Úvod / Nyitóoldal
   
 
Oto Psenak  2015-04-30   3,068

Úsilím publicistu Ferdinanda Vrábela vyšla v r. 2014 kniha spomienok legionára Jozefa Honzu (1884-1965) rodáka z Chtelnice. Honza sa spolu s manželkou v r. 1910 vysťahoval do USA, kde v r. 1917 vstúpil do služieb čs. zahraničného vojska. Koniec vojny ho zastihol vo Francúzsku vo výcvikovom tábore pre čs. legionárov v meste Cognac. Do vlasti sa vrátil v marci 1919 a od apríla pôsobil v propagandistickej kancelácii čsl. légií (neskôr premenovanej na spravodajskú kanceláriu) v Bratislave . Po demobilizácii vlastnil v Trnave veľkoobchod s tabakom. V r. 1940 si nechal úradne zmeniť priezvisko na "Dubnický". V r. 1951 dokončil svoje spomienky, v ktorých po 30-ročnom mlčaní opísal okolnosti zrúcania milléniových pamätníkov na Horniakoch úsilím pracovníkov propagandistickej kancelárie.  Nasledujúce fragmenty zachytávajú okolnosti zničenia pamätníkov, ako ich vo svojich spomienkach zaznamenal J. Honza-Dubnický.  


ZRÚTENIE MILÉNIOVÉHO POMNÍKA NA DEVÍNE
Bratislavu, bývalý Prešporok, obsadilo česko-slovenské vojsko 1. januára 1919 a o mesiac, 2. februára bola vyhlásená za hlavné mesto Slovenska. V noci zo 14. na 15. augusta bola obsadená aj Petržalka za Dunajom. Do Bratislavy začali prichádzať rozličné výpravy: výprava slovenských sokolov z Ameriky, výpravy novinárov z Juhoslávie, výpravy Slovákov a Čechov z Ameriky, prichádzali výpravy aj našich oneskorene sa vracajúcich legionárov z Ruska, a všetky tieto výpravy sa plavili na lodiach do Devína k zrúcaninám hradu, nad ktorými sa vypínal symbol vyše 1000-ročného panstva Maďarov nad Slovenskom. Všetky tieto výpravy požadovali, aby „socha Árpáda", ako bola všeobecne nazývaná, bola odstránená.
Nám, legionárom z propagačnej služby, boli tieto požiadavky vhod, pretože sme mali na odstránenie devínskeho symbolu aj poprevratové príčiny. Navyše nám boli posielané vo fingovaných obálkach medzi iným aj madárské iredentistické pesničky ako "Állnak még ezeréves millenium szobrai" v sprievode hanobiacich karikatúr a listov, kde sa nám „zbabelým psom" vyhrážali, že duch miléniových sôch urobí koniec nášmu šarapateniu. Keďže sme mali v Propagačnej a neskôr v Spravodajskej kancelárii - najmä po podpísaní mierovej zmluvy s Maďarmi - iné starosti, robilo to u Maďarov dojem, že sa ozaj bojímesiahnuť na kolosálnosť a „symbolickú posvätnosť" týchto pomníkov. Ku koncu roku 1920 maďarské a poľské vyzvedačské a iredentisticko-propagačné nápory poľavili a mohli sme teda pomýšľať na odvetu.
Dňa 2. januára 1921 sa v Slovenskej spravodajskej kancelárii zišli major ruskej légie Jozef Országh, kapitán ruskej légie Jozef Gregor Tajovský a šéf kancelárie - nadporučík francúzskej légie Jozef Honza. Na porade sa uzniesli, že pomník na Devíne bude odstránený príslušníkmi defenzívneho oddelenia Slovenskej spravodajskej kancelárie pod osobným dozorom Jozefa Honzu. 8. januára 1921 odišli kpt. J. Gregor Tajovský a npor. J. Honza na Devín posúdiť možnosti, ako sochu odstrániť. Na základe informácie J. Honzu, ktorý tam bol už predtým, sa dohodlo, že pomník bude zrútený hneď nad podstavcom.
