Úvod / Nyitóoldal
   
 
Oto Psenak  2013-08-24   2,148
Pokračujeme v publikovaní prác Katalin Vadkerty k histórii pestovania a spracovania poľnohospodárskych plodín na území dnešného Slovenska.
Predkladaná práca vyšla v Historickom časopise v marci r. 1975.
Uverejňujeme s láskavým súhlasom autorky.  


O situácii a rozvoji poľnohospodárskej výroby na Slovensku v prvých rokoch imperializmu sa dosiaľ vedelo len veľmi málo, a aj to málo sme museli vyberať z prác maďarských historikov, ktorí skúmali vývoj poľnohospodárskej výroby v rokoch 1900—1914 z celouhorského alebo celo-monarchistického hľadiska.[1]
Bolo to jedno zo skoro bielych miest v slovenskej historiografii. Tento príspevok je teda vlastne prvým pokusom v slovenskej historiografii o ucelenejší náčrt hlavných smerov vývinu poľnohospodárskej výroby na Slovensku za roky 1900—1914. Prirodzene, že bude podľa toho aj pomerne strohý, iba prehľadný, pretože pri tomto prvom pokuse sme si nemohli klásť za úlohu hlbšie analyzovať všetky problémy rozvoja a hodnotiť všetky momenty dejín poľnohospodárstva u nás za uvedené obdobie. To bude úloha rozsiahlejšej štúdie po vykonaní podrobného výskumu archívnych materiálov, súdobej tlače i odbornej literatúry. Tento príspevok má byť akýmsi úvodom, presnejšie povedané, iniciátorom podrobného zmapovania problematiky skúmanej témy.

V krátkom prehľade chceme urobiť iba sondy do tejto problematiky a načrtnúť hlavné momenty rozvoja poľnohospodárskej výroby na Slovensku v rokoch pred prvou svetovou vojnou.

Základným pramenným materiálom pre naše úvahy boli uhorské štatistické ročenky, ktoré zachytávajú výsledky poľnohospodárskej výroby, predovšetkým rastlinnej, každý rok, a to podľa výsledkov dosiahnutých v jednotlivých župách. Udávajú rozsah plochy obsiatej jednotlivými plodinami i celkové množstvo dopestovaných plodín podľa jednotlivých druhov, ako aj ich hektárové výnosy. [2]

Ďalej sa náš výskum opiera o ročné hlásenia uhorského Ministerstva orby, ako aj o neúplný archívny materiál Prezídia uvedeného ministerstva.
Základom pre úvahy o stave živočíšnej výroby na Slovensku sa nám stali dva veľké štatistické súpisy domácich zvierat, dokumentujúce stav z roku 1895 a 1911. Uvedené súpisy zachytili počet úžitkových zvierat podľa žúp a okresov. Tento fakt nám umožnil pomerne presne rekonštruovať stav v jednotlivých zložkách živočíšnej výroby na Slovensku, pretože v prípade rozdelených žúp sme mohli jednoducho vynechať okresy, ktoré patria dnes do Maďarskej ľudovej republiky, čo sa nedalo realizovať pri rastlinnej výrobe.

Frontálny útok agrárnikov proti politike uhorskej vlády, ktorý sa začal ešte v osemdesiatych rokoch 19. stor. v období obilninárskej krízy, prinútil vládu, aby poskytla pomoc poľnohospodársky najzaostalejším horským oblastiam Uhorska. Inštitúcie tejto pomoci, založené v druhej polovici deväťdesiatych rokov minulého stor., zabezpečovali finančnú podporu poľnohospodárom Zakarpatskej Ukrajiny (Horská expozitúra, Hegyvidéki Kirendeltség) a Sedmohradska (Sedmohradská expozitúra, Erdélyi Kirendeltség). Táto akcia sa do konca prvého desaťročia nášho storočia nedotýkala priamo horských oblastí Slovenska, ale jej existencia hrala v dejinách slovenského poľnohospodárstva predsa len vážnu úlohu.

Finančná a naturálna štátna subvencia (bezplatné poskytnutie alebo zľavnené zaobstarávanie kvalitného osiva, ovocných stromov a plemenných zvierat, odborná pomoc, ba v niektorých prípadoch i zastavenie hromadnej exekúcie) podnietili poľnohospodárske spolky slovenských žúp, aby tiež žiadali podobné výsady pre poľnohospodárov svojho okruhu. Najaktívnejšími župami z tohto hľadiska boli Šarišská a Zemplínska. Poukazovali na biedny život roľníkov v horských okresoch, ktorí sa umárajú prácou na málo výnosnej pôde, a žiadali, aby rezortné ministerstvo zabránilo obyvateľom iných žúp kupovať majetky v uvedených župách, ďalej aby parceláciou štátom vykúpených veľkostatkov zlepšilo stav pôdneho fondu maloroľníkov. Parcely sa mali rozpredávať so štátnou subvenciou. Avšak pomoc tu potrebovala aj živočíšna výroba, predovšetkým chov dobytka, pretože v danej geografickej situácii táto zložka poľnohospodárskej výroby bola priamo predurčená stať sa najzávažnejším zdrojom príjmov roľníkov. Preto spolky žiadali pridelenie kvalitných plemenníc a plemenníkov jednotlivým obciam, ktoré by uhradili štátu iba 40—50 % nákupnej ceny týchto zvierat. V župách Zakarpatskej Ukrajiny pokladali dosiaľ zaužívanú 10—20 %-nú štátnu subvenciu pri všeobecnej chudobe roľníctva za veľmi nízku. Štátna podpora sa mala stať aj základom rozširovania pestovania oviec, a to predovšetkým skvalitnením pasienkov a lúk, a vzkriesiť tak skoro už do záhuby upadnutý domácky priemysel spracúvania vlny, čo by súčasne vzkriesilo aj upadajúci záujem o pestovanie ľanu i konopí.

Starodávne a zastarané výrobné metódy maloroľníkov by však veľmi znížili účinnosť rozsiahlej štátnej subvencie. Treba ich preto naučiť najnovším a najvýnosnejším agrotechnickým a chovateľským metódam. Podľa žiadosti Šarišskej župy by sa malo uskutočniť vzdelávanie roľníctva, a to v troch formách. Na prvom mieste stojí požiadavka zriadiť poľno-hospospodársku odbornú školu v Michalovciach, ďalej pod vedením odborných učiteľov a poľnohospodárskych inšpektorov usporiadať zimné tv. doškolovacie kurzy pre roľníkov bez vekového ohraničenia, a nakoniec zariadiť v župe tzv. vzorný poľnohospodársky majetok, kde by záu-jemci videli aj v praxi výsledky najmodernejších technologických postupov.

K žiadosti Šarišskej a Zemplínskej župy sa pripájali aj ďalšie slovenské župy. Medzi prvými sa ozvali Oravská, Liptovská a Trenčianska župa a do polovice prvého decénia nášho storočia sa k ním pridali aj župy Turčianska, Zvolenská, Tekovská a Abovsko-Turnianska. [3]

Na základe systematických požiadaviek slovenských žúp začala na jeseň 1908.pracovať v horských oblastiach severozápadného Slovenska tzv. Hornouhorská expozitúra (Felvidéki Kirendeltség) so strediskom v Žiline. Územná kompetencia expozitúry bola malá, zachytila iba Oravskú, Liptovskú a Trenčiansku župu, čo vyvolalo veľmi aktívnu kampaň žúp, ktoré boli z akcie vynechané. Ich úsilie však bolo korunované úspechom pomerne neskoro. K teritoriálnemu rozšíreniu právomoci expozitúry došlo iba v druhom desaťročí nášho storočia. Tak napr. Zvolenská župa bola pojatá do pomocných akcií r. 1911, a Gemersko-Malohontská, Turčianska a Spišská (posledná patrila do Horskej expozitúry) r. 1912. Od 1. mája 1914 začala pracovať ďalšia expozitúra so sídlom v Prešove (Eperjesi Kirendeltség) s právomocou v Šarišskej, Spišskej, Zemplínskej a Gemersko-Malohontskej župe. [4]

Podľa programu prevzali expozitúry aj niekoľko úloh poľnohospodárskych inšpektorov a v neúrodných rokoch/sprostredkovali roľníkom so štátnou subvenciou, prípadne aj zadarmo kvalitné osivo a podporovali na území expozitúr ešte nevyvinuté zložky poľnohospodárstva, ako napr. včelárstvo. Ďalej zaobstarali aj plemenné domáce zvieratá so štátnou podporou, a to pre obce i pre jednotlivcov, sprostredkúvali nákup poľnohospodárskeho náradia a strojov /a organizovali školenie roľníkov vo večerných kurzoch, kde im rozdávali odborné publikácie písané v materinskom jazyku poslucháčov. Koncom prvého decénia nášho storočia — v prvom kole vzdelávania — poskytla Hornouhorská expozitúra odborné brožúry a knihy iba notárom, učiteľom a farárom, ale v druhom kole, ktoré sa začalo hneď v nasledujúcom roku, dostali podobné pomôcky aj roľníci. Ide tu o pomerne veľký počet odborných publikácií; napr. r. 1912 sa dostalo do rúk slovenských roľníkov až 55 000 kusov týchto publikácií. Keďže sa rozdávali na verejných odborných prednáškach, možno predpokladať, že na týchto prednáškach sa zúčastnilo veľa roľníkov. Vzhľadom na národnostné zloženie obyvateľstva žúp, patriacich do Hornouhorskej expozitúry (Oravskej, Liptovskej, Trenčianskej, Turčianskej, Gemersko-Malohontskejj, predpokladáme, že prevažná väčšina tohto množstva brožúr „bola písaná v materinskom jazyku poslucháčov" a prednášky odzneli v slovenskom jazyku. [5]

Vážne úskalie zvyšovania výnosnosti poľnohospodárstva videli župné poľnohospodárske spolky severných a stredných oblastí Slovenska v rozdrobenosti roľníckych majetkov. Na základe požiadaviek samých roľníkov, resp. obcí začala Hornouhorská expozitúra akciu sceľovania pozemkov. Roku 1909 sa začali komasačné práce iba v šiestich obciach, ale ich počet v nasledujúcich rokoch rovnomerne stúpal. [6]

V propagácii nových metód poľnohospodárskych prác hralo dôležitú úlohu zakladanie a odborné vedenie tzv. ľudových vzorových poľnohospodárskych majetkov. Hornouhorská expozitúra v prvom roku svojej existencie zorganizovala päť takých majetkov na rozlohe 118 kat. jutár. Zakladanie takýchto majetkov nebolo špecifikou iba pre zaostalejšie hornaté kraje Uhorska, ale celoštátnou akciou. Tak napr. v rokoch 1897— 1913 stúpol počet vzorových majetkov na 178. Ich počet rýchlo rástol predovšetkým v prvých rokoch nášho storočia. Začiatkom r. 1901 pracovalo na území Uhorska 10 takých majetkov, z toho jeden v Tekovskej a tri v Zemplínskej župe; koncom toho istého roka ich už bolo 80. Do konca skúmaného obdobia neexistovala na Slovensku župa, kde by neboli vzorové ľudové majetky, a v poslednom roku pred vojnou na ľavom brehu Dunaja sa vykazuje 31 takýchto majetkov. [7]

Intenzita vplyvu ľudových vzorových majetkov nebola rovnaká, ale ich celkový význam pri intenzifikácii poľnohospodárskej výroby na Slovensku treba označiť za kladný, čo sa prejavovalo v používaní kvalitného osiva, v osvojovaní si najvhodnejšieho osevného postupu a — podľa finančných možností — v používaní moderných nástrojov a obrábacích strojov.

