty v Budapešti, kam medzitým preložili jej muža. Ale to sa mi až tak nerátalo. Budapešť mi bola priveľká, padalo to na mňa,
páčilo sa mi len dunajské nábrežie s pestrou klenbou mostov. Akoby som už mala nejakú predtuchu, že to pre mňa nie je dobré mesto.

str. 103 A potom to prežili na tých lazoch aj s deťmi. Rozprávali mi, že Gizka, tá mladšia, nechcela hovoriť po maďarsky, keď - sotva päťročná - prišla do kláštora. Veruška ako staršia a rozumná jej stále pripomínala, že nesmie hovoriť po slovensky. A Gizka sa potom schovávala v kuríne a tam sliepkam potajomky čosi rozprávala po slovensky.
str. 149 Prejavoval sa po vojne v spoločenskom a politickom živote vplyv bývalých ľudákov ?
Pár zúrivých gardistov som si pamätala z Prešova, ale za tých pár mesiacov, čo som tam strávila, som ich nestretla. Vravelo sa, že poväčšine ušli pred postupujúcim frontom. Proces s Tisom, ktorý bol v roku 1947, som sledovala, pokiaľ sa zverejňoval.
Pamätám sa, že Laco bol so štábom spravodajského filmu na letisku, keď ho aj s Tukom a s ďalšími priviezli z Nemecka. Pre mňa tento proces znamenal - takisto ako norimberský súdny
proces - oprávnené odsúdenie vojnových previnení. V Tisovi som videla a vidím zosobnenie pokryteckého pseudokresťanstva slovenského štátu. A dodávam, že si vôbec nemyslím, že
jedinou negatívnou stránkou jeho vládnutia boli dôsledné protižidovské perzekúcie a diskriminácia, ktorá sa začala už za autonómie, na sklonku prvej československej republiky.


str. 150
Zástancovia vojnovej Slovenskej republiky argumentujú tým, že deportáciám sa nedalo zabrániť, že prebiehali v celej Európe, čo si o tom myslíš ?
Prebiehali, to je pravda, ale slovenský štát si nemusel pošpiniť ruky nadprácou, hoci od jeho vládcov osobne zaviazaných Hitlerovi nikto neočakával postoje, akými sa prejavili vtedajší politici v Dánsku či sčasti v Bulharsku. Moje rovesníčky a len o čosi staršie židovské dievčatá zo Slovenska boli prvými - zakladajúcimi obyvateľkami najhoršieho ženského tábora v Auschwitz--Birkenau. V tom čase, teda v prvých mesiacoch roku 1942, sa deportovalo iba z krajin pod bezprostrednou vojenskou okupáciou, pred ktorou, ako tvrdia zástancovia takýchto názorov, Tiso predsa Slovensko „zachránil". Už som spomínala, že keď som v tom čase ušla do Maďarska, budapeštianska židovská mládež s neveriacim údivom načúvala mojim slovám o rôznych a pestrých podobách diskriminácie, ktorú som v slovenskom štáte zažila. Oni ešte mohli navštevovať strednú školu, chodili do kina i do divadiel, žili si ako vždy, aj keď práve v Maďarsku zaviedli prvé protižidovské zákony po prvej svetovej vojne. Deportácie, ktoré sa začali v Maďarsku, keď tam v marci 1944 vkročili nemecké vojská, boli neúprosné. Nestihli však už postihnúť naplno židovské obyvateľstvo Budapešti. A ľudia, ktorí sa dostali do pekla koncentrákov na necelý rok, mali podstatne väčšiu nádej prežiť než obete z prvých slovenských transportov, ktoré o mnohé, nekonečne dlhé mesiace skôr vyviezli zo Slovenska do Osvienčimu či do východného Poľska.

