Úvod / Nyitóoldal
   
 
Oto Psenak  2013-06-25   3,666
Ekonomické dejiny sú popoluškou slovenskej historiografie, hoci sú často zaujímavejšie i odolnejšie voči falzifikáciám, než dejiny politické. Vašej pozornosti predkladáme pozoruhodnú monografiu Kataríny Vadkertyovej (obsahujúcu text jej kandidátskej dizertácie) ktorá vyšla pod názvom Dejiny cukrovarníckeho priemyslu a pestovania cukrovej repy na Slovensku (1800-1918) vo vydavateľstve akdámie vied v r. 1972. Išlo o prvú prácu spracovávajúcu históriu pestovania nejakej priemyselnej plodiny na Slovensku vôbec.  

Cukrovarnícky priemysel začína v našich krajinách okolo r. 1800 a od iných tradičných odvetví spracujúcich poľnohospodársku produkciu, ako je liehovarníctvo, výroba škrobu, spacovanie tabaku, atď.  sa líšil tým, že spracovával v tej dobe úplne novú priemyselnú plodinu - cukrovú repu.
Pre nás je pochopiteľne najzaujímavejšie sledovať vývoj v blízkom regióne:
V období 1850-1867 bolo postavených niekoľko nových cukrovarov: v Hurbanove (1852-1856), Tôni (1854-1872), Gabčíkove (1855-1876), Kovarciach (1864-1873) a r. 1854 v Šuranoch.
Najmenej správ máme o cukrovare v Hurbanove . Prvá správa uvádza rok zalo­ženia podniku. Posledný údaj je z r. 1856.
...
Šuriansky cukrovar je síce prvým novozaloženým cukrovarom v skúmanom obdo­bí, ale analýzu jeho činnosti sme zaradili na posledné miesto, pretože je jediným cukrovarom, ktorý zo starších podnikov bol v prevádzke nielen za celé obdobie, ktorým sa zaoberá naša práca, ale aj v súčasnosti. V skúmanom období je najväč­ším a najmodernejším cukrovarom. Postavil ho český cukrovarník F. Frey a vie­denskí veľkoobchodníci M. Gerson a L. Lippmann pod firmou „Šuriansky cukrovar Freya, Gersona a Lippmanna".230 Výrobu začali r. 1856 ešte v cukrovare postave­nom na menšiu kapacitu.231 Pretože spracovanie menšieho množstva suroviny ne­vynášalo predpokladaný zisk a v blízkych, intenzívnym spôsobom hospodáriacich majetkoch gr. Károlyiho videli záruku neustáleho zvyšovania dorábania cukrovej repy, majitelia sa rozhodli, že ešte pred začiatkom druhého výrobného roku dajú cukrovar prebudovať. Rozšírenie a zdokonalenie výrobného zariadenia prinieslo očakávané výsledky. Roku 1859-1860 spracovali už 250000 vied. centov (140 000 q), ale množstvo spracované v tomto roku nemôžeme považovať za všeobecného ukazovateľa výroby. Priemerné množstvo spracovanej suroviny počas šesťdesiatych rokov je asi 200 000 vied. centov (112 000 q).


Majitelia šurianskeho cukrovaru postavili v tesnom susedstve výrobní surového cukru aj rafinériu s dennou kapacitou 170—220 q, kde rafinovali cukor aj pre iné cukrovary. Rafinéria šurianskeho cukrovaru bola ešte aj r. 1885 jedinou samostat­nou rafinériou v Uhorsku. Moderné strojové zariadenie umožňovalo rafinovať veľmi kvalitný cukor.
Šuriansky cukroval sa mohol pochváliť aj jedinou cukrovarníckou železnicou:
Cukrovarníci za celé obdobie 1850—1867 sa zaoberali otázkou stavu komunikácie: nedostačujúcim tempom vý­stavby železníc a zanedbaným stavom ciest. Na tieto základné nedostatky neustále poukazovali. Komunikačné ťažkosti v tomto čase vedel zdolať iba šuriansky cukrovar. Majitelia si uvedomili, že prípojka na hlavnú železničnú tepnu Budapešť—Viedeň cez Nové Zámky umožní cukrovaru dostať sa rýchlo a bez väčších finančných nákladov nielen na vnútorný, ale aj na zahranič­ný trh. Cukrovar si vybudoval r. 1867 prvú súkromnú železničnú trať v Uhorsku. Viedla z cukrovaru až do Nových Zámkov. Cukrovar sa zaviazal, že vybuduje trať vhodnú na prepravu parnými rušňami a podľa potreby povolí aj dovoz cudzieho to­varu, prípadne aj osôb. Trať vybudovali za šesť mesiacov a dali ju do prevádzky 14. decembra 1867. Ziaľ, táto stavba železnice bola jediná v dejinách cukrovarníckeho priemyslu...
 

