Úvod / Nyitóoldal
   
 
Oto Psenak  2018-01-17   620
Pri príležitosti nedožitých 70. narodenín Jána Langoša (1946-2006) vydalo Artfórum v r. 2016  knihu rozhovorov venovanú jednému z najvýraznejších  postáv nežnej revolúcie. Pamätníci, predovšetkým žena Gabriela, odkrývajú životný príbeh absolventa elektrotechnickej fakulty, ktorý sa zamestnal v Ústave texhnickej kybernetiky SAV a všetok voľný čas venoval vydávaniu samizdatov a sieťovaniu disidentov vtedajšieho Československa.  


Po revolúcii 1989 sa ako člen koordinačného centra VPN ocitol v epicentre diania a na návrh prezidenta Havla bol vymenovaný za federálneho ministra vnútra. Jeho hlavnou agendou bolo vytvorenie demokratických bezpečnostných štruktúr a mapovanie činnosti Štb v totalitnom režime. Po rozpade Československa sa vrátil na Slovensko a pokračoval v práci, K jeho menu sa viažu významné legislatívne iniciatívy - Infozákon, Zákon o pamäti národa ako aj založenie unikátnej inštitúcie - Ústavu pamäti národa. ÚPN zhromažďoval, spracovával a zverejňoval archívy bývalých bezpečnostných zložiek totalitného štátu. Ján Langoš zahynul v dopravnej nehode 15. júna 2006 vo veku nedožitých 60 rokov.

Pre ľudí, ktorí ho poznali a mali príležitosť s ním pracovať je Ján Langoś ikonickou postavou, slovenským duchovným dvojćaťom Václava Havla. Potom, ako sa ÚPN zmocnili neoľudáci a inštitúciu opustila väčśina Langośových spolupracovníkov, pokračuje v napĺňaní jeho duchovného odkazu Nadácia Jána Langoša.
Kniha je bohato ilustrovaná fotografiami z rodinného archívu i dobového spravodajstva z čias jeho verejného angažovania sa po r. 1989.

Uvádzame niekoľko úryvkov:


Až do novembra 1989 Jano pracoval v Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied. Práca ho uspokojovala, alebo sa tam išiel iba takpovediac zašiť pred režimom?
Myslím si, že ho to bavilo, pracovali na vývoji umelej inteligencie. Mali k dispozícii počítače, čo v tom čase nebolo samozrejmosťou. Dokonca - to som sa dozvedela až oveľa neskôr - vyvinul aj nejaký patent, ktorý však nakoniec zaregistrovali pod iným menom. Vytvorila sa tam dobrá pracovná partia: František Mikloško, spomínaný Peter Kákoš, Boris Lazár, Norbert Fleischer, Martin Klein, Jaro Franek a ďalší. Čoskoro tam začali vydávať samizdat, ale väčšina diskusií a príprav sa konala u nás doma alebo u Borisa.

Na akadémii vied? Nebolo to riskantné?
Vedeli, čo robia. Profesor Plander ich tak trochu chránil. Keby Jana vyhodili, zrejme by sa stal kuričom. Túžba
po zmene bola väčšia ako strach. Náhoda spojila rovnako zmýšľajúcich a vzdelaných ľudí, čo nevyhnutne vyústilo do protestu proti režimu.

Kedy si začala vnímať, že sa Jano zaujíma o politiku až takpovediac osudovo?
Jeho záujem o politiku mi pripadal prirodzený, priniesol si ho z domu. Vyrastal s protikomunistickým postojom.
A keď začal robiť v akadémii, stretol tam rovnako naladených ľudí, dostali sa k disidentskej literatúre a čoskoro
sme mali k dispozícii všetky samizdaty, ktoré kolovali. Najskôr sme boli napojení na Čechov a až potom na Jána Čarnogurského a Fera Mikloška, ten bol poruke v akadémii. No a Jano sa rýchlo zapojil do rozširovania samizdatov, spolu s Čarnogurským vydávali Bratislavské listy a s Borisom Lazárom a Martinom Kleinom zase Aľtamiru. A Oleg Pastier - kľúčový človek slovenského občianskeho samizdatu - bol naším susedom z ulice. Jano doma prepisoval obrovské množstvo materiálov. Na susedov sme vôbec mali Šťastie. Z jednej strany Jano Badaj, z druhej Oleg Pastier, Ernest Valko a v dome - okrem spomínaných - babička Andreja Bána.

