Manžel sa rozhodol presťahovať sa do Nových Zámkov, kde bolo niekoľko detí v rodine v Marcelkinom veku. Ničomu som nerozumela a v tú chvíľu mi to bolo jedno.
 
V Nových Zámkoch bola sovietska posádka, ktorej velitelia a dôstojníci boli ubytovaní blízko námestia v trojposchodovej novostavbe na Štúrovej ulici. Len čo sa od našich orgánov dozvedeli, v akej sme situácii, ihneď nám uvoľnili jeden z trojizbových bytov na treťom poschodí. Ked som naznačila, že by som rada prijala byt o poschodie nižšie, veliteľ s manželkou Zojou si dali tú námahu, že byt na treťom poschodí si dali do poriadku a svoj nám dali k dispozícii. A už 16. decembra 1976 som znova opúšťala svoje ďalšie milé pracovisko a sťahovali sme sa do Nových Zámkov.

Keď manžel išiel prihlásiť byt na Bytový podnik, stretol sa tam s riaditeľom Ladislavom Žilinským. Odkázal mi,

že ak nemám zatiaľ vo výhľade žiadne zamestnanie, prijme ma. Do dnešného dňa mu v duchu neraz ďakujem, že mi po takej hroznej tragédii pomohol napriek tomu, že ma nepoznal a nič o mne nevedel. Veď sama som si uvedomovala len tú chvíľu, v ktorej som sa práve nachádzala. A to, čo príde zajtra, som netušila.

Bola som duševne i fyzicky už taká unavená, že som nebola schopná nastúpiť do zamestnania. Lekár ma uznal práceneschopnou z celkovej vyčerpanosti. Manžel ostal pracovať v Piešťanoch s tým, že bude dochádzať.
 

Kniha a jej autorka Margaréta Cervanová

Blížili sa Vianoce bez Ľudky, na ktorých prežitie sa bolo treba duševne pripraviť, veď je tu Marcelka. Ale aké čaro sa dá vykúzliť z takého utrpenia? Čo-to som priniesla z obchodu na prípravu akejsi večere, lebo ani jej podobu som si v tomto čase nevedela predstaviť. A darčeky? Tie boli v našej situácii zbytočné.

24. decembra 1976 nám napojili telefónnu linku do bytu, ktorá nám dala trochu istoty. Vianoce sme prežili, ale len veľmi ťažko.

Bol 6. február 1977. Kriminálka v Bratislave nám do tohto dňa neposkytla možnosť porovnať Ľudkino písmo s obálkou a kartičkami. Manžel sa rozhodol v tento deň zavolať z domu pánovi Imriškovi a opäť ich urgoval. Oneskorenie odôvodnili znovu s tým, že príslušník, ktorý ich má u seba, je z Trenčína a je práceneschopný. Manžel si zároveň žiadal vypočuť aj pani Makovičovú z Piešťan a tiež súhlas, aby som sa mohla zúčastniť aj ja. On súhlasil a určil stretnutie v byte pani Makovičovej v Piešťanoch na 8. februára 1977 o 9.00 hodine.

Keď prišli dvaja vyšetrovatelia kriminálky, ja som ich už u pani Makovičovej čakala. Vzala som so sebou kartičku s telefónnym číslom, ktorú dala Bachledová manželovi, tiež vzor paličkového i písaného Ľudkinho písma.

Jeden z nich mi v rýchlosti ukázal obálku, na ktorej bola napísaná adresa Dany Miezgovej. Na prvý pohľad bolo jasné, že adresu na obálku nepísala Ľudka. Priložila som obálku s adresou Richarda Veselého, ktorú písala Ľudka, a poukazovala som na rozdielne ťahy písma. Tvrdila som, že písmo na obálke nie je totožné s písmom Ľudky a navrhla som navštíviť grafológa. Vtedy mi príslušník vzal obálku z rúk, arogantne a doslova mi povedal: „A je to jej písmo.“ Znova som tvrdila, že nie je. Aby mi ukázal kartičky, musela som ho osobitne vyzvať. Priložila som kartičku od Bachledovej, kartička, ako aj písmo na nich sú úplne totožné. Čo sa týka napísaného textu, niektoré ťahy písma akoby sa podobali Ľudkinmu rukopisu, ale ja som v nich videla len napodobeninu. Pod akoby Ľudkin podpis, ktorý je veľmi ľahko napodobiteľný, je dopísané „bývame spolu“. Aj toto písmo s kartičkou zaslanou Miezgovej je úplne totožné s písmom na kartičke od Bachledovej.

Vyšetrovatelia išli aj za manželom na pracovisko. Napriek tomu, že vtedy ešte nevedel o mojich postrehoch a názoroch, úplne sa s nimi stotožnil.  

Zároveň navštívili aj Bachledovú. Tá okamžite pochopila, o čo ide, a tvrdila im, že kartičku písali spolu s Ľudou. Veď kto jej to môže vyvrátiť?  

---

 
 

PODIVNÝ VYŠETROVATEĽ

Moje zdravie sa ako-tak ustálilo, prišiel čas niekde sa zamestnať. Nezabudla som na odkaz riaditeľa Bytového podniku - pána Ladislava Žilinského. Prijal ma na oddelenie nájomného, moje pracovné zaradenie bolo zaujímavé a kolektív veľmi príjemný. Do práce som chodila veľmi rada. Napriek všetkému som ani na okamih nezabudla na svoje rozhodnutie urobiť všetko pre to, aby som spoznala vrahov a dôvod, prečo mi moje drahé dieťa takým krutým spôsobom zmárnili. V podvedomí som zachytávala každý, aj ten najmenší šum týkajúci sa Ľud- ky. Z Bratislavy z internátu v Mlynskej doline som dostávala správy, čo sa tam deje, veď o vražde Ľudmily Cervanovej sa neprestávalo hovoriť. Napríklad aj to, že vrahov je veľa, ale ich rodiny majú zázemie a vyšetrovanie sa komplikuje.

Manžel prestal chodiť domov a z dôveryhodných zdrojov z Piešťan som sa dozvedela, že ho po morálnej stránke hodnotia ako labilného. Domov posielal už len časť zo svojho príjmu. V byte sa začali hromadiť rôzne nezmyselné telefonáty, ktoré naháňali strach. Sovietski dôstojníci s rodinami opustili naše územie a v celej bytovke sme s Marcelkou zostali bývať samy.

Jedného dňa o 21.30 hodine odišla od nás sestra s dvoma deťmi, keď sa na chodbe stretla s mužom, ktorý vraj mal namierené k nám. Nechcela nás tam nechať samy, a tak sa s deťmi vrátila späť. Striaslo ma, keď som si náhle pomyslela, čo by som bola urobila, keby po ich odchode v takú neskorú hodinu bol u nás zazvonil tento muž.

Predstavil sa nám ako Ivan Solčiansky, ktorý je vraj vyčlenený od bratislavskej skupiny vyšetrovateľov pre Ľudkin prípad. Odišiel od nás o 1.00 hodine po polnoci. Neverila som mu, veď kto by si už len dovolil prísť k niekomu neohlásený v takú neskorú večernú hodinu, odísť po polnoci a pritom nebrať ohľad na deti, ktoré ráno musia vstávať do školy.

Keď bola Marcelka sama doma, bála sa zdvihnúť telefón, bála sa ráno vyjsť z bytu a rovnako prichádzať zo školy domov. Mnohokrát nás odprevádzala domov rodina, aby sme spolu prekontrolovali celý byt.

Pustila som sa tiež do boja o návrat otca svojich detí, veď mŕtvej treba zachovať úctu a dobré meno, aké si skutočne zasluhuje, a druhej trinásťročnej dcére som chcela zabezpečiť potrebnú ochranu. Sama som sa vzdala aj tých najmenších nárokov na život.

Jedného dňa som po príchode z práce zistila, že Marcelka ešte nie je zo školy doma. Celá prestrašená som volala jej spolužiačke, či o nej niečo nevie. Dozvedela som sa, že v predchádzajúci deň si od nej požičala sto korún a dnes nebola v škole. Ona o nej vraj nič viac nevedela. Bola som už celkom zúfalá. Večer prišla domov s tým, že sa bola v Piešťanoch presvedčiť, či to, čo sa dozvedáme o jej ockovi, je pravda. Čakala ho, keď mal odísť z práce, a hľadala ho po Piešťanoch, ale sa s ním nestretla.

Na jar 1977 som dostala prvé predvolanie na rozvodové konanie. A keďže som ho nerešpektovala, prichádzali ďalšie s hrozbou, že keď sa nedostavím, bude mi uložená päťstokorunová pokuta.

Príslušníkom Federálneho ministerstva národnej obrany manžel povedal, že z iniciatívy JUDr. Čontošovej z Nových Zámkov ho k tomu kroku naviedol aj nejaký doktor Sabad z Piešťan. Neskôr bol za svoj morálny úpadok uvoľnený z armády.