Ako ukážku z práce uvádzame záverečné zhrnutie a niektoré prehľady z tabuľkovej prílohy, ktoré sme doplnili grafmi. V záverečnej kapitole autorska píše:
 
Vo svojej práci sme sa pokúsili podať ucelený obraz vývoja cukrovarníckeho priemyslu na Slovensku od prvého pokusu založiť továreň na výrobu repného cukru, teda od prvých rokov minulého storočia až do vzniku Československej republiky. Pretože skúmané priemyselné odvetvie spracúva domácu surovinu, cukrovú repu, ktorá sa vypestovala z obyčajnej kŕmnej repy práve zásluhou tohto nového priemy­selného odvetvia, podali sme stručný obraz jej udomácnenia na Slovensku.

S prvými pokusmi pestovať cukrovú repu na Slovensku sa stretávame už na za­čiatku 19. stor., predovšetkým v severovýchodných oblastiach Slovenska. Začia­tok jej udomácnenia sa datuje od roku 1830 a centrum jej pestovania v uvedenom období sa vytvorilo na juhozápadnom Slovensku, predovšetkým v Nitrianskej a Bratislavskej župe, ale badať úsilie udomácniť túto novú priemyselnú plodinu na celom južnom Slovensku.

Medzi pestovateľmi prvé miesto zaujímali nesporne veľkostatkári, ale pestovali ju v malom množstve aj poddaní na svojich pozemkoch. Prvú etapu pestovaniacha-rakterizuje značný nedostatok cukrovej repy. Príčinu treba hľadať predovšetkým v agrotechnickej náročnosti tejto plodiny. V tomto čase obvyklá a všeobecne známa nekvalitná poddanská robota nevyhovovala požiadavkám tejto plodiny, a prelo ju mohli zväčša pestovať len na takých veľkostatkoch, kde majiteľ mal finančné možnosti najať si kvalitne pracujúcich námezdných robotníkov a zadovážiť si potrebné množstvo hnojiva a špeciálne obrábacie stroje. Charakteristickým výsledkom pestovania cukrovej repy je zavedenie tzv. zlepšeného trojpoľného sytému na majetkoch, kde sa pestovala vo veľkom. Cukrovú repu (a okopaniny) sadili predovšetkým do úhorov, čo znamenalo nielen zmenšenie rozlohy úhorov, ale aj ich trvalé rozdelenie. Prvé de­cénium tejto etapy pestovania charakterizuje všeobecná snaha zvyšovať najmä úrodu tejto plodiny. Otázka skvalitňovať cukrovú repu, zvyšovať jej sacharózu sa dostáva do popredia záujmov až v štyridsiatych rokoch.

V nasledujúcej etape pestovania, v r. 1850-1867 vydobyla si cukrová repa „do­movské právo" medzi klasickými poľnohospodárskymi plodinami, a to predovšetkým na západnom Slovensku. V tomto druhom období došlo k určitému zúženiu pestova­teľského územia, pretože sa pestovanie skoncentrovalo na západnom Slovensku, ale určité premiestňovanie pestovateľských centier badať aj v rámci tohto územia. Dorábanie cukrovej repy v prvej polovici šesťdesiatych rokov ustupuje z okolia Trenčína, ale v údolí Myjavy ho podporuje cukrovar v Saštíne. Veľký rozmach vi­díme v Nitrianskej župe v okolí šurianskeho cukrovaru.

