Úvod / Nyitóoldal
   
 
Oto Psenak  19-02-20   363  
0
Pôvabná kniha spomienok významnej etnografky Soni Kovačevičovej (1921-2009) vznikla približne v rovankom čase ako pamäti Ruženy Jamrichovej (1918-2009) (článok tu...). Obe bratislavské intelektuálky pochádzali z významných turčianskych a liptovských evanjelických rodín, ktoré boli - ako takmer celá národovecká evanjelická komunita - príbuzensky previazané medzi sebou. Počas 1. ČSR žili životom zlatej mládeže, počas Slovákštátu stratili privilegované postavenie a po komunistickom prevrate sa stali triedne cudzím elementom.  


 Rodokmeň rodiny Žuffovej

Príbeh Soni Žuffovej graduje v r. 1944 keď sa ako napotvoru a na najväčšie zdesenie svojich rodičov vydá za maďarského chlapca Ivana Kovačevica zo Šiah...
Niekoľko úryvkov:

 
KOVAČEVIČOVSKÁ RODINA

Rozpad mesta, ktorého organickou časťou som bola aj ja, som pociťovala veľmi citeľne. Mizli obchody, kaviarne, ulice, parky, stromy. Na všetko existovali ideologické dôvody. Raz stromy prekážali autám, inokedy boli pozostatkami maďarského milénia ako lipa pred starou radnicou. Rozklad prostredia, súvisiaci so socialistickou prestavbou a nedbanlivosťou riadenia mesta, sa dal prežiť len v kruhu rodiny, za pomoci známych a čestných spolupracovníkov.
Akáže to bola rodina, v ktorej lone som v Bratislave po roku 1946 žila? Vznikla zlúčenina dvoch živlov: ohňa a vody. Nevznikla z nich para, ktorá by sa bola rozplynula vo vzduchu, ale pevné puto, utužujúce sa vo vare doby.

Táto metafora v sebe skrýva spolunažívanie  mňa, horniackeho tvrdohlavého a odolného živlu, s dolniackou pohodou a miernosťou. Išlo o stretnutie dvoch rodín s odlišnými historickými koreňmi, návykmi, etnicitami a náboženstvami. Pričom tie dve posledné hrali minimálnu úlohu. Treba si len predstaviť Liptovský Mikuláš, ležiaci v nádhernej doline obklopenej velikánmi, v ktorých ešte vtedy hravo tiekol Váh, a dolniacke Šahy s tichými agátovými lesíkmi a lenivým Ipľom. Protiklad horniackeho Liptova a dolniackeho Hontu vari preklenul len renesančný poet Bálint Ballassa, ktorý narodený v Ďarmotách, bojujúci na Dolniakoch proti Turkom, sa dal pochovať v rodisku svojich predkov - v Hybiach. Lenže básnik bol len jednou, o sebe samom rozhodujúcou osobou, ale my sme boli dvaja stojaci vo vleku svojich rodín a ich návykov.

Mňa vychovala spoločnosť luteránskeho slovenského mesta, preniknutá čechoslovakizmom, internacionalizmom a krásami prírody. Ivan, ako stovky jeho krajanov, vyrastal na slovensko-madárskom pomedzí, inklinujúcom nielen k Banskej Štiavnici, ale i Budapešti. Mňa vychovávala uzavretá slovenská a česká spoločnosť, Ivana rodina inšpirovaná veľkomestom a pohodou prosperujúceho dolniackeho agrárneho mesta, odkiaľ cisár pán po roku 1918 zabudol odísť Ivan, pravdepodobne z protestu voči predstieranej noblese malomestského života, sa uchýlil veľmi zavčasu do bratislavskej a neskôr pražskej bohémy. Nebolo to nič zvláštne, lebo tak konali viacerí jeho krajania, včetne plejády hercov reprezentantov slovenského dramatického umenia 50. - 70. rokov.

Koncom vojny sme sa stretli ako dve individuality. Ja, „hača", končiaca vysokú školu - som bola preplnená teóriami umeleckej avantgardy. Ivan bol už skúseným redaktorom s vyhraneným názorom na život a umenie. A možnože nás práve táto protikladnosť priťahovala: jeho moje teoretické trkotanie a mňa jeho poznatky a skúsenosti. Neberúc do úvahy ostatné okolnosti, puto osobnej príťažlivosti natoľko zosilnelo, že sme sa v októbri 1944 v Ružomberku za dunenia kanónov zosobášili. Vyhostení mojou rodinou, ktorá sobáš považovali za „mésalliance", sme prekročiac povstaleckú frontu, odcestovali do Bratislavy. A tým činom začali naše celoživotné trampoty, občas prerušované aj pokojom a radosťou.

V Bratislave na nás uvalili policajný dozor, čo znamenalo, že sme nesmeli opustiť mesto. Ako u nespoľahlivých, prichádzajúcich z povstaleckého územia, raz u nás hľadali partizánov, inokedy Židov. Opovažovali sa aj podhodiť falošné indície v podobe patrónov, listín a pod. Vysokým policajným úradníkom bol totižto Mikulášťan, na povel ktorého sa to všetko dialo. Po vojne ušiel voľakam do Južnej Ameriky. Po veľkých rodinných odpustkoch rodičia navrhli, aby sme evakuovali do Mikuláša. Bol to naozaj „prezieravý" odhad frontovej línie, pretože boj o Bratislavu trval tri dni a o Mikuláš tri mesiace. Striedanie vlády Nemcov a našich malo neblahý dôsledok nielen na našu rodinu, ale najmä na Mikuláš a jeho zázemie, o čom svedčí pomník na Nicove. Po prvom dobytí mesta sovietskou a našou armádou autá Červeného kríža odvážali rodiny demokratických prominentov z Mikuláša do Košíc. Mama ma do ich konvoja včlenila. Ona a Ivan ostali v Mikuláši, pretože brat sa skrýval v Palúdzke a otec spolu s členmi ilegálneho národného výboru tam strážil fabriku. Prvá zastávka nášho evakuačného konvoja bola na evanjelickej fare vo Východnej u pána farára Tomku. Tam sa v napätí a nedostatku vyfarbili negatívne vzťahy medzi rodinami. Aby som sa vyhla zvadám, v Poprade som sa od konvoja odpojila a električkou, ktorá už z Veľkej premávala, ako som spomínala, som odcestovala k maminmu bratrancovi lekárovi Vilkovi Šimkovi do sanatória Palace v Starom Smo- kovci. Tam sa žilo ako pred vojnou. Mne, čo som strávila tri mesiace v pivnici pri sviečkach, sa to zdalo rajom. Na chodbách boli červené koberce, v jedálni na stoloch vázičky s kvetinami a jedlo podávala servírka v rovnošate. Mala som malú izbičku, v ktorej som spriadala svoje smutné sny. To málo prídelového jedla sme si dopĺňali zeleninou zo skleníkov z Polianky a poživňou, ktorú nosili ženy z Lendaku. Z fronty chodili rôzne správy. Z Mikuláša, ktorý medzitým dobyli Nemci, prichádzali hrôzostrašné noviny o vystrájaní gardistov, ktorí sa mstili na tých, ktorých rodinní príslušníci sa v okolí skrývali. Z poľskej strany donášali správy dôstojníci, ktorí mali so sebou aj prvé dokumentárne filmy o Osvienčime. Ženy-vojačky našej armády sa pred nami vyplakali zo zážitkov z ruských gulagov, kde ich po úteku z republiky internovali.

Sovietska polícia NKVD na slovenskom obsadenom území zatvárala na udania nielen Spišiakov a Maďarov, ale aj Slovákov a bez súdu vyvážala do gulagov. S jedným takým sudcom Slovákom I. M. som po rokoch bola zamestnaná v pamiatkovom ústave a ten mi svoje útrapy z bane pod Elbrusom vyrozprával. Sovietska polícia vystrájala do tých čias, kým neprišla do Košíc naša vláda. Po mesiaci som sa vo vysokom stupni tehotenstva dostala na vojenskom nákladnom aute do Mikuláša, v ktorom nebolo domu bez zásahu. Tam som sa dozvedela, že Ivana gardisti odvliekli, len čo Nemci po druhý raz vkročili do mesta. Najprv ho väznili v pivnici strýkovho domu, ktorý ako majetok člena ilegálneho národného výboru zabralo nemecké vojenské veliteľstvo. Odtiaľ ho prevliekli do Bratislavy. Väznili ho v pivnici sídla gardy. Chceli sa od neho dozvedieť správy o Mikulášťanoch angažovaných v odboji a politike. Časť väzňov odvliekli posledným transportom do Mauthausenu. Jeho našťastie pustili. Po noci strávenej u matky sa vybral na stanicu a posledným vlakom, vypraveným z Bratislavy, sa doviezol do Trnavy. Tam podnikavci, smerujúci na severné Slovensko, zorganizovali autobus, ktorým sa vydali na cestu. Ivanovi sa ušlo miesto na streche. Pred Leopoldovom sa autobus dostal do frontovej línie a ostreľovala ho ruská stíhačka. Zasiahla šoféra. Auto sa prevrátilo do priekopy a Ivan sa nehybný zobudil na poli. Ležal tam aj s ďalšími ranenými, kým neprešiel front a neutíchla streľba. Ľudia z najbližšieho domu leopoldovského predmestia Mestečka zachraňovali ranených. Na radu lekára, ktorý tam tiež ležal, Ivana naložili na provizórne nosidlá a odniesli do vlastnej pivnice. Ruský vojenský lekár zistil zápal močového mechúra. Po piatich dňoch sa podarilo pomocou krstného Stodolu, ktorý bol evakuovaný v Piešťanoch, zohnať volský záprah a sestričku, ktorá previezla Ivana do piešťanskej nemocnice. Liečili mechúr, ale nemali rontgen, aby zistili ďalšie poranenia, lebo nefungovala elektrina. Na vojenskom autobuse ho odlifrovali spolu s matkou, ktorú známi vyslobodili z petržalského lágra, do Mikuláša. Bolo to práve v deň a hodinu, keď sme sadali do koča a mierili na krst našej prvorodenej dcéry Táne. Dvaja vojaci, podopierajúci Ivana, ho dovliekli i s testinou k nám do záhrady. Napätie, ktoré bolo počas krstu i potom pri pohostení, si málokto vie predstaviť. Dom, znečistený Rusmi, mama ako tak dala do poriadku. Okrem vnučky pribudol medzi obyvateľov i nevládny Ivan a testiná Madärka. Od hladu plačúce dieťa bolo možné ako-tak nasýtiť kozím mliekom, pretože brat ako krstný dar kúpil kozu. Ale ako nasýtiť päťčlennú rodinu v čase, keď nefungovali obchody? Pomohla UNRA a dodávky z obchodu od Schawernocha, ktorý bol prednostne zásobený povereníctvom obchodu. Na jeho čele stáli sused Miško Pálka a bývalý mestský tajomník Štefan Teren. Varilo sa, čo bolo, rezance, huby, halušky a pod.