Do úradu, kde som pracovala, mal prístup každý^lastník štátneho bytu v meste. Viedla sa tu evidencia bytov, výpočty nájomného, rôzne zmeny v rodinách, výmeny bytov, pridelenie nových bytov, výpočty a rozúčtovanie nákladov na vykurovanie, teplú a studenú vodu. Bol 22. apríl 1977, 7.30 hodín ráno, keď do našej kancelárie prišla mladá žena menom Dagmar Hrubošová, ktorá žiadala adresu nejakého Uhrina. Staršia kolegyňa a vedúca oddelenia prišla do práce neskôr a ja ako nový pracovník som si nemohla dovoliť poskytovať len tak niekomu adresy.

V kancelárii boli so mnou ešte ďalšie dve kolegyne a ona si prisadla k jednej z nich s tým, že počká na pani Nagyovú. Sedela oproti mne a začala hovoriť o tom, že bola v Komárne, kde dobodali nejakého muža. Ona vraj pozná troch vrahov, ktorí bodali zozadu, jeden z nich mal modré oči. Hovorila o poslednom dobodanom, ktorého vraj sanitka prevážala s napojenou transfúziou do Bratislavy.

Mala som pocit, že táto mladá žena sem prišla len preto, aby tieto hlúposti vyrozprávala práve mne. Keď s ňou za celý čas nikto z nás neprehovoril ani slovo, zodvihla sa a odišla.

V    iné ráno, keď som prišla do práce, našla som z dvoch kancelárií všetky črepníkové kvety naukladané na svojom pracovnom stole, prehrabané a rozhádzané veci v zásuvkách.

Pani Nagyová bola v dôchodkovom veku a po jej odchode som mala prevziať jej funkciu. Pre jej pracovitosť a serióznu povahu ponechal riaditeľ podniku pán Žilinský ukončené pracovného pomeru na jej rozhodnutie.

V    jeden deň po príchode do práce mi vyrozprávala, čo sa dozvedela od pani upratovačky v predchádzajúci deň. Keď vraj prišla upratovať, v celej budove zo zamestnancov už nikto nebol. Upratovala naše kancelárie, keď vkročil dnu nejaký muž a drzo jej povedal, že si ide zavolať. Zľakla sa, lebo to sa ešte nikdy dovtedy nestalo. Sadol si za môj pracovný stôl, skúšal telefón, vybral zo zásuvky pravítko, na ktoré vyškrabal meno „Cervanová“. Potom skúšal všetky ďalšie telefóny na každom stole, aj vo vedľajšej miestnosti. Ona ho sledovala a zo strachu sa neodvážila ani pohnúť. Potom bez akéhokoľvek zdôvodnenia odišiel. Bolo nám jasné, že skúšal, či máme odtiaľ priame linky. Práve pred krátkym časom boli tieto zrušené. Volať sme mohli len cez ústredňu, ktorá bola vo vedľajšej budove.

Kolegyňa Nagyová uzavrela celé rozprávanie tým, že už aj ona sa bude báť po našom odchode ostávať sama v kancelárii.

Vyšetrovateľ Ivan Solčiansky k nám chodil častejšie. Zvykol sa vopred telefonicky ohlásiť, a tak sme s Marcelkou väčšinou neboli doma samy. Všetko, čo sa okolo nás dialo, som mu ako vyšetrovateľovi vyrozprávala. V jednom prípade, keď som prejavila nespokojnosť s výsledkami pátrania, ktoré zatiaľ nikam neviedlo, mi značne ostrým hlasom povedal, že keď sa mi nepáči, aby som dala stotisíc korún a najala si súkromného detektíva.

Postupom času som zistila, že mám okolo seba aj mnoho slušných, spriaznených ľudí, ktorí sa mi neboja prísť oznámiť, keď sa čosi o Ľudke dozvedeli. Povedali mi, že cestou z Bratislavy do Nových Zámkov cestovali v plne obsadenom kupé, kde Ivan Solčiansky ukazoval známemu album so zábermi Ľudkinho tela po jej nájdení a nerobil s tým vraj žiadne tajnosti.

Nič, čo som zistila, som si nenechávala pre seba, ale oznamovala som to príslušným orgánom. Neraz prišiel po mňa na pracovisko Ivan Solčiansky a vzal ma na bezpečnosť, aby som ohlásené zopakovala. V jednom prípade ma traja príslušníci vrátane Ivana Solčianskeho krížovo vypočúvali. Zopakovala som všetko tak pravdivo, ako sa udialo. Pred odchodom ma Ivan Solčiansky vyzval, aby som povedala, čo mienim v budúcnosti urobiť, aby som nevbehla do slepej uličky tak ako Ľudka. Vtedy som im povedala: „Tak, súdruhovia, ak ešte neviete, tak vedzte, že moja Ľudka do žiadnej slepej uličky nevbehla. Ona kráčala vždy svojou zlatou strednou cestou. A čo urobím ja o hodinu-dve alebo zajtra, to vám teraz ešte neviem povedať.“ Jeden z príslušníkov sa mi vysmieval, že čo si myslím, že keď prídem do Prahy, tak sa čosi udeje? V najlepšom prípade vraj moje listy hádžu do poslednej spodnej zásuvky vo svojej pracovni. K tomu som sa nevyjadrila.

Keď zakrátko nato prišli v jednom prípade dvaja vyšetrovatelia z Prahy za mnou na VB, kde chceli so mnou nerušene hovoriť, pri odchode sa mi práve tento príslušník s hlbokým úklonom a s pozdravom „ruky bozkávam“ odzdravil.

Blížil sa koniec školského roka 1977 a ja som mala obrovskú starosť, čo s Marcelkou urobiť, veď v byte ju zatvoriť nemôžem. Dozvedela som sa, že nemocnica usporadúva trojtýždňový letný tábor v Topoľčanoch. Sestre sa podarilo vybaviť, aby ju tam vzali. Navštevovali sme ju tam a obe sme boli spokojné.

Bola sobota 9. júla 1977, prvé výročie Ľudkinej smrti. Celá rodina sme boli na cintoríne v Palárikove, vracali sme sa s bratom domov až večer. Na druhý deň 10. júla 1977 sme išli s bratom autom Skoda farby khaki navštíviť Marcelku v tábore. Vrátili sme sa o 11.30 hodine a spomínali sme na Ľudku. Bolo čosi po dvanástej, keď ktosi zazvonil. Nebola som sama, a tak som smelo otvorila dvere. Pri dverách stál Ivan Solčian- sky, sandále držal v ruke a vchádzal dnu. Uvažovala som nad tým, že je nedeľa, pravé poludnie, keď sa nezvykne vyrušovať, a tiež nad tým, že doposiaľ sa vždy vyzul len po otvorení dverí a obuv si zakaždým nechal pred dverami, tentoraz ju vzal dnu. To, že som doma, zistil podľa pootváraných oblokov. Ale keď som ho odprevadila do obývačky a uvidel brata, nedokázal skryť svoje prekvapenie.

Sadol si na gauč, pozeral na nás a konštatoval, ako nás včerajší deň poriadne poznačil. Vtedy som od neho žiadala, aby mi oznámil výsledky celoročného pátrania po vrahoch. Povedal mi, že prípad sa určite vyšetrí, ale nebude to on, kto mi to príde povedať. Očividne na ňom bolo badať nervozitu, zapaľoval si jednu cigaretu za druhou a v polovici ich hasil v popolníku. Ponúknutý koňak a kávu prijal, ale nervozita ho neopustila.

Medzičasom brat vstal a z balkóna hľadel na auto odstavené pred naším vchodom spolovice na chodníku, ktorým prišiel Solčiansky. Išlo o presne ten.istý typ a farbu auta, akým sme boli v ten deň navštíviť Marcelku v Topoľčanoch. Pozerala som na Solčianskeho, ako je sústredený na brata, a mala som pocit, že číta jeho myšlienky. Potom sa ma ešte opýtal, či mi Ľudka pred smrťou nehovorila, čo cíti. Povedala som mu, že cítila len vnútorný nepokoj - nervozitu. Bola však veľmi tichá.

Blížila sa šestnásta hodina, keď Ivan Solčiansky skleslo vstal, vzal si zo stola cigarety a zapaľovač a so slovami „zase som vám nič nepovedal, ale ešte prídem, ale neviem kedy“ odišiel.

Po jeho odchode ma brat upozornil na auto, vyklonila som sa z obloka a videla som ho odchádzať smerom k námestiu.

Vrátili sme sa s bratom na predchádzajúce miesta a hľadeli sme do kopcovito naplneného popolníka s nedofajčenými cigaretami. Prišli sme k spoločnému názoru, že o tom, že Mar- celka nie je doma, vedel, teda počítal s tým, že budem doma sama. Brat ešte skonštatoval, že určite mám dobrý postreh, lebo jeho nervozita bola značná. Keď si zapaľoval cigarety, aj ruky sa mu triasli. Obaja sme mali z jeho návštevy *nás nepríjemný pocit.

