Úvod / Nyitóoldal
   
 
Oto Psenak  2012-08-06   4,467
V mesačníku Čabän, ktorý vydáva slovenská komunita v Békéšskej Čabe, vychádzali od marca 2007 na pokračovanie rozpomienky p. Michala Svoreňa - presídlenca žijúceho v Kolárove - na pohnuté časy spred 60 rokov. Sugestívne rozprávanie dáva čitateľovi preniknúť do diania i myslenia aktérov tej pohnutej doby.
2007 márciusától a békéscsabai szlovákok "Čabän" c. havilapjában folytatásokban jelentek meg Michal Svoreň úr - ma Gútán elő repatriáns - visszaemlékezései a 60 évvel azelőtti időkről.  A szuggesztív elbeszélés jól érzékelteti az akkori nehéz idők hangulatát és a szereplők gondolatvilágát.  

Toto rozprávanie by však nebolo úplné, keby sme ho nedoplnili čitateľským listom, ktorý p. Michal Svoreň z Kolárova poslal do týždenníka iŽurnál v júli 2009 počas vrcholiacej kampane za Ficovu novelu jazykového zákona. Dialóg starca a malého chlapca, pred ktorým starec zapiera že mu rozumie v snahe naučiť ho "na Slovensku po slovensky", je jedným z najotrasnejších svedectiev o devastácii a skaze, ktorú v dušiach presídlencov zanechal nacionalistický experiment v ktorom boli použití ako nástroj etnických čistiek na južnom Slovensku...
De ez a elbeszélés nem lenne teljes, ha nem szólnánk arról, hogy 2009. júliusában - a Fico-féle nyelvtörvény-módosítás körüli hisztéria tetőfokán - Michal Svoreň úr Gútáról olvasói levelet írt a népszerű iŽurnál hetilapba. A levél írója felidézi benne egy 10-éves fiúval folytatott beszélgetését, amelyben az idős ember letagadja, hogy érti a gyermek (magyar) kérdését annak érdekében, hogy kikényszerítse belőle a "Szlovákiában szlovákul" elv betartását. Nos nem ismerünk ennél megrázóbb képet annak ilusztrálására, milyen pusztítást okozott a repatriánsok lelkében a szlovák nacionalizmus azzal, hogy felhasználta ezeket az embereket az etnikai tisztogatás eszközeként a Felvidéken...


 

Spomienky a život repatrianta na Slovensku
Michal Svoreň, Kolárovo 5. marca 2007
Začínam veriť, že Einstein mal so svojou teóriou relativity pravdu. Aspoň čo sa plynutia času týka. Veď je to už šesťdesiat rokov odvtedy; ako sme na Pitvaroši v južnom Maďarsku nastúpili celá naša rodina do nákladných (tzv. dobytčích) vagónov a po dvoch dňoch cesty s prestávkami na nakŕmenie a napojenie domácich zvierat sme dorazili do cieľovej stanice Sereď na Slovensku. Druhá svetová vojna po mnohých krivdách európskym národom sa skončila, noví mocní tohto sveta si ho podelili podľa svojej chute a vari v záchvate pokánia za krivdy obyčajným ľuďom sa niektorí mocní dohodli, že bude správne ak sa Slováci z Maďarska presídlia do svojej starej vlasti na Slovensko a časť Maďarov zo Slovenska sa ako vyrovnanie presídli do Maďarska. Nuž ak toto novodobé sťahovanie národov myslel ten ktosi ako spravodlivý krok, tak nie som si istý, či sa obojstranne nepomýlil. Som si totiž istý, že Maďari zo Slovenska do Maďarska sa presťahovať dobrovoľne nechceli. Veď prečo aj - bývali predsa na miestach kde sa narodili, vyrástli, založili si rodiny a žili tam už aj ich rodičia. Veľmi podobnú situáciu však mali aj Slováci žijúci na juhu Maďarska, ktorí už za vyše dve storočia v tej oblasti si zvykli na tvrdý chlebík aj napriek tomu, že maďarská štátna moc im po celý čas chcela vziať ich materinský jazyk, čo sa jej však nepodarilo ani za pomoci bohatších maďarónov, ktorí mali svoju maďarskú nadradenosť nad Slovákmi hádam geneticky zakódovanú. V regióne Pitvaroša, Slovenského Komlósu, či Békésskej Čaby bolo mnoho obcí, ktoré boli čisto slovenské a na ulici vlastne maďarské slovo takmer nebolo ani počuť. Aj u nás doma sme hovorili len po slovensky a mal som dosť sťaženú situáciu, keď som na Makovských samotách začal chodiť do prvej triedy a učili sme sa písať, čítať a počítať samozrejme po maďarsky, lebo slovenská škola bola až v Pitvaroši a to bolo zo samoty na každodenné pešie dochádzanie nemysliteľne ďaleko. Môj otec vtedy totiž vzal prácu hospodára na samote, ktorá bola majetkom okresnej nemocnice v Makó. Nemocnica aj prevádzkovaním takýchto hospodárstiev na samotách (tzv. tanya) získavala prostriedky na svoju činnosť, čo bolo celkom iste veľmi múdre. Oproti Pitvarošu, kde som sa narodil sme sa už na tej samote mali lepšie, lebo sme tu mali aj dve kravy, Milku a Borču, ktoré nás zásobili mliekom tak, že sme nemali hlad, hoci koncom vojny nie každá rodina mohla mať takýto luxus. Nuž a mamovka vedeli z mlieka urobiť nielen tvaroh a maslo, ale aj syr. Bývali sme na tak odľahlej samote, že k nám sa ani vojna takmer nedostala a otcovi sa v štyridsiatom prvom podarilo vyhnúť ruskému frontu tak, že použil svoj zdravý sedliacky rozum a po narukovaní vyfasoval úmyselne o číslo menšie čižmy, ktoré mu nohy rozodrali do krvi tak, že takmer nevládal stáť na nich, no a čože s takým vojakom na fronte, ktorý nevie urobiť ani pár krokov. Šup s ním domov, nech sa vystrábi sám, aby to erár veľa nekoštovalo. Vedeli sme o vojne z otcovho počúvania správ kryštálkou, keď sa mu podarilo na nej vyladiť Londýn po slovensky, alebo po maďarsky, ale aj podľa vysoko letiacich anglických lietadiel, ktoré si našťastie svoj bombový náklad šetrili na známejšie ciele a určite nemali v úmysle ich vyplytvať na náš bohom zabudnutý kraj.