V auguste som sa na akomsi nákladnom aute spolu s dälšími Mikulášťanmi vybrala do Bratislavy vybavovať rodinné záležitosti. Po zdolaní rôznych povojnových cestovateľských nástrah, som sa dostala na noc k mojej kamarátke Májke do Horského parku. Za pomoci bývalých tanečníkov a kamarátov S. B. a V. Č., ktorí zastávali vysoké posty, som všeličo povybavovala. Medziiným aj prepísanie testinej bytu, ktorý obsadili Jegorovove partizánky, na moje meno i to, že jej v byte pridelili jednu izbu. Na jeseň, keď už vlaky premávali cez Vrútky a Kremnicu (tunel pod Strečnom bol ešte zavalený), sme ju vypravili do Bratislavy.
Obetavý lekár a výborný diagnostik R. Rajniak zistil, že Ivana, ak nemá úplne ochrnúť, treba poslať do Piešťan. Tvrdil, že ležaním sa tri zlomené lumbálne stavce nedajú do poriadku. Tak sme ho naložili do poštového vozňa bratislavského rýchlika. Ležal na ležadle, na ktoré ho pomohli naložiť dobrosrdeční železničiari. V tom čase do piešťanskej nemocnice nastúpil bývalý asistent profesora Červeňanského ortopéd Javor. Pár ráz asistoval profesorovi pri naprávaní úrazu chrbtice a zakladaní sadrového korzetu. Podobral sa, že podľa knihy za asistencie dvoch ošetrovateľov v telocvični na ribstole zákrok prevedie. Ivanovo pokrivené telo bolo totiž treba doviesť do pôvodnej polohy a len potom upevniť polohu korzetom. Po vyschnutí mal korzet 14 kg. Po dvoch týždňoch som prišla po Ivana. Na koči s vykŕmenou husou a košom hrozna sme sa dostali do rýchlika smer Mikuláš. Vtedajšie jesenné Piešťany boli nezabudnuteľné, lebo kúpele po prechode frontu obsadili Rusi ako ozdravovňu pre vojakov. A títo ležali všade, v kúpeľoch na ležadlách, po izbách vThermii a ostatných penziónoch. Len Patriu nechali pre nás. Po parkoch sa prechádzali v pyžamách, ktoré považovali za najvyšší stupeň elegancie.

V    priebehu zimy sme v Mikuláši všeličo zažili. Ivan si našiel miesto účtovníka v jednom židovskom obchode. Ja som sa pribrala písať doktorskú prácu a opatrovala dcéru. V tom čase sa ženil aj Ivanov kamarát, partizánsky veliteľ podplukovník Martin Kučera. Bral si moju najmladšiu sesternicu Ľubicu. Svadba s generalitou vo februárovej plačkanici v mikulášskom evanjelickom kostole bola veľkolepá. Našla sa aj vykŕmená sviňa, ktorú alkoholom potúžení vojaci cestou stratili. Ba objavila sa aj briliantová brošňa, ktorú všetci hostia počas banketu pod štólami hľadali a ktorú si doma zabudla pripnúť jedna z tetiek. Veľkolepá svadba však nedoniesla manželom šťastie. Po roku 1948 ich perzekvovali ako partizánov a buržujov.
V    tomto čase však nespali bývalí Ivanovi filmárski kolegovia. Všetky viny bývalej filmovej spoločnosti Nástup pod vedením ideológa nahádzali na neprítomného Ivana, lebo viacerí sa vstupom do strany očistili. Malo to politické dozvuky v podobe zatykača uvaleného na Ivana. Ohovorili ho, že sadrový korzet má len preto, aby sa vyhol stíhaniu. Keď sa zdalo, že pohár neprávosti pretečie, zasiahli dvaja mikulášski policajti, bývalí partizáni a spis zmietli zo stola. Poznali Ivana a našu rodinu za Povstania i predtým. Jeden z nich sa s Ivanom stýkal aj v Prahe.

Na jar roku 1946 sme sa presťahovali do Bratislavy. Výmenou za dvojizbový bývalý testinej byt sme dostali komfortné bývanie v Sto- dolovskom dome na Grôsslingovej ulici. Výmena i sťahovanie boli hračkou v porovnaní so získaním výmeru. Keď som si poň na mestský úrad prišla, našla som ho napísaný na iné meno (iste toho, kto viac dal). Nápravu získal veliteľ mesta Martin Kučera, ktorý na úrade vzbudil rešpekt nielen lakovými čižmami a fúziskami, ale hlavne svojou hodnosťou.

Takto dramaticky začal náš trvalý pobyt v Bratislave. Mal však niekoľko nepriaznivých znamienok krásy. Napríklad nachádzal sa oproti vtedajšej filmovej spoločnosti, odkiaľ na nás pršali šípy nenávisti. Viacerí filmári si našli cestu k nám: P. Bielik, K. Krška, J. Fintora a pod. Ale podaktorí, na čele s ideologickým vedením, nezabudli prihodiť polienka zloby vždy vtedy, keď sme boli v tiesni. Spomeniem jeden rukolapný príklad. V roku 1948 Ivanovi umožnili po prvý raz  externú režisérsku prácu na filme o štúrovcoch. Odborným poradcom sa stal prof. K. Goláň. Keď bol krátkometrážny dokument hotový, zasadla ideologická komisia. Film označili za závadný pretože vtedy sovietski ideológovia považovali za nosnú silu meruôsmych rokov L. Kossuta a štúrovcov za nacionálnu reakciu. Film stiahli z obehu a Ivan si po celý ďalší život k filmu neprivoňal.

Bratislavská domácnosť bola po vojne pomerne nákladná. Ivanov plat nočného redaktora nebol veľký a ja som ešte nezarábala. Preto sa Ivan dal na prekladanie. Odborárske vydavateľstvo Práca mu zadalo preklad Brechtovej Žobráckej opery. Keď práca bola hotová a vytlačená, tlačový dozor ju vyhlásil za závadnú, lebo išlo o nemeckého autora a obsah skresľoval život chudoby. Situáciu zachránil Juraj Špitzer, ktorý bol vtedy síce na ústrednom výbore strany, ale na základe znalostí rečí a literatúry vedel, o čo ide. A tak sa kniha dostala na pulty kníhkupectiev.

Do našej rodiny od samého začiatku patrila dcéra Taňa, ktorá vtedy ako aj dnes milovala najmä zvieratá. V Mikuláši ju odchovala koza, ktorú strážil a nenávidel foxteriér Džimo. Dodnes má ich fotografie na stene. Keď koza prestala plniť funkciu mliekárne, zmenila majiteľa, ale pes ostal. Dostával žrať do bielej misky v kúte kuchyne. Raz milé dieťa zmizlo. Po dlhšom hľadaní sme ju našli, ako v kúte spolu so psom vyjedá tekvicu. Následky sa dostavili v podobe hlíst, o ktorých prehlásila, že aké strachy, veď sú to len také gumičky. Nadovšetko milovala starého otca, ktorý ju učil poznávať kvety, stromy, vtáčikov. Ale raz táto láska skoro tragicky skončila. Ostali sami doma. Tani sa uľútilo kuričiek, zavretých v kuríne a vypustila ich. Pochopiteľne, že ostrosrstý foxteriér ich všetky zadlávil. Nešťastný starý otec, myslím, že najmä zo strachu, čo povie starkej po príchode domov, milú Taňu za trest zavrel do tmavého „špajzíka". Kvílenie sa však ozývalo nielen odtiaľ, ale aj z izby, kde starý otec vzdychal nad osudom vnučky.

