Úvod / Nyitóoldal
   
 
Oto Psenak  12-01-08   10,056  
0
Pokračujeme v publikácii článkov o A. Bernolákovi v súvislosti s blížiacimi sa jubileami narodenia (3.10.1762) a úmrtia (15.01.1813) tohoto významného Novozámčana. Historik Ján Tibenský (nar. 26. 8. 1923) pracoval v HÚ SAV od 1. 1. 1951, od r. 1954 bol zástupcom riaditeľa. Mal ambíciu vytvoriť originálnu marxistickú koncepciu bernolákovskej fázy národného obrodenia, čo bolo i témou jeho doktorskej dizertácie obhájenej v r. 1968. J. Tibenský bol autorom hlavného referátu na bernolákovskej konferencii usporiadanej HÚ SAV v r. 1962, ktorý tu publikujeme a proti ktorému následne vystúpil D. Rapant. Tibenský bol tiež editorom zväzkov Rapantových Dejín slovenského povstanioa 1848/49, ktoré vychádzali po 2. sv. vojne.  

Nemožno vôbec povedať, že by sa A. Bernolákovi a bernolákovskému hnutiu v minulosti nebola venovala pozornosť. Markantným dokladom je konečne rozsiahla Bibliografia bernolákovcov, ktorú roku 1957 vydal I. Kotvan. [1] Treba však hneď na začiatku zdôrazniť, že tento záujem sa skoncentroval takmer úplne na prvú generáciu bernolákovcov v strede so samým A. Bernolákom a J. Fándlym, z druhej generácie predovšetkým na J. Hollého, zatiaľ čo poslednú fázu takmer vôbec nepoznáme a máme o nej až dodnes skreslené a mylné predstavy. Je tiež nevyhnutné podotknúť, že skutočne len nepatrný zlomok prác zachytených v Kotvanovej Bibliografii predstavuje cennejší vedecký prínos k vzniku a vývoju bernolákovského hnutia, k osvetleniu jednotlivých jeho predstaviteľov. Na niektoré významnejšie, ktoré podstatne prispeli k rozšíreniu našich poznatkov, upozorníme osobitne na príslušnom mieste, iných sa dotknú ďalšie príspevky.
Vývoj vedeckého záujmu o dielo A. Bernoláka a bernolákovské hnutie sám osebe má zaujímavú históriu. Práve v tejto oblasti totiž od samého začiatku veľmi vyhranene prejavovali sa rozpory medzi českou a slovenskou buržoáziou, vyrastajúce z dvoch základných protichodných aspektov na slovenské dejiny — jeden ponímajúci Slovákov ako samostatný kmeň, neskoršie národ, druhý ako súčasť „československého národa", no okrem toho medzi slovenskou inteligenciou pri hodnotení diela a odkazu A. Bernoláka ozývajú sa raz skryte, inokedy celkom nezahalené disonancie vyvierajúce z konfesionálnej nevraživosti. Pod vplyvom týchto základných buržoáznych ideovo-politických hľadísk dochádza pri osvetľovaní vzniku a vývoja bernolákovského hnutia vyslovene k deformovaniu objektívnej historickej skutočnosti a často priamo k hrubému falšovaniu historických faktov.
S počiatkami záujmu o vznik bernolákovského hnutia stretávame sa už vlastne u jedného z významných členov prvej generácie, Juraja Palkoviča, ktorý zostavuje bibliografiu bernolákovských tlačí a u ktorého sa zachovala aj časť rukopisných materiálov, [2] potom u J. Hollého a najmä M. Hamuljaka, ktorý začal sústavne zbierať písomné i hmotné pamiatky súvisiace najmä s A. Bernolákom. [3] Avšak aj významného predstaviteľa československej kmeňovej a jazykovej jednoty J. Dobrovského zaujala otázka príčiny vzniku bernolákovskej spisovnej normy a jej korene videl v slovenčiacich snahách katolíkov, ktoré datoval od Mácsayových Panes primítíarum (1722). [4]
P. J. Šafárik vo svojich Dejinách slovanskej reči a literatúry dokázal vcelku kladne zhodnotiť vlastenecké snahy prvých bernolákovcov, no na druhej strane v súvislosti s prehlbujúcimi sa jazykovými spormi práve u neho stretávame sa po prvý raz s argumentom o odpore katolíkov k "husitsko-evanjelickej češtine" na Slovensku ako jednej z príčin Bernolákovho kroku.
Tento motív pretrváva potom v častí buržoáznej literatúry až donedávna. Ľ. Štúr sa už priamo deklaratívne hlási k A. Bernolákovi a bernolákovcom, prehlasujúc, že im „patrí zásluha tá, že nám most k opravdivému životu nášmu v jeho vlastnej podobe pripravili", a seba za dovršiteľa ich snáh.[5]
Ešte väčšiu pozornosť vo svojich jazykovedných prácach venuje A. Bernolákovi, jeho Dizertácii, Slovenskej mluvnici a historickej nevyhnutnosti bernolákovho činu M. M. Hodža, pripísujúc mu otvorene zásluhu „pre prujšú národnosti slovenskej ukjazanost", hoci s bernolákovským princípom fonetického pravopisu a nárečovou bázou jeho normy nesúhlasí.[6]
Veľmi zaujímavý je aj zápas o progresívnosť bernolákovského vlasteneckého odkazu v tábore slovenskej katolíckej inteligencie na začiatku Bachovej éry v súvislosti so snahami konzervatívcov presadiť na Slovensku „staroslovenčinu" (fakticky zbastardenú češtinu), s doznievaním bernoláčtiny na stránkach Katolíckych novín, Cyrila a Metoda, a zápas o zavedenie dnešnej spisovnej normy, ktorý vybojoval najprv J. Palárík proti M. Chrástkovi, potom tento s A. Radlinským, začas jedným z redaktorov viedenských vládnych Slovenských novín (1849—1860], vydávaných v „staroslovenčine"[7]
S hlbším vedeckým záujmom o dielo A. Bernoláka a bernolákovcov sa však stretávame fakticky až v posledných dvoch desaťročiach 19. stor. Nepriamy podnet k nemu dalo vyjdenie dvoch priekopníckych syntetických prác mladého literárneho historika Jaroslava Vlčka, Literatúra na Slovensku (1881) a Dejiny slovenskej literatúry (1890). Častí slovenskej katolíckej inteligencie, prevažne kňazom, sa zdalo, že Vlček zanedbal podiel katolíckych spisovateľov, najmä bernolákovcov. [8] Preto samí začínajú organizovať výskum a uverejňovať svoje výsledky na stránkach Katolíckych novín (Pomník zásluhám) a v Literárnych listoch. Vyvrcholením tejto dlhodobej akcie z príležitosti storočnice Slovenského učeného tovarišstva naozaj na tú dobu reprezentačného trojzväzkového sborníka Tovaryšstvo (Ružomberok 1893, 1895, 1900], ktorý pôvodne mal vyjsť nákladom Spolku Sv. Vojtecha, no jeho vedenie z oportunístickej obavy pred nemilosťou maďarských vládnucich kruhov od tohto rozhodnutia ustúpilo, takže nakoniec ho „za pomoci priateľov slovenskej spisby" vydal obetavý F. R. Osvald. [9] Zo štúdií v Tovaryšstve (obsah všetkých troch zväzkov bol veľmi rozmanitý — básne, historické a literárnohistorické úvahy, portréty spisovateľov, etnografické články atď.) najvýznamnejší prínos k osvetleniu bernolákovského hnutia, najmä jeho začiatkov, predstavujú články J. Kohutha a M. Chrástka. Treba však zdôrazniť, že aj vzťah predstaviteľov martinského krídla slovenskej buržoázie k odkazu A. Bernoláka bol v tejto dobe jednoznačne kladný. Dokazuje to kladné prijatie Tovaryšstva, články J. Škultétyho, S. H. Vajanského, [10] ale aj celonárodný charakter osláv stopäťdesiatročného jubilea narodenia A. Bernoláka roku 1913, ktoré prebiehali v Námestove, v Liptovskom Mikuláši, v Martine a inde v dusivej atmosfére národného útlaku. [11]
V tejto dobe začalo sa však už rysovať u mladých českých literárnych historikov A. Pražáka a J. Jakubca negatívne hodnotenie historického činu A. Bernoláka z hľadiska buržoáznej koncepcie jednotného „československého národa". So zárodkami takéhoto hodnotenia sa stretávame už u J. Vlčka. Vlček na jednej strane dokázal mimoriadne bystro vystihnúť určité prvky historickej podmienenosti vystúpenia A. Bernoláka a zaradiť ich do vývojového kontextu, [12] no nemal už záujem o „dotiahnutie" týchto svojich postrehov, na druhej strane, najmä keď vystupoval pred českou verejnosťou, kvalifikoval Bernolákov krok ako protivývojový. Redakcia Prúdov roku 1913 bez komentára, ale s jasným zámerom uverejnila obe hľadiská: článok P. Bujnáka Bernolákov význam pre slovenskú literatúru, kde označuje Bernoláka za priekopníka, za medzník, od ktorého „sa datuje národná literatúra slovenská", a hneď aj úvahu J. Vĺčka, Jubileum Bernolákovo, pretlačené z Národních listů, kde Vlček začína s konštatovaním, že „V Čechách jméno Antonína Bernoláka nemá dobrý zvuk", a dokazuje, že Hollého spájal s Bernolákom len jazyk, že Slovensko prebudil Kollár a Šafárik, zjednotili až štúrovci, že novú slovenskú literatúru s bernolákovským odkazom nespája nič, celkom nič, ani myšlienka ani jazyk ani umenie, a preto Vlček končí: „Antonín Bernolák je dnes jméno mrtvé". [13] A týmito dvoma základnými aspektami sa potom v rôznych obmenách stretávame aj neskôr.
V dvadsiatych rokoch sa úplne dotvára buržoázny aspekt hodnotenia A. Bernoláka a bernolákovského hnutia z hľadiska koncepcie „československého národa". V literárnej histórii predstavujú ho predovšetkým A. Pražák, J. Jakubec, F. Frýdecký, J. B. Čapek, v jazykovede M. Weingart, v histórii V. Chaloupecký a okrem nich plejáda menších duchov. A. Bernolák sa zásadne hodnotí ako prvý „rozkolník", rozbíjač československej jazykovej a literárnej jednoty, skrz-naskrz negatívne. A. Pražák si už roku 1913 vykonštruoval trinásť motívov Bernolákovej „odluky" a v tomto období ich rozvádzal. [14] Medzi základnými uvádza nadväzovanie na literárnu prax trnavských jezuitov a odpor katolíckych spisovateľov voči „kacírskej" češtine, hungarizmus u A. Bernoláka, vyúsťujúci až do maďarizačných snáh a madarónstva atď. A takto negatívne sa, prirodzene, hodnotilo celé bernolákovské hnutie.
F. Frýdecký napr. v súvislosti s vypracovaním základov dnešnej spisovnej normy Štúrom a Hodžom lakonicky poznamenáva, že „z Bernolákovy rozpadlé budovy neupotřebili do nich ani jediného kamene". [15] Boli to tvrdenia opierajúce sa o neúplné, mylné, alebo často falošné fakty, výklad nehistorický, nielen v generáliách, ale zväčša aj v detailoch nesprávny.
U slovenských vedcov v tomto období napospol prevláda kladné stanovisko k A. Bernolákovi, otvorene alebo skryte ho bránia a polemizujú s uvedenými zápornými súdmi. A. Štefánek dokazuje, že vznik bernolákovského hnutia súvisí s osvietenským prúdom a so vznikom moderného nacionalizmu v Európe vôbec, a priori vylučujúc u A. Bernoláka akékoľvek protičeské pohnútky. [16] J. Škultéty v súvislosti s obvineniami A. Bernoláka z maďarónstva vyvracia ich poukazom na paralely v Starých novinách a u Kopitara. [17] D. Rapant ho zasa vylučuje na základe rozboru súdobej situácie, ktorá ten typ maďarónstva a maďarizácie, z akého bol upodozrievaný A. Bernolák, za jeho života vôbec ešte nepoznala. Na druhej strane však označil A. Bernoláka, pokiaľ ide o stupeň národného uvedomenia, za typ príbuzný M. Belovi z prvej polovice 18. stor., a tak predsa len „podexponoval" jeho vlastenecký profil.[18]
Do obranných polemík zapojil sa dokonca aj J. Gregor Tajovský, ktorý veľmi bystro a presvedčivo vyvracal, že by Bernolákov krok bol akýmsi doznievaním protireformačnej praxe a že by bol motivovaný nenávisťou k češtine ako kacírskemu jazyku.[19]
S novou vlnou záujmu o bernolákovské hnutie sa stretávame pri stopäťdesiatročnom jubileu vydania Dissertatio philologico critica de litteris Slavorum roku 1937. V Trnave bol odhalený pomník A. Bernoláka od akademického sochára J. Koniarka a pri tejto príležitosti dochádza aj k akémusi oficiálnemu „uznaniu" A. Bernoláka.[20]
Zo štúdií a článkov, ktoré vyšli v jubilejnom roku, najcennejší vedecký prínos znamenajú štúdie A. Baníka a A. Miškoviča. [21] Vzápätí však vidíme, ako sa jasné obzory nad odkazom A. Bernoláka začínajú kaliť. Slovenská ľudácka buržoázia pokúšala sa totiž úplne nezahalene zneužívať bernolákovský odkaz na podopretie svojej klerikálno-nacionalistickej ideológie, jeho význam v slovenských dejinách sa nehistoricky zveličuje a začal sa dokonca stavať proti štúrovskej tradícií. [22] To, prirodzene, vyvolávalo odpor a spory. Dochádza k významnej polemike medzi D. Rapantom a J. Polakovičom, jedným z hlavných ideológov slovenského ľudáckeho nacionalizmu. [23] Doznievaním týchto rozporov je aj vcelku negatívne hodnotenie A. Bernoláka a bernolákovského hnutia ako prúdu, ktorý vyplynul „z ducha protireformácie a baroka", nebohým akademikom F. Votrubom už po oslobodení, [24] zatiaľ čo názory F. Wollmana súvisia skôr so stanoviskom Pražákovým. [25]
Úlohou našej marxistickej vedy je uviesť veci v tejto oblasti na pravú mieru, očistiť bernolákovský odkaz od akýchkoľvek buržoáznych nánosov, čí už konfesionálnych alebo buržoázno-nacionálnych, a osvetliť objektívnu historickú skutočnosť. Slovenskí marxistickí historici, a v tom sú zajedno s historikmi českými, posudzujú dnes uzákonenie slovenčiny ako spisovného jazyka A. Bernolákom, snahy jeho a jeho stúpencov o rozvoj slovenskej literatúry a vôbec celú koncepciu „kmeňovej", resp. národnej samostatnosti Slovákov, ktorú bernolákovci od samého začiatku zastávali, jednoznačne ako jav progresívny. To, prirodzene, neznamená, že sa nebudú vidieť a odhaľovať nedostatky pokrokovosti v sociálnych a politických názoroch jednotlivých predstaviteľov bernolákovského hnutia, prípadne aj reakčnosť. Vznik a vývoj bernolákovského hnutia bezprostredne súvisí s celým ekonomicko-sociálnym a kultúrno-politickým stavom slovenskej feudálnej národnosti v jej kvalitatívnej premene v novodobý „buržoázny národ". Sám A. Bernolák je uskutočňovateľom objektívnych historických tendencií, ktoré dozreli práve v jeho dobe.
Toto konečne pochopil v súvislosti s uzákonením slovenčiny A. Bernolákom už Štúr, konštatujúc, že toto rozhodnutie nevyšlo „zo sebevoľnosti, ale z pridŕžania sa domáceho a z toho poznania, že Slováci len v svojom vlastnom nárečí dačo vykonať môžu". [26]
Nevyhnutnosť dať „uherskej slovenčine", ktorou už dávno hovorila a písala značná časť slovenských vzdelancov, pevné pravopisné normy skutočne už dávno visela vo vzduchu. Potvrdzujú to hneď prvé slová Bernolákovej Dizertácie. „Bolo doteraz — píše Bernolák — vrelou a obzvlášť chvályhodnou túžbou veľmi mnohých milovníkov slovenského jazyka v Uhorsku, aby sa v takom veľkom množstve mužov veľmi zbehlých vo všetkých náukách našiel niekto, kto by, odložiac na čas dôležitejšie a vedeckejšie práce, obrátil pozornosť a svoj učený záujem na vypracovanie pravopisu a výslovnosti slovenskej a na ich očistenie od chýb prenesených do nášho jazyka z výslovnosti a pravopisu českého."[27]
Pri čítaní týchto slov celkom mimovoľne vynára sa pred nami otázka: Kto boli títo mužovia a čo bolo naozaj bezprostredným podnetom A. Bernolákovi v jeho historickom čine. Tento problém zaujal už mladého Jána Hollého v dobe, keď už nová slovenčina bola ustálená a on sám s veľkým úspechom ju vyskúšal ná náročných prekladoch antických básnikov, ktoré mu získali okamžite meno doma i v Čechách. V jednom zo svojich listov svojmu mecénovi, očitému svedkovi počiatkov bernolákovského hnutia Jurajovi Palkovičovi, sa pýta, či je pravdivý Jungmannov údaj v Histórií české literatúry, že A. Bernoláka k zavedeniu nového spisovného jazyka pohlo objavenie akejsi starej biblie v knižnici generálneho seminára, ktorú považoval za slovenskú. Palkovič na chrbát Hollého listu krátko poznamenal, že „pravou príčinou" bol mandát cisára Jozefa pestovať ľudové jazyky.[28] V Palkovičovej informácii je nesporne kus pravdy, avšak ani zďaleka nie celá! Pôsobil tu celý komplex príčin. Veď napr. J. L Bajza už pred vydaním uvedeného mandátu ešte roku 1782 začal horliť za pestovanie slovenského jazyka a písať po slovensky.[29]
Vznik celého tzv. bernolákovského hnutia za novú spisovnú slovenčinu, bernoláčtinu nevynímajúc, vyvrel v prvom rade z osvietensko-obrodeneckého ruchu a kvasu osemdesiatych rokov 18. stor. Nariadenie Jozefa II. o pestovaní ľudových jazykov v generálnych seminároch tento proces iba trochu urýchlilo. Bolo by však k tomu došlo skôr či neskôr i bez neho.
V podstate už od polovice 18. stor. dostáva sa aj na Slovensku starý feudálny spoločenský poriadok do otvorenej, ťažkej a v podstate už nevy-liečitelnej krízy. Prejavovala sa predovšetkým v úpadku produktivity nevoľníckej práce, no ako zhubný nádor zasahovala postupne všetky oblasti hospodárskeho a spoločenského života. Kým však feudáli boli úplne s daným stavom spokojní, iniciatívy v liečení neduhov starého zriadenia uchopil sa sám viedenský dvor odstraňovaním aspoň najkrikľavejších stredovekých prežitkov. Už za Márie Terézie sa začína a vrcholí za krátkej desaťročnej vlády Jozefa II. éra osvietensko-absolutistických reforiem. Najmä za Jozefa II. dochádza k búrlivým premenám.
