Úvod / Nyitóoldal
   
 
Oto Psenak  2013-12-12   1,964

Mnohí v minulosti pracovali do úmoru s cieľom, aby sa na Pressburg-Pozsony-Prešporok zabudlo raz a navždy. Aby stopy nezostalo po civilizácii ktorá tu bola, po ľuďoch ktorí v meste žili a boli zo svojich domovov vyhnaní.  Trúženíci humanizmu a pokroku dielo začali, národní socialisti v ňom pokračovali a národní demokrati dielo dokončili. Na mieste starého Prešporku  vznikla nová Bratislava, ale historickú pamäť sa vygumovať nepodarilo. Ukázalo sa, že históriu z hláv ľudí nemožno odstrániť ako sochy z výklenkov na priečelí  Mestského (neskôr Národného) divadla...  


Podobne, ako sa nedarilo hrdinom Abduladzeho Pokánia - kultového filmu gorbačovskej perestrojky - zakopať diktátorovu múmiu dostatočne hlboko, aby sa na ďalší deň znova neobjavila opretá o ktorýsi stĺp v meste, nepodarilo sa ani mäsiarovi Bláhovi, obchodníkovi Pavúkovi a ich druhom zničiť pamäť mesta. Rozbili síce majestátnu sochu Márie Terézie, ale jej úlomky neustrážili a tie sa ako relikvie rozpŕchli po meštianskych domoch. Jeden z týchto úlomkov opatrovali rodičia Tibora Éberta, autora knihy "Bratislavská fantázia", ktorej prezentácia sa uskutočnila v utorok v Pálffyho paláci v Bratislave. Skvelú a veľkoryso pojatú akciu organizoval Bratislavský okrášľovací spolok. Na chvíľu ožil trojjazyčný Prešporok, keď vystúpil nemecký a po ňom maďarský spevokol...


Singende Omas Csallóközkürti asszonykórus

Knihu, ktorá vyšla pôvodne v maďarčine v r. 1991 pod názvom "Jób könyve-Pozsonyi regényfantázia" (Jóbova kniha - bratislavská románová fantázia) , vydalo vydavateľstvo Marenčin PT v spolupráci s Bratislavským okrášľovacím spolkom, budapeštianskym Petöfiho literárnym múzeom, Maďarským kultúrnym inštitútom v Bratislave vďaka grantu Hl. mesta SR Bratislavy.


Zsolt Lehel Pozvánka na akciu

Knihu predstavil a uviedol krátkou prednáškou pamiatkar Zsolt Lehel (civilným povolaním majiteľ Lacinky-palacinky pod Hl. stanicou). Hovoril o pamäti mesta, o Prešporákoch, priblížil ľudí i dobu, atmosféru multikultúrneho mesta postupne deštruovaného politickými režimami po prevrate r. 1918 tak ako to vnímal mladík Tibor Ébert narodený 14. októbra 1926 v Bratislave na Schöndorfskej/Széplak (dnes Obchodnej) ulici č. 50 v dome, ktorý postavil jeho otec Ján Kristián Ébert...
Na ukážku uvedieme niekoľko úryvkov.



NOVÝ PROFESOR

Triednym nám bude pán profesor Peéry. Nedávno ho preložili do Bratislavy. Je synom doktora Limbachera, teda Rudolf Limbacher Péery. Ale všetci ho volajú Bio. Ešte som sa s ním nestretol. Bude nás učiť maďarčinu. Inak máme už dvoch nových profesorov: Loránta Szútsyho a Endreho Kovácsa. Vlani prišiel fúzatý Thern. Profesori prichádzajú a odchádzajú, ako električky...