Expozitúry Ministerstva orby za pomoci značnej štátnej subvencie vykazovali na poli intenzifikácie poľnohospodárskej výroby v horských oblastiach Slovenska pestrú činnosť, ktorá mala nesporne kladné výsledky z hľadiska rozvoja všetkých zložiek poľnohospodárskej výroby. Ale pomoc prišla jednak pomerne neskoro a jednak veľká chudoba, drsné prírodné pomery a odborná zaostalosť veľkej časti roľníctva znižovala všeobecnú účinnosť tejto pomoci. Ojedinelé pekné výsledky, dosiahnuté na jednotlivých hospodárstvách najrozličnejších veľkostí, predovšetkým však u stredných roľníkov, nemodifikovali podstatne celožupné priemery poľnohospodárskej výroby, ale privádzali veľkú časť roľníkov na myšlienku zanechať starodávne zastarané spôsoby práce a obhospodarovať svoje polia modernejšie a výnosnejšie, rentabilnejšie.

Závažným faktom v skúmaní stavu poľnohospodárskej výroby je otázka zmien rozlohy obrábanej pôdy a zmena skladby pestovaných plodín. Pôdny fond — myslíme tým rozlohu ornej pôdy - na Slovensku v rokoch 1900—1914 narástol o 268 888 hektárov, t. j. okolo 17% (r. 1900 bolo 1 979 132 ha, r. 1914 už 2 248 020 ha). Plocha ornej pôdy sa zvyšovala na celom Slovensku, ale nie rovnomerne vo všetkých župách. Zaujímavé je, že najväčší rast vykazuje Oravská župa — až 35 %, kým župy Nitrianska, Hontianska, Bratislavská a Abovsko-Turnianska mali 10 % prírastok. Rozloha ornej pôdy ani v jednej župe neostala na úrovni z ro-
ku 1900. Nové osevne plochy vznikali predovšetkým likvidáciou úhorov, ale aj rozorávaním lúk a pasienkov. Úhory sa za jedno a pol desaťročia zmenšili o 83 637 hektárov, čo tvorilo 38 % z celkovej plochy úhorovanej pôdy. [8]

Skúmaním súdobých štatistických súpisov sme došli k záveru, že vzostupný trend v pestovaní o b i l n í n, začatý ešte v druhej polovici 19. stor., bol v prvých rokoch imperializmu pretrhnutý a rozloha obilninami obsiatej pôdy sa do roku 1914 znížila takmer o 8 %.

Na poprednom mieste bola aj v skúmanom období pšenica, lebo bola vyhľadávanou surovinou tak pre domáce obchodne 'mlyny, ako aj pre zahraničných kupcov. Dopyt po kvalitnej pšenici bol stále živý a súdobé dokumenty nezaznamenali ani raz ťažkosti s odpredajom tohto druhu obilia. Dokazuje to aj skutočnosť, že rozloha pšeničných polí vzrastala (21914 ha). No napriek tomu dokumenty hovoria o istom lokálnom nedostatku a o ťažkostiach pri nákupe potrebného množstva kvalitnej pšenice zo strany obchodných veľkomlynov.  Tak napr. východoslovenské obchodné mlyny kupovali pšenicu v Potiskej oblasti i na Dolnej zemi. Na západnom Slovensku, kde domáci mlynský priemysel — najväčší konzument pšenice — nebol taký rozvinutý ako na východnom Slovensku, okruh domácich záujemcov sa rozšíril o stálych kupcov z Čiech, Moravy a z Rakúska. Tento veľký a už pomerne ustálený dopyt lákal poľnohospodárov všetkých veľkostných skupín, aby pestovali pšenicu. Rozdiel medzi pestovateľmi bol iba v tom, že kapitálové silní veľkostatkári a roľníci, pestovatelia cukrovej repy, používali aj pri pestovaní pšenice najmodernejšie agrotechnické metódy a rozširovali pestovanie pšenice zvyšovaním hektárových výnosov, kým strední a malí roľníci zvyšovali výrobu rozširovaním rozlohy pšeničných polí na úkor iných plodín. Teda u nich istým spôsobom pretrvávalo a prevládalo extenzívne hospodárenie. [9]

Druhou veľmi obľúbenou obilninou bola ra 1, charakteristická plodina pre chladnejšie, hornatejšié kraje. Podľa toho by sa očakávalo, že nepatrné zníženie osevnej plochy, ktoré zaznamenala štatistika, sa bude dotýkať len južnejších oblastí, ako sa to stalo v Nitrianskej župe, kde zaznamenali až 40 % zníženie osevných plôch raže. Ale rozloha ražou obsiatej pôdy sa znížila aj v hornatých častiach Slovenska, ako napr. na Orave, v Hontianskej, Liptovskej, Novohradskej, Trenčianskej, Abovsko-Turnianskej župe a na Spiši. Zníženie sa tu pohybovalo okolo 5—10 %. Oproti tomu zase v Komárňanskej a Bratislavskej župe malo pestovanie raže trend k zvyšovaniu. [10]

Ďalší druh obilnín — jačmeň sa v druhej polovici 19. stor. stal obľúbenou priemyselnou ploaTnou. Na Slovensku dopestovaný tzv. „slovenský" jačmeň bol vyhľadávanou priemyselnou surovinou i v západnej Európe a dopyt po kvalitnom jačmeni sa počas prvého decénia nášho storočia stále stupňoval. V dôsledku toho prudko sa rozmáhalo pestovanie jačmeňa predovšetkým v juhozápadných župách Slovenska, ale tento zdroj príjmov neodmietali ani poľnohospodári severných častí Slovenska. Tak napr. v údolí Popradu bolo iba málo takých gazdov, ktorí nepestovali sladovnícky jačmeň. Uhorská vláda využila tento záujem o pestovanie jačmeňa a zaobstarala kvalitné semeno za zľavné ceny, čím dosiahla, že i v Bratislavskej a v Tekovskej župe začali dorábať kvalitný sladovnícky jačmeň na vývoz. Tam, kde sa pestovali kvalitné odrody, vzrastal záujem o pestovanie jačmeňa, kým na ostatnom území, kde sa rodil kŕmny jačmeň, klesal záujem o jeho pestovanie. [11]

Súdobá tlač hovorí, že ovos je pšenicou hornatých krajov. Bádateľ by teda očakával, že v pestovaní tejto plodiny môže zaznamenať vážnejší rast práve v hornatých častiach Slovenska. Ale štatistická dokumentácia ukazuje, že aj plochy ovsa sa znížili a že viac ako polovica z celej
zníženej plochy pripadá práve na hornatejšié župy. Vidíme to v Oravskej, Zvolenskej, Šarišskej a v Spišskej župe. A naopak, v Bratislavskej župe došlo zasa k zvýšeniu osevných plôch ovsa, čo bolo zrejme dôsledkom neustále rastúceho dopytu zo strany zahraničných kupcov na bratislav-
skom trhu. [12]

V skupine okopanín spomenieme na prvom mieste z e m i a k y pretože na niektorých miestach sa stali hlavnou potravou obyvateľstva. Je to pomerne nenáročná plodina s veľmi výdatnou úrodou. Rozloha zemiakových polí vzrástla na Slovensku v skúmanom období o 33 232 ha. Prírastok zaznamenali všetky župy na Slovensku, iba na Orave badať malý pokles oproti roku 1900. Na popredné miesto v pestovaní zemiakov — až s 50 % rastom — sa dostala Zemplínska župa, kde pestovateľská horúčka zasiahla i menej úrodné severné okresy. Tekovská, Hontianska a Nitrianska župa vykazujú zvýšenie pestovateľských plôch zemiakov o 40 %, Liptovská a Abovsko-Turnianska o 30 %, Novohradská župa o 20 %. V ostatných župách neprekročilo zvýšenie 10 %. Zemiaky teda v prvom desaťročí nášho storočia zvíťazili napriek istému podceňujúcemu postupu veľkostatkárov i počiatočnej nedôvere maloroľníkov a stali sa dôležitou plodinou na hospodárstvách všetkých kategórií. Na veľkostatkoch ich pestovali ako priemyselnú plodinu predovšetkým pre potrebu poľnohospodárskych liehovarov, na roľníckych majetkoch ako potravu a krmivo. Za najsilnejší impulz pre pestovateľov zemiakov môžeme pokladať predovšetkým ich mnohostrannú použiteľnosť, ďalej proagrárnu politiku uhorskej vlády, ktorá daňovými úľavami uprednostňovala poľnohospodárske liehovary oproti priemyselným, a z druhej strany rastúci dopyt po zemiakoch ako po potrave i ako po krmive.
 
