Ako sa časť ruskojazyčného obyvateľstva Lotyšska chytila do pasce...
Oto Psenak 
26-10-02 
212 
Lotyšsko má dnes približne 1,85 milióna obyvateľov – o takmer tretinu menej než pri páde Sovietskeho zväzu. Podľa posledného sovietskeho sčítania z roku 1989 tvorili etnickí Rusi 34 % obyvateľstva a ruštinu ako materinský jazyk uvádzalo až 42,5 % ľudí; Lotyši mali vo vlastnej krajine len tesnú väčšinu 52 %. V Rige boli Lotyši dokonca menšinou. Bolo to dôsledkom desaťročí riadeného prisťahovalectva, keď do republiky prichádzali státisíce robotníkov do veľkých tovární, vojakov a úradníkov. Mnohí z nich žili v ruskojazyčných enklávach, pokladali sa za elitu, ktorú sem vyslali s dôležitými úlohami, a nemali najmenšiu chuť – ale ani potrebu – učiť sa po lotyšsky. Načo aj. Asymetria bola výrazná: kým po rusky vedeli takmer dve tretiny Lotyšov, lotyšsky ovládala len zhruba pätina Rusov. Čas plynul a Rusko za vlády Vladimira Putina „vstalo z kolien“. Z rekordných príjmov z ropy a plynu opäť dokázalo platiť dôchodky a sociálne dávky a rástli aj jeho zahraničnopolitické ambície. Moskva veľkoryso rozdávala ruské pasy, ktoré mohli jednoduchou administratívnou procedúrou na konzulátoch získať prakticky všetci bývalí občania Sovietskeho zväzu. Pre „neobčana“ znamenal ruský pas morálnu satisfakciu a zároveň prístup k ruskému dôchodku – síce skromnému, rádovo okolo 130 eur aj menej, zato vyplácanému oveľa skôr než v Lotyšsku: ženy ho dostávali od 55 rokov, muži od 60. Pas navyše uľahčoval cestovanie do Ruska bez víz. Lotyšský neobčiansky pas sa tak pre mnohých zdal horšou voľbou.
Podobne Kremeľ postupoval aj inde v postsovietskom priestore – na Ukrajine, v Kazachstane a najmä v separatistických územiach, ktoré sa medzičasom fakticky odtrhli od svojich materských štátov: v gruzínskej Abcházii a Južnom Osetsku či v moldavskom Podnestersku. Od roku 2019 rozdával pasy aj v okupovaných častiach Donbasu. Cieľ bol všade rovnaký: udržať si vplyv, vytvoriť si „krajanov“, ktorých treba chrániť, a aktívne ovplyvňovať smerovanie týchto území. Ako tento scenár môže skončiť, ukázal rok 2008 v Gruzínsku a roky 2014 a 2022 na Ukrajine.
Práve preto sa po roku 2014 a najmä po roku 2022 tri baltické krajiny rozhodli ukončiť toleranciu voči ruským jazykovým a mentálnym autonómnym oblastiam, ktoré vnímajú ako nástroj subverzie. V Lotyšsku boli postupne prijaté zákony, ktoré obmedzujú používanie ruštiny vo vzdelávaní, v médiách aj vo verejnom živote: Od roku 2023 prechádzajú všetky školy na výučbu výlučne v lotyštine a ruština sa postupne vypúšťa aj ako druhý cudzí jazyk. V roku 2022 parlament nariadil odstránenie sovietskych pamätníkov; najznámejší z nich, monumentálny pomník „osloboditeľom“ v rižskom parku Uzvaras, zbúrali v auguste 2022. Pokračuje aj premenovávanie ulíc. Lotyšská televízia a rozhlas od 1. januára 2026 nevysielajú po rusky. Ústavný súd v marci 2026 rozhodol, že obsah verejnoprávnych médií má byť primárne v lotyštine, a ruštinu označil za „sebestačný“ jazyk, ktorý má dostatok komerčných médií. Saeima 1. októbra 2026 schválila novelu, podľa ktorej môžu verejnoprávne médiá tvoriť ruskojazyčný obsah už len výnimočne – v čase núdzového stavu alebo pri vyvracaní dezinformácií ohrozujúcich štát. Zákon ešte musí vyhlásiť prezident. Novela imigračného zákona z roku 2022 zasiahla tých, ktorí sa kedysi vzdali lotyšského občianstva alebo statusu neobčana v prospech ruského pasu. Ak si chcú predĺžiť trvalý pobyt, musia zložiť skúšku z lotyštiny na úrovni A2 – teda základnú schopnosť dorozumieť sa v bežných situáciách – a prejsť bezpečnostnou previerkou. Výnimku majú ľudia nad 75 rokov a osoby so zdravotným postihnutím.
