Úvod / Nyitóoldal
   
 
Oto Psenak  12-12-13   6,169  
0

Jozef Jablonický (3. január 1933 - 7. december 2012)  bol slovenský historik a disident. Ťažiskovo sa venoval téme Slovenského národného povstania. Jeho faktografický štýl a pohŕdanie ideologickými klišé spôsobili, že po r. 1968 upadol do nemilosti Husákovho vedenia, ktoré si tému SNP vyvlastnilo a interpretovalo podľa vlastných potrieb. Jablonický publikoval v samizdate a v zahraničí, jeho prednovembrové osudy boli veľmi podobné osudom spisovateľa Dominika Tatarku. Rovnako ako bol Tatarka výnimkou v zástupe konformných slovenských spisovateľov i Jablonický vyčnieval z radu historikov. Jablonického charakteristický faktografický štýl si pripomenieme na tomto mieste jeho prácou uverejnenou v časopise Historie a vojenství č. 4/1990.  

Jozef Jablonický: Za čest generála Viesta

Veliteľ povstaleckej armády
Ústrednou postavou tohto článku je generál Rudolf Viest, veliteľ 1. čs. armády na Slovensku, ktorú bežne nazývame povstaleckou. V čase vzniku Slovenského národného povstania sa Viest nachádzal v Moskve vo funkcii zástupcu čs. vládneho delegáta pre správu oslobodeného územia. Z vojenských kruhov na Slovensku prenikali hlasy, aby Viest prišiel na povstalecké územie a prevzal velenie po generálovi Jánovi Golianovi.
Prezident Edvard Beneš v septembri 1944 vymenoval Viesta do funk­cie veliteľa povstaleckej armády. V tejto súvislosti Václav Kopecký písal o Viestovi falošne. Vraj Kopeckému pripadla úloha, aby Viestovi oznámil nové menovanie. Podľa Kopeckého „generál Viest vskutku rozčilené funkci odmítal a přímo žalostné naříkal".1 Toto nie je prvá ani posledná invektíva proti Viestovi. Deformačné nánosy tohto druhu znehodnotili historiografiu o SNP a preto v záujme historickej pravdy sa treba s nimi vyrovnať.
Generál Viest po vymenovaní za veliteľa 1. čs. armády na Slovensku odcestoval z Moskvy do frontového pásma, kde v mestečku Kroščenko čakal na odlet sovietskym lietadlom. V Kroščenku sa nachádzala aj čs. vládna delegácia na čele s Františkom Nemcom. Viest priletel na po­vstalecké letisko Tri duby v noci na 7. október 1944. Z letiska sa odobral do Banskej Bystrice, kde prevzal velenie nad armádou. V tú noc prile­teli aj ďalšie jednotky 2. čs. paradesantnej brigády v ZSSR.
S menom Viesta je spätá posledná fáza povstania, ktorá sa skončila porážkou povstaleckej armády a ústupom do hôr. Viest však prišiel do konkrétnej situácie a nemohol zvrátit priebeh udalosti na povstaleckom fronte. Nie je správne pripisovať Viestovi bočné zámery a úlohy, ako napríklad: „Beneš a Ingr mali s Viestom veľké plány. Povstalecká armá­da pod Viestovým velením sa mala stať základom spoľahlivej domácej armády, základom hlavnej ozbrojenej sily, poslušnej Benešovi."2 V sku­točnosti išlo o udržanie povstaleckého územia do príchodu, resp. spo­jenia sa s Červenou armádou.
Viest po príchode do Banskej Bystrice vydal vojakom rozkaz, v kto­rom uviedol: „Bratia, máte lásku a obdiv sveta a podporu Spojencov. Obete, ktoré ste doteraz priniesli, nebudú márne, keď v odhodlanom boji vydržíme a nepovolíme a oslobodené územie si udržíme. Ale našou úlohou nie je len udržať oslobodené. My musíme vyhnať votrelca z ce­lého Slovenska a z celej československej republiky. V tomto boji po­môžu nám aj naše zahraničné, v bojoch s Nemcom už zocelené jednot­ky a všetci naši Spojenci."3 Lenže citované predsavzatie sa neopieralo o primeranú vojenskú silu a záväzky Spojencov.
Naskytovala sa príležitosť, aby pod Viestovým velením jednotne po­stupovali hlavné ozbrojené sily povstania — armáda a partizáni. Soviet-ky maršal Ivan Konev vydal rozkaz, podľa ktorého všetky partizánske jednotky na povstaleckom území sa mali podriadiť generálovi Viestovi. Išlo o jednotné velenie v bojových akciách. Boli to však predovšetkým predstavitelia komunistickej strany, ktorý nesúhlasili s týmto dobrým zámerom. Jan Šverma, Rudolf Slánský a Karol Šmidke v rádiograme z 10. októbra 1944, odoslanom do Moskvy, uvádzali: „Partizánske hnutie sa nachádza pod vplyvom KSS, naproti tomu Viest a ostatní slovenskí dôstojníci používajú svoje plné moci proti nášmu vplyvu."4 Preto autori rádiogramu nemali záujem, aby Viest bol uznávanou a záväznou autori­tou aj pre partizánov. V podriadenosti sa videl krok k tomu, že parti­záni se dostanú do područia generála Viesta, ktorý nie je podriadený maršalovi Konevovi. Politicko-mocenské ašpirácie sa uprednostňovali pred prvoradými bojovými úlohami.

Viest na zasadnutí SNR 10. októbra odhadol svoju pozíciu, ked pove­dal: „Viem, že čakajú ma ťažké úlohy, ťažké úkoly. Nechceme nič slú-biť ako to, že sa zo všetkých sil vynasnažím, aby som čestne obstál."5 Viestov prejav vnášal nádeje do nasledujúcich bojov. Za niekoľko dní, 13. októbra, na zasadnutí SNR Viesta kooptovali za člena SNR. Takto aj po politickej linke integroval do domáceho odboja. Pri tejto príleži­tosti predseda SNR Karol Šmidke vyhlásil: „Prezident republiky so sú­hlasom SNR menoval hlavným veliteľom 1. československej armády pána divízneho generála Rudolfa Viesta, ktorého v tejto funkcii srdečne po­zdravujem a prajem mu mnoho zdaru v jeho ťažkej úlohe. Menovite, aby 1. československú armádu doviedol pod svojím velením ku konečnému víťazstvu spolu s hrdinou Červenou armádou."6 Viesta vymenoval do funkcie veliteľa armády prezident Beneš. Priorita prezidenta Beneša pri tomto menovaní je bez pochyb. Z tohto aspektu treba posudzovať aj Viestovu podriadenosť. Lenže Husák vo Svedectve o SNP o. i. napísal: „Po Viestovom príchode na Slovensko malo s ním Predsedníctvo Slovenskej národnej rady rozhovor. Išlo o to, ako sa stavia k Slovenskej národnej rade, či je ochotný sa podriadiť politickému vedeniu SNR, uznať jej inštitúcie (Povereníctvo obrany, Ra­du na obranu Slovenska atd.). Viest prisľúbil, uznal vedenie SNR. Treba povedať, že sa tejto novej funkcie skôr obával, nie veľmi si trúfal na úlohy, ktoré stáli pred armádou v Slovenskom národnom povstaní."7 Citovaný text môže vyvolať dojem, akoby Viestovo postavenie záviselo na tom, či uzná alebo neuzná politické vedenie SNR. Viest — samo­zrejme — rešpektoval existujúcu mocensko-politickú štruktúru na po­vstaleckom území. Dokonca bol členom SNR, čím sa len zvýraznila spoločná platforma povstaleckej reprezentácie. (Členom SNR bol aj generál Ján Golian.)
Viest prevzal velenie povstaleckej armády v čase, ked sa predpo­kladalo, že ČA prenikne na povstalecké územie z juhu, z územia Maďar­ska v prípade, ak Maďarsko uzavre prímerie a umožní vstup ČA na svoje územie. Predsa cez povstalecké územie a z letiska Tri duby od­letela maďarská delegácia do Sovietskeho zväzu za účelom dojedna­nia kapitulácie. Lenže v polovici októbra tento zámer v Maďarsku stroskotal, Miklós Hortny odišiel z politickej scény, k moci sa dostali szálasiovci. Maďarsko naďalej ostalo vazalským spojencom Nemecka. Dovtedy pokojné slovensko-maďarské hranice sa stali výhodným priesto­rom k nástupu nemeckých vojsk proti slovenským povstalcom.