Jozef Honza vybral na vykonanie akcie týchto príslušníkov kancelárie: poručíka Ondreja Thomku (bývalého príslušníka francúzskej cudzineckej Roty Nazdar), podporučíka francúzskych légií Jána Vanču, dôstojníckeho zástupcu Rudolfa Rakytiaka, rotmajstra Františka Pikalu a strelcov Ferdiša Alexyho, Jozefa Vaška a Štefana Škorupu. Všetci menovaní boli Slováci, lebo Česi v Spravodajskej kancelárii neboli vôbec. Prípravu sme začali 10. januára 1921. Ferdiš Alexy, brat maliara Janka Alexyho, zaobstaral dobré oceľové dláta, kladivá, karbidovú lampu atď. Poručík Thomka obstaral potraviny a Jozef Honza výbušniny a u majora Jozefa Országha na Posádkovom veliteľstve v Bratislave zabezpečil, aby vojenská stráž bola v dňoch 11. a 12. januára 1921 odvolaná.
Menovaní účastníci akcie v civilnom oblečení prišli do Devínskej Novej Vsi vlakom 11. januára 1921 o 4:54 hod. ráno. Odtiaľ odišli na Devín pešo a k pomníku prišli o 6. hodine. Alexy, Vaško a Pikala začali dlabať do pomníka otvory a Thomka, Vančo, Rakytiak a Škorupa ozbrojení revolvermi obsadili všetky prístupové cesty k pomníku. Jozef Honza prišiel na vypožičanom aute až neskôr, lebo sa mu nepodarilo zaobstarať výbušniny deň predtým, ale až v ten deň dopoludnia. Práve vtedy, keď prišiel k stráži, prichádzal aj miestny notár Šimkovič. Honza sa po maďarsky opýtal, či môže ísť hore k pomníku. Strážca Thomka mu po maďarsky odpovedal, že nie, lebo na pomníku sa opravuje hromozvod. A po zdanlivom odchode Honzu oznámil notárovi, že ja (t. j. Honza) som členom maďarskej komisie, ktorá rokuje o predaji pomníka maďarskej vláde. Notár sa s tým uspokojil a odišiel.
Diery do pomníka boli hotové o 16. hodine, a potom naplnené ekrazitom. Do diery smerom k rieke Morave, kam mal pomník zletieť, sme vložili 3 šúľky ekrazitu vo váhe 30 dkg; do dier smerom k vyústeniu Moravy do Dunaja sme vložili jeden a pol šúľka vo váhe 15 dkg. Po zadebnení sme šnúry spustili až pod hlavnú ruinu a zapálili sme ich o 16:30 hod. Šnúry nám trikrát zhasli a trikrát sme museli už za šera s ohrozením života zisťovať miesta, kde zhasli. Čakanie a náprava nám zabrali 3 x 15 minút. Legionár Alexy už chcel štvrtýkrát vybehnúť zistiť poruchu, keď vybuchla najprv jedna a hneď aj druhá, slabšia nálož. Po každom výbuchu sa z pomníka zosypal dážďkamenia. Tretia nálož, kde bolo najviac ekrazitu, nevybuchla. Tie, čo vybuchli, iba zaisťovali, aby sa pomník nezrútil smerom k dedine, lebo hneď pod hradným kopcom boli dva obývané domy. Šnúra k nevybuchnutej náloži vyhorela až hore a len štyri metre pod náložou zhasla. Zatiaľ sa úplne zotmelo. Hore k pomníku bolo nebezpečné priblížiť sa, lebo zdola nebolo v tme vidieť, nakoľko je pomník poškodený. Pochytila nás ohromná zlosť, lebo sme si uvedomili, že na druhý deň bude celá obec Devín na nohách, že výbuchy hneď nahlásia do Bratislavy a možno aj do Prahy a obávali sme sa, že zrútenie pomníka nebudeme môcť možno vôbec dokončiť. Utešovalo nás len to, že pomník je už akiste tak poškodený, že bude musieť byť z bezpečnostných dôvodov úradne odstránený.
Po porade o ďalšom postupe odišli účastníci akcie do dediny, kde sa medzi sebou rozprávali len po francúzsky a lámanou nemčinou predstierali, že prišli do Devína kupovať rožný dobytok. Najhoršie na tom boli tí, ktorí doniesli so sebou oceľové dláta na nabrúsenie. Tí z opatrnosti prespali v stohu slamy, aby sa im do rána niečo nestalo. Ráno našli kováča v osobe tam usadeného Čecha. Tomu nahovorili, že dlabú do pomníka diery pre stojany na osvetlenie pomníka.