Kvalita zemiakov sa však za pomerne krátky čas degenerovala, a to predovšetkým v takých drsných klimatických pomeroch,  aké vládli v hornatých krajoch Slovenska. Rezortné ministerstvo uhorskej vlády už začiatkom skúmaného obdobia urobilo opatrenie, aby zamedzilo klesanie pestovania a úrodnosti tejto bohato sa rodiacej ľudovej potravy. V prvom rade zabezpečilo potrebné množstvo kvalitných odrôd na sadenie. Ministerstvo orby podľa dlhodobého plánu organizovalo veľkostatkárov, ktorí sa zaviazali, že pod vedením vyslaných odborníkov budú pestovať kvalitné výsadbové zemiaky. V prvej fáze tohto šľachtiteľsko-rozmnožovacieho programu došlo k založeniu tzv. hlavných šľachtiteľských staníc. Po ich dvojročnej výskumno-šľachtitelskej práci, keď vyprodukovali dostatočné množstvo kvalitných, domácim podmienkam vyhovujúcich sadeníc, prešlo Ministerstvo orby na hromadné zakladanie tzv. filiálnych staníc.

V    prvej polovici prvého decénia nášho storočia hlavné stanice pracovali v Spišskej, Tekovskej, Nitrianskej, Turčianskej, Trenčianskej, Abovskej, Novohradskej a vo Zvolenskej župe. Roku 1902 napr. v Spišskej župe sa starali o kvalitu zemiakov až na desiatich zmluvných veľkostatkoch. Dopestované odrody sa potom rozdelili na filiálne stanice a neskoršie aj medzi drobných pestovateľov.

V    prvej fáze uskutočňovania tohto programu — ktorá trvala približne do roku 1910 — pri uzatváraní zmlúv sa uprednostňovali veľkostatkári a stredné statky hospodáriace intenzívnym spôsobom, a program bol zameraný okrem Szabolcskej župy iba na hornaté kraje Slovenska.[13] Ale v nasledujúcom desaťročí sa už tento program dotýkal stále širšieho okruhu drobných poľnohospodárov a teritoriálne zachytil celé územie Uhorska.

Najväčší rast v skupine okopanín dosiahli plochy cukrovej repy. Jej teritoriálny rast, presahujúci 80 % oproti stavu z roku 1900, hovorí o urýchlenom zintenzívňovaní poľnohospodárskej výroby na repárskych majetkoch. Bola to najrentabilnejšia plodina v rastlinnej výrobe, a preto sa ju usilovali pestovať poľnohospodári všetkých kategórií v Nitrianskej, Bratislavskej, Komárňanskej, Tekovskej i Trenčianskej župe. Čoskoro sa však jej pestovanie rozšírilo aj na východnom Slovensku, predovšetkým v Zemplínskej župe. Rast osevnej plochy cukrovej repy znamená súčasne aj zvyšovanie rozlohy pozemkov, obrábaných systémom hlbokej orby a pravidelného hnojenia, a to nielen maštaľným hnojom, ale aj priemyselnými hnojivami. Cukrová repa so svojou agrotechnickou náročnosťou sa stala základom prechodu stredných i menších roľníckych hospodárstiev v repárskych oblastiach na tzv. voľný spôsob hospodárenia, ktorý je charakterizovaný širokou trhovou výrobou, a to nielen v rastlinnej, ale aj v živočíšnej výrobe, pretože odpadky cukrovej repy umožňovali zvyšovať stavy a úžitkovosť poľnohospodárskych zvierat aj na menších hospodárstvách, ktoré nemali možnosť rozširovať rozlohu krmo-vinových polí. Zvýšený stav hospodárskych zvierat sa stal zdrojom väčšieho množstva maštaľného hnoja, čo zasa spätne napomáhalo pestovanie cukrovej repy. Tento kolobeh kladného ovplyvňovania sa rastlinnej a živočíšnej výroby prinieslo so sebou pestovanie cukrovej repy. Teda cukrová repa dopomohla zvyšovať obidve zložky poľnohospodárskej výroby — rastlinnú i živočíšnu výrobu. [14]

Pravda, živočíšna výroba si vyžadovala aj pestovanie iných krmovín. Veľký rozmach v dorábaní krmovín, ktorého počiatky siahajú do prvej polovice minulého storočia, trval ďalej. Pod súhrnným názvom „krmoviny" rozumieme množstvo rozličných plodín — od kukurice, na zrno i tzv. čalamádu na zelené kŕmenie, okopaniny, ďateliny, l'adník, lucernu až po seno. Celková plocha obsiata krmovinami narástla do roku 1914 o jednu tretinu oproti stavu z roku 1900. Prvé miesto v tomto pomerne vysokom raste obsadila kŕmna repa. Jej osevne plochy sa zdesaťnásobili. Rozloha kukuričných pdir sä~Wojnásobila. Tento prudký rast bol však teritoriálne zúžený na juhozápadné nížiny Stovanaka a nedotýkal sa ani úrodných nížin východného Slovenska, kde si pestovanie kukurice „sotva zaslúži zmienku". Pozoruhodné výsledky vidíme i v pestovaní ostatných! druhov krmovín. Popredné miesto v pestovaní krmovín v skúmanom období mali veľkostatky, ktoré po prechode na voľný spôsob hospodárenia prešli už takmer výlučne na maštaľný chov hospodárskych zvierat. Ale nemôžeme nespomenúť vážnu úlohu roľníckych hospodárstiev všetkých kategórií, ktoré vidiac stále rastúci dopyt po hovädzom dobytku a ošípaných, začali systematicky pestovať krmoviny na rozoraných úhoroch a pastvinách.
V slovenskej poľnohospodárskej výrobe, predovšetkým v jej živočíšnej zložke, hrala dôležitú úlohu rozloha a kvalita pastvín a lúk. Koncom 19. stor. lúky a pasienky zaberali až 18,25 % plôch severných okresov Slovenska. Musíme poznamenať, že prevažná časť lúk a pasienkov bola v posledných desaťročiach minulého storočia pomerne zanedbaná, čo prinútilo vládu zamedziť jednak rozdelenie spoločných lúk a pasienkov a začať prípravy na zjednotenie pasienkov tam, kde sa rozdelili, a na ich skvalitnenie. Roku 1908 bola vyslaná zvláštna komisia, ktorá mala vypracovať hlásenie o stave lúk a pasienkov na Slovensku. Koncom prvého desaťročia 20. stor. bola severným okresom poskytnutá štátna subvencia na zveľaďovanie pasienkov a lúk. Koncom skúmaného obdobia sa vyskytli aj prípady používania priemyselných hnojív, napr. v Oravskej župe, ale nebol to jav všeobecný, lež skôr iba ojedinelý. V predvojnových rokoch zachytila akcia na skvalitnenie pasienkov a lúk až niekoľkotisíc kat. jutár. Napr. na území Hornouhorskej expozitúry r. 1914 vykonali šľachtiteľské práce na rozlohe 5396 kat. jutár pastvín a lúk v hodnote 54 634 korún. [15]

Je už zvykom, že v odborne] literatúre sa ľan a konope dostávajú do jednej kapitoly. V našom príspevku sme ich oddelili, pretože v skúmanom období ľan patril do skupiny tých priemyselných plodín, ktorých osevná plocha narástla o 20 %, kým pestovanie konopí — tak ako v poslednom štvrťstoročí 19. stor. — sa znižovalo, lenže teraz sa úpadok ešte urýchlil, v rokoch 1900—1914 tvoril až 40 %. Bol to dôsledok ďalšieho úpadku domáckeho spracúvania konopí, ako aj istého nezáujmu domácich kapitalistov investovať do továrenského spracúvania konopí, pretože konopný tovar sa za pomerne výhodných podmienok dovážal z Čiech i z Rakúska. Uhorská vláda koncom prvého desaťročia nášho storočia chcela predísť ďalšiemu znižovaniu pestovania konopí, a preto pridelila záujemcom kvalitné semeno za dostupné ceny a r. 1908 založila so štátnou podporou závody na spracovanie konopí, resp. výrobu konopných nití v Chynoranoch a v Perbeníku. Avšak výsledok tohto úsilia bol minimálny. [16]

Do skupiny rentabilných priemyselných plodín patrili v skúmanom období aj lana tabak. Ich osevná plocha sa rozrástla, ale v prípade ľanu pozorujeme isté teritoriálne presuny. Pestovateľov ubúdalo v Bratislave, Spišskej župe, kým v Nitrianskej, Šarišskej a Hontianskej ich počet rástol; tam sa v prvom desaťročí nášho storočia udomácnil tzv. „rusky" ľan. V ostatných častiach Slovenska sa situácia oproti r. 1900 nezmenila. Ľan pestovali väčšinou maloroľníci, ktorí dorábali túto plodinu na predaj, ale aj na krytie vlastnej potreby. Začiatkom nášho storočia sa proagrár-na politika uhorskej vlády dotkla aj pestovania ľanu. So štátnou podporou boli založené dva podniky na spracovanie ľanu: v Tôni (Komárňanská župa) a v Spišských Vlachoch.[17]

Pestovanie tabaku v dvoch posledných desaťročiach prežívalo istú pestovateľskú krízu, ktorá si vynútila zavedenie nových kvalitnejších druhov a vylepšenie už pestovaných odrôd. Úrodné a klimaticky vyhovujúce podmienky nížin na južnom Slovensku mali všetky predpoklady pre úspešné zvyšovanie dorábania tabaku, a keď uhorská vláda začiatkom nášho storočia uľahčila úradnú manipuláciu pri výkupe tabaku, jeho osevná plocha vzrástla až o 160 %.[18]
V skúmanom období sa rozšírilo aj pestovanie niektorých druhov z  e l e n i n y, a to nielen na úrodných nížinách južného Slovenska, ale aj v severnejších okresoch, kde na prvom mieste stálo pestovanie kapusty. Tento rozmach v pestovaní zeleniny vyvolal rýchly vzrast obyvateľstva, predovšetkým v mestách. Od druhej polovice prvého decénia nášho storočia si poľnohospodári začali viac všímať aj pestovanie o vo c i a. Na túto novú možnosť príjmov upozornili poľnohospodárov expozitúry Ministerstva orby a pomáhali pri zakladaní kvalitných ovocných sadov nielen odborne, ale aj finančne. Tak napr. Hornouhorská expozitúra r. 1909 sprostredkovala pre 101 obcí 7436 ovocných stromov za jednotkovú cenu 10 filierov.