Z mikulášskeho raja bolo treba Taňu na jeseň doviesť do bratislavského domova. Vyšlo to na mňa. Vtedajším expresom Tatranom som ju jeden večer doviezla do jej neznámeho prostredia. Po pár dňoch však bola ako doma, len sa strašne vo vlasoch škrabala. Zistili sme, že má vši, ktoré sme doniesli z plyšových sedadiel vlaku. Veď ani nie div, vtedy sa všeličo a všelikto vo vlakoch premával. Anička, jej opatrovkyňa, i testiná, ktorú sme volali mamika, sa čoskoro stali jej blízkymi známymi. Ale tých si našla aj u susedov. Sotva začala poriadne chodiť a zmáhať schody, našli sme ju raz u jedných a raz u druhých susedov, raz klobásku a slaninku ujedať, inde zase husaciu labku oberať. Potom nie div, že doma nechcela jesť. Veľmi sa skamarátili so susedovie chlapcami, ktorí boli v jej veku. Len jej nešlo do hlavy, prečo oni cikajú takými cievočkami a ona dieročkou. Ostala s nimi kamarátka dodnes, hoci ich otca v „B" akcii vysťahovali do  Púchova. Boli s ňou aj neskôr v škole rôzne príhody, spočívajúce však viac na učiteľkách ako na nej. Raz na mikulášskom večierku, keď bola oblečená za Snehulienku, sme zistili, že jedna z pani učiteliek ich drezíruje ako psov. Na povel píšťalky sa mali smiať, zabávať alebo byť ticho. Tou učiteľkou nebol nikto iný ako manželka vtedajšieho riaditeľa Slovenskej akadémie vied.
 
 


ISKRENIE
Prebleskujúce iskry v našej rodine občas ústili do búrok. Väčšinou však mali korene v životných banalitách, lebo veď, keď išlo do tuhého, stáli sme bok po boku. Blesky medzi mnou a Ivanom či testi- nou súviseli s rodinnými návykmi a povahami. Na jednej strane stála moja horniacka tvrdohlavosť, vytrvalosť, z toho plynúca konzekvent- nosť a slobodomyseľnosť, na druhej strane ich dolniacka požívačnosť, mäkkosť, umenie vedieť žiť a testinej schopnosť využívať a používať ženské fígle. Samozrejme, že príčinou bola aj moja emancipovaná výchova a prežitky ich ipoľského spôsobu života ako za „cisára pána". Prejavovalo sa to v maličkostiach. V Šahách sa patrilo žene ráno vstať, nachystať manželovi košeľu, pančuchy, šaty, očistiť topánky a urobiť raňajky tak, aby čaj či káva boli v šálke, keď pán zasadne k stolu. V rámci rovnoprávnosti muža a ženy som toto považovala za ponižujúci prežitok. Bolo však príjemné, že testiná, ako všetky Šahanky, bola známa vyberanou kuchyňou, vzorným každodenným i sviatočným stolovaním, ako aj prepiatym dozorom nad služobníctvom. Menej príjemné boli strety v súvislosti s oblečením detí i mňa. Vtedy narážal dekorativizmus z prelomu storočia na našu rodinnú účelnosť. Úzkostlivosť pri riadení, varení, zaváraní odpudzovali nielen mňa, ale aj pomocnice.

Z radov rodinných stretov, ktoré mi deti dodnes vytýkajú, mi utkveli dva. Po vojne hovoriť na verejnosti po nemecky alebo maďarsky bolo hriechom končiacim udaním a políciou. Keďže mamika po slovensky vedela len pár slov, my sme sa spolu doma rozprávali po nemecky. Ona chudina sa drvila z malého slovníka slovenské zvraty, aby sa aspoň v obchode dorozumela. Dodnes však dcéry nechcú pochopiť, prečo sa ako deti od mamiky nenaučili po maďarsky.

Druhá príhoda pramení z generačných zmien na výchovu dospievajúcich dievčat, jedného dňa si mamika v tajnosti do svojej izby pozvala Ivana a inštruovala ho, čo treba takémuto dievčaťu povedať. Neviem pochopiť prečo nezasvätila do toho mňa. Ivan, veriaci viac písanému ako hovorenému slovu, kúpil brožúru určenú dospievajúcim dievčatám a večer ju hanblivo položil na môj nočný stolček s poznámkou, aby som to taktne dala Tani. Tak sa aj stalo a ráno  Taňa s ironickým smiechom poznamenala, že to všetko už v škole preberali.

Desť rokov po Tani, v čase zdanlivého pokoja, sa narodila naša mladšia dcéra Eva (vtipkovali sme, že je urobená z ušetreného materiálu). Navonok to bolo pokojné, bacuľaté dieťatko, ale už od malička, keď si niečo zmyslela, išla vytrvalo za cieľom. Materská vtedy trvala len tri mesiace. V Národopisnom ústave v tom čase po dlhých vyjednávaniach plánovali štacionárny výskum Slovákov na Dolnej zemi a mňa začlenili do pracovného tímu, bábo-nebábo. Museli sme za matku hľadať náhradu - spoľahlivú opatrovníčku. Známi nám odporúčali starú školenú nemeckú opatrovateľku - „nórsku". Svojou ťažkopádnosťou nám síce nebola veľmi sympatická, ale skúsili sme. Pokus skončil jedného večera, keď sa podujala dieťa okúpať. Z kúpeľne sa ozvalo jačanie a buchot. To naša milá Evička prejavila nechuť dať sa od tej megalitickej ženy okúpať, umyť si vlasy a ostrihať nechty. A bolo po paráde. Urazená pani odišla a nastalo nové hľadanie. Podarilo sa nám nájsť českú sokolskú vegetariánsku rodinu, ktorá bývala vo vilke na Hlbokej ceste. Tam, pod stromami, za spevu vtáčikov a v láskavej opatere dvoch starnúcich žien naše pacholiatko strávilo tri mesiace. Dnes si uvedomujem, že bolo nadmieru nezodpovedné odísť do sveta za svojimi záujmami, no dieťa ujmu neutrpelo ani u tých dvoch tiet, ani neskôr u starých rodičov v Liptovskom Mikuláši, kde trávila, podobne ako predtým Taňa, celé prázdniny. Po prechorenej zime mikulášsky krčiar skonštatoval, že Eve treba vybrať mandle. Decko hospitalizovali a po pár dňoch nám stará mama napísala zúfalý list v duchu - to dieťa Vás do hrobu donesie. Príčina starej maminých obáv spočívala v tom, že len čo sa malému škvŕňaťu vrátil hlas, porozprávalo všetkým na oddelení, že v Bratislave býva v desaťizbovom byte, priam paláci, plnom starožitností. Jej fantázia v tom čase bola bezhraničná. Z jedného výletu na Podbanské nám rozprávala, že tam hady bila čižmou. A vôbec, rozprávala neustále, no básničku sa naučiť a pod stromčekom predniesť ju nebolo možné prinútiť. Za zmienku stojí i táto príhoda. Byt sme si rozdelili tak, že dve izby so štýlovým salónom obývala mamika a dve s moderným nábytkom a obrazmi modernistov my s deťmi. Šahanské mamikine kamarátky sa pred vojnou módne vyobliekané v klobúkoch, fajčiac z dlhých cigaršpicov, stretávali v kaviarňach. Po vojne to však už nešlo, a preto mondokovali v privátnych salónoch, pri kávičke, čaji a výborných múčnikoch. Vtedy mali vnučky prísť na poklonu a predviesť, čo vedia. Raz prišla k testinej na návštevu veľmi jemná dáma v klobúku a rukavičkách. Tak sa obliecť patrilo, aj keď sa bývalo o tri domy ďalej. Koniec návštevy mala zavŕšiť malá Eva oblečená ako bábika rečňovankou a rukybozkom. Keď táto zaťato mlčala, mamika ju pred odchodom tety zahanbila a žiadala rukybozk. Na to sa tá žubrienka v krátkej sukničke obrátila, vyzdvihla  šatôčky a milej dáme ukázala zadok. Tú haravaru si neviete predstaviť. Testiná omdlievala, dáma sa s úsmeškom urazenosti odobrala a my sme dieťa museli výchovne linonárom potrestať. Pritom sme sa však pod fúzy usmievali, lebo dotyčnú vyumelkovanú dámu sme ani my nemali v láske. S vekom Eve rečí ubúdalo, nastúpilo mlčanie a hltanie knižiek. Keď sme ju hľadali, aby umyla riad, či vyniesla smeti, čušala zašitá vo svojej izbičke a jej „hluchotu" odstránil až smrad koša s odpadkami pred jej posteľou. Mlčaním prejsť cez nepríjemnosti a urobiť si po svojom jej ostalo dodnes.

S našimi dievčatami sme nemali výchovné problémy, no zvyčajne, keď sa chystali zmeniť školu, sme boli v nejakom kádrovom „srabe". Napínali sme všetky sily, aby sme obišli kádrové paragrafy a obyčajne, keď išlo do tuhého, sa našli dobré duše, ktoré pomohli. To, že napriek životným obštrukciám rodičov, sa dievčatá dostali na vysoké školy, aj keď to nebolo vždy v súlade s ich snami, považujem za náš rodičovský úspech.
Napriek trampotám a neustáleho ohrozovania nášho súkromného života ideológiou, sme s Ivanom spolu prežili skoro štyridsať rokov plodného života. Dnes, s odstupom času sa domnievam, že sa nám to podarilo aj preto, lebo v čase najväčšieho životného či pracovného ohrozenia sme jeden druhého podržali. Aj napriek občasným roztržkám a „tichým domácnostiam" (a kde nie sú?) sme si dôverovali a navzájom si pomáhali. Všetko, o čom sa ďalej zmieňujem, sme prežívali vo dvojici. Smútok, strach a problémy nám často pomáhala prekonať irónia.
Ivan na šahansko-mikulášske roztržky reagoval stoickým pokojom, len bol zamíknutejší ako inokedy, jeho hlavnou vlastnosťou bolo zachovanie pokoja sprevádzaného absolútnou nešikovnosťou na domáce práce. Ako som mala neskôr príležitosť zistiť, bola to vlastnosť všetkých Šahanov, ktorých som mala možnosť spoznať. Všetci sa vyznačovali tým, že radi dobre jedli, pekne sa obliekali, boli v spoločnosti obľúbení, mali radi hazardné hry a v dome pokojné prostredie. A veru u nás napätia bolo neúrekom, lebo sme žili v pohnutom období, a to pospolu tri generácie v jednom byte.