O SOCHE MÁRIE TERÉZIE

Tu stála socha Márie Terézie, Vitam et sanguinem, dielo Jána Fadrusza, hľadela na Dunaj, na rieku valiacu sa na východ, za ňou Reduta a ďalej Mestské divadlo so sochou Kisfaludyho, Vôrôsmartyho, Katonu, Petófiho a Erkela, potom ďalej Staré Mesto a za ním kopce, začiatok Malých Karpát. Mama stála s ostatnými za československými legionármi. A prišiel mäsiar Bláha, doniesol rebrík, vyliezol naň a začal roztĺkať mramor, hlavu Márie Terézie, mlátil, tĺkol, a keď ho už od toho mlátenia rozbolela ruka, tak začal sochu opľúvať, potom vytiahol z vrecka kladivo a tým tĺkol do mramoru, odbil zopár menších úlomkov, potom chytil dláto a s dvoma nástrojmi sa mu podarilo odraziť už väčšie kusy. Znova opľúval sochu, nohy, ruky, hlavy. Jeho spoločníci dolu tlieskali, vykrikovali hurá, ahoj.
Na námestie vošlo nákladné auto, zabočilo k soche a mäsiar Bláha obkrútil lodné lano okolo krku kráľovnej. Druhý koniec lana pripevnili o nákladné auto. Mäsiar Bláha zliezol z rebríka a kývol rukou, poďme, a auto sa pomaly, pomaličky, krokom pohlo na Mostovú ulicu, lano sa naplo, dopadalo naň svetlo, mäsiar Bláha opäť zakýval, akože poďme, poďme, auto sa mocovalo, natriasalo sa na jednom mieste, z výfuku vyrazil velký kúdol dymu, naklonilo sa trochu nabok, „poďme, poďme, doboha, pridaj plyn, toto nemôže tu ostať," šofér stláčal pedál, škodovácky motor chrčal, auto sa dostalo do šmyku, dve predné kolesá sa točili naprázdno ako vo vzduchoprázdne, „poďme, poďme, ahoj," kričali legionári, zjavil sa medzi nimi pán Pavúk v štráfkovaných nohaviciach a žakete, „do toho, do toho," nabádal, lano sa úplne myklo nabok, slučka na pôvabne klenutej šiji... čmud, rachot, výbuchy, odlomila sa hlava, nákladiak poskočil, šofér musel brzdiť, „ahoj, ahoj, ahóój..." bezmála vrazil do legionárov, „hurá, hurá, ahoj," pán Bláha vyskakoval, rozbehol sa k hlave a kopal do nej, pán Pavúk vytiahol zástavu v národných farbách. A poprava pokračovala, odlomilo sa rameno, chvost koňa, ucho, ruka, ruky, množstvo častí, mramorových úlomkov, zjavili sa železné tyče, čakany, krompáče, bili a mlátili, tĺkli, drvili kýp-te, husárske hlavy, konské nohy... viac ráz odspievali svoju hymnu... Celá poprava, ten ošiaľ radosti, tie orgie trvali do neskorého popoludnia, mäsiar Bláha chytil pána Pavúka pod pazuchu a pozval ho k sudu piva, ktorý tam narazili. Tieklo, penilo sa žlté plzenské, legionárom roznášali na papierových táckach párky s horčicou.
Mama uchytila kúsok z rozkotúľaných údov a úlomkov tela, mám ho vo vrecku, opatrujem ho, nosím pri sebe.

VÝKLENKY V DIVADLE

Národné divadlo, kedysi Mestské divadlo. Baroková budova, ktorú postavili koncom minulého storočia, je majstrovským dobovým architektonickým dielom so svojím foyerom, parádnymi schodiskami a freskami, na chodbách svietia pozlátené ozdoby a plastické ornamenty, nad hlavným vchodom je balkón na stĺpoch, na vyvýšenom priečelí súsošie múz a pod ním, ako vypichnuté slepé oči, oválne výklenky: kedysi stáli v nich sochy Kisfaludyho, Petófiho, Madácha, Szigligetiho, Vôrôsmartyho. Ale tempora mo-res... a odumrela nielen doba, ale aj sochy, odstránili ich a ostali iba prázdne výklenky, prázdne výklenky, prázdne výklenky...