Prevažná časť pestovateľov sa grupovala aj teraz z radov veľkých a stredných statkárov. Strední a malí roľníci pestovali túto priemyselnú plodinu len výnimočne, pretože jednak nemali investície potrebné na jej pestovanie, jednak ešte trvala obilná konjunktúra.

Agrotechnické práce pri pestovaní cukrovej repy ostali v zásade nezmenené a zmeny pozorujeme iba na tých veľkostatkoch, kde sa po zavedení strojového siatia ukázala nutnosť zaviesť nový pestovateľský úkon—pretrhávanie. Pestovatelia dalej hľadali metódy, ako skvalitniť cukrovú repu a zvýšiť jej výnosnosť. Tieto snahy podporovali najmä župné hospodárske spolky. V dôsledku týchto úsilí sa cukrová repa zaradila medzi najrentabilnejšie poľnohospodárske plodiny.

V období 1868-1918 (až do vzniku Československej republiky) udržala si skú­maná plodina aj nadalej na Slovensku svoje čelné miesto v skupine najrentabilnej-ších poľnohospodárskych plodín. V patričnej kapitole svojej práce sme ukázali, ako táto priemyselná plodina razila cestu zintenzívňovaniu poľnohospodárskej vý­roby na území, kde existovali podmienky na jej pestovanie: vhodná pôda, potrebný kapitál, odborné vedomosti, dostatočný počet pracovných síl, pomerne vyhovujúca komunikácia a v neposlednom rade veľký cukrovar. Videli sme, že cukrová repa prinútila pestovateľov dôkladne pripravovať pôdu, zaviesť hlbokú orbu, systematicky hnojit aj priemyselným hnojivom a mechanizovat isté pestovateľské úkony. Veľkostat­ky skôr mohli vyhovieť uvedeným požiadavkám a zintenzívňovanie poľnohospodár­skej výroby sa deje na týchto majetkoch priam rapídne, takže koncom osemdesia­tych rokov repné hospodárstva sú najintenzívnejšími hospodárstvami na Slovensku. Systematické pestovanie cukrovej repy malo vynikajúci vplyv aj na zvyšovanie úro­dy iných plodín, na rozširovanie plochy okopanín na úkor obilnín tak, že pritom ne-klešalo celkové množstvo dopestovaného obilia. Zvýšená krmovinová základňa re-párskych hospodárstiev umožnila zvýšiť ich živočíšnu výrobu.

Je samozrejmé, že menšie roľnícke hospodárstva prechádzali na intenzívny spô­sob hospodárenia neskoršie a pomalším tempom ako veľkostatky. Ale rolhíka, ktorý začal systematicky pestovať cukrovú repu, donútila na jednej strane výška úrody a na druhej strane cukrovary, aby sa prispôsobil požiadavkám tejto plodiny: zane­chať úhorovanie, postupovať podľa vopred stanoveného osevného postupu a syste­maticky hnojit (v 20. stor. už aj priemyselným hnojivom). Pre menších poľnohospodárov mal odpadový materiál cukrovej repy nesmierny význam-, pretože nemali možnosť zvyšovať rozlohu pôdy zasiatej krmovinami, videli v pestovaní cukrovej repy a v získavaní jej odpadového materiálu jedinú možnosť na zvyšovanie živočíšnej vý­roby, čo zase znamenalo získať väčšie množstvo maštaľného hnoja. Tak teda cuk­rovarnícky priemysel pomocou dorábania jeho základnej suroviny pomohol zjedno­tiť dve formy poľnohospodárstva: rastlinnú a živočíšnu výrobu.
Prvá etapa výroby repného cukru na Slovensku pripadá na roky 1830—1848. Je to obdobie udomácnenia tohto nového odvetvia poľnohospodárskeho priemyslu. Veľká časť cukrovarov vznikla v župách západného a stredného Slovenska. Na východnom Slovensku bol založený iba jeden cukrovar. Počet cukrovarov sa neustále menil, pretože jedny vznikali, druhé zanikali, a to z rozličných príčin, ako bol napr. ne­dostatok kapitálu, suroviny, odborných síl a technologických skúseností.