Jedna príhoda z mnohých sa odohrala na Vianoce, keď naši mali ešte peniaze na cestovanie a už sa zmierili s mojím vydajom. Korunou rodinného stretnutia mala byť slávnostná štedrovečerná večera. K sviatočnému, rodinným striebrom, porcelánom a sklom prikrytému stolu s blikotajúcimi sviečkami, nás zasadlo vari desať. Dostali sme fľašku vtedy vzácneho francúzskeho červeného vína. Slávnostný prípitok a vzájomné štrnganie malo byť nielen oslavou sviatkov, ale i rodinného zmierenia. Ivanovi pripadla úloha hlavného čašníka. Otvoril fľašu a chcel naliať prvému, fľaša sa mu vyšmykla a celý obsah vylial od vrchu stola nadol. Všetci stíchli a ja som chytila hysák. Už sa nepamätám ako večera a posedenie pri stromčeku dopadlo. Jedno je však pravda, že napriek tejto blamáži mama odvtedy raz i dva razy do roka k nám chodievala a s Ivanom i testinou si dobre rozumeli. Smrteľne sa povadili až po narodení dcéry Evy, keď vznikol spor okolo krstu. My sme tento akt pokladali za zbytočný. V nej, neveľmi nábožensky založenej osobe, sa svedomie vzbúrilo a na cirkevnom akte nástojila. Ivan zo zlosti tak tresol do stola, že na márne kusy rozbil polcentimetrovú sklenenú platňu. Mama sa okamžite zbalila a odcestovala. Po pár dňoch prišiel starý otec s vysvetlením, aby sme to všetko tragicky nebrali, lebo veď keď si starká dačo do hlavy vezme, tak sa to musí stať. Na druhý deň v tichosti s testinou a vnučkou taxíkom odišli do najbližšieho evanjelického kostola. Tam starý otec dostal potvrdenie o krste, bez ktorého sa neopovážil prísť domov.

Ivanovi aj mne sa pri výchove detí podarilo pár exemplárnych kúskov, ktoré stoja za zmienku. Taňa bola ešte malá a chodila sa s bábami a kočíkom hrávať do parku na Dunajskú ulicu. Keď raz odišla, zistila som, že nemám hodinky. Pretože sa rada parádila, upodozrievala som ju, že si potichu hodinky vypožičala. Ako fúria som vybehla za ňou, prekutala kočík, vynadala prekvapenému decku, ale nič som nenašla. Po pár týždňoch, keď sme riadili špajzu, našli sme hodinky v jednej prázdnej zaváracej fľaške. Pravdepodobne tam spadli, keď som niečo hľadala, pretože remienok bol pretrhnutý. Túto pedagogickú chybu mi Taňa dodnes vyčíta.
Po tanečných Taňu občas chlapci odprevadili pred bránu. Jeden večer, keď sa okolo desiatej Ivan vracal z obligátneho preferansu, našiel pred bránou dcéru s mládencom. Prifrčal hore ako čert na rakete, že vraj čo má robiť dcéra sa tam stíska s mládencom. Pochytil ma veľký smiech, reku veď aj ty si tú bránu neraz podopieral. Ale podľa mienky žiarlivého otca to vraj bolo niečo celkom iné. Poradila som mu jednoduchú vec: zísť výťahom pod bránu a dcéru doviesť domov. Bola som potom v jeho očiach vari týždeň starou nemravnicou, keď som mu pripomínala našu mladosť

V tom istom období Taňa doniesla naliehavú pozvánku na rozšírené rodičovské združenie. Keď sme sa večer dostanovili, v polkruhovej fyzikálnej posluchárni sedela už kopa rodičov, pretože zvolali rodičov zo všetkých paraleliek ôsmej triedy. V prvej rade svietila usmievavá tvár profesora Andreja Mráza. Riaditeľka s vážnym hlasom predniesla úvod do diskusie a označila rodičov za antisocialistických nemrav- níkov. Príčiny tohoto odsúdenia boli nasledovné: Mrázovci kúpili synovi dlhé nohavice a klobúk. Voľaktorá Tanina kamarátka prišla do školy v červených pančuchách a naša Taňa v tričku s oválnym výstrihom. Môžete si predstaviť, ako sa nás väčšina v duchu smiala. Mráz zamatovým tichým hlasom poznamenal, že v jeho dolniackom rodisku chlapci, keď dospejú a idú na prvú zábavu (nemohol povedať na konfirmáciu), obdržia od rodičov a krstných dlhé nohavice, bielu košeľu a klobúk. Mňa už nadvihovalo a menej tichým hlasom som poznamenala, aký je to buržoázny hriech, veď ku českým krojom patria červené pančuchy a horehronské oplecká majú svedčivé oválne výstrihy. Takto sme dáždnikom ľudových tradícii zastreli hroziacu aféru prameniacu v napodobení západnej módy.

Ale ostražitosť pedagógov, aby sa odevom nekazila mládež pokračovala aj v 70. rokoch. Taňa viedla v pionierskom paláci bábkársky krúžok. Otec jej raz, neviem či z Budapešti či z Varšavy, doniesol pulóver, ktorý mal po celej ploche vtkané názvy hlavných svetových miest. Okrem Prahy a Moskvy aj New York, Paríž, Londýn a pod. Riaditeľka si dala Taňu predvolať a pohrozila jej vyhodením, ak si tento, imperialistickú propagandu šíriaci sveter, ešte raz oblečie. Taňa z paláca odišla a svetrík mole zožrali, ani sa nedočkal zamatovej revolúcie.


NÁŠ POVOJNOVÝ SPOLOČENSKÝ ŽIVOT

Keď sme sa v Bratislave ako tak zabývali a Ivan nastúpil miesto nočného redaktora v denníku Práca, tak sme začali plným priehrštím využívať spoločenský život povojnového mesta. Jeden smer tvorili Ivanovi starí i mladší kolegovia - novinári, druhý moji vedeckí a študentskí kolegovia a tretí umelci schádzajúci sa v Klube spisovateľov alebo v Budmericiach. Medzi staršími novinármi som sa ja zle cítila, druhých neznášal Ivan a v spoločnosti tých tretích sme obaja našli zaľúbenie.
Novinárska spoločnosť bola dvojaká. Starší dennikári ma vôbec nezaujímali, ba boli mi protivní vtieravosťou a povrchnosťou, ktorou zakrývali svoju nedovzdelanosť. Podvedome som cítilla, že tak ako dnes, za svoje zviditeľnenie boli schopní slúžiť akejkoľvek idei. Celkom iní boli novinári a spisovatelia, ktorých Ivanov kamarát Jano Trachta na popud Laca Novomestského zhromaždil okolo denníka Národná obroda. Do tejto duchaplnej a na výsosť intelektuálnej spoločnosti som sa dostala prostredníctvom listu, ktorý ešte chorý a nemohúci Ivan poslal Trachtovi s prosbou, aby mi v Bratislave pomáhal. Redakcia sídlila na Hviezdoslavovom námestí, v opustenom nemeckom byte v budove, kde bol Chemapol. Pracovali tam moji bývalí spolužiaci z fakulty: Š. Žáry, V. Reisel; známi i začínajúci teoretici a spisovatelia: A. Matuška, D. Tatarka, P. Karvaš; ako aj absolventi vysokej školy ekonomickej: J. Charvát, K. Dlouhý. Pozornosť budil pracovitý a nervózny zástupca šéfredaktora L. Saučin, ku všetkému ochotný akvizitér I. Eckstein a večne sa ponáhľajúca tajomníčka  Paulinka. Do tejto spoločnosti som zapadla ako na jar zrnko do úrodnej pôdy. V našej bratislavskej rodine panovala emancipácia a pravdepodobne aj pretože Ivan mal nočné služby, občas som podvečer zašla do spoločnosti týchto výtečníkov. Kde-tu ma zatiahli do svojich neviazaných zábav. Po jednej sa Domino Tatarka v ženskom odeve vyštveral na Hviezdoslavovu sochu, vraj mu smutnému treba pripiť. Druhý raz rozjarená spoločnosť zakotvila u Jana Trachtu na Dunajskej ulici. Porúbali stolček a v kuchyni nakládli vatru, ktorú sa dali preskakovať. Po dokončení štúdií ma chceli naverbovať, aby som externe spolupracovala ako redaktorka ženskej rubriky. Po niekoľkých útočných článkoch, podpísaných Milá Tŕňová, som so spoluprácou prestala. Neviem už s určitosťou príčinu tohoto ochabnutia: či to bolo moje znechutenie alebo fakt, že redakciu preložili do Prahy, vraj aby bola pod bedlivým okom ideológie. To už bolo v dobe začínajúceho pohonu na buržoáznych nacionalistov. Postupne redakciu pod rôznymi zámienkami rozprášili. Jedných dali do výroby, druhým zakázali novinársku činnosť. Podaktorí prešli do iných novín. Medzi týmito bol aj Laco Saučin, ktorý za zásluhy, ktoré mal v odboji vo vojnovej Budapešti, sa dostal do Nového slova a odtiaľ do redakcie Tvaru. Jedného dňa ho predvolali na súd a odsúdili na tri mesiace za karikatúru medveďa s ruskou hviezdou, ktorú za jeho redaktorovania uverejnilo Nové slovo. Vraj kresba hanobila ZSSR. Nervove sa úplne zrútil a triasol sa na celom tele. Noc pred nástupom do väzenia strávil u nás, hrali s Ivanom šach. Nadránom ho Ivan odprevadil na stanicu, aby v určenú hodinu mohol nastúpiť trest. S ním som sa ešte neskôr na rôznych postoch stretla a neboli to príjemné chvíle, pretože sa v dobe normalizácie choval nemiestne ľavičiarsky.

