Biely plášť je - azda popri kňazskej reverende - jeden z mála symbolov, ktorým ešte veríme. Keď si ho lekár oblečie, pacient sa pred ním doslova aj obrazne vyzlečie. Povie mu o bolesti, strachu aj o veciach, ktoré by nepovedal nikomu inému. Táto dôvera sa buduje roky a je to najcennejší kapitál, aký lekár má. Práve preto by ho nemal vymieňať za hlasy. Keď lekár kandiduje, pacient v čakárni prestáva vedieť, s kým vlastne hovorí. Je to stále jeho doktor, alebo kandidát, ktorý potrebuje jeho krížik? Ešte zreteľnejšie je to vtedy, keď sa politická funkcia objaví priamo v reklame na ambulanciu. Titul „poslanec samosprávneho kraja“ vedľa ponuky platených infúzií či novej liečby trhliny konečníka je bizarný. Je to politický marketing, v ktorom je potenciálny pacient v pozícii rukojemníka. Pacienta zaujima hlavne jeho zdravie, nechce aby ho v ordinácii namotávali na politické slogany. 

V utorok 30. septembra 2026 zomrel vo veku 75 rokov Ing. Ján Dolobáč. Jeho meno je nerozlučne spojené s posledným dejstvom príbehu Elektrosvitu, kedysi najväčšieho zamestnávateľa regiónu a hrdosti Nových Zámkov. Rodina, priatelia a známi sa s ním rozlúčili 5. októbra v obradnej sieni Krematória na Nitrianskej ceste. 

Fakultná nemocnica s poliklinikou Nové Zámky od 6. októbra 2026 očkuje proti ochoreniu COVID-19 novou, aktualizovanou vakcínou Comirnaty XFG. Zároveň zmenila dni a hodiny očkovania a sprísnila podmienky. Zaočkovať sa môžu iba dospelí od 18 rokov, ktorí sa vopred zaregistrovali cez Národné centrum zdravotníckych informácií (NCZI). Očkuje sa tri dni v týždni vo všeobecnej ambulancii na prízemí hlavnej budovy, pri výťahoch:
utorok: 11:30 – 14:00, streda: 8:00 – 10:00, štvrtok: 11:30 – 14:00. Podľa nemocnice sú časy len orientačné, dni očkovania (utorok, streda, štvrtok) však platia pevne. Bez objednania do nemocnice prísť nestačí. Záujemca musí najskôr vyplniť registračný formulár NCZI na stránke covidforms.nczisk.sk a až potom prísť na očkovanie. Po registrácii dostane potvrdenie e-mailom. Rezerváciu môže zrušiť alebo upraviť na stránke npz.sk, kde zadá kód COVID-19-PASS, telefónne číslo alebo e-mail a rok narodenia. Aktuálne máte dobrú šancu dostať termín 1-2 dni po registrácii. 

Jeden z našich čitateľov, budem ho volať Alex, reagoval na môj článok o starostiach držiteľov ruských pasov v Lotyšsku. Téma sa však rýchlo zvrtla na iné otázky: NATO, Majdan, dvojaký meter Bruselu, podstatu demokracie. Ani som sa nenazdal a ocitol som sa zoči-voči argumentom, ktoré Vladimir Putin predniesol 1. októbra na 23. výročnom stretnutí diskusného klubu Valdaj. Náš rozhovor sa odohral o tri dni neskôr. Netvrdím, že si Alex Putinov prejav pozrel. Práve v tom je to zaujímavé: tieto argumenty k nemu nemuseli prísť priamo z Moskvy. Valdaj ich každý rok zhrnie, vyleští a pošle do sveta – a k čitateľovi na Slovensku sa dostanú cez desiatky prostredníkov. Nižšie uverejňujem náš rozhovor, mierne upravený (opravil som preklepy a vynechal jednu miestnu narážku s menami komunálnych politikov, inak som obsah nemenil). Potom ho porovnávam s tým, čo zaznelo na Valdaji. 