Plný rozvoj cukrovarníckeho priemyslu na Slovensku značne hatil chronický ne­dostatok cukrovej repy, čo znamená, že zaostalosť poľnohospodárskej výroby brzdi­la aj rozvoj poľnohospodárskeho priemyslu. Ale aj napriek ťažkostiam participovalo Slovensko v uvedených rokoch na celouhorskej výrobe repného cukru asi 70 %-ami.

Prevažnú väčšinu prvých cukrovarov vlastnili veľkostatkári, hľadajúci možnosti zvyšovania príjmov z poľnohospodárstva. Vysoké zisky, ktoré prinášala výroba rep­ného cukru, investovali cukrovarníci-veľkostatkári čiastočne do rozširovania dorá­bania cukrovej repy, čo znamená, že poľnohospodárska renta, premenená na priemy­selný kapitál, pôsobila spätne aj na rozvoj poľnohospodárskej výroby.

Za spoluužívateľa tohto nového zdroja príjmov sa prihlásil aj obchodný kapitál, čo znamenalo premenu obchodného kapitálu na priemyselný kapitál. Obchodným kapitálom založené cukrovary boli z technickej stránky najdokonalejšie a ako prvé začali používať parné stroje. Feudálny systém brzdil rozvoj aj týchto cukrovarov, na čo napr. banskobystrický cukrovar odpovedal organizovaným útokom proti feu­dálnym povinnostiam poddaných.

Štátna správa podporovala rozvoj tohto nového priemyselného odvetvia, a to oslo­bodením repného cukru od dane a cla.

Do roku 1848 cukrovarnícky priemysel na Slovensku prešiel vývinom, ktorý vy­nútil používanie parných strojov. Množstvo a kvalita výrobkov, vyrobených pomocou najmodernejších strojov, a organizácia predaja vyrobeného tovaru na domácom trhu svedčia o tom, že cukrovarnícky priemysel na prahu nového spoločenského zriade­nia mal všetky predpoklady pokračovať naďalej po začatej ceste priemyslovej revo­lúcie.

Pevné základy, položené v tomto období rozvoja cukrovarníckeho priemyslu, boli zárukou ďalšieho rastu.

Výrobu repného cukru na Slovensku v období 1850—1866 charakterizujú isté kva­litatívne zmeny a kvantitatívny rozmach.

Podniky, založené ešte pred r. 1849 podľa osudu v skúmanom období môžeme rozdeliť do troch skupín. Keďže prevažná väčšina cukrovarov založených ešte v prvej etape vývoja nedokázala vyhovieť zmeneným podmienkam, (t.j. vložiť do vý­roby väčší kapitál, modernizovať výrobu, hľadať pre podnik vhodnejšiu polohu ale­bo komunikácie)—zanikla ešte v prvých rokoch tohto obdobia. Niekoľko cukrovarov, väčšinou majetky obchodného kapitálu, ešte určitý čas „dožívali", ale začiatok šesťdesiatych rokov priniesol ich zánik z už uvedených príčin. Cukrovary, ktoré zadeľujeme do tretej skupiny, prešli do držby cudzích kapitalistov a pomocou in­vestícií, uskutočnených týmto kapitálom, pokračovali vo výrobe.

Novozaložené cukrovary patrili výlučne cudziemu kapitálu, zväčša moravsko-ra-kúskemu.

Zaistenie potrebnej surovinovej bázy vyžadovalo si aj teraz energické zdolá­ vanie rozličných ťažkostí a organizačné schopnosti. Určitú časť suroviny dorábali cukrovary aj v tomto období vo vlastnej réžii na vlastných alebo na prenajatých pozemkoch. Ďalšie množstvo kupovali od zmluvných pestovateľov, prevažne stat­károv. Videli sme, že cukrovarník-kapitalista sa stal aj sám dorábateľom základnej suroviny a začal sa zaoberať poľnohospodárskou výrobou aj v širšom meradle. Do svojich rúk sústredil organizáciu zmluvných dodávateľov, kontroloval pestovateľov a poskytoval im aj odbornú a finančnú pomoc.