Boli však aj iné druhy stretávania: napríklad po premiérach filmových a divadelných predstavení, po vernisážach a pod. sme si obyčajne zasadli do niektorej z kaviarní. Vidí sa mi, že po návšteve veľkofilmu o Toulouse-Lautrecovi, nám nestačila diskusia v Štefanke a prešli sme k nám. Nad ránom, keď už nebolo slín na ďalšie reči, sa spoločnosť rozišla. Otvorili sme okno, aby sa vyvetral cigaretový dym. Pod našimi oblokmi sa viedla hlučná debata o buržujoch (ako že o nás), ktorí majú záclony a pijú kávu zo šálok, a nie z horčičiakov. Po rokoch aj oni mali záclony a šálky. Bola to vôbec podivná doba, v ktorej sa už schyľovalo k politickým tlakom. Známi komunisti, s ktorými sme sa počas vojny kde-tu stýkali, prestali na pozdravy odpovedať. Jeden podnapitý vedecký pracovník nám nesmierne vyčítal, že máme v knižnici Čapkove spisy. To bolo ešte predtým ako A. Matuška očistil Čapka, ktorého chceli pražskí teoretici z dejín literatúry vyčiarknuť lebo za prvej republiky bol novinárom v buržoáznych novinách.
V tom istom čase (vari v lete roku 1948) boli usporiadané súbežne dve výstavy: súborná avantgardná Sokolova v Umeleckej besede  a v aule univerzity sovietske „socrealistické" umenie. My, čo sme v Bratislave za vojny žili, sme sa pamätali, že v univerzite na tých istých miestach pred pár rokmi stáli sochy a viseli obrazy, ktoré sa svojim „ubermenštstvom" a realizmom máločim líšili od tých sovietskych, prezentovaných ako vzor budúceho umenia. Po týchto dvoch výstavách veru už diskusia nebola. Všetko zmlklo, lebo aj keď časť výtvarníkov vstúpila do strany, predsa v sebe nehodlali zaprieť vzťah ku parížskej moderne. S predkladanou „sorelou" sa len ťažko vyrovnávali.

Zápas sa neodohrával len v tvorbe, ale vybuchoval pri pijatike aj v kluboch. Viacerým zabudnutie v alkohole privodilo také omámenie, z ktorého sa len ťažko dostávali. Vila Chmela pomery a perzekúcie tak zdeptali, že spáchal samovraždu, E. Nevan duševne ochorel. Spisovatelia sú výrečnejší, preto v ich klube tých afér bolo viac, ale vždy ich mocní tohoto sveta na ÚV KSS vyžehlili. Klub spisovateľov bol pod zväzovým sekretariátom na dnešnej Štefánikovej ulici. Pod vedením pána Zapletala sa tam dobre varilo a lacno jedlo, preto bol navštevovaný nielen literátmi. Raz sa stalo, že Krista Bendová, mladá šarmantná poetka, niečo oslavovala. Keď už bolo všetkého dosť, jej milujúci manžel profesor J. Gonda ju s kabátom v ruke nabádal k odchodu. Mladá rozjarená poetka ďalej rečnila a kamaráti ju povzbudzovali. Už neviem či náhodou, alebo zo zlosti buchla do stĺpa, na ktorom stála Stalinova busta. Tá spadla a za hurónskeho smiechu osadenstva sa rozbila na márne kusy. Na druhý deň sme čakali pohromu, ale nič sa ani poetke ani profesorovi nestalo. Bustu nahradila iná gypsová hlava. Mne osobne sa tam prihodilo niekoľko nepríjemností. Pri jednom silvestrovskom prípitku si slávny básnik s každým štrngol, mňa však obišiel s poznámkou, že s buržujkou si nepripíja. V lete mi ten istý podobnú urážku vmietol do tváre v spisovateľskom zariadení v Budmericiach, keď sa na mňa osopil, že akým právom zaoberá buržujka miesto zaslúžilým umelcom. Ale čo čert nechcel, po rokoch sa stal v Slovenských pohľadoch Ivanovým šéfredaktorom. Keď Ivan zomrel, vymienil si, že oslavnú báseň, ktorú na jeho počesť zložil, sám nad truhlou prednesie.

V tomto budmerickom kaštieli sa odohrali aj iné príhody, poukazujúce na zapredanosť niektorých „veľkých". Chodili sem aj nadrealisti, moji bývalí kolegova z fakulty. Večer čo večer hrávali s Ivanom prefe- rans. O jedenástej sa zodvihli a všetci korporatívne išli počúvať rušené londýnske správy. Namyslený nositeľ štátnej ceny, ochranca „sorely" F. Hečko, ich udal na ÚV KSS. Bolo to v tom čase, keď sa začal pohon na frankofónne obyvateľstvo republiky pod zámienkou zrady komunizmu. Všetci nadrealisti boli odchovaní Parížom a mali spojenie s Eluardom. Už sa nepamätám, kto túto kauzu zmietol zo stola, lebo veď vtedy už bola pozatváraná hŕstka predstaviteľov kvôli stykom  s Francúzskom (medzi inými aj môj sused detský lekár Tušera a zdá sa mi, že aj A. Rašla, I. Weiner-Kráľ a pod.).

Klub výtvarníkov vo dvore starej budovy na Hviezdoslavovom námestí bol odporný a špinavý. Milé tam boli akurát pastely Jánošíka a jeho družiny namaľované Alexyho ženou Šárikou po stenách. V súvislosti s hlukom, na ktorý sa susedia sťažovali, presťahovali klub na poschodie pavilónu Umeleckej besedy. Tam som zažila dve nepríjemnosti, ktoré mali vplyv na smerovanie umenia za normalizácie. Koncom 60. rokov začala mladšia generácia výtvarníkov protestovať proti akademizmu svojich profesorov a vytvorila skupinu Galandovci, ktorej teoretikom sa stal Dominik Tatarka. V Umeleckej besede usporiadali súbornú výstavu, ktorej komisárom bol Ľ. Kára, hudbu v podobe zhudobnenej Majakovského básne o strojoch dodal Kova- čevič. U verejnosti mala výstava veľký úspech. Nie tak u ideológov. Výstavu predčasne zavreli. Kádrové vytriasačky mal Kára i Kovačevič a skupinu Galandovcov vytreli z vedomia verejnosti nielen zdrvujúcimi kritikami, ale i zákazom predaja ich tvorby. Druhý prípad sa odohral po pár mesiacoch na výstave štyroch emancipovaných výtvarníčok (Viery Kraicovej, Oľgy Bartošíkovej, Tamary Klimovej, na meno štvrtej si nespomínam). Na vernisáž prišiel aj sám veľký V. Šal- govič, ktorý mal vtedy na starosti ideológiu. V klube zvozil vystavované diela a ich autorky v mene socialistickej ideológie pod čiernu zem. Bola prítomná a dodnes si spomínam, aké nehoráznosti sypal na hlavy týchto štyroch šarmantných žien. Ale neboli to len takéto invektívy. Napr. maliar tatranských krajiniek J. Votruba napísal na ideologické oddelenie ÚV KSS, že jediným realistom je on a v predajni „Dielo" sa ponúkajú diela zapredancov západoeurópskeho umenia.

Ideologické spory sa preniesli aj na mladú generáciu umenoved- cov. Zápas prebiehal medzi pravovernými, ktorí pôsobili väčšinou na fakulte a liberálnejšími v akadémii. Stalo sa, že lävičiarsky orientované súdružky denunciovali na ideologickom oddelení ÚV KSS mladú kolegyňu D. Srnenskú, ktorá napísala odborný článok, či štúdiu o A. Brunovskom. Charakterizovala jeho tvorbu ako snový realizmus. Červené levice hlásili Pezlárovi, že realizmus je len jeden, a to socialistický, a tým milý Brunovský vypadol aj zo zoznamu tých, ktorý mali dostať akési vyznamenania. Do sporu sa vložil Jano Dekan, ktorý si držal za povinnosť chrániť pracovníčku akadémie. Predostrel rad príkladov, v ktorých uvádzal, že termín existuje v sovietskom filme, poézii i románoch, označuje sa ním nová vlna sovietskeho, v svete známeho umenia. Dotyčná kandidátka však z akadémie musela odísť, ale termín sa vžil a A. Brunovský bol po určitom čase menovaný národným umelcom. Mocní sveta sa v dobe normalizácie (ako aj v iných dobách spojených s ,,-izmami") obklopovali ideológii poplatnými nedoukmi, ktorí im boli ochotní doniesť akúkolVek polopravdu.
 