Pomáhala si mu so samizdatmi?
Na stroji písal on, ja som skôr pomáhala s distribúciou a uskladňovaním. Zmierila som sa s tým, že byt máme plný časopisov, ktoré sme neustále triedili a dávali dokopy. Občas som ich schovala aj u mojich nič netušiacich
rodičov, keď sme čakali prehliadku bytu. A často sme spolu čítali a diskutovali.

SOLIDARITA OTRASENÝCH SA BUDUJE V PRENASLEDOVANÍ A NEISTOTÁCH

Bratislavské listy, známe ako BL, patrili do tretej, záverečnej fázy katolíckeho periodického samizdatu a Langoš s Čarnogurským ich vydávali v rokoch 1988 a 1989. S tým súvisela už aj tlač cyklostylom, čo prispelo nielen k zvýšeniu komfortu čitateľov, ale najmä umožnilo zvýšiť náklad časopisu na dvesto až štyristo kusov. Bratislavské listy ako prvé a jediné samizdatové periodikum na Slovensku začali vychádzať s uvedením adresy vydavateľa. Je príznačné pre širokospektrálnu vzdelanost a filozofickú fundovanosť hlboko veriaceho Jána Langoša, že popri katolíckom samizdate sa s rovnakým zápalom venoval aj vydávaniu občianskych a kultúrnych samizdatových periodík, predovšetkým Altamire a K.

Časopis Altamira, ktorý sa venoval najmä literatúre, pripravoval Langoš spolu s Borisom Lazárom a Martinom Kleinom. „Tak ako ísť prvý do boja bolo privilégiom indiánskych náčelníkov, privilégium šéfredaktorov samizdatov na Slovensku bolo prepísať cez kopírovací papier všetky texty na písacom stroji - silnými údermi prstov, aby ešte aj desiata kópia bola čitateľná," zaspomínal si už dávnejšie Klein. Pravidelnou a veľkou časťou obsahu boli rozsiahle ukážky zo Špičkových diel svetovej literatúry, ktoré počas socializmu, samozrejme, nemohli u nás vychádzať. „Nech je všetko, Čo sme napísali a preložili, svedectvom nálad, ktoré sme mali.  Nálad, v ktorých sme pracovali i Ieňošili, milovali i odmietali," píše sa v úvodnom slove editora marcového čísla roku 1982.

Popri Nabokovovej Lolite (práve v Kleinovom preklade) sa čitatelia oboznámili v Altamire aj s dielami Elieho Wiesela či Isaaca Bashevisa Singera, ktorého do češtiny preložila Lucie Lucka, manželka Vladimíra Mertu („Potešilo ma, že ho Janko uverejnil, a oceňovala som, že to bol slovensko-český samizdat.") A tak nechýbali ani českí autori ako napríklad undergroundový literárny guru Egon Bondy či klasik F. X. Šalda. Priestor však dostali aj väčšie autorské tematické celky ako procesy s kresťanskými aktivistami či stav slovenského undergroundu a dominantou jedného čísla boli teologické témy. „Dano nebol úzkoprsý, uverejňoval aj texty protestantského teológa Bonhoeffera či exkomunistického filozofa Kolakowského," dodáva Klein.
Altamira sa pripravovala strojopisom (vyrobilo sa ním maximálne desat až dvanásť kópií) na tenkom prieklepovom papieri formátu A4 v náklade asi dvadsat kusov, každé ručne skladané číslo malo od 60 do 80 strán. Samozrejme, to všetko za prísnych bezpečnostných opatrení. A tak, ako spomína Oleg Pastier, popri ŠtB boli hlavným problémom technické možnosti. Jedno číslo prečítalo niekoľko desiatok ľudí, pričom pri rozširovaní samizdatu existovalo jeho ďalšie „samovydávanie", keď časopis ľudia po prečítaní prepisovali na písacích strojoch a rozširovali vo svojom okruhu. „Priestor našich možností je úzky," píše sa v inom úvodníku. „V nádeji však hľadáme dalej: kto vlastne sme, aká je doba, v ktorej žijeme."