Z pondelka na utorok, teda z 11. na 12. júla 1977, som mala krátky, ale mimoriadne živý sen. Bývala som v internáte v Mlynskej doline v Bratislave v izbe 648, v ktorej bývala Ľud- ka počas brigády. Mala som pootvorené dvere na chodbu a pozerala som za odchádzajúcimi dvoma mužmi, keď som zbadala prichádzať Ivana Solčianskeho oblečeného v béžových letných nohaviciach a bielej košeli s krátkymi rukávmi. Keď prišiel ku mne, opýtal sa ma: „Pani Cervanová, vy ste sa presťahovali?“ Odpovedala som mu: „Áno, pán Solčiansky, ja som sa veľmi bála.“ Vtedy mi povedal: „Pani Cervanová, keď nabudúce prídem, už vám všetko poviem.“

Na druhý deň cestou do práce som svoj sen vyrozprávala svojej sestre.

14. júla 1977 o piatej ráno mi zazvonil telefón a sestra mi povedala: „No, už ti Solčiansky hovoriť nič nebude.“ Na to som ja okamžite zareagovala takto: „Pravda, zabili ho.“ Našli ho mŕtveho vo výťahu v bytovke na Léckej ulici číslo 3, odchádzal v nočných hodinách od Edity Brodániovej.

Novozámockí zdravotníci boli na mieste činu, ale kým neprišiel odborník, ktorý dá do chodu výťah, nemohli nič robiť. Po telo Ivana Solčianskeho však prišla kriminálka z Bratislavy a naši zdravotníci nám povedali, že na ňom boli tri strelné rany na rôznych miestach, ktoré boli na ľahkom letnom oblečení zreteľné. Jeho matka hovorila, že ho odtiaľ previezli do Nitry, kde prípad Solčiansky uzavreli ako samovraždu.

Keď som prišla ráno do práce, kolegyňa Júlia Žáčiková bola v našej kancelárii. O tom, že Ivan Solčiansky je mŕtvy, už vedela. Tvrdila, že jej brat, tiež príslušník bezpečnosti, sa so Sol- čianskym priatelil. Bola veľmi rozrušená a od 15. júla 1977 si požiadala o týždňovú dovolenku, ktorú vraj súrne potrebuje, lebo musí vycestovať do Bratislavy.

Keď 21. júla 1977 nastúpila do práce, bola zase v našej kancelárii a pred kolegyňou mi povedala, že si mám hľadať iných vrahov, že môj manžel pri takej funkcii musel mať nepriateľov a teraz už nejde o milión, ale o milióny. A teraz vraj nie jedného, ale desiatich zabijú.

Nerozumela som tomu, veď akých iných vrahov si mám hľadať, keď zatiaľ žiadnych nepoznám. Ze som oznamovala patričným orgánom skutočnosti, ktoré sa okolo nás dejú? Veď tu ide o moje zavraždené dieťa a tiež o ďalšie, ešte živé. A potom, robila som to aj z presvedčenia, že tým pomáham vyšetrovacím orgánom, vrahovia predsa žijú medzi nami a môžu kedykoľvek ublížiť ďalšiemu nevinnému dieťaťu. A že som ich podrobne opisovala, ako sa okolo mňa vynárajú? Veď každá mozaika sa skladá z drobných sklíčok alebo farebných kamienkov.

Na pracovisku som pracovala ticho, počúvala som a rozmýšľala. V duchu som dávala do súvisu všetky svoje poznatky získané z rôznych prameňov zo svojho okolia. Spomenula som si aj na to, ako mi v jednom prípade Solčiansky povedal, že keď píšem, aby som napísala aj to, že vyšetrovatelia nemôžu vyšetrovať tak, ako by chceli.

Z toho, že pred krátkym časom v Tvrdošovciach tvrdil, že má prípad Cervanová na 95 percent vyšetrený, som vydedukovala, že páchateľov už poznal a z výsledkov svojej mravčej práce musel účty skladať nadriadenému.

Znova a znova som sa vracala do času spred troch dní a oživovala si v pamäti jeho čudné nervózne správanie a tiež zvláštne pocity, ktoré v nás po svojom odchode zanechal. Dospela som k jedinému záveru, že bol najvyšší čas zabrániť verejnému označeniu vrahov a jednou ranou odstrániť dve rozhodujúce prekážky. A tá prvá nevyšla. Veď už toľkokrát počuté, že aj desiatich zabijú, som dnes počula znova.

Môj strach o naše životy sa stupňoval. Pán Žilinský pochopil našu nebezpečnú situáciu. Dal zastavať pivničný priechod do nášho vchodu. Zariadil prístup do bytovky len na zvonenie a s kľúčom, čím nám dodal trochu istoty. Okrem mojej rodiny a jeho manželky, ku ktorej prechovávam rovnakú úctu do dnešného dňa, už k nám nemal nikto cudzí prístup.

Dňa 14. septembra 1977 nás prišiel navštíviť Richard Veselý z Košíc. Veľmi sa ospravedlňoval za to, že mi požadované Ľudkine listy poslal tak neskoro. Keď bol totiž na školení na Červenom Kameni, prišiel za ním Ivan Solčiansky a prísne mu zakázal, aby mi tie listy poslal. Tvrdil, že som už veľa vecí pokazila. Po jeho návrate zo školenia prišiel Solčiansky za ním do Košíc aj s ďalším príslušníkom a požiadal ho, aby mu Ľudkine listy na jeden deň prepožičal. Na druhý deň mu ich priniesol a prečítal mu zápisnicu, ktorú pri tejto príležitosti napísali. V zázname boli uvádzané listy postupne podľa dátumov a pri väčšine z nich bolo napísané „v liste nie je nič podstatné“.

Keď mi Richard aj napriek zákazu Solčianskeho listy poslal, zistila som, že v štyroch z nich chýbajú niektoré strany. Keď ma Solčiansky znovu navštívil a dozvedel sa, že Ľudkine listy od Richarda mám, uveril mi len vtedy, ked som mu ukázala sprievodný list od Richarda. K tomu, že niektoré strany z nich chýbajú, sa nevyjadril, ale energicky mi povedal, že tie listy nie sú žiadnym dôkazovým materiálom. A vážnym hlasom dodal, že ked Richard nabudúce príde, mám mu to oznámiť, lebo sa s ním chce medzi štyrmi očami porozprávať.

Richard so sebou priniesol pri tejto príležitosti text piesne, ktorú ako spomienku na Ľudku zložil a zhudobnil. Ked sa občas u nás zastavil, zahral nám ju na klavíri. Tu sú jej slová:

Sedím doma sám so smutnou náladou, vonku hustá tma budí čas básnikov, ticho padá dážď, ja rozmýšľam, kam zájsť a ktorý deň si vrátiť spomienkou.

Prvý snáď, ked získal som ťa ako dar, či ďalšie, ktoré priniesol nám kalendár, myslím zas a zas na ren prekrásny čas, čo osvietil nám slnka žiar.

Ref.

Náš osud príliš krutý je, zostal som tu celkom sám, na tvoje lásky vyznanie však nikdy nezabudnem, to ti prisahám.

Každý človek často sníva o šťastí, o tom, ako prejsť životom bez strastí, je ťažko šťastie nájsť, keď všade vládne zášť, a pre mňa si tým šťastim bola ty.

Sedím večer sám so smutnou náladou, viem, je čas ísť spať, skončil čas básnikov, v rukách mám fotiek pár je krásna tvoja tvár jak usnúť s tou myšlienkou asi mám.

Ref.  
 

---

 
 

VYHRÁŽKY A ŠIKANOVANIE

Začal sa nový školský rok, Marcelka nastúpila do prvého ročníka gymnázia v Nových Zámkoch. Bolo to pre ňu obdobie prežívané v neopísateľnom strachu. Telefón vyzváňal pred odchodom i po návrate domov. Hlásili sa mestá, z ktorých sa v tom čase už dalo priamo volať, a chceli rôzne podniky, ako napríklad Mäsopriemysel, pohrebná služba, žiadali rôzne mená. Na otázku, aké číslo volajú, vždy opakovali 78 80, teda išlo o naše číslo. Často som mala pocit, že sme sa dostali do osieho hniezda bez toho, žeby sme niekomu niekedy ublížili, a zdá sa, že z neho nie je východisko.

V pondelok 26. septembra 1977 Marcelka odišla na zemiakovú brigádu. Brat bol štvrtý deň u nás, ja som mala dovolenku apísalasom mu dizertačnú prácu. Bol živým svedkom toho, čo sa v našom byte deje. Bolo jasné, že tu ide o obrovský psychický nátlak, pri ktorom ani on sám nedokázal pokojne pracovať.

V ten deň sa on podujal dvíhať slúchadlo telefónu.