Tolerančný patent, zrušenie nevoľníctva, reformy súdnictva, nariadenia týkajúce sa zavedenia nemčiny namiesto mŕtvej latinčiny, hlboké zásahy do vnútorného i vonkajšieho života cirkvi a nespočetné čiastkové cisárske mandáty zasiahli takmer všetky oblasti života i na Slovensku, rozvíriac aj tu stojaté, potuchnuté vody feudálneho, bohom posväteného poriadku. Dochádza k triedeniu duchov. Vysoká a stredná šľachta spolu s cirkevnou hierarchiou kŕčovito lipnú na starom a zúrivo sa bránia každej zmene. Protestantov si získal Jozef II. tolerančným patentom, aj medzi meštianstvom mal určité sympatie, no najhorlivejších stúpencov mal aj na Slovensku Jozefov „despotizmus zásad" najmä so svojím demagogickým, aj keď z jeho strany vari úprimne mysleným heslom „verejného dobra" medzi inteligenciou meštianskeho, ľudového, prípadne i zemianskeho pôvodu. Vzhľadom na spoločenskú štruktúru slovenskej inteligencie išlo aj v tomto období prevažne o kňazov či už katolíckych alebo evanjelických. Významnou štepnicou a semeniskom jozefínskych „osvietensko"-absolutistických ideálov reformného programu na Slovensku sa stal od roku 1784 generálny seminár na bratislavskom hrade, kde sa mali vychovávať „kňazi ľudoví, užitoční občania". Tu študovalo do päťsto mladých ľudí, z ktorých mohla byť skoro polovica Slovákov, ktorí po prvý raz v histórii sa tu v takom počte poschádzali zo všetkých kútov Slovenska. To malo veľký vplyv nielen na šírenie jozefínskych ideálov, ale aj na vznik nového spisovného jazyka, jeho charakter a konečne aj na vytvorenie organizačných buniek Slovenského učeného tovarišstva vo všetkých oblastiach Slovenska. O tom však neskoršie.
Pod vplyvom osvietenských ideí a búrlivého domáceho kvasu, ktorého katalyzátorom boli najmä jozefínske reformy, predtým úzke, prevažne náboženské obzory slovenskej literatúry začínajú sa rýchlo rozširovať o problémy hospodárske, sociálne, kultúrne i čisto ľudské a pritom aj požiadavky jazykové a umelecké vystupujú do popredia viac ako kedykoľvek predtým. Slovenský osvietenský človek striasa zo seba tiesnivé jarmo stredovekej cirkevnej disciplíny a dychtivo saje ducha novej doby. Mladý Fándly skladá jej hold za celú generáciu a optimisticky verí, Že „po blatnatom veku, po pošmúrnych storočiach teraz nám svitli osvietené časy".[30]
Nové moderné idey už od polovice 18. stor. dostávajú sa na Slovensko jednak z priamych prameňov — boli tu známe diela a názory Montesquieuho, Rousseaua, Voltaira a iných — no hlavne cez oficiálnu, od revolučných prvkov značne už oklieštenú ideológiu tereziánskeho a jozefínskeho „osvietenského" absolutizmu. [31]
Treba, pravda, zdôrazniť, že aj jozefinizmus vzhľadom na stredovekú zadubenosť cirkevnej hierarchie a feudálov, ich kŕčovitý odpor proti všetkému novému, znamená na Slovensku podstatný pokrok. V tejto súvislosti musíme si okrem toho uvedomiť, že pokiaľ ide o spoločenské tendencie a vzťah k reformám medzi Jozefom II. a našimi osvietencami, hľadiská sa podstatne líšili. U cisára išlo o prístup absolutistický, u inteligencie demokratický, aj keď často iba živelný. Zo Slovákov už F. A. Kollár, J. Bencúr, S. Tešedík, D. Lehocký a ďalší plne podporujú reformné snahy dvora o oklie+stenie výsad cirkvi a feudálov. K najhorlivejším stúpencom a priamo propagátorom jozefínskych osvietenských ideí a reforiem panovníka v osemdesiatych rokoch patrili J. I. Bajza a J. Fándly.
J. I. Bajza vo svojom románe René mláďenca príhodi a skúsenosti v jednotlivých epizodických zážitkoch v literárnej forme spracováva jednotlivé reformy Jozefa II., no na druhej strane jeho román odvážnou, ostrou kritikou feudálneho spoločenského poriadku, vykorisťovania poddaného ľudu feudálmi ďaleko prekračuje triedne obmedzené hranice jozefínskeho „osvietenského" absolutizmu. Podobne je to aj pri Fándlyho Dúvernej zmluve mezi mníchom a diablom. [32]
Zatiaľ čo u slovenských katolíckych osvietencov sa uplatňoval predovšetkým kultúrny vplyv Viedne, evanjelická inteligencia sa oboznamovala s európskym osvietenstvom, pravda, zväčša iba cez filter „osvietenského" absolutizmu, na nemeckých univerzitách, no doma sa stávala tiež nadšeným stúpencom a podporovateľom jozefínskych reforiem. [33]
Skupina evanjelických vzdelancov sa už roku 1785 na čele O. Plachým, farárom v Banskej Bystrici, združovala v osvietenskú učenú spoločnosť, známu ako Soctetas slavica, a začala vydávať mesačník Staré noviny literního umení (Banská Bystrica 1785—1786), ktoré sú už úplne presiaknuté duchom nových osvietenských a obrôdeneckých čias.
Veľmi výraznou a nesporne progresívnou črtou počiatkov slovenského národného obrodenia, ktoré kladieme práve do osemdesiatych rokov, je prelínanie a spojenie osvietenských ideí s obrodenecko-buditeľskými snahami. To nie je náhoda! Má to svoje objektívne spoločenské príčiny. Súvisí to s nástupom novej generácie slovenskej inteligencie a čiastočne aj s rastúcou aktivitou meštianstva, v ktorých Jozef II. bojom proti určitým výsadám šľachty a hierarchie vzbudzuje určité ilúzie nezávislosti, podporuje rast stavovskej hrdosti a podnecuje dokonca aj určité spoločenské ambície. To sa okrem iného prejavuje aj v národnom uvedomení, ktoré v tejto dobe aj na Slovensku prerastá v obrodenecký a buditeľský zápal.
Roku 1780 vydáva Juraj Papánek, rodák z Kuklova na Záhorí, dielo Historia gentis Slavae. De regno regibusque Slavorum — prvé dejiny Slovákov. Vzápätí vychádza učená rozprava bratislavského profesora Juraja Sklenára, pochádzajúceho z východného Slovenska, o hraniciach a rozlohe Veľkomoravskej ríše, prečo sa dostal do vášnivých polemík s maďarským historikom Š. Katonom.[34]
Ich tón nás presvedčuje, že na oboch stranách bolo ovzdušie nabité nacionálnou nevraživosťou a nedôverou. Papánkove Dejiny slovenského národa sú ešte typickým plodom barokového dejepisectva. Autor ich napísaním sledoval v prvom rade obranu slovenskej národnosti, Slovákov, v rámci feudálneho „natio hungarica" (a toto vnútilo pero do ruky aj Sklenárovi), no obrodeneckú generáciu upútal Papánek ani nie tak obrannými tendenciami, ale práve vylíčením slávnej minulosti Slovákov ako súčasti „slovanského národa". Katolíckemu farárovi Jurajovi Papánkovi dostalo sa mnoho honosných epitiet od evanjelického kazateľa slova božieho Jána Hrdličku, ktorý v článku Slovenský národ v Starých novinách naširoko parafrázuje obsah Papánkovej knihy a „ani slov dostatečných k vynachválení takové nenachádza". Žiadna potupa sa vraj na túto knihu, ktorú by si mal prečítať každý Slovák, chytiť nemôže — „ponevadž o Slovácich zní!".[35]
Sme svedkami historického zlomu! Vidíme, ako sa začínajú ľady lámať medzi donedávna na život a na smrť znepriatelenými konfesiami, a vytvárajú sa prvé kontakty na báze národnej ideológie a kultúry.
Okrem záujmu o slovenskú národnú minulosť veľmi výraznou črtou slovenského národného obrodenia už v jeho počiatkoch je záujem o jazyk. Ján Hrdlička v Starých novinách uverejňuje svoju povestnú Vznešenost řeči české neb vůbec slovenské, presiaknutú nielen obrannými snahami, ale aj novým buditeľsko-obrodeneckým duchom. Ideovou bázou Hrdličkovej apológie je tradičné široké poňatie slovanského národa, rozprestierajúceho sa od „more poledního až k půlnočnímu", [36] a v jeho rámci „reči slovensko-české", ktorej v zmysle známej okrídlenej chvály slovanského jazyka pripisuje starobylosť, rozšírenosť, príjemnosť, oblúbenosť, užitočnosť a pod. No v Hrdličkovej Vznešenosti (a s týmto sa stretávame aj v jeho článku Slovenský národ) sú však nové a dôležité dva momenty: Ostré odsúdenie tých, ktorí sa za svoj jazyk hanbia, pretože „řeč slovenská jest ne víc než selská"[37] — a to je už prejav stavovského sebavedomia plebejského vzdelanca a jeho spolupatričnosti k ľudu a po druhé buditeľský tón. „Nu tedy, milí Slováci — horlí tu Hrdlička — pozdvihnitež hlav svých, protože se približuje vykoupení Vaše. Fík již se pučí, nastane tedy jistě vám leto, v kterém opět vznešenost řeči Vaše skvěte." [38] S niečím podobným sa ešte nestretávame a stretnúť nemôžeme ani u J. B. Magina, S. Timona a M. Bela. Sú to symbolické slová, ktoré obrazne oznamujú novú éru vo vývine slovenskej národnosti — jej premenu v „novodobý" buržoázny národ.
Zatiaľ však čo Ján Hrdlička, Juraj Ribay, Štefan Leška, Ondrej Plachý, a ďalší horlia za pestovanie „slovensko-českého jazyka", češtiny, u časti slovenskej inteligencie a meštianstva začínajú sa stále nástojčivejšie ozývať hlasy za rozvíjanie a kultivovanie domácej reči „uherskej slovenčiny". Mladý, osvietenskými ideálmi zanietený J. I. Bajza ešte pred vyjdením Hrdličkovej obrany roku 1782 dáva do tlače zbierku epigramov Rozličné verše, ktorých vyjdenie však cirkevná vrchnosť vzhľadom na ich ostrú kritiku cirkevných a spoločenských pomerov prekazila, napísané po slovensky.[39]
Bajza sa nevzdáva a už v nasledujúcom roku vychádza prvý zväzok románu René mláďenca prihodi a skúsenosti, v ktorom, pokiaľ ide o jazyk, usiluje sa, ako píše v úvode, „vše to, čo najlepšé jest vybíraťi, ten totižto chodník v zrozenej Slovákuv reči držíc, který rozumu a obecným aspon základum najbližnejší jest...", preto vraj sa bude usilovať očistiť slovenčinu od všetkého zbytočného a dokonca neváha odchýliť sa od „moravsko-českého" pravopisu.[40]
V románe na viacerých miestach pozastavuje sa nad úbohým stavom slovenskej literatúry, ktorú vraj predstavuje iba niekoľko modlitebných knižiek, a nad jazykovým chaosom. Z tohto všetkého obviňuje predovšetkým „hňilobu predkov našich", ktorí podľa vzoru iných národov nepestovali svoj materinský jazyk a neuchránili slovenčinu v jej pôvodnej čistote a kráse. Sám a vedome sa preto ujíma na túto priekopnícku prácu.
J. I. Bajza vari prvý u nás už roku 1784 sám seba nazval „zbuditelem" — buditeľom Slovákov,[41] ktorý už pred Bernolákom vyhlasuje, že preto píše po slovensky, „abi slovenský národ viďel, že i jeho reč, ťežce síce spredku, k liternému umení slúžiti múže; abi tak s prachu svého povstal, podobné nečo predsevzal, cuzich knih, kďiž své míti múže, nepožičával".[42]
Bajzove názory a snahy o pestovanie slovenčiny a vlastnej slovenskej literatúry neboli už v tejto dobe osihotené. Roku 1786, teda ešte pred vydaním Dizertácie, na stránkach Prešpurských novín (1783—1787) prebehla veľmi pozoruhodná diskusia polemického zafarbenia, na ktorú už dávnejšie upozornil D. Rapant, o jazyku tohto časopisu.[43]
Jeden z čitateľov si v septembrovom čísle sťažuje, že noviny vraj nie sú písané „ani slovensky ani česky ani moravsky", vyčíta im, že často užívajú pre Slovákov úplne nezrozumiteľné české a maďarské výrazy, a žiada, aby písali po slovensky „jako mi okolo Prešpurka, okolo Skalici alebo okolo Trnavy rozprávame".[44]
O niečo neskoršie ozval sa aj iný čitateľ, ktorý tiež nalieha, aby sa v budúcnosti „Hungaro Slavonico idiomate noviny písali, a né s tým tvrdým českým štylusom, lebo ho naše ženy naskrze něrozumejú".[45]
Redaktor Prešpurských novín, podľa všetkého J. Vyskydenský, spočiatku reagoval veľmi podráždene na tieto požiadavky (že vraj noviny píšu čisto po slovensky, a to „na spůsob Biblí, podle Písma", ale nie „jako trpáci, krekáči a po sedlácki...) [46] jednako však pravdepodobne pod nátlakom vydavateľa novín vzhľadom na to, že „pár čtenárů našich naskrze chtěji míti, abychom tak po slovensky psali, jako v obecném obchodě v uherské krajině mluvíme ..." [47] otvára diskusiu alebo akúsi anketu na túto tému. Bol však uverejnený iba jeden príspevok, no veľmi závažný. Jeho autorom bol alebo J. Ribay alebo j. Hrdlička. Kategoricky sa v ňom zamieta, aby sa používal v tlači každodenný hovorový jazyk.
„Poraditi se jim lepšího nic nemuže — píše sa na adresu tých, ktorí žiadajú slovenčinu — než to, aby se s Čechy, jazykem a řečí krom toho již s nimi spřízněni jsouce spřátelili a jejich již vybroušenejší a hladší spůsob mluvení a psaní nasledovali. Nepravým, aby to naskrze přijali, a pri tom na slovenčinu nic nedbali, než raději slovenčinu užívajíce, nechať ji do roucha českého, již přikrojeného a vyzdobeného obláčejí. To potom nebude ten tvrdý český štylus, ale ani tá nešvárna a nečistá slovenčina".[48]
Na týchto slovách je najzaujímavejšie to, že z nich vidíme, ako už vlastne ešte pred vystúpením A. Bernoláka a bratislavských seminaristov sa vyhranili dve základné tendencie v otázke spisovného jazyka na Slovensku, ktoré navzájom zápasia takmer cez celú prvú polovicu 19. stor.
Zo stránok Prešpurských novín sa dozvedáme aj o veľmi živom vlasteneckom ruchu v bratislavskom generálnom seminári. V zprávach o ňom sa tu veľmi často hovorí o pozornosti, aká sa tu venuje štúdiu „slovenského" jazyka, o skúškach z pastorálnej teológie, ktoré sa skladali v materčine, pričom práve Slováci dostali vraj zvláštnu pochvalu. Osobitne sa tu vyzdvihuje profesor a prefekt Michal Kratochvíla ako „opravdivý slovenské lektury milovník a dobrotivý napomáhatel i také slovenského jazyka".[49] Tento vzťah sa neobmedzoval iba na zretele praktické, utilitárne, ale dostáva už jasne podobu novú, obrodeneckú, buditeľskú. O tomto konečne svedčia aj verše neznámeho chovanca bratislavského generálneho seminára, tiež uverejnené v Prešpurských novinách.[50]

Z Prešpurka vykročiť zde není potřeba,
Neb od cizích pýtať slovenského chleba;
Tím nech sou Noviny pilně poručené
A od té chvíle více rozmnožené!
Chleba slovenského jaká taká hojnosť,
řeči milovníku v Prešpurku jestiť dost.

V takejto atmosfére sa rodí historické rozhodnutie — dať „uhorskej slovenčine" presné pravopisné normy. Iniciátorom, zdá sa, bol práve profesor pastorálnej teológie Michal Kratochvíla.[51]
Jeho podnet slovenská mládež generálneho seminára prijala s nadšením a doslova ju zelektrizoval. Je nesporné že spomínané nariadenie Jozefa II. zohráva tu kladnú úlohu a vari ešte viac tu pôsobí samotný tlak pastorizačnej praxe. Pri sústredení mládeže zo všetkých kútov Slovenska sa nárečová pestrosť slovenčiny ešte viac zvýraznila, češtinu vôbec nepoznali, a tak potreba znormovaného kultúrneho a literárneho jazyka ešte markantnejšie vystúpila do popredia. Že však toto rozhodnutie od samého začiatku vnútorne i navonok prerastá čisto praktickú, utilitárnu stránku, a dostáva vlasteneckú, buditeľskú motiváciu, o tom svedčia aj tzv. epistolae invitatoriae, pozývacie listy, ktoré rozposlal práve profesor Kratochvíla významným katolíckym vzdelancom a vyzval ich k spolupráci na pripravovanej „ortografii slovenského jazyka". Nezachoval sa nám bohužiaľ ani jeden, no z odpovedi naň epistola responsoria dubnického farára Ondreja Mésároša, ktorú z pozostalosti J. Palkoviča s bohatým komentárom a výkladom o hlavných pomocníkoch A. Bernoláka na Dizertácii sprístupnil A. A. Baník, dozvedáme sa aj o náplni výzvy.[52]
Oznamovalo sa v nej predovšetkým rozhodnutie vydať „ortografiu slovenského jazyka" a venovať ju pamiatke Cyrila a Metoda. List vyzýva milovníkov slovenčiny, aby pátrali po starých písomných pamiatkach a všemožne prispeli radou.