Jozef Honza odišiel do Bratislavy zohnať ďalšie výbušniny a šnúry. Auto malo z opatrnosti zastretú štátnu poznávaciu značku. V Karlovej Vsi sa stretol s autom, v ktorom sedel Dušan Porubský a F. Sed'a. Tí mu oznámili, že obec Devín už informovala do Bratislavy, čo sa chystá a bratislavskí Maďari už behajú po Ministerstve, aby zrúteniu pomníka zabránili. Našťastie však na ministerstve už nenašli nikoho zodpovedného. J. Honza by sa bol po tejto správe najradšej vrátil na Devín a riskoval zrútenie pomníka v noci, ale nemal už zápalné šnúry a aj ekrazitu mohlo byť málo. Pokúsil sa síce tieto veci zohnať hneď po príchode do Bratislavy, ale podarilo sa mu to až ráno. Najal si auto a vracal sa krkolomnou rýchlosťou na Devín. Vodič auta iste nevedel na koľko kusov sa mohlo jeho auto rozletieť, ak by bol za jazdy po vtedy ešte primitívnej ceste ekrazit v aute explodoval.
Zatiaľ celý Devín bol už od skorého rána na nohách. Po včerajších výbuchoch a po vytrhnutých dierach na pomníku Devínčania už vedeli o čo ide a nechceli si to divadlo nechať ujsť. Od Bratislavy prichádzali zase autá a kočiare. Postupne diváci vytvorili polkruh od rieky Moravy v čiare plotov až po Dunaj. A tento polkruh držalo v šachu len päť ozbrojených legionárov v občianskych oblekoch! Avšak treba priznať, že polkruh sa udržiaval aj zo strachu pred výbuchom.
Pred zapálením šnúr bolo znova preverené, či z dvoch domov pod hradom sú všetci ľudia vysťahovaní a tiež či sa niekto nedostal na spodnú cestu, ktorá vedie pod hradom po brehu Dunaja. Potom dal J. Honza píšťall
Z týchto úvah vytrhol nás ohromný výbuch: časť, do ktorej boli vydlabané diery a z ktorej už pri včerajších výbuchoch bola vytrhnutá asi jedna štvrtina, bola vyhodená opačným smerom a celý stĺp aj s „Árpádom" výbuch vyzdvihol asi o 30 centimetrov, takže pod ním vznikol prázdny priestor a až po troch sekundách sa vyzdvihnutý pomník začal nakláňať na juh a o ďalšie dve-tri sekundy sa šúľky stĺpa rútili medzi dve vežičky a akoby ich niekto usmerňoval - šinuli sa cez bráne podobný otvor v spodnej ruine dolu do Dunaja.
Stalo sa tak 12. januára 1921 presne o 12. hodine na poludnie. Moji legionári mali so sebou fotoaparáty a mienili zrútenie pomníka odfotografovať. Ale namiesto toho pohádzali aparáty na zem a od radosti začali skákať a kričať „Hurá!" Školské deti tiež kričali hurá!
Ľudia-diváci chceli z polkruhu ihneď vyraziť k hlavnej vyvýšenine a naše stráže ich museli s revolvermi v rukách upozorňovať, aby sa nikto nehýbal, lebo ešte môže nastať výbuch v prvom vymrštenom šúľku, ktorý sa nezosunul a zostal na vrchu najvyššej skaly. Po krátkom čakaní vyrazili všetci hore k hlavnej vyvýšenine, aby si z „Árpáda" niečo urvali.
Tvrdenie maďarských časopisov o tom, že obecenstvo ronilo slzy, zatínalo päste a chovalo sa odvážne, je celkom nepravdivé. Keby to tak bolo bývalo, boli by to iste využili prítomní bratislavskí maďarskí džentríci a novinári a bolo by beda tým našim piatim strážnym a tým ďalším štyrom legionárom, ktorí pracovali hore pri výbuchu!
Starodružiník Ondrej Thomka z Roty Nazdar vrhol sa hneď za brkom z Árpádovho kalpaku a aj si ho ulovil. František Pikala si ulovil pošvu z Árpádovej šable. Jozef Honza sa vrhol k hlave, ktorej sa už chystali zmocniť aj reportéri bratislavských maďarských časopisov. Ale pri hlave stála už vopred určená stráž. Honza sa z opatrnosti zahral na maďarského džentríka: „Uraim megveszem a kózvitéz fejét. Mennyit kérnek érte?"81 Legionári neodpovedali a pozerali jeden na druhého. „Adok érte 500 koronát!"82 Tu sa vynašiel legionár Alexy a odvetil: „Olcsón nem aduk el!" Čo mal Honza robiť? Ponúkol za hlavu 1000 korún, legionári súhlasili a hneď im túto sumu aj vyplatil. Však sa u nich dlho nezohreje; vrátia ju nazad. Zatiaľ už legionár Vaško priviezol tragač, hlavu naň naložili a odviezli do auta, ktoré čakalo pri Grácovom hostinci.