V nasledujúcom roku predala záujemcom zo 114 obcí v Oravskej, Liptovskej a Trenčianskej župe za zvýhodnené ceny až 12 741 kusov ovocných stromov. Aby novovysadené stromy boli odolné voči špeciálnym klimatickým pomerom, vzniká r. 1911 ovocná škôlka v Žiline. Bola to tretia ovocná škôlka na Slovensku; koncom minulého storočia vznikli podobné inštitúcie v Trenčíne a v Levoči. Maloroľníci pestovali síce ovocné stromy iba vo svojom intraviláne, ale zámožnejší strední roľníci a statkári začali zakladať aj ovocné sady. Spoločným ukazovateľom všetkých pestovateľov ovocia bola výroba pre trh. Kým ovocinárstvo v skúmanom období sa iba začínalo, pestovanie hrozna už prekonalo krízu, spôsobenú spustošením vinohradov fyloxerou koncom 19. stor. Rozsah viníc znova vzrástol o 20 %. [19]

Slovensko je krajina lesov. Lesy na západnom Slovensku zaberali 24,48 % z celkovej výmery pôdy, na východnom Slovensku to bolo 30,36 %. Pokladáme preto za potrebné aspoň niekoľkými slovami rekonštruovať i stav našich lesov v rokoch 1900—1914. Podľa úradnej štatistiky sa v roku vypuknutia prvej svetovej vojny pohybovala rozloha lesov na Slovensku okolo 1900 000 ha, čo bola necelá štvrtina všetkých lesov Uhorska. Táto rozhola sa len nepatrne zväčšila oproti r. 1900. V celoslovenskom priemere sa plánovité obhospodarovalo 50 % lesov, ale v prípadoch žúp stredného a severozápadného Slovenska bol tento pomer vyšší, dosiahol až 60—70 %, kým na území východného Slovenska bol nižší. Napr. v Zemplínskej a Šarišskej župe obhospodarovali tak iba jednu pätinu lesov. Táto starostlivosť sa odzrkadlila i v raste rozlohy lesov v niektorých župách a v kvalite dopestovaných stromov. Počet kvalitných listnatých stromov sa zvýšil o 10 %, ihličnatých o niečo viac. [20]

Prechod na intenzívnejšie formy hospodárenia a s tým súvisiace zvyšovanie rozlohy  priemyselných plodín si už v osemdesiatych rokoch 19. stor. vynútili systematické  prinavracanie úrodnosti pôdy, ktorú odčerpávala stále stúpajúca rastlinná výroba. V posledných dvoch desaťročiach minulého storočia sa udomácnilo systematické hnojenie priemyselnými hnojivami iba na veľkostatkoch, aj to iba v najúrodnejších oblastiach Slovenska, predovšetkým na repárskych veľkostatkoch. V odborných časopisoch propagované výsledky používania priemyselných hnojív v Uhorsku i v zahraničí podnietili aj stredných roľníkov, aby vyskúšali účinnosť priemyselných hnojív. Tento pokus, uskutočnený v poslednom desaťročí 19. stor., nepriniesol očakávané výsledky. Neúspech vyplýval predovšetkým z nesprávnej metódy používania i z nesprávnej voľby druhov priemyselných hnojív. Ako odpoveď na tieto nevydarené a finančne pomerne náročné skúšky uverejnil slovenský hospodársky časopis Obzor niekoľko článkov a úvah o správnom používaní priemyselných hnojív. Pozoruhodne rýchlo reagoval tento časopis na odborné dopyty čitateľov, predovšetkým stredných roľníkov. Začiatkom imperializmu teda myšlienka používania priemyselných hnojív u istej kategórie slovenských roľníkov nebola neznáma, hoci ich systematické používanie ešte neprešlo do praxe z finančných dôvodov.

Proagrárna politika uhorskej vlády, ktorá v druhej polovici prvého desaťročia nášho storočia sa zosilňovala, okrem iného ukladala za úlohu aj propagáciu hnojenia priemyselnými hnojivami za finančnej podpory vlády. Tak napr. v jeseni 1909 sprostredkovala Hornouhorská expozitúra pestovateľom severoslovenských žúp celkove 39 vagónov priemyselných hnojív. Avšak odberateľmi tejto i nasledujúcich zásielok boli predovšetkým statkári.

Chemizácia poľnohospodárstva bola teda na začiatku nášho storočia doménou veľkostatkárov, a to predovšetkým tých, čo pestovali cukrovú repu. Vieme, že začiatkom nášho storočia nebolo v Bratislavskej župe veľkostatku, na ktorom by nepoužívali pod túto plodiny priemyselné hnojivo.

Do konca 19. stor. malo priemyselné hnojenie aj na veľkostatkoch — s výnimkou repárskych — iba výskumný charakter. Získané poznatky sa začali prenášať do praxe iba v našom storočí. Tak napr. na majetkoch Štummerovcov v Nitrianskej župe, Esterházyho v okolí Galanty, Kuffnerovcov v Sládkovičove, Schoellerovcov v okolí Levíc, Breunnera v Želiezovciach, ostrihomského arcibiskupa v Ostrihomskej župe atď. používali priemyselné hnojivá vo veľkom pod najrozličnejšie druhy poľnohospodárskych polodín, predovšetkým pod obilniny, ale aj pod krmoviny. Výnimku tvorili iba zemiaky a kukurica. V rokoch 1900—1914 pestované druhy kukurice totiž nedobre reagovali na priemyselné hnojivá, ale veľmi bohato odplácali maštaľný hnoj. Zemiaky tiež dobre reagovali na maštaľný hnoj, ale na priemyselné hnojivo ešte lepšie. Avšak nízke ceny zemiakov, ktoré sa beztak používali na veľkostatkoch iba na výrobu liehu vo vlastnom liehovare, nedovolili také veľké investície, aké si v tom čase vyžadovali priemyselné hnojivá. Systematická chemizácia sa na veľkostatkoch odrážala v úrodnosti pôdy, ktorá sa v predvojnových rokoch zvýšila o 30—40 %

Záujem stredných roľníkov o chemizáciu poľnohospodárstva sa v období imperializmu iba začínal. Na prvom mieste v používaní priemyselných hnojív stáli roľníci, pestovatelia cukrovej repy, ktorí — ako napr. v južnej časti Tekovskej župy — začiatkom nášho storočia začali používať priemyselné hnojivá nielen pod cukrovú repu, ale aj pod iné plodiny. Tento záujem finančne podporovala vláda. Tak napr. roku 1910 bolo medzi záujemcami z Tekovskej župy rozdelených 500 korún na nákup superfosfátu. Výsledky boli pozoruhodné, pretože na poliach pohnoje-ných superfosfátom sa úroda obilnín zvýšila až o 50 %.

Poľnohospodári severných žúp Slovenska mali záujem o zvyšovanie pestovania raži. Prvý pokus s umelými hnojivami urobili v Šarišskej župe, kde priniesol skoro 50 % zvýšenie úrody. V Trstenej podobný pokus priniesol zvýšenie úrody v prvom prípade o 80 %, v druhom až o 190 %. Sú to pozoruhodné pokusy a ich výsledky, pričom nesmieme zabudnúť ani na tzv. vedľajšie účinky priemyselného hnojenia, t. j. zvyšovanie nielen množstva, ale aj kvality dopestovaných plodín, ich odolnosť voči chorobám i voči poveternostným výkyvom.

Sľubné výsledky priemyselného hnojenia podnietili aj pestovateľov tabaku, ktorí napr. v Novohradskej župe začali tabak hnojiť superfosfátom. Podobné pokusy sa uskutočnili aj v ovocinárstve. Slivky, jablone i ďalšie druhy ovocných stromov bohato odplatili poskytnutú výživu, ale dobre reagovali aj na systematické hnojenie vápnom.

Začiatkom nášho storočia chemický priemysel už vyskúšal celý rad druhov priemyselných hnojív. Poľnohospodári na Slovensku uprednostňovali viacúčinný a finančne najprístupnejší superfosfát, ktorý dávali nielen pod obilniny, ale aj pod okopaniny. Pri najpopulárnejšom super-fosfáte používali aj Thomasovu múčku a v bohatších poľnohospodárskych oblastiach Slovenska poznali aj draslík a čílsky liadok, ktoré však boli prístupné iba veľkostatkárom a zámožným poľnohospodárom, lebo boli veľmi drahé. [21]

Na základe prechodu na intenzívnejšie spôsoby v obrábaní pôdy, o čom svedčí aj zníženie rozlohy úhorov, systematického prinavracania úrodnosti pôde maštaľným i priemyselným hnojivom, zavedenia pestovania kvalitnejších druhov klasických poľnohospodárskych plodín by bádateľ predpokladal stúpanie hektárových výnosov pri všetkých plodinách a všetkých veľkostných kategóriách majetkov. Štatistické ročenky, ktoré udávajú župné priemery, dokumentujú však iba pomerne nízky rast výnosov, čo musíme pokladať skôr za stagnáciu ako za rozvoj.

Príčiny tohto stavu treba hľadať aj v nepriaznivom počasí, ktoré za 14 predvojnových rokov až päťkrát stlačilo úrodu na veľmi slabý priemer, štyrikrát zapríčinilo slabú úrodu a iba v ostatných rokoch doprialo pestovateľom dobrú alebo vynikajúcu úrodu. Pozoruhodnejšie zvyšovanie hektárových výnosov vidíme iba pri najnáročnejších priemyselných plodinách a na intenzívne hospodáriacich veľkostatkoch v úrodných oblastiach juhozápadného Slovenska: v Bratislavskej, Nitrianskej, Komárňanskej a Tekovskej župe. Do konca skúmaného obdobia sa v župnom priemere zvýšila úrodnosť okopanín na kat. jutre, a to kukurice z 18,1 na 30 q, zemiakov zo 107,9 na 167,5 q, cukrovej repy 210 na 254 q, ale veľkostatky dosahovali aj 350 q. Úrodnosť obilnín sa nezvyšovala. Výnimku tvoril iba sladovnícky jačmeň, pestovaný v západoslovenských župách. Úrodnosť vo východoslovenských župách bola v priemere o 20 %, v drsných hornatých severných okresoch i o 40 % nižšia ako v úrodných oblastiach juhozápadného Slovenska.

