Úvod / Nyitóoldal
   
 
Oto Psenak  2018-01-05   536
Historikovi HÚ SAV Janovi Peškovi (1949) v r. 1998 vyšla monografia Odvrátená tvár totality ako spoločný projekt Historického ústavu a Nadácie Milana Šimečku. Kniha podrobne mapuje perzekúcie voči skupinám obyvateľov po nastolení totalitného režimu. Dôsledná práca v archívoch umožnila vytvoriť podrobnú rekonštrukciu jednotlivých kampaní, ktorými sa komunistický režim snažil konsolidovať svoje mocenské pozície a eliminovať skutočných a potenciálnych protivníkov v čase tzv. zakladateľského obdobia komunistického režimu. Autor popisuje masovú perzekúciu, násilie a nezákonnosť uplatňovanú represívnymi zložkami nového režimu.  


Kniha je cenná faktografiou, na druhej strane popisované obdobie nie je nijako umiestnené do historickej perspektívy. Nijako nevysvetľuje ako a prečo sa komunistický režim v Československu etabloval, ani aký barbarský režim striedal - Benešovu povojnovú "demokraciu", načisto mravne rozloženú, ktorá odovzdala časť územia susednému štátu a viedla genocídnu politiku voči vlastným menšinovým príslušníkom.  Autor v úvode síce konštatuje, že nástup totalitného režimu znamenal i začiatok modernizačného projektu, výrazného vzdelanostného, kultúrneho a sociálneho rastu práve na Slovensku,  akosi však zabudol spomenúť fakt, že komunistický režim vrátil občianske práva státisícom menšinových príslušníkov a ukončil masové perzekúcie, násilie a nezákonnosť uplatňovanú voči nim. Dá sa s veľkou mierou určitosti konštatovať, že nebyť komunistického prevratu, na Slovensku by dnes nežil jediný príslušník menšiny...

V knihe sa niekoľkrát vyskytujú odkazy na udalosti z nášho regiónu, ktoré tu uvádzame:

Armáda však perzekučne pôsobila aj prostredníctvom tzv. vojenských asistencií. „Spo­ľahlivé" vojenské jednotky sa používali, spolu s jednotkami ZNB a niekedy aj Ľudových milícií na potláčanie prejavov nespokojnosti obyvateľstva s opatre­niami režimu. Prvým väčším využitím možností, ktoré poskytoval branný zá­kon č. 92/1949 Zb., vládne uznesenie č. 209/1949 Zb. a uznesenie vlády z 27.9.1949 sa stala situácia v súvislosti s tzv. Katolíckou akciou v lete 1949. Vtedy boli v Bratislave a ďalších slovenských posádkových mestách postave­né vojenské pohotovostné jednotky, každá v sile pešej roty. Niektoré boli aj využité, napr. pri vzburách v Dvoroch nad Žitavou (pri Nových Zámkoch), Levoči, Drahovciach (pri Piešťanoch), Dolnej Krupej a pod. Vojenské asis­tencie sa využívali aj roku 1950 pri zásahoch proti reholiam ako aj pri „zaisťo­vaní" menovej reformy roku 1953.

Postihnutí obyvatelia Bratislavy boli vysťahovávaní po tzv. čiastkach. Týchto čiastok bolo počas trvania Akcie B celkom 18. Najpočetnejšia bola prvá z nich (165 rodín), schválená Sekretariátom UV KSS 3. 7. 1952. V rámci tejto 1. čiastky patrilo do kategórie bývalých exponentov režimu z obdobia vojnovej Slovenskej republiky 40 rodín, do kategórie exponentov povojnovej Demokra­tickej strany 10 rodín, medzi „vykorisťovateľov" bolo zaradených 61 rodín a do kategórie zradcov, špiónov a záškodníkov 54 rodín. Takéto členenie sa uplat­ňovalo aj v ďalších „čiastkach". Celkovo bolo z Bratislavy od začatia Akcie B až do jej oficiálneho ukončenia v septembri 1953 násilne vysťahovaných 672 ro­dín a 6 rodín sa vysťahovalo „dobrovoľne". Vysťahovávanie však v jednotli­vých prípadoch „dobiehalo" až do konca jesene 1953.
Na spôsob vysťahovávania spomína syn bývalého architekta-staviteľa, ktorý mal v Bratislave staviteľskú kancelária a roku 1948 mu ju znárodnili: „Pracoval som ako účtovník v Mototechne v likvidácii na bývalej Leningradskej ulici v Bratislave. V decembri 1952 prišli za riaditeľom dvaja muži v kožených kabátoch a nechali si ma zavolať. Doručili mi oznámenie, že som v rámci Akcie B vysťahova­ný z Bratislavy. V ten deň som už poobede bol doma. Rozhodnutie o vysťahovaní našej rodiny som sa dozvedel ešte skôr ako môj otec.
Oznámenie o vysťahovaní sme prevzali 29. decembra 1952 o 17. hodine. Do jedného týždňa sme museli vypratať byt. Dňa 5. januára 1953 sme sa vysťahovali. Naše veci naložili do nákladného auta, odviezli na železničnú stanicu, kde ich nalo­žili na nákladný vagón. Miesto pobytu nám určili v Tvrdošovciach v okrese Nové Zámky. Tam sme bývali v dome, kde predtým býval istý učiteľ, ktorého nevedno pre­čo zatvorili. Žili sme v ňom pol roka. Otec vtedy dochádzal každý deň do Pozemných stavieb v Nových Zámkoch, kde pracoval ako technický úradník. Nebolo to nič prí­jemné, tým skôr, že z dediny bolo dosť dáleko na železničnú stanicu. Matka bola v domácnosti.
Ja som mal dlhší čas problémy so získaním zamestnania. Ked som niekde spome­nul, že som vysťahovaný, každý sa ma usiloval odbiť výhovorkami. Riaditeľ Po­zemných stavieb v Nitre sa usiloval získať otca do zamestnania a robil všetko pre to, aby sme sa mohli presťahovať do Nitry. My sme totiž mali zakázané bývať v krajskom meste a Nitra v tom čase bola sídlom kraja. Uvedený riaditeľ toľko inter­venoval na rozličných miestach v Prahe i v Bratislave, aby mohol zamestnať otca, až mu nakoniec na národnom výbore v Nitre povedali: ,Robte si čo chcete.' Potom nám v podnikovom dvore Pozemných stavieb v Nitre upravili dve izby a tam sme bývali
asi rok. Hoci ten riaditeľ v Nitre bol komunistom, bol to férový chlap. On to pre nás urobil pochopiteľne aj preto, lebo potreboval ľudia v tom kraji bol nedostatok kvali­fikovaných odborníkov. Preto bol o otca veľký záujem.
Miestne obyvateľstvo v Tvrdošovciach sa k nám správalo veľmi dobre. Najmä maďarskí občania, lebo oni boli po roku 1945 tiež vysťahovaní niekam do Čiech na majetky po Nemcoch, takže vedeli, ako to chutí. Mali s nami súcit. Veľmi čestne sa zachovali a pomáhali nám. Sami totiž boli po vojne obeťami nespravodlivosti a ta­kisto prišli o majetok. Rodina a priatelia takisto mali strach, že to príde aj na nich. Viacerí naši známi a dobrí priatelia boli skutočne vysťahovaní. ...