Časopis K vychádzal v rokoch 1986 až 1987 prakticky v rovnakých technických podmienkach, v náklade do 20 kusov, pričom jedno číslo malo okolo šesťdesiat strán. Spolu s Langošom ho vydávali Martin M. Šimečka a Ján Budaj. V tomto kultúrno-polit ir.knm periodiku sa prvýkrát objavil úryvok z posledného diela Dominika Tatarku Navrávačky, ktoré Langoš spolu so Šimečkom upravili do knižnej podoby.
Prepis magnetofónových pások, ktoré v polovici 80. rokov nahrala s Tatarkom jeho posledná múza Eva Štolbová, zmenili s Tatarkovým súhlasom na monologický autorský text. Miesto si tu našla napríklad aj úvaha o Leopoldovi Laholovi, recenzia divadelného predstavenia Keseyho Preletu nad kukučkiným hniezdom či Langošova úvaha nad esejou Jana Patočku Vojny 20. storočia a 20. storočie ako vojna. V závere svojho textu Langoš zdôrazňuje Patočkovu myšlienku, že solidarita otrasených sa buduje v prenasledovaní a neistotách: to je jej front, tichý, bez reklamy a senzácií i tam, kde sa ho snaží vládnuca sila zmocniť.

Samizdat bol médiom, ktoré vypovedalo o stave totality a zároveň aj o sile opozície. Platí to v plnej miere aj o slovenskom samizdate, ktorého podstatná čast je vďaka signatárovi Charty 77, bývalému vydavateľovi edície Popelnice a politickému väzňovi Jiŕímu Gruntorádovi, uložená v unikátnej pražskej knižnici Libri prohibiti. Gruntorád ju založil hneď po revolúcii a v súčasnosti je v nej takmer 38-tisíc knižných jednotiek a vyše tritisíc titulov periodík od 50. do konca 80. rokov vrátane slovenských. O význame tejto zbierky svedčí aj fakt, že bola pred tromi rokmi zapísaná na zoznam UNESCO Pamäť sveta.
 


Vo voľbách v roku 1998 Mečiarovo Hnutie za demokratické Slovensko síce vyhralo, ale vládu zostavila Slovenská demokratická koalícia, ktorej súčasťou bola aj Demokratická strana (ktorá sa medzičasom spojila s SKOl) vedená Janom. V tomto funkčnom období ako poslanec presadil niekoľko významných zákonov - o slobodnom prístupe k informáciám, o dani z dedičstva, dani z darovania a dani z prevodu a prechodu nehnuteľnosti a predovšetkým zákon o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 - 1989 a o založení Ústavu pamäti národa. Ako si to vnímala?

Víziu založiť ÚPN respektíve inštitúciu podobného zamerania i právomocí mal už v polovici 90. rokov. A problematika vyrovnávania sa s minulosťou či otázka kolektívnej viny boli témy, ktoré ho zaujímali odjakživa. Študoval knihy Karia Jaspersa, Martina Bubera a ďalších. V dospelom veku, po okupácii v šesťdesiatom ôsmom, sa stretol s dielom výnimočného človeka - Jeana Steinera. Osvojil si jeho otázku; Čo chcel Všemohúci povedať nám, žijúcim, keď dopustil také hrôzy, počas ktorých prvýkrát ortodoxní rabíni zapochybovali o jeho existencii? Túto otázku považoval Jano za kľúčovú otázku 20. storočia v Európe, ktorá sa netýka len doby nacizmu, holokaustu a vyhladzovacích táborov, ale týka sa aj komunistického režimu. Jano, ktorý bol pamätníkom komunistického režimu a zažil aj jeho pád, si kládol podobnú otázku: Čo sa stalo s nami, príslušníkmi národov strednej Európy, s prastarou kultúrou postavenou na princípoch judaisticko-kresťanských, že sme pripustili zločinecké režimy, počas ktorých sme si nechali zobrať majetky, slobodu, náboženskú vieru, a pripustili sme, že trvali štyridsať rokov? Čo sa to stalo s týmito národmi? Tieto otázky ho hnali aj k praktickým skutkom, a jedným z nich bolo práve presadenie zákona o zriadení ÚPN a zákona, ktorý uložil sústrediť všetky archívy represívnych orgánov z rokov 1939 až 1989, teda z obdobia nacizmu a komunizmu na Slovensku, do jedného archívneho fondu pod verejným dohľadom a parlamentnou kontrolou,
a otvoriť tento fond verejnosti, bádateľom, historikom. Navyše, toto sa mu podarilo presadiť na Slovensku ako v prvej krajine postkomunistického bloku.