Nemecké vojská pripravovali generálny útok proti povstaleckým silám. Na tento útok nebola povstalecká armáda pripravená. Generál Viest v situačnom hlásení zo 17. októbra 1944 informoval generála Ingra: „V posledných dňcch nastúpili nováčkovia asi z polovice nami ovláda­ných okresov. Počet doteraz nastúpených je asi 1600 a stále vzrastá prí­chodom nováčkov tiež z územia obsadených Nemcami. Nemáme ale pre nich zbrane. Predbežne majú len 150 pušiek pre výcvik. Okrem týchto nováčkov je tu ešte asi 5000 záložníkov, pre ktorých sa tiež ne­dostáva zbraní. Tento nedostatok je najväčšou prekážkou, že nemáme záloh a nemôžeme vystriedať jednotky, ktoré sú už príliš dlho v bojovej línii." 8 Z citovaného dokumentu je zrejmé, že povstalecká armáda mala závažné nedostatky.
V dňoch 18.—19. októbra 1944 nemecké jednotky pod velením gene­rála Hermanna Hôfleho začali sústredený útok proti povstalcom zo všet­kých strán. Nastali najťažšie a najkritickejšie dni povstania. Tentoraz nápor okupačných jednotiek sa rozvíjal aj z juhu, z Maďarska, odkiaľ SS-divízia Horst Wessel niekoľkými smermi prenikla na slovenské úze­mie. Viest hlásil 22. októbra Ingrovi:
„Situácia sa ďalej zhoršila. Jak vidno, nepriateľ zahájil generálny útok k našej likvidácii. Po obsadení Revúcej a Muráňa včera, nepriateľ veľmi rýchle postúpil až k Červenej Skale a zaskočil tam našu bojovú skupinu, chrániacu smer od Popradu. Táto teraz prebíja si cestu späť. Ani na smeru Muráňa a Tisovec sa nepodarilo zastaviť nepriateľský útok a tak dnes k večeru Tisovec bol obsadený. Vlastné jednotky u Tisovca utrpeli značné straty a obchvatnými útokmi nepriateľa boli úplne rozprášené.
Preto najnebezpečnejším sa v danej chvíli javí smer Tisovec—Brezno, kde sa behom noci organizuje nová obrana z jednotiek, ktoré narýchlo sú posielané, ovšem na úkor obrany západnej časti. Môže to snáď pomôcť na kratší čas, ale s eventualitou straty Brezna musím už počítať. To ovšem bude znamenať nemožnosť pevného udržania na dlhšiu dobu údolia Hrona a tiež priestoru Zvolen—B. Bystrica, kde predbežne mám väčšinu síl, ale kde sa tiež už prejavuje zosilovaný tlak nepriateľa z juhu.
Zo všetkých týchto okolností začína sa už rysovať posledná mož­nosť: odchod do hôr."9
Hoci sa rysovala Viestom spomenutá posledná možnosť, v Banskej Bystrici sa nachádzalo veľa povstalcov, ktorých neznepokojovalo hro­zivé obklúčenie. Napríklad veliteľ četnického prepadového oddielu 23. októbra 1944 hlásil na veliteľstvo armády, že po Banskej Bystrici sa potuluje veľa príslušníkov armády a partizánov. Kým vojaci na fronte mali nedostatok zbraní, po Banskej Bystrici chodili vojaci a partizáni ovešaní zbraňami bez konkrétnych úloh.10 Žiaľ, radikálna náprava sa už nedosiahla.

Sústredený útok nemeckých jednotiek bol dôvodom, aby vedúci čini­telia povstania pristúpili k opatreniam, ktoré predpokladali horšie časy. Dňa 23. októbra na mimoriadnom zasadnutí SNR bolo prijaté Nariade­nie o dočasných plnomocenstvách Predsedníctva SNR a členom Pred­sedníctva SNR.11 Rátalo sa s tým, že v nasledujúcich dňoch bude ob­medzená dovtedajšia politická a zákonodarná činnosť SNR. Banská Bystrica začala meniť svoju tvár. Mnohoosob sa z nej vytrácalo. Usku­točňovala sa evakuácia ranených a rodinných príslušníkov popredných povstaleckých činiteľov. Sovietskymi lietadlami sa prepravovali na so­vietske územie. 23. októbra B. Bystricu opustila čs. vládna delegácia. Na sovietske územie odleteli aj dvaja členovia Predsedníctva SNR — Vavro šrobár a Ján Púll s určením pôsobiť na východnom Slovensku.12 Ich prepravou sa fakticky uzavrel vzdušný most medzi letiskom Tri duby a letiskami na sovietskej strane. Povstalecká armáda pod Viestovým velením zatiaľ vzdorovala nepriateľským útokom a umožnila, aby sa uskutočnili nevyhnutné opatrenia na evakuáciu a na odchod do hôr.
Operačný rozkaz Viesta z 24. októbra bol zameraný na zabezpečenie obrany v priestore Zvolena. Do tohto stavu zapadali inštrukcie generála Ingra, ktoré 24. októbra odoslal Viestovi. Z týchto inštrukcií citujem:
„Proto z důvodů obecných i našich zvláštních se musí vynaložiť krajní úsilí, aby na stfedním Slovensku, byť i v omezenéjším prostom, se udr-žel souvislý, organizovaný odpor až do príchodu Rudé armády. Jsou dobré dúvody k predpokladu, že Nemci nebudou mít dosti času likvi­dovať Váš souvislý odpor, bude-li plné využito výhod terénu, zesíleného opevnení na zvolených místech".13
Lenže citované inštrukcie nezodpovedali reálnej situácii. Povstalci neudržali pozície v strategickom trojuholníku Banská Bystrica—Zvolen— —Brezno. 26. októbra nemecké jednotky obsadili Zvolen. Podľa správy Vladimíra Prikryla: „V 11,10 hod. nastal útok Némcú ze Zvolena jednak po silnici na Tri duby smérem k B. Bystrici a jednak na Kováčovou, na kterou již stfílela dela z tanku... Silnice Zvolen—B. Bystrica byla za­tarasená ustupujícími trény ze Zvolena a vojskem, které vnepoŕádku téméľ bez velitele ustupovalo bez cíle a úkolu."14 Banská Bystrica — politické a vojenské centrum povstania — bola bezprostredne ohrozená. Nemecké jednotky vo večerných hodinách 26. októbra zaujali východis­kové pozície pred mestom.
Vo štvrtok 26. októbra Banskú Bystricu opustili vedúci činitelia po­vstania, najprv politici a potom vojaci. Vladimír Prikryl o situácii na veliteľstve armády uviedol:
„Ve 12,00 hod. odjíždím na štáb 1. čs. armády, abych ohlásil situaci na fronte a vyžádal si nových rozkazu, štáb armády je již evakuován, v polovyprázdnéných kancelárích je tu a tam dústojník, pfichází i div. gen. Viest a gen. Golian a posléze i pfedn. oper. oddél. plk. gšt. Pek-ník. Všichni jsou pripravení k odjezdu do Donoval, kde má být štáb armády."15
V poludňajších hodinách 26. októbra prišla zo Zvolena na veliteľstvo povstaleckej armády telefonická výzva na bezpodmienečnú kapitulá­ciu.16 Slúchadlo zdvihol plukovník Karol Pekník. Z nemeckej strany chceli hovoriť s veliteľom povstaleckej armády. Pekník toto tlumočil prítomnému Viestovi, ktorý sa pýtal o čo ide. Išlo o ultimátum — vzdaj­te sa! Podľa spomienok Jána Beharku :„Vraj čo mu má Pekník odpo­vedať? Viest povedal, že nič, aby Pekník zavesil telefón. A tak sa stalo, že Pekník bez slova zložil naslúchadlo...17 Ponuka na kapituláciu sa neprijala. Hôfle o tom napísal: „Dopoludnia 26. októbra dorazil prvý prápor bojovej skupiny Schill do Zvolena. SS-obersturmbannfúhrer zistil pri preskúšaní telefónnych liniek na svojom novom stanovisku v jednom hoteli mesta, že sú neporušené. Dovolal sa generála Goliana, šéfa ge­nerálneho štábu povstaleckých jednotiek, a vyzval ho, aby bezpod­mienečne kapituloval. Golian sa chcel poradiť s Národnou radou v Ban­skej Bystrici. Ku konečnému rozhodnutiu nedošlo, pretože medzitým bolo telefonické spojenie prerušené."18 Nezachoval sa autentický záznam telefonického rozhovoru, ale zo svedectiev je zrejmé, že kapitu­lácia povstaleckej armády neprichádzala do úvahy.
Odpoludnie 26. októbra Viest so svojim štábom odišiel na Donovaly. Povstalecké vojenské jednotky, ktoré zaujali postavenie pred Banskou Bystricou v smere Kremnička (južná strana) a Šalková (východná stra­na) dostali rozkaz, aby v skorých ranných hodinách opustili postavenia a Banskú Bystricu.19 Tentoraz v obrane po boku vojakov nezaujali po­stavenie tí partizáni, ktorí si po vojne neoprávnene pripisovali zásluhu, že oni obsadili Banskú Bystricu na začiatku povstania.
27. októbra o 3 hod. posledné povstalecké jednotky začali s ústupom. Ako poslední z Banskej Bystrice odišli príslušníci 2. čs. paradesantnej brigády pod velením štábneho kapitána Františka Vrzalu a zaujali do­časnú obranu v úseku Staré Hory—Jelenec. Po 6. hod. vstúpili nemecké jednotky bez boja do Banskej Bystrice. Na čele bol prápor z bojovej skupiny Schill, ktorému velil Hans Kettgen.20 Z Banskej Bystrice sa stalo okupované mesto.

Ústup do hôr
Na Donovaloch sa Viest ubytoval v Športhoteli, ktorý sa na jeden deň a dve noci stal centrom malého povstaleckého ostrova. V šport­hoteli boli aj viacerí členovia SNR na čele s jej predsedom Karolom šmidkem a tiež príslušníci Hlavného štábu partizánskych oddielov. Obec Donovaly bola preplnená vojskom a civilmi. Organizovaný život sa tu miešal s chaosom a bezradnosťou.
Viest so svojim štábom pôvodne predpokladal, že na Donovaloch a okolí sa niekoľko dni podarí udržaf kompaktné povstalecké územie, ktoré budú bránit predovšetkým vojenské jednotky. Dokonca sa mys­lelo aj na protileteckú obranu. Na Donovaly začali premiestňovať aj protiletadlové delostrelectvo. Presun z Troch dubov trval celú noc z 26. na 27. október. Cez deň 27. októbra delostrelci odrážali útoky ne­meckých lietadeí.21
Odpoludnia 27. októbra bolo evidentné, že obranný rajón na Dono­valoch a okolí sa neudrží. Prúdy ustupujúcich vojakov smiešaných s civilmi sa tlačili do hôr a blízkych osád. Vojenské jednotky sa rozpa­dali, zavládol rozkladný chaos. Na Donovaly prichádzali aj jednotky 2. čs. paradesantnej brigády, ktoré kryli ústup od Banskej Bystrice. Viest pochopil vážnost situácie. 27. októbra vydal zvláštny operačný rozkaz o prechode armády na partizánsky spôsob boja. Podľa Viestovho rozkazu:
„Sovietska armáda vyháňa z nášho územia germánskeho votrelca, ale predovšetkým my sami musíme dokázat svetu, že sme hodní slo
body a že vieme za ňu aj bojovať. Slobody, ktorú nám vydobili iní, ne­boli by sme hodní.
Organizovaný odpor celej armády ako takej po rozpadnutí sa niekto­rých jednotiek už není možný, a preto jednotky čsl. armády prejdú v noci na 29. októbra 1944 podľa situácie na partizánsky spôsob boja proti Nemcom, pričom vymedzujem pre činnosť skupín tieto priestory.