Môžete na ňu naďabiť v antikvariáte a ak neviete po nemecky, chvíľu vám potrvá, kým pochopíte, o čo ide. Za ošúchanými doskami nájdete výpravnú obrázkovú publikáciu: stovky fotografií gotických katedrál, námestí, hradov a dedín, mapy a grafy. Až titul prezradí, čo držíte v rukách: Friedrich Heiss, Das Böhmen und Mähren-Buch. Volkskampf und Reichsraum, Praha 1943. Kniha vyšla rok po atentáte na Heydricha, v roku porážky pri Stalingrade. Jej posolstvo je jednoduché: Čechy a Morava sú odjakživa neoddeliteľnou súčasťou nemeckých dejín. Nemeckí kolonisti zakladali mestá, nemecké mestské právo im dalo poriadok a pražská univerzita z roku 1348 bola najstaršou v Ríši. Autor sľubuje že ríšska zástava bude z Hradu viať navždy. 

Lotyšsko má dnes približne 1,85 milióna obyvateľov – o takmer tretinu menej než pri páde Sovietskeho zväzu. Podľa posledného sovietskeho sčítania z roku 1989 tvorili etnickí Rusi 34 % obyvateľstva a ruštinu ako materinský jazyk uvádzalo až 42,5 % ľudí; Lotyši mali vo vlastnej krajine len tesnú väčšinu 52 %. V Rige boli Lotyši dokonca menšinou. Bolo to dôsledkom desaťročí riadeného prisťahovalectva, keď do republiky prichádzali státisíce robotníkov do veľkých tovární, vojakov a úradníkov. Mnohí z nich žili v ruskojazyčných enklávach, pokladali sa za elitu, ktorú sem vyslali s dôležitými úlohami, a nemali najmenšiu chuť – ale ani potrebu – učiť sa po lotyšsky. Načo aj. Asymetria bola výrazná: kým po rusky vedeli takmer dve tretiny Lotyšov, lotyšsky ovládala len zhruba pätina Rusov. 

Pán primátor so svojím nominantom, konateľom Brantnera, sa nad nami zmilovali. Namiesto dvoch zmiznutých smetiakov na ul. J. Kráľa osadili rovno tri. Zelené, plastové, s logom mestskej firmy. Psíčkari si môžu vydýchnuť. Keď sme pred mesiacom reklamovali zmiznuté smetiaky, pripravovali sme sa na najhoršie. A zrazu, bez fanfár a bez prestrihnutia pásky, stoja na ulici smetiaky. Celkom nové. A jeden navyše, ako bonus. Neodpustíme si však otázku: prečo najprv zmizli staré a nové prišli až o mesiac? Nedalo sa to naopak? V bežnom svete sa to tak robí. Ani starú chladničku nevyhodíte skôr, než si kúpite novú. Mesto však zvolilo iný postup: najprv odstrániť, chvíľu počkať, či si to niekto všimne, a potom sa blysnúť. Poznáme to aj odinakiaľ. Napríklad z maďarských nápisov, na ktoré sa tiež z času na čas akosi pozabudne. Známa FB skupina potom pekne a úctivo poprosí, nápisy sa osadia a nasleduje dlhé a vrúcne ďakovanie. Nám takáto vďačnosť nesvedčí. My len vyjadríme vieru, že ide o jedno z pekných gest tandemu Klein – Valent a že po voľbách už takéto veci riešiť nebudú musieť... Nech je to akokoľvek, výsledok sa počíta. Smetiaky sú. Vrecúško poputuje kam má. A pes o ničom z toho nevie a je mu to jedno. Nu i slava tebe gospodi...  