Bolo 12.30 hodín a telefón znova neúprosne zvonil. Brat sa spýtal, kto volá, na druhom konci niekto zložil slúchadlo. Brat odišiel do kníhviazačstva a kládol mi na srdce, aby som slúchadlo telefónu už nedvíhala. Ten však znova neúprosne zvonil, a keď som to už nevydržala počúvať, vrcholne nahnevaná a pripravená niekomu poriadne vynadať som dvihla slúchadlo a vtom Marcelka vkročila do bytu. Keď sa v telefóne ozval mužský hlas, zložila som. Marcelke som povedala, aby mi rýchle pripravila magnetofón s novou kazetou. Telefón neustále zvonil, a keď mi Marcelka s predlžovačkou položila magnetofón k telefónu, dvihla som slúchadlo a pokojným hlasom som sa spýtala, kto volá. Muž na druhom konci mi povedal, že Handl. Pýtala som sa ktorý, odpoveď znela, že starší. Znovu som sa pýtala, ktorý starší, povedal, že otec. Na moju otázku, odkiaľ volá, mi povedal, že z Okresného výboru protifašistických bojovníkov.

Pokračujem v rozhovore, lebo sa chcem čo najviac dozvedieť. Hovorím mu, prosím. Muž mi tyká a oslovuje ma Zuzka. Pýta sa ma, kedy si prídem po auto, pokračujem s otázkou, a kedy mám prísť? Muž mi odpovedá, že kedy chcem. Počujem, ako sa na druhom konci v blízkosti telefónu ktosi chichoce. Muž sa pomýli a začne mi vykať. Preto sa ho ďalej pýtam, či si vykáme alebo tykáme. Muž odpovedá, že tykáme. Na moju ďalšiu otázku, kedy sme si potykali, mi neodpovie. Na moju otázku, aké číslo volal a odkiaľ ho má, mi povie, že volal číslo 78 80 a má ho z telefónneho zoznamu. Na to mu odpovedám, že to nie je pravda, lebo toto číslo sa v telefónnom zozname nenachádza. Vtedy tvrdí, že ho mal napísané vedľa čísla svojej nevesty a omylom toto vykrútil. Veľmi nahnevaná mu poviem, že keď si myslí, že toto všetko mu verím, je starý idiot, a položím slúchadlo.

Telefón znovu zvoní a ja ho zasa pokojne dvíham a poviem „prosím“. Ozve sa mi ten istý mužský hlas a hovorí mi, že mám neslušnú dcéru a dá nám odmontovať telefón. Pýtam sa, kto je pri telefóne, hovorí, že volá Okresný výbor, ale svoje meno už nezopakuje. Pokračuje s tým, že dievča nebolo v škole a malo pri sebe aj mládenca. Priznáva, že volal trikrát číslo 78 80 a dcéra mu povedala, že je starý idiot. Ja sa snažím klásť dalšie otázky, lebo tento začiatok sa mi od nervozity nepodarilo celý zachytiť. On sa mi začne vyhrážať, že ju pozná a vie aj, kedy sa narodila, a zopakuje presný dátum Marcelkinho narodenia. Roztraseným hlasom sa ho pýtam, čo s nami chce a čo sme mu urobili. Odpovie, že uvidim, až budem mať následk^a dôsledky. A položí slúchadlo.

Keď sa brat vrátil z mesta a vypočul si nahratú pásku, bol zhrozený. Povedal, že keby som mu to rozprávala, možno by tomuto všetkému ani neuveril.

Ja som hneď zavolala na kriminálku do Bratislavy a pánovi Polievkoví som oznámila, že som práve nahrala výhražný telefonát. Niekoľko sekúnd bolo ticho a potom mi bez záujmu v hlase povedal, že asi o dva dni k nám niekoho pošle. Keď som naznačila, že je to neskoro, povedal mi, že o chvíľu zavolá. Po chvíľke mi zavolal, že na druhý deň ráno príde pán Ižmák z Galanty.

Na druhý deň ráno prišiel k nám pán Ižmák z Galanty a pán Medeši z Okresného oddelenia VB z Nových Zámkov. Keď si vypočuli rozhovor, považovali ho za veľmi vážny. Pán Ižmák dokonca povedal, že sám má tri dcéry a nevie, čo by na mojom mieste urobil.

Keď u mňa ručne písali záznam, ja sama som ich presviedčala o tom, že tu pôjde o niekoho, kto zneužil meno pána Handla. Zdalo sa mi nelogické predstaviť sa vlastným menom a potom sa vyhrážať. Radili mi, aby som dala telefón odpojiť, aby nás už nikto neobťažoval.

Kancelária Okresného výboru protifašistických bojovníkov sídlila na námestí v budove Mestského národného výboru. Ked sa o nejaký čas pán Ižmák s Medešim vrátili k nám späť s tým, že pán Handl sa k telefonátom priznal aj so 60-ročným kolegom, ktorý pracoval na odbore sociálneho zabezpečenia a má kanceláriu vedľa pána Handla, nechcela som veriť vlastným ušiam. Odvtedy sa telefonáty neopakovali.

Dňa 3. 10. 1977 prišli za mnou na pracovisko spomínaní príslušníci kriminálky, aby som podpísala zápisnicu týkajúcu sa nahratého telefonátu. V zápisnici sa síce priznáva, že som hovorila so súdruhom Vojtechom Handlom z Okresného výboru protifašistických bojovníkov, ale je to veľmi slušný a seriózny pán, ktorého môj manžel požiadal o príhovor na prijatie Marcelky na gymnázium, od ktorého má aj číslo nášho telefónu.

A ja som podľa príslušníkov kriminálky mala podpísať zápisnicu, v ktorej okrem mena a pracoviska Vojtecha Handla nebolo nič pravdivé. Keď som to odmietla, zúrili a kričali na mňa. Co vraj chcem, že iné prípady sú po polroku odložené do ad acta a tento sa aj po roku vyšetruje. Vtedy som im povedala, že im v skutočnosti nejde o vyšetrenie, ale o nevyšetrenie prípadu. A na adresu pána Ižmáka som povedala, že má tri dcéry, ako mi pri prvom stretnutí naznačil, nech si teda predstaví, čo by robil na mojom mieste.

Neskôr som sa dozvedela, že najvyššie štátne orgány v Bratislave už po dvoch týždňoch vraždy mojej dcéry poznali páchateľov, ale vyšetriť prípad nebolo žiaduce.

Riaditeľ Bytového podniku pán Žilinský mal zvolanú celo- okresnú prevádzkovú poradu technikov a vedúcich prevádzok. V tento deň jeho sekretárka, ktorá mala písať zápisnicu, mala dovolenku. Preto riaditeľ zavolal mňa. Keďže išlo o niekoľkohodinovú prácu, vzala som so sebou aj svoju kabelku, ktorú som si nechala na sekretariáte, lebo dvere do riaditeľovej kancelárie v takom čase boli vždy otvorené. Keď sa mi minul papier, išla som po ďalší. Nepostrehla som, že medzičasom ktosi dvere na sekretariáte zatvoril. Vošla som dnu a nad svojou kabelkou som našla štát riaditeľovho osobného vodiča Michala Handla, synovca Vojtecha Handla z Okresného úradu protifašistických bojovníkov v Nových Zámkoch, ktorý v minulosti pri prebiehaní cez hranice na Západ zastrelil pohraničiara. Zamestnanci, ktorí sa osobne zúčastnili na tomto pojednávaní, mi hovorili, že mal dostat trest smrti, ale protekčne si odsedel l«n asi dva roky, čomu sa v Nových Zámkoch mnoho ľudí čudovalo.

Keď som vkročila na sekretariát, s Handlom to trhlo. Podozrievavo som sa naňho pozrela, zobrala som si kabelku s papierom na písanie do vedľajšej miestnosti a dvere som nechala otvorené. Videla som, že zo sekretariátu okamžite odchádzal aj Handl. Keď som sa po ukončení porady vrátila na svoje pracovné miesto, zistila som, že mi z kabelky chýba Ľudkina fotografia. To, že som ju tam pred odchodom mala, videla a potvrdila aj moja najbližšia kolegyňa.

V tom období pracoval v prevádzke Ladislav Sebeštén a jeho manželka Mária Sebešténová pracovala vo vedľajšej kancelárii ako mzdová účtovníčka. Jedno ráno po príchode do práce mi hovorila, že jej manžel bol predošlý deň vyslaný služobne do Galanty s Michalom Handlom. Blízko Galanty na jednom krátkom úseku pri hlavnej ceste preteká riečka Čierna Voda. Keď prechádzali popri nej, Handl mu z ničoho nič vulgárnymi slovami povedal, že každú ženu treba zneuctiť a hodiť do Čiernej Vody. Keďže celou cestou spolu o ničom nehovorili, jej manžel tomuto výroku vôbec nerozumel. Ja však áno, bolo to pre mňa ďalšie memento a varovanie ani na chvíľu nezabudnúť na opatrnosť okolo seba.

So strachom som každé ráno vstupovala do budovy na svoje pracovisko a z neho som sama nevychádzala. Prišlo to až tak ďaleko, že ma sestra každé ráno odprevádzala tam a prichádzala z práce po mňa aj cestou domov. Bola to veľká strata času, veď aj ju čakali doma dve deti.

Jedného jarného dňa 1978 sa končil pracovný čas a aj my sme sa chystali odísť z nášho oddelenia. Na pár minút nás zdržal kolega z technického úseku Peter Sporný, ktorý si prišiel na naše oddelenie čosi overiť. Zrazu pribehla zvonku kolegyňa Katka Sekaneková z učtárne a so strachom ma upozorňovala, aby som nešla von, lebo ma tam ktosi čaká. Okamžite sme boli všetci pri obloku a sledovali sme muža prestrojeného za starca s bielou paličkou v ruke, ktorý stál na rohu našej budovy. Peter Sporný v ňom náhle jasne spoznal bývalého manžela kolegyne Blaženy Handlovej Alexandra Handla, syna Vojtecha Handla z Okresného výboru protifašistických bojovníkov v Nových Zámkoch. Každý okolo mňa mlčky stál a zamyslene na mňa hľadel. Neodvážili sa ma tam nechať samu, kým sestra nepríde po mňa. Odchádzali sme domov, ale ja ako každý deň s rovnakým vnútorným napätím a strachom o Marcelku, ktorá ako mladé dospievajúce dievča rozsah nebezpečenstva okolo seba ešte nevie správne odhadnúť a niekto to môže zneužiť a ublížiť jej.

Kolegyňa pani Nadová viackrát naznačila, aký pokoj vládol na pracovisku dovtedy, kým som tam neprišla ja. Urážať sa nebol dôvod, veď hovorila pravdu. Jedného dňa mi na stole zazvonil telefón a sestra mi oznámila, že sa v nemocnici uvoľnilo miesto okresného štatistika pána Hajóšiho a mám sa do budúceho dňa vyjadriť, či to miesto prijmem.

Položila som telefón, uvažovala som o ponúknutej možnosti. Vedela som, že pokiaľ sa definitívne nevzdám boja a túžby poznať Ľudkiných vrahov, hladina napätia sa okolo mňa neupokojí. Uvedomovala som si, že mojím odchodom sa atmosféra na tomto pracovisku zlepší, veď akým právom majú kolegovia znášať so mnou utrpenie, zvlášť keď na jeho koniec nedovidieť.

Po stretnutí sa so sestrou som so zmenou zamestnania súhlasila. Uistila ma, že ku mne budú mať prístup len vlastní zamestnanci, ktorých od svojej mladosti pozná a ručí za nich, a nie celé mesto ako doposiaľ. Keďže v zdravotníctve pracovala od ukončenia školy, pracovníkov ako celok hodnotila veľmi pozitívne a tvrdila, že aj mne sa bude medzi nimi pokojne žiť. Upozornila ma len na jednu konfliktnú osobu, a to moju budúcu kolegyňu Violu Lachovú, ktorá má vraj ťažkú povahu a doposiaľ sa s nikým nezniesla. Na to som reagovala tak, že doteraz som so svojou povahou nemala problém zapadnúť do akéhokoľvek kolektívu, problém som mala len z neho vystúpiť. Možno práve ja s ňou budem vychádzať v pohode.

Na druhý deň som zašla za riaditeľom podniku pánom Žilinským a požiadala som ho o rozviazanie pracovného pomeru. O tom, čo sa okolo mňa sústavne deje, vedel. Pochopil moju opodstatnenú požiadavku a dňom 31. mája 1978 mi bol rozviazaný pracovný pomer. Len s ťažkým srdcom som opúšťala kolektív, v ktorom som sa tak výborne cítila. S niektorými z nich blízky vzťah medzi nami pretrváva do dnešného dňa.

1. júna som nastúpila do práce v Okresnom ústave národného zdravia v Nových Zámkoch. Sestra ma odprevadila do kancelárie, ktorá bola mimo hlavnej administratívnej budovy, zatiaľ v provizórnych priestoroch v zadnej časti areálu. Cestou ma sestra upozornila na oprotiidúcu ženu, z ktorej tváre už z diaľky sršala zlosť. Pred nami odbočila doprava k administratívnej budove, v ktorej pôsobilo aj riaditeľstvo OÚNZ. V kancelárii ma veľmi milo privítal pán, ktorý sa predstavil ako Hajóši. Hneď mi ponúkol svoje miesto a aby reč nestála, povedal, že je rád, že ho vystriedam, lebo už päť rokov čaká na odchod do dôchodku a veľmi sa teší, ako si bude plným dúškom užívať svoj voľný čas. Ja som o sebe hovoriť nepovažovala za nutné, vedela som, že cez našu tragédiu každý vie, kam patrím.

Medzičasom sa vrátila do kancelárie rozhnevaná Viola La- chová. Napriek tomu, že som sa slušne predstavila, ona si sadla chrbtom k môjmu pracovnému stolu a ignorovala ma. Vtedy som netušila, že bola za riaditeľom OÚNZ s tým, že ona so mnou pracovať nechce. Pána Hajóšiho však jej ignorancia neiritovala, zobral do rúk prvotné tlačivá a stručne ma zasväcoval do denných mechanicky spracovávaných údajov, týkajúcich sa pohybu pracovníkov, čerpania miezd a sledovania ďalších ukazovateľov podlá plánu, o čom sa spracúvajú štvrťročné výkazy a predkladajú sa Krajskému ústavu národného zdravia v Bratislave.

Keď pán Hajóši odišiel, ponorila som sa do osvojovania si systému práce tak, že som ani nezbadala, že je koniec pracovného času. Neuvedomila som si ani to, kedy Lachová odišla, lebo medzi nami v ten deň nepadlo ani jedno slovo.

Vždy som sa zodpovedne stavala ku mne zverenej pracovnej náplni. Medzi prvými som prichádzala na pracovisko a po pracovnom čase som každý deň sebakontrolou v duchu hodnotila, či som za svoju plácu odviedla dostatok práce.

Pán Hajóši ešte nejaký čas prichádzal na pracovisko, aj keď si za svoj pracovný stôl už sadať nemusel, postupne a úprimne ma zasväcoval do tajov praxou získaných vlastných skúseností.

Aj zo strany Lachovej som cítila, že sa ľady medzi nami zmenšujú a jedného dňa sa úplne rozpustili. Mala som pocit, že sme sa úplne zblížili a porozumeli si. Postupom času som zistila, že má skutočne prchkú povahu, ale ja som jej nedala žiadny podnet k tomu, aby sa naše vzťahy narušili. Bola príjemná, vtipná a nie raz sme sa spolu schuti zasmiali. Jej manžel bol právnik, ktorý sa u nás občas zastavil, a bolo príjemné si spoločne trochu pohovoriť.

Moje pracovné zaradenie, keďže išlo o ekonomickú oblasť, vyžadovalo denný výkon z dôvodu sledovania pohybu pracovníkov na pracoviskách celého okresu a tiež mesačné sledovanie čerpania mzdových prostriedkov, ktoré boli viazané na plán. Musela som byť pripravená kedykoľvek predložiť analýzu o sledovaných ukazovateľoch, či už išlo o samostatné oddelenia a pracoviská, alebo o tú-ktorú kategóriu pracovníkov v nich. Od týchto ukazovateľov záviselo, či 2 200 zamestnancov v OÚNZ dostane prémie alebo nie. Tiež výsledky vykázané vo výkazoch museli byť hodnoverné, lebo boli určené aj do Zdravotníckych ročeniek.

Spracovanie zdravotnej štatistiky, ktorá mesačné sledovanie nevyžadovala, bolo jednoduchšie a nepotrebovalo také intenzívne nasadenie, preto moja kolegyňa nezriedka odchádzala z roboty v priebehu pracovného času. Mne to však v žiadnom prípade neprekážalo. Mala som vo svojej duši veľa neopísateľného žiaľu a plné ruky práce, ktorú som si úplne osvojila a navyše som ju aj rada robila.

Keď videli pracovníčky Osvety Lachovú počas pracovného času odchádzať, neraz sa spýtali, kam šla. V takom prípade som zopakovala len to, čo mi pri odchode povedala, že išla do terénu. Vtedy mi so smiechom povedali, že ony ten jej terén, kam chodí, už dvadsať rokov poznajú.

Keď jedno ráno prišla Lachová do práce, s radosťou mi oznámila, že v Ľudovítove pri Nových Zámkoch si kúpili záhradu a s manželom tam stavajú chatu a robia celkovú úpravu v nej. Keďže som bola žičlivá, úprimne som sa tešila s ňou.

Čo sa týka podkladov pre moju prácu, tie som dostávala z osobného, kádrového a mzdového oddelenia. Stavy pracovníkov som si na oddeleniach priebežne odsúhlasovala aj so všetkými vrchnými sestrami. Zamestnancov v nemocnici som už poznala osobne. Postupne som sa zbavila strachu chodiť aj na svoje pracovisko. V areáli bolo stále množstvo pohybujúcich sa zamestnancov, vedľa našej kancelárie z jednej strany bola kancelária vedúcej sestry nemocnice a z druhej miestnosť rehabilitačných sestier. Oproti bol sekretariát zástupcu riaditeľa OÚNZ doktora Kačinca. Každé ráno po príchode do kancelárie som otvorila oblok, pod ktorým preteká odklonené rameno rieky Nitry, a na pár sekúnd som sa zahľadela na sviežu zeleň, na krásne koruny stromov, okolo ktorých poletovalo plno vtáčikov. Položila som si na stôl šálku čiernej kávy ako každé ráno od svojej mladosti a za ich spevu som si dôstojne sadla za pracovný stôl. V tejto romantickej atmosfére som s úsmevom vítala svoju kolegyňu. Neraz mi povedala: „Teba sa dobehnúť nedá.“

Čas plynul a zdalo sa mi, že dosť pokojne. Občas som sa dozvedela, že sa o mne v súvislosti s Ľudkou v kolektívoch veľa hovorí, ale tomu sa zabrániť nedalo, veď ide skutočne o odstrašujúci prípad. Občas ma citlivá a spriaznená duša prišla upozorniť na tú či onú osobu, na ktorú si mám dať v budúcnosti pozor. Nenávistné pykle sa vraj proti mne kujú a ja som videla jediný dôvod v tom, že sa po vrahoch Ľudky neustále pátra.

Teda nejde o nejakého elektrikára, ktorý po znásilnení po- viazanú Ľudku hodil na svah pri rieke, z ktorého sa skotúľala do vody, ako to v jednom prípade vyrozprával vedúci tajomník Okresného výboru KSS súdruh Čuba riaditeľovi OÚNZ.

Postupne som začala vnímať z iného uhla pohľadu aj vedúcu oddelenia práce a mzdy pani Tóthovú, ktorej manžel pracoval na OV KSS. Tá odo mňa často v piatok pred koncom pracovného času telefonicky žiadala, aby som vypracovala rôzne analýzy podľa určitých oddelení a kategorizácie pracovníkov. Ak som jej ich mala predložiť v pondelok ráno, musela som pracovať aj cez víkend, inak sa to nedalo stihnúť.

Poctivo som si značila na dochádzke odpracované hodiny, rovnako ako pri uzávierkových obdobiach, ktoré vždy vyžadovali pracovat cez víkend. Keď som si však vyberala za ne náhradné voľno, dozvedela som sa, že na kádrovom oddelení sa píšu na mňa udania na vyššie orgány, zvoláva sa konmola. Tá spísala zápisnicu, v ktorej nariadila, aby sa mi všetky vyčerpané dni náhradného voľna strhli z riadnej dovolenky. A čo sa týka môjho pracovného zaradenia, nespĺňam vraj kvalifikačné podmienky.

Mala som pocit uštvaného zvieraťa, ktoré čaká na posledný úder. Jedna z pracovníčok kolektívu, ktorá sa na moje týranie nemohla viac pozerať, mi prezradila, že pri kontrole môj kvalifikačný doklad vyberajú z môjho osobného spisu a po odchode kontroly ho vracajú späť. Napriek tomu, že od svojej mladosti pracujem v administratíve, na platobných výmeroch mi uvádzajú najnižší počet rokov praxe, hoci v dotazníku sú uvedené všetky moje predošlé zamestnania a zaradenia, aby ma mohli zaradiť do najnižšej platovej triedy.

Veľmi sa ma to dotklo, ale čo mi to bolo platné, keď som o tom nesmela nikomu povedať.

Zrazu som zistila, že aj správanie Lachovej voči mne sa zo dňa na deň mení, že sa aj jej úsmev po príchode do práce otočí na grimasu. Bola som presvedčená, že sa aj ona podujala niekomu robiť medvediu službu. Už sme spolu skoro prestali hovoriť.

V jedno ráno na konci leta som privrela trochu oblok, v blízkosti ktorého som sedela a pracovala a odkiaľ po chladnejšej noci vanul studený vzduch. Vtedy sa na mňa Lachová rozkričala, že odchádza pracovať do svojej záhrady, lebo sa pri mne pracovať nedá. Prekvapená a bez jediného slova som na ňu hľadela. Nezniesla môj pohľad a so zabuchnutím dverí išla preč. Po návrate zobrala písací stroj so sebou a odišla. O chvíľu ma zavolali na sekretariát riaditeľa a dali mi prečítať záznam spísaný s Lachovou, ktorá sa bola na mňa sťažovať. Boli tam uvedené také nezmysly, že v prvom okamžiku ma rozosmiali. Vzápätí som si však uvedomila, že v zázname zachytené slová som mala rozprávať ja, hoci sa podobajú skôr na niekoho, kto to nemá v hlave všetko v poriadku.

Na pracovisku sme boli len dve, teda svedka som nemala. Mala som iba zavraždené dieťa, po vrahoch sa neustále pátralo. Vedela som, že s Lachovou po tomto všetkom v jednej miestnosti nemôžem naďalej zostať, ihneď som požiadala riaditeľa OÚNZ doktora Muránskeho, aby ma nechal presťahovať niekam inam, najlepšie tam, kde by som mohla sama pokojne pracovať.

Vtedy mi bolo povedané, že problémov s Lachovou už bolo dosť, preto tentoraz sa bude sťahovať ona. Vo vedľajšej budove bola miestnosť Červený kútik, ktorý sa len zriedka používal. Pracovníci údržby jej ho premaľovali a Lachová sa tam presťahovala. A viac sme spolu neprehovorili.

Keď sa občas v spomienkach vrátim, do tohto obdobia, spomeniem si aj na ňu. Úprimne ľutujem, že tie pekné kolegiálne vzťahy, ktoré medzi nami vznikli, boli šmahom ruky zničené.

Aj keď som sa znovu pustila s plnou vervou do práce, aká-taká istota vo mne sa už nevrátila.

V jedno ráno som otvorila kanceláriu a už od dverí som videla veľké mužské šľapaje, ktoré viedli k môjmu pracovnému stolu. Zároveň som videla, že z police nad stolom sú všetky veci poprehadzované po stole. Nevstúpila som dnu, ale zavolala som rehabilitačné sestry, aby som mala svedkov, lebo som nevedela, kedy to budem vo svojej situácii potrebovať. Potom som si všetko poukladala na miesto a pustila som sa, aj keď veľmi smutná, usilovne pracovať.

O niekoľko dní nato mi zatelefonoval riaditeľ Muranský, že práve mu volal z KUNZ z Bratislavy súdruh Malovič, ku ktorému sa mám na druhý deň o 7.00 hodine dostaviť. Dôvod mu nepovedal. Bolo mi to čudné, veď som ho nepoznala a ani som nevedela, akú funkciu tam zastáva. Okrem štatistiky, kde som pravidelne predkladala výkazy, iné oddelenie som nepofhala. Aj v ten deň som si zložila všetky svoje veci tu a odišla som na spomínané oddelenie.

Kancelária súdruha Maloviča bola zamknutá. Pred dverami som čakala už dve hodiny a nevedela som, čo mám robiť. Keby som odišla, mohlo by sa to klasifikovať ako nedisciplinovanosť a ako by som v prípade potreby dokázala, ako dlho som čakala pri zamknutých dverách? Vonku bola tuhá zima, plno snehu a na chodbách boli studené radiátory, triasla som sa od zimy.

Na štatistike bolo pracovníčkam čudné, kde som tak dlho, preto sa vedúca doktorka Stevušková prišla pozrieť, čo tam toľko robím. Bola veľmi prekvapená, že ešte stále stojím na chodbe, a tak sa rozhodla ísť súdruha Maloviča pohľadať. Našla ho sedieť v niektorej z kancelárií.

Keď prišiel, zaujímal ma dôvod jeho predvolania. Okamžite ma napádal rôznymi výčitkami, že čo si o sebe myslím, že keď mi zabili moje decko, či si môžem hocičo dovoliť. Surové slová padali na moju hlavu ako hromy-blesky bez toho, aby mi dal akýkoľvek priestor brániť sa, čo trvalo vyše hodiny. Uvedomila som si, že ma predvolal len preto, aby mi spôsobil čo najväčšie utrpenie, na ktoré sa nezabúda. Začala som ticho, kŕčovito plakať. Úplne roztrasená a zničená som sa vrátila na oddelenie štatistiky. Nikto z kolegov ničomu nerozumel. Ja som však vedela, že toto je práca kádrovčíka a spol. z nemocnice v Nových Zámkoch. Po mojom odchode súdruh Malovič ihneď volal doktora Muránskeho a oznámil mu, že som tam urobila scénu.

Mnohoročný nákupca a zásobovač spotrebného tovaru pre nemocnicu Štefan Uhnák občas poslúžil zamestnancom aj tak, že im zadovážil z veľkoobchodu úzkoprofilový tovar. Aj moja sestra ho v jednom prípade o čosi poprosila a vtedy myslela aj na mňa. Keď sa Uhnák s nákupom zastavil u sestry a dozvedel sa, že časť z neho je určená pre mňa, ochotne sa podujal tovar mi osobne priniesť. So slovami vďaky som sa obrátila ku kabelke za sebou po peňaženku, aby som svoj účet vyrovnala. Po jeho odchode som sa chcela sestre poďakovať, hľadala som na stole zväzok kľúčov, aby som za sebou zamkla dvere. Nenašla som ich. Znervóznela som, išlo o kľúče od bytu, vchodov a v neposlednom rade o zamknutie mojej kancelárie. Bol piatok 15.00 hodín. Telefonicky som informovala sestru, čo sa mi stalo. Ona nezaváhala, zavolala zamestnancov údržby a okamžite zariadila výmenu zámku na mojej kancelárii. Ako mi už dvaja veľmi slušní muži zámok vymieňali, prišiel Uhnák so zväzkom mojich kľúčov v ruke s tým, či nie sú moje, lebo vraj on nevie, odkiaľ ich má. Každému z nás bolo jasné, že kľúče z môjho stola vzal úmyselne on.

Aj keď som si pripadala ako na odstrel, svojho rozhodnutia poznať vrahov som sa nevzdávala. Stále som sa však necítila bezpečne.

 
 

---

MENÁ VRAHOV VYCHÁDZAJÚ NA SVETLO

Ako moje deti odrastali a mali vyhradenú vlastnú izbu, pred ich uložením na spánok som nechávala dvere spálne pootvorené, aby mali pocit istoty. Keď sme boli nútení presťahovať sa už bez Ľudky do Nových Zámkov, všetok strach o ňu sa preniesol na Marcelku.

V jednu júnovú noc 1981 sa náhle zobudím - alebo ešte azda snívam? - a vidím od dverí prichádzať Ľudku. V ruke drží zlatú ratolesť, máva ňou, veľmi sa smeje a kráča ku mne. Neodvážim sa ani pohnúť, lebo veľmi chcem, aby prišla ku mne čo najbližšie. Keď je asi dva-tri kroky odo mňa, zbadá, že som hore, začne cúvať, neustále sa smeje a máva ratolesťou, až kým neopustí miestnosť.

Ráno cestou do práce som to vyrozprávala sestre. Za vrátnicou nemocnice sme sa rozišli a ja som kráčala smerom na svoje pracovisko. Pridal sa ku mne vedúci dopravy Jaroslav Paška, ktorý zdôraznil, že je bývalý priateľ Ivana Solčianske- ho, a povedal mi: „No, tak už viete, že ich zaistili a všetci sú z Nitry. A poznáte aj ich mená?“ Na moju otázku, či ich pozná on, mi odpovedal, že nie. Pochopil, že ja ešte o ničom neviem. Postupne som sa dozvedala, že vrahov mojej Ľudky je sedem, a tiež ich mená.

V tento deň som sa ani pri najlepšej vôli nedokázala sú- stredit na prácu. Preberala som si zoznam pracovníkov a zistila som, že v nemocnici pracuje niekoľko členov príbuzenstva z označených rodín, dokonca Stanislav Dúbravický je synovec doktora Lintnera, primára gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia.

Táto správa sa rozniesla široko-ďaleko ako blesk z čistého neba. Prichádzali za mnou žičliví pracovníci a upozorňovali ma na niektorých príbuzných rodín, na ktorých si mám dať pozor.

Rozmýšľala som, dávala som si otázky, na ktoré som si rovnako sama hľadala odpovede. Veď za to, že niekto z príbuzenstva sa stal zvrhlíkom a vrahom, väčšina z nich nemôže.

Vžívala som sa do Ľudky, čo všetko musela prežiť v tú hlbokú noc, ako surovo s ňou zaobchádzali.

František Cerman, ktorého zaistili ako prvého z partie vrahov, vedel, prečo pár dní predtým uteká s manželkou v ôsmom mesiaci gravidity a dvojročnou dcérou do Juhoslávie. Keď ich colníci nepustili cez hranice a vrátili sa domov, čakal ho zatykač.

Medzičasom sa doma ešte stále ktosi dobýjal do nášho bytu. Jeden deň oproti nášmu domu na druhej strane cesty stálo nejaké auto zelenej farby, v ktorom sedeli traja muži. Uprene hľadeli do našich oblokov a ja s dcérou sme ich nepozorovane sledovali, kým neodišli. Na druhý deň nám ktosi zazvonil a ja som na sekundu zabudla na opatrnosť a otvorila som dvere. Pred dverami stála neznáma žena a ponúkala mi žuvačky. Oproti nám sa konečne nasťahovala mladá rodina, ktorá mala na dverách menovku. My sme ju z opatrnosti nemali, ani ostatné už neobývané byty v našom vchode. Pýtala som sa, ako vie, že tu niekto býva. Povedala mi, že to vie od susedov pod nami. Keď som ju usvedčila z klamstva a tvrdila som, že tam nikto nebýva, povedala, že bola nad nami. Keď sa dozvedela, že ani tam nikto nie je, vzala nohy na plecia a rýchle odišla.

Tak ako to už od stredných škôl býva, aj do Marcelky sa vážne zahľadel o dva roky starší mládenec. Bol to vzhľadný chlapec, nepil, nefajčil. Pochádzal z veľmi slušnej rodiny. Myslela som si, že po jeho nástupe na vysokú školu skončí sa aj ich priateľstvo. No jeho prvá zastávka z Bratislavy na víkend neviedla domov, ale do novozámockého gymnázia za Marcelkou. Neskôr spolu študovali na vysokej škole.

Môj strach o dcéru sa značne zmiernil. Vedela som, že jej ochranca ju nespúšťa z očí. O niekoľko mesiacov sa zobrali a ostali bývať u mňa. Preto, aby dcéra nemusela prerušiť štúdium, som sa ujala opatery vnučky so všetkým, čo k tomu patrí. Od šiestich mesiacov som ju nosila do jasieľ, akeďže často chorľavela, po absolútnom dennom vyťažení som si nemohla dovoliť riadny spánok, lebo zo strachu o dieťa som len prebdela celé noci. Bolo nutné sledovať jeho dýchanie, veď neraz v nočných hodinách som musela volať pána primára na novorodeneckom oddelení, ktorý nám tak ochotne a nezištne vždy pomohol. Aj v tomto čase si s úctou a vďakou na neho spomínam.

8. februára 1982 o 10.45 hodine mi zatelefonovala pracovníčka z ústredne, že ma na vrátnici čaká nejaká pani. Prišla som tam, ale nikoho známeho som nevidela. Zrazu pristúpila ku mne asi 45-ročná žena, povedala mi, že sa volá Drozdová, a zároveň mi predstavila akéhosi muža ako svojho manžela a syna, ktorý mi pripadal ako vojak základnej služby. Tvrdila mi, že prišli z Nitry a ide o Ľudku. Okamžite som chcela odísť, ale ona sa mi postavila do cesty s tým, že oni do vraždy zapletení nie sú, ale že poznajú všetky osoby, ktoré vraždu aj dopredu organizovali, a za to, že trvali na tom, aby sa táto vec neumlčala, sú v Nitre prenasledovaní.

Ďalej vravela, že sama stratila zamestnanie a toho času je nezamestnaná. Rovnako jej deti z toho, ako s nimi v škole zaobchádzajú, sú úplne psychicky zničené. Musela vraj dať odpojiť aj telefón, lebo sa im vo dne, v noci vyhrážajú, Nitra je jedna rozsiahla mafia. Spomenula rôzne mená tých, ktorí vraždu organizovali, medzi ktorými boli aj mená dievčat. Ďalej hovorila, že jej neter stála na autobusovej zastávke v čase, keď Ľudku násilne hodili do auta, že ju odviezli do družstevného Andrášikovho bytu, kde ju znásilňovali. Celá Nitra vraj pozná páchateľov a vedia o tom aj ich rodičia. Keď sa vraj okolo nich začal kruh zužovať, Dúbravického rodičia svojho syna ešte pred zatknutím rýchle umiestnili v psychiatrickej liečebni v Záluží, kde pracuje zase jedna z jej príbuzných.

Jedným dychom mi rozprávala, ako si na ňu v Nitre dovoľujú, lebo pochádza z jedenástich detí, že celá jej rodina je spísaná ako tá, ktorej sa v budúcnosti pomstia. Vie, že z páchateľov trest smrti dostane len jeden, a spomenula zase mne neznáme meno. Ostatní vraj dostanú doživotie, z čoho sa im značná časť odpustí.

Na moju otázku, prečo sa neobracia na bezpečnosť, ale na mňa, povedala, že je to zbytočné, lebo aj odtiaľ, aj z OV KSS sa im vyhrážajú, že ich zničia. Hovorila, že ešte pred zatknutím páchateľov vycestovala do Bratislavy a na kriminálke tieto veci predniesla, za čo jej pohrozili zatknutím. Tvrdila, že páchatelov chráni celé mesto v Nitre, kriminálka v Bratislave, ústredný výbor a že majú svojich ochrancov aj vo vláde SSR. Má vraj vedomosti o tom, že zákaz zverejniť mená páchateľov vydal aj sám prezident súdruh Husák, lebo im ďaleko siahajú známosti.