Pre vlastenecké ovzdušie, ktoré sa na Slovensku vytvára práve v osemdesiatych rokoch 18. stor., a to nielen v Bratislave, ale vo všetkých významnejších kultúrnych strediskách, je mimoriadne zaujímavým dokladom dnes už dobre známy list O. Mésároša, presiaknutý hlbokým národným uvedomením a vlasteneckým citom. Víta rozhodnutie pestovať a kultivovať slovenský jazyk. Žiadala si to vraj už dávno oddanosť nášmu národu a materinskému jazyku, nábožensko-cirkevná tradícia a napokon „príklad pokročilejších národov, ktoré svoje jazyky akoby na vrchol slávy pozdvihli . Mésároš, podobne ako už pred ním J. I. Bajza, predpokladá, že slovenčina bola kedysi vo veľkom rozkvete, najmä pred príchodom Maďarov, keď „veľmi rozsiahle panstvo bolo v rukách národa slovenského, s čím spolu išla medzi inými hodnosťami aj hodnosť panujúceho jazyka. Ale po vyvrátení slovenského kráľovstva Maďarmi a Nemcami — pokračuje Mésároš — a po uvrhnutí nášho národa do otroctva jediným údelom naším a pod mocou Maďarov žijúceho národa bolo robotovať...". Neskoršie vláda latinskej kultúry a jazyka, čiastočne aj maďarčiny, nepriali rozvoju slovenčiny. „Materinský jazyk medzitým ležal ladom a taká bieda bola v materčine — píše ďalej — že keď prišlo čo len chatrnú reč zostaviť, k češtine bolo treba sa uchýliť." Preto sa velmi teší, že bude môct hovoriť a písať podľa pevných pravidiel, verí, že štúdium starých písomných pamiatok, ku ktorému vyzýva epistola invitatoria, rozhodne aj j otázku, „či je náš jazyk slovenský pravou matkou ostatných jazykov, príbuzných so slovenčinou". Sľubuje v tomto smere všestrannú pomoc. „Nevďačný by bol ku svojej vlasti, národu i k materinskému jazyku, kto by neprispel k tomuto dielu účasťou, akou len môže."
Je možné, že takýchto odpovedí a cenných rád došlo na rozposielané pozývacie listy na bratislavský hrad viac. Vieme napr., že seminaristom požičiaval jazykovednú a inú odbornú literatúru ev. farár M. Institoris Mošovský. [53] Jednako však ťažisko prác na „ortografii slovenského jazyka" sa presunulo na mladých „vlasteneckých filológov" bratislavského generálneho seminára, medzi ktorými vynikli A. Kubica a predovšetkým A. Bernolák. [54] Keď v polovici roku 1787 konečne vychádza na svetlo Dissertatio philologico critica de litteris Slavorum, redakcia Prešpurských novín, stojacich už pred zánikom, posiela ju darom svojim ostávajúcim čitateľom (dostala totiž na tento cieľ 36 exemplárov od kníhtlačiara Landerera a od seminaristov) a podotýka, že toto dielo vzniklo za účasti viacerých „milovníků slovenské řeči". Ďakuje seminaristom za dar a chváli ich, „že svou řeč, třebas jen svým vlastným nákladem, tak zmužile a skutečně zaujímají. Ponevádž tak pěkně začínají, nechže v svém chvalitebném předsevzetí nepřestanou, vždy dále a dále pokračují a tak zahambí těch Slováků v Uhřích, kteří jinakší, než jejich jest, slovenčinu většmi schvalují, nežli ji skutkem fedrují a o ní se zaujímají".[55]
V tomto roku opúšťa seminár A. Bernolák a stáva sa kaplánom v neďalekom Čeklísi. Usilovne pracuje na diele Grammatica slavica a Etymologia vocum slavicarum, z ktorých prvé vychádza už roku 1790, druhé v nasledujúcom roku. Vari ešte v seminári začal zbierať materiál aj k Slováru. V Grammatica slavica oznamuje už totiž, že „môj Slovenský slovník", ktorý je vraj nevyhnutne potrebný na kodifikáciu správnej slovenskej výslovnosti a pravopisu, je hotový „vo dvesto i viac zošitoch zostavený s latinskými, maďarskými a nemeckými vysvetleniami a čaká na dobromyseľnosť slovenských, mecenášov".[56] Jazykovedné základy novej spisovnej reči Slovákov boli už roku 1790 úplne hotové.

Uzákonenie nového spisovného jazyka, bernoláčtiny, roku 1787 je významným kuItúrno-politickým medzníkom v našej histórii. Na jednej strane je zavŕšením dlhého obdobia vo vývoji slovenskej národnosti, na druhej strane urýchlili ho činitele, ktoré už predstavujú novú, kvalitatívne odlišnú etapu slovenských dejín. Je to doba, keď sa začína proces postupnej premeny slovenskej feudálnej národnosti na „novodobý" buržoázny národ, podmienený vytváraním kapitalistických výrobných vzťahov, likvidáciou feudálnej roztrieštenosti a izolácie jednotlivých oblastí Slovenska. No prirodzene, pôsobili tu aj ideologické vplyvy a vzory inonárodných kultúr. Snahy o pestovanie jazyka v osemdesiatych rokoch u slovenských katolíckych i evanjelických vzdelancov, ako aj celá obrodenecká atmosféra vyplývajú z rovnakých spoločenských podnetov. Zatiaľ však, čo evanjelici obrátili svoju pozornosť na skultivovanie upadnutej češtiny — bibličtiny, katolícki vzdelanci zhodou historických okolností, ku ktorým sa ešte vrátime, sústredili sa na vzdelanie samorastlej „uhorskej slovenčiny". Toto zodpovedalo nielen dlhodobým historickým tendenciám, ale vcelku bolo v zhode aj s ďalším vývojom v období formovania Slovákov v „novodobý" buržoázny národ.
A. Bernolák v Ortografii slovenského fazyka, hoci dobre poznal a považoval za správny názor M. Bela, že najčistotnejšia, najzachovalejšia slovenská výslovnosť je v tých oblastiach, ktoré sú najvzdialenejšie či už od jazykových vplyvov českomoravských, poľských alebo maďarských, no v každom prípade podľa jeho názoru „za normu treba brať nie tak výslovnosť ľudu, ako výslovnosť vzdelaných a učených, najmenej horliacich za bohemizmy", a preto aj spoluprácu a priamo konzultáciu so vzdelancami, "z ktorých každý pochádzajúci z rôznych miest Panónie, bez akejkoľvek výnimky môže byť spoľahlivým svedkom o slovenskosti svojej domoviny", považoval pri svojich jazykovedných prácach, najmä pri Slovári, za nevyhnutnú.[57]
Ako je známe, základom spisovného jazyka z roku 1787 stal sa kultúrny jazyk, ktorý sa postupne vyvíjal prerastaním slovenských prvkov do češtiny — bibličtiny už od 16. stor. predovšetkým v oblasti západného Slovenska, pravda, obohatený o celonárodné prvky. Prvoradé príčiny tohto jazykového procesu súvisia so samým vývojom slovenskej feudálnej národnosti, v konkrétnom prípade sú v hospodárskej a kultúrno-politickej prevahe západného Slovenska nad ostatnými oblasťami s centrami Trnavou ako sídlom univerzity a arcibiskupstva, Bratislavou ako hlavným mestom celého štátu. Veľká príbuznosť češtiny so západoslovenským nárečím tiež pôsobila veľmi kladne a všetky jazykové prvky totožné s českými sa už v 18. stor. považovali za domáce, slovenské (tak je to konečne aj pri bernoláčtine). Konfesionálne príčiny tu hrali určitú úlohu, no iba druhoradú, odvodenú, a to v tom zmysle, že katolícki vzdelanci a literáti neboli k češtine viazaní ako evanjelici, pre ktorých bola zároveň jazykom sakrárnym, a ani ich kňazské povolanie ich nenútilo tento jazyk si osvojovať. Konečne už B. Tablic si jasne uvedomil, že „neznámost českého jazyka jest také vlastně príčina, že římsko-katolícke strany Slováci Bernoláka se ujali... "[58]
Pravde nezodpovedá ani v minulosti častá argumentácia, že tento slovakizačný proces súvisí s nejako uvedomele uskutočňovanou protireformačnou jazykovou praxou. [59] V kultúrnej západoslovenčine sú napísané nielen náboženské spisy, ale aj čisto svetské — napr, báseň O. Seleckého, poslucháča práv na trnavskej univerzite, Obraz krásnej panej pérem malovaný zo začiatku 18. stor., svojim jazykom až podivuhodne anticipujúca bernoláčtinu, rozsiahla básnická pozostalosť Hugolína Gavloviča atd. — To všetko však ostalo v rukopise. Pre svetskú literatúru na oboch stranách neboli v tej dobe ani materiálne, ani spoločenské podmienky. A už vonkoncom je omyl, že by celý slovakizačný proces a napokon samotný vznik spisovnej normy z roku 1787 bol motivovaný nejakou nenávisťou k češtine ako kacírskemu jazyku. Pre toto v 18. stor. na Slovensku neboli ani subjektívne ani objektívne podmienky. Je to ahistorizmus, legenda, ktorá vzniká v prvej polovici 19. stor., v dobe, keď sa vyostrujú jazykové boje. Najprv sa s ňou stretávame u stúpencov češtiny (P. J. Šafárik),[60] neskôr ju prijímajú dokonca katolíci, napr. J. Palárik,[61] a napokon „tromfom" proti Bernolákovi sa stáva najmä u pražákovcov. Kým však neznalosť češtiny pôsobila pri formovaní „uherskej slovenčiny" ako negatívny katalyzátor, už od konca 17. stor. veľmi kladne tu pôsobí povedomie jazykovej odlišnosti slovenčiny od češtiny, ktoré sa prejavilo v uvedomelom podnecovaní slovakizačného procesu. S týmto sa stretávame na oboch stranách, tak u evanjelických, ako aj u katolíckych spisovatelov. Vyjadrenia napr. Daniela Sinapiusa Horčičku, Jána Simonidesa, Tobiáša Masniciusa v tomto smere sú už dobre známe a netreba ich opakovať.[62]
Vcelku však tieto snahy neprekračovali rámec slovakizácie češtiny, aký neskôr na konci 18. a na začiatku 19. stor. pripúšťali Ribay, J. Hrdlička a spočiatku aj J. Palkovič. Alexander Mácsay, ktorý sa obyčajne tiež spomína v tomto kontexte, predsa len, zdá sa, išiel trocha ďalej. V úvode Panes primitiarum (1718) v súvislosti s nedostatkom slovenskej kazateľskej literatúry vyslovene podotýka, že všetky ostatné národy majú svoje knihy kázaní, len slovenský národ, ktorý už svojím menom naznačuje, že je slávnejší ako ostatné (rozumej Slováci od Slávi, J. T.), nemá ani jednej vydanej, ktorú by alumni mohli používať. Toto však nie je vraj preto, že by chýbali tohto jazyka znalí kazatelia, mnohí vraj sú takými vynikajúcimi kazateľmi, že ich možno nazvať slovenskými Cicerónmi, ako skôr zo zanedbávania a nedostatočného oduševnenia za svoj národ.[63]
Mácsay má tu zrejme pred očami slovenčinu a nie češtinu, o ktorej napr. hovoril D. Horčička, keď karhal v úvode Neofora (1679) Slovákov za zanedbávanie materčiny. Tieto tendencie neustále rástli, až nakoniec vyústili už v spomínanom úsilí J. I. Bajzu a v uzákonení nového spisovného jazyka Slovákov roku 1787. Ani v prvom ani v druhom prípade nešlo už o čisto jazykovedný akt, o púhu kodifikáciu toho, čo tu bolo, ale významnú úlohu tu hrajú motívy kultúrno-politické a ideové, ktoré bezprostredne vyplývajú a súvisia s celým vývojom slovenskej národnosti, jej ideológiou, s rastom nacionálneho napätia medzi Slovákmi a Maďarmi v priebehu 18. stor., s bojom o rovnoprávnosť Slovákov v rámci „natio hungarica" a v Uhorsku vôbec, napokon s objavením sa obrodenecko-buditelských snáh, ktoré súvisia s emancipačnými snahami meštianstva a inteligencie.
Zo samej Dizertácie sa pomerne málo dozvedáme o širšej ideologickej báze nového spisovného jazyka. Tu sa len velmi jasne a nekompromisne zdôrazňuje rozhodnutie upraviť reč Slovákov a zamietnutie tých (toto je adresované do domácich radov), „ktorí tvrdia, že aj v samotnom slovensko-panónskom pravopise treba kráčať po stopách Čechov".[64] Ide vraj o úpravu pravopisu slovenského, a nie českého, a preto aj Dizertácia je určená výlučne Slovákom. V závere sa predpokladá, že predložené návrhy sa stretnú u slovenskej verejnosti s porozumením a podporou, lebo vraj je nemálo takých, ktorí sa usilujú „podľa príkladu ostatných národov urobiť slovenský jazyk čo najušľachtilejší". Viac sa o ideových motívoch dozvedáme z citovaného listu O. Mésároša a najmä potom z rozsiahleho Bernolákovho úvodu k Slovenskej mluvnici.
Ideologickým rámcom, z ktorého vyrastá Bernolákova kodifikácia slovenčiny, je tradičná predstava jedného slovanského národa a slovanského jazyka. Celou svojou štruktúrou a zameraním je Bernolákov Predhovor veľmi príbuzný Hrdličkovej Vznešenosti řeči české neb vůbec slovenské. Aj A. Bernolák prevažnú časť venuje chvále slovanskej reči — vyzdvihuje jej starobylosť, jej rozšírenosť od Jadranského mora až k Severnému oceánu, cituje známy Belov výrok o bohatstve, lahodnosti a kráse slovanského jazyka, spomína tu povestné privilégium pápežov Mikuláša a Jána, ktorým sa stala staroslovienčina bohoslužobným jazykom, Zlatú bullu Karola IV., v ktorej nariaďuje ríšskym hodnostárom učiť sa slovančinu (češtinu].
Všetky tieto chvály a „vznešenosti" bohato dokladá citáciami diel starých i súčasných učencov, domácich i cudzích — Vavrinca Benedikta z Nedožier, M. Révu, Jakuba Jakobaeusa, Daniela Sinapia Horčičku, Jána Piscatorisa, Martina Szentiványiho, Mikuláša Mirisa, Mateja Bela, Pavla Doležala, z Čechov Jána Púchovského, Adama Veleslavína, Mateja zo Sudiet, Bohuslava Balbína, Václava J. Rosu, Václava Pohla, obrancu českého jazyka K. I. Thama a mnohých ďalších, z Poliakov Kwiatkowského, z Rusov najmä Lomonosova, z nemeckých učencov predovšetkým Konrada Schurtzfleischa a najmä Jána Leonarda Frischa, z Talianov známeho Assemaniho atď. (Treba, pravda, podotknúť, že mladý Bernolák značnú časť diel, na ktoré sa v Dizertácii a v Slovenskej mluvnici odvoláva, nepoznal a ani nemohol poznať z autopsie, ale iba z druhej ruky.[65]) Slovom, chvála slovenskej reči u A. Bernoláka má mnoho spoločného s Hrdličkovou Vznešenosťou. Je tu však predsa len významný rozdiel! Zatiaľ čo Hrdlička znáša a hromadí všetky tieto chvály predovšetkým preto, aby podnietil záujem a snahy o pestovanie „slovansko-českého jazyka", češtiny u vzdelaných Slovákov, A. Bernolák, keď predtým na bohatých príkladoch poukázal, čo všetko pre rozkvet „slovanskej reči" vykonali Češi, Poliaci a Rusi, velmi lakonicky konštatuje, že iba „panónski Slovania", Slováci neurobili nič, „čo by prispelo k zveľaďovaniu slovanskej reči im vlastnej", hoci, odvolávajúc sa na českého kronikára Dalimila a historika J. K. Jordána, jazyk Slovákov je najzachovalejší a „uhorsko-slovanské nárečie čiže nárečie uhorských Slovákov je zo všetkých k slovanskej reči patriacich nárečí najbližšie k matke reči".[66]
Preto vraj sám už roku 1787 vydáva po dlhých poradách so vzdelanými mužmi Dizertáciu, a to vzhľadom na jej kolektívny charakter nie pod svojím, ale pod menom vlasteneckých filológov. Teraz predkladá slovenskej verejnosti Slovenskú mluvnicu, ktorej cieľom je „predovšetkým iných povzbudiť k tomu, aby vlasti viac obetovali, pretože pridať niečo k vynájdenému a ak je už jedno vynájdené, vynájsť druhé nie je ťažké".[67]
Základnou ideologickou bázou, o ktorú sa opiera a z ktorej vychádza A. Bernolák vo svojom historickom čine, je predstava o jednom „slovanskom národe", ktorého organickou súčasťou sú nielen Česi, Rusi, Poliaci, Chorváti atď., ale aj „Slovania Pannónie", „uhorskí Slovania", čiže „Uhro-Slováci", slovom Slováci, o jednej slovanskej reči a o slovenčine ako jej samostatnom nárečí, dokonca najzachovalejšom a najbližšom, najpríbuznej-šom staroslovenčine-matke. A. Bernolák, podobne ako J. I. Bajza a O. Mésároš, vychádzali z predstavy, že slovenčina kedysi, najmä v období Veľkomoravskej ríše, bola v rozkvete a až potom upadla, čiastočne ustúpiac alebo podľahnúc českým jazykovým vplyvom. Preto bernolákovci v súvislosti so zavedením slovenského spisovného jazyka hovoria iba o „očistení" slovenčiny. S rozvedením tohto názoru sa stretávame napr. ešte aj u Hollého v Chválospeve na Antona Bernoláka.
Predstava o „slovanskom národe" a „slovanskej reči", spomínaných vlastnostiach — starobylosti a autochtónnosti Slovanov — o pôvode ich mena od slávy, rozšíreností slovanského jazyka, jeho bohatosti, užitočnosti, kráse, lahodnosti atď. patrí k typickým črtám ideológie slovenskej feudálnej národnosti.[68] Celá táto ideológia je však výrazne poznačená skutočnosťou, že Slováci boli národnosťou potlačenou. Vyššia šľachta bola maďarská. Cirkevná hierarchia bola ešte cudzejšia domácemu prostrediu. Mestá dlho ovládal nemecký patriciát. Oficiálna kultúra bola latinská. Od vydania známeho „priviliegia pro Slavis" Ľudovítom Veľkým roku 1381, ktorým slovenskí mešťania v Žiline dostávajú právo byť v rovnakom počte zastúpení s nemeckými „hosťami" v rade a striedať sa v hodnosti richtára, až do vydania zák. čl. 13 z roku 1608 o rovnakom práve Slovákov a Maďarov s Nemcami v slobodných mestách, prešlo dlhé obdobie lokálnych, ale často veľmi ostrých bojov v jednotlivých mestách (niektoré menšie sa veľmi skoro prirodzeným asimilačným procesom poslovenčili) — v Trnave, v Štiavnici, v Banskej Bystrici, v Bardejove, v Kremnici, v Kežmarku a inde. Boli to boje o kostol a farára, zákupné právo na ringu a prístup do cechov, až po rovnoprávne zastúpenie v orgánoch mestskej samosprávy. V súvislosti s tým, že slovenská národnosť v stredoveku nemala výrazné kultúrno-politické mestské centrum, a pre celý komplex iných príčin udomácňuje sa ako spisovný a literárny jazyk čeština, skoro označovaná ako „linqua vernacula", „náš jazyk materský", ktorá sa stáva výrazným kultúrnopolitickým spojivom slovenskej feudálnej národnosti, ktorej najaktívnejšou zložkou popri vzdelancoch, zväčša duchovných, boli mešťania a drobná šľachta, zemianstvo.
