Príbeh odevného impéria Jan Nehera
Oto Psenak 
26-07-13 
367 
Značka odevného domu Jan Nehera bola v medzivojnovom Československu neprehliadnuteľná. Na rozdiel od Baťu však po znárodnení na desaťročia zmizla z obchodov, reklamy aj verejnej pamäti. Baťova zahraničná časť pokračovala v podnikaní a udržiavala meno zakladateľa pri živote, kým Neherovu výrobu a sieť predajní pohltili československé národné podniky. Príbeh firmy Jan Nehera preto nie je príbehom neúspešnej značky, ale značky, ktorej vývoj násilne prerušili okupácia a povojnové zoštátnenie.
Jan Nehera sa narodil 31. decembra 1899 v Kostelci na Hané v rodine krajčíra Josefa Neheru. Napriek rodinnému prostrediu sa najskôr nevyučil za krajčíra, ale za strojného zámočníka. Pracoval v prostějovskom strojárskom podniku Wichterle a Kovařík, neskoršej Wikovke. Technické vzdelanie mu pravdepodobne pomohlo vnímať výrobu odevov nie iba ako remeslo, ale ako proces, ktorý možno rozložiť na jednotlivé operácie, mechanizovať a organizovať podobne ako priemyselnú výrobu.
Podnikať začal predajom oblekov z otcovej dielne. Neskôr kupoval od domácich krajčírov rozpracované odevy, dokončoval ich a predával. V roku 1923 sa spojil s Jakubom Sekaninom a Františkom Dokoupilom a na živnostenský list svojho otca založili malú konfekčnú firmu. Od 1. januára 1924 podnikali ako verejná obchodná spoločnosť J. Nehera a spol. so sídlom na Svatoplukovej ulici v Prostějove. Rok 1937, ktorý súčasná značka niekedy uvádza ako dátum svojho vzniku, bol teda už obdobím rozvinutého podnikania, nie jeho začiatkom.
Firma vyrábala najmä pánske obleky, neskôr pridala chlapčenské, detské a dámske odevy. Spočiatku nemala veľkú továreň. Výroba bola založená najmä na práci domácich krajčírov, ktorým podnik dodával materiál a zadával jednotlivé objednávky. V roku 1924 pracovalo pre spoločnosť popri majiteľoch a niekoľkých zamestnancoch viac ako päťdesiat domácich krajčírov.
Nehera sa v roku 1927 so spoločníkmi rozišiel a pokračoval samostatne. Jeho podnik postupne prešiel od domáckej výroby k továrenskej organizácii práce. V roku 1932 bola firma zapísaná pod názvom Jan Nehera, tovární výroba oděvů. Používala elektrické šijacie stroje, motorové zariadenia na rezanie látok a postupne začala vyrábať nielen podľa konkrétnych objednávok, ale aj na sklad.
Najdôležitejšou Neherovou inováciou však nebola samotná továreň. Bola ňou kontrola nad celou cestou výrobku od látky až k zákazníkovi.
Dovtedy dodával oblečenie nezávislým obchodníkom, ktorí zaň platili s niekoľkomesačným oneskorením. V roku 1929 skrachoval jeho významný odberateľ, plzenská firma Popper a synovia. Nehera údajne prišiel približne o štvrť milióna korún. Z tejto skúsenosti vyvodil záver, že výrobca nesmie byť závislý od obchodníkov, ktorých platobnú schopnosť nemôže kontrolovať.
