Paneláková identita a nadchádzajúce voľby

Oto Psenak

26-08-06

435

Mestské voľby často nerozhodujú ľudia, ktorí mesto sledujú, ale ľudia, ktorí sa s ním potrebujú stotožniť. Prisťahovalec z dediny sa po presťahovaní do paneláka ocitne medzi dvoma svetmi. Zo starého už odišiel, no v novom ešte nezapustil korene. Mesto preto nevníma ako spoločný majetok, ktorý treba strážiť, ale ako spoločenský status, ktorý si treba potvrdiť. Práve tu sa rodí zvláštny volebný paradox. Namiesto kontroly radnice prichádza identifikácia s jej predstaviteľmi. Známe papierové hlavy na bilbordoch predstavujú mesto, a teda aj nový životný úspech voliča. Hlas za primátora nie je hodnotením jeho hospodárenia, ale symbolickým potvrdením: už patrím sem, som mestský človek a toto je môj primátor.

Tento jav nevznikol včera. Je jedným z neskorých dôsledkov industrializácie, ktorá v druhej polovici 20. storočia premiestnila celé generácie z dedín do miest. Ľudia opúšťali prostredie, v ktorom rodiny žili celé desaťročia, poznali pôvod majetku, miestne spory, záväzky i ľudské charaktery. Regionálna identita nebola romantickou výšivkou na kroji. Bola praktickou pamäťou spoločenstva: vedelo sa, kto čo urobil, komu možno veriť a komu radšej nie.

Panelákové mesto túto pamäť prerušilo. Starí rodičia zostali na dedine, rodičia nastúpili do závodu a deti vyrastali medzi školou, sídliskom a podnikovou rekreáciou. Jednotlivé generácie už neodovzdávali rovnaký príbeh toho istého miesta. Starí poznali chotár a susedské vzťahy, rodičia výrobnú halu a poradovník na byt, deti už iba číslo vchodu. Rodina sa sociálne posunula, ale stratila pevný bod, z ktorého by mohla nové prostredie posudzovať.

Industrializácia pritom nevytvárala mestského občana v pôvodnom zmysle slova – človeka, ktorý mesto spoluvlastní, sleduje jeho správu a verejne sa ozve. Vytvárala obyvateľa, ktorému podnik zabezpečil prácu, štát pridelil byt a národný výbor zariadil zvyšok. Od človeka sa neočakávalo, že bude obec kontrolovať. Očakávalo sa, že bude pracovať, bývať a neprekážať. Zo slobodného sedliaka síce režim neurobil robotníka-nevoľníka právne, ale vypestoval v ňom nevoľnícky vzťah k moci: vrchnosť rozhoduje a poddaný dúfa, že sa mu niečo ujde.

Tento návyk prežil aj režim, ktorý ho vytvoril. Byty sa stali súkromnými, závody zanikli a národné výbory sa premenovali na samosprávy, no predstava radnice ako miestnej vrchnosti zostala. Primátor nie je zamestnancom občanov, ale patrónom mesta. Otvára ihriská, rozdáva ocenenia, fotografuje sa pri novom chodníku a z verejných peňazí vytvára dojem osobnej štedrosti. Občan mu potom neúčtuje; občan mu ďakuje.

Podvodník v samospráve preto nemusí presvedčiť výsledkami. Stačí, ak sa stane súčasťou mestskej dekorácie – podobne ako panelák, fontána či kruhový objazd. Čím dlhšie visí jeho tvár nad cestami, tým prirodzenejšie pôsobí jeho moc. Volič napokon nevolí správcu verejného majetku, ale kulisu vlastnej identity.

Tak vzniká samospráva bez občanov: obývaná ľuďmi, ktorí v meste bývajú, no ešte ho nezačali považovať za svoje natoľko, aby od jeho vládcov žiadali účty. A kým sa z obyvateľa nestane občan, papierové hlavy sa môžu dať znovu vytlačiť každé štyri roky.

Pozn. Inšpirované úvahou p. Evy K.