Žiaľ mladý historik - absolvent Trnavskej univerzity - nemá príliš dobré predpoklady na spracovanie témy. O  povojnových etnických čistkách na juhu Slovenska sa toho u profesorky E. Hrabovec veľa nenaučil a o skutočných motívoch ich iniciátorov možno ešte nikdy nepočul (viď napr. článok ruského autora tu...). Nevie či sa nejaké krivdy skutočne stali, alebo boli iba domnelé. Autor si je takmer istý, že šlo o krivdy vzájomné a hneď si k tomu aj vyfabrikuje košatú teóriu. Medzi riadkami počujeme ozvenu z dielka J. Bobáka, a je jasné, že kto sa škriabe z takého suterénu, tomu dlho potrvá kým sa vyškriabe na svetlo božie...

Väčšinu záludností témy autor prehliadne. Nezachytil napr. hru ktorú Štb rozohrala medzi Durayom a Janicsom, ani to, že M. Duray bol pre Štb otvorenou knihou a konšpiroval tak nešikovne, že všetci čo mu poskytli nejakú pomoc či informácie sa obratom ocitli na výsluchu na Februárke. Prehliadne i zaujímavú otázku, ako sa mohlo stať, že Duraya čsl. úrady nechali vycestovať do USA. Pritom práve táto otázka má zaujímavý presah i do aktuálnej politiky (B. Bugár práve s poukazom na tento fakt sa v r. 2007 snažil spochybniť Durayovo tvrdenie, že za svoju kariéru vďačí bývalému agentovi komunistickej tajnej služby ŠtB).

Z deficitov spmínaných v úvode vyplýva i neistota, s akou P. Jaško cituje z Durayových memoránd. Nie je si načistom, či javy popisované v Durayových memorandách sú skutočné, alebo iba údajné, ako ich vo svojich správach interpetovala Štb. Pre istotu ich práve tak uvádza v texte štúdie...

Popri všetkých nedostatkoch je práca prínosná a môže byť inšpiratívna i v tom, že poskytuje sondu do neľahkej situácie mladých slovenských historikov, ktorý sú už na začiatku kariéry vybavení systémom reflexov, preluov a fálz, čo im náramne sťažuje preniknúť do slovensko-maďarských vzťahov, ak ich rovno nediskvalifikuje...