Dnes predstavujeme našim čitateľom jednu zvláštnu knižku za 500 korún. Modrú členskú knižku, ktorú novozámocká Jednota vydala v roku 1998. Je v nej záznam o zaplatení podielu 500 Sk a prázdna tabuľka na výplatu podielu na zisku. Z nejakého dôvodu sa v jej hlavičke objavuje slovo „reštitúcie“, ktoré pripomína dobu, keď sa ešte verilo, že majetok družstiev sa vráti ľuďom, ktorí ho vytvorili. Za 28 rokov do tejto tabuľky nikto nič nezapísal. Jej pôvodná majiteľka medzitým zomrela a jej synovia, podobne ako tisíce ďalších ľudí, prekladajú knižku zo šuplíka do šuplíka a nevedia, či má nejakú hodnotu ani čo si s ňou počať. Pritom oprávňuje na podiel na zisku vo výśke asi 6 eur ročne. Aj keby to vedeli, viac než 6 eur by ich zaujímalo, kam sa 28 rokov po sebe podel zvyšok zisku (v roku 2024 97%), z ktorého členovia dostávajú len niekoľko percent (v roku 2024 3%). Nemôžu sa zbaviť dojmu, že 500 korún, ktoré ich mama v roku 1998 vložila do družstva, je dnes nejako obsiahnutých v 42 miliónoch eur vlastného imania COOP Jednoty. Keby knižku vrátili, vyplatia im 30 eur. Toľko vraj má hodnotu. Naozaj? 

Iľja Varlamov (nar. 1984 v Moskve) patrí k najznámejším ruským blogerom a videotvorcom. Vyštudoval Moskovský architektonický inštitút a ešte počas štúdia založil dizajnérsku a vývojársku agentúru iCube. Preslávil sa od roku 2006 na platforme LiveJournal pod prezývkou „zyalt“. Začínal fotoreportážami a postupne sa z jeho blogu stal jeden z najčítanejších v ruskom internete. Spolu s opozičným politikom Maximom Kacom založil Nadáciu mestských projektov, ktorá presadzovala moderné urbanistické riešenia pre ruské mestá. V roku 2015 zmenil svoj blog na samostatné médium varlamov.ru. Jeho hlavnou témou je mesto: verejný priestor, doprava, architektúra a porovnávanie toho, ako sa žije v Rusku a v zahraničí. Známa je napríklad séria „Dobre–zle“, kde stavia vedľa seba vydarené a nevydarené urbanistické riešenia. Popri tom sa venuje politike a aktuálnemu dianiu. Od roku 2017 vydáva týždenný spravodajský prehľad a v rokoch 2013 – 2014 priamo na mieste dokumentoval opozičné protesty v Rusku aj kyjevský Majdan. Na hlavnom kanáli na YouTube má vyše päť miliónov odberateľov a jeho videá dosahujú milióny zhliadnutí. Samostatný kanál Varlamov Travel je určený cestopisom. Po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu v roku 2022 odišiel z Ruska a otvorene kritizuje vojnu aj Kremeľ. Ruské úrady ho v roku 2023 označili za „zahraničného agenta“. V auguste 2025 ho moskovský súd v neprítomnosti odsúdil na osem rokov väzenia a pokutu 99,5 milióna rubľov. Obvinenie sa týkalo „šírenia nepravdivých informácií“ o armáde vo videách o ruských útokoch na Kryvyj Rih a Odesu a porušovania zákona o zahraničných agentoch. Ruské úrady ho neskôr zaradili aj do zoznamu „teroristov a extrémistov“. Ruskojazyčnému publiku sa dnes prihovára z emigrácie. Tentokrát sa vybral do Prahy, hlavného mesta štátu, ktorý po 70 rokoch existencie zmizol z mapy. Video je súčasťou jeho cyklu s názvom „ПТСР от СССР“ (voľne „posttraumatická porucha zo ZSSR“) o tom, ako sa bývalé krajiny sovietskeho bloku menili od konca 80. rokov po dnešok. Pýta sa, prečo sa Československo rozpadlo a ako Česi a Slováci prežili transformáciu. Rovnako ako v ostatných jeho videách je v ňom hlavná optika urbanistu a ruského emigranta. Autor sa neustále vracia k porovnávaniu so ZSSR a Ruskom a k tomu, ako sa obe krajiny dnes stavajú k vojne na Ukrajine.  