V roku 1931 preto otvoril na Václavskom námestí v Prahe prvú vlastnú predajňu. Nasledovali pobočky v Hradci Králové, Plzni a ďalších mestách. V roku 1932 otvoril desať predajní, o rok neskôr ďalších dvanásť a v roku 1935 ich pribudlo viac ako sedemdesiat. Počet predajných miest postupne prekročil stovku. Pri predajniach vznikali malé krajčírske dielne nazývané „správkárne“. Zakúpený oblek v nich vedeli zákazníkovi upraviť, opraviť alebo vyžehliť. Nehera tak nepredával iba konfekciu, ale aj následnú službu, ktorá zmenšovala rozdiel medzi sériovo vyrobeným oblekom a odevom ušitým na mieru. Jeho heslo „Od výrobcu priamo k spotrebiteľovi“ presne vystihovalo podnikateľský model. Nehera sa snažil kontrolovať výrobu, distribúciu, cenu, reklamu aj kontakt so zákazníkom. Odstránením veľkoobchodníkov a nezávislých predajcov mohol znižovať cenu a súčasne si ponechať obchodnú maržu, ktorú používal na ďalší rast.
Podobne ako Baťa zaviedol pevné a ľahko zapamätateľné cenové hladiny. Obleky a plášte ponúkal napríklad za 99, 199, 299 alebo 399 korún. Vo výkladoch zverejňoval takzvanú verejnú kalkuláciu, z ktorej sa zákazník dozvedel cenu látky, práce a obchodnú prirážku. V čase, keď sa v mnohých obchodoch ešte zjednávalo alebo cena závisela od odhadu zákazníkovej majetnosti, išlo o účinný spôsob budovania dôvery. Nehera pochopil aj význam značky. Do reklamy investoval mimoriadne vysoké sumy, niekedy väčšie než aktuálny čistý zisk podniku. V roku 1935 mala firma podľa archívnych údajov vynaložiť na propagáciu približne 1,44 milióna korún, zatiaľ čo čistý zisk predstavoval asi 526-tisíc korún. O rok neskôr reklamné výdavky prekročili dva milióny. Reklama teda nebola doplnkom podnikania, ale investíciou do budúcej hodnoty mena Nehera. Predajne používali jednotné označenie a podobný spôsob prezentácie tovaru. Zákazník mal v Prahe, Bratislave, Plzni či inom meste vedieť, že vstupuje do rovnakého obchodného systému. Značka sa stala zárukou porovnateľnej ceny, úrovne obsluhy a možnosti úpravy odevu.
Keď československá vláda začala obmedzovať nekontrolované rozširovanie filiálok veľkých spoločností, Nehera časť siete budoval prostredníctvom samostatných obchodníkov – komisionárov. Predávali jeho výrobky a používali jeho obchodný systém, formálne však nešlo o priame pobočky spoločnosti. Firma sa zároveň rozširovala do zahraničia. Predajne alebo zastúpenia mala v Škandinávii, severnej Afrike a ďalších oblastiach. Neherovo oblečenie sa predávalo napríklad v Osle, Štokholme, Casablance, Oujde, Káhire, Port Saide, Kapskom Meste a Nairobi. Zahraničná expanzia však nedosiahla taký rozsah a takú organizačnú samostatnosť ako Baťova svetová sieť.
Nehera študoval priemyselnú organizáciu výroby vo Veľkej Británii, Nemecku, Belgicku, Švédsku, Holandsku a Rakúsku. Navštívil aj Spojené štáty, kde sa oboznamoval s pásovou výrobou. Do svojho podniku získal technických pracovníkov so skúsenosťami z Baťových závodov.
V prostějovskej výrobe potom rozdelil zhotovenie odevu na množstvo čiastkových úkonov. Jeden krajčír už nešil celý oblek od začiatku do konca. Každý pracovník vykonával určitú operáciu a rozpracovaný výrobok postupoval medzi pracoviskami. Takýto systém zrýchľoval výrobu, znižoval náklady a uľahčoval kontrolu kvality. V roku 1938 mal Nehera štyri výrobné prevádzky a približne 1 400 zamestnancov. Popri továrňach budoval zamestnanecké bývanie a sociálne zariadenia. Jeho firma už nebola iba odevnou dielňou ani obchodným domom, ale vertikálne integrovaným priemyselno-obchodným systémom.