Domnievame sa, že rýchly rast trhov na celom Slovensku, ktorý bol sprevádzaný neustálym zvyšovaním cien poľnohospodárskych produktov, lákal pestovateľov, predovšetkým chudobných maloroľníkov, pestovať rýchlo to, po čom bol dopyt na trhoch. Táto neplánovitosť a nedostatok kapitálu na investíciu do poľnohospodárskeho náradia a strojov sa potom odzrkadlili aj v hektárových výnosoch, ktoré boli pomerne nízke a popri nich sa aj vynikajúce pestovateľské výsledky stredných a veľkých statkov rozplynuli pri vypočítaní župných priemerov. Výsledky úrodnosti treba teda diferencovať, ale bádateľ to môže urobiť iba po výskume zachovaných archiválií z veľkostatkov a štúdiom rozsiahlej súdobej tlače i odbornej literatúry. [22]

Akumulácia kapitálu, ktorá v prvých rokoch imperializmu vykazovala aj u nás pozoruhodné výsledky, pobádala poľnohospodárov zmechanizovať svoj inventár náradia. V posledných rokoch 19. stor. došlo v celouhorskom meradle k čiastočnej výmene drevených pluhov na železné a parná orba s pomocou družstiev, vlastniacich parné súpravy, sa stala prístupná i stredným roľníkom. Kosáky a kosy našli konkurentov v žacích strojoch a mláťačky na parný pohon mohli využívať aj strední, ba na úrodných nížinách i menší roľníci. Ďalším charakteristickým znakom skúmaného obdobia je neustále zdokonaľovanie poľnohospodárskych strojov.

Históriu prenikania modernej techniky do poľnohospodárstva na Slovensku ešte nepoznáme. Rekonštrukcia tohto procesu vyžaduje podrobný výskum archívnych materiálov, a to predovšetkým zachovaných inventárov veľkostatkov, katalógov tovární na výrobu poľnohospodárskych strojov, súdobej odbornej literatúry a tlače, pretože uhorské štatistiky z rokov 1900—1914 zaznamenávali iba zmeny v stave parných mláťačiek a žacích strojov.
Je logické, že pomerne nákladná nová strojová technológia sa objavila predovšetkým v najúrodnejších oblastiach Slovenska. Technická revolúcia na hospodárstvách pestujúcich priemyselné plodiny, predovšetkým cukrovú repu, zvíťazila už koncom 19. stor. Pri cukrovej repe bola dôležitá kvalitná príprava pôdy, teda hlboká orba. Ale parnú oraciu súpravu si mohli kúpiť iba veľkostatky. Ministerstvo orby konštatovalo nevyhnutnú potrebu rozširovania hlbokej orby parnými strojmi, preto r. 1904 začalo propagovať zakladanie družstiev, ktoré by so štátnou subvenciou zakúpili parné stroje a sprístupnili by tento dokonalý spôsob prípravy pôdy i menším gazdovstvám. Poľnohospodári južných oblastí Tekovskej župy včas predišli túto iniciatívu a mali také družstvo už od roku 1894. Potrebný kapitál si zadovážili na akciovom základe. Dopyt okolitých gazdov po parných strojoch na orbu bol taký veľký, že zakladateľ a predseda družstva, hlavný redaktor maďarského poľnohospodárskeho časopisu Gazdasági Lapok Lajos Ordódy zreorganizoval r. 1904 prácu družstva za výdatnej pomoci štátnej subvencie. V tomto novom združení spolupracovalo už 21 „poľnohospodárov", ktorí vlastnili spolu približne 15 000 uh. jutár pôdy. Členmi družstva neboli teda roľníci, lež statkári, ale už v nasledujúcich rokoch umožnilo družstvo poorať pôdu aj menším roľníkom, a to predovšetkým pestovateľom cukrovej repy, pretože poplatok za strojom vykonanú prácu bol prístupný aj tejto skupine poľnohospodárov. Pre členov družstva sa oralo za režijnú cenu. Po roku 1910 sa poplatky za strojovú orbu znižovali, a preto z toho titulu vrátili družstvám úroky zo štátnej subvencie. Veľký dopyt po hlbokej orbe a štátna subvencia pri zakladaní takýchto družstiev podnecovali vznik ďalších družstiev v Hontianskej a v Nitrianskej župe.

Pomerne široké uplatnenie strojového mlátenia na celom území Slovenska, udomácnenie parnej orby, ako aj sejačiek rozličnej veľkosti i medzi menšími poľnohospodármi na úrodných nížinách južného Slovenska neznamenali ešte zmechanizovanie slovenského poľnohospodárstva vôbec. V skúmanom období prevládala ešte najmä v hornatých častiach Slovenska aj naďalej starodávna orba pluhom, ručná sejba i žatva a mlat-ba, ručná výsadba i ošetrovanie okopanín.

Tento spôsob obrábania konzervovala chudoba prevažnej väčšiny roľníctva a veľká rozdrobenosť pôdy, kým rastúca emigrácia poľnohospodárskych robotníkov nútila zámožnejších roľníkov nahradiť stratené pracovné sily čiastočnou mechanizáciou rastlinnej výroby a zvyšovala dopyt po strojoch. Hornouhorská expozitúra totiž poskytla záujemcom — obciam — zo štátneho fondu i ľahké poľnohospodárske stroje. Boli to špeciálne horské kultivátory, ľahké horské pluhy, brány, trieury na triedenie obilnín atď. Obciam pridelené poľnohospodárske stroje, s ktorými disponoval richtár, ostali majetkom štátu a gazdovia si ich mohli vypožičať za veľmi nízky poplatok (denne 10 hal.). Pre majetnejších hospodárov založila táto expozitúra špecializované sklady poľnohospodárskych strojov, kde záujemcov aj zaúčali správne narábať so strojmi. Také sklady pracovali v Dolnom Kubíne, Námestove, Trstenej, Lipt. Mikuláši, Lipt. Teplej, Štrbe, Bánovciach, Pov. Bystrici, Žiline a v Čadci. [23]

Druhé hlavné odvetvie poľnohospodárskej výroby tvorí živočíšna výroba. Prenikanie kapitalizmu do všetkých zložiek rastlinnej výroby, predovšetkým rozširovanie pestovania krmovín a priemyselných plodín, ktorých odpadky po továrenskom spracovaní poskytovali chovateľom hospodárskych zvierat veľké množstvo prvotriednej krmoviny, sa stalo základom značného kvantitatívneho rozvoja živočíšnej výroby na Slovensku už v druhej polovici 19. stor. Rozvoj pokračoval aj v období imperializmu na Slovensku, ale už ho necharakterizuje rast počtu odchovaných domácich zvierat, ale predovšetkým masový prechod na pestovanie ušľachtilých druhov,' V skúmanom období rapídne rástol stav plemenných zvierat. Nastal teda vážny obrat v skvalitnení celej živočíšnej výroby. Pokiaľ ide o celkové množstvo odchovaných zvierat, badať tu skôr stagnáciu ako rozvoj. Pozoruhodnejšie zvyšovanie počtu badáme iba pri hovädzom dobytku, ktorého počet sa na Slovensku v rokoch 1895— 1910 zvýšil o 49 094 kusov. Ale počet dobytka, zachytený roku 1911, je. oveľa nižší od stavu v predošlých rokoch, pretože veľké sucho, ktoré r." 1908 zničilo všetky zasiate krmoviny i pastviny, prinútilo chovateľov na podstatné zníženie stavov dobytka. Roku 1910 na území Košickej obchodnej a živnostenskej komory sa znížil stav dobytka až o jednu šestinu. Hlásenie komory popri prírodných katastrofách poukazuje aj na neblahé dôsledky najrozličnejších chorôb dobytka,  pred ktorými nedokázali pestovatelia chudobnejších hornatých krajov východného Slovenska uchrániť svoj dobytok. Podobná epidémia vypukla r. 1901 i v Nitrianskej župe, ale tu sa ju podarilo lokalizovať a očkovaním sa predišlo jej šíreniu.