V NEDEĽU

Vždy po službách Božích zahrá pán Wurm alebo ujo Rajter na organe naplno, fortissimo, maďarskú hymnu. Všetci sa postavíme v červotočových laviciach voňajúcich spevníkmi a na plné hrdlo, hrdo spievame našu národnú pieseň. Dokonca aj slovenský kostolník Kadlečík spieva s nami.
Nikdy z toho nebolo zle, nenašiel sa medzi nami udavač, aj kostol nás chráni a ani pánu Wurmovi, ani ujovi Rajterovi sa dosiaľ nič nestalo. Toto všetko sa odohráva v evanjelickom Malom kostole, zato na Františkánskom námestí je situácia celkom iná. Každý sa ta ponáhľa na omšu, lepšie povedané, na to, čo nasleduje po nej. Zhromaždí sa nás tam medzi Mirbachovým palácom a františkánskym kostolom hádam aj desaťtisíc. V oknách sú ľudia s národnými vlajkami a so zapálenými sviečkami, preplnené sú aj susedné ulice - Zámočnícka, Poštová, Zelená, až dolu po sochu Panny Márie. Len čo odznie ite missa est, po krátkom organovom intermezze zahrmí hymna z tisícov hrdiel a úst, celý dav odhodlane spieva, no hneď pri prvých taktoch vyrazia zdola a zovšadiaľ policajti na koňoch s obuškami, objaví sa hasičské auto a strieka na nás z hadíc, spod brán sa vyrútia príslušníci Akademickej gardy a začnú nás biť kľúčmi od brán a železnými tyčami, stŕhajú nám bocskayovské masle a kokardy, poniektorých z nás stiahnu pod bránu a tam do krvi zmlátia ako Luluho Endreffyho, niektorým strhnú nechty, kopú do brucha, do pŕs... Ale hymnu napriek tomu vždy dospievame do konca. My spievame a oni bijú a striekajú nás hadicami. A je tu tretí, ktorý sa smeje. „Inter duos litigantes tertius gaudet." Hitlerovci, príslušníci Kar-patendeutsche Partei, karmasinovci a ich nadriadení, ktorí klerikálom, nám aj tým, čo nás bijú, sľubujú to isté. „Divide et impera." Toto si šomrem s mokrou hlavou a mokrý ako myš. Minule ma niekto praštil po väzoch, z ucha mi tiekla krv, natrhli mi ho. „Divide et impera," naučil som sa na latinčine, aj to, že „inter duos litigantes tertius gaudet"... A takto to vyzerá v praxi... v Bratislave.

BOCSKAYOVSKÉ MAŠLE

My študenti z Madáchovej ulice, aj ďalší, čo rovnako zmýšľajú, nosíme bocskayovské mašle. Je to symbol našej národnej príslušnosti, manifestačná súčasť oblečenia: nápadná čierna mašľa, z oboch koncov visia pozlátené strapce. Pyšne sa prechádzame po korze, nová móda vzbudzuje na ulici pozornosť a čoskoro príde aj odvetná reakcia: začnú nám ich strhávať. Je to jednoduché, stačí potiahnuť za jeden koniec, mašľa sa rozviaže, a je po symbole. Robia to Slováci aj karpatskí Nemci, nenávidia ten symbol, nuž sa proti nemu spolčili. Ale aj my sme našli spôsob, ako sa brániť. Raz ma na Sedlárskej ulici sledovali traja, tak som odbočil na Ventúrsku, pomenovanú podľa stredovekého kupca Venturu. Počúvam, o čom sa tí za mnou zhovárajú, a podľa slova mašľa si viem predstaviť, aké majú úmysly. Čoraz väčšmi sa približujú. Mohol by som zmiznúť niekde pod bránu, ale zvedavosť mi dodáva guráž, okrem toho chcem aj vyskúšať svoju bocskayovskú mašlú. Ponáhľam sa hore Bielou ulicou, oproti je socha svätého Floriána, za oblúkom na začiatku úzkej uličky vykúka spoza stromov hradná veža. Skôr či neskôr určite zaútočia, rozmýšľam, a toto je ideálne miesto tak pre obrancu, ako aj pre útočníka. Ale predbežne sa nič nedeje. Stretol som Szónyiovcov, zrejme sa ponáhľali, pri patrónovi hasičov som sa musel rozhodnúť, kadiaľ ďalej. Doprava či doľava z Kapitulskej smerom k dómu. Uvažujem. Mám rád túto perspektívu, barokovú Kaplnku svätého Jána Almužníka so zelenkavou kupolou, vedľa nej mramorový pomník Mikuláša Páľffyho, víťaza nad Turkami, vetvy stromov prevísajúce z biskupského paláca, na chvíľu som sa zamyslel, a vtedy zaútočili. Obkľúčili ma. Jeden chytil koniec mojej mašle a chcel ju odtrhnúť. Dobre, lenže do oboch visiacich koncov masle je z opaku napichaných množstvo ihiel, ktoré nevidieť. Útočník zreval, pustil mašľu a obzeral si dlaň, krvácala.
- Verdammt, - zahrešil, - prekliata mašľa, - a oblizoval si ruku.
Dvaja ďalší útočníci sa dívali na krvácajúcu dlaň, v prvej chvíli nechápali, potom ten vyšší vytiahol vreckovku a začal mu ju obväzovať. Nečakal som, kým skončí. S úsmevom som išiel ďalej, mašľa sa mi zachytila na zábradlí pri patrónovi hasičov. Útočníci majú našťastie robotu s krvácajúcou rukou, nepustili sa za mnou. Zastal som.
Pred reliéfom Nikolausa von Pálffy, víťaza od Györu.