Znovuzačínanie po vojne,  zmena priezvisk a vedomé rozhodnutie asimilovať sa


str. 141 Židovská mládež a tí, ktorí mali tak do štyridsať, štyridsaťpäť rokov a mali nemecké alebo maďarské mená, si po vojne vymýšľali nové priezviská, aby sa tak dištancovali od tradičnej
jazykovej blízkosti židovstva k nemectvu, a aj preto, že ak by si ponechali nemecké mená, mohla by sa na nich - na obete nacizmu - vzťahovať vtedajšia protinemecká diskriminačná
atmosféra. Vtedy sa to na úradoch podporovalo, išlo to hladko. Každý si mohol zmeniť meno, najmä nemecké mená sa menili a robili to aj ľudia, čo neboli Židia. Vtedy bola taká strašná
diskriminácia Nemcov a ľudí nemeckého pôvodu, že každý, kto chcel zostať na Slovensku, lepšie obišiel, aj ak nebol Žid, ak sa nemeckého priezviska zbavil. Zmena mena u ľudí židovského pôvodu znamenala, že sa rozhodli pre asimiláciu so slovenským národom, nech je, aký je. Dá sa to teda povedať aj tak, že to bol určitý pokus zatajovať svoj „židovský pôvod", nedávať ho do prvého plánu, nebyť stotožňovaný s prenasledovanou a mnohými nenávidenou rasou. Lebo však boli takí, ktorí nám neodpustili ani to, že sme vôbec prežili a že sme sa dokonca vrátili, prípadne sme mali odvahu žiadať späť ukradnutý majetok. Ja som si to,  pravdupovediac, vtedy tak plne neuvedomovala. Utešovala som sa, že ľudia sú všelijakí a zadubencov s rasovými predsudkami si nemusím všímať, stačí, keď sa im budem vyhýbať.

str. 150
Z týchto postojov zrejme do veľkej miery vyplývalo aj ľavičiarstvo - Tvoje i ľudí tebe blízkych, a preto ste videli perspektívu v komunistickej strane ?
Do roku 1948 sme sa obaja s Lacom takmer bez výhrad angažovaii za komunistickú stranu. Isteže, celkom nesporne to u mňa vyplývalo predovšetkým z mojich skúseností, ba priamo z ustavične potlačovanej traumy z vojnových rokov. Pre mňa sa tieto roky začali už Mníchovom, teda na jeseň 1938. Napriek všetkému ponižovaniu a príkoriam, ktoré som tu ako celkom mladá a bez akéhokoľvek vlastného previnenia prežila, napriek strate blízkych, nad ktorou sa mi dodnes zviera srdce, som bola rada, že som nazad na Slovensku. Chcela som tu žiť, cítila som sa tu doma, prešiel ma pocit cudzoty, bezmocnej vysotenosti, nesvojprávnosti, ktorého som sa za tie roky v Maďarsku nikdy nezbavila. Pochopiteľne som si neželala návrat pomerov, pred ktorými som musela ilegálne ujsť, aby som si zachránila život. Nechcela som ani, aby tu čo len čiastočne rozhodovali politici, ktorí ako dospelí ľudia s týmito pomermi, s celým fašizujúcim ľudáckym nacionalizmom súhlasili alebo ho dokonca aktívne podporovali. Práve prízrak slovenského nacionalizmu, ktorý ma len preto, že som sa narodila v židovskej rodine, apriórne vylučoval z tunajšieho spoločenstva, ma desil a odpudzoval.