O konci vojny sme sa dozvedeli podľa hrmotu ruských tankov, ktoré šli na sever po tzv. Igazskej ceste od mesta Makó smerom na Orosházu a aj podľa toho, že sa raz u nás na samote objavili traja ruskí vojaci s konským povozom a silou mocou si chceli nabrať do voza klasovú kukuricu pre koníka zo zamknutej sušiarne. Darmo sa im otec s mamkou snaž i I i vysvetliť, že kukurica nie je naša a majiteľom nie je žiadny buržuj, ale nemocnica, ktorá lieči aj chudobných nemocných. Odrazili zámok z dverí sušiarne a nabrali si koľko chceli. Podľa ich názoru bola aj nemocnica buržujom, keď mala toľko kukurice. Nie, žiadne nepríjemnosti sme preto nemali, veď ani majiteľ tej kukurice nevedel koľko presne jej je. Takto spokojne prešiel okolo našej samoty front, na ktorom inde umieralo tisíce ľudí. Po prechode frontu šiel raz otec nakosiť trávu pre kravy do jarku vedľa cesty, po ktorej pred pár dňami prešlo vojsko z Makó na sever. Tráva tam rástla veľmi pekná a kravičky sa jej vždy potešili. Jasommalvtedy len 6 rokov a na kosenie som bol ešte malý. Tak som sa len tak hral v jarku vedľa cesty. Pri hre som otvoril v jarku objavenú drevenú debničku natretú na zeleno, ktorá tam zostala po presúvajúcom sa vojsku a začal som z nej vykladať akési ťažké kovové podlhovasté predmety s plechovými krídelkami na jednom konci. Drevená debnička sa mi veľmi zapáčila, hoci obsah bol nezaujímavý a hneď som aj vedel, že by sa debnička celkom iste hodila apovkovi, ako som môjho otca volal, na rôzne náradie, ktorého mal okolo domu dosť a schovával ho len tak po oknách v dome, či maštali. Aké však bolo moje prekvapenie, keď mi otec miesto poďakovania za debničku vyťal poriadne zaucho, ktoré ma posadilo do trávy. Až neskoršie som si uvedomil, že mi vtedy vlastne otec tým zauchom zachránil život. Veď keby mi bol v rukách ten mínometný granát vybuchol, tak by som už celkom iste nikdy v živote nič nevymyslel. Každý nemal takéto šťastie na život zachraňujúce zauchá, lebo o pár dní sme sa dozvedeli, že neďaleko od našej samoty mína zabila dvoch mládencov, ktorí sa ju snažili rozobrať. Z tohto obdobia si pamätám ešte jednu príhodu - ako ma otec chcel pripraviť na sedliacky život. Vždy som mu závidel ako sa vedel zahnať kosou a zostával po ňom hladko vykosený rad a tráva bola pekne uložená po ľavej strane tej vykosenej plochy. Raz mi teda otec zmajstroval zo starej zlomenej kosy „detskú kosu" s krátkym poriskom, aby mi kosa akurát dočiahla na zem, keď sa zohnem v páse. Samozrejme som ju po zhotovení šiel vyskúšať na trávnik za domom a nepočkal som ani na apovku. Po chvílke „kosenia", či skôr zaháňania sa kosou som usúdil, že kosa je asi tupá a treba jej „napraviť" ostrie oslou. Vybral som z čachora osiu, kosu oprel o zem, dlaňou ľavej ruky som pridržiaval kosu o zem a pravou rukou som ťahavými pohybmi, ako som to odpozeral od otca, brúsil ostrie oceľovej kosy. Urobil som možno tri-štyri pohyby oslou v ruke, keď som potiahol po ostrí aj dlaňou pravej ruky, čo samozrejme malo za následok hlbokú reznú ranu na dlani. Okamžite som sa pustil do obrovského náreku, veď sa mi z ruky valila krv potokom. Keď ma uvideli „mamovka", tak najprv začali vyčítať apovkovi, že či máme málo trápenia, keď ešte aj chlapca nechá robiť takú robotu, hoci ju určite nevládze robiť.

„Nak sa chlapec učí, ešte to bude potrebovať" - mali apovka odpoveď hneď po ruke. Lenže rana mi krvácala a ja som reval akoby ma na nože brali, tak ju bolo treba ošetriť. Kdeže doktor! Za doktorom bolo nielenže veľmi ďaleko, ale taký luxus si ľudia v našom postavení mohli dovoliť až ked' už bolo naozaj veľmi zle. Mamovka našli v skrini kus bieleho plátna, odstrihli z neho úzky pásik, ktorým mi ranu obviazali. Pred obviazaním mi však ranu starostlivo vyumývali octom a aby sa mi náhodou rana "nezapálila", tak mi pred obviazaním ešte priložili na ranu plátok bravčovej slaniny nasiaknutej octom. Samozrejme, že to veľmi štípalo a ja som reval väčšmi ako pri porezaní, ale rana sa mi po pár týždňoch veľmi pekne zahojila, či „vystrábila", ako povedali mamovka a aj apovka, dokonca po pár rokoch sa mi stratila aj jazva. Už nikdy viacej ma otec nezaúčal do tajov sedliackeho remesla podobným spôsobom a vlastne som to ani nepotreboval, lebo som nepokračoval v otcových šľapajach, lebo ako pätnásťročný som sa šiel učiť zámočnícke remeslo do lodeníc v Komárne a neskoršie som pracoval ako strojník na námorných lodiach s ktorými som až do odchodu na dôchodok preplával ako sa vraví „celý svet", dokonca na dátumovej čiare som niekoľko krát určité dni aj preskočil a iné zas mal dvakrát. To však bolo až neskoršie, keď sme už bývali na Slovensku.