Tak sa stalo, že bratislavské maďarské časopisy, ba aj jeden nemecký, priniesli správu, že aspoň hlavu devínskeho bojovníka z Árpádovej doby zachránili, lebo ju na mieste kúpil a do svojho auta nechal odviezť jeden bohatý Maďar. O osude hlavy z opatrnosti aj dnes len toľko prezradím, že bola darovaná jednému slovenskému národovcovi. Slovenské časopisy uverejnili správu o zrútení „Árpáda" s veľkou radosťou. Maďarské prelievali slzy a zvolávali na páchateľov kliatby. Bratislavské nemecké noviny Grenzbote to odbavili vetou: „Hrozila nemeckému Rakúsku a nemala žiadnu umeleckú cenu."

Mienky o osude devínskeho miléniového pomníka boli pred jeho odstránením rozličné. Jedni chceli vyzvať maďarskú vládu, aby si pomník odviezla, iní ho plánovali predať na verejnej dražbe nejakému Židovi, ktorý si už nájde spôsob, ako ho speňažiť, a zase ďalší chceli postaviť ohromné lešenie až po vrch pomníka, rozobrať ho na kusy a potom umiestniť do múzea. Pri tom sa odhadovalo, že takýto spôsob likvidácie pomníka by stál zhruba 100000 - 120000 korún. Architekt Dušan Jurkovič84 bol proti odstráneniu pomníka. Slovenskí legionárski dôstojníci boli všetci za spôsob revolučný, ilegálny, násilný, ktorý vyjadrí zvrhnutie pomníka ako prejav vôle veľkej väčšiny Slovákov. Taký názor mal aj minister Dr. Šrobár. Páchatelia činu boli z opatrnosti viazaní mlčanlivosťou celých tridsať rokov.
Ilegálny spôsob odstránenia devínskeho pomníka - o ktorom tvrdím aj dnes, že bol lepší ako nechutný spôsob legálny - nestál ani 2 percentá sumy, akú bolo treba na legálne odstránenie pomníka. Celý náklad i s oslavnou „tryznou" pri víne a cigánskych husliach dosiahol iba výšku 2318 korún česko-slovenských. A to, že bol odstránený revolučným spôsobom a z vôle bývalých ujarmených, za toľko iste stojí!





ZRÚTENIE MILÉNIOVÉHO POMNÍKA NA ZOBORE
Aj mienky ohľadne zrútenia alebo ponechania druhého miléniového pomníka na Zobore pri Nitre sa rozchádzali. Jašek Hofman, tajomník úradu pre zachovanie umeleckých pamiatok, dôvodil, že pomník na Zobore nie je požiadavkou estetickou (neuráža oko), že nemá také patetické tendencie, a preto môže ostať. Umiestnením vhodného nápisu možno ho vraj premeniť na pomník národno-štátny, ako to celkom múdro urobili aj Taliani s pápežskými pomníkmi po porážke pápežského vojska. Takúto mienku zastával aj šéfredaktor Slovenského denníka Bohdan Pavlů.
Naproti tomu veľká väčšina Slovákov v Bratislave dôvodila, že pri pohľade na zoborský vrch nikto si nepomyslí, aký nápis je na pomníku nami umiestnený, ale že vždy ho budú považovať len za pomník miléniový, ergo za symbol otroctva Slovákov a okrem toho bude oživovať u Maďarov iredentistické snahy. Takýto názor mali tiež všetci slovenskí legionárski dôstojníci - vojenský referent podplukovník Pavel Varsik, major Jozef. M. Országh, kapitán Jozef Gregor Tajovský, kapitán Gustáv Koštiaľ, nadporučík Jozef Honza, poručík Ondrej Thomka atď, a to rozhodlo. Títo dôvodili aj tým, že Slováci sa nemajú pýšiť cudzím perím, že pomníky si majú stavať od základu primerane svojim tradíciám bez použitia jediného kameňa z pomníkov maďarských. Okrem toho požadovali, aby odstránenie pomníka prebehlo ešte pred vysviackou prvých troch slovenských biskupov: Dr. Karola Kmeťka, Msgr. Mariána Blahu a Jána Vojtaššáka v Nitre, ktorá bola najprv určená na 6., ale neskôr odložená na 13. februára 1921, aby tento symbol 1000-ročného otroctva89 vtedy slovenskú radosť nenarušoval.