I. skupina: pohorie Veľká Fatra

  1. skupina: južné svahy Nízkych Tatier
  2. skupina: severné svahy pohoria Poľana
  3. skupina: severné svahy Nízkych Tatier a Liptov
  4. skupina: južné svahy Nízkych Tatier."22

Lenže citovaný rozkaz (v literatúre uvádzaný aj ako posledný rozkaz) sa nedostal, ani sa nemohol dostať do rúk všetkých veliteľov skupín a jednotiek, menovaných v rozkaze. Spojenia boli pretrhané a štáby boli na ústupe do hôr alebo sa rozpŕchli.
Viest vydal na Donovaloch 27. októbra prostredníctvom improvizova­ného vysielača túto inštrukciu:
„Veľ. čs. armády oznamuje, že boj za slobodu Slovenska a celej Čs. republiky sa vedie ďalej a bude pokračovať až do vitazného konca. Pravidelné situačné správy nebudú viacej vysielané."23
Povstalecká armáda sa rozpadla. Len časť príslušníkov armády bola odhodlaná statočne pokračovať v ozbrojenom odpore. Viest ako veliteľ armády v tejto záverečnej fáze obrany súvislého územia vytýčil per­spektívu boja až do vitazného konca. Toto vyzdvihujem, lebo on sa nedožil tohto víťazstva, a preto ani nemohol vydať svedectvo o svojej účasti v SNP.
27. októbra boli Donovaly a okolie preplnené vojakmi a civilmi. Cel­kový stav ešte zhoršovalo zlé počasie, o ktorom jeden z účastníkov týchto dní napísal:
„Potom sa spustil lejak. Mokli hory, háje, lesy, poľany. Puchli po­toky a rieky... A mokli ľudia na cestách-necestách. Vojaci, deti, matky, mužovia, rodiny .. ."24
Povstalci prežili poslednú noc na Donovaloch z 27. na 28. októbra v stiesnenej nálade. Všetko bolo upriamené na odchod do hôr. Takto boli rozhodnutí vojaci, partizáni i politickí činitelia. Viest a jeho štáb mal k dispozícii osobitnú vojenskú jednotku na ochranu — Vysoko­školský strážny oddiel (ďalej VSO), kterého veliteľom bol záložný dô­stojník Miloš Cambel, povolaním učiteľ. Ešte pred opustením Donovál prostredníctvom vysielačky „Marienka" odoslal Benešovi tento pozdrav:

„Pane prezidente,
v téžké situaci, ve které se nacházime, vzpomináme 28. rijna a ujištu-jeme Vás, že ani nejprudši útoky nepfitele nezviklaly naše odhodláni vytrvati v boji až do vitézného konce.

Zasílaje svúj hold pevné véfim, že vitšzstvi je již velmi blízke."25
Spomenutou visielačkou sa poslednýkrát ozval aj styčný dôstojník Jaroslav Krátký-Zdena, ktorý do Londýna hlásil:
„Organizovaný odpor 1. ČSA prestal. Utvorené part. skupiny. Štáb ustupuje na východ. Zdena."26
Ústup na východ trval šest dni a skončil sa neštastne. Prv než sa budem venovať tomuto úseku povstaleckej histórie, odcitujem klamstvo, ktoré v posledných rokoch rozširovali niektorí historici.
Podľa oficiálnej verzie vraj velenie povstaleckej armády „nedodržalo rozhodnutie SNR, ani záväzky, ktoré prijalo po príchode do predpokla­daného nového centra povstania na Donovaloch".27 Potom nasleduje text: „Veliteľ povstaleckej armády gen. Viest a jeho zástupca Golian opustili štáb, ked predtým stratili kontrolu nad asi 40 000 vojakmi a dô­stojníkmi, ktorí mali spolu s partizánmi brániť nové politické a vojenské stredisko ozbrojeného boja. Viest však stačil vydať posledný rozkaz, podľa ktorého rozpustil armádu, jej príslušníkov zbavil prísahy a v pod­state ponechal na ich rozhodnutiu, či chcú alebo nechcú bojovať. Odmie­tol spojiť sa s partizánskom štábom a na vlastnú päsť pod ochranou Vy­sokoškolského strážneho oddielu sa vydal smerom na Bukovec, kde ho nacisti spolu s generálom Golianom chytili a neskôr v Berlíne po­pravili."28 Túto falošnú verziu nemožno nechať bez povšimnutia. Je sú­časťou zmanipulovanej histórie.
Aj Husák vyšiel s verziou, ktorú oficiálna historiografia „dotiahla" na patričnú dogmatikársku úroveň. Podľa spomienok Husáka:
„Od dôstojníkov sme sa dozvedali, že Viest okolo 4. hod. zvolal po­radu dôstojníkov, oznámil im, že armáda ako celok bojovať nemôže, preto ju rozpúšťa, zbavuje prísahy a radí, kdo môže a chce, aby bojoval ďalej po partizánsky. 29 Spochybňujem citované Husákovo svedectvo o Viestovi, hlavne zmienku o rozpustení armády a zbavení prísahy. V rozpore s historickými faktmi je aj iné Husákovo tvrdenie v nasledov­nej podobe: „Buržoázne kruhy v emigrácii a ich domáci spojenci Let-trich, Ursíny, Viest a spol. mali svoju predstavu o slobode, o boji za slobodu. Predstavu antisociálnu a antisovietsku. 28. októbra 1944 roz­pustili armádu, poslali v podstate domov 50 000 ozbrojených a organi­zovaných bojovníkov. Poslali ich domov proti rozhodnutiu politického vedení povstania, pretože im zlyhali plány i odvaha."30 Toto je iba zne­važovanie a očerňovanie spojencov z odboja a SNP, ktoré má širokú publicitu a je súčasťou oficiálnej legendy o SNP.
Počas tzv. normalizácie aj Václav Král vyšiel so svojou troškou. Po­znamenal, že veliteľstvo armády neorganizovalo dostatočne prechod ho hôr. Potom pokračoval: „Armáda proto nevydržela poslední údery nemeckých síl. Fakticky byla Viestom opustená."31 Azda partizáni do­statočne zorganizovali prechod do hôr? Král tiež falošne interpretoval Viestov posledný rozkaz takto: „Bez ohledu na subjektívni úmysly, byl Viestôv poslední rozkaz objektívne aktem, který se rovnal rozpustení armády."32
Tiež niektorí sovietsky partizánski velitelia zaujaté písali o povsta­leckej armáde a jej velení. Napríklad v správe o činnosti Jegorovovej brigády sa tvrdí: „27. októbra v dôsledku zrady slovenského velenia slovenská armáda bola rozpustená."33 Alexej Asmolov aj po odstupe času písal zaujato o Viestovi a Golianovi. Tendenčné komentoval Viestov posledný „čudný rozkaz", ktorým vraj „nechával možnosť vyhnúť sa zodpovednosti za rozklad armády".34 Potom Asmolov sa vrátil k po­slednému večeru na Donovaloch a napísal: „Ketf sme totiž večerali na Donovaloch, rozkaz sa už istotne pripravoval. Keby vedúci činitelia po­vstania o tom boli vedeli, rozhodne by zakročili a neboli by pripustili, aby sa k vojsku vydal taký nešťastný rozkaz."35 Takýmito písačkami sa vytváral negatívny obraz o Viestovi a Golianovi.
V záujme historickej pravdy oponujem komunisticko-dogmatikárske-mu znevažovaniu Viesta a Goliana. Poukazujem najmä na tieto ne­pravdivé tvrdenia:

  1. Viest a Golian neopustili štáb.
  2. Neexistovalo „asi" 40 000 vojakov a dôstojníkov, ktorí mali brániť nové stredisko ozbrojeného boja.
  3. Viest nerozpustil povstaleckú armádu.
  4. Viest príslušníkov povstaleckej armády nezbavil prísahy.
  5. Viest nekonal na vlastnú päsť.