Po skončení vojny začali po našom kraji v Maďarsku chodiť všelijakí agitátori, ktorí presviedčali apovku s mamovkou, aby sa ako Slováci prihlásili k presídleniu na Slovensko, že im bude na Slovensku lepšie ako v Maďarsku. Otcovi sa zo začiatku táto myšlienka nie veľmi páčila, veď v tom kraji mal všetkých svojich súrodencov a ostatných príbuzných. Rovnako na tom boli aj mamovka, za slobodná Anka Gyorgyai. Keď však otec zistil, že sa na presídlenie na Slovensko prihlásil skoro celý Pitvaroš a agitátori mu povedali vážny argument, že „Mišo, rozhodni sa slobodne sám a choď radšej teraz s celou rodinou. Môžeš si vziať aj majetok a obidve kravy, alebo pôjdeš o dva týždne iba sdvadsaťkilovým čomagom (balíkom) a sám. Tak si slobodne vyber čo bude pre teba lepšie." Otec s mamkou porozmýšľali a „slobodne" sa rozhodli, že teda pôjdu radšej teraz a pôjdeme všetci. Mamovka aj tak nejednu noc preplakali, že „Jaj, čo nás v tej Slovenskej len čaká". To pravda vtedy ešte netušil nikto. Zo samotnej cesty vlakom si toho veľa nepamätám. Vari iba toľko, že v nákladnom vagóne sme mali na podlahe položené „strožliaky", alebo ak chcete spisovnejšie slamníky, na ktorých sme väčšinu cesty prespali. Veľmi sa mi rátalo, keď pri občasných zastaveniach vlaku ma brali apovka so sebou, aby sme skontrolovali, napojili a nakŕmili domáce zvieratá, ktoré sa viezli samozrejme v inom vagóne ako my. Takto s nami prešli na Slovensko aj naše kravy Milka a Borča. Pri zastávke na stanici Párkány všetci hovorili, že už len prejsť po moste a sme na Slovensku. Keď vlak prehrkotal po oceľovom moste, boli sme už na Slovensku a po pár hodinách ďalšej cesty vlak zastavil na stanici Sereď, kde sme po privítaní dychovkou a akýmisi pánmi v oblekoch, medzi ktorými vraj bol aj dr. G. Husák prestúpili do vojenských nákladných áut, ktoré nás odviezli do susednej dediny Veľký Máčad, ktorú miestni obyvatelia poznali iba pod maďarským menom Nagy Mácséd. Veľmi rýchlo sme zistili, že nielen meno dediny je maďarské, ale takmer všetci jej obyvatelia až na miestneho starostu Lieskovského, ktorý bol Slovák a velkostatkára Buriana, ktorý bol Čech, sú všetci obyvatelia dediny Maďari, ktorí nielenže vedia veľmi málo po slovensky, ale navyše nehovoria dobre ani po maďarsky, lebo napr. v slovách slama a jablko miesto spisovného szalma a alma zaťahujú óma a szóma. Tak toto sa organizátorom nášho presídlenia vraj „do slovenskej otčiny" veľmi nepodarilo, čo sme aj mali čakať, keď bol za tým aj Husák, ktorý sa mal skompromitovať neskoršie v šesťdesiatom ôsmom ešte horšie. Z takmer čisto slovenskej dediny Pitvaroš nás presťahovali síce na Slovensko, ale do maďarskej dediny.

Možno ako satisfakciu nám onedlho premenovali dedinu na Veľká Mača, čo sa nám zas tiež veľmi nepozdávalo, lebo náš prirodzený cit pre slovenčinu nám hovoril, že keď už chceli meniť meno dediny na slovenské, tak mali dodržať isté zásady jazyka, podľa ktorých by podľa nás skôr pasovalo Veľké Mača, alebo keď už, tak Veľká Mačka, hoci maďarský výraz Mácséd sotva má niečo spoločné s mačkami. Avšak zvykli sme si, veď naši predkovia si museli zvyknúť pred dvesto rokmi v rýdzo maďarskom prostredí tiež a oni po maďarsky hneď ani nevedeli. My sme boli vo výhode, pretože my sme už maďarčinu ovládali a naši rodičia dokonca slovom aj písmom a na rozdiel od miestnych obyvateľov spisovne, veď chodili do maďarskej školy. Môj apovka dokonca po celý život používali násobilku len v maďarčine, takže čokoľvek ak mali porátať, tak im bola bližšia maďarčina. Po slovensky sa násobilku nenaučili nikdy a ani im to do smrti nechýbalo. To však neznamená, že môj otec bol intelektuálne zaostalý. Mal veľmi kladný vzťah k písanému slovu a pravidelne čítal aj dennú tlač. Najradšej mal Roľnícke noviny, ale kupoval si aj maďarský denník vychádzajúci na Slovensku Uj Szó (Nové slovo), lebo v maďarskom písanom slove sa orientoval lepšie ako v slovenskom. Popri čítaní novín bol pravidelným poslucháčom nielen Bratislavského rozhlasu, ale rád si vyladil občas aj zakázanú Slobodnú Európu, Hlas Ameriky, či BBC a dokonca aj rádio Biela Légia. Vtedy však vždy kontroloval, či niekto nepočúva pod oknom. Aby ho náhodou ktosi neudal. Na slovenskej dennej tlači mu najviac prekážalo, že napríklad o zakladaní roľníckych družstiev písali čosi úplne iného, než čo sám videl na vlastné oči. Preto sa mu ani nečudujem, že pri mojom končení povinnej školskej dochádzky, keď navštívila mojich rodičov naša slovenčinárka vo ôsmej triede základnej školy v Sládkovičove, ktorú som končil v r. 1954 a chcela presvedčiť mojich rodičov, aby ma dali ďalej do školy, že mám celkom dobrý sloh a vraj mohol by zo mňa byť dobrý novinár. Apovka vtedy použili nepriestrelný argument „Môj syn nebude klamať národ" a samozrejme som miesto gymnázia sa šiel učiť remeslo do lodeníc v Komárne, aby som si zarábal na chlebík čestným spôsobom. Nikdy som neľutoval toho, že nie som novinárom. Naozaj im niekedy za totality nebolo čo závidieť ak chceli živiť rodinu a zostať čestným. Ja som si síce zarábal na chlieb pri pracovnom stole so zverákom, ale nikdy som nemusel hľadať kompromis v oblasti cti, či svedomia. Aj za toto ďakujem môjmu prezieravému otcovi.

Našu rodinu umiestnili v rodinnom dome bývalého dedinského kováča, ktorý už bol odsťahovaný do Maďarska, takže sme dostali rodinný dom v centre dediny pri Obecnom úrade a mali sme tri izby - prednú, ktorá mala okná do ulice, za ňou bol pitvor a potom bola ešte jedna izba, ktorú sme pomenovali „zadná". Pretože sme dostali dom po dedinskom kováčovi, tak na dvore sme mali ešte jednu samostatnú stavbu susediacu s ulicou - kováčsku dielňu, ktorá bola kompletne vybavená vyhňou, mechmi, kovadlinou a aj kováčskym náradím, ktoré nám však nebolo na nič, lebo môj otec síce občas potreboval aj kováčske služby, ale sám bol sedliakom a kováčske remeslo ovládal len veľmi povrchne ako každý sedliak, ale pritom sa bez neho nezaobišiel. Po pár rokoch sme kováčsku dielňu prebudovali na letnú kuchyňu na dvore, kde sme trávili čas po väčšinu dňa celý rok. Dostali sme dom v relatívne dobrom stave, ale keď nám začala vlhnúť jedna stena v zadnej izbe, tak otec už spokojný nebol, lebo na Pitvaroši zanechal rodinný dom, ktorý postavil iba pár rokov pred vojnou, takže bol vlastne úplne nový a celkom iste mu nevlhli steny od základov. Podlahy v izbách sme samozrejme mali len z udupanej zeme, ale aspoň ich údržbu sme dôkladne poznali už z Maďarska. Vtedy sa ešte nevyrábal i a ani nekupovali žiadne chemické prípravky na podlahy, nebol ešte Ajax, ani Alex, na rýchle vyčistenie, či vyleštenie podlahy. Stačilo zájsť do maštale a spoza koníka nazbierať do lavóra pár buchiet, ktoré vypustil koník (koňacienka), rozrobiť s vodou, handru namáčať do tohto biologického roztoku a po pozametaní podlahy v izbe takto namočenou handrou vyutierať celú podlahu. Podlaha vyzerala nádherne čistá, rovnomerne tmavá (vtedy sa ešte lesklá podlaha „nenosila") a v celej izbe bola príjemná sedliacka aróma. Nuž a kto má rád kone, tomu ani ich maštaľ nesmrdí a my sme kone snáď až milovali. Takéto ošetrovanie podláh aspoň raz za týždeň sme volali „zašuchávaním", ktoré robili mamovka, alebo staršia sestra Anka, lebo to bola ženská práca. Pri používaní toho konského prostriedku samozrejme gazdinkám nehrozili žiadne alergie ako z dnešných chemikálií.