PRENASLEDOVANIE MAĎAROV

V Bratislave neradno hovoriť po maďarsky. Ale tunajší Cigáni to riskujú. Posedávajú na korze na lavičkách a zhovárajú sa po maďarsky: Aladár, Štefan a Cice Mózsiovci, Pihikovci - Laci, Ferenc a Zuzana, János Oláh, Tóni Vôrôs, kontrabasista Zsiga Farkas, aspoň štyri cigánske orchestre. A niežeby šepkali, nebavia sa potichu, každý, kto prejde okolo nich, rozumie, o čom je reč. Každý deň sa stretnú na červených parkových lavičkách, sú tam od neskorého popoludnia do večera, potom sa rozídu, podľa toho, kto má kde hrať, do Savoyky, do Luxorky, do Štefánky alebo inde. Cigáni z Podhradia, z Vydrice. Hádam iba od nich počuť maďarčinu.
Viac ráz som načúval, opretý o nízky drôtený plot. Raz sa ma ktorýsi z nich aj spýtal:
-    Na čo si zvedavý?
-    Som Maďar, - odvetil som, - a vy nie ste zbabelí. Zhovárali sa... Nevolali ma medzi seba. Pokiaľ som počul, zhovárali sa o vodovode, bielizni, svadbe, Montiho čardáši, červenej betle, cimbalových strunách, o Viedni, vreckovke, haluškách, o paprike v octe... Kartujú, hrajú šnapser a licitujú: Fedák Šári, Ferenc Jóska, vajda Bálint - ale padne aj meno Miklósa Horthyho a cároviča.
Keď prechádza okolo policajt, nestíšia reč, hrajú ďalej. Keby ich legitimovali, povedia:
-    Ja som Slovák, pán policajt.
Večer hrajú halgató Csak egy kislány von a világon bez textu.