Stretávali sme sa však aj po rodinách. Kartári každú sobotu hrávali preferans v inej rodine. Okrem kartárskych nádaviek bolo zakázané rozprávať. To i zo strachu, aby sa nepolitizovalo, lebo sa nevedelo, kto kedy a čo donáša. Okrídlená bola veta Juraja Špitzera, ktorý keď prišiel medzi kartárov, prehlásil, že na tomto mieste má právo a povinnosť len on fízľovať a druhí nech držia udavačské jazyky za zubami.
Prvé roky po vojne sa vyniesli zo zasadania vlády alebo ústredného výboru strany rôzne chýry. Jeden večer, keď sa už od nás hostia rozchádzali, ku mne pristúpil účastník našej predchádzajúcej debaty a oznámil mi nasledovnú novinu: Vraj minule na zasadaní vlády sa ozval jeden z členov s invektívou proti židom. Na to veľmi prudko zareagoval komunistický minister s poznámkou, že negatívne historky o židoch sa hovoria a prečo si nikto nespomenie na výčiny Žuffovcov a ich vykorisťovanie robotníkov. Ďalšie roky potvrdili túto tézu. Mikulášskych garbiarov nielenže ako triednych nepriateľov z bytov vysťahovali, fabriky im znárodnili, mužov do výroby nasadili, deťom nedovolili študovať, ale im aj byty prekutrávali. Jednu moju tetku, ktorej dcéra prežila koncentrák a potom sa vysťahovala do Austrálie, sledovali na každom kroku. Tak prišli aj na to, že šperky zahrabala na mužovom hrobe. Odsúdili ju a zavreli za okrádanie republiky.

Chodievali sme aj do spoločnosti s prevahou liptovských výtvarníkov. Tam občas prichádzala aj pani Magda Lokvencová, Husákova manželka. Keď už bola miera jej pokory vyčerpaná, uľavila si pred nami a porozprávala nám o návštevách u Husáka v Leopoldove. Vtedy sa už priatelila s hercom Filčíkom a chcela sa dať s Husákom rozviesť. Keď ho však videla zúboženého, nemohla cez pery preniesť žiadosť o rozvod. Ďalšie roky ho navštevovala ako právoplatná manželka. Mali sme aj priateľov, ktorí sa stýkali s vysokými policajnými úradníkmi, bývalými partizánmi, ktorých si Bacílek ponechal. Od nich sme sa podozvedali o chystaných čistkách obchodníkov, zatýkaní bývalých členov vlády a pod. Takže o zákulisí diania sme boli informovaní pomerne dobre.

Po Stalinovej a Gottwaldovej smrti sa začalo postupne brieždiť aj nad hlavami pozatváraných buržoáznych nacionalistov. Pod tlakom týchto okolností vytvorili v Prahe ideologickú a historickú komisiu, ktorá na čele s M. Gosiorovským mala vyšetriť pravdu o procesoch 50. rokov. Po mesiacoch úmornej práce v Čechách v kaštieli Barnabitky účastníci spísali protokoly o tom, čo objavili. Tieto tajne, v strojopisných odpisoch, kolovali po exponovaných straníkoch. Jednu kópiu mi cez noc niekto z nich požičal. Všetky tie horory vypočúvania, ktoré praktizovali mučitelia skrížením fašistických a sovietských metód, si nepamätám. Utkvelo mi všakv pamäti, že ich nechávali celú
 
noc stáť v kobkách v šírke ľudského tela. Ráno ich namiesto raňajok poliali vlastnými exkrementmi. Husák sa nepodal, čo večer podpísal, ráno odvolal. Novomeského zlomili. O tých, čo na smiť odsúdili, sa nebudem rozpisovať, to je kapitola sama o sebe, spočívajúca na zlomení ľudského ducha a priznania toho, čo vyšetrovatelia vykonštruovali. Clementisova veta pod šibenicou: „Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte", je dokladom o zlomení individuality človeka a uvedomení si tejto tragédie. Postupne tých, čo prežili, podmienečne prepustili. Husák smel žiť v Bratislave, tam dostal miesto baliča, či skladníka v panskom exkluzívnom salóne pána Hantabala. Novomeského do Bratislavy nepustili. Mal zakázaný pobyt na Slovensku. Miesto kustóda mu poskytol Pamätník písomníctva na Strahove. Redaktori Tatranu, keď išli vybavovať do Prahy, ho v jeho samote navštevovali a občas načierno zviezli autom do Senice. Zdalo sa mi, že nadišla doba, aby som mu odovzdala pozdrav od jeho priateľa Slava Chrobáka, ktorým ma pred smrt'ou poveril. Mala som Novomestskému odovzdať odkaz, že jeho slovenskí kamaráti o jeho nevine nepochybovali. Keď som toto v malej miestnosti, plnej dymu a vône kávy, básnikovi povedala, zbadala som u neho slzy v očiach. Poznamenal, že keby takáto veta k nim do väzenia bola prenikla, ľahšie by boli psychické útrapy znášali. Ale ako bolo možné myšlienke preklenúť múry väznice? Na tento smutný rozhovor som sa nanovo rozpamätala, keď mal po rokoch Ivan súbornú výstavu v Pamätníku písomníctva na Strahove.

 
PÁDY A VZOSTUPY NAŠEJ PRÁCE

Krivolaký chodník a prekážkový beh nášho života bol často spojený so zamestnaním, ktoré sme nie našou vinou občas menili. Ako som už bola spomenula, Ivana po zákaze filmovania prijali na hruď
 
navrhli výlet do D. Kubína, aby si obnovil spomienky na toto miesto. Po cintoríne nasledovalo Hviezdoslavovo múzeum, Čaplovičova knižnica. Nakoniec nás Ivan zaviedol do „kúrie" básnika a dlhoročného pracovníka československého veľvyslanectva v Paríži Thea Florina. Keďže pôsobil za éry V. Clementisa prepustili ho a zaradili do výroby. Utiahol sa do rodného kubínskeho domu. Treba opísať tú rodičovskú „kúriu". Bol to vysokopodpivničený zrubový dom s troma priestormi. Z dvora sa schodíkmi vychádzalo na pavlač a odtiaľ do pitvora a velikánskej izby s oblôčikmi na tri strany. Takéto domy v menšom meradle obývali aj oravskí remeselníci v okolí. Okolo vybielených stien stáli lavice a pod nimi naukladané francúzske, nemecké a anglické žurnály a knihy o kultúre. Na tých bielučkých stenách viseli popri sebe desiatky našich a francúzskych avantgardných maliarov a grafikov. Ideológovia ministerstva zahraničia ho chceli ponížiť ale on vo svojom rodnom a historickom dome vytvoril priestor Európana.

Mňa však viac ako Štechove rozprávania zážitkov o poprevratovom Slovensku zaujímal jeho názor na staré slovenské výtvarne umenie. Pokladala som jeho mienku za smerodajnú, pretože podrobne poznal nemecké, francúzske a talianske umenie. Už pred prvou svetovou vojnou cestoval každoročne za svetovým umením. Jeho postrehy som vnímala všetkými zmyslami, keď sme sa v našom rozhe- ganom aute túlali po liptovskej a spišskej gotike. Najväčší zážitok som však mala z rozhovoru pána profesora s reštaurátormi bratmi Kotrbovcami, ktorí rozobrali a zreštaurovali levočský oltár. Mala som možnosť na vlastné uši počuť nad sochami a maľbami z prvej polovice 16. storočia postrehy jedných i druhých. Obe stránky vychádzali z mienky, že netreba diela existujúce na Slovensku len porovnávať s vrcholmi európskeho umenia, ale je nevyhnutné sledovať úlohu, ktorú zohrali v prostredí, pre ktoré boli vytvorené. Po dvadsiatich rokoch toto na základe umelecko-historického a kultúrneho rozboru dokázali Katarína Biathová a Ján Bakoš. Dosiaľ mi ani jedna publikácia o gotike a renesancii nevedela tak priblížiť dobu ako rozhovory s V. V. Štechom. Na pamiatku nášho stretnutia mi profesor venoval svoju staršiu prácu „Pod povrchem tvarú", v ktorej vysvetľuje, čo všetko sa pod povrchom formy skrýva a čo na základe dejín kultúry možno objaviť. Stalo sa to krédom mojej ďalšej práce.

Ivanovo pôsobenie v Tvare nám umožnilo hlbšie nazrieť do problematiky, ktorá po roku 1948 obostrela umenie v zlom i dobrom. Začiatkom 50. rokov totiž prebiehala ideová očista umeleckých zväzov. Podľa počutia medzi spisovateľmi pôsobila jedna pražská ide- ologička. V hlavnom zjazdovom referáte označila všetko, čo nebolo rýdze realistické a proletárske, za úchylku. Čistí vari vyšli len F. Kráľ a M. Kukučín. Smreka, Lukáča, Chrobáka a všetkých nadrealistov označila za buržoázny prežitok. Už sa presne nepamätám, kto saakým spôsobom z tohoto osočenia očistil, pravdepodobne sa časť odmlčala. Viem však, ako to bolo v zväze výtvarníkov. Na zjazd prišiel z Prahy súdruh Tilkovský už s napísaným úvodným referátom. Neviem, akým spôsobom spadol do tejto slučky, lebo bol šikovný a za vojny vydával a redigoval viaceré monografie slovenského umenia. Vedenie zväzu výtvarníkov poučené výsledkami zjazdu spisovateľov, si dalo pripravený referát predložiť. Na čele so Štefi Bednárom výbor cez noc Tilkovského referát prepracoval. Zistili, že zo zväzu majú byť vylúčení, alebo pokarhaní všetci modernisti odchovaní Parížom. Invektívy zmiernili, pokiaľ sa dalo a pokiaľ im to stranícka disciplína dovoľovala. Aj keď referát prudko modernu neatakoval, predsa v ďalších rokoch modernisti nemali na ružiach ustlané. Na nákup obrazov pre Dielo, ktoré malo privilégium predávať obrazy, sochy a grafiky, bola nominovaná komisia, ktorá diela proskribovaných neprijímala. Prvý z boja odišiel Ľ. Fulla a utiahol sa do svojho ateliéru. J. Mudroch od zlosti a zúfalosti strieľal do stien ateliéru. Nevan psychicky ochorel. V. Chmel spáchal samovraždu. Ostatní sa postupne požiadavkám doby podriaďovali a maľovali fabriky, družstevníkov alebo na objednávky sochy povstalcov. Molo Bazovský najprv v Martine, potom v Černiciach maľoval po svojom, aj keď ho jeho bývalý priateľ zradil a denuncioval. Menšie obrázky potajomky za nízku cenu predával známym. Týmto spôsobom sa pomerne veľa jeho malieb dostalo medzi verejnosť. Veľké odpustky sa konali v polovici šesťdesiatych rokov, keď mu udelili národnú cenu, ktorú urazený minulosťou nechcel prijať.