Tým však nechcem propagovať návrat k používaniu konského trusu pri ošetrovaní dnešných všelijakých plávajúcich, či mramorových podláh, lebo kde by sme nabrali toľko konského trusu! Takže sme si zvykli, hoci najťažšie sa zvykalo na miestny spôsob života, totiž že na dvore sme neboli samí. Za zadnou izbou ešte stavanie pokračovalo ďalej ďalšími dvomi izbami s pitvorom, kde bývala úplne cudzia rodina a za nimi podobne bývala ešte tretia rodina. Až po izbách poslednej rodiny na dvore boli hospodárske stavby ako chlievy, maštale, veľká stodola a potom sme mali ešte dosť rozľahlú ovocnú záhradu, ktorá končila pri ceste, za ktorou bol už len Burianov majer s vilou a hospodárskymi stavbami, ktoré mu onedlho aj tak „znárodnili". Tak toto bolo pre nás úplne cudzie, lebo na Pitvaroši bývala na jednom dvore vždy len jedna rodina. Na tento nový spôsob života sme si zvykali veľmi ťažko, hoci my sme bývali na dvore len tri rodiny, ale boli aj takí, kde na jednom dvore žilo spolu štyri- päť rodín. Vážny problém nastal hneď po prvej strávenej noci v našom novom bydlisku, keď ako každé ráno bolo treba ísť najprv odľahčiť svojim vnútornostiam. Apovka vstávali vždy prvý, aby najprv opatrili Milku a Borču. Našťastie neďaleko maštali bola vykopaná kruhová studňa, ktorá mala steny vyložené pálenými tehlami a vedro s vodou sa vyťahovalo pomocou dreveného vahadla s protizávažím na druhom konci váhadla, takže som vedro vody vládal onedlho vytiahnuť zo studne aj ja sám, teda napojenie dobytka problémom nebolo.

Hneď pred maštaľou bolo hnojisko, na ktorom si otec v prvé ráno na Slovensku pohodlne uľavil postojačky. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď o chvíľku zbadal susedku z dvora, ako vybehla na dvor, potom na hnojisko, vyhrnula si geceľu (sukňu), stiahla gaťky a hanba, nehanba v podrepe sa vymočila, ba zanechala aj kopček. Otec ju pozdravil „dobré ráno", na čo mu ona odpovedala „jó reggelt". Otcovi nerobilo problém odpovedať po maďarsky „Jó reggelt" a hneď sa ju povypytoval, či oni nemajú záchod. Dozvedel sa novinku, že veru v dedine čosi takého nemá nikto, oni chodia na hnojisko. Aké bolo mamovkino prekvapenie, keď jej otec šiel vysvetliť, že sa asi bude musieť ísť ráno „ocediť" v podrepe na hnojisko tak, ako Maďarka na dvore. Mamovka hneď protestovali, že oni veru nikdy nebudú ukazovať na dvore holú riť a nech ide apovka hneď teraz postaviť drevený „budár", aký sme mali na samote v Maďarsku. Takže otec ako prvú vážnu prácu mal na Slovensku postavenie drevenej latríny hneď za kováčskou dielňou, aby sme to nemali ďaleko ani v noci a aby sme nechodili ukazovať celému svetu na dvor všetci holú riť. Mamovka aj tak v prvý deň na Slovensku sa museli uskromniť. Avšak miesto hnojiska odišli až úplne dozadu na koniec ovocnej záhrady, kde si našli patričné súkromie pod rozrasteným kríkom bazy čiernej na medzi.

Ďalšou novinkou pre nás bolo, že nám prestali platiť maďarské peniaze, ktoré nám vymenili za Československé koruny. Otec sa vždy cítil byť Slovákom a nehanbil sa za to, hoci ho v živote neraz nazvali „Butatótom" a tak sa veľmi ani nenamáhal problémom ako utratiť na Slovensku naše prvé peniaze. Kúpil slovenskú zástavu, ktorej hneď v prvý deň sám zmajstroval drevenú žrď a pri najbližšom Štátnom sviatku ju hrdo vystrčil z vetracieho okienka na streche smerom do ulice a rozvinul. Pri kúpe zástavy mal najväčší problém akú zástavu vlastne kúpiť, lebo on takú s trojuholníkom nechcel, lebo to vraj nie je slovenská zástava, ale česká. Nakoniec však obchodník kdesi vyhľadal aj bielo-modro-čerwnú zástavu s rovnými pruhmi, tak sa kúpa uskutočnila. Otcovi sa začalo na Slovensku dariť, onedlho si kúpil aj koňa a sedliacky voz dostal od štátu ako všetci repatrianti, ktorí sa vtedy ľahko dali spoznať podľa nových sedliackych vozov natretých na zeleno. Okrem voza mu repatriačná komisia pridelila v chotári obce aj necelých 5 hektárov ornej pôdy, na ktorej hospodáril ako vedel. Veľmi dobrú skúsenosť získal počas hospodárenia na nemocničnom majetku mesta Makó, kde si tiež všetky práce organizoval sám. Vstával každý deň už pred svitaním a po prácach okolo domáceho hospodárstva ešte počas brieždenia zapriahal do voza a odchádzal na pole, kde bolo stále čo robiť. Počas žatvy koncom leta sa každý deň večer, alebo skoro ráno ozývalo na dvore otcovo klepkanie na kosu, aby mu vydržala byť ostrá až do večera. Po raňajkách sme celá rodina nasadli na sedliacky voz a odišli na pole. Apovka s mamovkou sa vždy pred prvým zaťatím kosou najprv pomodlili a až potom otec začal „vytínať" rad.    Mamovka boli silno veriacou evanjeličkou a dosť ťažko niesli skutočnosť, že v dedine je iba katolícky kostol, kde sú navyše bohoslužby len maďarské. Rovnako ťažko niesli skutočnosť, že vo Veľkej Mači nemáme takmer žiadnych príbuzných, lebo rodinu apovkovho brata báči Jana presídlili do obce Veľké Uľany a tety Anky do Senca, čo od Veľkej Mače bolo vzdialené v oboch prípadoch vyše 15 km a autobus vtedy ešte medzi obcami nepremával a na vzácne návštevy museli apovka zapriahnuť do voza a aj tak sme ich boli navštíviť. Rodinu mamovkinej sestry Alžbety umiestnili ešte ďalej od nás - až do Tešedíkova (vtedajšieho Peredu), kam sa už muselo ísť železnicou. Ja som počas žatvy rozkladal povriesla pod snopy a staršia sestra Anka bola hrabačkou a „zbierala hrste", čo znamenalo pozbierať apovkom nakosené obilie drevenou kvakou v tvare veľkej jednotky a poukladať ho do snopov na povriesla. Keď sa apovka dokosili na koniec poľa, tak sme sa vracali na jeho začiatok, kde stál voz s priviazaným koníkom a cestou sme všetci viazali snopy. Pri voze sme sa napili vodu, ktorá bola v tieni pod vozom, aby sa na slnku nezohriala a apovka šli vytínať ďalší „ratok". Predpoludním bola jedna prestávka „na fruštik", kedy sme si zjedli z domu prinesený mastný chlieb s cibuľou, alebo chlieb so slaninou či klobásou. Obed sme mali veľmi podobný, lebo variť nemal kto, keď aj mamovka pracovali s nami pri žatve na poli. Odpoludnia, keď sa schyľovalo k večeru, sme všetky snopy poukladali do krížov stredom poľa, apovka pohrabali celú skosenú plochu, aby ani klások nevyšiel navnivoč a po skosení celého poľa sa kríže zvážali domov na zadnú časť dvora, kde snopy počkali uložené do stohu, kým prišiel na nás rad a potiahli nám do dvora mláťačku poháňanú najprv parným strojom, neskoršie dieselovým motorom a až tesne pred založením družstva sa objavil v dedine traktor, ktorý mláťačku aj pritiahol na dvor a potom ju aj poháňal cez široký plochý remeň. Zvážanie obilia z polí na dvor nebolo jednoduché, lebo jeden koník plne naložený voz po poli a poľných cestách nevládal sám utiahnuť. Keďže však apovka mali len jedného koňa, tak sa museli vždy dohodnúť s niekým z dediny kto mal tiež koňa, že si pri zvážaní obilia navzájom pomôžu a pozvážajú obilie dvomi koňmi najprv jednému, potom druhému (hovorilo sa tomu „spriahnutie sa").