Od konca 16. stor. sme svedkami, ako sa začína formovať jednotná ideológia slovenskej feudálnej národnosti. Tento proces urýchľujú aj mimoriadne ostré národnostné boje v niektorých mestách (Banská Bystrica, Krupina). Hmlistá, široká predstava o „slovanskom národe" a „slovanskej reči" akoby bola v určitom rozpore s konkrétnymi bojmi a požiadavkami slovenského meštianstva (súvisí to čiastočne aj s tým, že slovenská národnosť nemala politické tradície). No spomínané „vlastnosti" — pôvod mena od slávy, starobylosť, autochtónnosť, obrovská rozloha, rozšírenosť jazyka, krása, lahodnosť — slovanského národa mali vždy určité či už priame alebo nepriame politické motivovanie, privlastňovali sa Slovákom, a ak sa hovorilo v 17. stor. o „slovanskej reči", myslelo sa v prvom rade na udomácnenú češtinu. Ešte aj na začiatku 18. stor. Matej Bel vyhlasuje, že dotknúť sa starobylosti a autochtónnosti Slovákov znamenalo by vyhlásiť nebu vojnu. K významnejším ideológom a obrancom slovenskej národnosti v 17. stor. patria Jakobus Jakobaeus, Benedikt Szölösi, Daniel Sinapius Horčička, Ján Simonides, Tomáš Masník. Na konci storočia Zvolenčan Ján Fischer Piscatoris obhajuje dizertáciu De iure, origine ac utilitate linquae Slavonicae (Wittemberg 1696), ktorú síce charakterizuje hmlistá predstava o slovanskom národe a reči, no na druhej strane venuje ju práve M. Smrtníkovi, B. Beniakovi a A. Puchonovi, radným pánom, ktorí v tejto dobe stáli na čele „slovenskej nácie" v Banskej Bystrici v jej boji proti nemeckému patriciátu. Podobné rozpravy o „slovanskej reči" napísali Mikuláš Miris a Daniel Krman. Takmer so všetkými týmito menami sa stretávame aj v Bernolákovom Predhovore k Slovenskej mluvnici.
Na začiatku 18. stor. dochádza vo vývoji ideológie slovenskej feudálnej národnosti k významným zmenám. Súvisí to predovšetkým s tým, že k starým protivníkom „slovenského národa" v Uhorsku pribúda nový nepriateľ, madarská šlachta. Medzníkom je tu známy útok profesora uhorského práva na Trnavskej univerzite Michala Bencsika na právo trenčianskych mešťanov hlásiť sa k „uhorskému národu", pretože sú vraj pozostatkami po porazenom kráľovi Slovákov Svätoplukovi, a Apológia dubnického farára Jána Baltazára Magina. Tieto a podobné útoky proti rovnoprávnosti slovenskej národnosti v Uhorsku už vôbec neutíchajú, ale naopak, pribúda ich. V súvislosti s tým sa aj náplň ideológie slovenskej národnosti neustále konkretizuje, slovakizuje a zosilňujú sa v nej obranné apologické prvky. J. B, Magin síce stavia svoju obranu na tradičných „vznešenostiach" slovanského národa a jazyka, no jednako tu má na mysli vyslovene Slovákov bývajúcich pod oblúkom Karpát od Moravy až po Sedmohradsko. Aby protivníkovi vyrazil z rúk hlavný argument — že totiž Slováci sú vlastne podmaneným národom — dokazuje, že Svätopluk vlastne Slovákom nebol, ale Moravanom. Toto o niečo neskôr podrobnejšie rozvádza Samuel Timon [69] a úplne monštruóznu konštrukciu o hraniciach Veľkej Moravy dotvára ešte v osemdesiatych rokoch Juraj Sklenár. To všetko však len svedčí, ako citlivá sa stávala už v priebehu 18. stor. národnostná otázka v starom Uhorsku. [70]
V 18. stor. začína sa u slovenských vzdelancov postupne kryštalizovať kmeňové chápanie „slovanského národa" a je zaujímavé, že sa už vytvárajú aj zárodky dvoch koncepcií, ktoré sa potom ostro proti sebe vyhranili v dobe národného obrodenia. Matej Bel sa už zamýšľa nad príčinami udomácnenia češtiny na Slovensku a dáva ich do súvislosti s príchodom husitov. V tomto smere je predchodcom Mateja Holku a Ladislava Bartholomeidesa. Už u M. Bela sa stretávame aj so zárodkami delenia Slovanov, „slovanského národa", na štyri kmene — český, ruský, poľský a chorvátsky. [71] U Magina, Timona a ďalších Slováci vystupujú ako „Slávi Panno-niae", panónski Slovania — Slováci. M. Bel na jednom mieste vo svojich Notíciách konštatuje, že Slováci sú s Moravanmi jazykom veľmi podobní [72], S. Timon zase, že Slováci sú „národom od Moravanov zvykmi, mravmi a spôsobom hovorenia" odlišní. [73]
O poslovenčovaní češtiny a vedomom podporovaní tohto procesu, ktorý súvisí práve so zosilňovaním tejto črty vo vývoji Ideológie slovenskej národnosti, sme už hovorili. V tejto dobe stáva sa medzi slovenskými vzdelancami veľmi rozšírený a obľúbený názor, že oblasť severne od Dunaja, Slovensko, je pravlasťou, kolískou všetkých ostatných Slovanov, a preto aj slovenčina je zo všetkých slovanských nárečí najzachovanejšia a najpríbuznejšia jazyku-matke, staroslovienčine. [74] Na druhej strane však so stále rastúcim národnostným napätím medzi reprezentantmi slovenskej a maďarskej národnosti, neustávajúcimi spormi a bojmi o politickú rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku aj povedomie slovanskej príbuznosti, najmä pokiaľ ide o Slovanov rakúskych a uhorských, začína dostávať politické podfarbenie. Tieto snahy sa už v šesťdesiatych rokoch najvypuklejšie prejavili predovšetkým u Adama Františka Kollára, v tejto dobe nesporne jedného z najvzdelanejších a najrozhladenejších Slovákov, človeka blízkeho dvoru, ktorý pre svoje pokrokové osvietenské názory dostal sa do ostrých konfliktov s maďarskou šľachtou. Svoje hlboké slovenské a slovanské cítenie sa prejavuje v celej vedeckej práci A. F. Kollára, no najjasnejšie ho vyslovil práve v komentári k Olahovej Hungarii.
„O ľude, ktorý za našej pamäti obýva Uhorsko — píše tu na jednom mieste — ak rozumieš nárečia jazykov, ktoré používajú, treba zväčša toto vedieť. V hlavných mestách a v rušnejších mestečkách bývajú zväčša Maďari, Nemci a Slovania; na tieto národy a na Valachov (rozumej Rumunov — J. T.) rozdeľuje sa celé kráľovstvo. Ale slovanské národy rozdelené na Slovákov, Poliakov, Rusínov, Čechov, Moravcov, Chorvátov, Dalmatíncov, Slovincov, Srbov, svojim menom Rácov, zaplňujú najväčšiu časť kráľovstva natoľko, že sa zdá, že táto časť Európy berie na seba znovu tú podobu, akú mala pred príchodom Maďarov. Lebo od severu a juhu pomaly vracajú sa slovanské národy a po všetkých okrajinách kráľovstva najširšie sa rozprestierajú. Slovanské národy všetky hovoria jednou a tou samou rečou s nie veľkým rozdielom vo výslovnosti, a nehľadiac na niektoré iné odchýlky, ktoré obyčajne prichodia pod menom nárečia, ak je niekto ako ja národnostne Slovákom a podľa môjho príkladu vynaloží trocha času na poznanie ostatných nárečí, veľmi ľahko porozumie jazyk a písmo celého národa, a keď to bude vyžadovať vec alebo osud, môže prejsť od Jadranského mora cez končiny okrsku severného až k hraniciam čínskym bez sprievodcu a tlmočníka, abych nespomenul celkom vynikajúcu schopnosť, ktorou naša reč úspešne vie napodobňovať zvuky iného jazyka, čo som k veľkej radosti svojej skúsil. To som chcel vyzdvihnúť kvôli mojim Slovákom, aby reč a národ svoj nikdy menej nemilovali, ako to býva, pre posmešky tých, ktorí tiež bývajú v Uhorsku; lebo už užívaním vody, čo je obecné a zrejmé, opovrhujú iba márnotratníci, ktorí, pretože sú naničhodníci, prednosť najlepšej veci, očami opilstvom obťaženými, poznať nemôžu."[75] Názory a dielo A. F. Kollára by si zaslúžili, aby sa im už konečne venovala pozornosť.
Papánkova Historia gentis Slavae (Pätikostolie 1780] predstavuje akúsi syntézu všetkých dovtedajších predstáv a názorov u nás na „slovanský národ", no zároveň je prvým pokusom o výlučne slovenské dejiny. Ich koncepcia vyrastá síce aj u Papánka zo širokej hmlistej predstavy o „slovanskom národe", no svoju pozornosť chce už obmedziť iba na dejiny "Slovenského kmeňa, bývajúceho na sever od Dunaja", Slovákov.[76]
J. Papánek vo svojich Dejinách vylíčil slovanskú a slovenskú minulosť s typickou barokovou kvetnatosťou a nekritičnosťou. Začínajúc ju už pri Babylonskej veži vykonštruoval sériu slovenských kráľov ešte pred naším letopočtom. Jednako však ťažisko Historia gentis Slavae je až v období Veľkomoravskej ríše. Veľkomoravský a cyrilometodejský odkaz privlastňuje už Papánek bez výhrad Slovákom a u neho sa stretávame s idealizáciou Svätopluka ako „kráľa Slovákov". Aký ohlas malo toto dielo u súčasníkov, videli sme na chválospeve evanjelického farára Jána Hrdličku v Starých novinách. Je celkom prirodzené, že Papánkove Dejiny o to silnejšie museli zapôsobiť na vlasteneckú slovenskú mládež bratislavského generálneho seminára. Spomenuli sme už, že Dizertácia mala byť pôvodne venovaná pamiatke Cyrila a Metoda. Prečo sa tak nestalo, nevieme. Štylizačný rámec citátov z Dalimila a Jordána v Bernolákovom Predhovore ku Slovenskej mluvnici, kde sa hovorí o tom, že slovenčina je najzachovalejšia a najpríbuznejšia matke všetkých ostatných rečí, nasvedčuje, že bolí prevzaté priamo z Papánkových Dejín slovenského národa. O úzkom vzťahu prvej generácie bernolákovcov k Papánkovmu dielu konečne najpresvedčivejšie hovorí vydanie Compendiata historia gentis Slavae, „história Papánka zretedelňejšá" v úprave Juraja Fándlyho, ktorá vychádza ako jedna z prvých kníh nákladom Slovenského učeného tovarišstva. V tomto sa veľmi výrazne prejavuje aj ideologická náväznosť na ideológiu slovenskej národnosti, no zároveň práve na úprave tohto diela pre nové potreby vidíme, ako slovenské kvalitatívne i kvantitatívne prerastá slovanské, ako vystupujú do popredia súčasné konkrétne kultúrnopolitické otázky, najmä rozvoj nového spisovného jazyka a literatúry, a ako napokon v súvislosti s hospodárskymi a spoločenskými zmenami na konci 18. stor., s určitou emancipáciou meštianstva a inteligencie silnejú v bernolákovskom hnutí nové obrodenecké a buditeľské prvky.

Uzákonenie novej spisovnej reči Slovákov zapôsobilo ako čarovný prútik, bolo ako živá voda z rozprávky. Za krátky čas sme svedkami takej mohutnej vlny vlasteneckého hnutia, akú dovtedy Slovensko nikdy nepoznalo! Ohniskom prudko pučiacich kultúrno-národných, obrodeneckých snáh, úzko zviazaných s novou slovenčinou, ostáva začas aj po odchode A. Bernoláka bratislavský generálny seminár. Slovenská vlastenecká mládež, „prešporskí chovanci" získali pre novú slovenčinu mladého naháčskeho farára Juraja Fándlyho, ktorý sa vzápätí popri A. Bernolákovi stáva dušou hnutia za rozvoj nového spisovného jazyka a rozkvet slovenskej literatúry. Ich nákladom a pomocou Fándly upravil aj svoje rozsiahle literárne dielo Dúverná zmluva mezi mníchom a ďáblom „podla regule novéj dobropisebnosťi, abi sa už jednúc v temto osvíceném osemnástem stoletu jako inšich jazikov, tak aj téjto našéj z prvních maťerínských rečí znamenitéj vimluvnosťi dobropisebnosť aj dobromluvnosť z hlbokích tmí na svetlo vivinula", [77] a venoval ju bratislavským seminaristom. Dúverná zmluva je prvá kniha v novom spisovnom jazyku. Predstavuje akoby symbol novej éry na Slovensku. V nej sa spája prúd osvietenský a národnobuditeľský. Ostro zamieta celý rad stredovekých prežitkov a spolu s kritikou starého feudálneho sveta prerážajú na povrch aj hlboké sympatie s utláčaným, vykorisťovaným slovenským ľudom. Súčasne je to dielo v pravom zmysle literárne, až dodnes umelecky pôsobivé. Náplň Dúvernej zmluvy dnes konečne už dobre poznáme a nebudeme sa s ňou v tejto súvislosti ďalej zaoberať. Keď sa pozdejšie strhol krik okolo tejto knihy a verejne ju i jej autora napadol najmä J. I. Bajza, bratislavskí seminaristi solidárne vystúpili na obranu Juraja Fándlyho. V kolektívnom liste ho posmeľujú: „... nám panónskym Slovákom takýto Váš sloh sa páči a taký je nám vlastný. Preto, Veľadôstojný pane, ráčte si zachovať onoho slovenskébo ducha.[78]
Trochu neskôr na obranu jazyka Dúvernej zmluvy vystúpil aj sám A. Bernolák, no zároveň sa plne stotožnil aj s jej moderným osvietenskám duchom a snahami.[79]
Roku 1750 vychádza z múrov bratislavského bradu významná iniciatíva. Vlastenecká mládež generálneho seminára posiela na všetky strany, do všetkých kútov Slovenska Oznámeňá, v ktorom vyzýva všetkých prívržencov, milovníkov nového slovenského spisovného jazyka, aby sa združili do Slovenského učeného tovarišstva.[80]
Vzápätí však, vo februári 1790, zomiera Jozef II., vzblkli plamene francúzskej buržoáznej revolúcie, v krajíne vznikajú nepokoje, chaos, a to všetko spôsobilo, že pôsobnosť novej literárnej spoločnosti ostala na kratší čas obmedzená iba na bezprostredný okruh bratislavského generálneho seminára (s jej činnosťou však nesporne súvisí vydanie Fándlyho Dúvernej zmlúvy) .[81] Len čo sa pomery trocha utíšili, otázka rozšírenia činnosti tejto literárnej spoločnosti, ktorá by napomáhala vydávanie a šírenie kníh v novom spisovnom jazyku, ako aj vôbec propagovala celý kultúrno-národný program a obrodenecko-buditeľské snahy tohto hnutia, okamžite sa dostáva do popredia. Roku 1782 sa konečne Slovenské učené tovarišstvo dostáva na novú organizačnú bázu. A. Bernolák stáva sa „Tovarišstva najvatší riditel", Juraj Fándly „dohlidač kassi tovarišskej". Prvý je mozgom, druhý srdcom a nervom tohto hnutia. V tejto súvislosti chcel by som sa iba mimochodom dotknúť názorov, ktoré sa vynorili ešte v nedávnej minulosti, že J. Fándly ideove vlastne nepatrí do bernolákovského hnutia, že Bernolákovo národné cítenie v porovnaní s Jurajom Fándlym predstavuje akoby nižší vývojový stupeň.[82] Možno pripustiť, že Bernolák nemusel mať taký „vlastenecký temperament" ako Fándly. Ako typ obrodenca i svojimi odbornými záujmami je príbuzný J. Dobrovskému,[83]aj keď nedosahuje jeho odbornú úroveň. Môžeme dokonca pripustiť, že tu mohli byť prípadne aj určité názorové diferencie, pokiaľ ide o niektoré súdobé spoločenské problémy (vzhľadom na pôvod; je to však iba hypotéza}, no pokial ide o charakter národného cítenia, buditeľské ciele, báza je tu úplne spoločná. Veď konečne je dobre známe, že Fándly vždy uznáva vedúcu úlohu Bernoláka v Tovarišstve a v hnutí. Okrem toho nesmieme zabúdať, že Bernolák je autorom nielen Dizertácie, Slovenskej mluvnice, Slováru, ale aj polemík okolo novej slovenčiny, v ktorých aj on stráca „učenecký", osvietenský chlad. Vráťme sa však k Slovenskému učenému tovarišstvu. „Mnozí o ňom pochibovali — písal po čase J. Fándly — zdaliž sa ono založí, založené vizdvihňe, vizdvihnuté zdáliž sa upevní a po širokej našej slovenskej krajine rozšíri. Ale všecko toto už je našému národu len velmi z velikú a preto ščaslivú skúsenosťú preukázané."[84] Po širokej slovenskej krajine! Išlo tu o skutočne velké a vlastne prvé celonárodné kultúrne podujatie. Za krátky čas okrem hlavného stánku v Trnave, kde účinkoval A. Bernolák, vznikajú pobočné stánky v Nitre, v Rovnom, v Banskej Bystrici, v Rožňave, v Spišskej Kapitule, v Solivare, v Košiciach, v Jágri a dokonca i vo Viedni. Vytvorenie stánkov Tovarišstva po celom Slovensku možno si v prvom rade vysvetľovať aktivitou bývalých odchovancov generálneho seminára v Bratislave, ktorí pôsobili v jednotlivých diecézach. Hneď v prvých dvoch rokoch činnosti nákladom Slovenského učeného tovarišstva vyšli dva zväzky diela Pilný aj domajší hospodár, Compendiata historia gentis Slavae, Krizat a Daria neb hra smutná od Michala Klimku a Zelinkár — ako vidieť, všetko knihy so svetským obsahom. Juraj Fándly, ale aj iní bernolákovci, svoje vlastenecké výzvy často priamo adresuje slovenskému národu, slovenskému národu obetuje aj svojho Pilného hospodára, Compendiata historia gentis Slavae, inokedy hovorí o „slovenském sveťe", a aj J. L Bajza sa obracia na „slovenskú verejnosť".
Aká bola vlastne štruktúra tohto „slovenského národa", kto predstavoval onen slovenský svet (ktorý mal už dokonca svoje slovenské dámy v „grgulovitých čepcoch" a ženy, ktoré „barvá si tvár, abi červená bila), slovenskú verejnosť? [85]
Počet členov Slovenského učeného tovarišstva nebol fixný (išlo do značnej miery iba o predplatiteľov kníh) a okrem toho je obmedzený aj konfesionálnou príslušnosťou. Jednako z jeho rozboru sa dajú urobiť určité poučné závery. 75 % členstva tvoria kňazi, v prevažnej väčšine dedinskí farári, kapláni, klerici, a iba nepatrný zlomok príslušníci vyššej hierarchie [z 360 kňazov asi 15—17 kanonikov, iní len neskôr získali hodnosti). 20 %, takmer do 100 členov Tovarišstva, patrilo k svetskému stavu. Boli to učitelia, profesori, pánski úradníci, notári, lekári, felčiari, niekoľko zemanov a aj pomerne mnoho „mešťanov", remeselníkov a kupcov (viacerí napr. boli zo strediska garbiarskej výroby, z Rajca). Ján Schkal, riaditeľ šaštínskej manufaktúry, „literného umeňá veliký milovník", je medzi tovarišmi naozaj lastovičkou. Vzhľadom na vtedajšie organizačné možnosti, dnes nepredstaviteľné ťažkosti styku medzi jednotlivými oblasťami, ale aj nedostatok peňazí u drobnej slovenskej inteligencie, remeselníctva atď., bol počet ľudí, ktorí sa stotožňovali alebo sympatizovali s programom a vlasteneckým zameraním Slovenského učeného tovarišstva, veľký. Jeho členov však môžeme pokojne pokladať za reprezentantov onoho Fándlyho „slovenského sveta", slovenskej verejnosti. Odrazili sa nejako výraznejšie požiadavky týchto „reprezentantov" v činnosti Tovarišstva a vôbec v ideológii, alebo priamo v politických požiadavkách?
Najspoľahlivejším a najcennejším prameňom v tomto smere je Compendiata historia gentis Slavae — Skrátené dejiny slovenského národa, „historia Papánka zretedelňejšá", ktoré upravil, doplnil a vydal nákladom Slovenského učeného tovarišstva jeho „dohlidač kassi" Juraj Fándly. Hlavným poslaním tejto knihy je ideove podložiť nový spisovný jazyk celým historickým vývojom, preto aj v Prídavkoch pretláča niektoré partie z Dizertácie a celý Predhovor z Bernolákovej Slovenskej mluvnice, podnecovať národné sebavedomie, no sú tu v mene slovenskej verejnosti vyslovené aj veľmi závažné širšie politické a sociálne požiadavky adresované vládnucim triedam i maďarskej verejnosti. To bol aj jeden z dôvodov, prečo kniha vyšla po latinsky.
V Dodatku (okrem neho sú v knihe štyri Appendixy — Prídavky, ktoré tvoria viac ako tretinu celých Stručných dejín) cituje Fándly práve jadro z Apológie J. B. Magina, kde tento obhajuje právo slovenskej národnosti hlásiť sa k „natio Hungarica", ktoré naširoko rozvádzal a dokazoval aj historik zeman Samuel Timon. Uvádza tu však toto všetko Juraj Fándly na obranu onej Timonovej šľachty, potomkov starých rodov, bez ktorých, ako sa obrazne vyjadril, ozývali by sa súdne siene, ale aj iné vysoké krajinské inštitúcie až po snem prázdnotou? [86] Nie, rozhodne nie! Máme mnoho dokladov o Fándlyho protizemianskych invektívach. Fándly už tu hovorí v záujme inej triedy a spoločenskej vrstvy. Predovšetkým odvoláva sa tu na prísľub Jozefovho nástupcu Leopolda na sneme roku 1790, kde tento vyhlásil, že príslušníkom meštianstva a roľníctva je otvorená cesta do všetkých úradov, ako na Miestodržiteľskú radu, Dvorskú komoru a prirodzene, aj do všetkých nižších inštitúcií, že rozhodovať tu bude schopnosť, a nie pôvod. [87] Prečo je začlenená táto požiadavka do Stručných dejín, je úplne jasné. Podobný zámer sleduje aj poukaz na starý zákon z roku 1728, ktorý prísne zakazoval akúkoľvek národnostnú diskrimináciu, ktorú v slovenských mestách praktizovali v cechoch Nemci voči Slovákom a prípadne i Maďarom.
Táto diskriminácia sa podľa všetkého ešte stále vyskytovala a zákon sa obchádzal. Napokon Juraj Fándly reaguje aj na zákonné články 16 a 73 z roku 1791 o pestovaní maďarčiny. Nie je proti nim, ale za ich podstatné rozšírenie: "Tak žiada slávny slovenský národ — vyhlasuje v tejto súvislosti — verejného lektora svojej reči" a toto vraj bude opakovať vo všetkých budúcich snemoch až dovtedy, kým nebude táto požiadavka splnená. [88] Ďalej v záujme slovenskej roľníckej a remeselníckej mládeže nastoľuje tu Fándly reformu celého študijného systému nižších tried gymnázia, tzv. gramatikálnych škôl, a to v tom zmysle, aby sa na úkor latinčiny venovala väčšia pozornosť materinskému jazyku (u Slovákov slovenskému, u Maďarov maďarskému), aby vraj „nadaní Slováčkovia neboli nútení pri klasifikácii, ako slepí vedení farbami, padnúť do posledných priekop, aby nemuseli proti svojej vôli ísť k pluhu a na neslobodné remeslo". [89]
Rezumujúc všetky svoje politické, sociálne a národné postuláty, končí: „Keby sa tieto dve spomenuté požiadavky stali skutkom, malo by uhorské kráľovstvo aj viacej vzdelaných a vynikajúcich Slovákov vo verejných úradoch, aj viacej v prospech kráľovstva pracujúcich literátov, znalcov nielen slobodných umení, ale aj remesiel, nadaných slovenských majstrov..." [90]
Za koho a v mene koho Fándly hovoril, je jasné. Ďalší komentár netreba. Celé toto politické a vlastenecké ovzdušie, ktoré sa vytvorilo v posledných dvoch desaťročiach 18. stor. medzi slovenskými vzdelancami, bez ohľadu na ich konfesionálnu príslušnosť, muselo sa nevyhnutne odraziť aj v ich vzťahu k širokým vrstvám poddaného ľudu. Bohatá popularizačná literatúra, ktorá vzniká práve v tejto dobe, včítane Fándlyho osemzväzkového Pilného hospodára (tlačou vyšli iba štyri), je podmienená nielen „osvietensko" absolutistickými reformnými snahami dvora, ale aj novým vzťahom našej inteligencie k ľudu. Od osemdesiatych rokov v súvislosti s biednym postavením poddaného sme svedkami stále častejších prejavov sympatií, ale aj ostrých odsúdení bezuzdného vysávania slovenského sedliaka jeho zemepánmi, návrhov na zlepšenie stavu poddaných a celého hospodárstva. Takýchto obrancov je už celá galéria: A. F. Kollár, S. Tešedík, L. Lehocký, J. I. Bajza, J. Fándly a ďalší. Na začiatku deväťdesiatych rokov v súvislosti s pripravovaným otvorením snemu roku 1791 aj mladý Alexander Rudnay, tiež odchovanec bratislavského generálneho seminára, verejne pred ľudom odsudzuje násilné rekrutačky a verbovačky, v ktorých sa vraj násilne odtrhávajú synovia z náručia rodičov, muži z objatia manželiek, „veliké ťarchy, pod ktorými už klesáte, neslýchané dávky a porcie, ktoré polovicu vášho statku pohltávali, .., ohavné a tyranské poddanstvo a iné neľudské ukrutnosti, ktoré pred krátkym časom panovať začali". — Verí však, že toto všetko odstráni schádzajúci sa snem.[91]
Aj keď v súdobom pojme „slovenský národ" poddaný ľud netvoril ešte aktívnu politickú zložku, jednako je už do neho zahrnutý. Vidíme to napr. aj v záverečnej časti článku J. Hrdličku Slovenský národ v Starých novinách literného umění. [92] Nejde tu ešte, prirodzene, o buržoáznu náplň, akú má tento pojem už u štúrovcov a v ich dobe, no v každom prípade už na konci 18. stor. začína sa u nás rapídne demokratizovať.
V tejto súvislosti je veľmi dôležité si objasniť (a to aj vzhľadom na nasledujúce obdobie], ako sa nová spoločenská štruktúra „slovenského národa" odrazila v nacionálnej ideológii prvej generácie bernolákovcov. Niektorí starší bádatelia tvrdili, že A. Bernolák a jeho stúpenci zamieňali a miatli pojmy Slovák — Slovan, slovanský národ — slovenský národ atď. [93]
Tento názor je úplne mylný. Fakt je, že v minulosti mnoho nejasností zapríčinila skutočnosť, že pre tieto pojmy v latinčine i v slovenčine bol len jeden pojem (ide o podobný prípad ako v maďarčine, kde sa nediferencuje pojem uhorský a maďarský, na oba je iba výraz magyar).
Jednotlivé slovanské národy sa potom rozlišovali tak, že ku nomen generale Slavus pridávalo sa označenie politicko-geografické, napr. Slavi Poloniae alebo Polono-Slavi, Slavi Bohemiae alebo Bohemo-Slavi a pod., teda Slovania českí, Slovania poľskí. V duchu tohto systému aj Slováci sa bežne označovali ako Slavi Pannoniae alebo Panono-Slavi, Slavi Hungariae alebo Hungaro-Slavi, teda vlastne panónski Slovania, uhorskí Slovania alebo v súdobom pomenovaní Uhro-Slováci. Podobne sa tvorili aj adjektíva. Termín bohemo-slavicus alebo slavo-bohemicus znamená iba český, a nie československý v dnešnom zmysle. Tak napr. u J. Hrdličku, keď hovorí o reči „slovensko-českej", ide jasne o češtinu. Prirodzene, v niektorých prípadoch vzhľadom na širokú funkčnosť „slovanského národa" ideológii slovenskej feudálnej národnosti je veľmi ťažko rozlíšiť, kedy ide o pojem širší — slovanský, a kedy len o slovenský. A. Bernolák a jeho stúpenci však už veľmi jasne tieto pojmy rozlišovali, a to takmer už v dnešnom zmysle. V polemike s J. I. Bajzom v súvislosti s jeho názorom, ku ktorému sa ešte vrátime, slovenčina a čeština nepochádzajú jedna z druhej, ale sú navzájom najbfižšie sestry, a preto by sa nemali od seba veľmi odlišovať, Bernolák poznamenáva: „I polská reč, horvatská a moskevská sú se slovenskú vlastné sestri. A máme li preto polské knižki čítať, horvatské, moskevské a z nich sa dobrú slovenskú víslovnosť učiť?" [94]
V tejto polemike — ide o Toto maličké písmo má sa pánu Anty Fándlymu do jeho vlastních rúk odevzdat — Bernolák objasňuje aj používanie názvu Slovák. „Potom, čo sú to za potvori ti Uhro Slováci — hovorí tu na adresu J. I. Bajzu — kterích spomína? Však celému svetu vec je známa, že skrz toto meno Slováci né iní než tí, čo v uherskej krajine bívajú, rozumá sa Slováci, a že kterí inde bívajú obzvlášťne ména majú, jako k. p. Horváti, Poláci, Rusnáci, Česi, Moravci etc, a tak to slovo Uhro — Slovákom zbitečne pridáva." [95] Hoci rozlíšenie je tu velmi jasné, staré termíny sa však používali aj naďalej. [96]
Na druhej strane treba si však uvedomiť, že A. Bernolák a bernolákovci neopustili koncepciu „slovanského národa" a „slovanskej reči", v rámci ktorej Slováci predstavujú samostatný kmeň, slovenčina nárečie. Aj naďalej sa stretávame s tým, že Slovákom sa privlastňujú tradičné vznešené vlastnosti „slovanského národa" — názov od slávy, starobylosť, autochtónnosť, rozľahlosť od Jadranského k Severnému moru, užitočnosť a krása jazyka atď. Avšak už kritický J. I. Bajza v súvislosti s označovaním Skýtov a Kvádov za Slovanov kladie otázku: „Ale biť bi i tak bilo, že skrz jména slovácky lid má biťi rozumen, otázka ništmeňej povstaňe, kterích Slovákuv jsú ti víborné vojenské učinki, jenž je dávní cuzí pisári spomínajú, kdiž Slováci od vekuv na mnohé ratolesťi bili podelení a každá ratolesť svého mela spravca, svého vladára?" [97]
Vidíme dokonca, že povedomie rodovej alebo kmeňovej príbuznosti, najmä pokiaľ ide o Slovanov uhorských a rakúskych, dostáva určité politické zafarbenie, s ktorým sme sa stretli už u A. F. Kollára. Takúto funkciu možno do určitej miery pripísať aj prekladu Dobrovského reči z roku 1791 pred cisárom Leopoldom pri jeho návšteve v Prahe o stálej vernosti „slovanského národa" k Habsburskému domu. [98]
Aj B. Tablic, keď z nej neskôr citoval, vypichol predovšetkým čísla o početnosti Slovanov vôbec a o počte Slovanov v Habsburskej ríši zvlášť. [99] Tu môžeme už hľadať určité potencionálne zárodky uhroslavizmu a austroslavizmu. Vcelku však ani Fándly, ani Bernolák, ani celá generácia nemali chuť strácať sa príliš v širokých slovanských obzoroch a ich pozornosť pútal vedome iba „slovenský svet", ktorý na pomerne rýchle prelamovanie predtým navzájom izolovaných oblastí, na zbližovanie predtým celé veky v dolinách a medzi horami uzavretých dedín, aj tak sa im zdal byť mimoriadne veľkým. Vlastenecká horlivosť a láska k slovenskému národu prejavila sa u tejto generácie bernolákovcov predovšetkým v záujme o národnú minulosť, v snahe o očistenie a rozšírenie novej slovenčiny a napokon v snahe o rozvoj slovenskej literatúry a kultúry vôbec. Toto sústredenie záujmu na Slovensko sa výrazne prejavuje aj v úprave Skrátených dejín slovenského národa. Hoci táto generácia sa nedokázala ešte vzdať stredovekých výmyslov a barokovej enkomiastiky, chválorečníctva — v Compendiata historia Fándly ponechal všetkých fiktívnych slovenských kráľov už z doby pred naším letopočtom — pokiaľ ide o územie, obmedzuje sa na slovenské stolice. Ťažisko buditeľského historizmu u bernolákovcov reprezentuje predovšetkým veľkomoravský a cyrilometodejský odkaz, hoci zdôrazňujú, že ide o spoločné dedičstvo Slovákov s Čechmi. [100]
Ním je presiaknutá Compendiata historia a najmä jeho známe Druhé obetovaní k Pilnému hospodárovi a kázeň o Cyrilovi a Metodovi. U Fándlyho je už fakticky dovŕšené privlastnenie veľkomoravskej tradície Slovákom a idealizácia Svätopluka. „Blahoslavená si bola od boha! starodávna, veľká slovenská, veľká moravská krajina, z Bulgarie od potoka Morava aš po Hron a od tehoto budúcňe aš do včilajšej Moravi, aš do Čech víťazlive rozšírená". [101] Keď spomína cnosti „pobožného slováckeho krála Svatopluga", nadšene volá: „To bol ten, od mnohích ščaslivích vojen ve sveťe vichírení a chvalitební král, ten pre veľkú bojovnú a zbrojnú silu mnohím národom strašliví, ten, pre mnohé nad velkíma ňepráťeli obdržané víťazstvá slávni slovenskí král Svatoplug." [102] Základy, na ktorých onedlho vyrástol najväčší monument nášho buditeľského historizmu, Hollého „víťazská báseň" Svätopluk, boli postavené.
V prvých rokoch Slovenského učeného tovarišstva A. Bernolák a J. Fándly venovali značnú pozornosť očisteniu novej slovenčiny a jej všeobecnému prijatiu, aspoň katolíckou inteligenciou. Nebola to však úloha celkom jednoduchá. Proti ich snahám stála nielen veľká a kultúrne mimoriadne silná skupina slovenských evanjelických vzdelancov, ktorí ostávajú verní češtine-bibličtine (túto skupinu si predbežne vcelku nevšímajú), ale aj v tábore katolíckej inteligencie narážali na odpor, ktorý čiastočne dostáva podobu generačného konfliktu. Niekde starší vzdelanci kŕčovito sa držia nenormovaného úzu „uherskej slovenčiny" a nový spisovný jazyk sa im zdá byť vulgárny, sedliacky. [103]
Okrem toho s malou skupinkou prívržencov proti novému spisovnému jazyku vystúpil predovšetkým J. I. Bajza, ktorý už pred Bernolákom vytvoril určitý pravopisný systém a bol si dobre vedomý, vari až príliš dobre, svojho prvenstva, že — ako sa sám vyjadroval — Slovákom a slovenčine lady lámal. Medzi A. Bernolákom, J. Fándlym na jednej strane a J. I. Bajzom na druhej strane došlo k sérii prudkých a vášnivých polemík, ktoré sa týkali predovšetkým slovenčiny. Podstata sporu bola v tom, že v jazykovom smere konzervatívnejší Bajza trval na zachovaní určitej pravopisnej a jazykovej jednoty medzi češtinou a slovenčinou, zatiaľ čo Bernolák bol za dôsledné dobudovanie slovenčiny ako '{úplne samostatného jazyka nielen voči poľštine, ruštine a chorvátčíne, ale aj voči češtine. J. I. Bajza razil zásadu: „Uhro-Slovák od Čecho-Slováka reči odstúpiť nesmi bez múdrej príčini. Nebo Uhro- a Čecho-Slovák jako jedního otca (Čecha) plod na verejnú známosť sú, tak beze všéj pochibi reč oboch počatňe jedna jest. Čech reč tú cvičil a cvičí, krásil a krási posaváď, né Uhro-Slovák: prečož Uhro-Slovák od reči Čecho-Slováka odstúpiť nesmi po vúli bez múdréj pričini. Odtúď prečo bi malo biť zapovrhuvané v príklaďe: kdiž, bil, sem a ríkano: keď, bol, som?" [104]
Bernolák naproti tomu hovoril, že sami Česi pripúšťajú, „že slovenská reč čistejšá a peknejšá nežli jejich jest" [105] Bajzov jazyk označuje za česko-moravsko-hanácko-poľsko-rusniacku miešaninu a podľa svojich predstáv, kde len mohol a vedel, zasadzoval sa za slovenčinu čistú, číru a pravú. Hľadisko A. Bernoláka a J. Fándlyho v tomto smere bolo nesporne správnejšie ako Bajzove a dokazuje ho koniec koncov aj ich literárno-jazyková prax, ktorá sa nedá ani len porovnať s ťažkopádnosťou Bajzovho štýlu a jazyka.
Snahy o čistotu slovenčiny a jej rozšírenie po celom Slovensku stretli sa s veľkým ohlasom, o čom svedčí aj množstvo listov adresovaných Tovarišstvu od západu, od východu, severu, juhu, slovom zo všetkých kútov slovenskej krajiny. Viacerí sa v nich nadšene zaväzujú všemožne napomáhať rozvoj slovenčiny, slovenskej literatúry, podporovať plány Tovarišstva, „na povíšeňí jeho kvetu pracovať". [106] Medzi listami je zpráva, že aj na východe „horliť začínajú o slovenčine". [107] Reaguje sa v nich aj na konflikt s J. I. Bajzom. Jeden z tovarišov píše, že keď dostal podielovú knihu, veľmi sa zaradoval, „že Slováci mluvící bol, bola (fuit) zvíťazili a svoje zástavi vivíšili, silno upevnili nad mluvícími bil, bila... [108] Ozývajú sa tu však už aj prvé hlasy proti protivníkom slovenčiny vôbec, ktorí chcú, „abi všeci Slováci cudzú rečú mluvili", podľa všetkého proti stúpencom češtiny-bibličtiny z protestantského tábora. [109]
Ešte otvorenejší v tomto smere je list „zo západu" z roku 1793: „Ništ sa nám vdačnejšého, ništ pre nás uctivejšého nemohlo stať, jako keď sme sa zveďeli o čudném a vehni chvalitebném usilováňú volakterích učených, chválihodních mužov, v našém slováckem národu len velmi záslužních, kterí sa né len v očiščeňu slovenskej vímluvnosťi unujú a poťá, ale aj v tom sa najvícej usilujú, abi ju na vatšu dokonalosť staroslive, hodňe, na príklad inších národov vivíšiť mohli (která uš s cudzozemskích rečí nesvečními Slovákmi, jak špatními trninami tak zarostnutá bola, že bi sa už skoro bola zadusila, viplanila, kterú ranu učinili jej nekterí naši tvrdohlavatí krajani, češčinu ze slepú násilnosťú ve svích písmach užívající — za isto, ne bez škodi našej krásnej, našej starodávnej materskej reči slovenskéj." [110]
V tejto súvislosti chcel by som znova zdôrazniť, že snahy A. Bernoláka a bernolákovcov o „očistenie" slovenčiny od češtiny, neskôr aj útoky proti stúpencom bibličtiny na Slovensku majú na míle ďaleko od nejakej protičeskej nenávisti, alebo dokonca odporu voči češtine ako „kacírskemu dialektu". A. Bernolák podľa všetkého spočiatku ani nepredpokladal, že narazí na nejaký odpor v Čechách. Stál dôsledne na princípe „kmeňovej" a „nárečovej" samostatnosti Slovákov v rámci „slovanského národa" a z tohto hladiska vyplývalo zákonite aj jeho úsilie, ako sa vyjadroval, o číru, čistú slovenčinu. Literárne vzťahy s Čechmi však nijako nechcel trhať a ako úzko bol on i Fándly a ďalší spätí s českou kultúrou, svedčí aj časté odvolávanie sa na české príklady v jeho polemikách s J. I. Bajzom. Útoky bernolákovcov na češtinu-bibličtinu boli vždy adresované jej domácim stúpencom na Slovensku. Keď neskoršie sa ozvali aj v Čechách otvorené prejavy nesúhlasu s novým slovenským spisovným jazykom, A. Bernolák považoval za potrebné vyhlásiť, že je ďaleko vzdialený od nejakej nenávisti k českému jazyku, ktorý doposiaľ vraj spolu s ruským a poľským zo všetkých slovanských bol najvypestovanejší. [111]
Hlavným cieľom a zmyslom všetkých týchto vlasteneckých snáh bol však predovšetkým všestranný rozvoj kultúrneho života, najmä slovenskej literatúry, a v konečnom dôsledku nielen jazykové, ale aj politické zjednotenie formujúceho sa národa, ktorý postupne naberá sily. Popri A. Bernolákovi, ktorý „predpísal nášmu jazyku a písaniu múdre pravidlá, dal základ vypestovanejšej literatúre", [112] na čele týchto snáh a národných ideálov stojí nadšený buditeľ Juraj Fándly. Vyzýva a burcuje na všetky strany. „Zobuďme sa techda, pilní tovariši, povstaňme ze sna lenivosti, dopomáhajme k vidáňú našich novotních slovenskích kňích". [113]
„Usilujme sa z rečú, s písmámi, z vidaňíma knihami náš národ, naše meno, našich potomkoch, keď ňe k zlatému, aspoň ponajprv k stríbernému veku povíšiť. Usilujme sa, dodajme jeden druhému chuťí, pridajme vúľu, spojme silu a vládu..." [114] Nech vraj neminie ani jeden rok bez vydania slovenskej knihy. Nabáda k združovaniu, zjednocovaniu. „Mislime tak — napomína — že jeden lebo druhí, obzvláštňe od našého (k novéj slovenskéj dobro-písebnosfi a dobromlúvnosťi zavázaného) tovarišstva odtrhnutí človek, je tolko u nás jako žáden človek." [115] Juraj Fándly skalopevne verí vo veľký rozvoj slovenskej kultúry a najmä literatúry. „O volakerí rok uviďí učení svet, že slovenskí jazik a jeho písebné pero vždicki sa môže inším rečám a vťipom v Európe vichválením z velkú chválu pripodobniť jak z duchovníma tak ze svetskíma knihami." [116]
Fándlyho vlastenecké výzvy stretávali sa s priaznivým ohlasom. Prirodzene, pripravované a ohlasované práce zodpovedajú vcelku vtedajšej slovenskej inteligencii, jej záujmom a potrebám. Členovia novej slovenskej literárnej spoločnosti však majú záujem nielen o náboženské knihy, ale tešia sa, že program Tovarišstva „sa všeobecne rozširuje na všecki inšé rozličních škol umeňá", t. j. najrozmanitejšie kultúrne oblasti. [117] Jeden z nich nalieha na rýchle vydanie šlabikára, lebo vraj „bez gruntu, bez základu nevistavime slovenskej Minervi, Palladi (v osadách, mestečkách slovenskej vímluvnosťi a umeňú) krásnu palotu [118]
Iný sľubuje pripraviť na vydanie slovenskú aritmetiku a zároveň, odvolávajúc sa na príklad Poliakov, Slovincov a Chorvátov, navrhuje, aby sa slovenské knihy tlačili latinskými literami. Takto by vraj Slováci v budúcnosti mohli čítať aj knihy iných slovanských národov. Z polemík okolo Bajzových Slovenských epigramov vidieť, že tento naozaj zatiaľ malý slovenský svet žil intenzívnym kultúrnym a literárnym životom a ešte väčšie mal ambície.
Vyvrcholením kultúrno-politických snáh prvej fázy bernolákovského hnutia malo byť vydávanie slovenských novín v novej slovenčine. O ich príprave sa dozvedáme z dvoch listov v archíve Tovarišstva z januára a februára 1795, oboch presiaknutých naozaj hlbokým vlasteneckým citom a národným uvedomením. Iniciatíva vyšla z viedenského pobočného stánku, kde na spoločnom zhromaždení „smelšého srdca Slováci, chcejíce méno svého národu chválu povíšiť... jednomiselňe ustanovili, abi sa písali slovenské novini", ktoré vraj už majú všetky národy v Európe, iba Slováci nie. [119] Vydávanie novín vraj má veľký význam pre udržanie čistoty spisovného jazyka. Vydávanie slovenských novín práve vo Viedni je vraj odôvodnené aj tým, že sem sa schádzajú zprávy a noviny z celého sveta. Viedenskí tovariši sa obrátili na hlavný stánok a navrhovali, aby sa žiadosť o udelenie cisársko-kráľovského privilégia podala v mene celého Slovenského učeného tovarišstva. „Žádost tehoto tovarišstva, skoro po celej krajine rozšíreného, jest žádost a vóla národa." [120] Všetko bolo pripravené, premyslené. Noviny mali vychádzať dva razy týždenne po jednom hárku. Ročné predplatné 10 zlatých a ich odber okrem toho mala zabezpečovať členská báza Slovenského učeného tovarišstva. Bohužiaľ, toto podujatie, ktoré by sa bolo nesporne stalo najlepším organizátorom a usmerňovateľom kultúrneho, politického a národného života na súdobom Slovensku, neuskutočnilo sa.
Roku 1795 bolo odhalené sprisahanie uhorských jakobínov a nastáva obdobie brutálneho teroru. Od tejto doby začína aj prvá a vlastne aj najväčšia vlna bernolákovského hnutia postupne upadať.
Tento prechodný úpadok bernolákovského hnutia vyvolalo, pravda, viac príčin. V posledných desaťrociačiach 18. stor. presúvanie ekonomického, politického a kultúrneho ťažiska, ktoré vlastne podnietilo vývoj „uhorskej slovenčiny" a bernoláčtiny na juh, začína sa už očividne pociťovať. Trnavu už roku 1777 opúšťa univerzita, Bratislavu v osemdesiatych rokoch niekoľko centrálnych úradov. To však vari už po vzniku bernoláčtiny a rozvoji bernolákovského hnutia nebolo vcelku rozhodujúce. Veď konečne ani vznik štúrovskej slovenčiny nebol podmienený ekonomickou bázou, chýbalo tu kultúrnopolitické centrum, dokonca nemala ani takú výraznú kultúrnu a literárnu tradíciu ako bernoláčtina, a predsa sa udržala a všeobecne rozšírila už v 19. stor. Najvážnejším nedostatkom bernoiáčtiny a bernolákovského hnutia bolo, že ostali konfesionálne vymedzené. Slovenskí evanjelickí vlastenci ostali verní bibličtine, ku ktorej ich viazala nielen vyše tristoročná literárna tradícia, ale bola pre nich aj sakrálnym jazykom. Pre zjednotenie objektívne po viacerých stránkach nedozrel čas!
Bezprostrednú príčinu úpadku, zdá sa, možno do značnej miery hľadať aj v smrti Jozefa II., resp. v mocenskom stroskotaní jozefínskeho „osvietenského" absolutizmu, s jeho programom a ideálmi Jozef II. nebol ani otcom novej slovenčiny, ani slovenskej literatúry a celého vlasteneckého ruchu, ktorý sa začína práve v osemdesiatych rokoch, jednako však akýmsi patrónom. Bez bratislavského generálneho seminára ťažko si vieme predstaviť, že z bernolákovského hnutia takmer okamžite sa stalo hnutie celonárodné. S rozídením sa chovancov generálneho seminára po celom Slovensku nesporne súvisí aj vznik "pobočných stánkov" Slovenského učeného tovarišstva vo všetkých oblastiach. Generálny seminár po smrti Jozefa II. sa okamžite ruší. Bez jozefínskej atmosféry, určitého uvolnenia cenzúry, relatívneho pocitu slobody u plebejskej inteligencie a mnohých pozitívnych podnetov zhora ťažko si možno predstaviť aj osvietenský profil našej literatúry v osemdesiatych rokoch, širokú paletu jej záujmov, spoločenskú kritiku, ktorá často presahovala triedne obmedzené hranice jozefinizmu. Ako by sa boli asi vyvíjali spoločenské pomery, najmä naša národná kultúra, literatúra, keby čo len také obmedzené ovzdušie jozefínskeho „osvietenského" absolutizmu bolo pretrvalo?
Významný podiel na prechodnom úpadku bernolákovského hnutia má však v prvom rade hierarchia. Cirkevná cenzúra na Slovensku už v dobách tereziánskycb a jozefínskych s veľkými očami aj v rukopisoch náboženských prác sliedi po libertínizme-voľnomyšlienkárstve a naturizme-materializme. Dnes je už dobre známy brutálny zákrok cirkevnej vrchnosti do Bajzových Rozličných veršov, ktorých vydanie zmarila, a druhého zväzku prvého slovenského románu René mládenca prihodi a skúsenosťi, ktorý nemohol byť dotlačený a fakticky sa na verejnosť nedostal. Podobný osud stihol aj tretí a štvrtý zväzok Fándlyho Dúvernej zmlúvy. Porušenie zákazu konzistória — literárne pracovať — malo pre naháčskeho farára ťažké následky, kláštorné väzenie, prenasledovanie a ústrky po celý život.

Aj k novému spisovnému jazyku zaujali predstavitelia cirkevnej vrchnosti vcelku negatívne stanovisko. Označovali ho za sedliacky a kuchynský. A toto všetko sa mohlo stať za vlády Jozefa II., aj keď za jeho chrbtom. V prvých rokoch po Jozefovej smrti ešte ako tak dožíva liberálne ovzdušie a spoločenské problémy, ktoré sa za jeho krátkej vlády horúčkovité začali ventilovať. Jednako však od samého počiatku sa pomery, aspoň pokial ide o bernolákovské hnutie, začínajú zhoršovať. Vznik Slovenského učeného tovarišstva a prvý veľký rozkvet nás nesmie mýliť. Toto zhoršenie situácie vzhľadom na štruktúru bernolákovského hnutia treba hľadať v prvom rade v upevnení autority cirkevnej hierarchie. [121] Juraj Fándly po smutných skúsenostiach už v prvom zväzku Pilného hospodára považuje za potrebné naširoko vysvetľovať a ospravedlňovať, že jeho záujem o hospodárske veci nie je v nijakom rozpore s jeho kňazským povolaním, a dokonca mnohovýznamne poznamenáva, že „nemôže dať tlačiť všetko to, čo bi sám chcel, ale len na to privoluje, čo sa druhím ľúbi." [122]
A. Bernolák zasa píše, že „je niekoľko mužov, ktorí pokladajú tieto moje snahy o zošľachtenie slovenského jazyka za málo priliehavé môjmu cirkevném stavu ako kňaza" a že by vraj mal radšej Písmo prekladať [123] Pod tlakom vyšších cirkevných kruhov, lebo nesporne o tieto tu ide, vyhlasuje, že to je vlastne deľ všetkých jeho jazykovedných prác, bo sám, pokiaľ vieme, na tomto úseku neurobil ani krok, zatiaľ čo rozsiahly Slovár do rote 1808 ešte sedem ráz prepracoval! Koľko výslovne debilných (prepáčte za výraz) výhrad a výčitiek mal oficiálny cirkevný posudzovateľ dekan Tomáš Chovanček, jeden z anonymných spoluautorov Anti-Fándlyho, ešte aj proti obsahu populárnej zdravovedy, Zelinkára, vydanej nákladom Tovarišstva je priamo neuveriteľné. [124]
Tomáš Chovanček roku 1796 informuje prímasa Bathányiho aj o vyjdení a obsahu polemických spisov Ňečo o epigrammatéch anebožto málorádkoch Jozefa Ignáca Bajzi a Ešče ňečo o epigrammatéch. Kauzu pred prímasa s návrhom na opatrenia predostrel jeho tajomník M. Rauscher. V zpráve sa píše, že autorom prvého spisku je sekretár vikariátnej kancelárie, teda A. Bernolák, a jeho čin sa tu kvalifikuje ako neuvážené, nezrelé rozhodnutie, zatiaľ čo autorom Ešče ňečo o epigrammatéch je Juraj Fándly, farár naháčsky, „muž inak známy aj inými podobnými neľudskými satyrami, ale aj nebezpečnými písačkami, pre ktoré bol braný na zodpovednosť, ba aj mu bolo zakázané písať". Biskupský tajomník v tejto súvislosti sa vôbec rozpisuje o vzťahu cirkevnej a svetskej cenzúry a dochádza k návrhu na riešenie: „Bdelosť pánov vikárov by sa mala zvyšovať v tom, aby sa zabránili kňazom podobné prechmaty a aby nedopustili vo svojom vikariáte, čo sa stalo v tomto terajšom nepríjemnom prípade." [125] Takto sa do archívu (nie do knižnice!) arcibiskupa Bathányiho dostali oba polemické spisky, ale zrejme nie preto, aby si ich Eminencia so záľubou prečítala a poučila sa o pálčivých problémoch slovenského kultúrneho života. S týmto prípadom však, zdá sa, priamo súvisí, že sa nám tak málo exemplárov Ňečo a Ešče ňečo o epigrammatéch zachovalo vo verejných i súkromných knižniciach, a snáď (to je iba dohad) aj odchod nedisciplinovaného tajomníka vikariátnej kancelárie v Trnave A. Bernoláka za farára do Nových Zámkov.
V tejto dobe začína sa aj nová vlna prenasledovania zo strany cirkevnej vrchnosti proti druhému poprednému predstaviteľovi národného hnutia a funkcionárovi Slovenského učeného tovarišstva, Jurajovi Fándlymu, ktorý v tejto súvislosti píše svojmu predstavenému generálnemu vikárovi Viltovl list plný horkosti a žiaľu. [126] Slovom, hierarchia nerada videla u kňazov svetské kultúrne a literárne záujmy a kde len mohla, prekážala im v tom. Toto sa ešte viac zosilňuje v súvislosti s rastom národného útlaku. V tomto teda treba hľadať jednu z hlavných príčin, že po roku 1795, keď k tomu všetkému nastáva obdobie teroru aj zo strany maďarských vládnucich tried a dvora, začínajú v nákladoch Slovenského učeného tovarišstva takmer jednoznačne prevažovať knihy náboženského obsahu.
Príčiny poklesu aktivity a úpadku vlasteneckej horlivosti v radoch prvých bernolákovcov boli, pravda, aj vnútorné, objektívne i subjektívne. Slovenská spoločnosť v tejto dobe bola ešte veľmi slabo diferencovaná a nebola schopná ani širšieho rozpätia kultúrnych záujmov, ani konzumu. A. Bernolák až do svojej smrti nenašiel slovenského mecenáša pre svoj Slovár, ktorý bol pôvodne koncipovaný ako organická súčasť jazykovedného diela A. Bernoláka a základ spisovného jazyka. Neskôr sám autor dáva Slováru širšie poslanie. Z tejto novej funkcie vyplynula aj inkriminovaná stať v Predhovore Slovára, na základe ktorej bol Bernolák obvinený z maďarónstva, pravda, úplne neopodstatnene, nehistoricky. V rukopise ostal aj piaty až ôsmy zväzok Fándlyho Pilného hospodára. Plány na vydávanie slovenských novín stroskotali hneď v zárodku. Je úplne jasné, že aj sama spoločenská štruktúra bernolákovského hnutia a Tovarišstva, ktorého členskú bázu tvorili na 75 % kňazi, nebola vcelku priaznivá pre vytvorenie širšej vydavateľskej základne a kultúrno-politického programu hnutia. Takáto však bola štruktúra našej vlasteneckej inteligencie ešte za dlhý čas. Francúzska buržoázna revolúcia, najmä vlna ateizmu (resp. deizmu) a materializmu, ktorá ju sprevádzala, prirodzene, zastrašila väčšinu našej inteligencie a značne stlmila aj zvyšky jozefínskeho osvietenského temperamentu u niektorých z nej. Najznámejším príkladom je obrat u J. I. Bajzu. Na konci 18. a na začiatku 19. stor. sú vôbec slovenské vlastenecké snahy značne stlmené a na oboch stranách, katolíckej i evanjelickej, poznamenané atmosférou svätej aliancie, jednoty trónu a oltára.
No napriek týmto záverečným pripomienkam bernolákovské hnutie v slovenských dejinách zohráva jednoznačne pokrokovú úlohu. A. Bernolák v zhode s celkovým historickým vývojom slovenskej feudálnej národnosti kodifikuje prvú normu slovenského spisovného jazyka a dáva podnet k mohutnej vlasteneckej vlne, ktorá už súvisí s vytváraním sa novodobého slovenského buržoázneho národa. Bernoláčtina naširoko otvorila brány ľudovému jazyku a stala sa nepomerne vhodnejším nástrojom nielen osvetovej literatúry, ale aj literárno-umeleckého prejavu ako odumierajúca bibličtina, ktorá zaostávala aj za vývojom novodobého českého jazyka. Bez nej si nevieme predstaviť vznik veľkolepých básnických diel Jána Hollého. No hlavný význam A. Bernoláka a bernolákovského hnutia vôbec v slovenskom národnom obrodení a v celých slovenských dejinách spočíva predovšetkým v tom, že dôsledne stáli na princípe samostatnej „kmeňovitosti" Slovákov v rámci „slovanského národa", slovenčiny ako samostatného „nárečia", resp. hovoriac dnešnou rečou, na princípe ponímania Slovákov ako samostatného národa. V tomto smere cez celé obdobie slovenského národného obrodenia pozitívne pôsobili (aj keď tento vplyv často dostával podobu polemík a sporov) na slovenskú evanjelickú vlasteneckú inteligenciu a buržoáziu, urýchlili jej rozhodnutie prijať štúrovskú normu dnešného spisovného jazyka a zjednotenie na spoločnej nacionálnej a ideovopolitickej báze.

Poznámky:
[1] Vzhľadom na to, že Kotvanova Bibliografia bernolákovcov je veími vyčerpávajúca a pri jednotlivých blbl. jednotkách udáva aj strany, obmedzím sa najmä v prvej časti Štúdie na najnutnejšie odvolania.
[2] J. Pöstényi, Palkovičova pozostalosť. Kultúra III (1931), 19—20, 22, 111, 191 až 194, 272
[3] Pozri bližšie v štúdii A. Maťovčíka,
[4] J. Dobrovský, Ueber die Literatur der oestlichen Wenden nach Frisch, mit berechtigenden Ergaenzungen. Slovanka, Prag 1815, 184—185.
[5] Ľ. Štúr, Nárečia slovenskô alebo potreba písania v tomto nárečí, Martin 1943, 131.
[6] M. M. H o d ž a, Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo, Levoča 1847.
[7] J. Palárik, Ohlas Pravdy na Ohlas strany ďálšeho vydávania Cyrilla a Methoda,
Pešť 1852; Š. Drozd, Z korešpondencie Michala Chrástka Andrejovi Radlinskému. Litteraria Historica Slovaca I—II (1946—1947), 224, 228—231. Bližšie pozri v závere štúdie
J. Jónu.
[8] Jedným z takýchto mimoriadne konfesionálne vyhrotených prejavov je najmä anonymný článok Bernolákismu počiatok a koniec. Katolícke noviny XX (1889), č. 21 a 22, 172 — 173.
[9] Š. Zlatoš, Bernolákovo Tovaryšstvo. Kultúra IX (1937), 145; J. Kačka, Rozpomienky na pripravované oslavy roku 1893. Národnie noviny 68, 1937, č. 47, 1—2.
[10] Pozri bližšie v Kotvanovej Bibliografií v hesle A. Bernolák.
[11] I. K., Turč. Sv. Martin. 20. januára (Pamiatka Bernoláka. Národné jubileum. Národnie noviny 44, 1913, Č. 8, 13; F. Ruppelt, Anton Bernolák. Dennica 15, 1913, č. 1, 2—5, č. 2, 38—41, ide o prednášku, ktorú predniesol Ruppelt na slávnosti 19. januára 1913 v Mikuiáši); I. Gr.(ebáč) Orlov, Slávnosť Bernolákova v Slanici. Tamže, č. 2, 42; P. Országh Hviezdoslav, Prológ k storočnej pamiatke smrti Antona Bernoláka,
zasvätenej v N. Kubíne 19. Januára 1913. Národnie Noviny 44, 1913 č. 8, 1; S. Hurban
Vajanský. Odkliata Zlatovláska. Prológ. Na storočnú pamiatku umretia Antona Bernoláka. Tamže, č. 7, 1—2.
[12] Ide najmä o štúdie: J. Vlček, Anton Bern0lák a jeh0 škola- Slovenské pohľady,
10, 1890 a Bernolák proti Bajzovi. Tamže, 17, 1897.
[13] Prúdy IV (1912—1913), 136—143.
[14] A. Pražák, Slováci a čeština. Prúdy 8, 1924, 406. Glosa je polemickou reakciou
na štúdiu J. Gregora Tajovského, ktorá vyšla v tomže ročníku Prúdov. Ďalšie články,
štúdie a monografie A. Pražáka, v ktorých sa dotýka A. Bernoláka a bernolákovského
hnutia, pozri v Kotvanovej Bibliografii.
[15] F. Frýdecký, Slovensko literárni od doby Bernolákovy, M. Ostrava 1920, 24.
[16] A. Š t e f á n e k, Osvietenstvo na Slovensku. Bratislava 4, 1930, 18—24.
[17] J. Škultéty, Staré noviny—Bernolák. SP 17, 1897; Bernolák—Kopitár. Tamže, 27,
1907. Ostatné články, štúdie a diela pozri v Kotvanovej Bibliografii.
[18] D. Rapant, Maďarónstvo Bernolákovo. Zvláštny odtlačok zo Slovenského diela,
1929—1930. Bratislava 1930.
[19] J. Gregor Tajovský, Slováci a čeština. Prúdy 8, 1924. Tajovský v tejto štúdii
poukazoval na pretrvávanie českých Jazykov vplyvov v katolíckej náboženskej literatúre ešte dlho po vystúpení A. Bernoláka.
[20] Pri odhalení pomníka mal slávnostnú reč sám vtedajší predseda vlády dr. Milan
Hodža. Bližšie o priebehu slávností v článku Jubilejné oslavy Antona Bernoláka v Trnave.
Nové Slovensko. Nezávislý politický týždenník na slov. západe, 16. októbra 1937, č. 41.
[21] A. A. Baník, Pomocníci Antona Bernoláka v rokoch 1786—1790 pri diele slovenského literárneho obrodenia. Kultúra 9, 1937; A. Miškovič, Bernolákova Dissertacia a Orthographia. (K 150. ročnici ich vydania.) Sborník Matice slovenskej 14, 1936.
[22] Takto je napr. zneužitý bernolákovský odkaz v článku A. Filo, Slovenské učené
tovaryšstvo, ktorý má charakter úvodníka. Kultúra 14, 1942, 97.
[23] Š. Polakovič, Začiatky slovenskej národnej filozofie, Bratislava 1944; D. Rapant
Polakovlčove názory kritizoval najmä v recenzii tejto práce v Historickom sborníku
MS III, Martin 1945, 330—335.
[24] F. Votruba. Ľud v bernolákovskej a v štúrovskej reforme. Literárnohistorický sborník SAVU [VI—VII), 1949-1950, 51.
[25] F. Wollmann, Slovanství v jazykově-literárním ohrození u Slovanů, Praha 1958,
349 a n.; k tejto veci pozri J. Tibenský, K problému hodnotenia bernoláčttny a bernolákovského hnutia. Historický časopis 7, 1939, 557—576.
[26] Ľ. Štúr, c. d., 99.
[27] Dissertatio philologico critica de literis Slavorum. Posonii 1787, Praefatio A 2. Pre
citácie použil som preklad J. Paveleka v diele Gramatické dielo A. Bernoláka, v ktorom
sú zahrnuté všetky jazykovedné práce Bernolákove, prirodzene, okrem Slovára (v tlači);
podobne aj v ďalších prípadoch.
[28] List J. Hollého Palkovičovi zo dňa 7. júla 1827. Literárny archív Matice slovenskej.
[29] J. Tibenský, J.I. Bajza. Odtlačok úvodnej štúdie k René mláďenca prihodi a skúsenosti, Bratislava 1955, 16—19.
[30] J. Fándly, Výber z diela. Bratislava 1954. Pilní domajší a poľní hospodár. Druhé
obetováňí, 252.
[31] E. Winter, Josefinismus a jeho dejiny, Praha 1945; A. Meszlényi, A jozefinizmus
kora Magyarországon, Budapest 1934; S. Eckart, A francia forradalom eszméi Magyarországon, Budapest 1924; T. Münz, Filozofia slovenského osvietenstva, Bratislava
1961.
[32] J. Tibenský, c. š., a Juraj Fándly. Odtlačok úvodnej štúdie k Výberu z diela. Bratislava 1954, 10—26.
[33] H. Peukert, Die nichtkatolische Slawen und der Joseftnismus. Zeitscorift für Slawistik, Band I., Heft 4, 93—107.
[34] J. Tibenský, Papánek—Sklenár. Obrancovia slovenskej národnosti v XVIII. stor, Mrtin 1958, 88-116
[35] J. Hrdlička, Národ slovenský. Staré noviny literního umění dvanácta knižečka mesýce dubne roku 1786, 734.
[36] J. Hrdlička, Vznešenost řeči české neb vůbec slovenské. Tamže, sedma knížečka mesýce listopádu roku 1785, 417-438, 422. Hrdlička sa tu odvoláva na A. L. Schlözerove údaje.
[37] J. Hrdlička, c. d., 434—436.
[38] J. Hrdlička, c. d., 433.
[39] J. Tibenský, J. I. Bajza, 17.
[40] J. I. Bajza,René mláďenca prihodi a skúsenosťi, Bratislava 1955, Predmluva, 58-59.
[41] J. I. Bajza, c. d. 286.
[42] J. I. Bajza, Právo o živení faráruv, 1787. Predmluva (3).
[43] D. Rapant, O snahách poslovenčiť "Prešpurské Noviny". Prúdy 8, 1924, 38—44, 97-105. Podľa Rapantovej štúdie aj ďalšie citácie z Prešpurských novín.
[44] Prešpurské noviny, č. 76, 1786.
[45] Prešpurské noviny, č. 79, 1786.
[46] Prešpurské noviny, č. 76, 1786.
[47] Prešpurské noviny, č. 79, 1786.
[48] Prešpurské noviny, č. 91, 15. 11. 1786.
[49] Prešpurské noviny, č. 24, 24. 3. 1786.
[50] Prešpurské noviny, č. 10, 1786.
[51] C. Radványi, Vzácny pomocník Antona Bernoláka a organizátor jeho hnutia. Katolícke noviny 68, 1953, č. 8, 5; J. Fabián, Kratochvíla Mihály (1753—1829). Magyar Sion 3, 1863, 506-514; I. Halmos, A pozsonyz generális szeminárium. Magyar Sion 6, 1892
[52] A.A. Baník, c. š. Odtiaľ aj citácie z listu O. Mésároša.
[53] Dissertatio philologico critica, 3. V súvislosti s odvolaním sa na dielo J. P. K o h l a,
Introduction in historiam et rem literariam Slavorum Bernolák poznamenáva: „Túto knihu
ako aj iné vzácne nám veľmi láskavo sprostredkoval slovutný a učený muž Michal
Inštitoris Moszóczy, usilovný zberateľ starých rukopisov a vzácnych kníh, týkajúcich
sa najmä slovenských dejín."
[54] V jednom zo zachovaných exemplárov Dizertácie okrem venovania A. Bernoláka
jeho spolužiakovi J. Osvaldovi, datované dňom 21. mája 1787, je aj tlačené venovanie
Antona Kubicu A. Koloszaimu, farárovi v Ureghu, a J. Krpelcovi, poslucháčovi na bratislavskom generálnom seminári, v ktorom Kubica výslovne píše: „Toto dielko, vypracované spoločným úsilím a nadaním s verným priateľom Antonom Bernolákom a s uznaním schválené veľmi mnohými významnými mužmi, ktorých sme s ním oboznámili..."
Bližšie o tom v c. š. A. A. Baníka.
[55] Prešpurské noviny zo dňa 23. VI. 1787.
[56] A. Bernolák, Grammatica slavica ad systema scholarum nationalium in ditionibus Caesaro Regiis introoductum accomodata. Editio prima in Pannonia, Posonii 1790, 265.
[57] A. Bernolák, Linguae slavonicae per regnum Hungariae usitatae compendiosa simul et facilis orthographia, Posonii 1787, 8; Gramatica slavica, 265.
[58] B. Tablic, O literních svazcích Slovákův s Cechy a Moravany v nynější i někdejší
době. Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky,
Praha 1846, 23. Tablicova rozprava vznikla niekedy v polovici dvadsiatych rokov 19. stor.
a vyšla iba po jeho smrti, po prvý raz v Časopise českého musea, 1842.
[59] F. Wollmann, c. d., 149.
[60] Tak P. J. Šafárik v liste J. Kollárovi zo dňa 24. apríla 1824 napísal: „V XVI. století byly Čechové i Slováci naši zároveň novo- či pravověrci. Drahá to památka! Neni-li ku podivu, že dnes evangeličtí Slováci češtiny se přidržují, katoličtí ji zavrhují! Arciže taková čeština z XV. a XVI. století husicko evangelická jest." Citované podfa štúdie J. Hanuša, P. J. Šafařík o problému československém. Prúdy 7, 1923, 415.
[61] J. Palárik, c. d., 7, 9—10, 13—14, 16—17, 25—26 atď.
[62] Tleto prejavy zhrnul najma A. Miškovič v štúdii Roku 1944 bude sté výročte uzákonenia spisovnej slovenčiny? Kultúra 8, 1936.
[63]A. Máčay, Panes primitiarum, aneb Chleby prvotin, Tyrnaviae 1728. Proemium.
[64] A. Bernolák, Dissertatio philologico critica, Praefatio A 3.
[65] O Bernolákových prameňoch a použite] literatúre pozri J. Stanislav, Anton Bernolák a Slovanstvo. Jazykovedný sbornlk MS I—II (1946—1947).
[66] A. Bernolák, Grammatica slavica, Praefatio XIII—XIV.
[67] Tamže, XV—XVI.
[68] K vývoju a ideológii slovenskej feudálnej národnosti pozri bližšie J. Tibenský, Predstavy o Slovanstve na Slovensku v 17. a 18. storočí. Historický časopis VIII (1960); Problémy výskumu a vzniku vývoja slovenskej jeudálnej národnosti. Tamže 9, 1961;
Schlözers Bedeutung für die in der Slowakei im 18. Jahrhundert herrschenden Ansichten
über die Slawen Lomonosov—Schlözer—Pallas, Berlín 1962, 228—244.
[69] S. Timon, Imago antiquae Hungariae, Košice 1733, 276; Timon prijíma bájku o bielom koni ako pravdivú, interpretuje ju však v tom zmysle, že onoho koňa ako dar poslali Slováci Maďarom, aby si ich získali proti Moravanom, ktorých nadvládu ťažko znášali.
[70] O tom bližšie J. Tibenský, Papánek- Sklenár, 88-117.
[71] P. Doležal, Grammatica slavo-bohemica, Posonium 1746. Praefatio & XII.
[72]M. Bel, Notitia regni Hungariae I, Viedeň 1736, 52. „... a Marahensium Slavos nostros, propagatos fuisse, cum Marcoroannorum, Quadorum que regionem, insederunt.
Diximus, a Moravo usque ad Granum Quados coluisse. Proinde Carpatum montem usque
ad fontes Vagi et Grani... Moravia tunc complectabatur. Hoc, quidquid est tractas,
a Slavis habitabatur, Marahensium et gente et linqua similis.
[73] S. Timon, c. d.,337.
[74] J. K. J o r d a n, De originibus Slavicis, Viennae 1745, IV, 127; A. F. Kollár, Historiae turlsque publici regni Hungariae amoenitates I, Viennae 1783, 81-82; Hrdlička,
Vznešenost řeči české neb vůbec slovenské, 434 a inde.
[75] A. F. Kollár, Olahi Nicolai Hungaria et Atttla, Vindobonae 1763. Citované podľa
prekladu v štúdii M. Miškoviča, Bernolákova Dissertacia a Ortographia. Sborník MS 14, 1936.
[76] G. Papánek, Historia gentis Slavae, Quinque Ecclesiae 1780, 40.
[77] J. Fándly, Výber z diela, Dúverná zmlúva mezi mňíchom a ďáblom. Předmluva.
[78]V lihle K. Ripella, ktorý 14. apríla 1789 poslal v mene bratislavských seminaristov
J. Fándlymu. Citované z prekladu v štúdii A. A. Baníka, Rok zo života Juraja Fándlyho. SP 77, 1950, 526.
[79](A. Bernolák), Toto maličké písmo má sa pánovi AntiFándlymu do jeho vlastních
rúk odevzdat, Hale (Trnava), 7.
[80]O tom informuje J. Fándly v Druhém obetováňí v Pilnom hospodárovi. I. J. Fándly,
Výber z diela, 250
[81] Ignác Vároš, teológ v piatom ročníku, v mene všetkých slovenských seminaristov na bratislavskom hrade v doteraz neznámom liste napísanom 11. marca 1790, obracia sa na arcibiskupa Batthányiho a žiada ho, aby ich podporoval vo vydávaní slovenských kníh, ktorých |e veľký nedostatok. Okrem iného mu oznamuje, že ustanovili spoločnosť, ktorej úlohou je vydávanie slovenských kníh všemožne podporovať. „Experientia teste
non allam ob causam," píše sa v liste v tejto súvislosti, „tantum defectum slavicorum
spectaro cogimur, quam et unce sumptuum typum adiurantium defectum; Idcirco Societatem constituiumus in eo consistentem, ut quocunque huius idiomatis publica auctoritate apropandos libros suis edere satagat sumptibus quamcunque difficulter comparatis."
Predkladajú arcibiskupovi katalóg kníh, prirodzene, prevažne náboženských (no mnohé
napr. od Muratorlho sú ovplyvnené jansenizmom), aby sa mohli prekladať. V závere
liatu vyzdvihujú, ako je dôležité pri rôznosti slovenských dialektov, aby kňazi dobre
ovládali slovanský literárny jazyk. Esztergomi primási lvt. Archivum ecclesiaticum Batthyány J. lvt. Acta ecclesiasticoliteraria 1790-99, old. 3—5. Fotokópia v HÚ SAV.
[82] F. Votruba, c. d., 57. V súvislosti s jednoznačne kladne hodnotením a do istej miery aj precenením Fándlyho spoločenských názorov položil si autor otázku: „Odkiaľ tento podstatný rozpor, toto krajné protirečenie v bernolákovskom tábore? Odkiaľ, že Juro Fándli vpravde nie je bernolákovec. Že Fándli iba formálne, rečove patrí do ich okruhu." V podobnom zmysle aj F. Wollman v c. d.
[83] Bernoláka za „zjav s Dobrovským v mnohom paralelný" označil aj Š. Krčméry, Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry I, Martin 1943, 23.
[84]J. Fándly, Zelinkár. Predmluva, Výber z diela, 332.
[85] J. Fándly, Zahambení posmívač Anti Fándly. Výber z diela, 206. J. I. Bajza,
Slovenské epigromrnatá, 15.
[86] S. T i m o n, c. d., 356.
[87] Na počiatku deväťdesiatych rokov vzdelanci ľudového a meštianskeho pôvodu v Uhorsku, už pod bezprostredným vplyvom francúzskej revolúcie, začínajú sa dožadovať nielen prístupu do úradov, ale aj demokratických práv. Jedným z dôležitých centier tohto pohybu bola práve Bratislava, kde A. Belnay, profesor na ev. lýceu, predložil tieto požiadavky snemu — Reflexiones cunctorum Hungariae clvium non nobtlium, 1790. Fándlyho požiadavky zapadajú do tohto demokratického hnutia. Bližšie o tom E. Mályusz, A magyarországi polgárság a francia forradalom korrában. A bécsi magyar történeti intézet évkönyve, Budapest 1931.
[88] G. Fándly, Compendiata historia gentis Slavae. Výber z diela, 387.
[89] Tamže.
[90] Tamže, 388.
[91] A. Rudnay, Kázne príhodné, aj iné, to jest 82 rečí duchovnich od nebohého arcibiskupa ostrihomského v Krušovcách nekdi predneseních a vlastnú rukú spísaních. V Trnave 1833. Citované podľa sborníka Tovaryšstvo I, Ružomberok 1833, 29.
[92] J. Hrdlička v spomínanej už úvahe Národ slovenský v závere poukazuje na mimoriadnu pracovitosť slovenského ľudu v horských oblastiach i na rovinách, „našich milých Slovákov". Hrdlička dochádza až k takému záveru, „že se dobrým právem řící může, že dolnějších strán obyvatele, kterížto jsou z větší částky Uhrové jen toliko z toho interessu žívi jsou, kterížto jím Slovácy nadobývají". A nakoniec, poukazujúc na vyspelé poľnohospodárstvo a rozvinuté domácke remeslá, uzatvára; „Slovák jest od přirození pracovité stvoření boží, takže kdo tomuto slavnemu národu lenivost, jakžto nějakový charakter připisuje, to jest jistý přejistý znak, že jemu tento národ ze svými okolostojičnostmi známy není. Staré noviny, 1786, 738, 740.
[93] Takto napr. J. Vlček v štúdii Bernolák proti Bajzovi, SP 17, 1897, 564 tvrdí, že Bernolákovi sú všetci Slovania Slovákmi, hoci niekoľko riadkov vyššie odcitoval Bernolákovo v našej štúdii uvedené tvrdenie z Ňečo o epigrammatéch, že reč polská, horvatská, ruská, podobne ako česká, „sú ze slovenskú vlastné sestri".
[94] (A. Bernolák), Ňečo o epigrammatéch anebožto málorádkoch Jozefa Ignáca Bajzi opravďivým Slovákom k uvažovaňú predložené, Žilina 1794. Vytlačil Štefan Prisol, 21.
[95] Tamže, 19.
[96] Tak napr. aj sám Fándly najmä predtým používal označenie „uherskoslovácka krajna", uhersko-slovenský národ", "Uhro-Slováci". O tom, aké ťažkosti spôsobovalo označovanie Slovákov v latinčine svedčí aj výraz "Slavo-Slavi" u Juraja Palkoviča v jeho rukopisnej bibliografii bernolákovskej literatúry od roku 1787 do 1800 (Historia literaria Slavo-Slavorum). J. Pöstényi, Palkovičova pozostalosť. Kultúra 3, 1931, 20.
[97] J. I. Bajza, René mládenca..., 284—285.
[98] J. Fándly, Compendiata historia Slavae, Tyrnaviae 1793. Appendix II, 244—254.
[99] B. Tablic, Poezye II, Vacov 1807, 127.
[100] Tak najmä v kázni Concio historico-panegyrica de sanctis Slavorum apostolis Cyrillo et Methodio. Výber z diela, 343, 347 a inde.
[101] Tamže, 339.
[102] Tamže, 344.
[103] Takto sa napr. o bernoláčtine v súvislosti s jazykom Fándlyho Dúvernej zmlúvy
vyjadroval jej oficiálny cirkevný posudzovatel kanonik Kluch. Pozri A. A. Baník, c. š.,
534. V jednom liste z východu zo dňa 7. septembra 1797 v Archíve tovarišstva si dopisovateľ sťažuje, že v týchto končinách „páni farári a] inší na ozdobu, na očiščení a povíšení slovenskéj reči velmi málo, ba skoro ništ nepracujú, ništ sa neusilujú", a keď ich vraj napomínal, označili ho „za obnovovatela, za kazoreča našéj vímluvností". Aj v nasledujúcom liste zo dňa 27. sept. toho roku si sťažuje najmä na „mnohích naších starších, méne] srdnatích Slovákov", ktorí vraj nechcú pristúpiť na novú spisovnú slovenčinu. Tu má pisateľ na mysli predovšetkým katolíckych vzdelancov, predovšetkým farárov, najmä vraj preto, „abi neboli od nás mladších čistotnejšú rozchirujích zahanbení".
J. FándIy, Pilní hospodár III, Trnava 1800.
[104] J. I. B a j z a, Príkladi ze Svatího Písma starího i novího zákona I, Trnava 1820. Predmlúva.
[105] (A. Bernolák, Ňečo o epigrammatéch ..,
[106] List od Juhu z 9, mája 1793. Archív tovarišstva, J. Fándly, c. d.
[107] Tamže.
[108] Tamže.
[109] Tamže.
[110] Tamže,
[111] A. Bernolák, Slovár slovenskí, česko-latinsko-ňemecko-uherskí I. Budae Prafatio , IX. Bernolák tu vyslovene zdôrazňuje: „Cave autem existimes, Benevole Lector! haec per me eo fine dici, ut Bohemicum sermonem, hactenus cum Russico et Polonico inter omnes Slavos cultissimum, in odium vel contemnum apud Slavos adducam. Eo duntaxat mei conatus tendunt, ut Slavicam a Bohemica Dialecto probe secernam, quas nonnuli ignari, uti in genere Linquae ita in spiece quoque Dialecti ac pronuntiationis, substantive et adequate convenire contra omnium Philologorum, ipsorum etiam Bohemorum sensum, perperam contendunt."
[112] J. Fándly, Compendiata historia. Dedicatio. Výber z diela, 359.
[113] J. Fándly, Pilní hospodár I. Druhé obětovaní. Tamže, 256.
[114] Tamže, 252.
[115] Tamže, 254.
[116] J. Fándly, Zelinkár. Predmluva. Tamže, 332.
[117] List zo dňa 26. februára 1798. Archív tovarišstva. J. Fándly, Pilní hospodár III.
[118] List 20 dňa 9. mája 1793, tamže.
[119] List 20 dňa 16. januára 1795, tamže.
[120] List 20 dňa 8. februára 1795, tamže.
[121] Názorným dôkazom je tu aj v pozn. 81 citovaný list bratislavských seminaristov arcibiskupovi Bathányimu ihneď po smrti Jozefa IL, 11. marca 1790, vo veci podporovania vydávania slovenskýcfa kníh. No vzťah arcibiskupa a cirkevnej hierarchie vôbec k literárnym snahám bernolákovcov bol vcelku nepriateľský.
[122] J. Fándly, Pilní hospodár I. Predmluva. Výber z diela 249.
[123] A. Bernolák, Etymologia vocum Slavicarum, Tyrnaviae 1781, Praefatio III.
[124] Chtelnický dekan Tomáš Chovanček vo svojom posudku o najnovších slovenských knihách z 11. marca 1796, ktorýcb autormi boli kňazi z ostribairzskej diecézy, vypracovanom pre arcibiskupa Bathányiho, pozastavuje sa najmä nad tými časťami Zelinkára, kde sú rady, ako liečiť pohlavné choroby (str. 211—213}. Zdá sa, že šlo o širšiu akciu, lebo v archíve arcibiskupstva, podľa všetkého z tohto obdobia, je prípis podpísaný v mene dekana, farárov a kaplánov Cbovančekovho dekenáta, kde sa tiež pohoršujú nad uvedenými partiami Zelinkára ako „nedôstojnými pre kňaza" a kde sú určité invektívy proti činnosti Tovaryšštva vôbec. Inak sa tu dozvedáme velmi pozoruhodný fakt, že Juraj Fándly je iba autorom Predmluvy, ale Zelinkára zostavil bližšie nemenovaný farár Nitrianskeho biskupstva. Tieto údaje a pozadie akcie tele treba ešte bližšie osvetliť. Esztergomi lvt. Archivum eccl. Battyány J. levéltára. Accta eclesiastico litteraria 1790—1799. Protocol II. Nro 34, old. 3—10 a 13—16.
[125] T. Chovanček informoval M. Rauchera o oboch spiskoch vo zvláštnom prípise tiež
z 11. marca 1796. Koncept Raucherovho prípisu Bathányimu je z 26. marca 1796. Vzhľadom na jeho závažnosť vynímame z neho príslušné časti: „Insuper vigilantia quoque
dominorum vicariorum hac in parte emenda esset, quo parochos contra similes abusus
praemuniant ne fieri intra suum vicariatum, prout in praesenti casu male profecto
accidit, admittant.
D. E. Quantum porro ad duos libellos sub D. E. quorum unus a secretario officii vicarialis Tyrnaviensis (immaturo sane consilio), alter a Parocho Nahatiensi, viro iam alias
ob similes inhumanas satyricas, sed et periculosas scriptitationes, subsumto, imo scribere
prohibito, compilari esse referuntur; et quorum utroque Josephus Bajza, Parochus Dom-
bensis et ipsa Slavonicum, sed probatus alias et utilis author, traducitur (si praesertim
il, prot quidem non apparet, censuram publicam transierunt), dissimulatione uti magis
expedit; ut enim authores mutuo se non vexent, alter alteri errorem seu in merito, seu
in stilo non exponat (dummodo a vitiis personalibus et moralibus abstineat) impediri
vix potest et alioquin quotidianus est, nec censura notatur..." Archivum eccl. Battyány
lvl. Acta ecclesiastocolitteraria 1790—1799, Nr. 34, old. 71—75. Fotokópie v archíve
HO SAV.
[126] O obsahu tohto doteraz nepublikovaného listu J. Fándlyho informuje A. A. Baník v štúdii (Juraj Fándly narodil sa v Častej pri Modre 21. okt. 1750, nie v Ompitáli 22. marca 1754. Kultúra IX (1937), 140.
 

 
Publikované podľa: K počiatkom slovenského národného obrodenia. Zborník štúdií Hú SAV pri príležitosti 200. ročného jubilea narodenia Antona Bernoláka. Editor Ján Tibenský, Brat. SAV 1964
 
 

Posledné čítané / Legutóbb olvasott / Last seen:
01:47:38 Ján Tibenský, Historická podmienenosť a spoločenská báza vzniku bernolákovského hnutia [2012-01-08; 10,056 x]
01:47:06 Ján Kollár - prorok, ktorý sa pomýlil / Egy próféta aki tévedett... [2017-05-07; 3,973 x]
01:47:04 Pani poslankyni kvapká kohútik... [2015-06-05; 5,733 x]
01:46:59 A párkányi Hencz Róbert újabb trófeát szerzett -két magyar világbajnokot ünnepeltek Monacóban... [2014-04-13; 3,909 x]
01:46:52 K diskusii o veterných elektrárňach: Veterné elektrárne zosilňujú sucho a prívalové dažde [2024-04-21; 518 x]
01:46:19 Krajské noviny o proteste obyvateľov Gogoľovej ul. [2021-09-17; 1,771 x]
01:45:35 Riešenie Esterházyho rébusu / Az Esterházy rébusz megfejtése [2011-03-05; 10,122 x]
01:44:46 Kniha týždňa: Jim Kwik, Myseľ bez hraníc (Tatran Brat. 2021) [2023-03-30; 737 x]
01:44:29 Ako by sa o histórii nemalo písať... [2012-03-03; 9,514 x]
01:44:26 Novozámocký týždenník Slobodný občan (1990) / Szabad Polgár c. érsekújvári hetilap (1990)... [2013-09-26; 6,949 x]
01:44:11 Reakcia p. F. Vrábela na článok o šurianskej konferencii [2011-03-29; 5,537 x]
01:43:57 Jócsik Lajos: A Sarló bölcsőjénél (1968) / Pri zrode hnutia Sarló (1968) [2011-02-03; 6,364 x]
01:43:01 Komolyzenei konzervatóriumi koncert, február 1. [2023-02-08; 835 x]
01:42:46 "Mesto nadobudlo presvedčenie, že prevod vlastníckych práv je najvhodnejšie riešenie" [2010-10-11; 8,250 x]
01:42:40 Budova VUNARU má 40 rokov... [2023-09-20; 1,314 x]
01:42:39 Falošný bojovník proti hazardu spľasol predčasne... [2020-11-29; 1,909 x]
01:42:19 Egy csésze kávé Répásy Zsolt fotóssal [2015-09-29; 4,986 x]
01:41:03 Egy csésze kávé virtuállis szépségverseny: Kovács Krisztina IFBB Bikini Model a februári Presztízs S... [2018-03-14; 4,424 x]
01:40:53 Popturmix Music Expo Budapesten, Shakatak Érsekújvárban [2017-10-08; 1,966 x]
01:37:48 Primátor stupňuje tlak na Watson.sk [2021-03-17; 2,303 x]
01:37:23 Egy csésze kávé: Kottra Évával, gasztronómia-, és bor-szakértővel [2014-03-30; 3,573 x]
01:34:02 Anatómia jedného podvodu - časť 2. [2022-09-18; 1,732 x]
01:31:48 Tu kosí Mgr. Art. Otokar Klein. A tak to aj vyzerá (aktualizované) [2021-06-29; 2,063 x]
01:31:20 Už nie sme bojovníci proti hazardu. Najnovšia herňa vyrástla priamo na námestí oproti kostolu...... [2021-05-21; 2,029 x]
01:30:51 A hét könyve / Kniha týždňa: A Felvidék múltja és jelene (1940) / Minulosť a súčasnosť Horniakov (19... [2017-11-21; 2,677 x]
01:30:33 Bemutatkozik a szőgyéni Szőlővirág népdalkör [2017-05-14; 2,882 x]
01:30:32 Otázniky okolo financovania kúpy digitálneho vysielača NZTV: Predalo Novocentrum ďalšiu nehnuteľnosť... [2013-08-15; 5,047 x]
01:30:29 Zásady odmeňovania poslancov mestského zastupiteľstva, primátora mesta, členov komisií mestského zas... [2012-09-15; 5,691 x]
01:30:18 Kauza mestskej skládky: Vyjadrenie žalobcu v 2. kole [2023-05-13; 1,082 x]
01:29:17 Znepokojujúce správy z mestského úradu... [2014-12-10; 12,161 x]
01:27:20 Poslanec-predseda komisie pre mestské podniky a člen dozornej rady Novocentra sekundoval k utajeným... [2014-11-18; 5,424 x]
01:25:32 Kiállítás a Párkányi csata és Esztergom visszafoglalásának 330. évfordulója alkalmából [2013-09-22; 2,811 x]
01:24:17 Novozámocká samospráva a čierne stavby [2023-10-14; 1,243 x]
01:23:24 A felvidéki magyar katolikus hívők küzdelme az önálló magyar püspökségért / Zápas maďarských katolík... [2014-12-30; 4,026 x]
01:23:07 MsÚ hľadal slovo "interpelácia" v slovníku cudzích slov. Vyšlo mu, že zápisnice z Brantnera ani stav... [2015-10-14; 3,814 x]
01:22:47 Archív okresných novín Chýrnik od r. 2008 [2013-04-13; 7,634 x]
01:22:06 Kniha týždňa: Martin Odkladal, Dych vyrážajúce svedectvo (Könyvklub 2019) [2023-09-10; 991 x]
01:22:05 Dokážeme prinútiť mestských papalášov, aby si riadne označili svoje služobné autá? [2020-01-11; 2,487 x]
01:21:17 Volanie SOS z Hurbanova / SOS hívás Ógyalláról [2024-04-24; 772 x]
01:21:04 10 otázok pre kandidáta na predsedu Nitrianskeho samosprávneho kraja Milana Belicu [2013-11-05; 3,639 x]
01:20:05 Szlovák-magyar kapcsolatok: 20 éve a helyzet változatlan / Slovensko-maďarské vzťahy: 20 rokov na m... [2012-07-26; 2,340 x]
01:19:46 V stredu sa primátor opäť pokúsi presadiť zmenu školskej budovy pri stanici na nájomné byty...... [2024-04-22; 709 x]
01:19:08 25. marca 1945 - začiatok Bratislavsko-brnenskej operácie (1. časť) [2011-03-19; 3,786 x]
01:18:50 Kniha týždňa / A hét könyve: Letz Róbert, Andrej Hlinka vo svetle dokumentov (2014), Antológia časop... [2016-02-14; 7,485 x]
01:17:58 Odpočet primátora Otokara Kleina po 100 dňoch od nástupu do funkcie a Prority rozvoja mesta v rokoch... [2015-03-28; 4,155 x]
01:17:29 Vianočný pribeh 2 - Exkluzívna reportáž s manželským párom, Zitou Zárugovou a Árpádom Harkányim, kto... [2015-12-28; 2,885 x]
01:17:20 Posledné zastupiteľstvo, síce bez sĺz ale s vybičovanými emóciami... [2018-09-06; 2,993 x]
01:17:12 Egy csésze kávé Aliz Alizka műsorszervezővel [2016-07-08; 2,257 x]
01:16:52 A kolbászkészítő verseny igazából a kampány része volt / Klobfest sa stal súčasťou volebnej kampan... [2010-11-06; 2,360 x]
01:16:46 V Šuranoch začala vedecká historická konferencia Juh Slovenska po Viedenskej arbitráži 1938-1945... [2011-03-22; 8,175 x]

The index.php: SIZE[b]: 29,969 MODIFIED: 2024.01.09 22:06:48.MD5: a96b9c14c093fe1384de07847e3e01bc STATUS: FALSE  This window is : x