Na Slovensku založil v roku 1939 spoločnosť Odevná služba Nehera so sídlom v Trenčíne. Z malej prevádzky sa v priebehu niekoľkých rokov stala organizácia so štyrmi výrobnými budovami a desiatkami filiálok. Reprezentačným bodom siete bol moderný viacpodlažný obchodný dom v Bratislave. Vojna priniesla firme veľké objednávky, ale súčasne ju dostala pod kontrolu nacistického hospodárstva. Podnik vyrábal aj uniformy a jeho hospodárske výsledky prudko rástli. Vysoké vojnové zisky preto nemožno automaticky považovať za pokračovanie úspechu na slobodnom spotrebiteľskom trhu.
V roku 1942 bol Jan Nehera väznený gestapom a pod nátlakom pristúpil na spojenie výrobnej časti podniku s firmou Roberta Hanischa. Hanisch, príslušník SS a SD, získal v novej spoločnosti Hanisch & Co. väčšinový podiel. Nehera síce zostal spoločníkom a ponechal si časť obchodnej siete, ale stratil rozhodujúcu kontrolu nad výrobou. Archívne materiály k tejto etape zahŕňajú aj zmluvy o fúzii a dokumenty o prepojení firmy s nemeckým kapitálom. Po skončení vojny sa Nehera pokúsil podnik opäť spravovať, ale jeho návrat bol krátky. Na výrobnú aj obchodnú časť sa vzťahovalo povojnové znárodnenie. Od začiatku roku 1946 boli Neherove závody spolu s ďalšími prostějovskými odevnými firmami začlenené do národného podniku Oděvní průmysl Prostějov. Slovenská časť bola neskôr začlenená do národného podniku Odeva.
Jan Nehera odišiel do Maroka, kde sa pokúsil pokračovať vo výrobe odevov. Ani tento podnik však dlhodobo neudržal. Zomrel v roku 1958 v Casablanke.
Po znárodnení zmizlo meno Nehera z tovární, predajní, reklamy a výrobkov. Nové generácie poznali Oděvní průmysl Prostějov alebo slovenskú Odevu, ale nepoznali podnikateľa, ktorého majetok a organizačné skúsenosti stáli pri ich vzniku. Historická práca Aleny Buršíkovej konštatuje, že mená Jana Neheru a Arnošta Rolného, všeobecne známe počas prvej republiky, neskôr takmer upadli do zabudnutia.
V tom spočíva hlavný rozdiel medzi Neherom a Baťom. Baťovo meno prežilo v zahraničných továrňach a predajniach. Značka zostala viditeľná, rodina pokračovala v podnikaní a zahraniční zákazníci ju používali aj počas desaťročí komunistického režimu. Nehera nemal mimo Československa dostatočne silnú a samostatnú organizáciu, ktorá by značku udržala.
Približne sedem desaťročí po zániku pôvodného podniku meno obnovili Bibiana a Ladislav Zdútovci. Súčasná Nehera je slovenskou dizajnérskou značkou, ktorá vyrába na Slovensku a predstavuje kolekcie na medzinárodných módnych podujatiach. Nejde však o nepretržité pokračovanie pôvodnej spoločnosti. Je to nový módny dom, ktorý prevzal meno a časť estetického dedičstva medzivojnovej firmy.
Historická Nehera pritom nebola malou luxusnou značkou. Bola masovým výrobcom konfekcie, prevádzkovateľom rozsiahlej siete obchodov a jedným z priekopníkov moderného československého maloobchodu. Za približne pätnásť rokov dokázal Jan Nehera premeniť predaj oblekov z otcovej dielne na priemyselný a obchodný systém s viac než stovkou predajní, zahraničnými filiálkami a takmer jeden a pol tisícom pracovníkov. Jeho heslo „Nehera šije šaty dobre“ preto nebolo iba vydareným reklamným sloganom. Vyjadrovalo dôveru v značku, ktorú v medzivojnovom Československu poznali státisíce ľudí. To, že ju dnes pozná málokto, nevypovedá o jej vtedajšej sile. Vypovedá predovšetkým o tom, ako dôkladne dokáže prerušenie vlastníckej, obchodnej a spoločenskej kontinuity vymazať aj kedysi neprehliadnuteľné meno.