Chlebík sme mali náš domáci z pšeničnej múky, ktorý raz za týždeň napiekli mamovka. V súvislosti s pečením chleba museli naši vyriešiť jeden velký problém nedlho po preťahovaní sa do Veľkej Mače. Mamovka vedeli napiecť veľmi dobrý chlebík, ale museli mať k tomu nielen múku a drevené korýtko na miesenie, ale samozrejme aj pec. V Maďarsku bola pec na pečenie chleba samozrejmou súčasťou každého domu, ale tu po dedinskom kováčovi nič také nezostalo, izby boli holé. Mamovka sa však hneď prvý deň dozvedeli od susediek, že všetci nosia upiecť chlieb k dedinskému pekárovi, ktorý mal svoju živnosť iba nejakých slabých sto metrov od nášho domu. Pretože sme doma pec nemali, tak najbližšie pečenie chleba mamovka absolvovali tiež u pekára. Hotové, vymiesené cesto odniesli v slamienkoch k pekárovi, ktorý ich na lopate doformoval na okrúhly tvar a na tej drevenej lopate potom postrkal do vykúrenej pece. Pekár mamovku pochválil, že aké perfektné cesto na chlieb má, lebo vraj od domácich gazdiniek mu cesto neraz steká z lopaty pod nohy na zem a mamkine cesto pekne drží svoj tvar pohromade. Po upečení chleba bol pekár prekvapený znova, lebo náš chlieb počas pečenia v peci tak narástol, že upečený bochník nevedel z pece vybrať, nezmestil sa mu cez dvierka pece von. Chlieb miestnej výroby mu v peci narástol vždy najviac na výšku len okolo desať centimetrov , ale ten náš mal 25-30 cm a dvierka mali výšku len akýchsi 15 cm. Keďsi mamovka šli pre upečený chlieb, tak pekár sa ešte stále trápil s problémom ako dostať náš chlieb z pece. Nakoniec nič inšie nezostalo, len po zachladnutí pece každý bochník prerezať približne v polovičke výšky a bochníky povyberať vždy rozdelené na dva kusy. Aj tak však tento chlieb bol pre nás chutnejší ako ten tmavý miestny. Najväčšou chybou bolo, že po takomto prerezaní bochníkov boli moji rodičia pripravení o rituálne načínanie chleba, kedy sa celý bochník oprel ľavou rukou o seba a najväčším kuchynským nožom sa na spodnej časti pecňa chlebík požehnal - urobil sa najprv špičkou noža krížik a odkrojil sa z neho prvý kus asi v tretine výšky.

Samozrejme, že tento problém museli apovka vyriešiť operatívne čo najskôr postavením murovanej pere do prednej izby domu. Najväčší problém mu robilo postavenie komína, čo však zvládol tiež. Pec postavil okrúhlu s podlahou z pálených tehál a na stavbu stien použil kúsky z porozbíjanej strešnej krytiny, ktorú tiež kdesi objavil. Medzi pecou a múrom izby vznikol úzky priestor tzv. „kuckov", kde sme po kúrení v peci ako deti veľmi radi odpočívali, ba niekedy (hlavne v zime) aj spali, lebo pec sme používali nielen na pečenie, ale aj na vykúrenie izby. Kúrilo sa z pitvora. Zo strany izby bola okolo pece murovaním vytvorená akási „lavička" na sedenie, kde si starší ľudia počas „zhovorky" v zime veľmi radi posedeli a zohrievali si chrbát o vykúrenú pec, ktorej vonkajšiu plochu mamovka ešte prstom namočeným do hnedej farby vyzdobili ľudovými ornamentmi. Otvor do pece, ktorým sa pec kúrila už apovka urobili dostatočne veľký a žiadny chlebík nemal šancu narásť na takú výšku, aby sa nedal z pece vybrať. Pec sme kúrili „zetkami", čiže snopmi kravami poobhrýzaného kukuričného kôrovia, alebo snopmi raždia, ktoré nám zvyklo zostať po likvidácii už starých, či chorých stromov v ovocnej záhrade, ktoré sa otec rozhodol nahradiť mladými stromkami a v núdzi sme pec vedeli vykúriť aj slamou po vymlátenom obilí. Správali sme sa teda veľmi ekologicky a ani sme o tom nerozmýšľali. V peci mamovka samozrejme nielenže piekli chlieb pre celú rodinu, ale občas sa v nej piekli aj zákusky. Všelijaké kifle, tvarožník, koláč, alebo vinuté makovnťky, či orechovníky a na nový rok vždy makový „rejteš* (Štrúdľu). Nuž a takmer pri každom pečení chleba boli pochútkou z chlebového cesta napečené ploché kapustníky, alebo opekance, ktoré sa v ďalších dňoch používali napr. makové ako hlavné jedlo dňa. Veľmi nám chutila aj mamovkina špecialita -v hrnci uvarená fazuľová polievka s údeným mäsom, ktorá sa uvarila vo vykúrenej peci tak, že hrniec s polievkou sa dal „za ďugov", čiže dovnútra pece za vynímateľný kryt peciska.