Predvolebná kampaň graduje a zápas o primátorské kreslo je čoraz ostrejší. To samo osebe nie je zlé. Naopak – aspoň vidno, že mandát má hodnotu, keď sa oň vedie skutočný politický súboj. Mesto, v ktorom sa o moc nikto nezaujíma a voľby sú iba formalitou, by bolo oveľa smutnejším miestom. Problém je inde: časť tohto zápasu sa začína odohrávať anonymne. Najagilnejší kandidáti majú okolo seba ľudí, ktorí si zakladajú falošné alebo anonymné účty na Facebooku a odtiaľ ostreľujú konkurentov. Terčom je predovšetkým súčasný primátor. Jeho ľudia pritom paľbu prakticky neopätujú. Po dvanástich rokoch pri moci z nich cítiť únavu, aj určité obavy z toho, s čím vyzývatelia (resp. jedna konkrétna vyzývateľka) ešte prídu. Samotný primátor zatiaľ pokračuje v pozitívnej sebaprezentácii prostredníctvom krátkych FB reelsov. Podrobnému odpočtu svojich dvanástich rokov vo funkcii sa dôsledne vyhýba. Vzniká zvláštny paradox tejto kampane. Na jednej strane máme kandidáta, ktorý o svojej minulosti mlčí. Na druhej strane jeho kritikov, ktorí o nej hovoria veľmi veľa – ale bez mena. Ani jedno nie je dobré... 

Fülöp Botond komlói ügyvédként, napi szakmai rutinja során olvasta el a Kúria BH.2024.3. számú döntését, felismerte benne K. Endre elnöki kegyelmének politikai jelentőségét, majd 2024. február 1-jén este több szerkesztőséghez elküldte az információt (maga az eredeti levél is szerepel a könyvben). A levél másnap sajtónyilvánosságot kapott; az ügy következményeként február 10-én Novák Katalin lemondott, Varga Judit pedig visszavonult a közélettől. Fülöp személyazonossága két évig nem volt nyilvános. 2026. május 11-én fedte fel, hogy ő a „Vidéki prókátor”. Egy korábban szinte ismeretlen vidéki ügyvéd egyetlen szakmai felismeréssel egy olyan eseménysort indított el, amelynek később súlyos politikai következményei lettek. A 2026. április 12-i választás után pedig a politikai környezet is radikálisan megváltozott... A kötet közel három évtized írásaiból összeállított szellemi és politikai önéletrajz. A szerkesztők a szerző 2019–2023 között vezetett Konzervatív rehabilitáció, majd 2024-től írt Vidéki prókátor blogjának szövegei mellé régebbi, a Havi Magyar Fórumban és az Új Magyarországban megjelent publicisztikákat is beválogattak. Az olvasó nem egyszerűen azt látja, mit gondol Fülöp Botond 2026-ban, hanem azt is, hogyan fejlődött egy 1990-es évekbeli nemzeti-konzervatív, erősen nyugatos gondolkodás egy olyan rendszerkritikus konzervativizmussá, amelynek központi fogalma már nem a jobb- és baloldal közötti választás, hanem polgár és alattvaló, jogállam és önkény, meritokrácia és protekcionizmus, Nyugat és keleti típusú hatalomgyakorlás szembeállítása. 

V máji sme písali o drobnej nehode primátora Kleina, ku ktorej došlo, keď sa pokúšal natáčať selfie za jazdy na bicykli. Hoci sa nahrávka skončila kotrmelcom, primátor sa ju rozhodol zverejniť ako motivačné video s odkazom „noste prilbu“ a „nie je dôležité, koľkokrát spadneš, ale koľkokrát sa postavíš“. Kreativita mu teda nechýba. Predvolebná kampaň však prináša aj výzvy. Jeden z kandidátov na poslancov MsZ si odkiaľsi vyhrabal starý volebný letáčik O. Kleina s priehršťou sľubov a teraz sa snaží z pána primátora vymámiť odpočet… Podarí sa to? Vôbec to nie je vylúčené. Možno že motivačné video na tému "Nie je dôležité, koľkokrát sľúbiš, ale koľkokrát ťa na to upozornia" sa už pripravuje...  

Na Ľubovnianskom hrade sa 19. septembra 2026 uskutočnil jubilejný ceremoniál Vojenského a špitálskeho Rádu svätého Lazara Jeruzalemského – Veľkopriorátu Slovensko. Podujatie pripomenulo 90 rokov od roku 1936, keď bol gróf Ján Kanty Zamoyski v Paríži prijatý do Rádu sv. Lazara. Historický rámec slávnosti sa spojil s náboženským obradom, rádovou investitúrou a charitatívnym poslaním organizácie. Slávnosť priniesla do priestorov hradu atmosféru starých duchovných a rádových tradícií. Členovia Veľkopriorátu Slovensko, hostia zo zahraničia, rytieri, dámy i duchovní sa zhromaždili v areáli hradu a v tradičných rádových plášťoch so zeleným osemramenným krížom vytvorili slávnostný sprievod. 

