Komunistické mierové hnutia od Kominterny po Svetovú radu mieru
Oto Psenak 
26-07-04 
312 
Komunistické režimy sa celé desaťročia vydávali za najdôslednejších obrancov mieru. Mier bol povinným slovom verejného života: v školách, na plagátoch, v prejavoch funkcionárov, v pionierskych organizáciách, na mládežníckych festivaloch, v cirkevných „mierových“ výboroch aj v zahraničnej propagande. Súčasne však tie isté režimy budovali masové armády, militarizovali spoločnosť a v rámci Varšavskej zmluvy pripravovali operačné plány pre rozsiahlu vojnu v Európe. Rozpor medzi mierovou rétorikou a vojenskou realitou nebol náhodný. Archívne dokumenty Varšavskej zmluvy ukazujú, že v 60. rokoch existovali plány rýchleho postupu vojsk socialistického bloku cez západnú Európu, vrátane scenárov s použitím jadrových zbraní. Československá ľudová armáda mala v jednom z plánov postupovať cez južné Nemecko smerom k Francúzsku. V jazyku režimu však takéto prípravy neboli agresiou, ale „obranou mieru“ pred údajným imperialistickým útokom.[1]
Komunistická propaganda si privlastnila slovo mier a premenila ho na politickú zbraň. Mier neznamenal odmietnutie násilia, kritiku vlastného zbrojenia ani rešpekt k slobode susedov. Znamenal podporu sovietskeho mocenského priestoru. „Mierumilovný“ bol Sovietsky zväz a jeho spojenci; „vojnovými štváčmi“ boli Spojené štáty, NATO, západný kapitalizmus a všetci domáci kritici, ktorí tento slovník neprijali.
Korene tejto stratégie však nesiahajú až do studenej vojny. Nachádzame ich už v predvojnovom svete Kominterny. Komunistická internacionála pochopila, že ak chce ovplyvňovať verejnú mienku mimo komunistických strán, nemôže vystupovať iba pod červenou zástavou a slovníkom triedneho boja. Potrebovala širšie heslá: mier, antifašizmus, antiimperializmus, solidaritu s kolóniami, obranu kultúry, mládeže a žien.
Dôležitú úlohu v tejto politike zohral nemecký komunista Willi Münzenberg. Bol majstrom frontových organizácií: navonok širokých občianskych iniciatív, vnútorne však napojených na komunistickú politiku. V roku 1927 vznikla Liga proti imperializmu a za národnú nezávislosť, ktorá mala spájať európsku ľavicu, protikoloniálnych aktivistov, intelektuálov a sympatizantov mimo priamych štruktúr komunistických strán.[2]
Ďalším krokom bolo hnutie Amsterdam–Pleyel. V roku 1932 sa v Amsterdame konal Svetový kongres proti imperialistickej vojne a neskôr sa táto línia spojila s antifašistickou mobilizáciou v Paríži. Navonok išlo o mierové a antifašistické hnutie širokého záberu; politicky však zapadalo do stratégie Kominterny. Táto predvojnová skúsenosť vytvorila základný recept: politicky riadené jadro, navonok prijateľné heslo a okolo neho sieť ľudí, ktorí nemuseli byť komunistami, stačilo, že prijali vhodný rámec.[3]
Po roku 1945 sa tento model preniesol do svetového mierového aparátu. V rokoch 1948 – 1950 vznikla Svetová rada mieru, World Peace Council. Sama sa prezentovala ako nezávislé, demokratické a antiimperialistické mierové hnutie, no dobové západné diplomatické dokumenty ju opisovali ako nástroj sovietskej mierovej kampane. Jej úlohou bolo predstaviť Sovietsky zväz ako obrancu mieru a západné štáty ako prípravárov vojny.[4]
V socialistických štátoch potom vznikali národné mierové výbory, rady a komisie. Neboli to nezávislé občianske združenia. Boli to prevodové páky medzi stranou, štátom, propagandou a zahraničnopolitickou líniou Moskvy.
V Sovietskom zväze pôsobil Sovietsky výbor na obranu mieru. V Československu vznikol Československý výbor obránců míru, neskôr Československý mírový výbor. V NDR fungoval Friedensrat der DDR. V Poľsku pôsobil Polski Komitet Obrońców Pokoju, neskôr Ogólnopolski Komitet Pokoju. V Maďarsku bol dôležitý Országos Béketanács, teda Celoštátna mierová rada. V Rumunsku pôsobil Comitetul Naţional pentru Apărarea Păcii a v Bulharsku Bulgarian Peace Committee.[5]
Osobitné miesto mala mládež. Demokratikus Ifjúsági Világszövetség, skrátene DIVSZ, je maďarský názov World Federation of Democratic Youth. Organizácia vznikla po druhej svetovej vojne, neskôr mala sídlo v Budapešti a v studenej vojne sa stala súčasťou prosovietskeho medzinárodného mládežníckeho prostredia. Mládežnícke festivaly, študentské kongresy a kultúrne podujatia boli ideálnym priestorom na spájanie pacifistického slovníka, antiamerikanizmu a sympatií k socialistickému bloku.[6]
Komunistické režimy využívali aj cirkvi. V Maďarsku sa Országos Béketanács podieľal na vytváraní prostredia tzv. mierových kňazov. Mierová rétorika tu slúžila nielen zahraničnej propagande, ale aj vnútroštátnej kontrole: rozdeľovala cirkev, oslabovala biskupov a vytvárala skupinu duchovných lojálnych k režimu.[7]
Mechanizmus bol jednoduchý. Na Východe existovali oficiálne mierové organizácie pod kontrolou strany. Na Západe sa socialistický blok pokúšal nadväzovať kontakty s intelektuálmi, odborármi, kňazmi, študentmi, umelcami a aktivistami, ktorí mali skutočný strach z jadrovej vojny, odpor k americkej politike alebo sympatie k antikolonializmu. Nie všetci boli agenti, nie všetci boli platení a nie všetci vedeli, v akej hre účinkujú. Účinnosť celej operácie spočívala práve v tom, že Sovietsky zväz nepotreboval samých komunistov. Stačilo, aby západní sympatizanti prijali predstavu, že napätie vo svete spôsobuje predovšetkým Západ, zatiaľ čo sovietsky blok je prirodzeným nositeľom mieru.