V neskoršom živote som neraz spomínal, že na šporáku sa veru taká chutná fazuľová polievka nedá nikdy navariť ako „za ďugovom" v peci. Nuž medzi mnohé nenávratne v minulosti zaniknuté dobroty bude už celkom iste patriť aj varenie, či pečenie všelijakých dobrôt v peci „za ďugovom", pretože náš spôsob života podlieha tiež prirodzenému vývoju a dnes sa už v rodinných domoch s pecami na pečenie chleba vôbec nestretneme. Zvykli sme si chlieb náš každodenný kupovať v obchodoch s potravinami, alebo v špecializovaných predajniach, ktoré predávajú len chlieb a pečivo a čo je najzvláštnejšie, dokonca sme si na takýto chlieb aj zvykli a chutí nám, ba odborníci ho dokonca považujú za zdravší ako u nás kedysi doma pečený biely z čisto pšeničnej múky. Nuž aj tak celkom iste do konca života bude moja generácia spomínať na chuť doma čerstvo upečeného bochníka, ktorému sa napr. pri bočnom prasknutí v peci vypiekol tzv. pupok, ktorý potretý domácim maslom vlastnoručne vybitým zo smotany v drevenej „zbenke" a zapíjaný bielou kávou bude naveky patriť k chutiam, ktoré nám už moderný potravinársky priemysel nedokáže ani len priblížiť.

A propos maslo. Aj my sme si ho doma samozrejme vyrábali sami. Mamovka pozbierali smotanu z doma nadojeného mlieka a po určitej dobe sa z tejto smotany dalo urobiť maslo ručne „tlčením" v drevenej kruhovej nádobe, ktorá sa držala pri sedení na stoličke medzi nohami a rukami sa intenzívne pohybovalo hore-dolu pohyblivým stredným dielom tej „zbenky", ktoré deleným dreveným piestom s otvormi prudko bilo do smotany, čím sa oddelilo maslo od srvátky. Nadojené mlieko najprv mamovka samozrejme vždy zmiešali dohromady, úradmi predpísané množstvo sme museli odovzdať do štátnej mliekárne a o toto mlieko sme sa už ďalej nezaujímali. Raz však napadlo mamovku uschovať mlieko zvlášť od každej kravy a takto oddelene zbierať aj smotanu. Po určitom čase sme zistili, že maslo vyrobené z mlieka od Borče má úplne inú chuť ako od Milky. Maslo od Borče sa dalo krásne ľahko natierať na chlieb, ale od Milky bolo po zatuhnutí aj pri izbovej teplote jednoducho nenatierateľné. Ak som si ním chcel natrieť chlieb, musel som z kocky masla odrezávať úzky plátok masla a ten položiť na chlieb a dotvarovať ho vyhladením. Ten tenký odkrajovaný plátok sa dokonca lámal ako keby som krájal akýsi krehký materiál a nie maslo. Dodnes nemám pre tento jav seriózne vysvetlenie. Keď som však zahryzol do takto namaslovaného chleba maslom od Milky, tak sa mi v ústach maslo pomaličky rozpúšťalo a dostávalo oveľa lahodnejšiu chuť ako maslo od Borče. Ktovie prečo to tak bolo, lebo obe kravy jedli z toho istého válova úplne rovnaké krmivo, aj pili vodu z tej istej studne ale v ich mlieku musel byť predsa len akýsi nikdy nepoznaný rozdiel, ktorý sa už sotva niekedy podarí vyskúmať, lebo na dnešných veľkofarmách sa samozrejme všetko vyprodukované mlieko mieša dohromady a už nikto nemá ani dôvod zisťovať, že ako by chutili mliečne výrobky zvlášť od jednotlivých kráv.

Naši chápali nutnosť odovzdávania mlieka štátu, lebo veď mlieko a mliečne výrobky chcú jesť aj vojaci, či chorí v nemocniciach, takže štát nemá inú možnosť na získanie mlieka ako „podojiť" roľníkov. To by bolo v poriadku, ale začiatkom päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia sa povinné odovzdávanie produktov práce roľníka neustále zvyšovalo. Už bolo treba odovzdávať aj časť úrody z polí, časť domáceho zvieratstva na mäso, vajcia a vôbec štát sa delil s roľníkom o každý produkt jeho práce. Potom sa začalo so zakladaním Jednotných Roľníckych Družstiev podľa vzoru kolchozov zo Sovietskeho Ruska a založili takéto družstvo aj vo Veľkej Mači. Samozrejme, že nahovárali na vstup do družstva aj mojich rodičov a presviedčali ich, že len vo veľkovýrobe sa dajú mechanizovať ťažké ručné práce, ktoré si každý roľník inak musí robiť sám so svojou rodinou. Malo to svoju logiku, keď však môj otec videl, že do družstva vstupujú ako prví najslabší roľníci, tak ho hneď prestala chuť ísť do družstva. Najslabší roľníci nielen v zmysle najchudobnejší, ale najmä v zmysle najmenej pracovití, či inak najlenivejší, alebo takí, ktorí si svoj majetok prelievali dolu hrdlom v krčme, kam môj otec ako veriaci evanjelik nechodil, lebo to je predsa hriech prepíjať svoj majetok a aj majetok celej rodiny, ktorá potom neraz má hlad, alebo deti nemajú ani na oblečenie. Vždy vraveli: „S takýmito darebákmi sa ja mám dať do spolku?" A hneď si aj odpovedali - „Nikdy!" A pretože môj otec bol naozaj veľmi usilovným a aj čestným človekom, tak sa mu na Slovensku začalo celkom slušne dariť a postupne si prikupoval aj rôzne stroje, náradie, či ďalšieho koňa. K traktoru sa však už nikdy nedopracoval, pretože ho nakoniec do toho družstva predsa len dostali, hoci dosť drsným spôsobom. Postupne mu predpisovali také množstvo „kontingentu", ktorý musel povinne odovzdať štátu, že ho jednoducho prestal vládať plniť. My sme mali napr. takmer plný dvor sliepok, ale praženicu zvajec sme si nie vždy mohli dovoliť, lebo vajcia bolo treba odovzdať štátu a rodičia nechceli, aby zostali „voľačo dlžni", lebo to mohol byť dôvod na reštrikcie, ktoré si páni na chudobný ľud vždy vedia vyhútať dosť a dosť. Aby sme teda vedeli odovzdať predpísané množstvo vajec štátu a sliepky odmietali zniesť viacej ako jedno vajce denne, tak mamovka chodili neraz peši, či na bicykli na trh do 5 km vzdialenej Serede, aby od všelijakých priekupníkov nakúpili vajcia, ktoré potom odniesli odovzdať štátu ako „kontingent". Aj takto dusili mojich rodičov, aby vstúpili do družstva. Pohár trpezlivosti pretiekol, keď v istý letný deň, keď apovka boli s koňom pracovať na poli vonku v chotári, prišli akýsi ľudia so žandármi, či príslušníkmi Verejnej Bezpečnosti, ako sa im vtedy hovorilo a potiahli vlečku s traktorom k dverám sušiarne kukurice na našom dvore, otvorili si sušiareň a začali nahadzovať klasy kukurice na vlečku. Doma sme boli len my deti a mamovka, ktorá samozrejme hneď spustili nárek, že ako si môžu dovoliť takto prísť na dvor k cudziemu a otvorene kradnúť, dokonca za pomoci žandárov. Okríkli ju, aby bola ticho, lebo vraj nemôže voľakto mať doma plno krmiva a v družstve nemajú zvieratá Čo žrať. Mamovka im hneď vykričali, že to je ich vinou, lebo nevedia hospodáriť a sú leniví. Nepomohli si však a darmo si ľahli na zem pred traktor, že tú kukuricu odvezú len cez ich mŕtvolu a darmo sme nariekali spolu s mamovkou aj my deti. Mamovku odtiahli tí ľudia nabok a kukuricu si aj tak odviezli. Po tomto incidente to moji rodičia do Družstva už „dobrovoľne" podpísali, odovzdali do spoločných maštali aj koňa a Borca s Milkou tiež preši i do veľkej družstevnej maštale, ktorú zabrali veľkostatkárovi Burianovi.