Na likvidáciu dedinských boháčov sa používali všetky možné prostriedky. Základný smer nátlaku tvorilo premyslené obmedzovanie ich hospodárskej základne, najskôr sťažujúce a neskôr celkom znemožňujúce efektívne hospo­dárenie. V priebehu roka 1950 im boli odohrané poľnohospodárske stroje a mechanizačné prostriedky (podľa zákona č. 27/1949 Zb. o mechanizácii poľnohospodárstva). Znemožnilo sa najímanie pracovných síl. V rámci tzv. HTUP im prideľovali menej kvalitnú a vzdialenejšiu pôdu. Najtvrdším eko­nomickým opatrením proti „dedinským boháčom" boli však neúmerne vyso­ké výrobné a dodávkové povinnosti, nesplniteľné bez strojového vybavenia a pracovných síl. Ďalším smerom bol sociálny a politický nátlak, najmä vyra­denie celých rodín z prídelov spotrebného tovaru, zbavovanie verejných funkcií a pod. Súkromný roľník R. Pintér z Dvorov nad Žitavou (okres Nové Zámky) spomína: „Na základe rozhodnutia Krajského národného výboru v Nitre číslo 246/2-20/9-1949-UI. zo dňa 30. 9. 1949 v zmysle zák. 247/1948 Zb. som dostal 12 mesiacov tábora nútených prác v Novákoch. Trest mi bol prerušený na 123 dní, aby sme mohli ukončiť zber poľnohospodárskych prác, čo som po návrate do TNP musel nadpracovať. Dostal som aj vedľajší trest vo forme škrtnutia potra­vinových lístkov aj šatenky. Ba dokonca obchodníci dostali príkaz nepredávať nám chlieb, múku a pod., čo nám tajne poskytovali ženci pracujúci u nás. Po splnení predpísaného kontingentu som pre 5 osôb (manželka, dve deti, rodičia) ponechal 12 q a 500 kg obilia. Toto množstvo však rodine zobrali bez náhrady s odôvodne­ním, že som žatevné práce nevykonával sám, ale s cudzími. Po skončení trestu 11. 2. 1951 som mohol pracovať iba v bani Handlová..." (PINTÉR, R.: Z roľníkovho životopisu. In.: Svedectvo, roč. 1996, č. 5, s. 4)

Hlavným problémom naďalej zostávali Nemci v Bratislave a jej okolí. Prí­slušné orgány sa v priebehu celého roka 1949 usilovali o ich vysídlenie, hoci už neplatilo pôvodné striktné rozhodnutie o presune do okresov Trnava, Nit­ra a Hlohovec. Vysídľovaní Nemci smerovali aj do okresov Nové Zámky, Ša­ľa a Galanta alebo iných. Najviac ich bolo presídlených z Petržalky, presuny sa však týkali aj Nemcov zo samotnej Bratislavy, jej okolia i územia pri hrani­ciach s Rakúskom. Organizované vysídľovanie Nemcov v podstate skončilo koncom roka 1949 a sústredovacie tábory v Novákoch a Peržalke prestali existovať. Posledných 33 nemeckých rodín bolo z tábora v Petržalke vysťaho­vaných v decembri 1949.
 
 

The index.php: SIZE[b]: 20,414 MODIFIED: 2018.06.10 13:28:21.MD5: c02334ce96713ec2382c9504b68e1856 STATUS: OK