Ako sme už spomínali, hlavný výdobytok skúmaného obdobia nespočíva v raste počtu dobytka, ale v jeho šľachtení. V rokoch 1895—1910 roľníci pestovali stále vo väčšom množstve čistokrvné, rýchlejšie sa množiace druhy dobytka, ktoré sa vyznačovali i vyššou úžitkovosťou. Tento kvalitatívny rast bol čiastočne aj výsledkom proagrárnej politiky uhorskej vlády, ktorá už r. 1894 vo svojom XII. zákonnom článku nariadila, že v novovytvorených okresných poľnohospodárskych výboroch má pracovať aspoň jeden odborník pre chov domácich zvierat. Úlohou týchto poradcov bolo zvyšovať kvantitu a kvalitu všetkých druhov hospodárskych zvierat, radiť chovateľom ako obnoviť a skvalitniť stádo a obstarať potrebný druh plemenníkov i plemeníc. Vláda popri odbornej poradenskej pomoci poskytla záujemcom — jednotlivcom i obciam — finančnú pomoc pri nákupe Ministerstvom orby určeného druhu čistokrvných zvierat, a to tak, že pri kúpe plemenníkov hradila kupcom 12—20 % z nákupnej ceny, a pri kúpe plemenní c až 30 %. Ministerstvo orby po analýze klimatických podmienok a geografických daností jednotlivých žúp vymedzilo pestovateľské rajóny, v ktorých odporúčalo pestovať odborníkmi navrhnuté druhy hospodárskych zvierat. Tak napr. chovateľom dobytka v hornatých krajoch Slovenska odporúčali tzv. pinzgauské plemeno, ktoré v skúmanom období pestovali v Liptove, na Spiši, v Šariši, v okolí Košíc a Banskej Štiavnice. Simentálske plemeno sa rozrástlo v Tekove, v Gemeri, v Hontianskej župe, v stredných i južných okresoch Zemplína, v Nitrianskej a v Bratislavskej župe. V Bratislavskej župe chovatelia krížením simentálskeho a bernského plemena vypestovali špeciálne, tzv. malokarpatské plemeno, ktoré sa vyznačovalo húževnatosťou, vysokou dojivosťou i vysokou váhou. Podobný krížený druh sa objavil v Novohradskej župe, ktorý bol veľmi obľúbený medzi poľnohospodármi po celom Uhorsku. Bernské plemeno pestovali v Ostrihomskej župe, v Tekove a na celom južnom Slovensku. Zľavneným nákupom v rokoch 1901—1913 bolo nakúpených na Slovensku až 27 609 kusov plemenníkov a plemenníc. Na prvý pohľad sa to zdá byť veľké množstvo, ale na všeobecné zušľachtenie hovädzieho dobytka na Slovensku to nestačilo. Tak napr. v ôsmich hornatých okresoch severného Zemplína (spolu v 124 obciach) nemali r. 1910 ani jedného kvalitného plemenníka. V nasledujúcich rokoch sa tento nedostatok síce odstránil (napr. v okresoch Humenné, Snina, Medzilaborce i Michalovce), ale napriek tomu v predvečer prvej svetovej vojny chovali gazdovia v tomto kraji stále nadmerné množstvo jalovíc. Podobný obraz sa naskytuje bádateľovi aj po štúdiu hlásenia o stave chovu hovädzieho dobytka na Orave, kde okrem finančných nedostatkov sťažila situáciu aj neochota chovateľov prejsť na dokonalejší spôsob pestovania dobytka. [25]
Vylepšením kvality hovädzieho dobytka na Slovensku sa dostala do popredia podnikateľskej činnosti poľnohospodárov otázka, ako čo naj-rentabilnejšie speňažiť mlieko získané vyššou dojivosťou kráv. Samostatne hospodáriaci roľníci sa združovali a rad radom zakladali mliekárske družstvá. Zakladanie týchto družstiev je špecifickým javom obdobia imperializmu; z jednej strany naznačuje narastanie spotreby miestneho obyvateľstva a z druhej strany rozvoj trhovej produkcie mlieka na stredne veľkých roľníckych hospodárstvách. Prevažná väčšina členov týchto družstiev sa totiž grupovala práve z tejto vrstvy roľníctva. K prvým družstvám tohto druhu, ktoré vznikli už koncom 19. stor. v Bratislavskej (1) a vo Zvolenskej župe (2), pribudli r. 1900 dve ďalšie, jedno vo Zvolenskej župe a jedno v Novohradskej župe. Uvedené družstvá, resp. ich členovia v prvom roku nášho storočia vlastnili dovedna 1559 dojníc a vyprodukovali viac ako milión tristotisíc litrov mlieka. Počet mliekárskych družstiev na Slovensku v prvej polovici prvého decénia nášho storočia rýchlo rástol. Roku 1905 pracovalo už v desiatich slovenských župách 55 družstiev,  v  ktorých  bolo  4320  členov  a  vlastnili  spolu  8258 dojníc. O 6 rokov neskoršie bolo 63 družstiev, ktoré združovali 5522 družstevníkov, majiteľov 10 652 dojníc. Najvyšší počet družstiev mala Zvolenská župa, na druhom mieste (12) bola Gemersko-Malohontská a na treťom Trenčianska župa. Zvýšenie počtu mliekárskych družstiev v druhej polovici prvého decénia nášho storočia vykazovali predovšetkým hornaté, teda neobilninárske župy. Príčinou tohto javu bolo zavedenie ochranného cla na obilie, čo umožnilo vzrast cien obilia. Od roku 1906 teda menej náročné pestovanie obilnín v úrodných župách južného Slovenska potlačilo záujem o zakladanie nových mliekárskych družstiev. Roku 1911 bolo na Slovensku približne 12 % z celkového stavu mliekárskych družstiev Uhorska a vyprodukovali až 15 % z celkovej produkcie mlieka podobných družstiev v Uhorsku. Uvedené údaje nás oprávňujú urobiť záver, že intenzita práce chovateľov dobytka v mliekárskych družstvách na Slovensku prevyšovala činnosť družstiev v ostatných župách Uhorska.

Mliekárske družstvá predávali svoje výrobky, predovšetkým čerstvé mlieko a maslo, na miestnych trhoch širšieho okruhu, ako napr. šarišské družstvá v Košiciach a v Prešove, zvolenské v Banskej Bystrici, ale družstvá Bratislavskej župy vyvážali svoje tovary aj do blízkej Viedne. Prebytočné množstvo mlieka putovalo po celom Slovensku do syrární.
Niektoré finančne prosperujúce mliekárenské družstvá začali i s priemyselným spracovaním poľnohospodárskych produktov, ako to robilo členstvo mliekárenského družstva v Ostraticiach v Trenčianskej župe. Roku 1909 žiadali povolenie na založenie liehovaru. Vo svojej žiadosti o pridelenie kontigentu liehu uvádzali, že prevádzkou liehovaru by sa zmiernil nedostatok krmovín v okolí družstva.[26]

Z hľadiska zvyšovania výnosnosti poľnohospodárskej výroby i vylepšenia stravovania roľníckych rodín hral dôležitú úlohu chov ošípaných. Porovnávanie údajov spomínaných štatistických súpisov ukazuje, že celkový trend chovu ošípaných mal klesajúcu tendenciu. Roku 1911 zaznamenaný počet ošípaných je totiž oveľa nižší ako stav z roku 1895. Tento úpadok zapríčinili epidémie ošípaných, ktoré vo veľkom rozsahu vykynožili ošípané napr. r. 1908 na východnom Slovensku. Podobné epidémie znižovali stav ošípaných skoro každý rok, ale vždy v inej oblasti. Napr. roku 1903 v Nitrianskej župe museli spáliť až 1700 kusov. V župách Oravskej, Tekovskej, Turčianskej bola situácia len o niečo lepšia. Tu zaznamenali začiatkom nášho storočia pokles počtu ošípaných v dôsledku epidémie o 15, 18 a 13 %, ale r. 1906 v Trenčianskej župe vyhynulo približne 20 % ošípaných. Chov ošípaných bol však takou rentabilnou zložkou poľnohospodárskeho podnikania, že chovatelia nestratili odvahu ani po najkrutejších skúsenostiach, pretože chov sa dal rýchlo obnoviť. Tak napr. v Zemplínskej župe sa záujem o chov ošípaných neobmedzoval iba na statkárov a zámožnejších sedliakov, ale medzi chovateľmi vidíme aj menších poľnohospodárov, a to aj v severných okresoch župy. Najvyšší prírastok (skoro 100 %) mal dnešný štúrovský okres, kým komárňanský okres mal 90 %, Nitrianska i Šarišská župa 50 % a Bratislavská župa 30 % prírastok. Uvedené veľmi pekné výsledky napravili znížený chovateľský trend ostatných žúp na Slovensku tak, že v predvečer prvej svetovej vojny môžeme konštatovať narastanie záujmu o chov ošípaných a stav r. 1914 je o 5549 kusov vyšší, ako bol r. 1900. Z uvedených údajov však vyplýva, že trend k zvyšovaniu chovu ošípaných sa neprejavuje vo všetkých slovenských župách, ale je charakteristický predovšetkým pre oblasti, kde zintenzifikovanie poľnohospodárskej výroby stálo na vyššej úrovni. Výnimku tvorí šarišský okres, kde uvedený pozoruhodný výsledok je ovocím systematickej organizačnej činnosti župného poľnohospodárskeho spolku. Propagácia chovu ošípaných a čo najširšie využívanie štátnej podpory na nákup kvalitných druhov ošípaných boli stredobodom činnosti aj ďalších župných poľnohospodárskych spolkov. Výška štátnej podpory na nákup ošípaných sa od roku 1910 citeľne zvýšila, a tak sa stalo, že v rokoch 1911—1912 počet nakúpených plemenných ošípaných tvoril dvojnásobok nákupu z rokov 1901—1910.

Najobľúbenejším druhom medzi chovateľmi po celom Slovensku boli yorshirské a berhskirské plemená, ktoré v severných okresoch východného Slovenska krížili s tzv. poľským druhom, v južných okresoch s man-galicou.[27]

Chov koni na Slovensku v skúmanom období viac-menej stagnoval, ba vo väčšine okresov vidieť pokles počtu koni, ktorý sa pohyboval od 1—5 %. V Spišskej župe napr. počet koni bol taký nízky, že — ako píše súdobý dokument — nezaslúži si ani len zmienku. Ale stav koni klesal i na nížinách, napr. v Komárňanskej župe, kde by sme predpokladali práve opačnú tendenciu, pretože tu bola mnohostranná možnosť využitia koni. Tento stav sa nevzťahuje na Nitriansku a Šarišskú župu, kde stav v pestovaní koni stagnoval alebo len mierne stúpal. Jedine Zemplínska župa — jej severné okresy vykazujú v predvojnových rokoch prírastok 20 %.
Musíme však zaregistrovať istú zmenu v chove koni, zmenu v skladbe chovných druhov. Čistokrvné a niektoré ušľachtilé druhy sa chovali iba na veľkostatkoch, prípadne ojedinelé na stredných hospodárstvách.

Pri hľadaní príčin stagnácie chovu koni, ktorá siaha až do druhej polovice 19. stor., sme došli k záveru, že tu hrali úlohu viaceré faktory. Predpokladáme, že po prechode veľkostatkov na intenzívny spôsob poľnohospodárskej výroby prevzal úlohu záprahových koni väčšinou hovädzí dobytok — voly, ktoré po skončení poľnohospodárskych prác vykŕmili a za veľmi výhodných podmienok predali predovšetkým do zahraničia. V hornatých krajoch Slovenska dôsledkom vysťahovalectva nastal pokles počtu samostatných poľnohospodárov, ktorí si privyrábali furmankou, teda úpadkom povozníctva upadá aj chov koni. Úpadok povozníctva trval po celé skúmané obdobie. [28]