Na zahryznutie do takého kolosa, ako bol ihlan na Zobore, postavený z tatranského granitu, za takej zimy, aká bola začiatkom februára 1921 - navyše na takom exponovanom mieste, ako je zoborský vrch - bolo treba nemálo chuti a odvahy. Výhoda oproti Devínu bola iba v tom, že bol vzdialenejší od ľudských bydlísk, čo dávalo viac pokoja na prácu a nehrozilo ani také bezprostredné nebezpečenstvo poškodenia domov a prípadne aj ľudských obetí.
Nadporučík Jozef Honza s legionárom Ferdišom Alexym išli 19. januára 1921 na miesto pozrieť možnosti. Predovšetkým zistili, že pomník možno zrútiť len od mohutného podstavca. Zistili aj to, že oceľový prút hromozvodu siaha od vrcholu len po podstavec, a preto bude treba na mieste zhotoviť nejaký primitívny rebrík. Tiež zistili, že na tvrdom granite sa budú veľmi tupiť a lámať oceľové dláta, a preto bude treba doniesť väčšiu zásobu. Keďže už počas obhliadky pomníka boli vyrušení dvoma po maďarsky hovoriacimi drevorubačmi, usúdili, že aj tu bude potrebný nejaký vhodný zastierací manéver. Preto J. Honza po návrate do Bratislavy nakreslil na veľký list papiera zoborský pomník, na jeho štyri rohy stojany na lampy a na podstavec nápis: „Čo sto bludných vekov hodlalo - zvrtla doba"90 na pomýlenie nežiaducich návštevníkov. Pokým Honza obstaral ekrazit, zápalné šnúry, momentky, zápalnicu a rozbušky, zatiaľ legionári Alexy a Vaško zaobstarali oceľové dláta, kladivá, povraz, elektrické lampy, sadru, kúdeľ, vosk, zápalky, sviečky a potraviny. Podľa zápisnice z 31. januára 1921, v ktorej sa legionári zapojení do akcie zaviazali mlčanlivosťou, na likvidácii pomníka sa zúčastnili títo slovenskí legionári: Ondrej Thomka, Rudolf Cviček, Pavel Višňovský, František Pikala, Ferdinand Alexy, Jozef Vaško, Ján Macko a Jozef Honza.
Cviček, Višňovský a Macko už 1. februára 1921 odišli najprv pripraviť na Zobore rebrík; mladých jedličiek tam bol dostatok. Ostatní prišli do Nitry ten deň večer po dvoch ako novinári, fotografi a priekupníci dobytka a prenocovali v rôznych hoteloch. Zraz bol o 4. hodine ráno na moste za Nitrou. Sneh sa sypal ako z vreca a cesta na Zobor vo vysokom snehu zabrala viac ako dve hodiny. Na vrchu Zobor bolo snehu ešte asi o 60 percent viac ako dole v meste. Legionári priniesli ukrytý rebrík a všetci sa dali do práce: jedni dlabali diery do granitu, druhí prácne zakladali oheň na zohriatie a ostatní sa rozostavili strážiť.
Hneď počas prvých minút sa začali dláta jedno za druhým tupiť, z ostria sa odlupovali kúsky ocele a niektoré sa pod nárazmi ťažkých kladív zlomili v polovici. Za pätnásť minút bolo z podstavca zhodených osem nepoužiteľných dlát a na prácu nám zostalo už len šesť. Preto Jozef Honza a Cviček vzali poškodené dláta a zišli dolu do Nitry ku kováčovi naostriť ich. Keďže bolo 2. februára, teda sviatok Očisťovania Panny Márie, žiaden kováč nemal dielňu otvorenú. Podarilo sa však objaviť vojenského kováča - Maďara, ktorý nám dláta vo vojenskej dielni za slušnú odmenu nabrúsil. Po návrate na Zobor s naostrenými dlátami sme upustili od vysekávania štyroch dier a striedajúci sa legionári nemilosrdne tlkli len do dvoch. Diery boli hotové o tretej hodine popoludní. Po vložení ekrazitu sme diery utesnili sadrou, pieskom a hlinou.
S podpálením šnúr sme počkali až do súmraku, aby Nitrania nezbadali po výbuchu kopec bez pomníka a dajako nás nezaskočili, lebo iným smerom ako na Nitru - v takom veľkom snehu a takej veľkej zime - bolo ťažké pustiť sa. O pol šiestej večer sme zápalnice podpálili. Asi o 20 minút zaznel ohromný výbuch, hoci diery boli sotva dvadsať centimetrov hlboké. Podľa zvuku výbuchu sa dalo súdiť, že tu majú výbušniny do činenia s tvrdším materiálom ako na Devíne. Hneď pri výbuchu zleteli všetky štyri turuly z podstavca a z jeho hornej časti asi štvrtinu vytrhlo. Dva najväčšie vytrhnuté kusy mohli mať váhu 300 až 400 kilogramov. Ale pomník zostal stáť!