 
KRVAVÉ SONETY

Krvavé sonety napísal vynikajúci básnik Pavol Ország Hviezdoslav, ktorého sediaca bronzová socha sa nachádza pred Národným divadlom. Narodil sa na Orave, v Dolnom Kubíne, prvé básne napísal po maďarsky. No a práve pred jeho sochou došlo k zrážke medzi mojím kamarátom La-cim a príslušníkmi Slovenskej akademickej gardy. Celé sa to začalo tým, že sme sa na korze zhovárali s Lacim po maďarsky, možno trochu hlasnejšie, ako sa má, pozerali sme si porcelán a poháre vo výklade predajne Gupa a chválili sme herendskú súpravu. Niekoľkí nás sledovali už aj pred starou budovou snemu, mohlo ich byť zo päť, zo šesť, ale potom sa k nim pridali viacerí. Kým sme došli pred Škarko-vo kvetinárstvo, bolo ich už veľa, najmenej dvadsať. Odtiaľ na skok je námestie pred divadlom.
Obkľúčili nás a jeden požadoval, aby sme nehovorili po maďarsky. - Na Slovensku po slovensky.
Laci mu na to po maďarsky odvrkol, choďte do čerta, a chceli sme ísť ďalej. Nepustili nás, kruh sa zovrel okolo nás ešte tesnejšie.
-    Nič si z nich nerob, - povedal Laci po maďarsky, - nech sa pracú do paroma, - a chceli sme ísť ďalej.
Nepustili nás, kruh sa zovrel okolo nás ešte tesnejšie. K skupine sa pridali ďalší a začali skandovať: - Na Slovensku po slovensky!
-    Nevšímaj si ich, - povedal Laci, - nedajme sa vyprovokovať, - a energicky vykročil, oboma rukami si chcel prekliesniť cestu.
Nato si nejaký muž v tvrdom klobúku pred nami odpľul. Viacerí začali pľuť, jeden opľul Laciho. Laci sa zahnal raz, potom ešte raz a cesta pred nami bola voľná. Rýchlo sme vykročili z davu a ponáhľali sme sa k Hviezdoslavovej soche, neviem prečo ta, azda inštinktívne. Dobehli sme k sivému mramorovému podstavcu, dosť vysoká stena nás chránila od chrbta. Vysokoškoláci a ľudia, ktorí sa k nim pridali, nás sledovali a utvorili polkruh. Pozreli sme na seba.
-    Zmizni! - povedal Laci, - za sochou môžeš ešte urobiť čelom vzad, títo nebudú gentlemani.
Nechcel som opustiť kamaráta. Polkruh sa pomaly približoval k nám.
-    Zmizni, keď ti vravím... Nepočuješ? Tak už choď do čerta!
Váhal som. Bol to naozaj odstrašujúci pohľad, ako sa pomaly približovali, ako vo filme. - Ja si to s nimi vybavím, seba obránim, teba nemôžem, zmlátia ťa...
Pomaly som cúvol. Vedel som, že Laci je šampión v boxe, boxoval za juniorov Trenčianske Teplice, jeho údery boli hrozivé, skoro vždy víťazil knokautom. Obišiel som podstavec sochy a ušiel som z miesta činu. Obďaleč, kde stáli naši sympatizanti, Mózsiovci, Pihíkovci, som vyskočil na lavicu a odtiaľ som sledoval udalosti. Laci si nastavil pred tvár obe päste a len čo sa niekto z útočníkov priblížil na dosah, udrel, údery sa len tak sypali... hák, ľavačkou, do pŕs, do brucha, do hlavy, do žalúdka, rozdával údery čoraz divšie, čoraz tuhšie, viacerí sa ocitli na zemi.
Zborovo hučalo: - Svine maďarské! Maďari, za Dunaj! Na Slovensku po slovensky!
Laci sa bleskovo oháňal okolo seba, lenže odporcov bolo veľa, vytiahli aj kľúče. Polícia nezasiahla. Laci pracoval aj nohami, koho trafil, ten viac neútočil. Musel vyskočiť hore na podstavec, k Hviezdoslavovým nohám. Odtiaľ sa hrdinsky bránil - ako rozzúrený, ranený tiger, videl som, že mu tečie krv z nosa, z úst, jedna topánka mu kamsi odletela. „Krvavé sonety," vravel som si v duchu. „Krvavé sonety..." A dav sa pomaly rozchádzal. Laci stál hore na podstavci ako poloboh. Našiel ma pohľadom, videl som, že obidve oči má krvavé a napuchnuté, ale že sa usmieva, a zodvihol obe ruky ako v ringu. Bolo to jeho najväčšie víťazstvo. Stal som sa svedkom nevídaného zápasu. Ľudia sa ponáhľajú, chodia po námestí hore-dolu, akoby sa nič nestalo.

VČERA...

Včera hodili do Dunaja Vinca Bikszárdiho. Najprv ho dobili železnými tyčami, pichli mu pod necht odznak Maďarskej strany a odvliekli ho na breh. Telo čľuplo do vody, ponorilo sa.
Voda ho vyhodila kdesi pri Komárne, bol fialový, nafúknutý... Ale tvár s fúzikmi nebola znetvorená.