Keď sa mamovka dozvedeli o pár dní, že aj kravy v Družstve hladujú, tak chodili cez záhradu tajne prikrmovať Milku aj Borču, lebo chudery kravičky predsa nemôžu za hlúposť ľudí. Mlieko od našich kravičiek sme však už nikdy nemali, začali sme si ho chodiť kupovať do štátnej mliekárne, ktoré už nikdy nemalo tú chuť ako to naše od Borče a Milky. Vtedy som sa zaprisahal, že tomuto systému budem škodiť ako len budem vládať, ale nikdy k tomu nedošlo. Po tejto príhode pretiekol aj mamovkin obrovský pohár trpezlivosti a raz hrkotali v izbe na ich milovanej šijacej mašine Singer, ktorú si priviezli z Maďarska po celú noc. Ráno sme už nemali slovenskú zástavu, ale zato mladšia sestra Marka mala slušivú bielu sukničku, ja modré a brat Paľko červené trenírky.

Ja som si neskoršie po vyučení v lodeniciach, zarábal na živobytie ako zámočník v úkolovej mzde v Pražských lodeniciach v Libni, kam ma osud zavial tiež podivnou hrou. Počas učenia sa remeslu v komárňanskej lodenici som totiž patril medzi najlepších žiakov, lebo ma remeslo bavilo a aj zaujímalo, takže keď prišla ponuka od vtedajšieho Ministerstva školstva, že škola má navrhnúť štyroch žiakov na štúdium na Vysokej Námornej Škole v Gdyni, zdalo sa mi, že som už istým kandidátom, dokonca som sa na to štúdium v Poľsku aj tešil, lebo sa mi zdalo, musí byť oveľa zaujímavejšie na lodiach plávať ako ich budovať v lodeniciach. Spustil sa kolotoč vypracovávania kádrových posudkov na nádejných študentov námornej školy a čuduj sa svete, nikam som nešiel práve ja a odišli do Poľska študovať žiaci s oveľa horšími výsledkami v učení, než aké som mal ja. Po pár rokoch som sa aj dozvedel, že prečo sa tak stalo. Na MNV do Velkej Mači totiž prišla žiadosť z Ministerstva školstva, aby sa vyjadrili k môjmu vyslaniu do Vysokej Námornej školy v Poľsku a vtedajší predseda MNV (mimochodom, tiež presídlenec z Maďarska, ktorý bol cez vojnu členom Horthyho Šípových krížov, ale hneď po vojne prezieravo prestúpil ku komunistom a vo Veľkej Mači mu ako komunistovi zverili najvyššiu funkciu v dedine. Môj apovka ho však nemali radi, lebo ho považovali tiež za lenivého a neschopného gazdu, ktorý vždy len špekuloval ako vyžiť bez práce. Tak tento „richtár" mi napísal do posudku, že nedoporučuje moje vyslanie na štúdium do zahraničia, lebo môj otec ako dedinský kulak bránil zakladaniu JRD v dedine. Akýže kulak, keď môj otec po celý život hrdlačil na cudzom a aj na svojom hospodárstve vždy pracoval sám a teda nikoho „nevykorisťoval" - to však už nikoho nezaujímalo.

Stačilo napísať, že otec bol kulakom a ja som mal okamžite zatrhnuté ďalej študovať. Nikoho nezaujímalo, či to s tým kulakom je pravda, alebo nie. Keďže som sa už túžbou plávať na lodiach bol naozaj nakazil, ale do školy v Gdyni som sa nedostal, tak som sa po vyučení v komárňanských lodeniciach prihlásil aspoň na strednú školu vodnej dopravy v Dečíne, kam som aj nastúpil na štúdium. Keď však po prvom mesiaci v škole prišiel k nám domov účet, že treba zaplatiť čosi okolo tristo korún za internát, tak som dostal upozornenie listom od mamovky, že „syn môj, okrem teba máme doma ešte štyri krky, ktoré tiež treba živiť a ty si už vyučený, tak sa o seba postaraj." Postaral som sa tak, že som šiel pracovať ako zámočník do Pražských lodeníc v Libni a zároveň som sa prihlásil na večernú strojnícku priemyslovku, ktorú sa mi po pár rokoch štúdia popri zamestnaní aj podarilo dokončiť. Tu som sa dozvedel, že existuje v Prahe podnik, ktorý prevádzkuje námorné lode a dá sa k nim dostať pracovať, pretože na osobnom oddelení toho podniku pracuje pracovníčka, ktorá predtým pracovala v lodeniciach a žiadatelia z lodeníc majú u nej akési „očko". Bol som posadnutý myšlienkou dostať sa pracovať na námornú loď a splniť si tak svoj Životný sen za akúkoľvek cenu, bohužiaľ osobne som nemal žiaden kontakt na pracovníčku, ktorá mala trochu nadržať zamestnancom lodeníc v Libni.

