Na čele Československej presídľovacej komisie stál vládny zmocnenec Dr. Daniel Okáli, v jej štruktúrach pracovalo spočiatku 314 zamestnancov, ktorých počet postupne narástol na 765. 1/3 z nich pracovala v centrále, zbytok v v 17 oblastných úradovniach.
O činnosti presídľovacej komisie referoval na schôdti SNR 14. mája 1946 jej člen a súčasne poslanec SNR Andrej Žiak.
Slabé výsledky prvých týždňov náboru primäli ministra zahr. vecí dr. Clementisa 3. apríla poslať nótu Britom s požiadavkou na jednostranný transfer dodatočných 200 tisíc Maďarov zo Slovenska. Rovnaké kroky podnikala čsl. diplomacia aj voči ďalším spojencom. 23. apríla Clementis napísal list svojmu maďarskému proťajškovi Gyöngyössimu v ktorom mu oznámil, že čsl. vláda je rozhodnutá ďalej znižovať počet Maďarov v krajine, a tých ktorých sa nepodarí vymeniť bude riešiť reslovakizáciou a jednostranným vysídlením na rámec medzištátnej dohody.
Súčasne s týmto započali v štruktúrach ČSPK i úvahy o možnosti povinného vysídlenia Slovákov z Maďarska, t.j. uplatnenia rovnakej metódy "bielych lístkov" ako na Slovensku proti Maďarom. Od júla sa začínajú v článkoch týždenníka Sloboda, hlavného orgánu ČSPK v Budapešti, objavovať zmienky o potrebe "povinnej", alebo "nútenej" výmeny.
Sloboda 17. júla 1946
V júli 1946 vyšiel aj článok funkcionára evanjelickej cirkvy na Slovensku Júliusa Dérera vo vnútricirkevnom periodiku
"Stráž na Sione", kde sumarizoval svoje poznatky z práce v ČSPK a súčasne sa zamýśľal, ako by sa dali vyprovokovať pogromy, ktoré by z Maďarska vypudili Slovákov odmietajúcich sa presídliť dobrovoľne. Ide azda o najzávažnejšie svedectvo morálneho stavu slovenskej spoločnostia a jej čelných predstaviteľov tých čias.
Stráž na Sione, č. 13-14/1946
Požiadavku povinnej výmeny naplno artikuloval celoštátny kongres Antifašistického frontu Slovákov v Maďarsku (AFS) konaný 27. a 28. júla 1946. Apely adresoval mierovej konferencii v Paríži, ktorá mala prinútiť Maďarsko začať nútene vysídľovať Slovákov z krajiny. Tieto snahy skončili neúspechom, a až na prejav sovietskeho delegáta Vyšinského v Paríži 21. sept. 1946, nenašli podporu u spojencov. Podľa svedectva mnohých presídlencov ale vieme, že presídlili práve na základe podobných hrozieb v očakávaní, že po dobrovoľnej fáze presídlenia, bude nasledovať nútená za oveľa nevýhodnejších podmienok...
Sloboda 3. augusta 1946
Téma núteného presídlenia naďalej rezonovala na stránkach týždenníka Sloboda, 17. augusta 1946 ňou končil svoje pojednávanie známy odborník na demografiu, univerzitný profesor Dr. Ján Svetoň.
Sloboda 17. augusta 1946
Proti požiadavkám na povinnú výmenu obyvateľstva sa začali búriť dotknutí obyvatelia slovenských enkláv, ktorí sa neželali zúčastniť na presídľovacej akcii. Jedna z protestných akcií sa zobrazila i v krivom zrkadle spravodajstva týždenníka Sloboda. Vo vystupňovanej atmosfére sa radikalizoval aj verejný diskurz a funkcionári AFS snažiaci sa o násilné prinavrátenie dolnozemských Slovákov "ku svojmu národu" sa dostali do paľby vlastných.
Sloboda 28. augusta 1946
Sloboda 26. októbra 1946
Po ukončení parížskej konferencie sa stalo zrejmým, že pokusy o "nútenú" či "povinnú" výmenu obyvateľstva neuspeli a Maďarsko sa nepodarilo prinútiť ani k tomu, aby prijalo dodatočný kontingent Maďarov z južného Slovenska a ani k tomu, aby recipročne vyháňalo Slovákov zo svojich domovov v Maďarsku. Funkcionárom AFS zostali iba nepriame nástroje na nábor presídlencov - strašenie Maďarmi, ktorí prídu zo Slovenska a budú sa mstiť na zostavších Slovákoch, alebo vábením skvelými výhliadkami v novej vlasti, o ktorých referovali čerstvo presídlení rodáci.
 |
 |
| Sloboda 7. februára 1947 |
Sloboda 30. mája 1947 |
Pozornosti toho, kto vedel čítať medzi riadkami neušlo, že v reportáži z Dolných Salíb sa spomína stavba pokrytá črepom, chlievy a ovocné stromy vo dvore. Práve v Dolných Salibách (Alsószeli) sa stalo, že gazdovia nútení opustiť svoje domovy, pred odchodom demontovali strechy domov, rozoberali chlievy a vyrúbali stromy na svojich pozemkoch...
Oto Psenak 
13-12-17 
3,902 
Dohodu o výmene obyvateľstva, vynútenú deportáciami Maďarov do Čiech, podpísali zástupcovia Maďarska a Československa v Budapešti 27. februára 1946. Slovenská národná rada rokovala o výmene obyvateľstva 26. februára, keď prijala aj Ohlas k Slovákom v Maďarsku.