ROZSUDOK

Košický vládny program sformuloval tézy o kolektívnej vojnovej vine. Košický dekrét treba realizovať. My, všetci Maďari, sme teraz vinní - bezbranní, bezprávni... vydedenci bez štátneho občianstva.
Piateho júla 1945 opúšťam mesto... matku, kamarátov, múry, domy, ulice, námestia, kde som sa narodil: Bratislavu. Poberám, poberáme sa do iných krajov. Je nás tisíc, tisíce, státisíce. Vydávam sa na cestu do neznáma, s malým kufríkom, so svojím hudobným nástrojom, so spomienkami. Vydávam sa na cestu pešo, vlakom, cez Dunaj, na člne, na nákladnom aute, vydávam sa na cestu raz, dvakrát, dvadsaťsedemkrát.
Idem do Budapešti. Prichádzajú mi na um živí aj mŕtvi: pán Haki, pán Tima, profesor latinčiny, Gabriela, Haasovci, domovník Štróbl, vojak, čo dostal do pŕs dávku zo samopalu na hradnom vŕšku, vedľa neho vojenská knižka s fotografiou... mená, veci. A spomeniem si na De bello Gallico... Musím sa usmiať, vojnička, skromná malá vojna... rád by som vedel kolko vojen bolo na svete.
Utekám? Nie. Opúšťam niečo? Nie. Zaprel som niečo, niekoho? Nie. Samé nie. Viem len to, že idem, idem, hodiny, dni, týždne, mesiace. Dostal som sa do TUNELA... Pôjdem... Dôjdem... Ba či dôjdem?

JÓBOVA KNIHA. OD BRATISLAVY PO RAJKU

... tých dvadsaťdva kilometrov prejdem pešo Hilda ma na kuse odprevadí stretneme sa na Jakubovom námestí poobede o tretej Hilda ma pôjde odprevadiť, aby som sa bezpečne dostal z mesta takto vo dvojici je to menej nápadné aspoň si to myslím priepustka na malý pohraničný styk ktorú mi vybavila sesternica po protekcii platí len v okruhu pätnásť kilometrov nanajvýš tak po Petržalku len čo som prešiel cez most do Bratislavy je môj tunajší pobyt proti predpisom...
... keď sa skončila vojna áno dona nobis pacem sa splnilo keď sa skončila vojna kedy som to vlastne opustil mesto (?) 5. júla 1945... opustil som mesto musel som ho opustiť neopustil som svoje rodné mesto dobrovoľne... niektorých vysídlili, hoci vtedy sa táto akcia ešte nezačala oficiálne niektorých odvliekli na všelijaké neznáme miesta vytrhli ich z pradávneho prostredia daktorí repatriovali reslovakizovali zapreli svoju minulosť a prítomnosť pre „budúcnosť" dvestotisíc sa presídlilo... áno Maďari za Dunaj Maďari za Dunaj vykrikovali a vyrevovali v novinách začal sa špeciálny národný exodus... v noci obkľúčili ozbrojené oddiely dediny na Žitnom ostrove aj inde naložili ľudí do vagónov a odvážali smerom na Sudety do severných Čiech iba psy a mačky ostali po nich doma mohli si vziať so sebou batožinu do päť kíl do dvadsať kíl takto odchádzali len preto že sú Maďari tí čo len prednedávnom robili to isté so Židmi Čechmi si už strašne brúsili zuby na ich pôdu domy záhrady zariadenie vtedy bolo heslo Česi peši do Prahy vyrabovali Čechov potom Židov Poliakov Rusínov a potom Nemcov a Maďarov pamätám sa na školníka pána Urbanca vystatoval sa v čiernej uniforme behal ako nasolený na čiapke sa mu natriasal strapec salutoval a zvláčal všetok porcelán koberce striebro záclony čo tu zanechali tí ktorých odvážali do plynovej komory pán Urbanec vykrikoval Česi Židia jedna banda smradľaví Poliaci kšeftári Poliaci a len znášal baly vlnených látok hodvábov pyšne vykračoval vo svojich čižmách vyspevoval gardistické pochody neúnavne chodil po uliciach po domoch vyraboval celú štvrť od Panenskej ulice po Michalskú bránu... a keď sa skončila vojna na druhý deň som stretol pána Urbanca na Kapucínskej na sivom klobúku mal širokú červenú stužku v gombíkovej dierke červený kvet na oboch rukávoch červenú pásku vtedy ma ešte poznal kolko žemieľ a rožkov som kúpil od neho v ku-tici vedľa zborovne pán Urbanec sa šibalsky usmieval len mal na nohách tie isté čižmy podali sme si ruky tak to už chodí na svete povedal čoskoro bol pán Urbanec už zase na koni behal dirigoval odvážal si na káre veci a starožitnosti od Timovcov Siposovcov Reichovcov Ludwigovcov už nedvíhal ruku na pozdrav nevykračoval až tak rezko ako voľakedy za gardistických čias zatínal päste do dlaní proletári všetkých krajín spojte sa spojte sa kára pána Urbanca naložená zlatom striebrom perzskými kobercami kozami kožuchmi veselo pendlovala medzi jeho bytom a bytmi vtedy ma už nepoznal a ja som ho tiež obchádzal ako sa len dalo aby si náhodou nespomenul a nezastavil sa aj pred našimi dverami krátko nato kontrolovali prihlasovacie karty u niektorých podčiarkli rubriku národnosť a hneď prišlo predvolanie na obvodné vojenské veliteľstvo vedľa coburgovského domu strčili mi do ruky ružovú ce-duľu prepúšťací list nepotrebovali nás ani v armáde ani nikde inde vy ste Maďar povedali dôrazne čiže bezprávna nula môžete ísť kam chcete aj vám to odporúčame čakali sme príkaz na vysídlenie tŕpli sme kafkovské úzkosti hororové predstavy o dobytčích vagónoch ostnatom drôte vlčiakoch vojakoch so samopalmi rozkazoch výstreloch osvienčimské vízie v noci sme sa strhávali zo spánku prebdené hodiny po ulici sme sa zahanbene kradli popri múroch poníženie a čakanie čakanie nekonečne dlhé čakanie ťažko bolo vyrovnať sa s tým že sme menejcenní občania našu dôstojnosť obesili na paragrafy obiľagovaní hoci sme nemali nijaký biľag ani na čele ani na srdci ani na ruke nič nič ponevierali sme sa vydaní napospas po našom meste ako nepotrební potom vypravili prvé transporty o inom sa nešuškalo slovo transport sa stalo akousi fixnou ideou...