Pojem „užitoční idioti“ je krutý, ale pre časť západného prostredia vystihuje podstatu problému. Išlo o ľudí, ktorí sa subjektívne mohli považovať za humanistov, pacifistov alebo odporcov jadrovej vojny, no objektívne pomáhali šíriť jednostranný obraz sveta. Protestovali proti americkým raketám, ale mlčali pri sovietskych tankoch. Hovorili o odzbrojení NATO, ale nevideli militarizáciu Varšavskej zmluvy. Boli citliví na chyby západných demokracií, ale necitliví na represiu v štátoch, kde bola mierová politika povinnou štátnou doktrínou.
Mierové hnutie v komunistických režimoch preto nemožno chápať ako bežnú občiansku iniciatívu. V slobodnej spoločnosti môže mierové hnutie kritizovať vlastnú vládu, armádu, rozpočet na zbrojenie a vojenské aliancie. V komunistickom režime bolo všetko opačne. Mierové hnutie bolo povolené práve preto, že nebolo nezávislé. Nekritizovalo vlastnú armádu, vlastné zbrojenie, vlastné okupačné zásahy ani vlastné vojnové plány. Jeho úlohou nebolo brániť mier proti vlastnej moci, ale mobilizovať spoločnosť proti nepriateľovi.
Najväčší podvod spočíval v zámene mieru za poslušnosť. Občan nemal premýšľať, či režim naozaj koná mierovo. Mal podpísať výzvu, zúčastniť sa zhromaždenia, poslať kresbu holubice, počúvať prejav a prijať jednoduché delenie sveta: socializmus znamená mier, kapitalizmus znamená vojnu.
Dejiny komunistického mierového hnutia sú preto dejinami politického jazyka. Slová ako mier, solidarita, pokrok, antiimperializmus či priateľstvo národov neboli neutrálne. Boli to heslá v informačnej vojne. Ich cieľom bolo zakryť militarizáciu vlastného bloku, oslabiť protivníka, získať sympatizantov v zahraničí a vytvoriť morálnu prevahu tam, kde reálna politika často stála na tankoch, tajnej polícii a jadrových operačných plánoch.
Mierové hnutie v komunistickom vydaní tak nebolo protikladom studenej vojny. Bolo jednou z jej zbraní.
Poznámky a zdroje
[1] Petr Luňák: The Warsaw Pact War Plan of 1964, Parallel History Project National Security Archive: Soviets Planned Nuclear First Strike to Preempt West
Taking Lyon on the Ninth Day? The 1964 Warsaw Pact Plan for Nuclear War in Europe
[2] Fredrik Petersson: “We Are Neither Visionaries Nor Utopian Dreamers”: Willi Münzenberg, the League against Imperialism, and the Comintern, 1925–1933
Fredrik Petersson, kapitola o Münzenbergovi a Lige proti imperializmu
[3] Georgi Dimitrov: Fascism is War, K téme Amsterdam–Pleyel pozri aj prehľady k World Committee Against War and Fascism a dejinám kominternovských frontových organizácií.
[4] World Peace Council, vlastná prezentácia, FRUS 1951, dokumenty o sovietskej mierovej kampani, Mikhail Suslov: The Defense of Peace and the Struggle Against the Warmongers
[5] Československý výbor obránců míru / Československý mírový výbor, edícia dokumentov MZV ČR, Friedensrat der DDR, Archivportal-D, Bundesstiftung Aufarbeitung k Friedensrat der DDR, Poľský mierový výbor, Rumunský Comitetul Naţional pentru Apărarea Păcii, CIA Reading Room, World Peace Council a národné mierové výbory
[6] FRUS 1949, World Federation of Democratic Youth a budapeštiansky festival, World Federation of Democratic Youth, vlastná prezentácia
[7] András Jobbágy: práca k maďarskej cirkevnej politike a tzv. mierovým kňazom
Odporúčaná literatúra
Lawrence S. Wittner: The Struggle Against the Bomb. Stanford University Press.
Günter Wernicke: The Communist-Led World Peace Council and the Western Peace Movements: The Fetters of Bipolarity and Some Attempts to Break Them in the Fifties and Early Sixties. Peace & Change, 2002.
Geoffrey Roberts: Averting Armageddon: The Communist Peace Movement, 1948–1956: https://geoffreyroberts.net/wp-content/uploads/2024/10/Averting-Armageddon-The-Communist-Peace-Movement-1948-1956.pdf
Vojtech Mastny, Sven G. Holtsmark, Andreas Wenger, eds.: War Plans and Alliances in the Cold War: Threat Perceptions in the East and West. Routledge, 2006.
Fredrik Petersson: “We Are Neither Visionaries Nor Utopian Dreamers”: Willi Münzenberg, the League against Imperialism, and the Comintern, 1925–1933.
Mierové hnutie komunistických krajín v chronológii Watson.sk: