Navyše udalosti septembra 1938 - mája 1942 dostávajú v týchto dňoch aj jednu neplánovanú aktuálno-politickú paralelu v rusko-ukrajinskej vojne započatej 24. februáruári 2022. A to nielen diametrálne odlišnými postojmi hlavných aktérov, z ktorých sa jeden rozhodol zotrvať a bojovať v bezvýchodiskovej situácii voči nepriateľovi s jadrovými zbraňami, kým druhý zbehol a z bezpečného exilu organizoval atentáty.

Táto paralela ale hovorí niečo nielen o prezidentoch, ale aj o samotných politických režimoch.

Ukrajina je v porovnaní s Ruskom chudobná s slabá krajina bez surovín, zato s veľkou ruskou menšinou. Ruskojazyčné obyvateľstvo malo dobré dôvody optovať pre Rusko. Ale neoptovalo. Malo totiž autentické zážitky zo slobodných volieb a slobodných médií a nadobudlo sebaúctu. Vôbec sa mu nechce pod ochranné krídla veľkého východného patróna postupne sa transformujúceho v tyraniu. 

Československo bolo v roku 1938 bohatou krajinou s dokonale vyzbrojenou armádou, ale súčasne s istotou, že jej menšiny anektované v r. 1918 sa pri prvej možnej príležitosti obrátia proti nej. Tak sa stalo a paradoxne ako prví tak urobili Slováci, občania 1. kategórie 20 rokov všemožne uplácaní majetkami a existenčnými príležitosťami ulúpenými menšinovým obyvateľom.

O týchto súvislostiach sa pri spomínaní  atentátu na Heydricha z nejakégho dôvodu nehovorí, pritom dnes máme cennú príležitosť konfrontovať československú a ukrajinskú cestu. Ukrajina - ako je známe - neorganizuje žiadne atentáty. V rovnakom čase sa v Čechách a na Slovensku opäť rozpaľuje kult atentátnikov.

Aj vo svetle ukrajinských udalostí sa javí, že atentáty organizujú zúfalci. A prikrývajú sa nimi zbabelci...