Po posúdení, ako sa dá ďalej na likvidácii pokračovať, zišli sme dolu na nitriansku železničnú stanicu. Tam sme nasadli do vlaku na Prievidzu, ale druhou stranou sme zasa z vlaku povyskakovali a prenocovali v Nitre tak, že každý spal v inom hoteli než predošlú noc. Zraz bol zasa na moste za Nitrou o štvrtej hodine ráno. Honzu a Thomku nielenže nezobudili „na vlak", ale naopak oni nemohli zobudiť chrápajúceho vrátnika, a preto boli radi, keď sa krkolomným spôsobom - cez strechu zadnej budovy hotela - včas dostali na miesto stretnutia.
Sneh sa zase sypal ako z vreca od samého večera. Na kopec sme sa dobrodili ešte za tmy. Najprv sme sa zohriali pri ohni, lebo za tmy nebolo radno pustiť sa do práce pod už načatým pomníkom. Za denného svetla sme zistili, že včerajší výbuch vytrhol takú dieru, ktorá sa dala hneď naplniť. Vložili sme do nej dve polkilové balenia ekrazitu, a potom utesnili. Nový výbuch vytrhol zase hodne kamenia až takmer k stredu pomníka, ale ten zostal stáť. Keďže sme už nemali viac výbušnín, všetci účastníci akcie odišli do Bratislavy.
V Bratislave sme ešte v ten deň naostrili dláta, zadovážili jeden a pol kilogramu ekrazitu a zápalné šnúry, vzali a zabalili sme si vojenské pušky a na druhý deň (4. februára) k večeru vydali sme sa znovu do Nitry. Na stanici sme sa navečerali a chceli ísť v tme hore na Zobor, ale museli sme sa toho vzdať, lebo sa spustil dážď so snehom a šnúry, čo sme mali by dážď nezniesli. V hoteli v Nitre si J. Honza s O. Thomkom našli väčšiu izbu a do nej sa všetci ostatní po jednom postupne dostali a prenocovali, ako sa dalo. Ráno sme ušli zadom cez ploty.
Našťastie, zase sme našli na vytrhnutej časti pomníka také dve diery, ktoré sa dali naplniť výbušninou a utesniť. Do jednej sme dali pol kilogramu ekrazitu a do druhej dvadsať dekagramov. Po výbuchu zleteli ďalšie skaly z okrajov pomníka, ale pomník stále stál na prostredných kameňoch spojených odspodu až nahor železným pletivom. Znovu sme použili polkilogram výbušniny, ale pomník zase zostal stáť. Založili sme posledných tridsať dekagramov výbušniny, ale tá vôbec nevybuchla a neskôr sme ju našli medzi skalami.
Jozef Honza odbehol do Bratislavy po ďalší ekrazit a šnúry. Tentoraz doniesol tri kilogramy ekrazitu. Zatiaľ legionári pomník strážili, aby sa nikto k nemu nepriblížil, lebo už bol vo veľmi okyptenom stave. Konečne sme popoludní 8. februára 1921 prácne vyhĺbili dve diery. S istotou, že pomník už musí zletieť, vložili sme do jednej celý kilogram a do druhej pol kila ekrazitu. Výbuch vytrhol posledné vonkajšie skaly už aj tam, kam sme výbušninu vôbec nedali, ale pomník zase len zostal stáť na prostredných skalách a pletive, hoci i stadiaľ bola hodná časť vytrhnutá. Teraz už bol pomník tak podobratý dookola, že bolo životu nebezpečné sa k nemu vôbec priblížiť, nieto ešte pod ním v takej zime na omrznutom granitovom podstavci do neho udierať!
S premrznutými rukami sme do prostrednej ešte zvyšnej skaly urobili dieru a do nej vložili pol kilogramu ekrazitu za zlorečenia, že teraz už musí zletieť. A veru, tentoraz aj zletel - zrútil sa opačným smerom od mesta Nitry ako vrece raži.
Na ruine zoborského pomníka sme nechali jánošíkovský trojhranný lístok, aby sa mali maďarskí reportéri čím zabávať. Jeho text preložil a uverejnil reportér Nyitravármegye takto: „Le kellett dólnôd. A szlovák púspókók felszentelése jelenti a szlovákok szabadságát, te pedig jelentetted a rabszolgaságukat! A mi ezer tévelygó évben szándék volt: ledöntötte az idö!"