Historickým faktom zostáva, že povstalecká armáda bola porazená. Bola to však porážka v boji a nie kapitulácia bez boja. Tento stav vie­dol k rozchodu politických, vojenských a partizánskych predstaviteľov na Donovaloch. Slabosť povstalcov sa prejavila vo všetkých rozhodu­júcich článkoch brannej a politickej moci. Lenže v súčasnej oficiálne] historiografii jednostranne a tendenčné sa kritizuje iba armáda a jej velenie. Napríklad Husák toto odsudzovanie formuluje takto: „Vojenské velenie na čele s Viestom stratilo v kritickej situácii hlavu a nesplnilo svoju povinnosť voči vlasti a voči tisícom vojakov."36 Azda komunistické politické vedenie splnilo svoju povinnosť tak, aby malo právo citova­ným spôsobom znevažovať generála Viesta? Veď Gustáv Husák a rfalší politickí činitelia tiež opustili Donovaly a hľadali útočište podľa mož­ností a okolností. Konali a zachraňovali sa na vlastnú päsť.37
Viest a Golian v skorých ranných hodinách 28. októbra pod ochra­nou VSO opustili Sporthotel na Donovaloch. S generálmi odchádzali aj niekoľkí dôstojníci z veliteľstva armády, ktorí tvorili zredukovaný štáb. Iní sa pridali na pochode v horách. Medzi dôstojníkmi bol plukov­ník Karol Pekník, podplukovník Hynek Souhrada, kapitán Jaroslav Krátký-Zdena a nadporučík Michal Petro. Ďalej tu boli dôstojníci, ktorí patrili do VSO. Na pochod do hôr sa vydali aj traja príslušníci parasku-piny Manganese s visielačkou.
Pochodový prúd smeroval na východ, cez Polianku na Kozí chrbát a Prašivú. Viest so sprievodom nemienili zostať v horách Nízkych Ta­tier. Mal namierené do priestoru Poľany, kde v polovníckej chate bola vytvorená základňa na ubytovanie s potravinami a zbraňami. V spome­nutej chate sa nachádzala skupinka príslušníkov VSO na čele s kapi­tánom Milanom Polákom.38 Preto Viest nemal dôvod sa spojiť s parti­zánskym štábom, čo mu neoprávnene vyčítali niektorí komunistickí či­nitelia a čo opakuje súčasná oficiálna historiografia.
Prvé dni pochodu prešli bez konfrontácie s nemeckými oddielmi. Lenže nepriaznivo pôsobilo počasie, dážd, vietor a zima. Na Viesta do­liehala únava, znásobená bolesťmi v nohe.39 Občas už nestačil pocho­dovému tempu mladších mužov.
Sprievod s Viestom na čele nebol osihotenou kolónou. Okrem orga­nizovaných vojenských a partizánskych skupín po hrebeňoch Nízkych Tatier sa pohybovali neorganizované masy vojakov (aj civilov), bez cieľa, bez rozkazov, bez veliteľa. Mimo chodníkov ležali poodhazované zbrane, náboje a súčastky výstroja. Skúsený frontový bojovník Vladimír PFikryl o tom napísal: „Byl to pohled velmi žalostný. Snad ani v tak žalostnom demoralizačním stavu nebyla francouzská armáda po ústupu od Márny nebo Loiry v r. 1940."40 Aj tento stav je súčasťou povstalec­kej histórie.
Medzitým v Banskej Bystrici už vyčíňali nemecké okupačné orgány. 30. októbra sa v nej konala slávnostná prehliadka nemeckých jednotiek za účasti prezidenta J. Tisu a generála Hôfleho. Po uliciach Banskej Bystrice eskortovali zajatých dôstojníkov a vojakov povstaleckej armá­dy, aby aj takto demonštrovali jej osud. Lenže nacisti chceli vojenský úspech korunovať chytením povstaleckých generálov.
Po dosiahnutí Prašivej Viest so sprievodom smeroval do údolia Hrona. 31. októbra VSO sa nachádzal nad Sopotnickou a Medzibrodskou doli­nou. V tomto priestore došlo k bojovému dotyku medzi príslušníkmi VSO a nemeckými prepadovými jednotkami. VSO nemal straty na živo­toch. Potom sa VSO opäť pohol na úbočiny Prašivej a — podľa spo­mienok Júliusa Chovaná — „prestávali sme už veriť, že by sme sa mohli prebojovať na druhú stranu Hrona, čo bolo naším najbližším cieľom."41
Z dlhotrvajúceho pochodu bol Viest veľmi unavený. Jeden z účastní­kov tohto pochodu o Viestovi napísal: „Námaha z Prašivej, ktorú do­siaľ znášal statočne, tu ho premohla. Podľahol Jej. Nie div, veď bol blízko šesťdesiatky. Sedel predo mnou na zemi slabý, ani keby ho boí víťaz zrazil na kolená. Je to divný pocit vidieť generála slabého. Od­pustil som mu všetko, jeho bezvládnosť, jeho vyčerpanosť i nemohúc­nosť, lebo šlo o nášho generála."42
Noc z 31. októbra na 1. novembra poslúžila na oddych a regenerá­ciu síl. Viest s Golianom oddychovali pod stanom. Podľa spomienok Júliusa Chovaná „Prvého novembra sme mali jasný slnečný deň, ale chladný. Zaľahli sme do kosodreviny a bolo do večera voľno."43 Na inom mieste uvádza: „Odpočinok bol veľmi potrebný, lebo na noc sme sa pustili po hrebeni južného svahu Prašivej smerom ku Hronu. Cesta nocou bola mimoriadne namáhavá a ťažko si predstaviť, ako ju mohol absolvovať generál Viest s takými chorými nohami."44 Za brieždenia 2. novembra sprievod došiel na rúbanisko a k vysokej hore na Litofovej.
Nielen údolia Hrona, ale aj najdôležitejšie doliny na južných svahoch Nízkych Tatier boli pod nemeckou kontrolou. V kronike udalostí, ktoré sa odohrali v dňoch 2.-3. novembra 1944 v Sopotnickej a Bukoveckej doline, existuje veľa rozdielnych a sporných údajov. Pokúsim sa o struč­né zachytenie udalostí.
Kritickým dňom pre VSO sa stal 2. november 1944. Vtedy sa mal uskutočniť prechod cez Hron. Trasa bola vyhliadnutá za východným okrajom dediny Sv. Ondrej (dnes Hronov). Tu pod zalesneným svahom vedie hradská, za ňou je lúka, potom Hron a na južnej strane začína hneď zalesnený svah. Vydali sa posledné inštrukcie a rozkazy. Druhá čata bola ochranou generála Viesta. Počasie bolo opäť nepriaznivé, pršalo. VSO sa nachádzal na Litofovej holi. Ráno po 9. hod. povstalcov prepadli nemecké jednotky. S týmto prepadom nepočítali a výsledkom bolo faktické rozprášenie VSO. Boj trval až do poludnia. Čast povstal­cov sa stiahla smerom do hôr k Prašivej. Iní sa rozptýlili v horskom teréne. Tí, ktorí utekali do Sopotnickej doliny, sa dostali do priameho ohrozenia. Po Sopotnickej doline chodili nemeckí vojaci a prečesá­vali ju.
2. novembra a nasledujúcu noc sa dostalo do rúk Nemcov niekoľko zajatcov. Do zajatia padol aj veliteľ VSO kapitán Miloš Cambel.45 Medzi zajatcami sa ocitol tiež kapitán Jaroslav Krátký-Zdena. Noc na 3. no­vember strávil vo Sv. Ondreji ako väzeň v pivničnej cele. Potom ho eskortovali do väznice v Banskej Bystrici.44 Medzi zajatcami vo Sv. Ondreji sa nachádzal aj nadporučík Michal Petro, ktorý sa však dostal do nemocnice v B. Bystrici. Pravdepodobne 2. novembra sa dostal do zajatia aj podplukovník Hynek Souhrada.47 Ale generáli Viest a Golian unikli z dosahu a streľby prenasledovateľov.
Nemeckí vojaci 2. novembra počas prečesávania Sopotnickej doliny zadržali aj dvoch členov paraskupiny Manganese — Drahomíra Vaňuru a Františka Bíroša. Oboch na mieste zastrelili.48 Tretí člen skupiny Štefan Košina včas unikol do lesa.49 Tým bola definitívne umlčaná vy­sielačka Marienka.
VSO 2. novembra 1944 zanikol. Časí jeho príslušníkov zajali, časť unikla a zachraňovala sa na vlastnú päsť. Z VSO iba dvaja, nadporučík Mikuláš Štubňa a Vladimír Chovan (brat Júliusa Chovaná), prešli cez Hron a pripojili sa k Polákovej skupine nad Hrbom.
Nemecký prepad 2. novembra bol začiatkom pohromy, ktorá napokon postihla aj generálov Viesta a Goliana. Obaja generáli so skupinou vo­jakov sa odobrali do Pohronského Bukovca. Najprv hliadka zistila, že v obci sa nenachádzajú nemecké jednotky. Jeden z príslušníkov VSO, Tibor Ličko, poznal kraj a doviedol ich do obce, kde sa spojil so svojim Gírýkom, horárom Babiakom. Viest a Golian našli úkryt v Pohronskom Bukovci s možnosťou prezliecť sa a oddýchnuť si po namáhavom po­chode a strádania v horách.