Treba povedať, že kriesenie moderného umenia súvisí s činnosťou Slovenskej národnej galérie a láskou riaditeľa K. Vaculíka k tomuto výtvarnému obdobiu. Neskôr za normalizácie mu to všetko spočítali. Prispeli však aj podaktorí „verní", ktorí chodili žalovať, že galéria neplní úlohy socialistickej ustanovizne. V expozícii 20. storočia rátali, koľko diel má ktorý výtvarník vystavených. Mierou bol počet ich vlastných vystavených obrazov a sôch.

Negatívne svetlo vrhá na Fond výtvarných umelcov a na ideológov správanie sa voči Štefi Bednárovi za normalizácie. Jeho život bol zviazaný so stranou. Za povstania poslal svoje dve malé deti vojenským lietadlom do Moskvy. Po oslobodení začal po nich pátrať. Keď nepomohlo vyslanectvo a Červený kríž, vybral sa hľadať sám. Po urputnom cestovaní krížom-krážom po matičke Rusi, ich našiel v zúboženom stave, v jednom domove chlapca, v druhom dievča. Pochopiteľne, že ho nepoznali a aj rodnú reč už boli zabudli. Z chlapca vyrástol známy spisovateľ a novinár Vlado Bednár, ktorý tragicky zahynul v 60. rokoch pádom do stavebného výkopu. Tento smutný a obetavý človek údajne v čase buržoázneho nacionalizmu nakreslil jednu či dve karikatúry Flusáka. Za toto ho v čase normalizácie stretla ukrutná pomsta.
 
Odobrali mu penziu a vyhodili ho z fondu. Urazený sa utiahol na myjavské kopanice do rodičovského domu. Tam mu vypli elektrinu, lebo nemal čím platiť. Biedne sa živil, svietil sviečkami. Jedného dňa ho našli mŕtveho v izbe, ktorá bola väčšmi kolibou ako bytom akademického maliara, zakladateľa výtvarných sociálnych ustanovizní.

Keď u nás dačo prosperuje, príde reorganizácia. Či príčinou zmien bola ekonomika, či sa hádam výtvarníkom videlo, že Tvar odčerpáva publikačné možnosti a financie určené výtvarníkom, k reorganizácii prosperujúceho podniku došlo. Redakciu výtvarných publikácií aj s niektorými redaktormi pričlenili k Slovenskému vydavateľstvu krásnej literatúry, ktorému vládol veľkorysý básnik Andrej Plávka. Po ňom žezlo vedenia prevzal prekladateľ a rusista Ján Ferenčík. Veľkorysý koncept, uplatňovaný pri vydávaní poézie, románovej spisby a teoretických prác, sa prejavil aj v raste výtvarnej redakcie. Postupne táto redakcia priberala nových redaktorov a pracovala i s externistami. Koncepcia vydavateľstva spočívala v myšlienke slovenskej verejnosti sprístupniť fond európskej klasiky a moderny (pokiaľ to ideológia dovoľovala), ako aj prezentovať v novej podobe slovenskú starú i novú tvorbu. Vydavateľstvo vo všetkých redakciách dbalo na kultúrnosť slovenčiny (nie na purizmus, ale na vytríbenosť). Ilustrácie zadávali popredným starým i mladým výtvarníkom. Vo výtvarnej redakcii pod šéfovaním L. Saučina a I. Kovačeviča vznikli desiatky ba stovky populárnych i reprezentačných publikácií o slovenskej výtvarnej kultúre a európskom umení. Knižná úprava a perfektnosť tlače rástli aj v súvislosti so spoluprácou s poprednými slovenskými tlačiarňami a s Ar- tiou, pražským zariadením pre vývoz umenia. Úroveň TATRANU, ako v priebehu času vydavateľstvo premenovali, súvisela aj s pôsobením umeleckej a vedeckej rady, v ktorej okrem nutných straníckych ideológov boli poprední literárni vedci a spisovatelia. Títo vedeli kultúrnym spôsobom obhájiť háklivé domáce i zahraničné tituly.

V dobe začínajúcej normalizácie však mala ideológia aj trhliny. Uvediem jeden z mnohých príkladov. Pred expedovaním stálo Paster- nakovo dielo „Doktor Živago", ktorý vyšiel v redakcii rusistiky Sone Čechovej. Nad ňou, ako i jej manželom E. Frišom, sa už vtedy zhromažďovali mraky. Vedenie vydavateľstva sa dozvedelo o hrozbe, ktorá sa vznáša nad redaktorkou i dielom. Preto s dobrovoľníkmi zorganizovalo brigádu, ktorá cez noc výtlačky pobalila a expedovala do mimobratislavských kníhkupectiev. Ráno komisia, ktorá prišla so zákazom diela, už nemala čo zakazovať. Redaktorke sa to však nepre- pieklo. Spolu s jej názormi to. spôsobilo, že musela z redakcie odísť Napriek rečovým znalostiam ju po rozličných peripetiách prijali len ako dokumentaristku do onkologickej nemocnice. Tu dve desaťročia prekladala lekárom odbornú literatúru a upravovala referáty doktorov pre zahraničné kongresy.
 
Našli by sa i ďalšie komické i smutné príhody z redakcií, v ktorých Ivan pôsobil. Ale pretože bol mlčanlivý a diskrétny, nie všetko som sa dozvedela, preto prejdem k zážitkom z mojich pracovísk.
Po roku 1945 sa začal na Slovensku kultúrny a vedecký život sľubne rozvíjať. Laco Novomeský inicioval vedcov a umelcov, aby vytvorili Vedeckú a umeleckú radu, ktorá by zabezpečila nadväznosť na predvojnové moderné myslenie a umenie. Viedlo ju 24 umelcov a práve toľko vedeckých pracovníkov na čele s prof. Jurajom Hroncom. Táto ustanovizeň zabezpečila zostavenie Registra tvorivých pracovníkov a vydávanie dvojtýždenníka Kultúrny život. V tom čase sa položili aj základy pre vznik radu celoslovenských inštitúcií: Slovenskej národnej galérie, Slovenskej filharmónie. Vysokej školy výtvarného umenia, SĽUKu a pod. Je pozoruhodné, že tieto inštitúcie ďalej pretrvali aj po odvolaní povereníka školstva Laca Novomeského. O ich ďalší rozvoj sa postarali tí, čo ostali (napr. R. Mrlian, O. Pavlík a pod.). Na zjazde v Banskej Bystrici Laco Novomeský vyhlásil, že všetky sily treba zjednotiť a dať do služieb budovania vlasti. A naozaj na prvé semináre a zjazdy prišli všetci a diskutovalo sa z rôznych pohľadov, aj z avantgardných, aj historicko-evolučných. V Martine na zasadaní odborov MS sa zišla plejáda ľudí, od starého pána Ormisa až po literárneho vedca a štrukturalistu Viktora Kochola, prof. A. Mráza a nadrealistov. V Bratislave i na vidieku sa hrali domáce i západné hry, na výstavách sa zúčastňovali umelci rôzneho zamerania. Samozrejme, že došlo aj k prudkým diskusiám, ktoré sa však pri víne urovnali. Takto prešli dva roky. Ale už v roku 1948 komunistickí politici vytipovali umelcov a vedcov, ktorí v rámci svojich pracovísk a zväzov mali postupne rozleptávať súdržnosť. Dialo sa to najprv nebadane, na stránkach Pravdy a Kultúrneho života občas napadali niektorých ľudí. Ale už aj v národopisných výskumoch bolo badať nový vietor. Napríklad A. Melicherčík odomňa žiadal, aby som na súdobých tkaninách východného Slovenska potvrdila progresívnosť realistického ornamentu. Ukázalo sa však, že je to nonsens, pretože nové textílie popierajú zákonitosť účelovej krásy.

Mne sa v tom čase podarilo obhájiť doktorskú prácu „cum sumae laudae". Keď mi to prof. I. Hrušovský oznamoval, podotkol, že toto ohodnotenie bude mať po celý život dosah na moje prednostné umiestnenie. Ako to dopadlo, možno poznať z ďalších mojich osudov.