Slovenské médiá v posledných týždňoch objavili pozoruhodnú personálnu politiku v energetike. Najskôr sa ukázalo, že ministerstvo hospodárstva nominovalo do dozornej rady spoločnosti Energetika Slovensko košickú kozmetičku Marcelu Martonovú, ktorá sa dokonca stala predsedníčkou dozornej rady. Ministerstvo jej nomináciu obhajovalo tým, že spĺňala zákonné predpoklady, mala požadované riadiace skúsenosti a odborná prax priamo v energetike nie je podmienkou výkonu tejto funkcie. Po medializácii Martonová 26. augusta 2026 odstúpila. Sotva kauza kozmetičky utíchla, Nadácia Zastavme korupciu upozornila na ďalšieho nominanta štátu, Ing. Jaroslava Breznena, ktorý sa venuje poľnohospodárstvu a spracovaniu dreva a v dozornej rade Energetiky Slovensko sedí dodnes. Na otázku, ako sa k funkcii dostal, médiá citovali jeho jednoduché vysvetlenie: „Napísal som si žiadosť a zobrali ma.“ Energetika Slovensko pritom obsluhuje približne 1,3 milióna zákazníkov a podľa medializovaných údajov dosahuje tržby okolo 1,4 miliardy eur. V Nových Zámkoch môže celé toto celoslovenské pohoršenie pôsobiť trochu úsmevne. Veď čo je na tom zvláštne? Zdá sa, že Bratislava objavila naše malé komunálne tajomstvo... 

Nie je to náhoda ani zlá zhoda okolností. Je to konštantný vzorec správania. Stará nemocnica, škôlka na Tyršovej, sírski utečenci, bezdomovci, kasína, veterné turbíny, zámena školských pozemkov za penzión: vždy, keď bolo treba rozhodnúť a vyjsť s farbou von, sa p. Klein kamsi stratil. Primátor do dobrého počasia. Rovnaký scenár sa teraz črtá pri baterkárni v Šuranoch. Tentoraz však beží lehota, čas tlačí. 

ÁNO. Samozrejme, že áno. Keby sa na mandáte nedalo zarobiť, pre väčšinu by jeho získanie nemalo žiadny zmysel. A ani si nevieme predstaviť, ako by taká samospráva mohla fungovať. Nikdy sme takú nemali a ešte chvíľu zrejme mať nebudeme. Milý pán sa na Facebooku rozčuľuje, aký je kandidát na nitrianskeho župana neborák, keď od ľudí žobre peniaze na benzín a na svoju kampaň. Narazil asi na prvého, ktorý si nikdy nič neukradol a ktorý ako jediný mu chce slúžiť. Veď od neho aj uteká kade ľahšie... Oveľa viac mu svedčia šikovníci. Rozprávkovo zbohatli na mandátoch - ale to tvrdia iba neprajníci navyše bez dôkazov. Náš milý pán ich má rád. Má magické vnímanie sveta. Všetci dobre vieme že nič nie je zadarmo, ale skúšame to donekonečna. Aj v Nových Zámkoch to beží na maximum. Ľúbivé frázy, sľuby, chimerické plány bez akéhokoľvek krytia - lebo kasa je vybielená. Ale o tom sa nehovorí. 

Vo veku 87 rokov zomrel v Moskve Anatolij Michajlovič Kašpirovskij, jedna z najbizarnejších postáv posledných rokov Sovietskeho zväzu. Muž, ktorý dokázal posadiť pred televízory desiatky miliónov ľudí a presvedčiť ich, že ich možno liečiť na diaľku prostredníctvom televíznej obrazovky. Jeho smrť je príležitosťou pripomenúť si nielen jednu kurióznu postavu, ale aj atmosféru perestrojky. Kašpirovskij totiž nebol iba televízny liečiteľ. Bol produktom chvíle, keď sa starý sovietsky svet rozpadal rýchlejšie, než ho dokázal nahradiť svet nový. 