Zajatie
Generál Viest a Golian sa v Pohronskom Bukovci nezotavili. Nacisti už 2. novembra vedeli, že generáli sa nachádzajú v Pohronskom Bu­kovci. Na druhý deň, 3. novembra, generál Viest a Golian padli do ne­meckého zajatia.
Podľa informácií veliteľa skupiny, ktorá oboch generálov vypátrala a zadržala, stopa do Pohronského Bukovca viedla takto:
„Niekoľko dní sme sa nadarmo pokúšali dostať nejakú správu o úkryte generálov. Najprv sme mysleli, že sa generáli nachádzajú u českoslo­venských parašutistických oddielov, ale tento predpoklad bol nesprávny. 2. novembra došla o nich prvá správa. V ranných hodinách tohto dňa dostala sa severne od Sv. Ondreja jedna naša rota do bojového styku s nepriateľskou jednotkou o sile roty, ktorá pozostávala zo štábnych dôstojníkov a ich sprievodu. To sme sa dozvedeli z výpovedí niekoľ­kých zajatcov a z ukoristených rozhlasových aparátov najmodernejšie­ho amerického typu. Ale zajatci nám potvrdili aj to, že generáli sú pri tejto jednotke. Nato som sa hned odobral do blízkosti bojového prie­storu a začal som sa tam nasadených jednotiek podrobne vypytovať na ich skúsenosti. Zistili sme, že sa nepriateľská jednotka v sile roty najprv pokúsila preraziť z priestoru Donovaly od severu na juh a ob­sadiť mosty cez Hron pred Medzibrodom. Potom sa táto jednotka po­kúsila preniknúť dalej na východ do istého údolia a vynútiť si pri Sv. Ondreji prechod cez Hron. Tak sa jej podarilo dostať sa východne od Sv. Ondreja na 300 km k rieke. Tu nasadené jednotky zbraní SS ich vždy odrazili. Z toho sme usúdili, že sa protivník pokúšal preniknúť od Slovenského Rudohoria a odtiaľ nadviazať spojenie s ruským fron­tom v Maďarsku. Ďalej sme predpokladali, že pokus preraziť na juh zopakujú trochu východnejšie a tak došli k presvedčeniu, že sa pro­tivník musí nachádzať v priestoru Bukovca. Ďalšie výpovede zajatcov tieto predpoklady len potvrdzovali. Preto sme hneď začali s očisťo­vaním priestoru, kde sa protivník so svojimi dvoma generálmi musel nachádzať. Podnikli sme akciu, ktorá mala za úlohu preskúmať celú dedinu od jej južného východu až po jej ďalšie chaty a baraky v ho­rách. Nasadil som svojich mužov zdola od juhu a zároveň od severu. Už v druhom dome sme v izbe našli štyry podozrivé postavy, ktorých prítomnosť nás prinútila dôkladne sa na tento dom pozrieť."50
Nacisti boli na pravej stope. 3. novembra v skorých ranných hodinách, ešte za tmy, začali prečesávať Pohronský Bukovec. Na začiatku obce boli tri domy (Babiakov, J. a R. Rybára). V jednom z nich, u Rudolfa Rybára, zadržali nadporučíka v uniforme čs. armády, ktorý bol židov­ského pôvodu. Tomuto nadporučíkovi bolo v noci zle a nie je zistené, ako ho zadržali. Svedkovia uvádzajú, že SS-áci ho na dvore bili pali­cami, jeden ho ťahal za ucho a ďalší na neho mieral puškou. Nadpo­ručíka odviedli. Za nejaký čas prišlo opäť prepadové komando a už naisto obklúčilo domy. V jednej chalupe zadržalo troch, resp. štyroch príslušníkov VSO.51 Ale tento záťah SS-ákov neuspokojil. Hlasne vyzý­vali, aby aj ďalšie osoby vyšli z úkrytov, lebo ináč chalupu zapália. Bola to drastická scéna. Generál Viest a Golian boli ukrytí na povale (v šope) a počúvali, čo sa vonku deje. Obaja rozumeli po nemecky. SS-áci vyšli aj na povalu, kde opakovali výzvu: „Pán generál, poďte von, lebo budeme strielať!" Vtedy sa Viest rozhodol neohrozovať životy a majetok rodiny, u ktorej našiel azyl. Vyšiel na dvor. Prepadové ko­mando reálne odhadlo, že Viest na povale nebol sám. SS-áci opäť vyšli na povalu. Po ich výstrahe z úkrytu v sene vyšiel aj Golian. SS-aci neskrývali radosť nad tým, že sa zmocnili povstaleckých generálov.
Zajatie Viesta a Goliana nebolo osihoteným aktom. Nemci zajali via­cerých príslušníkov VSO a osoby, ktoré sa do obce dostali po záťahu Sopotnickej doliny. V Pohronskom Bukovci sa do nemeckého zajatia dostal aj plukovník Karol Pekník, ale v zapätí ho zastrelili po pokuse o útek.52
Od novembra r. 1944 sa vlečie otvorená otázka, ako došlo k zajatiu Viesta a Goliana, či to bola náhoda, alebo zrada. Niektorí príslušníci VSO a iné vojenské osoby, s ktorými som hovoril, zajatie Viesta a Go­liana dávajú do súvislosti so zajatím nadporučíka v uniforme čs. dô­stojníka. Nacisti publikovali verziu, že povstaleckých generálov vraj udal podplukovník-lekár, ktorý bol židovského pôvodu. Pritom kalku­lovali, že vo verejnosti povzbudia antisemitské nálady.
Najprv k identifikácii nadporučíka. Volal sa Alexander Várady (po vojne Vajnorský), ktorý bol doktorom práv.53 Podľa autentických zá­znamov Váradyho prijali do väznice v Banskej Bystrici 3. novembra 1944. Lenže dosiaľ sa nenašiel dokument, ktorý by jednoznačne potvr­dil, že Várady pod brutálnym nátlakom uviedol, kde sa skrývajú gene­ráli Viest a Golian.54 Táto záležitosť naďalej zostáva otvorenou.
Nacisti nápadne publikovali verziu, podľa ktorej úkryt Viesta a Goliana prezradil podplukovník lekár. Pritom dobre vedeli, že Varády nie je pod­plukovník, ani lekár. Dosiaľ nikdo neidentifikoval takovéhoto dôstojní­ka.55 Bola to azda zámerná dezinformácia? O tejto verzii sa Golian zmie­nil počas výsluchov. V zápisnici je uvedené, že Golian s Viestom prišiel do domu neznámeho sedliaka s podplukovníkom-lekárom a štyrmi muž­mi. V noci zo 2. na 3. november podplukovník sa zdravotne necítil dobre a majitelia domu sa vraj obávali, aby v dome nezomrel a vydali ho nemeckým vojakom. Ďalej Golian vraj vypovedal, že podplukovník-lekár bol vypočúvaný a prezradil ich úkryt.56 Lenže Golian nebol očitým svedkom uvedzenej epizódy, lebo sa nachádzal na povale. Zrejme ide o zmanipuolvanú výpoveď podľa vôle vyšetrovateľa. Golian tiež nemohol vedieť, kto prezradil ich úkryt.
Jedno zostáva nesporne — 3. novembra 1944 Viest a Golian boli zajatí v horskej obci Pohronský Bukovec. Oboch eskortovali do Banskej Bystrice a potom do Bratislavy. Umiestili ich vo väznici Krajského súdu v Bratislave (Justičný palác) za mimoriadnych bezpečnostných opatre­ní. Pohotovostná skupina H bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služ­by v Bratislave hlásila 4. novembra 1944 na Hlavný úrad ríšskej bez­pečnosti v Berlíne:
„Generál Viest a brigádny generál Golian boli včera zajatí. Oznámenie v dnešnej večernej tlači. V priebehu očistnej akcie nemeckých oddielov na strednom Slovensku boli včera zajatí vojenskí vodcovia čechobolševic-kého banditského hnutia generál Viest a Benešom menovaný „brigádny generál" Golian."57
Generál Hôfle chcel osobne poznať svojich protivníkov, a preto si zajatých generálov nechal predviesť. Neskôr Hôfle (po vojne ako väzeň) doznal, že vystupovanie Viesta „bolo vojanské a po charakterovej stránke také, že na mňa robilo osobitný dojem a že som voči nemu cítil úctu."58 Osobne som presvedčený, že Hôfle skutočne oceňoval vojenské a cha­rakterové vlastnosti zajatého generála Viesta.
O zajatých generálov začali prejavovať záujem viacerí nacistickí po­hlavári. Veľmi iniciatívne vystupoval Karí H. Frank, ktorý sa 4. novembra 1944 v bleskovom ďalekopise obrátil na Hôfleho:

„Milý kamarát Höfle!
Ešte raz srdečné blahoželanie k novému peknému úspechu so špič­kovými veličinami a vrelá vďaka za sľúbené zbrane.
Ak ešte nebolo nič oznámené, pokladal by som za správne zajatie prísne tajiť až do vyčerpávajúceho výsluchu oboch zajatcov. Ak by sami verili, že o ich zajatí a ďalšej existencii nikto nič nevie, bolo by možné z nich primeraným tlakom viac dostať, zatiaľ čo by mohli odmietnuť vy­povedať, keby ich zajatie bolo v zahraničí známe.
Bol by som Vám, milý kamarát Hôfle, veľmi vďačný, keby ste mi oboch pokiaľ možno rýchle dodali do Prahy na vypočutie, keďže mám k dis­pozícii pre vypočutie velmi bohatý a dobrý materiál. Samozrejme, dostane­te oboch čo najrýchlejšie späť, len čo z nich všetko vymačkám."59
Citovaný ďalekopis Frank odoslal o 12,20 hod. Neskrýval svoje bru­tálne chúťky, aby z generálov všetko „vymačkal". Dostal nové nápady a 4. novembra odoslal Hôflemu ďalší ďalekopis, v ktorom uviedol:

„Milý kamarát Höfle!
Hoci nechcem prekážať Vášmu propagandisticko-politickému využi­tiu prípadu Viest — Golian, v neskoršom čase, prosím Vás, ešte raz čo najsrdečnejšie, urobte hneď všetky opatrenia, aby boli obaja zajatí izolovaní a úplno uzavretí od vonkajšieho sveta. Pokladám toto opatrenie za potrebné preto, lebo zajatí budú s najväčšou pravdepobnosťou ochot­ní — ak vôbec budú — vypovedať len vtedy, keď nebudú vôbec vedieť o verejnom oznámení ich zajatia. Najmä Viest je nanejvýš cenný politický kapitál v našich rukách vzhľadom na jeho viacročný pobyt v Londýne a jeho viactýždňový pobyt v Moskve, ako aj vzhľadom na jeho popredné postavenie po Benešovom boku v československej emigrantskej vláde. Preto treba podľa môjho názoru v záujme ríše upustiť od ďalšieho propagandistického využívania pred bezpečnostno-policajným vyčerpa­ním tohto materiálu. Ríšskemu vodcovi SS, ktorý ma vyzval, aby som k tomu zaujal stanovisko, podávam súčasne správu v tom istom zmys­le."60
Lenže o ďalšom zaobchádzaní so zajatými generálmi sa rozhodo­valo v Berlíne. Preto sa nesplnilo Frankovo želanie, aby on usmerňoval výsluchy. 9- novembra pricestoval do Bratislavy, aby sa účastnil výslu­chov Viesta a Goliana. Zo slovenskej strany s Viestom a Golianom ho­voril Tido Gašpar, ktorý im vyčítal povstanie z pozície ľudáckeho expo­nenta. Podobne aj Štefan Tiso, predseda slovenskej vlády, využil prí­ležitosť k tomu, aby „obidvom generálom ťažko vyčítal ich vierolom­nosť a veľké utrpenie, ktoré zapríčinili slovenskému národu".61 Lenže Štefan Tiso bol predsedom kolaborantskej vlády, ktorá nereprezento­vala slovenské národné záujmy a bola nástrojom okupačných orgánov.
V ľudáckych vládnych kruhoch sa pripomínalo, že slovenský vojenský súd odsúdil Viesta v jeho neprítomnosti v roku 1942 na trest smrti.62 Tiež sa uvažovalo o možnosti výmeny Viesta za generála Jozefa Turanca, ktorého väznili v Sovietskom zväze.
Medzitým padlo rozhodnutie oboch generálov eskortovať do Berlína. Dňa 10. novembra o 13. hod. previezli Viesta s Golianom autobusom pod silnou ochranou do Viedne. Potom, v ten istý deň, večerným rých­likom v osobitnom stráženom vozni oboch generálov previezli do Ber­lína.63
V Berlíne sa písala posledná kapitola života Viesta a Goliana. Vyšet­rovanie sa neobmedzilo iba na nich. Postupne do Berlína eskortovali aj ďalších exponovaných účastníkov odboja a NSP. Niekdy okolo 17. no­vembra 1944 do Berlína priviedli Krátkeho a Váradyho. Zo spomienok Váradyho-Vajnorského viem, že obaja boli spoločne eskortovaní z Bra­tislavy do Berlína.64 Po nich priviedli do Berlína aj podplukovníka Hynka Souhradu.65 V hlásení Pohotovostnej skupiny H z 9. decembra 1944 bolo uvedené, že Hlavnému úradu ríšskej bezpečnosti v Berlíne „boli odovzda­ní títo povstaleckí vodcovia": generál Viest, generál Golian, podplukovník Souhrada, major Krátky a nadporučík Várady.66 U Souhradu, Krátkeho a Váradyho označenie za vodcov povstania bolo riadne nadsadené. V spomenutej správe bola tiež informácia: „Ako vedúci povstalec bol ďalej zaistený Paulíny-Tóth, ktorý bude ešte odovzdaný hlavnému úra­du ríšskej bezpečnosti."67 Čo sa aj stalo. Napokon nacisti v bansko­bystrickej nemocnici v decembri zadržali nadporučíka Michala Petra, Viestovho pobočníka, ktorého tiež eskortovali do Berlína.68
Perzekúcia a väznenie postihlo aj viacerých príslušníkov rodín Viesta a Goliana. Golianova matka a brat Jozef zahynuli v koncentračných tá­boroch. Našťastie Golianova manželka Jarmila spolu so synom (nar. 9. 8. 1944) bola evakuovaná v Moskve.
Tiež nemožno nespomenúť, že nemecké jednotky zajali kapitána Jána Staneka. Zadržali ho 26. decembra 1944 pri Polomke. Staneka, bývalého šéfa spravodajského oddelenia MNO v Bratislave a počas SNP velite­ľa úseku pri Telgárte, po predbežných výsluchoch eskortovali do Ber­lína.
Do Berlína priviedli aj ďalších činiteľov, ktorí síce neboli účastníkmi SNP, ale ich vypočúvanie súviselo s jeho prípravami. Boli to generál Štefan Jurech, generál August Malár a dr. Imrich Karvaš.69 Vyšetrova­telia od niektorých spomenutých osôb, najmä od Staneka, zistili závaž­né fakty z príprav a priebehu povstania.70
Medzi slovenskými väzňami v Berlíne nepochybne prípadom číslo jedna bol generál Rudolf Viest. Zachované protokoly výsluchov sved­čia, že Viest sa zachoval statočne, hoci proti nemu vystupovala skú­sená svorka vyšetrovateľov. Viest svoju činnosť neľutoval, obhajoval česť armády, ktorej velil. Hoci bol ve veľmi ťažkej situácii, nestratil presvedčenie vo víťazstvo spojencov a obnovenie Československa.71 Česť generála si zachoval.
Zo spomínaných osob väzenie v Nemecku prežili a na Slovensko sa vrátili iba traja: I. Karvaš, J. Stanek a A. Várady.72 Povojnové pátranie o okolnostiach tragickej smrti povstaleckých generálov a ďalších osôb neprinieslo presvedčivé dôkazy o mieste, času a okolnostiach smrti.73 To umožnilo šírenie verzie, že Viest a Golian vojnu prežili a vraj sa dostali do sovietskeho zajatia. Táto verzia však nie je podložená viery-hodnými svedectvami ani dokumentárni. Možno ďalší výskum nemec­kých dokumentov, historikom doteraz neprístupných, prinesie viac svet­la aj o posledných dňoch generála Rudolfa Viesta a ďalších osôb.
Z toho, čo som napísal vyplýva, že generál Viest bol najvyšším po­vstaleckým činiteľom, ktorý obetoval život v boji proti fašizmu. Dote­rajšia oficiálna historiografia a publicistika tendenčné zaznávala a zne­važovala generála Viesta.74 Mŕtvy Viest sa nemôže brániť ani protestovať. 45. výročie SNP je vhodnou príležitosťou k tomu, aby sa verejne spo­chybnil deformovaný výklad o Viestovi a ďalších predstaviteľoch po­vstaleckej armády. V záujme historickej pravdy Viestovi treba dať význam­né miesto v dejinách SNP, ktoré mu právom patrí. Martýr Rudolf Viest zostáva veľkou postavou Slovenského národného povstania.