Vtedy mi ktosi poradil, aby som vstúpil do Komunistickej strany. Že tak sa veľmi pravdepodobne na námornú loď pracovať skorej dostanem. Veľmi som myšlienkou vstupu do Komunistickej strany nadšený nebol, lebo som sa ešte pamätal na môjho strýka Pavla (otcovho brata), ktorý sa po vojne vrátil zo zajatia v Rusku vychudnutý na kos a kožu, mal vtedy len okolo 45 kg, hoci narukoval ako 9O kilový zdravý chlapisko vysoký 180 cm, takže sa vlastne vrátil na Pitvaroš už
len zomrieť. Tento môj strýko až do smrti stále dookola opakoval tú istú vetu: „Rusovi nikdy neverte“. Okrem tohto som sa veľmi dobre pamätal ako prinútili otca
„dobrovoľne“ podpísať prihlášku do JRD. Nuž ale čo som mal robiť, keď som pre vidinu práce a vozenia sa na námornej lodi bol ochotný podpísať sa hoci aj
čertovi vlastnou krvou.

Vtedy som do tej komunistickej strany vstúpil a chcel som veriť, že nič zlého som neurobil. Nikdy neskôr ma už nenapadlo ťažiť z členstva v strane a nikdy som nikoho v súvislosti s mojím členstvom v strane nepoškodil, hoci som neskoršie na lodiach pracoval vo funkcii prvého strojného dôstojníka (Chief Engineer) a na našich lodiach som neraz musel písať písomné hodnotenia na mojich podriadených aj ja. Vždy som však v hodnotení vychádzal len z kvality vykonávania remesla na lodi, čestnosti a pracovitosti každého jednotlivca. Iba jeden jediný raz som zariadil vylodenie môjho podriadeného druhého strojníka, ale to bolo pre hrubú nedbanlivosť, neodbornosť a ohrozenie bezpečnosti lode navyše pod vplyvom požitia nadmerného množstva alkoholu, politika v tom nebola ani okrajovo. Sám som sa na lodi nikdy nevyhýbal manuálnemu výkonu remesla v strojovni a neraz som si šiel „oddýchnuť" od papierov do strojovne. Táto práca samozrejme už nepatrila medzi moje povinnosti. Skrátka, zamiloval som si prácu v strojovni námornej lode. Myslím, že som ju aj vedel robiť na slušnej úrovni, čoho svedkom bol aj záujem o prácu mojej osoby v tejto vysokej funkcii na lodiach v rokoch pred odchodom do dôchodku po roku 1989, kedy som sa už dostal pracovať aj k súkromníkom v zahraničí. Či už to bola práca pre spoločnosť Al Fath pána Rashada v Alexandrii, alebo pre nórsku spoločnosť Hagland Shipping v Haugesunde. Všade som mal veľmi dobré meno a pracovať na lodiach vo vrcholnej funkcii ďalej mi zabránila len mozgovo-cievna príhoda, ktorá sa mi stala počas zamestnania na nórskej lodi Millenium a mňa odviezli z lode do nemocnice v severoírskom Belfaste, kde som si poležal okolo troch mesiacov, kým mi dovolili cestovať domov lietadlom. Myslím, že keby sa dôsledky tej mozgovej porážky dali odstrániť mojím opätovným vstupom do Komunistickej strany, tak by som tak urobil aj napriek mnohým životným sklamaniam, ktoré mi to členstvo v minulosti spôsobilo. Až tak hlboko by som bol ochotný znova klesnúť, aby som si mohol ešte chvíľu na námorných lodiach popracovať. Keďže to však možné nie je zostáva mi už len čakať na zubatú, veď taký je prirodzený kolobeh života a neuniknú mu práve tak komunisti ako aj kapitalisti. Dokonca istý pán farár vravievali: „Doteraz ešte vždy každý človek zomrel a zomrie aj v budúcnosti. Hádam aj ja."

Stačilo už. Rozhodne však môj život nebol nezaujímavý a dnes sa už len teším tomu, že v mojich štyroch vnukoch budem mať dôstojných a čestných pokračovateľov, hoci na námorných lodiach asi ani jeden z nich pracovať nebude. Majú iné záujmy, ale sú šikovní tiež. Keď tak rozmýšľam čo dobrého priniesla vzájomná výmena časti obyvateľov Slovenska a Maďarska, tak sa mi očividne natískajú iba dve odpovede: Ako prvé ma napadá, že my Slováci sme tuším v Maďarsku nepoznali zeleninu pór a teda sme ani nevarili z neho chutnú a zdravú pórovú polievku. Na druhú stranu zas musím konštatovať, že Maďarov na Slovensku sme chutné a dobré bravčové klobásky naučili robiť až my, veď tunajší nepoznali ani mletú červenú papriku, veď dodnes tie klobásky aj volajú Čabajské podľa mesta Békéšska Čaba, ktoré bolo a aj je strediskom slovenskosti v Maďarsku.
Aj tak nie som si istý, či kvôli pórovej polievke a dobrej klobáske na Slovensku, či kvôli oboznámeniu slovenských Maďarov o poézii súkromia počas sedenia na latríne, stálo za to vôbec to novodobé sťahovanie národov zariadiť, lebo napr. ľudovú kultúru (pesničky, zvyky, kroje, a pod.) aj maďarskú máme my Slováci z Maďarska „zažratú" hlboko v krvi a neraz som v rozpakoch, že ktorá pesnička sa mi vlastne viacej páči - či maďarská, alebo slovenská. Bolo by naozaj veľmi zaujímavou prácou popracovať na hľadaní spoločných koreňov slovenskej a maďarskej ľudovej kultúry a takáto práca by celkom iste významne obohatila poznanie koreňov stredoeurópskej kultúry vôbec ak už nerátame možné obrúsenie trecích plôch vo vzájomných vzťahoch Slovákov a Maďarov, čo už nejakého šikovného intelektuála na Slovensku, či v Maďarsku, malo dávno napadnúť.
Avšak nech je ako je, len nech znova akéhosi šialenca nenapadne nás huckať proti sebe, veď sme v podstate takí istí ľudia na oboch brehoch Dunaja. Uspokojením ma napĺňa aj skutočnosť, že ani naozaj šovinizmom nakazení Maďari by nemali ľutovať za Veľkým Maďarskom spred Trianonu, lebo sa nám dnes ponúka ešte väčšia spoločná vlasť - Európska Únia. Pracovať by sme mali na tom, aby sa tento veľký štát stal naozaj pravou domovinou pre všetky európske národy bez rozdielu a teda aj my Slováci a Maďari by sme si mali zakladať na tom, čo nás spojuje a nie štvať proti sebe opakovaním toho, čo nás rozdeľovalo, či nebodaj čím sme si z nerozumu navzájom ubližovali za tisíc rokov spoločného štátu. Lebo určite nebolo len vzájomné ubližovanie, ale aj porozumenie. Ako v každom manželstve. Nech sa nám darí a nech vždy víťazí zdravý sedliacky rozum a tolerantnosť aj u našich politikov.







 
 

The index.php: SIZE[b]: 20,280 MODIFIED: 2017.11.07 21:02:28.MD5: 6524a2f9a562497f53e5508fd98f73c1 STATUS: OK