Ejtőernyős, határőr, fuvarozó, szerző, és most polgármesterjelölt. Maquet Ludovic, született Makki Lajos, életútja egy kalandregénybe is beillene. Ő maga három könyvet írt róla. A watson.sk tudatosan kerüli a kampányt, de vannak kivételek. Ilyen egy olyan jelölt, akinek az önéletrajzát olvasva az ember elsőre azt hiszi, egy filmforgatókönyvet tart a kezében. 

Keď niekto s dojatím rozpráva o stratených istotách socializmu, o lacnom rohlíku a práci pre každého, na jedno nenápadné tlačivo za 20 halierov si spravidla nespomenie. Škoda. Volalo sa „Žiadosť o devízový prísľub“ a pre mnohých bolo prvým – a často aj posledným – krokom na ceste za železnú oponu. Československá koruna nebola voľne zameniteľná a bežný občan si nemohol len tak zájsť do zmenárne a kúpiť si marky, šilingy či doláre. Prechovávať doma západnú menu bez povolenia bolo dokonca trestné. Jedinou oficiálnou cestou, ako sa k cudzím peniazom dostať, bol práve devízový prísľub – povolenie Štátnej banky československej (ŠBČS) kúpiť si na súkromnú cestu do „nesocialistického štátu“ obmedzené množstvo valút. Prísľub však nebol len o peniazoch. Bez neho nebolo možné požiadať o vycestovaciu doložku – pečiatku v pase, ktorú vydávalo oddelenie pasov a víz a bez ktorej by vás na západnej hranici nepustili ďalej. Prísľub bol teda vstupnou bránou celého povoľovacieho kolotoča: najprv zamestnávateľ, potom banka, potom pasové oddelenie VB, nakoniec zastupiteľský úrad pre víza od cieľovej krajiny. 

Pred rokom sme v článku Horúčavy v panelákoch: 10 % bytov má klimatizáciu, 90 % trpí navrhli, aby bytové domy namiesto desiatok hlučných jednotiek na fasádach zvážili spoločnú, centrálnu klimatizáciu umiestnenú na streche – lacnejšiu, tichšiu a šetrnejšiu k susedom aj k okoliu domu. Odvtedy máme za sebou pekelne horúce leto a téma je aktuálnejšia než kedykoľvek predtým. Zhodou okolností všetci traja štatutári správcovských spoločností, ktorých sme vtedy verejne oslovili – Lukáš Štefánik, Jaromír Valent a Peter Klobučník – kandidujú v tohtoročných komunálnych voľbách do mestského zastupiteľstva. Voliči by preto mali vedieť, čo urobili pre riešenie problému, ktorý každé leto trápi tisíce Novozámčanov.

 

Galéria umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch Vás pozýva na XIX. ročník cyklu komorných koncertov Galéria plná hudby. HOMMAGE á ERIK SATIE 6. 10. 2026 o 17:00 Účinkujú: Ivan Šiller, klavír Tomáš Boroš, klavír. Program: E.Satie, J.Tenny, T. Boroš, R. Kolář, D.Matej, M.Burlas. Zmena programu je vyhradená. Vstupné: 4 € Miesto: Galéria umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch, Björnsonova 1. Realizované s finančnou podporou Mesta Nové Zámky. Spoluorganizátor InMusic. 

Slnečné lúče a liečivá slaná voda, ktorá svojím zložením pripomína Mŕtve more, prilákali aj túto sezónu do Podhájskej tisíce rekreantov. Kým však návštevníci hľadali oddych v bazénoch, v zákulisí obecnej politiky vreli emócie na bod varu. Leto 2026 sa v obci nezapíše len rekordnými teplotami, ale predovšetkým búrlivým sporom o budúcnosť geotermálneho bohatstva a hrozbou, že kontrolu nad kľúčovou infraštruktúrou prevezme zahraničný kapitál. 