Účastníci akcie si Zobor odležali. Odniesli si to topánky, predrané kabáty a nohavice, ba i košele, lebo v dôsledku úplného premoknutia vrchný odev prepustil do nich farbu. Zrútenie pomníka stálo celkom 4993,10 korún česko-slovenských. Nyitravármegye a Nyitravármegyei Szemle iba konštatovali zrútenie pomníka. Nytrai Lapok zmohli sa aj na skrytú vyhrážku. Inak zrútenie pomníka na Zobore nevyvolalo v Nitre reakciu, akú si Maďari želali. Od 2. do 8. februára, keď sme na zrútení pomníka pracovali, nikto sa nehrnul zachraňovať ho a na odstrašenie maďarských reportérov z Nitry, Komárna a Bratislavy, stačilo vypálenie 46 výstražných rán do vzduchu našou strážou.
Najpresvedčivejším dôkazom toho je vysviacka prvých troch slovenských biskupov v nasledujúcu nedeľu, 13. februára 1921. V Nitre nebolo vidieť jediný dom, kde by nebola viala slovenská alebo štátna zástava. Predpokladám, že v odstránení mohutného pomníka bolo vidieť silu a sila vzbudzuje rešpekt. Tvrdé nátury mali maďarské symboly nášho 1000-ročného otroctva tak na Devíne, ako aj na Zobore! Ale ešte tvrdšie bolo naše slovenské legionárske odhodlanie, a preto ich niet. Pamätá sa čitateľ 1. časti mojich Zápiskov na javor, ktorý som dostal v roku 1896 v čase miléniových osláv a ktorý som len preto nezničil a zasadil, aby ma stále upozorňoval na naše otroctvo?92 - Niet ho už. Po zrútení miléniových pomníkov som ho sťal.

INÉ UPOMIENKY NA MAĎARSKÉ MILÉNIUM
V Petržalke, v bratislavskom sade za Dunajom, je okrasná stavbička s vežou v podobe otvorenej kaplnky. Dala ju postaviť Prvá bratislavská sporiteľňa v roku 1896 z kameňov zbúranej veže bratislavského františkánskeho kostola vysväteného v roku 1294, ktorý je dnes najstarším stojacim kostolom v Bratislave.93 Pod vežou tejto petržalskej stavby bol tento nápis: „Magyarország ezeréves fenállásának ôrôm évében emeltette a pozsonyi I. Takarék pénztár az Árpádok korából való Szt. Ferenczrendi templom lebontott tornyának kôvéból 1896. évben."  Tento nápis urážal oči slovenských návštevníkov a mohol byť nahradený nápisom, ktorý vysvetlí pôvod stavby bez spomínania mileniárnych cirád95. Moji slovenskí legionári aj tento počas jednej noci v marci 1921 rozbili a odstránili.
V Trnave, v mestskom sade pri železnici, tiež zhotovili v roku 1896 zo skál pomník na pamiatku 1000-ročného zaujatia vlasti Maďarmi. Na pripomienku siedmich maďarských vodcov spred tisíc rokov bolo okolo pomníka vysadených sedem jedlí, čo bolo v nápise na pomníku zdôraznené. Ani tento pomník nenašiel u nás milosti a nenašli ju ani jedle, aby ani ony v budúcnosti už miléniový rok nepripomínali. Počas jednej marcovej noci v roku 1921 sme pomník rozrumili oceľovými sochormi, nápis roztĺkli kladivami a jedle spílili.
V Trnave bolo vtedy potrebné sondovať očistu aj v nasledujúcej veci. V polovici decembra 1848 sa tu odohrala bitka o mesto medzi maďarskými honvédmi - povstalcami a brigádou cisárskeho generála Baltazára Simuniča, v ktorej sa zúčastnilo aj 800 slovenských dobrovoľníkov - povstalcov proti Maďarom - pod vedením kapitána Štefanoviča. V tejto bitke stratili Maďari 99 mŕtvych a ranených, 798 zajatcov, päť diel a zástavu. Trnava pred rokom 1918 týmto padlým honvédom postavila kamenný pomník. Po zničení miléniového pomníka v sade pri železnici sme na vrch honvédskeho pomníka umiestnili upozornenie, že tam patrí pomník pre slovenských povstalcov z roku 1848 a hrozbu, že ak honvédsky pomník nebude v dohľadnom čase odstránený, bude zrútený. Tak sa stalo, že mestská rada pomník premiestnila do nového cintorína, kde sa stráca jednak po stránke veľkosti, jednak nápisu na ňom. Dnes, takmer na tom istom mieste, kde stál honvédsky pomník, stojí socha Dr. Milana R. Štefánika, prvá na Slovensku.

