Prvé s čím sa stretnú je logistické centrum pre utečencov. Mesto si totiž spomenulo, že vlastní budovu bývalej školy na Letomostí a ponúklo ho na takýto uśľachtilý cieľ. Jediný problém je, v akom stave sa nachádza.
Potom si milí Ukrajinci všimnú vybrakovanú budovu na korze, v ktorej bol donedávna mestský hotel a kde by sa teraz mohli ideálne ubytovať. Keby ho funkcionári mesta cielene nepriviedli do krachu a následne z neho nerozkradli inventár...
"Aj u nás to bude vyzerať takto, až sa nakoniec dostaneme do Európskej únie?" - pýtajú sa neveriacky... A až zhliadnu rozostavanú fontánu a novú dlažbu na námestí len prevrátia oči: "Do tohoto sa u vás investujú verejné financie v čase pandémie?"
Nuž áno, milí Olexij a Iulia, ak budete voliť na čelo svojich miest zlodejov, bude to presne takto vyzerať aj u Vás... A možno bude nakoniec pobyt v našom malom meste pre Vás veľmi užitočný. Ako odstrašujúci príklad...
Olexij si neveriacky prezerá budovu "logistickégho centra pre utečencov" - bývalú školu na Letomostí, ktorú mesto nechalo schátrať. "Ani škola v mojom meste teraz nevyzerá najlepšie" - a ukazuje fotku - "ale aby samospráva cielene nechala spustnúť svoj majetok, také sa u nás nestáva... "
Budova Olexijovej školy po zasiahnutí ruskou raketou.
"A toto bol naozaj hotel?" - pýta sa Iulia. "Áno, pokiaľ s ním nezačali hospodáriť páni Klein a Borbély", odpovedáme. "To sú hotelieri?" "Nie, to nie sú hotelieri...", odpovedáme.
"Aj u nás sa teraz budujú kryty civilnej ochrany, vravia naši hostia..." "Nie toto nebude kryt, ale významná investícia, ktorá má našemu mestu priniesť prosperitu až raz skončí pandémia. Fontána." "Fontána?!" "Áno viete, to tí naši hotelieri..."