Elment Gémesi Károly, Érsekújvár közéletének egyik jellegzetes alakja, mérnök, vállalatvezető, egykori parlamenti képviselő, a rendszerváltás helyi eseményeinek aktív résztvevője. Életútja végigkísérte a 20. század második felének valamennyi nagy közép-európai fordulatát – 1968-at, a normalizáció éveit, 1989 novemberét, majd az új demokratikus intézmények megszületését. Gémesi Károly 1943. október 2-án született Ipolyságon. Magyar és szlovák nyelvi környezetben nőtt fel, magyar gimnáziumban érettségizett, majd a pozsonyi műszaki egyetemen hajó- és belsőégésűmotor-építést tanult. Pályáját a komáromi hajógyárban kezdte, ahol 1968 augusztusában közvetlen közelről élte át Csehszlovákia megszállását. 

V prípade Otokara Kleina je dnes možno najdôležitejším volebným dokumentom nie nový leták s heslami typu „Reálne plány. Reálne riešenia. Reálne výsledky. Ideme ďalej.“, ale jeho volebný program z 24. októbra 2014. Práve tento dokument totiž vznikol ešte predtým, než mal možnosť dvanásť rokov riadiť mesto. Zachytáva, čo považoval za problém Nových Zámkov v čase, keď ešte sedel na druhej strane stola, čo kritizoval, čo sľuboval zmeniť a akú predstavu mal o fungovaní radnice. Program bol rozdelený do ôsmich oblastí a obsahoval 73 bodov. Mnohé z nich boli formulované všeobecne a bez merateľných cieľov. O to zaujímavejšie je dnes čítať tie pasáže, ktoré hovoria o spôsobe výkonu moci: o komunikácii s občanmi, zisťovaní ich priorít či dokonca o riešení zodpovednosti za nevýhodné zmluvy. 

Mai riportom alanyával már jó néhány hónapja tartom a kapcsolatot, és többször is szóba került, hogy jó volna vele egy tartalmas beszélgetést készíteni. Úgy gondoltam, eljött az ideje annak, hogy az olvasók is megismerjék az ő nem mindennapi történetét. 1985-ben feleségével és champion győztes uszkár kiskutyájával hagyta el Magyarországot. Két bőrönddel indultak útnak, amelyekben bűvészkellékek lapultak, az akkori hatóságoknak ugyanis azt a történetet adta elő, hogy fellépni utazik Bécsbe. Bécsből aztán Kanadába vezetett az útja. Ismerjék meg Kun J. Attilát, hipnoterápiás oktatót, részterápiás trénert, mentálhigiénés szakembert, az Egyesült Államok Diplomáciai és Emberi Jogi Intézetének tanácsadóját, valamint dalszövegírót, novellistát, költőt, film- és musicalproducert. Ismerjék meg egy különleges életút történetét. 

A Parabola 2026 augusztusi száma a nyár végi hangulatot történelmi emlékezéssel, irodalommal, helytörténettel, közéleti gondolatokkal, természeti érdekességekkel és az ógyallai közösség híreivel kapcsolja össze. Már a címlap is rendhagyó: Tomáš Dobrovodský felvétele a 2026. augusztus 12-i napfogyatkozást örökíti meg. A jelenségről rövid csillagászati ismertető is olvasható, így ezúttal maga az égbolt szolgáltatja a lapszám első témáját. A lapszám egyik legfontosabb helytörténeti írása Hrála Gyulára emlékezik. A gazdagon dokumentált összeállítás nemcsak egy ember életútját idézi fel, hanem rajta keresztül Ógyalla 20. századi kulturális és közösségi életének egy darabját is. A fényképekkel kísért megemlékezés bemutatja Hrála Gyula sokoldalú tevékenységét, közösségi szerepvállalását és azt a helyet, amelyet a város emlékezetében elfoglal. A cikk így egyszerre portré és helytörténeti dokumentum. 

