Sovietska propaganda pôsobila v medzinárodnom merítku a bola koordinovaná Komunistickou internacionálou. Organizačným géniom KI bol Willi Münzenberg (jeho špecialitou bolo zakladanie krycích organizácií s účasťou naivných a ješitných európskych intelektuálov, ktorí minimálne spočiatku netušili, že pracujú pre sov. vládu - Romain Rolland a ďalší).  Československo v aparáte KI zastupoval Bohumír Šmeral, ktorý sa natrvalo usadil v Moskve a oženil s mladou miestnou krásavicou.
Už na 1. zjazde KSČ vo februári 1923 bola na návrh B. Šmerala prijatá rezolúcia "O hospodárskej pomoci Rusku" ktorá odštartovala zakladanie komunistických vysťahovaleckých družstiev. Postupne boli založené "Prago-Mašína", "Reflektor", "Čechocentr", "Kladenská komúna", "Slovácká komúna". V tejto atmosfére vznikla v martinskom robotníckom samovzdelávacom esperantistickom krúžku myšlienka založiť vysťahovalecké družstvo Interhelpo.
Jeho ustanovujúce valné zhromaždenie sa konalo 9. novembra 1924 v Žiline, za jeho predsedu bol zvolený funkcionár KSČ Karol Alföldy. Tento strojný zámočník z Nových Zámkov pôsobil aj v jednej z Münzenbergových organizácií - v Medzinárodnom všeodborovom  zväze.
V komunistickej tlači sa začala agitácia za účasť v Interhelpe, stranícke sekretariáty boli bombardované žiadosťami o prihlášky. Nie všetci záujemcovia však vedeli, že nepôjde o lacnú záležitosť: od každého člena Interhelpa sa vyžadoval vstupný vklad-členský podiel 3.000 Kč na nákup hosp. inventára a ďalších 2.000 Kč na pokrytie cestovných nákladov. Na vyzbieranie členských podielov Interhelpistov  sa organizovali stranícke zbierky.
Z Nových Zámkov vypravili do prvého transportu Interhelpa  1 osobný vozeň so siedmymi rodinami. Rozlúčka na žel. stanici bola 27. marca 1925, s krátkym prejavom vystúpil vedúci transportu Karol Alföldy. V Žiline sa Novozámčania pripojili k ostatnej časti transportu a 29. marca za veľkého nadśenia vyrazili na mesačnú cestu do hlavného mesta Kirgizska Piškek.

Tam však 303 novopríchodích pionierov očakávali neeurópske pomery - bieda, špina a čoskoro aj hlad. Provizórne do príchodu dažďov mohli byť ubytovaní v polorozpadnutých vojenských barakoch na kraji mesta. Postupne začali stavať jednotlivé dielne a kolóniu domčekov, ale pri 40 stupňových horúčavách, ktoré sa striedali s chladnými nocami išla práca pomaly. Po vysiľujúcom dni sa vracali z práce a dlho do noci škriepili a vadili na straníckych schôdzach. Problémy spôsobovala aj strava - na dennom poriadku boli škriepky o to, aké jedlá sa majú pripravovať v spoločnej kuchyni - paprikové maďarské jedlá nevyhovovali českým súdruhom a naopak. Vysvitlo, že vo výprave je mnoho detí, pre ktoré nepriniesli so sebou žiadne školské pomôcky, navyše hovorili 4-mi rôznymi jazykmi a navzájom sa nevedeli dorozumieť.  Ani po rusky ich nemal kto učiť, lebo z 300 -člennej výpravy vedelo ako-tak po rusky len 5 ľudí. Najväčšia pohroma však eśte len mala prísť.  Onedlho v barakovom tábore, ktorý niektorí prirovnávali k hnojisku, prepukli epidémie a skazu dokončila malária.  Vo výprave nebol žiadny lekár a za prvé 3 mesiace zomrelo 12 detí, do konca r. 1925 30 detí, to jest prakticky všetky deti do veku 3-ch rokov. Do konca r. 1925 7 rodín odišlo z výpravy do iných ruských miest.  Do konca roku 1927 odišla aj väčšina Novozámčanov. Samotný Karol Alföldy sa v Piškeku oženil a v r. 1927 sa aj s ruskou ženou odsťahovali do Rostova, kam sa už v r. 1926 vypravil aj ďalší Novozámčan Janiš.
Po čase sa kolonistom začalo žiť trochu lepšie, podarilo sa postaviť niektoré dielne, získať úvery od sovietskej vlády na nákup surovín a od československej vlády na nákup technologických zariadení. Druhý transport priviezol so sebou kompletné zariadenie textilnej fabriky a parného mlyna, podarilo sa postaviť malú elektráreň a pílu. Postupne sa vytvárali lepšie životné podmnienky, ale napr. ešte aj z druhého transportu, ktorého členovia vedeli už celkom presne do čoho idú, zomrelo do januára 1927 7 detí a utiekla postupne až tretina členov do iných miest Sov. Zväzu. Práce v Interhelpe sa po mesiaci od príchodu 2. transportu vzdali i obaja lekári, ktorý s s ním prišli, a preťahovali sa pracovať do mestskej nemocnice.  V priebehu rokov 1928 a 1932 pricestovali ešte dva menśie transporty,  družstvo však bolo stále silno zadĺžené. Od začiatku 30-tych rokov bolo aj niekoľko krát reorganizované, dokonca sa transformovalo na komúnu, kde mala byť mzda platená nie podľa práce, ale "podľa potrieb" robotníkov. V r. 1932 bolo potom Interhelpo rozdelené na 7 samostatných družstiev, čím prakticky zaniklo.
Avantúra zvaná Interhelpo sa tak či onak dotkla životov 1078 osôb z Československa, z toho 31 Novozámčanov. Základy svojej budúcej existencie v ďalekej krajine si plánovali vystavať pomocou priemyselných  zariadení, ktoré v Československu nakúpili za svoje členské podiely a vyviezli do Kirgizska. Väčšina bola po čase nútená pochopiť, že ich smelé plány sa rozplynuli a šťastie ani spravodlivé spoločenské zriadenie ktoré hľadali, nenašli...
Nižšie uvádzame kompletný zoznam členov Interhelpa z Nových Zámkov.

Použité pramene:
Pavel Pollák, Internacionálna pomoc československého proletariátu národom SSSR. Dejiny československého robotníckeho družtva Interhelpo v sovietskej Kirgízii. Vydavateľstvo SAV Bratislava 1961
Stephen Koch, Double lives. Stalin, Willi Münzenberg and the Seduction of the Intellectuals. HarperCollins Publishers London 1995. Magyar fordítás: Kettös szerepben. Az értelmiség elcsábítása. XX. Század intézet Bp. 2000
Линдер И.Б., Чуркин С.А. Красная паутина: Тайны разведки Коминтерна. 1919-1943. М., 2005{jcomments on}