O POMNÍKU MÁRIE TERÉZIE V BRATISLAVE
Jazdecká socha kráľovnej Márie Terézie (1717 - 1780) stála na konci Mostovej ulice, blízko nábrežia Dunaja, na mieste, kde teraz stojí pomník Dr. Milana R. Štefánika. Tu býval do roku 1870 Korunovačný vŕšok, na ktorom uhorskí králi po korunovácii v Dóme sv. Martina mávali mečom na všetky štyri strany sveta a sľubovali chrániť vlasť od všetkých nepriateľov.
Pomník Márie Terézie znázorňoval výjav, ako uhorskí magnáti v roku 1741 sľubujú kráľovnej pomoc proti pruskému kráľovi Fridrichovi II. volajúc „Vitam et sanguinem!" Legenda k tomu hovorí, že životy a krv sľubovali, ale ovos pre kone jej odopreli. Výjav sa odohral na bratislavskom hrade, ktorý za Márie Terézie sa ešte skvel nádherou a bol sídlom jej miestodržiteľa.
Po obsadení Bratislavy česko-slovenským vojskom v noci z 31. decembra 1918 na 1. januára 1919, maďarskí magnáti v súsoší klali oči Slovákom a socha Márie Terézie z rodu Habsburgovcov zase Čechom. Rokovalo sa o predaji súsošia Maďarsku. Aby sa s ním niečo nestalo, autority ju dali zadebniť primitívnym debnením, ktorého štyri veľké plochy dávali maďarskej iredente bohatú možnosť nalepovať svoje papierové výplody. Takto by tam bola socha hádam ešte dlho stála, keby nebolo pochabosti bývalého kráľa Karola IV. O tomto poslednom panovníkovi rakúsko-uhorskej monarchie treba povedať, že v novembri 1916 bol riadne korunovaný na uhorského kráľa, že za rakúsko-uhorského cisára korunovaný nebol a že to neboli Maďari, ktorí ho 11. novembra z Rakúska vypovedali, ale bola to nová rakúska vláda.
Slováci nepocítili nikdy toľko priameho útlaku od Habsburgovcov ako Česi, najmä po bitke na Bielej Hore 8. novembra 1620. Habsburgovcov nenávidel každý uvedomelý Čech a mala sa pred nimi na pozore aj oficiálna politika ČSR od samého začiatku. Keď sa v marci 1921 bývalý kráľ Karol IV. neočakávane vrátil zo Švajčiarska do Maďarska, aby sa tam ujal vlády, odpor proti tomu sa v ČSR prejavil nielen diplomatickými nótami a vojenskou mobilizáciou, ale aj takým prejavom, akým sa stalo zrútenie sochy Márie Terézie v Bratislave. Nie, sochu Márie Terézie v Bratislave nezrútili slovenskí legionári, ale zrútila ju pobelohorská nenávisť.
Sochu zbúrali vo dne a úplne verejne so spontánnou vervou. K soche pristavili mohutné nákladné automobily, ktoré spojili reťazami a lanami so sochou, a potom ich naštartovali. Keď sochu aj s magnátmi strhli z podstavca, nahromadená nenávisť ju rozmlátila takmer na nepoznanie.
Niekoľko úlomkov zo sochy Maďari zachránili a previezli do Budapešti. Dnes sú vystavené v aule Národného múzea v Budapešti vedľa sadrového modelu pôvodného pomníka ako svedectvo o tom, čo sa v Bratislave stalo.Jazdecký pomník kráľovnej Márie Terézie v Bratislave, vysoký asi päť metrov, zhotovil z bieleho carrarského mramoru popredný maďarský sochár, bratislavský rodák János Fadrusz.111 Názory na umeleckú hodnotu diela sa rozchádzali, väčšina mu však vyššiu umeleckú cenu upierala.
Citované podľa: Jozef Honza-Dubnický, Zápisky legionára. Edične spracoval PhDr. Ferdinand Vrábel. Vydavateľstvo Pro B. Bystrica 2014
Text a ilustrácie: (c) Slovenský národný archív - pramenné materiály - rukopis J. Honzu-Dubnického
 
 

The index.php: SIZE[b]: 20,280 MODIFIED: 2017.11.07 21:02:28.MD5: 6524a2f9a562497f53e5508fd98f73c1 STATUS: OK