Opatrenia sa týkali približne 25 000 ruských občanov, spolu s ďalšími úpravami zákona zhruba 30 000. V prvom kole v roku 2023 skúšku zvládlo len 46 % uchádzačov. Väčšina dotknutých nakoniec požiadavky splnila a pobyt si predĺžila, približne 2 600 ľudí odišlo dobrovoľne. Pre 841 osôb, ktoré nepodali vôbec žiadne doklady, stanovili úrady termín na opustenie krajiny do 13. októbra 2025; po ňom stratili nárok na sociálne služby a nasledovalo nútené vyhostenie. Ďalších 327 ľudí dostalo zamietnutie z bezpečnostných dôvodov.
Ruské médiá a influenceri z toho robia dojemné scény: starí a chorí ľudia, ktorí celý život prežili v Lotyšsku, jazyk sa nenaučili, v Rusku nikdy nežili zrazu stoja pred vyhostením. V ich mentálnom nastavení, živenom výlučne ruskými médiami, je nemysliteľné, aby sa učili po lotyšsky. S fatalistickou odovzdanosťou čakajú, sťažujú sa na svoju katastrofálnu situáciu – napríklad na stratu prístupu k verejnému zdravotnému a sociálnemu zabezpečeniu – a dúfajú v zázrak. Alebo v ruský útok, po ktorom by sa všetko vrátilo do starých koľají. Nerozumejú vývoju, ktorého prvými symbolickými krokmi boli odstraňovanie sovietskych pamätníkov a premenovávanie ulíc. Nie sú to diverzanti ani piata kolóna, len nešťastní ľudia, ktorí sa stali figúrkami na geopolitickej šachovnici. Pre ruské občianstvo sa rozhodli v čase, keď to vyzeralo výhodne, a nikto vtedy netušil, kam situácia speje.
Lotyšsko je v každom prípade rozhodnuté vytlačiť túto časť ruskojazyčného obyvateľstva z krajiny. Hoci zďaleka nejde o všetkých ruskojazyčných – väčšina z nich má lotyšské občianstvo alebo doklady "neobčanov" a ich sa tieto opatrenia netýkajú –, vytvára sa však tlak na celkové obmedzenie ruštiny a ruského vplyvu, ktorý sa jej prostredníctvom presadzuje. Kritici, medzi nimi aj medzinárodné novinárske organizácie, varujú, že vytláčanie ruštiny z verejnoprávnych médií môže ruskojazyčné publikum paradoxne zahnať práve ku kremeľským zdrojom. Riga však odpovedá, že v nezávislom európskom národnom štáte niet dôvodu udržiavať paralelný jazykový svet, ktorý si Moskva desaťročia budovala ako svoj nástroj subverzie.
 |
 |
Ruská aktivistka a politička z Daugavpilsu - druhého najväčšieho mesta v krajine, v ktorej je prevaha ruskojazyčného obyvateľstva - Olga Petkeviča osvetľuje situáciu penzistov ktorí nedosiahli 75 roikov a nevedia jazyk: "Požiadali sme ministra vnútra, aby im povolil trvalý poobyt z humanitárnych dôvoddov a jednoducho ich nechal dožiť doma. Ale ministerstvo odmietlo. Lebo v ponímaní našeho ministerstva vykázať dvoch starých ľudí, z ktorých jeden už prakticky ani chodiť nevie, do krajiny, kde nikdy v živote neboli, je humánne...