Repný cukor vyrobený v tejto vývinovej etape sa predáva stále na vnútornom tr­hu. Tento trh sa už nekryje s hranicami Uhorska, treba ho chápať širšie, v zmysle celej monarchie. Toto rozšírenie vnútorného trhu súvisí predovšetkým s absolútnou prevahou rakúskeho a česko-moravského kapitálu, vloženého do tohto priemyselné­ho odvetvia.

Hľadanie možností predávať na zahraničnom trhu je v tejto etape len ojedinelým javom, ale možno tu už hovoriť o začiatku vývozu.

Boj repného a trstinového cukru o vládu na svetovom trhu v skúmanej etape sa zosilnil a repný cukor sa stále energickejšie bil o toto víťazstvo. Z hľadiska do­vozu trstinového cukru do Uhorska rok 1857 znamená istý medzník, lebo odvtedy dovoz zámorského cukru začal rapídne klesať. Z hľadiska celej monarchie k isté­mu vyrovnaniu medzi dovozom trstinového a výrobou repného cukru dochádza iba v šesťdesiatych rokoch. Príčinu tohto uhorského „predstihu"treba hľadať v spomí­nanej nízkej konzumácii cukru obyvateľstvom.

Skúmané obdobie prinieslo zmenu aj v druhu používaného paliva. Drevo ako kuri­vo stále viac ustupuje a v šesťdesiatych rokoch vládne už typické palivo priemys­lovej yeľkovýroby—uhlie.

Rok 1850 znamenal zavedenie zdanenia cukrovarníckeho priemyslu. Veľkým ne­dostatkom zákona o zdanení cukru bolo, že daňový základ označoval výrobnú suro­vinu a nie hotový produkt, a tak dával neohraničené možnosti k zneužívaniu zo strany výrobcov. Ale nemôžeme zamlčať, že práve táto základná chyba inšpirovala rozvoj technológie výroby cukru. Kým na jednej strane cukrovarníci súhlasili so zdanením, na druhej strane si vymohli—odvolávajúc sa na prax v západoeurópskych štátoch—istý druh daňových úľav, poskytovaný na vyvážaný tovar.

Ďalšou špecifickou črtou cukrovarníckeho priemyslu je organizovanosť výrobcov rámci hraníc monarchie v jednom, centrálne vedenom spolku.

Obdobie 1867—1887 charakterizuje založenie veľkých, kapitálové silných cukro­varov, ktoré prinútili prevažnú časť existujúcich, ale menších a kapitálové slabších cukrovarov na likvidáciu výroby. Prechod na strojovú veľkovýrobu teda znamenal ďalšiu koncentráciu výroby. Novozaložené cukrovary financoval kapitál zahranič­ných podnikateľov—väčšinou moravských a rakúskych, ale badať isté snahy aj zo strany miestnych občanov, teda domáceho kapitálu, zapojiť sa do zakladania cuk­rovarov. Tieto prvé pokusy ešte nemali úspech. Maďarský kapitál mal väčší úspech ktorý sa datuje najmä od získania šurianskeho cukrovaru.

Zárukou ďalšieho rozvoja výroby, ku ktorému dochádzalo v skúmanom období v cukrovarníckom priemysle, bola dostatočne vybudovaná surovinová báza. Potrebné množstvo cukrovej repy si cukrovary aj naďalej zaisťovali dvojakým spôsobom: pes­tovaním vo vlastnej réžii a kupovaním od cudzích, zmluvných pestovateľov. Rozši­rovanie výkupných oblastí sťažovala pomalým tempom sa rozvetvujúca železničná sieť.

Videli sme, ako rástli výrobné výsledky cukrovarníckeho priemyslu na Slovensku v skúmanom období. Hospodárska kríza z r. 1873 a cukrovarnícka kríza z r. 1884— 1885 teda neohrozili výrobnú činnosť tohto priemyselného odvetvia, iba urýchlili jeho koncentráciu tak, že koncom skúmaného obdobia sa stretávame na Slovensku (podobne ako v Uhorsku) s vysoko koncentrovaným cukrovarníckym priemyslom.

Slovenské cukrovary sa úspešne podieľali na celouhorskom vývoze repného cuk­ru. Okrem neuhorských trhov monarchie (Rakúska, Moravy, Čiech) dostal sa v skú­manom období na Slovensku vyrobený repný cukor na trhy na Balkáne a Blízkom východe.

K úspechom, ktoré môžeme vykázať v skúmanom priemyselnom odvetví za obdo­bie 1867—1887 na Slovensku, prispelo aj výborné strojové zariadenie cukrovarov a pohotové zavedenie najdokonalejších technologických postupov. Priemerná po­honná sila jednotlivých cukrovarov na Slovensku prevyšuje celouhorský priemer. Uhlie sa stalo univerzálnym palivom v cukrovaroch. Videli sme, že na prelome siedmeho a ôsmeho decénia minulého storočia bola v cukrovarníckom priemysle dokončená priemyslová revolúcia.

Ľudská práca v tomto, na svoj čas vysoko mechanizovanom priemyselnom odvet­ví mala aj naďalej sezónny charakter. Robotníci a robotníčky sa grupovali z obyva­teľov blízkeho okolia cukrovaru. S rastom výroby rástol aj počet zamestnaných ro­botníkov, pričom percentuálny pomer žien neprekračoval celouhorský priemer. V skúmanom období došlo k prvému štrajku v cukrovarníckom priemysle na Slovensku.

Nové obdobie rozvoja cukrovarníckeho priemyslu na Slovensku v r. 1888—1918 sa datuje od vydania nového daňového zákona. Uvedený zákon, ktorý zaviedol zda­nenie hotových výrobkov, mal veľký vplyv na ďalší rozvoj skúmaného priemyselné­ho odvetvia na Slovensku. Podmienil založenie štyroch veľkých cukrovarov. Na ú-zemí Slovenska pracuje koncom skúmaného obdobia dovedna deväť cukrovarov s celkovou produkciou 1 828 221 q surového cukru, čo predstavuje 36 % z celouhor-skej výroby.

Cukrovary aj naďalej ostávali majetkom cudzieho kapitálu. Uhorský kapitál v skúmanom období posilnil svoje pozície v cukrovarníckom priemysle na Slovensku, ale nezlomil prevahu rakúskeho a moravského kapitálu. Domáci kapitál sa čiastoč­ne uplatnil pri založení cukrovaru v Seredi.

Aj bankový kapitál začal mať záujem o výrobu repného cukru a začiatok jeho prílivu do cukrovarníckeho priemyslu na Slovensku môžeme datovať na koniec -19. stor. Tento príliv sa v 20. stor. markantne zintenzívnil.

Zaistenie si surovinovej bázy jednotlivými cukrovarmi ostávalo centrálnou otáz­kou aj v skúmanom období, a pretože od konca deväťdesiatych rokov boli cukrovar-níci stále viac odkázaní na cudzích pestovateľov, zvyšoval sa počet poľnohospodá­rov, ktorí zmluvne pestovali cukrovú repu pre cukrovary, a rozširoval sa aj pesto­vateľský rajón jednotlivých podnikov. Cukrovary boli zvyknuté diktovať podmienky výkupu a výkupné ceny svojim pestovateľom. V skúmanom období-keď cukrovary od druhej polovice deväťdesiatych rokov stále dôraznejšie podriaďovali finančné záujmy pestovateľov svojim výrobným záujmom—došlo k otvorenému konfliktu me­dzi pestovateľmi a cukrovarníkmi. Tento dlhotrvajúci boj sa skončil istým kompro­misom, založením spoločného orgánu cukrovarníkov a pestovateľov.

Cukrovarnícky priemysel pomerne ľahko zdolával všetky ťažkosti, ktoré sa mu stavali do cesty rozvoja. Jeho rozvoj neohrozovali ani hospodárske, ani svetové cukrovarnícke krízy uvedeného obdobia, ani energický odpor pestovateľov cukrovej repy. Príčinu uvedenej skutočnosti treba hľadať predovšetkým v širokej spolupráci všetkých cukrovarníkov nielen v rámci hraníc Uhorska, ale aj Rakúsko-Uhorska. Máme tu na mysli jednak spoluprácu Krajinského spolku uhorských cukrovarníkov s pražským centrom Spolku rakúskych cukrovarníkov a jednak spoločný rakúsko-uhorský cukrovarnícky kartel. K prvému združeniu rakúsko-uhorských cukrovarní­kov a majiteľov rafinérií v kartel došlo—v porovnaní s podobnými tendenciami v iných priemyselných odvetviach—pomerne skoro. Myšlienku založiť tento prvý kar­tel vyslovili práve majitelia uhorských rafinérií. Keď si v rámci spoločného rakús-ko-uhorského kartelu vytvorili svoju osobitnú skupinu, na čelo tejto skupiny sa postavila šurianska rafinéria. Vysoké zisky karteHzovaných rafinérií vyvolali od­por majiteľov cukrovarov na výrobu surového cukru, ktorí sa na protest tiež začali organizovať. Táto protiakcia neohrozovala existenciu kartelu rafinérií, ale podrý­vala jeho autoritu. Tak došlo potom k založeniu prvého spoločného cukrovarnícke­ho kartelu rafinérií a cukrovarov na výrobu surového cukru. Tento spoločný cukro­varnícky kartel, podpísnný r. 1896—neberúc do úvahy menšie prestávky—ostal v platnosti za celé skúmané obdobie. Kartel splnil očakávania svojich členov a tak­to aj cukrovary na Slovensku boli spokojné s finančnými výsledkami tejto hospo­dárskej spolupráce, ktorá im umožnila ostať naďalej najrentabilnejšími podnikmi na Slovensku.

Po zaistení zásobovania vnútorného trhu domácim cukrom sa úspešne pokračova­lo vo vývoze vyrobených produktov, predovšetkým surového a kryštálového cukru. Cukrovary zo Slovenska vyvážali ďalej do rozličných európskych štátov, na Ďaleký východ a do USA.

Tieto úspechy mohol docieliť cukrovarnícky priemysel dobrou organizáciou výro­by a dokonalým poznaním výsledkov celosvetovej výroby cukru, pohotovým reago­vaním na zmeny dopytu na vnútornom a zahraničnom trhu, momentálnym zavedením všetkých technologických novôt a v neposlednom rade neľudským pracovným tem­pom, požadovaným od sezónnych robotníkov.

Prvá svetová vojna prerušila rozvoj cukrovarníckeho priemyslu na Slovensku a priniesla nové problémy, ktoré priam retardačné pôsobili na skúmané priemyselné odvetvie. Riadenie a kontrola výroby a predaja vyrobených produktov prešla do právomoci uhorskou vládou zriadených orgánov. Rozlohu repných polí určovalo mi­nisterstvo pôdohospodárstva. Sprostredkovanie medzi cukrovarmi a spotrebiteľmi prevzalo Cukrovarnícke stredisko. Palivom disponoval jedine uhoľný distribučný útvar. Vláda zakázala vývoz cukru.

Ministerstvom pôdohospodárstva každoročne vydané nariadenia znížili rozlohu repných polí v priemere o 40 %. V dôsledku toho vládol v skúmanom priemyselnom odvetví akútny nedostatok základnej suroviny. Cukrovarmi vyprodukované množstvo cukru postačilo iba na krytie momentálnej spotreby vojska a obyvateľstva. V prvých dvoch rokoch prvej svetovej vojny cukrovarníci vykázali pekné finančné výsledky, pretože na jeseň 1914 disponovali slovenské cukrovary značným množstvom usklad­neného cukru a vojna priniesla aj zvýšenie cien vyrobených produktov. Ale v treťom a v štvrtom vojnovom výrobnom roku zachvátili ťažkosti vojnového hospodárenia aj cukrovarnícky priemysel. Prevádzka v cukrovaroch bola značne znížená, alebo aj zastavená.

Druhý problém, nedostatok pracovných síl, riešili cukrovary zvýšením počtu za­mestnaných žien, mladoletých robotníkov a vojnových zajatcov.





 
 

The index.php: SIZE[b]: 20,959 MODIFIED: 2018.10.18 20:24:05.MD5: 553ff79abd70171c2b98ae24b2028758 STATUS: FALSE