Žiaľ mladý historik - absolvent Trnavskej univerzity - nemá príliš dobré predpoklady na spracovanie témy. O povojnových etnických čistkách na juhu Slovenska sa toho u profesorky E. Hrabovec veľa nenaučil a o skutočných motívoch ich iniciátorov možno ešte nikdy nepočul (
viď napr. článok ruského autora tu...). Nevie či sa nejaké krivdy skutočne stali, alebo boli iba domnelé. Autor si je takmer istý, že šlo o krivdy vzájomné a hneď si k tomu aj vyfabrikuje košatú teóriu. Medzi riadkami počujeme ozvenu z dielka J. Bobáka, a je jasné, že kto sa škriabe z takého suterénu, tomu dlho potrvá kým sa vyškriabe na svetlo božie...
Väčšinu záludností témy autor prehliadne. Nezachytil napr. hru ktorú Štb rozohrala medzi Durayom a Janicsom, ani to, že M. Duray bol pre Štb otvorenou knihou a konšpiroval tak nešikovne, že všetci čo mu poskytli nejakú pomoc či informácie sa obratom ocitli na výsluchu na Februárke. Prehliadne i zaujímavú otázku, ako sa mohlo stať, že Duraya čsl. úrady nechali vycestovať do USA. Pritom práve táto otázka má zaujímavý presah i do aktuálnej politiky (B. Bugár práve s poukazom na tento fakt sa v r. 2007 snažil spochybniť Durayovo tvrdenie, že za svoju kariéru vďačí bývalému agentovi komunistickej tajnej služby ŠtB).
Z deficitov spmínaných v úvode vyplýva i neistota, s akou P. Jaško cituje z Durayových memoránd. Nie je si načistom, či javy popisované v Durayových memorandách sú skutočné, alebo iba údajné, ako ich vo svojich správach interpetovala Štb. Pre istotu ich práve tak uvádza v texte štúdie...
Popri všetkých nedostatkoch je práca prínosná a môže byť inšpiratívna i v tom, že poskytuje sondu do neľahkej situácie mladých slovenských historikov, ktorý sú už na začiatku kariéry vybavení systémom reflexov, preluov a fálz, čo im náramne sťažuje preniknúť do slovensko-maďarských vzťahov, ak ich rovno nediskvalifikuje...