Otázka "repatriácií" a odsunu maďarského obyvateľstva zo Slovenska po 2. sv. vojne v pamätiach A. Kalinovej
str. 133 Hneď po vojne sa začala veľká a dosť pochybná akcia zvaná „repatriácia" - výmena obyvateľstva medzi Sloven-skom a Maďarskom, v skutočnosti viac-menej vynútené sťahovanie Maďarov zo Slovenska a lákanie Slovákov z Maďarska, z tamojšej menšiny, späť na Slovensko. Laco s Emilom Štefanom, vtedy už šéfom slovenskej tlačovej kancelárie (ZAS), nejako zorganizovali, že sme sa všetci traja v rámci činnosti tejto repatriačnej komisie odviezli do Budapešti.
142. Ako si vnímala odsuny Nemcov a diskrimináciu ľudí nemeckého a maďarského pôvodu v týchto povojnových časoch ? Vedela som, že na Slovensku sa uskutočňuje takzvaná repatriácia Maďarov ako trocha zmiernená forma či paralela odsunu Nemcov z Čiech. Hoci som s tým nikde neprišla priamo do styku, ani za svojho pobytu v Košiciach v lete 1945, nepáčilo sa mi to. A vôbec sa mi nepáčilo, že si už nik netrúfal verejne, na ulici povedať čo len slovo po maďarsky či po nemecky.
Maďarčina v rodine
str. 194 Lacova mama vedela po šarišsky, o spisovnej slovenčine nemala tušenia a vedela ešte po maďarsky. Laco rozhodol, že nech sa Julka neučí po šarišský, ale radšej po maďarsky
Stará mama sa teda Julke prihovárala po maďarsky, my zas po slovensky a Julka si tú maďarčinu pekne poslovenčovala a používala také výrazy ako „hempergovať a „gurulovať" akože váľať sa. Laco si ten jej svojrázny slovník zapisoval a celý jej ho neskôr vlepil do detského fotoalbumu. Potom sa ale v jasličkách jej slovenské jazykové schopnosti rozvíjali, a keď odtiaľ
prišla domov a stará mama na ňu spustila po maďarsky, Julka vyhlásila: „Ty so mnou takto nehovor, ja tomu nerozumiem." Tak sa skončil Julinkin prvý kurz maďarčiny. Bolo to rezolútne dievčatko.

str. 209 S Máriássyovcami ste udržiavali kontakty aj neskôr ?
Strávili sme s nimi zopárkrát aj dovolenku na Balatone. Prvý raz tuším v roku 1959 - Julka mala takých päť rokov. Na juhovýchodnej strane, kde je Balaton úplne plytký, si Máriássyovci prenajímali domček so záhradou priamo pri jazere na celú sezónu od jari do jesenne. Judita s Felixom v tom dome nemohli tráviť celé leto, tak nám to svoje letovisko ponúkli s tým, že tam s nami budú aj ich deti Katka a Ferko. Julka vtedy nevedela vôbec po maďarsky. Bolo tam naokolo v susedných domoch a záhradách plno deti zhruba v Julkinom veku. Chcela sa s nimi hrať, ale nevedela sa nijako dohovoriť. Myslela si, že keď bude nahlas hovoriť po slovensky, tak jej budú rozumieť. Kričala po slovensky, jej krik sa niesol nad vodou, a stále jej nerozumeli. Nejako to tam prežila, ešte boli dosť malí, tak sa nejako rukami-nohami dohovorili, čvachtali sa spolu v plytkej vode jazera, naháňali loptu po záhrade. A keď sme prišli domov, rovno bežala za starou mamou do kuchyne a povedala jej, že sa chce naučiť po maďarsky. Zistila, že to je na niečo dobré.
A ďalší rok sme zasa išli na Balaton, tentoraz s Trachtovcami. Prenajali sme si izby v dome vedľa Máriássyovcov, ktorí tam vtedy tiež trávili dovolenku. No a keď sa Jula objavila v záhrade, susedia neverili, že je to to isté dieťa. Vedela tak dobre po maďarsky, že tlmočila Jane a malej Eve Trachtovým.