Aj v chove oviec sa prejavoval úpadkový trend, ktorý bol charakteristický na celom Slovensku pre celú epochu volnej súťaže kapitalizmu a pretrvával aj v predvojnovom období. Zintenzívňovanie poľnohospodárskej výroby pomalým, ale istým tempom prenikalo do všetkých úrodných okresov južnej a juhozápadnej časti Slovenska, a to nielen do veľkých, ale aj stredných roľníckych hospodárstiev. Tento postup vyžadoval ďalšie rozorávanie pastvín a lúk, aby sa mohlo rozširovať pestovanie priemyselných plodín a chov hospodárskych zvierat sa menil stále viac na maštaľný chov, predovšetkým pri dobytku a ošípaných. To bolo aj príčinou veľkého — skoro o 50 °/o — zníženia počtu oviec v Bratislavskej, Nitrianskej i Komárňanskej župe. Tento jav sa nám zdá byť zákonitý, ale úpadok, resp. stagnácia chovu oviec v takých župách a okresoch, ktoré svojimi prírodnými danosťami boli priamo predurčené na rentabilný chov tohto druhu domácich zvierat vo veľkom, pokladali aj súčasníci za „katastrofu". Takáto situácia bola v Novohradskej, Tekovskej a Liptovskej župe, ktoré r. 1911 vykazovali oproti roku 1895 zníženie stavu oviec až o jednu tretinu. V Trenčianskej, Abovsko-Turnianskej a Šarišskej župe vidíme pokles o 15 %, kým zníženie stavu oviec o 1,5 % na Orave pokladáme iba za stagnáciu. Avšak boli aj také župy, kde zaznamenali v tomto období vzrast počtu oviec. Napr. chovatelia v Hontianskej, Zvolenskej, Gemersko-Malohontianskej, Spišskej i Zemplínskej župe rozmnožili svoje stáda oviec o 15 %. Chovatelia oviec po celé skúmané obdobie uskutočňovali takú chovnú prax, že v letných mesiacoch odchované ovce na jeseň predali a na jar si kúpili nové. Proti tejto po stáročia zaužívanej zvyklosti začali bojovať župné poľnohospodárske spolky, pretože uvedený extenzívny chov oviec slúžil iba na chov degenerovaných druhov. Hospodársky spolok Spišskej župy napr. vyslal svojich zástupcov do Sedmohradska, aby tam nakúpili čistokrvné ovce, tzv. racka. Tento druh, ktorý bol pomerne veľkého vzrastu a odolný, dával veľa mlieka a vlny, sa čoskoro udomácnil v tomto kraji. Zlepšenie stavu chovaných druhov konštatujú súdobé dokumenty (r. 1905) i na strednom Slovensku, aj v okrese Šahy, Krupina, Lučenec a na celom území Zvolenskej župy, kde horské pastviny v rozlohe 6000 kat. jutár boli pod správou Poľnohospodárskeho spolku Zvolenskej župy. Istá náprava v kvalite stád oviec i v spôsobe chovu teda priniesla ovocie, ale produkcia oviec bola stále pomerne nízka. Od jednej ovce dostali chovatelia 14—16 kg syra, čo je podľa odborníkov nízky prínos. Veľká väčšina oviec patrila veľkostatkárom. Isté nepochopenie zo strany maloroľníkov badať v tejto oblasti ešte aj koncom prvého decénia nášho storočia. [29]

Nádejným zdrojom nových príjmov veľkých i malých hospodárstiev v období imperializmu sa stal chov hydiny. Poľnohospodári najrozličnejších veľkostných skupín síce chovali hydinu už dávnejšie, ale predovšetkým iba pre vlastnú spotrebu. Hydina ako tovar chovaný vo veľkom pre trhy sa dostala na program vládnych orgánov pomerne neskoro. Všeobecné úsilie uhorskej vlády podporovať chov čo najvýnosnejších druhov čistokrvných domácich zvierat sa iba v druhej polovici prvého desaťročia nášho storočia zameralo aj na chov hydiny. Tejto podpore predchádzala veľká kampaň Obchodných a živnostenských komôr, ktoré neustále upozorňovali svoje nadriadené orgány na nevyužité finančné možnosti, ktoré by mohlo poľnohospodárstvo získať chovom hydiny vo veľkom i v malom množstve. Upozorňovali, že hydinové farmy nevyžadujú veľké investície a pri dobrom odbornom vedení môžu pomerne rýchlo zabezpečiť svojim majiteľom slušné príjmy. Ale štátna podpora na nákup nových, vyšľachtených druhov sa oneskorovala a chov hydiny v prvom decéniu nášho storočia na západnom Slovensku stagnoval, na východnom Slovensku dokonca upadol, pretože chovateľské metódy, ako hovoria súdobé dokumenty, boli „stredoveké".

Päťročný sústavný nátlak župných hospodárskych spolkov na Ministerstvo orby si konečne vynútil štátnu podporu aj pre tento chovateľský odbor. Župné hospodárske spolky a poľnohospodárske výbory začali chovateľom dodávať čistokrvné druhy za znížené ceny. Založili veľké liahne a r. 1908 Obchodné komory v Bratislave a v Košiciach už registrujú prvé pozoruhodnejšie výsledky. Roku 1910 na území Košickej komory zaevidovali už také dediny, kde sa za päť rokov vymenil celý nekvalitný chov hydiny. Ale bol to ešte ojedinelý jav. Udomácňovanie sa ušľachtilých druhov hydiny v širšom meradle postupovalo pomaly, jednak preto, že župný poľnohospodársky výbor nevedel zadovážiť potrebné množstvo kvalitnej hydiny, inde zasa chovatelia nechceli riskovať, ostali verní starým chovaným druhom. Medzi prvými záujemcami o kvalitné druhy hydiny boli Bratislavská, Komárňanská, Hontianska, Novohradská, Zemplínska, Šarišská a Gemerská župa. Koncom prvého desaťročia 20. stor. sa objavuje záujem o kvalitné druhy hydiny aj v župách Abovsko-Turnianskej a Spišskej. Proces skvalitnenia chovu hydiny sa teda začal, ale v predvečer prvej svetovej vojny — domnievame sa — nedošiel ďaleko od sľubných začiatkov, i keď na južnom Slovensku boli už v týchto rokoch aj veľké farmy, ako napr. v Čate, Komárne, v Klížskej Nemej, a roľníci v Tekovskej i Nitrianskej župe dosahovali už pekné príjmy z pestovania hydiny. [30]

Z uvedeného rozboru vidíme, že v rokoch 1900—1914 sľubne pokračoval všeobecný rozvoj kapitalistickej výroby v poľnohospodárstve na Slovensku. Jedným z hlavných ukazovateľov tohto vývinu je znižovanie rozlohy úhorov a zvyšovanie fondu ornej pôdy a zmena skladby pestovaných plodín. Tento proces zachytil v skúmanom období aj menej úrodné kraje Slovenska, kde rozorávanie úhorov, pastvín a lúk sa odohrávalo v oveľa širšom meradle, ako v úrodných poľnohospodárskych oblastiach, pretože tam už v období imperializmu boli menšie možnosti pre tento proces ako v menej úrodných oblastiach. Skladba pestovaných plodín sa mení v prospech okopanín, krmovín a technických plodín; v produkčných oblastiach Slovenska predovšetkým v prospech cukrovej repy a krmovín, v menej produkčných oblastiach v prospech zemiakov. Odlišnosti skladby poľnohospodárskej výroby vytvorené prírodnými podmienkami toho-ktorého kraja sa zvýrazňovali a dotvárali sa špecifické poľnohospodárske rajóny, ktoré sa začali formovať už v druhej polovici 19. stor. Na juhozápadnom Slovensku sa vyhranili rozšírené hranice repárskych oblastí a v menej úrodných oblastiach, ako napr. na Spiši, Orave a v Liptove, sa vytvárali zemiakové oblasti. V úrodných oblastiach Slovenska badať vo všetkých zložkách poľnohospodárskej výroby rozvoj, ktorý bol intenživnejší na veľkostatkoch ako na menších roľníckych hospodárstvách. Lenže ani tento rozvoj na veľkostatkoch už nebol taký prudký ako v druhej polovici minulého stor. Istý rozvoj nastal aj v menej úrodných oblastiach Slovenska, ale priemerná úrodnosť jednotlivých poľnohospodárskych plodín bola stále skromná a zapríčinila nízke priemery celoslovenskej úrodnosti, pretože značná časť maloroľníkov — predovšetkým v menej produkčných oblastiach Slovenska — hospodárila aj naďalej po „starom", a zaostalosť poľnohospodárskej výroby sa v niektorých menej produkčných oblastiach Slovenska konzervovala.

Rozvoj, ktorý bolo možné pozorovať skoro v celej rastlinnej výrobe, neprejavil sa natoľko v živočíšnej výrobe a objavuje sa iba v niektorých oblastiach živočíšnej výroby, ako napr. v dobytkárstve a chove ošípaných, kým chov oviec v niektorých horských oblastiach Slovenska vykazuje trend k znižovaniu. Imperializmus teda prehlboval rozdiely v poľnohospodárskej výrobe nielen medzi jednotlivými kategóriami poľnohospodárov, ale aj medzi jednotlivými výrobnými oblasťami.

PhDr. KATARÍNA VADKERTYOVÁ, CSc. Historický ústav SAV, Bratislava

Poznámky:
1 Die Agrarfrage in der Osterreichisch-.Ungarischen Monarchie 1900—1918. Bukurešť 1965; SZUHAY, M.: A szántófôldi termelés fejlôdése 1867—1914. In: Agrártorténetl Szemle 1971, s. 23—68; VÖRÖS, A.: Intenzívne hospodárstvo a chov dobytka na juhozápadnom Slovensku koncom 19. a začiatkom 20. stor. In: Hist. čas., 11, 1963, s. 101— 123.

2 Magyar Statisztikai Évkönyv. Üj folyam r. 1900. Budapest 1902: Detto r. 1914. Budapest 1916 (clalej len MSÉ).
3 Magyar Országos Levéltár, Budapest (cTalej MOL), Ministerstvo orby (dalej FM),
prez. 1900—162; 1901—12261; 1901—11750; 1909—31—6162 (702—1909—49); 1909—
10312. Jelentés a Magyar királyi Kormány működéséről és az ország közállapotáról az
1900.évben. Budapest 1901 (dalej Kormányjelentés), r. 1902, s. 123 a 135; r. 1904, s. 136;
r. 1910, s. 127 a 133; r. 1911, s. 129; r. 1912, s. 141, 142; r. 1914, s. 138.

4 MOL,  FM, prez. 1900—1136 a 1702—32; 1901—3092; 1904—9016 a 9492; 1908—6227;
1911—7543 (109806), a 8061 (11367). Kormányjelentés, r. 1908, s. 154.
5 MOL. FM, prez. 1909—137; 1909—257(5627); 1912—4551(9426); 1914-138. Kormányjelentés, r. 1908, s. 154 a 1912, s. 141.