... navštívil som Richelieua Rezsöho Szalatnaya vôbec sa nezmenil pamätám sa keď na moje prvé básne pripísal tvoj pátos sa mi zdá pozoruhodný ale na básne treba úprimnosť vtedy som celkom nechápal veď ja som úprimný odvtedy už viem čo mal na mysli pod úprimnosťou býva pri kine Elektrobioskop blízko korza medzi Dlhou a Ventúr-skou ulicou v pomerne nedávno postavenom bloku domov z okna je výhľad na Academiu Istropolitanu na Erdôdyho palác kde bol aj Mozart hrali tam jeho operu ktorú napísal v    detskom veku otvorila mi teta Nóra milo ma privítali pohostili čajom a pečivom pýtali sa kedy sa vraciam späť oni predbežne ešte ostávajú závisí to od mnohých vecí ale pravdepodobne sa presídlia nemajú inú možnosť musel som im referovať o sebe a o jeho bývalých žiakoch o Gézovi Miklósovi a ďalších Richelieu vstal a začal sa prechádzať byť či nebyť to je otázka pravú ruku vystrel trochu pred seba a rozhovoril sa všetci by sme mali ostať tu utiecť to nie je riešenie človek nemá opustiť svoju dedovizeň tu sa odmlčal pred neúprosným paradoxom nemilosrdným historickým syndrómom ísť ostať situácia je zatiaľ beznádejná otázka je či sa nájde riešenie vieš bol som u Laca Novomeského je to môj starý kamarát narodil sa v Pešti aj tam chodil do školy po prevrate sa presťahoval na Slovensko učil potom prešiel k novinám no dobre básnik jeden z popredných komunistov literárny vedec... po roku 1945 sa stal povereníkom školstva dobre sa poznal s Dezsóm Györym Zoltánom Fábrym s Rezsöm Peérym kedysi aj spolupracovali Richelieu sa postavil oproti mne a povedal Novomeský ma vyzval aby som napísal na papier desať mien a tým vybaví že ich nevysídlia nedeportujú desať ľudí Laco odpovedal som tu ide o desaťtisíce vieš že sú nevinní nepovedal nič chvíľu sme mlčky sedeli oproti sebe takto sme si to nepredstavovali za toto sme spoločne nebojovali nedíval sa mi do očí ľutujem povedal Novomeský viac nemôžem urobiť ak nechceš nechaj tak váhavo rozhodil rukami desať ľudí zašomral som desať rodín opravil ma to garantujem no napokon som mená napísal ťažko som ich vyberal pán profesor Ferenc Tóth s manželkou Gábor Orbán s manželkou a so synom Orbán niekdajší rektor Masarykovej univerzity skladateľ Sándor Albrecht dobrý priateľ Belu Bartóka s rodinou a ďalší načo ich menovať bolo to strašné hrozná zrada z mojej strany do tých desiatich mien som mal zhustiť skryť státisíce nemohúcne som ich napísal hanbím sa ujo Sándor s rodinou teda môže ostať vyhŕkol som s nadšením môžu ostať na Kapitulskej ulici Ferenca Tótha s rodinou dovezú z Petržalky naspäť Novomeský potom vstal podali sme si ruky som rád že som mohol pre teba niečo urobiť zdôraznil a ešte k tomu dodal a samozrejme ak chcete môžete ostať aj vy...
... pri Rybárskej bráne som sa stretol s Biom aj teraz má sivý klobúk nasadený nabok na tvári bohémsky úsmev a kráča charakteristickým nonšalantným krokom poď dáme si kávu pozval ma do Carltonu za bránou oproti je jeho zavretá tmavá redakcia aj on aj ja hľadíme na tú bránu gardisti a Nemci na žiadosť Grenzbote zakázali maďarský tlačový orgán je vraj príliš pacifistický zameraný proti ríši sympatizuje s partizánmi koľkokrát som bol uňho na prvom poschodí miesto lampy mal na drôte zavesenú žiarovku vonku klepali písacie stroje Bio mi bol v sekunde triednym na jednej fotografii profesorského zboru stoja vedľa seba dvaja Rezsöovia Peéryovci Endre Szalatnay Kovács Gábor Orbán a vynikajúci lingvista Albert Arany Bio stojí pred nimi mal rád prostitútky z hradného vŕšku no miloval Bartóka Attilu Józsefa hovoril po francúzsky nemecky anglicky latinsky česky a slovensky výnimočný európsky vzdelanec a humanista a to renesančné správanie ten spôsob reči elokvencia elegancia jeho otec starý Limbacher mestský gynekológ typický Prešporák založil v petržalskom parku rozárium v ktorom bolo vyše desaťtisíc ruží ich vôňa sa vznášala vo vetre ponad Dunaj rozšíril Peéryho ružu velkokvetú čiernu ružu na dlhej stonke mal vari všetky druhy ruží aké len sú na svete... sadli sme si v sále kde sú všetky steny pokryté zrkadlami pán hlavný Herr Ober föpincér sa bez obáv spýtal po maďarsky čo má doniesť ako zvyčajne uklonil sa k službám pán redaktor a zmizol teraz sa v kaviarni nehral šach predtým tu vždy bývali turnaje medzi veľmajstrami majstrami amatérmi tak čo stanú sa z nás kurvy (!) položil Bio otázku alebo zdrhneme pravdaže je tu aj tretia možnosť ostať to čo sme čo sme boli vieme čo nás čaká vezmime si len takého Esterházyho komunistická vlasť a svätá demokracia odsúdila na trest smrti ako vojnového zločinca bývalého poslanca ktorý svojho času ako jediný nezahlasoval za ústavný zákon fašistického štátu záchrancu množstva ľudských osudov do špiku protihitlerovského politika Esterházyho meno a osud symbolizuje martýrium tých východoeurópskych antifašistických politikov ktorí si po víťazstve nad fašizmom za svoju odvahu a všetko čo riskovali od nového režimu a demokracie vyslúžili ako odmenu utrpenie väzenie poníženie a smrť kto má normálny rozum a zmysel pre morálku sotva môže pochopiť a uznať takúto formu odmeny s právom je to tak že právo a pravdu majú iba víťazi víťaz môže ďalej vraždiť v mene svojej pravdy nech sa páči kávička pán hlavný postavil na mramorový stolík vodnatú tureckú kávu...
 
 

The index.php: SIZE[b]: 20,123 MODIFIED: 2017.07.20 08:58:20.MD5: f85cef47c050bee155b3a3e8340b4542 STATUS: OK