Peter Podbehlý to skúša znovu. Jeho vytrvalosť treba oceniť. Napriek tomu, že primátorská kampaň nie je lacná záležitosť, sa do nej pustil opäť. Poučil sa aj v tom, že tentoraz kandiduje aj za poslanca, takže má väčšiu šancu uspieť.  Výrazne sa zlepšil aj vo videách – pred kamerou pôsobí prirodzene a zvláda živú diskusiu. Forma sa teda zlepšila. Horšie je to s programom. Na billboardoch je ústredným motívom zníženie daní. Vo videu o prvých 100 dňoch po zvolení je zasa ako kľúčový problém identifikovaný pokles obyvateľov. Zo zle zapnutého prvého gombíka potom vyplývajú všetky ostatné: Jeho plán "Nové Zámky +1000" predpokladá získanie 1000 nových obyvateľov s trvalým pobytom a to najmä rôznymi formami nátlaku na cezpoľných - mali by mať drahšiu škôlku, parkovanie a zrejme aj všetky ostatné mestské služby. Zvýšenie bonusu pri narodení dieťaťa o 50 Eur by sa malo zrejme týkal tiež lend domácich. Zvláštna stratégia - veď kto je najpravdepodobnejším kandidátom na budúceho Novozámčana? Človek z Bratislavy, ktorý Nové Zámky nikdy nevidel? Alebo človek zo Semerova, Dvorov nad Žitavou, Andoviec či Palárikova, ktorý sem už dnes chodí do práce, alebo na stanicu, nakupuje tu, vozí sem deti, chodí k lekárovi, do reštaurácie či za kultúrou a mesto pozná? Práve dnešní „cezpoľní“ sú prirodzeným rezervoárom budúcich obyvateľov mesta - a tak to bolo odjakživa. Preto nie je dobré okolo nich vytvárať psychózu, že to oni nám zaberajú parkovacie miesta, používajú naše školy a oni by mali platiť účty Novozámčanov. Chceme, aby človek, ktorý dnes ráno príde autom z Dvorov, raz večer prišiel domov do Nových Zámkov, lebo zistí že je to čisté bezpečné a dobre spravované mesto, v ktorom funguje úrad, sú dostupné byty, dobré školy a normálne služby. 

Pred dvomi týždňami tu ešte boli. Dnes už nie sú. Neboli pekné. Boli dokrčené, hrdzavé, miestami už iba vzdialene pripomínali zariadenie mestského mobiliáru. Napriek tomu ich ľudia používali. Najmä psíčkari veľmi dobre vedeli, kde ich hľadať. A potom jedného dňa zmizli...  

Dnes našim čitateľom predkladáme publikáciu z roku 1995 vydanú v anglickom jazyku pre zahraničie Správou kultúrnych zariadení MK SR.Editorom bol Pavol Števček a zborník obsahoval príspevky z vedeckého sympózia konaného vo februári a marci 1995. Ich autormi bolo jedenásť osobností slovenskej vedy a kultúry: Vladimír Mináč, Vincent Sedlák, Dušan Čaplovič, Ján Doruľa, Ladislav Deák, Július Mesároš, Michal Gafrik, Dušan Slobodník, Ján Števček, Mojmír Benza a Peter Procházka. Kniha vznikla v mimoriadne citlivom momente. Slovensko sa len 1. januára 1993 stalo samostatným štátom, prebiehal spor o vodné dielo Gabčíkovo–Nagymaros, vrcholili rokovania o Základnej zmluve medzi SR a Maďarskou republikou (podpísaná v Paríži v marci 1995 v rámci Paktu stability), na európskej úrovni sa formoval režim ochrany menšín – Rámcový dohovor Rady Európy na ochranu národnostných menšín bol otvorený na podpis 1. februára 1995 a po páde komunizmu zosilnela aktivita politických reprezentantov maďarskej menšiny (hnutie Spolužitie/Együttélés, M. Duray) a otázka jej postavenia, autonómie a kolektívnych práv sa internacionalizovala. V predslove publikácie sa uvádzalo, že cieľom je presadiť v medzinárodnej verejnej mienke vlastný výklad dejín odlišný od maďarského, ktorý je často tendenčný a jednostranný. Zásadnou terminologickou tézou celej knihy je dôsledné rozlišovanie medzi pojmami „Hungarian“ (Uhorsko/uhorský – historické Uhorské kráľovstvo do roku 1918) a „Magyar“ (Maďar/maďarský – etnikum).