Poznámky:
  1. KOPECKÝ, V.: ČSSR a KSČ. Praha 1960, s. 353.
  2. HUSÁK, G.: Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní. Bratislava 1974, s. 403.
  3. Pravda č. 28, 11. októbra 1944.
  4. BEER, F. a kol.: Dejinná križovatka. Bratislava 1964, s. 423.
  5. RÁKOŠ, E.: Slovenské národné orgány v dokumentoch, I. Bratislava 1977, s. 77.
  6. Tamtiež, s. 79.
  7. HUSÁK, G.: Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní. Bratislava 1974, s. 402.
  8. PREČAN, V.: Slovenské národné povstanie — Dokumenty. Bratislava 1965, s. 714—715 (ďalej SNP-D).
  9. Tamtiež, s. 739—740.
  10. VHA v Prahe, fond 1. čsAS, č. 9/cll/8/13.
  11. RÁKOŠ, E.: Slovenské národné orgány v dokumentoch, I. Bratislava 1977,s. 87-68.
  12. Podľa uznesenia Predsedníctva SNR z 23. 10. 1944 ako spolupracovníci delegá­cie SNR boli menovaní: Peter Zaťko, Ivan Štefánik, Mikuláš Styk, Tomáš Tva-rožek, Josef Šoltézs, Felix Vašečka a Michal Faltan.
  13. PREČAN, V.: SNP-D, s. 755.
  14. Tamtiež, s. 986.
  15. Tamtiež, s. 986. Pozri tiež PRIKRYL, V.: Pokračujte v horách. Praha 1947, s. 82.
  16. BA Koblenz, R-70 Slowakel/113. .
  17. Zborník úvah a osobných spomienok o Slovenskom národnom povstaní. To-ronto 1976, s. 170. Odcitoval som zo spomienok J. Beharku, ktorý bol svedkom spomenutého rozhovoru. Husák však uvádza: „Golian prišiel o tom referovať na zasadnutie Predsedníctva Slovenskej národnej rady; nevyslovil svoj názor, žiadal iba rozhodnutie. Nikto o kapitulácii ani len neuvažoval. Go­lian sa nakonec pýtal, čo má Hóflemu odpovedať. Povedali sme mu, aby mu odpovedal tak, ako zvyknú odpovedať slovenskí sedliaci dakomu, na koho sú nahnevaní: o zadnej časti tela." Pozri HUSAK, G.: Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní. Bratislava 1974, s. 531. V skutočnosti vtedy už Predsed­níctvo SNR v Banskej Bystrici nezasadalo...
  18. PRECAN, V.: SNP-D, s. 920. Hôflem spomenutý SS-obersturmbannfuhrer bol pravdepodobne Hans Kettgen.
  19. Podľa spomienok dôstojníka 2. čs. paradesantnej brigády O. Taláška: „Mojím úkolem bylo držet Slakovou do 03.00 hod. ráno dne 27. 10. a potom ustoupit Jako poslední smérem na Banskou Bystricu — Sv. Jakub." Spomienky O. Ta­láška vo vlastníctve autora.
  20. H. Kettgen bol okázalé vyznamenaný rytierskym krížom Železného kríža ako veliteľ jednotky SS, ktorá okupovala B. Bystricu. Kettgen desať rokov po voj­ne sa stal dôstojníkom Bundeswehru. V hodnosti plukovníka r. 1973 odišiel do penzie a r. 1980 zomrel. Pozri Slovák, roč. XXVII. č. 50 z 1. marca 1945; CHŇOUPEK, B.: Lámanie pečatí. Bratislava 1984, s. 519.
  21. Nad Tatrou sa blýska. Praha — Bratislava 1946, s. 177.
  22. PREČAN, V.: SNP-D, s. 774.
  23. Nad Tatrou sa blýska. Praha — Bratislava 1946, s. 155.
  24. ČAJAK, J.: Po stopách generála Viesta. Bratislava 1947, s. 26.
  25. PREČAN, V.: SNP-D, s. 782.
  26. Tamtiež.
  27. Dejiny Slovenského národného povstania 1944. Sv. 2. Bratislava 1984, s. 407.
  28. Tamtiež. Autorom citovaných „trvalých hodnôt" je Viliam Plevza, ktorý už predtým o Viestovi publikoval: „Skoro ráno 28. októbra Viest a Golian opustil štáb, keď predtým stratili kontrolu nad takmer 40 000 vojakmi a dôstojníkmi, ktorí mali spolu s partizánmi brániť nové politické a vojenské centrum po­vstania. Viest však stačil vydať posledný rozkaz, podľa ktorého rozpustil ar­mádu, Jej príslušníkov zbavil prísahy a v podstate nechal ich samých rozhod­núť sa, či chcú, alebo nechcú ďalej bojovať. Odmietol spojiť sa s partizán­skym štábom a na vlastnú päsť pod ochranou vysokoškolského strážneho oddielu sa vydal smerom na Bukovec, kde ho nacisti spolu s generálom Go­lianom chytili a neskôr v Berlíne popravili." Pozri PLEVZA, V.: Trvalé hodno­ty. II. zväzok. Bratislava 1976, s. 63.
  29. HUSÁK, G.: Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní. Bratislava 1974, s. 535.
  30. Dejiny Slovenského národného povstania 1944. Zv. 4. Bratislava 1984, s. 104.
  31. KRÁL, V.: Osvobození Československa. Praha 1975, s. 189.
  32. Tamtiež, s. 190.
  33. PREČAN, V.: SNP-D, s. 1031.
  34. ASMOLOV, A.: Front v tyle Wehrmachtu. Bratislava 1980, s. 355.
  35. Tamtiež.
  36. HUSÁK, G.: Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní. Bratislava 1974, s. 540. Husák ešte počas vojny, v správe z 5. 2. 1945 o Viestovi na Donovaloch o. I. uviedol: „Slabý človek, bolo mi ho lúto." Pozri PREČAN, V.: SNP-D, s. 974.
  37. G. Husák patril medzi tých, ktorí nevydržali v horách. Azyl našiel najprv u L. Bortela na evangelickej fare v Hornej Lehote a potom v Zemberovciach. Tak­to však úplne vypadol z vedenia odboja na okupovanom území.
  38. Zborník úvah a osobných spomienok o Slovenskom národnom povstaní To-ronto 1976, s. t69.
  39. R. Viest v deníku, ktorý počas vojny písal v Londýne, urobil záznamy o zdra­votných problémoch s nohou (trombóza). Deník vlastní jeho synovec, Dušan Viest. Treba prihliadať aj na Viestov vek, mal 54 rokov (nar. 24. 9. 1890 v Re­vúcej).
  40. PREČAN, V.: SNP-D, s. 989.
  41. CHOVAN, J.: Vysokoškolský strážny oddiel. Bratislava 1969, s. 32.
  42. RÍS, J. V.: Na Prašivú sa dívam. Banská Bystrica 1965, s. 139.
  43. CHOVAN, J.; Vysokoškolský strážny oddiel. Bratislava 1969, s. 32.
  44. Tamtiež, s. 33.
  45. M. Cambel (1901—1958) sa dostal do zajatia 2. 11. 1944. Do väznice v B. Bystrici ho prijali 3. 11. 1944.Cambala po výsluchoch odvliekli do zajateckého tábora v Altenburgu.
  46. V Kmeňovej knihe zaistencov vo väznici Krajského súdu v B. Bystrici má J. Krátky ako dátum prijatia uvedený 3. 11. 1944.
  47. V Kmeňovej knihe zaistencov vo väznici Krajského súdu v B. Bystrici je uve­dený 3. 11.1944 ako deň prijatia do väznice.
  48. V AVEO v Trnave u oboch v kmeňových listoch Je uvedený dátum smrti 31. 10. 1944 podľa výpovede S. KoSinu. Telesné pozostatky Bíroša a Vaňuru exhumovali z lokality Bahníky v Sopotnickej doline v septembri 1945. Vaňuru pochovali v Brne, Bíroša v Likavke. Pozri Čas, roč. II. č. 132 z 1. októbra 1945.
  49. Š. Košina po vojne vypovedal o osude skupiny Manganese. Podľa jeho sve­dectva Bíroš a Vaňura boli zastrelení 31. 10. 1944. Pozri SÚA v Prahe, č. CH--37-334-3. Lenže z chronológie udalostí je zrejmé, že k tragédii došlo až 2. 11. 1944.
  50. SOBA v Bratislave, fond OĽS Bratislava, č. 100/1948. Citovanú správu v bra­tislavskom rozhlase 8. 11. 1944 prečítal hlásateľ Michal Belák (1920—1981), po vojne známy ako herec a spevák.
  51. Peter Zyl, jeden zo zajatých príslušníkov VSO, v liste z 22. 5. 1989 mi uviedol, že v chalupe „boli sme štyria a v tej dobe som ešte nevedel, že gen. Viest a Golian sú v tom istom dome." Podľa zistenia J. Chovaná v chalupe boli traja príslušníci VSO.
  52. K. Pekník (nar. 1900) padol 3. 11. 1944 počas prepadu Pohronského Bukovca. Uvedený deň možno akceptovať podľa chronológie udalostí a tiež z nemec­kých dokumentov. V literatúre sa uvádza dátum smrti 1.11. 1944, lenže vtedy sa Pekník nenachádzal v Pohronskom Bukovci. Vo Witiskovom hlásení zo 4. 11. je zmienka: „Náčelník generálneho štábu povstalcov plukovník gšt. Pekník padol." Pozri PREČAN, V.: Slovenské národné povstanie — Nemcia Slovensko. Bratislava 1971, s. 661 (ďalej SNP-NaS).
  53. A. Várady-Vajnorský (1907—1979) pochádzal z Lučenca. Ako príslušník ma­ďarskej armády sa dostal na východnom fronte do sovietskeho zajatia, kde sa hlásil za čs. občana a ako taký v r. 1943 vstúpil do čs. vojenskej jednotky v ZSSR. S 2. čs. paradesantnou brigádou prišiel na povstalecké územie.
  54. Dvakrát som hovoril s A. Váradym-Vajnorským (bol advokátom v Bratislave) na tému jeho zajatia. Na priame otázky som dostal vyhýbavé odpovede. Nechcel mi uviesť miesto a okolnosti zajatia. Ale ochotne mi rozprával ako sa vo Sv. Ondreji zoznámil s Jaroslavom Krátkym, kde sa ocitli ako väzni v jednej pivnici, ktorá bola improvizovanou celou pre zadržané osoby.
  55. V kmeňovej knihe zaistencov Krajského súdu v B. Bystrici je záznam, že 3. 11. 1944 bol do väznice prijatý podplukovník MUDr. Štefan Darvai (po vojne Darvaš), nar. 13. 3. 1909 v Hrádku. U menovaného je uvedené rím.-kat. nábožen­stvo. Nepodarilo sa ml zistiť, kde a za akých okolností sa dostal do zajatia.
  56. Národní politika z Golianovej výpovede citovala: „Generál Viest, jmenovaný podplukovník a Já, jakož i čtyři vojaci Jsme prchali lesem. U neznámeho sedláka jsme spali na senfku až do 13 hodin 3. listopadu 1944. Jmenovaní čtyŕl vojaci opatrili zatím od vesnických obyvatelú civilní šaty, které Jsme oblékkli. V noci z 2. na 3. listopadu se židovskému podplukovníkovi udělalo velmi špatně a poněvadž slovenští domáci lidé méli strach, že zemře, odevzdali ho nemeckým vojákum, aby si ušetřili nepríjemnosti. U nemecké jednotky byl žid vyslýchán a prozradil náš úkryt." Pozri Národní politika roč. LXIH, C. 84 z 8. apríla 1945.
  57. PREČAN, V.: SNP-NaS, s. 377.
  58. PREČAN, V.: SNP-D, 1100. H. Hôfle (1898) po vojne Spojencami bol vydaný čs. úradom. Národný súd v Bratislave ho odsúdil na trest smrti.
  59. PREČAN, V.: SNP-NaS, s. 376.
  60. Tamtiež, s. 378.
  61. Tamtiež, s. 663. Witiskovo hlásenie zo 7. 11. 1944.
  62. R. Viesta v r. 1939 prijali do slovenské armády. 29. 8. 1939 služobne z Bratis­lavy odcestoval do Budapešti (slov.-maď. delimitačná komisia). Služobnú cestu využil na odchod do emigrácie. 3. 9. 1939 z Budapešti odišiel do Bukurešti a odtiaľ cez Juhosláviu do Paríža, kde pricestoval 15. 9. 1939. Viest vo Fran­cúzsku a od r. 1940 v Anglicku patril medzi čelných predstaviteľov čs. zahra­ničného odboja. Za túto činnosť ho ľud'ácky režim v neprítomnosti odsúdil na trest smrti.
  63. NAUS, T 175-554. Witiskovo hlásenie z 9. a 10. 11. 1944. Podľa povojnovej vý­povede H. Höfleho: „Ako sprievodné komando bola určená čata vojakov Wehr-machtu. Transport išiel z Bratislavy do Viedne autobusom, z Viedne bol ob­jednaný vozeň 2. triedy, ktorý sa mal pripojiť na normálny rýchlik. Veliteľa a mužov sprievodného komanda som ešte raz osobne na väzenskom dvore — Viest stál vedľa — upozornil na korektné a slušné chovanie a držanie voči generálom (použil som výslovne tento výraz). Veliteľ bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby Witiska bol taktiež prítomný. Súhlasil s mojím vojenským postojom voči generálom a povedal, že sa z toho sám teší ako bývalý c k dôstojník." Pozri PREČAN, V.: SNP-D, s. 1105.
  64. J. Krátkeho a A. Váradyho z väznice v Banskej Bystrici nacisti prevzali 9. 11. 1944 a oboch spoločne eskortovali do Bratislavy, kde ich uväznili vo väznici Krajského súdu.
  65. H. Souhradu (1900—1945) nemecká bezpečnostná polícia z Banské Bystrice prevzala 21.11. 1944. Souhrada 7. 10. 1944 priletel na Tri duby ako osobitný vojenský pozorovateľ prezidenta E. Beneša. Na povstaleckom území prevzal ve­lenie nad ženijným vojskom.
  66. PREČAN, V.: SNP-D, s. 862—863; PREČAN, V.: SNP-NaS, s. 457
  67. PREČAN, V.: SNP-D, s. 863; PREČAN, V.: SNP-NaS, s. 457. V. Paulíny (1877—1945) bez priezviska Tóth, za povstania člen SNR a povereník financí, kon­com októbra ustúpil s povstalcami do hôr, ale vrátil sa do okupovanej B. By­strice, kde ho 14. 11. 1944 zatkla nemecká bezpečnostná polícia. Pozri SOBA v Bratislave, fond ŠZB, č. 4935—1944.
  68. M. Petro (1916—1945) spolu s kpt. J. Nálepkom 15. 5. 1943 prešiel k soviet­skym partizánom. V novembri 1943 odišiel k čs. vojsku v ZSSR. Po príchode Viesta do Moskvy sa stal jeho pobočníkom.
  69. A. Malára zatkli 31. 8. 1944 v Prešove, I. Karvaša 3. 9. 1944 v Bratislave a S Jurecha 6. 9. 1944 taktiež v Bratislave.
  70. J. Stanek (nar. 1909) spontánne vypovedal. Rozsiahla zápisnica, ktorú s ním spísali v Berlíne, bola po vojne predmetom záujmu čs. vojenských a bezpečnostných orgánov. Stanek vypovedal toľko a tak, že vyšetrovatelia sa dozvedeli významné fakta z povstania. Podľa jeho výpovede mohli tiež zamerať výsluchy iných osob. "Železný kapitán" z bojov pri Telgárte si zachraňoval a zachránil život.
  71. Časť textov z výsluchov Viesta a Goliana publikoval Bohusiav Chňoupek r. 1966. Pozri Predvoj, roč. II, č. 35, s. 36, 37, 38.
  72. A. Váradyho 29. 12. 1944 z Berlína presunuli do zajatackého tábora v Jakobsthal pri Drážd'anoch. I Karvaša a J. Staneka po skončení výsluchov eskor­tovali do tábora tzv. prominentných väzňov. Nacisti ich mali ako rezervu (ko­runných svedkov) pri vyšetrovaní, či aj prezident J. Tiso konšpiroval s Čatlošom atď.
  73. V literatúre sú publikované rozdielne údaje o smrti Viesta a Goliana. Dokonca sa tvrdí, že ich popravili na základe súdneho rozsudku. Pozri Dejiny Slovenské­ho národného povstania 1944, Zv. 5. Bratislava 1984, s. 138 a 592. Aj v Slo­venskom biografickom slovníku, zv. II, o Golianovi sa tvrdí, že ho odsúdili na smrt. Lenže toto tvrdenie sa neopiera o súdny rozsudok.
  74. Za tohto stavu najnovšie dejiny nám nepripomínajú pomníky „ani vojenských vodcov Slovenského národného povstania generálov Viesta a Goliana." Pozri Pravda, roč. 70, č. 121 z 25. mája 1989. Iba Rudolf Viest má pamätnú tabuľu v Košiciach.