str. 232 Teta sa [v Amerike] naučila veľmi slušne, aj keď skôr pasívne po anglicky, takže čítala romány, počúvala rozhlas a sledovala televíziu, v ktorej vtedy ešte vysielali aj veľmi zaujímavé programy Mala svoj malý okruh známych, zopár príbuzných, s ktorými komunikovala po maďarsky. Žila tam jej neter Eva s mužom lekárom a dcérkou. Bola to pre nich jediná osoba zo starého sveta, tak sa jej držali, vážili si ju.
Paulovi synovia už na mňa čakali, nebola som pre nich cudzia, lebo sme si stále posielali fotky a zrejme o mne v rodine často hovorili. Keď sme sa teraz s Paulom rozprávali, mladší Robby si k nám prisadol a my sme sa mu snažili vysvetliť, čo sú to Košice, Prešov, Československo, aké to bolo za našich mladých čias. Otec mu vysvetľoval, že chodil do maďarskej školy, ale Maďarsko mu nebolo sympatické, Československo sa mu viac páčilo. Hovorili sme mu o Prahe a pritom sme mu do toho ani neplietli Rakúsko-Uhorsko. On sa na nás tak potmehúdsky dival a spýtal sa: „A vy ste sa v tom vyznali? A to bolo pre vás všetko až aké dôležité?" A uchechtol sa. Starší, Richie bol pred maturitou, mal iné záujmy.

str. 391 Julka v Londýne zistila, že na slavistike sa vyučuje aj maďarčina, a rozhodla sa popri štúdiu českej a slovenskej literatúry obnoviť si aj tento jazyk z detstva, ktorý vlastne nikdy celkom nezabudla. Tak sa zoznámila so svojím budúcim manželom, Petrom Sherwoodom. Chodila k nemu jeden semester na maďarčinu a v lete sa vrátila do Mníchova zaľúbená a rozhodnutá čo najrýchlejšie v Mníchove doštudovať a vrátiť sa do Londýna, Na jeseň sa mi prišiel Peter do Mníchova predstaviť. Myslím, že sa u nás, v mojom byte, cítil od prvej chvíle doma. Dlho stál pred Lacovou knižnicou, vyťahoval maďarské aj nemecké knihy (pasívne si s nemčinou dá rady), dodnes mu je ľúto, že sa s Lacom minul, že sa s ním nestihol zoznámiť. Aj ja som si s ním rýchle našla spoločnú reč, aj keď komunikujeme po anglicky. Peter pochádza z Budapešti z typicky asimilovanej nepobožnej židovskej rodiny a do Anglicka prišiel s rodičmi a s malou sestrou tesne po maďarskej revolúcii z roku 1956. Mal sedem rokov a chodil v Manchestri, kde sa usadili, do anglických škôl. Vyštudoval maďarčinu v Londýne na School of Slavonic and East European Studies a po skončení bol na postgraduálnom štúdiu v Budapešti. Vybudoval si v Budapešti pracovné kontak ty, cez ktoré sa neskôr dostal do slovníkového tímu renomovaného profesora Országha, a ziskal si priateľov na celý život. Po návrate mu ponúkli miesto na škole, kde donedávna sám študoval.
2012-07-18 20:42:09 Ladislav Moravík
Aj táto selektovaná časť citátov z knihy A. Kalinovej má navodiť dojem, že pokiaľ na Slovensku v rokoch 1939-1945 dochádzalo k útlaku a deportáciám Židov, v Maďarsku mali Židia žiť skoro, ako v raji.
Tento idilický pohľad ale trochu narúša nedávne odhalenie úkrytu Lászlóa Csatáryho, bývalého veliteľa zberného tábora v Košiciach. Len tento pán poslal na smrť vyše 15-tisíc Židov. V rukavičkách s nimi rozhodne nezaobchádzal. Podľa predsedu maďarského zväzu židovských náboženských obcí P. Féldmajera mal práve Csatáry "zriadiť špeciálny tábor pre bohatých Židov, ktorých mučil, aby prezradili, kde si skryli peniaze".
Takéto "špeciálne" zariadenia na mučenie Slovensko vďaka Bohu nemalo.
 
 

The index.php: SIZE[b]: 21,697 MODIFIED: 2018.12.04 23:13:49.MD5: 9e9360fc5ac00f07cbbd76f98e8210ab STATUS: OK