Jej takzvaný manžel mi podal lístok, na ktorý mi napísal ich adresu v Nitre, na druhej strane lístka je napísaná údajná adresa ich ďalšej netere, ktorá býva v Nových Zámkoch a blízko nás. Vraj sa so mnou denne stretáva cestou do práce na Gor- kého a Gogoľovej ulici a oni sa s ňou často navštevujú. Upozornil ma, že im písať nemám, lebo ich listy na pošte otvárajú a niektoré ani nedoručujú.

Na moju otázku, čo odo mňa chcú, mi povedala, že im mám pomôcť, a na otázku ako povedala, že sa prišli so mnou aspoň poradiť. Odišla som s tým, aby si svoje vzniknuté problémy riešili doma.

Sústredila som sa na monológ údajnej pani Drozdovej, aby som si zapamätala postupne všetko, čo hovorí. Bola som si istá, že použila cudzie meno a všetko povedané je cielené len mojej osobe. Bola som presvedčená, že patrí do rodiny niektorého zo zaistených páchateľov.

Vžívala som sa do situácie rodičov páchateľov, ale viem, že keby som svoje dieťa akokoľvek milovala, po dokázanom zločine by som sa ho prestala zastávať. Je len tento jediný spôsob, ktorým sa dá pred občanmi zachovať úcta a ľudská tvár a s pokorou pozerať ľuďom do očí. Veď ktorý rodič posiela svojich synov unášať dievčatá, znásilňovať ich a vraždiť. A Andrášikova matka od vynesenia rozsudku každý mesiac vypisovala listy do ZSSR a OSN, ako nevinne je jej syn odsúdený.

Z mojich úvah ma prebralo klopanie na dvere. Dnu vošiel ošetrovateľ z oddelenia, ktorý so mnou občas pri stretnutí prehodil pár slov. Pýtal sa ma, čo odo mňa chcela Andrášikova matka. Keď počul, že sa predstavila ako Drozdová so svojím manželom a synom, upozornil ma, že si mám dať na nich pozor. A muž, s ktorým prišla, sa nepodobal jej manželovi. On vraj často chodí do Nitry a vie o celej partii zaistených neuveriteľné veci.

Po jeho odchode som sadla za písací stroj a pre každý prípad som aj túto skúsenosť oznámila patričným orgánom. A kládla som si otázku, čo by tieto rodiny robili na mojom mieste.

Vedúci tajomník OV KSS súdruh Čuba v tomto čase pri nejakej príležitosti povedal mojej sestre, že bol v Bratislave, kde sa dozvedel, že zaistili päť páchateľov obvinených z Ľud- kinej vraždy, ale vraj nepochádzajú z tejto oblasti. Keď bolo sedem vrahov usvedčených z vraždy a odsúdených, prišiel za riaditeľom OÚNZ doktorom Muranským a za prítomnosti mojej sestry mu hovoril, že prečo za jednu toľkých odsúdili. Že z toľkých sa nenašiel ani jeden, čo by jej bol chcel aspoň holý život zachrániť, to pre neho nebolo dôležité.

Po krátkom čase MUDr. Júliusa Muranského odvolali z funkcie riaditeľa OÚNZ v Nových Zámkoch a po celom okrese bolo rozšírené, že dôvodom je Cervanová, ktorú vraj nemal prijať ani do zamestnania. Hoci moje miesto nebolo nomenklatúrne, ešte pred mojím prijatím do práce zašiel riaditeľ nemocnice na OV KSS a povolenie prijať ma dostal od vedúceho tajomníka súdruha Čubu.

Cítila som sa ako vyvrheľ spoločnosti, hanbila som sa dlhé roky mnohým občanom pozrieť do očí, veď koľko z nich poznalo a do dnešného dňa pozná skutočnú pravdu?

V apríli 1982 sa väčšia časť oddelení vrátane celej administratívy sťahovala zo starej nemocnice z Pavlovej ul. 13 do novej nemocnice na Slovenskú ulicu č. 11. Všetko okolo mňa sa hýbalo, sťahovalo do už vopred určených kancelárií, len ja som nepoznala miesto, kde budem pracovať.

V poslednú chvíľu som sa od inžiniera Poláka dozvedela, že Lachová pôjde na sekretariát právneho oddelenia a ja na oddelenie práce a mzdy. Keď ma sťahovacia čata sťahovala, nemali mi veci kde uložiť, lebo kancelária osobného oddelenia bola zamknutá. Vedela som, že celá administratíva je už presťahovaná, teda aj tento úsek. Mala som pocit, že tu nie som vítaná. Ako som tak stála na chodbe opretá o pracovný stôl, od okoloidúcich som sa dozvedela, že kolegyne zámerne odišli. Zvlášť vraj Edita Gulyášová, ktorá v kolektíve vedie prím, dávala po celej chodbe poriadne zvučným hlasom najavo, ako veľmi si neželajú moju prítomnosť vo svojej spoločnosti.

Rozmýšľala som nad inžinierom Slobodníkom, ktorý si v tomto období post vedúceho finančnej učtárne zamenil za post práve na tomto úseku a ktorý mi už od môjho nástupu do OÚNZ zjavne dával najavo, že som v nemilosti. Nevedela som si predstaviť, ako budem vedieť robiť v takomto kolektíve pre mnohých takú nezáživnú prácu.

Keď som sa rozhodla ísť za inžinierom Polákom s požiadavkou, aby prehodnotil moje umiestnenie a našiel mi iné miesto, prišiel kolektív PaMu a bez ospravedlnenia sa otvorili dvere kancelárie.

Do miestnosti som vošla posledná s pocitom votrelca a poníženosti, veď čo ešte chcem, keď mi už aj dieťa zabili. Betka Durišová bola jemná slobodná slečna, ktorá sa ochotne ujala môjho pracovného stola a pomohla mi ho zaniesť a položiť na nimi určené miesto. Postupne a bez slova som si uložila aj všetky ostatné písomnosti.

Aj keď som v organizácii pracovala už štyri roky a kolektív, s ktorým som spolupracovala, ma dobre poznal, teraz každý mlčal. Veľmi som vnútorne trpela.

Keďže pracovať som musela, uzavrela som sa do priestoru svojho pracovného stola a pustila som sa do práce.

V jednom prípade Okresný štatistický úrad vyhlásil súťaž, ktorá sa týkala včasnosti predkladania štatistických výkazov. Keď mi ekonomický námestník za obsadenie prvého miesta prvýkrát navrhol odmenu 500,- Kčs, jedna kolegyňa bola taká rozčúlená, že sa neovládla a nešetrila surovými poznámkami na moju adresu. Rovnako aj kolegyňa z plánovacieho oddelenia, ktorá s krikom cez celú chodbu išla za ekonomickým námestníkom, aby mu vyčítala, čo za odmenu mi navrhol.

Keď mi bola odmena vyplatená, ponúkla som ju obom kolegyniam, ale ani jedna ju neprijala.

Najúprimnejšia a najcitlivejšia voči mne bola kolegyňa na tomto úseku Ema Kováčová, manželka doktora Kováča. Keď sa občas stalo, že sme v kancelárii ostali samy, ľudsky a úprimne sme sa porozprávali. Aj ked sme vzájomne pootvorili dvere svojich tajných komnát, v tom čase som jej ešte veľa vecí nemohla povedať. Vždy to pochopila.

Pomery sa neskôr zmenili, Viola Lachová odišla, jej funkciu prebrala Katarína Kanyičková. Kolektív si na mňa zvykol, konečne som sa cítila ako doma.

Jedného dňa, keď sa zdalo, že sa hladina okolo mňa ako-tak upokojuje, zastavila sa u mňa v kancelárii pracovníčka z oddelenia zdravotnej osvety, s ktorou sme si už od môjho nástupu do OÚNZ dobre rozumeli. Nabrala odvahu a vyrozprávala mi, ako boli po Ľudkinom zavraždení na celoslovenskom sústredení zdravotných osvetových pracovníkov na Kramároch v Bratislave.

Prednášajúci docent im vraj vyrozprával, ako bol aj s ďalšími kolegami účastný na súdnej pitve tela Ľudmily Cervanovej. Opisoval, ako mala ruky v zápästiach vzadu silno poviazané s 12-krát otočenou šnúrou a poriadnym uzlom, jazyk mala zaseknutý medzi zubami, dolné končatiny otočené dozadu, na zadnej ľavej strane ramena a ľavého stehna mala hlboké krvné podliatiny až do svalstva. Všetky zistené znaky vraj hovoria o surovej vražde, ktorá nevylučovala rovnako surovú predohru. Na záver povstal a vyzval aj prítomných, aby minútou ticha vzdali hold a uctili pamiatku brutálne zavraždenej mladej medičky...