Ako vyzerala oslava takéhoto historického úspechu v rodinnom kruhu?
Dobrý obed a šampanské. Tešili sme sa, deti boli nadšené.
Janovi sa tam podarilo vybudovať dobrý tím, tvorili ho Lehký, Gula, Kalina, Dubovský, Košický, Vlachová, Bukovský, Franeková, Klóckler, Ferienčíková a veľa ďalších mladých historikov a archivárov. Po jeho smrti niektorí odišli do pražského ústavu, a tí, čo zostali, sa snažia napĺňať Janove predstavy, ktoré si osvojili.

Tieto veľké legislatívne úspechy však sprevádzali aj tienisté udalosti.
V Banskej Bystrici bol navštíviť rodičov a popoludní mi zatelefonoval, že už odchádza na spiatočnú cestu. Večer
však volali z polície, že mal nehodu a leží v Nitre. Zlomil si deväť rebier a jedným si prepichol pľúca. Hovoril, že mu do cesty vbehol nejaký pes. Náš pes Hasky, ktorý sa stal Janovým spoločníkom, v panike zmizol. Tak som v noci, po návšteve v nemocnici už upokojená, vylepovala lístočky s popisom psa po okolitých pumpách. Ráno mi volali, že pred najbližšou z nich čaká. Jano ho mal veľmi rád, bol to náš podporovateľ. Bol vždy s tým, kto ho potreboval najviac. Po chorobe, už vo vyššom veku, zomrel len dva týždne pred Janom.
 


Nasledovali fyzické prepadnutia vás oboch.
Najprv dvaja mladí chlapi napadli mňa v Prahe, začali ma mlátiť do tváre a zlomili mi nos. Myslela som si, že chceli tašku, to by bolo ľahké, ale oni ma len bili. Kričala som, až mi nakoniec niekto prišiel na pomoc. Na druhý deň mal Jano v parlamente dôležité vystúpenie, mal byť menovaný do funkcie šéfa ÚPN, tak som mu to zavolala radšej až potom. Rok nato prepadli jeho, keď večer išiel domov od Braňa Závodského. Janovi sa občas vyhrážali, no toto sa stalo v meste, v širšom centre, okolo jedenástej večer na osvetlenej ulici. Prepadli ho traja chlapi a zmlátili do bezvedomia. Sám sa po chvíli prebral a odviezol sa do nemocnice, no lekári ho po vyšetrení poslali domov, pritom mal viacero zranení. Celé to bolo veľmi zvláštne, po prepadnutí mu zostali vo vrecku všetky doklady a peniaze, zobrali mu len obrúčku. Pracovala som vtedy kúsok od Bratislavy, tak som hneď za ním prišla. Bol dobitý, ale povzbudzoval on mňa. Dosť dlho sme sa z toho spamätávali.
 


Mystické schopnosti
Tatko mal veľa mystických schopností, o ktorých vie jeho rodina a jeho najbližší priatelia. Napríklad sa mohol dotknúť ohňa bez toho, aby sa popálil. Videla som to niekoľkokrát. Tiež mal neuveriteľne silnú vôľu. Veril, že sa mu nič nestane. Pamätám si, keď sme raz boli v Tatrách, prechádzali sme cez malý mostík a pod nami bol prudký vodopád, rýchlo sa valiaca voda. Išla som pred ním, a keď som bola v strede mosta, začal sa podo mnou lámať. Cítila som drevenú dosku pod nohami, ako sa zlomila, a viac a viac som ju pod sebou strácala. Zastavila som sa s obrovským strachom. Zrazu som za sebou cítila tatkovu prítomnosť, dych a teplo jeho tela. Veľmi mocne, ale ticho mi povedal: „Neboj sa, nezlomí sa! Poď pomaly." V tej chvíli ma opustil strach, cítila som, Že nejaká vyššia sila podržala tie dosky pod nami, a my sme prešli na druhú stranu.
 
 

The index.php: SIZE[b]: 20,415 MODIFIED: 2018.08.11 20:50:53.MD5: 362e043289b70ca3936f3549b81760ad STATUS: OK