Pôvodne uverejnené v samizdatovom sborniku Historické studie, č. 25, roč. 12, červenec 1989, Praha, s. 53—71.
 
 

Posledné čítané / Legutóbb olvasott / Last seen:
03:23:43 Zomrel slovenský historik Jozef Jablonický / Meghalt Jozef Jablonický slovák történész [2012-12-13; 6,169 x]
03:23:03 Historické názvy novozámockých ulíc / Történelmi utcanevek Érsekújvárban [2012-11-27; 11,145 x]
03:22:25 Nové Zámky pred 30-mi rokmi / Érsekújvár 30 évvel ezelőtt [2014-04-02; 5,095 x]
03:21:46 Kde dostanete odmenu 1600 EUR po troch odpracovaných mesiacoch? No predsa na radnici v Nových Zámkoc... [2019-11-22; 5,187 x]
03:21:06 Egy csésze kávé: mai címlaplányunk Zsiga Melinda fitnesz modell, boksz királynő és a Főiskolák Szépe... [2015-08-09; 12,428 x]
03:20:24 Archív okresných novín Chýrnik od r. 2008 [2013-04-13; 7,565 x]
03:19:40 Ako by sa to robiť nemalo - obnova povrchov mestských komunikácií [2022-07-10; 1,563 x]
03:18:58 Otvorený list hlavnému kontrolórovi Mesta Nové Zámky Ing. Štefanovi Rovňaníkovi [2018-09-26; 8,170 x]
03:18:27 Doba uťahovania opaskov? Ako pre koho... [2021-02-25; 2,845 x]
03:18:17 Érsekújvár és Vidéke, Érsekújvár és Magyar Vidéke, Slovenský Juh bibliográfiája [2010-12-12; 14,454 x]
03:17:35 Posledné zastupiteľstvo, síce bez sĺz ale s vybičovanými emóciami... [2018-09-06; 2,985 x]
03:16:52 Finále privatizačného príbehu a.s. Elektrosvit Nové Zámky [2013-05-27; 10,148 x]
03:16:10 Krátka správa o krátkej pamäti. Zastupiteľstvo rokovalo viac ako dve hodiny, budúcnosť hotela je via... [2020-05-29; 3,178 x]
03:15:29 Kniha týždňa: Peter Šoltés, Premeny slovenskej/uhorskej spoločnosti od Jozefinizmu po revolúciu 1848... [2022-02-13; 1,473 x]
03:15:07 Signatári petícií ako univerzálni vinníci za neúspechy novozámockej samosprávy... [2020-01-29; 2,805 x]
03:14:50 Článok na AKTUALITY.SK o bizarnej stavbe Hotela Gbelce. V pozadí majú byť mnohomiliónové daňové podv... [2019-05-13; 1,805 x]
03:14:08 Správa zo zastupiteľstva poznačeného Corona krízou... [2020-05-20; 3,086 x]
03:13:39 Ako byť aktívnym občanom v Nových Zámkoch? Diskusia v Hollywood Café v Kine Mier v stredu o 18:00... [2024-03-26; 441 x]
03:13:28 Obyvatelia Jeruzalemskej a Pažitnej sú v strehu...  [2022-01-30; 1,675 x]
03:12:46 Az Érsekújvárból 1947-ben elűzött és kitelepített lakosok névsora / Menný zoznam Novozámčanov vyhnan... [2012-11-07; 14,090 x]
03:12:07 Krátka správa zo zasadnutia zastupiteľstva... [2020-12-17; 1,930 x]
03:11:47 Primátor potajomky opäť povolil prekládku sietí pri Gymnáziu - obyvatelia Gogoľovej ul. sa mobilizuj... [2022-06-28; 1,544 x]
03:11:23 Egy csésze kávé: Omotunde Komolafe úrral a "Miss Afro Hungary" szépségverseny szervezőjevel [2014-02-07; 6,875 x]
03:10:55 Podporuje primátor gambling? [2019-09-18; 2,939 x]
03:10:38 Ludo, egy hontalan idegenlégiós [2023-01-14; 1,297 x]
03:09:55 ppl. v.v. Štefan Zupko: Dni, keď z oblohy padala smrť. Bombardovanie Nových Zámkov 7. a 14. októbra ... [2013-03-10; 13,777 x]
03:09:11 Aký domov pre seniorov?! Obyvatelia Jeruzalemskej ulice bijú na poplach [2022-01-19; 1,852 x]
03:09:08 Riaditeľ Novovitalu si z peňazí daňových poplatníkov kúpil teréniak ako sa patrí... [2019-06-28; 3,653 x]
03:08:28 Dr.Valent má pocit, že utrpelo jeho dobré meno... [2020-04-03; 3,460 x]
03:07:44 Ešte raz o hrdom Novozámčanovi, ktorý sa súdil o svoje topánky... [2023-07-25; 1,107 x]
03:06:17 Cimlaplány: Vigmann Bernadett, a Miss Universe Hungary 2016-os szépségverseny résztvevője [2023-07-03; 1,398 x]
03:05:32 A horvátjárfalui férfikar koncertje és CD-bemutatója [2022-11-26; 763 x]
03:04:48 Covid-Necovid, realitný biznis s mestským majetkom šľape... [2020-11-02; 2,909 x]
03:04:05 A "Sárai Zoltán" rendőrségi dosszié / Policajný spis "Zoltán Sárai" [2013-04-29; 11,029 x]
03:01:51 Od smrti Alberta Apponyiho uplynulo 80 rokov [2013-09-24; 3,455 x]
03:00:10 Hviezdy a outsideri, alebo: Školské rady len pre lojálnych? [2019-08-14; 2,134 x]
02:59:43 Prejavy na podporu RTVS a slobody slova na 5. protestnom zhromaždení v Nových Zámkoch [2024-03-21; 633 x]
02:56:49 Egy csésze kávé Jankai Béla előadóművésszel, zeneszerzővel [2013-09-01; 8,171 x]
02:56:03 Trošičku sme to prekombinovali..., alebo záhady okolo pani Hozlárovej... [2019-07-16; 3,975 x]
02:55:18 Vo štvrtok o 18.00 občianske zhromaždenie My nikam neodchádzame [2024-01-22; 583 x]
02:54:31 Vnútroblok sídliska Bašty sa revitalizovať nebude. Prednostkino vysvetlenie: vzhľadom k tomu že konč... [2024-01-22; 1,055 x]
02:54:26 Spoznajte históriu a súčasnosť Nových Zámkov prostredníctvom jedinečnej mapy [2024-03-29; 335 x]
02:53:43 Pred rokom bola na náš portál podaná žaloba p. Martinku a fy Limestone v kauze Mestská skládka... [2023-12-27; 473 x]
02:52:56 Obyvatelia panelákov dostali vyúčtovanie od Bytkomfortu za dodávku tepla v roku 2022. Nárast činil 4... [2023-05-27; 2,357 x]
02:52:11 Kniha týždňa: Ján Lukačka a kol., Chronológia starších slovenských dejín, Prodama Brat. 2008... [2021-02-19; 2,853 x]
02:50:38 Zápisnica z návštevy ved. odboru živ. prostredia OÚ na novozámockej mestskej skládke dňa 15.02.2022... [2022-10-06; 1,296 x]
02:48:00 Nová Kasárenská tesne pred štartom [2020-07-11; 3,130 x]
02:47:09 Kniha týždňa: Transart Communication Performance & Multimedia Art Studio erté 1987 - 200... [2010-08-23; 3,532 x]
02:44:58 Historik telom a dušou - Ľudovít Gróf / Történész szívvel lélekkel - Gróf Lajos [2023-05-13; 1,037 x]
02:43:23 História populačného alarmizmu [2023-11-26; 743 x]

The index.php: SIZE[b]: 29,969 MODIFIED: 2024.01.09 22:06:48.MD5: a96b9c14c093fe1384de07847e3e01bc STATUS: FALSE  This window is : x