Úvod / Nyitóoldal
   
 
Oto Psenak  2017-06-25   653
Z dotácie získanej od Ministerstva kultúry SR vydala v r. 2008 Matica slovenská knihu "Polemika o československom rozkole". Spojila do nej dve práce, napísané ešte v r. 1919-1920 M. Hodžom a J. Škultétym. Predslov ku knihe napísal J. Markuš, podľa ktorého je význam predloženej publikácie v poučení, ktoré z nej môže súčasník čerpať. Aby bolo poučenie správne pochopené, do zväzku pre istoru nezaradil Hodžovu reakciu na Škultétyho odpoveď ani Chaloupeckého recenziu, ktorá vyšla v Československom časopise historickom...  

Obaja aktéri získali svojimi dielkami profesorské tituly - Hodža písal svoj "Československý rozkol" priamo ako habilitačnú prácu pre získanie profesorského titulu na novozriadenej českej univerzite v Bratislave a Škultétyho  odpoveď takisto kvalifikovala autora na získanie profesorského titulu na rovnakej škole v r. 1921.

O čom teda viedli polemiku dvaja novopečení československí profesori?
 
Hodža sa - nie bez zadného úmyslu a nie bez nádeje na posilnenie svojich pozícií v Prahe - snažil legitimizovať češtinu na Slovensku. A to sa nedalo inak, než zmapovaním okolností vzniku štúrovskej kodifikácie "tatranskej slovenčiny" za spisovný jazyk. Pozbieral mnoho faktov a archívnych materiálov aby ukázal, že v Štúrových aktivitách boli jazykové otázky podriadené politickým. V skratke to vyjadril formulkou - slovenčina je "politica hungaricum". Zanedbal azda iba ňuansu - neskúmal, či boli/mohli byť záujmy Štúra a Uhorska v  partikulárnej otázke spisovnej slovenčiny zhodné, alebo či Štúr vedome pracoval v službách svojej uhorskej vlasti. Hodža automaticky predpokladá to druhé.
 
Práve z tohoto pre pansláva smrteľného hriechu sa snaží Štúra vyprať "baťko" Škultéty, ktorý v r. 1920 veru argumentoval ešte veľmi slabo a málo presvedčivo. Nemyslel si, že Štúr Kollára oklamal ohľadne jazyka Národňjích novín, Kollárove rozhorčenie vyjadrené v spise Hlasowé pokladal za chvíľkové rozčúlenie - aj keď vytrvalo až do Kollárovej smrti. Škultéty si tiež nemyslel, že zmena fonetického úzu na etymologický Hattalom a J. M. Hodžom bola zásahom do Štúrovej kodifikácie. Celkovo si nemyslel veľa vecí, ktoré Hodža dokladal dokumentmi, ale predovšetkým si nemyslel, že po založení československého štátu je potrebné vyťahovať staré veci. Načo sa hádať v dobe delenia lupu?

Obe práce charakterizuje ostro protimaďarský tón, čo je jedna z mála konsenzuálnych línií oboch autorov, i keď terminológiu ešte len brúsia. Maďarizácia, maďarizmus, maďarománia, hungarizmus, maďarónstvo  sa skloňujú na sto spôsobov,  nahradenie latinského úradného jazyka maďarským v r. 1790 Škultéty považuje za smrteľný hriech a politikou sledujúcou vyhubenie nemaďarských národov. Zvýšený záujem o slovenčinu a Bernolákovu kodifikáciu v rovnakom čase za "duch doby".

Koloman Tisza, ktorý v r. 1875 nenašiel v Uhorsku slovenský národ je stále nepriateľom č. 1 na rozdiel od všetkých ostatných - od Kollára cez Štefánika, Masaryka a Hodžu - ktorí ho takisto nenachádzali... Dokonca sa nám marí, že samotný Škultéty, ktorý svojho času odmietol uverejniť Šrobárov upravený prejav z 1.mája 1918 ako aj  podpísať Hodžovu Martinskú deklaráciu sa po r. 1918 počas parížskeho antré takisto stal hlásateľom československej národnej jednoty, i ke´d iba nakrátko...

V každom prípade v čase písania svojho dielka bol pre Škultétyho prvým a najhorším maďarónom Matej Bel, ktorý vo všemožných stredovekých listinách nachádzal pôvodné maďarské názvy čisto slovenských obcí... čo však J. Markuš v poznámke vyvracia, lebo vedecký výskum mal medzičasom dokázať opak... Aj z toho vidieť, aká bola celá stavba nestabilná ... a ostala takou v podstate podnes...
 
Chronológia k československému rozkolu na Watson.sk
 
 
 

The index.php: SIZE[b]: 20,123 MODIFIED: 2017.07.20 08:58:20.MD5: f85cef47c050bee155b3a3e8340b4542 STATUS: OK