6 Kormányjelentés, r. 1910, s. 133 a 135; r. 1910, s. 125.

7 Magyarország földművelésügye 1897—1902. Budapest 1903, s. 10—11. Kormányjelentés, r. 1901, s. 85; r. 1903, s. 74; r. 1904, s. 95; r. 1909, s. 137; r. 1910, s. 82; r. 1912,
s. 99; r. 1913, s. 93; r. 1914, s. 101.
8 MSÉ, r. 1900, s. 80—81 a r. 1914, s. 78—79.
9    A Pozsonyi Kereskedelmi és Iparkamara Jelentése (ďalej Hlásenie Bratislavskej komory), r. 1903, s. 29; r. 1905, s. 1; r. 1907, s. 19; r. 1910, s. 29. A Kassai Kereskedelmi és Iparkamara jelentése (ďalej Hlásenie Košickej komory) r. 1902, s. 6; r. 1908 s 5-r. 1909, s. 5; r. 1910, s. 4.

10    Kormányjelentés, r. 1902, s. 84; r. 1908, s. 96; r. 1909, s. 82; r. 1911, s. 84; r. 1912,
s. 96; Kereskedelmunk és iparunk az 1901-es évben. Budapešť 1902, s. 34—35. Hlásenie
Bratislavskej komory, r. 1905, s. 3; r. 1906, s. 2; r. 1910, s. 35. Hlásenie Košickej komory
r. 1902, s. 6; r. 1905, s. 6; r. 1905, s. 6; r. 1908, s. 5; r. 1909, s. 6—7; r. 1910, s. 5. RUBINEK, Gy.: Magyarország gazdaclmtára. Budapešť 1911, s. 110.
11 Kereskedelmünk és iparunk az 1901-es évben... c. d., s. 34—35. Kormányjelentés, r. 1902, s. 89; r. 1908, s. 96; r. 1909, s. 82; r. 1900, s. 84; Hlásenle KoSickej komory, r. 1902, s. 7; r. 1905, s. 6; r. 1908, s. 6—7; r. 1909, s. 6—7; r. 1910, s. 6; Hlásenle Bratislavskej komory, r. 1904, s. 14; r. 1906, s. 15—17. Mezőgazdasági Szemle 1904, s. 28 a 247

12 MSÉ, r. 1900, s. 80-81 a r. 1914, s. 78-79.

13 MOL, FM, prez. 1910—72. Hlásenie Bratislavskej komory, r. 1892, s. 151; r. 1901, s. 8; r. 1903, s. 29; Hlásenie Košickej komory, r. 1902, s. 8; r. 1908, s. 8—9; r. 1909, s. 9—10; r. 1910, s. 7. A Besztercebányai Kereskedelmi és Iparkamara jelentése (Hlásenie Banskobystrickej komory) r. 1905, s. 34. Mezôgazdasági Szemle, r. 1905, s. 136; r. 1911, s. 165; r. 1913, s. 25. Gazdasági Lapok, 1908, s. 172.
14 VADKERTYOVÁ, K.: Dojiny cukrovarníckeho priemyslu a pestovania cukrovej repy na Slovensku (1800—1918). Bratislava 1972, s. 63—74.
15    MOL, FM-prez. 1910—72. Kormányjelentés, r. 1902, s. 103; r. 1907, s. 98; r. 1908, s. 92 a 150; r. 1909, s. 136; r. 1910, s. 127 a 133; r. 1911, s. 126; r. 1912, s. 144; r. 1914, s. 138. Magyarország foldmíívelésugye 1897—1902, s. 17. Hlásenie Bratislavskej komory, r. 1906, s. 2. Hlásenie Banskobystrickej komory, r. 1905, s. 36. Hlásenie Košickej komory r. 1905, s. 7; r. 1908, s. 8—9; r. 1910, s. 9. Mezôgazdasági Szemle, r. 1913, s. 25.

16    Kormányjelentés, r. 1908, s. 87 a 91.

17    Kormányjelentés, r. 1901, s. 8; r. 1902, s. 90; r. 1908, s. 91; r. 1911, s. 84; r. 1913, s. 92. Magyarország foldmíívelésiigye 1897—1902, s. 7. RUBÍNEK, Gy.: c. d., s. 678.

18    Hlásenie Bratislavskej komory, r. 1912, s. 158. Hlásenie Košickej komory, r. 1908, s. 11; r. 1909, s. 11. Megôgazdasági Szemle, r. 1896, s. 254.
19 MSÉ, r. 1900, s. 99-100. Kormányjelentés, r. 1904, s. 133; r. 1908, s. 151; r. 1909,
s. 137; r. 1910, s. 133—134; r. 1911, s. 121; r. 1912, s. 142; r. 1914, s. 105. Magyarország
földművelésügye 1897—1902, s. 34 a 51. Hlásenie Bratislavske] komory, r. 1910, s. 50—
51. Hlásenie Banskobystrickej komory, r. 1902, s. 8—9; r. 1905, s. 18. Hlásenie Košickej
komory, r. 1910, s. 10. RUBlNEK, Gy.: c. d., s. 678.

20 MSÉ, r. 1900, s. 119, 122 a 125; r. 1914, 9. 103 a 105. Kormányjelentés, r. 1908,
s. 154.

21 Kormányjelentés, r. 1910, s. 134; r. 1911, s. 128; r. 1912, s. 142. VADKERTYOVÁ, K.: Začiatky hnojenia priemyselnými hnojivami na Slovensku. In: Agrikultúra 1972, s. 65— 81.
22 MSE, r. 1900, s. 88; r. 1914, s. 83. PUSKÄS, A.: Gestaltung der landwirtschaftlichen
Produktion in Ungarn und der Markt der Monarchie (1870—1914). In: Die Agrarfrage
in der Österreichisch-Ungarischen Monarchie 1900—1918. Bukuresf 1965, s. 249.
23 Kormányjelentés, r. 1904, s. 92; r. 1905, s. 75; r. 1908, s. 154; r. 1909, s. 136; r. 1910,
s. 17; r. 1911, s. 127; r. 1912, s. 143. Hlásenie Bratislavskej komory, r. 1906, s. 4. Gazdasági Lapok, r. 1904, s. 56; r. 1909, s. 252.

24 Magyar Statisztikai Közlemények, Üj sorozat 51. Állatösszeírás, r. 1911 (ďalej MSK, súpis zvierat). Budapest' 1912, s. 208, 222, 240, 246, 266, 298, 318, 346, 354, 362, 430, 482,
510, 550 a 577. Kormányjelentés, r. 1901, s. 105, r. 1902, s. 110. Hlásenie Bratislavskej
komory, r. 1901, s. 13, 1906, s. 6. Hlásenie KoSickej komory, r. 1910, s. 18.
25 MSÉ, r. 1901, s. 106; r. 1902, s. 126; r. 1903, s. 124; r. 1904, s. 126; r. 1905, s. 117; r. 1906, s. 132; r. 1907, s. 125; r. 1908, s. 130, r. 1909, s. 132; r. 1910, s. 121; r. 1911, s. 127; r. 1912, s. 125. Kormányjelentés, r. 1907, s. 133; r. 1908, s. 150; r. 1910, s. 134.  Magyarország foldmíívelésugye 1897—1902, s. 16, 64—65. Hlásenie Bratislavskej komory, r. 1905, s. 4; r. 1907, s. 2—3; r. 1911, s. 63. Hlásenie Banskobystrickej komory, r. 1905, s. 18. Hlásenie Košickej komory, r. 1902, s. 17—18; r. 1905, s. 8—9, 12; r. 1908, s. 14— 17; r. 1909, s. 13—16, r. 1910, s. 18; r. 1911, s. 13. RUBÍNEK, Gy.: c. d., s. 1, 42, 217, 241—242, 306, 414, 465, 485, 561, 580 a 799.
26 MOL, FM-prez. 1909—31—6162. MSK, sűpis zvierat, porov. pozn. 24. MSÉ, r. 1900, s. 110; r. 1901, s. 104; r. 1902, s. 125; r. 1903, s. 123; r. 1904, s. 125; r. 1905, s. 116; r. 1906, s. 131; r. 1907, s. 124; r. 1908, s. 129; r. 1909, s. 131; r. 1910, s. 122—123; r. 1911, s. 128—129; r. 1912, s. 128—129; r. 1913, s. 103; r. 1914, s. 101. Kormányjelentés, r. 1909, s. 139; r. 1911, s. 129. RUBlNEK, Gy.: c. d., s. 241, 306, 384, 561, 580, 783, 899. VÖRÖS, A.: Intenzívne hospodárenie a chov dobytka v juhozápadnom Slovensku koncom 19. a začiatkom 20. stor. In: Hist. Čas. 9, 1961, s. 121.
27 MSE, ako v pozn. 26. MSR, Süpis zvierat, porov. pozn. 24. Hlásenie Bratislavskej komory, r. 1901, s. 13; r. 1902, s. 31—32; r. 1905, s. 23. Hlásenie Kosickej komory, r. 1902, s. 18; r. 1905, s. 16—17; r. 1908, s. 15—16; r. 1909, s. 14; r. 1910, s. 17, 19. RUBINEK, Gy.: c. d., s. 42, 465, 580, 678—679, 877.
28 Kormányjelentés, r. 1908, s. 150. Hlásenie Bratislavskej komory, r. 1906, s. 5. Hlásenie Kosickej komory, r. 1908, s. 16. RUBÍNEK, Gy.: c. d., s. 247. MSK, Súpis zvierat, pozri poznámku 24.

29 Kormányjelentés, r. 1909, s. 137. Hlásenie Bratislavskej komory s. 5. Hlásenie Banskobystrickej komory, r. 1905, s. 45. Hlásenie Kosickej komory, r. 1902, s, 18; r. 1905,
s. 12-13; r. 1908, s. 15; r. 1909, s. 14; r. 1910, s. 17, 19. RUBINEK, Gy.: c. d., s. 580.
678, 899.
30 Kormányjelentés, r. 1907, s. 133. Hlásenie Kosickej komory, r. 1902 s. 18; r. 1905, s. 17; r. 1908, s. 13, 16; r. 1909, s. 14; r. 1910, s. 17. RUBINEK, Gy.: c. d., s. 383, 878.
 

Zdroj: HISTORICKÝ ČASOPIS, 23, 3, 1975
 
 

The index.php: SIZE[b]: 20,959 MODIFIED: 2018.10.18 20:24:05.MD5: 553ff79abd70171c2b98ae24b2028758 STATUS: FALSE