Vo vede sa povojnové roky prejavili spoluprácou nových akademických ústavov s matičnými odbormi, fakultou a múzeami. Nesúhlas s niektorými tézami Melicherčíkovej „Teórie národopisu”, ktorá vyšla roku 1946 v Tranosciu, sa prejavil len v recenziách. Ale ľudská zloba, driemajúca pod povrchom týchto posudkov, sa prejavila po rokoch v nenávisti a perzekúcii autora. Potichu prebiehal rast  ústavov v Slovenskej akadémie vied a umení a postupný presun vedeckých pracovníkov z Matice slovenskej do Bratislavy. Dialo sa pod zorným uhlom posilnenia modernej vedy na fakulte a v akadémii. Vtedy ešte nikto netušil, že to postupne vyústi do ideovej perzekúcie MS a postupnej likvidácie tamojších pracovníkov. V národopise sa spolupráca akadémie prejavila na výskumoch, na ktoré sa prizývali pracovníci MS ako aj múzeí. Výskum prebiehal vtedy v Európe zaužívanou metódou, v ktorej sa dôraz kládol na záznam písomný, fotografický a zvukový. Prvý takýto výskum s prevahou sociologických aspektov osnoval A. Hirner spolu s A. Melicherčíkom na slovensko- -madárskom pomedzí. Ďalší, už v lone akadémie, sa konal v dedinách, určených na vystáhovanie v dôsledku zriadenia vojenského výcvikového tábora a strelnice Oremov Laz (Lešť, Turie Pole). V tom istom roku sme ešte odišli na východné Slovensko do obcí, ktorými prešiel front a boli v dvojročnici rekonštruované. Cieľom týchto výskumov bolo zdokumentovať odchádzajúce tradičné kultúrne prostredie a naznačiť zmeny, ktoré postupne po roku 1945 nastávali. Spoločným nedostatkom týchto veľkolepo koncipovaných výskumov bolo, že sa výsledky nevyhodnotili a nepublikovali. S odstupom času sa mi vidí, že táto nehotovosť súvisela s narastajúcimi postulátmi ideológie vidieť progres v revolučnosti, v robotníckej kultúre a v presadzovaní sovietskych vzorov.
Všetko toto hľadanie zavŕšil hon na bosorky v podobe buržoázneho nacionalizmu. Padla mu za obeť aj akadémia, ktorej predsedom bol L. Novomeský. Z fakulty prepustili so stratou dôvery historika Daniela Rapanta, ideologicky sa vyrútili proti hudobnému vedcovi Konštantínovi Hudecovi. V akadémii dali desiatich vedeckých pracovníkov do výroby (medzi tými desiatimi som bola aj ja) a ďalších preradili z výskumu za prekladateľov a redaktorov.

S vyhostením z akadémie bola spojená aj strata bytu a vysťahovanie z Bratislavy. V akcii „B" ma vykázali aj s rodinou do Krahúľ, bývalej nemeckej dediny. Chceli mi nahovoriť, že tam idem do poschodového domu. Ušla im maličkosť, nevedeli, že kremnické domy nie sú poschodové, ale druhé podlažie tvorí zrubový senník. Vtedy už boli mnohí intelektuáli, hoci aj straníci, pohoršení. Lebo medzi postihnutými boli viacerí slovenskí umelci a vedci, napr. aj árch. Emil Belluš. Svoj odpor nemohli však iným spôsobom dať najavo, ako tým, že nám pomáhali. So mnou sa prof. Ján Želibský vybral do Prahy na ÚV. Jeden z tajomníkov bol jeho spolubojovník z protektorátu. Doslova sme sa prebíjali na štvrté poschodie bývalej Komerčnej banky, samozrejme pod dozorom bajonetov a stráže. Doviedli nás do obrovskej, drevom vykladanej sály (iste úradovne daktorého bývalého riaditeľa banky). Za vrchom stalinského dlhého stola sedel tajomník kultúry. Objednal si z lahôdkárstva od Lipperta obed a začal výsluch,  čo chceme a prečo. Želibský rozprával o bratislavských pomeroch a ja som dopĺňala konkrétnosti. Tajomník prestal jesť a povedal: „Súdruhovia, vy asi neviete, v noci zomrel súdruh Stalin." Nevedeli sme, či máme plakať, či smútiť alebo odísť. On však pokračoval: „Všetko sa zmení aj na Slovensku, prídu nové kádre. Choďte pokojne domov." Tak vidíte tú absurditu, Stalinova smrť mi zachránila byt. Asi po mesiaci zazvonil neznámy pán, legitimoval sa ako pracovník vnútra a po francúzsky mi oznámil, že môžem v Bratislave ďalej ostať. Na dotaz, prečo mi to hovorí v cudzej reči, odvetil: Vraj preto aby som videla, že aj oni sú inteligenti, lebo sme sa vraj sťažovali, že je inteligencia perzekvovaná. Chodil po byte a vidiac sošky svätých (odliatky gotických búst) nám začal nadávať, že čo je to za inteligencia, keď má svätých v byte. Medzitým si však na môj byt podal žiadosť jeden z akademických kolegov. To sa potom muselo vybavovať cez predsedu. A tak sme ostali nielen v Bratislave, ale aj v akadémii.

Deštrukcia vedy sa prejavila nielen perzekúciou osôb, ale aj podviazaním jej výskumnej činnosti. Prestavba po sovietskom vzore sa mala uskutočniť pomocou prekladov sovietskych vedcov, kydala sa hana na západnú vedu i na moderné postupy u nás aplikované v 30. a 40. rokoch. Medzi zavrhovanými postupmi bol pozitivizmus, evolucionizmus, teória kultúrnych okruhov, funkcionalizmus a štrukturalizmus. Tí, ktorí pracovali týmito metódami, boli nútení na verejnej schôdzke sa ich zriecť. Nepríjemné bolo aj to, že hlavným ideológom národopisu v Čechách i na Slovensku sa stal pražský kolega Otakar Nahodil, ktorý štúdium zavŕšil v Sovietskom zväze. Keď prišiel, všetko, čo tu našiel, hlava-nehlava označoval za reakčné. Život tak chcel, že pre nejaký finančný delikt ušiel do Nemecka. V dobách normalizácie tam vyhlásil, že bol v republike ideologicky prenasledovaný.

Prvé záblesky uvoľnenia nastali po smrti Stalinovej a Gottwaldovej. Akademické ústavy sa začali rozširovať. Zásluhou A. Pavlíka a J. Mjar- tana sa našlo miesto aj pre mňa v Národopisnom ústave. Oprášili sme staronový Chotkov evolučný historizmus a začalo sa obdobie materiálových štúdií a publikácií. Ale absurdnosť doby a strach boli ešte hlboko zakorenené v dušiach ľudí. Už prv som bola napísala materiálovú štúdiu o textile a textíliách v Novohrade. Pretože materiál bol z lokalít, ktoré sa stali vojenským výcvikovým táborom Oremov Laz, redakcia časopisu Slovenský národopis poslala príspevok na schválenie na ideové oddelenie Ministerstva obrany do Prahy. Po roku či po dvoch prišla odpoveď, že im kauza nepatrí. Naši sa potom osmelili štúdiu uverejniť. Postupne, podľa sovietskeho vzoru, sme si vypracovali nasledovný spôsob písania odborných príspevkov: na úvod a záver sme uvádzali marxistické zaklínadlá a uprostred bol historicko- evolučný rozbor.
Druhý tragikomický prípad sa týka literárnej vedy: v Moskve vtedy vyšla zdrvujúca kritika španielskych interbrigadistov a v súvislosti s tým aj románov E. Hemingwaya. Vzápätí na to sa ozval z Prahy L. Štoll, riaditeľ literárnovedného ústavu ČSAV a pod čiernu zem zvozil tohoto obľúbeného autora. U nás podobné kritiky nedali na seba dlho čakať. Kamarátske rozhovory s mojimi fakultnými spolužiakmi ukázali, že aj oni sú tej istej mienky. Ale čo čert nechcel, vari po mesiaci či dvoch v Moskve Hemingwaya očistili a naši literárni vedci na čele so Štollom sa škrabali za uchom.

Do roku 1958 sa vývin v ústave uberal pomerne pokojne. Prijímali sme zahraničných hostí predovšetkým z východného bloku. Medzi inými k nám zavítal aj sovietsky vedec, odborník na etnické procesy, prof. P. I. Kušner. Elegantného staršieho pána s bielym šálom okolo krku a borsalinom na hlave zaviezli autom na severovýchodné Slovensko. Tam totiž rusisti z Prahy zapisovali texty vyrozprávané miestnymi ľuďmi v šarištine alebo jej blízkej rusnáčtine azbukou. Vyhlásili, že ide o ukrajinské obyvateľstvo. Politici na seba nedali dlho čakať Do 300 000 Rusnákov, čo v tomto regióne označovalo nielen Rusínov, ale aj slovenské obyvateľstvo gréckokatolíckeho vyznania, vyhlásili za Ukrajincov. Dostali školy, počínajúc škôlkami cez gymnázium, po katedru v Prešove. Pochopiteľne, že obyvateľstvo, najmä deti, v škole reči nerozumeli. Profesor Kušner prešiel s naším riaditeľom viaceré dediny a na základe rozhovorov s občanmi vyniesol nasledovný ortieľ: Tamojšie obyvateľstvo nie je ukrajinské, ale sú to potomkovia starších Rusínov, Lemkov a Bojkov, ktorí ešte neutvorili národnosť. Mienka sovietskeho odborníka však napodiv ostala nepovšimnutá. Obyvateľstvo problém riešilo tak, že deti posielali do slovenských škôl, takže pri poslednom sčítaní obyvateľstva za bývalého režimu Rusínov spolu s tými, ktorí sa hlásili za Ukrajincov, bolo vari len do 30 000. Až po roku 1989 sa podaktorí pri sčítaní prihlásili za Rusínov, zostavili pre nich gramatiku, vydávajú knihy a vysielajú relácie v rusínskom jazyku.
Ako príklad rozpínavosti a ideologickej povýšenosti podaktorých ústavov v tom čase uvediem dva príklady. Historický ústav SAV mal zásluhy o výskum stredovekých miest a remesiel v nich, ako i vo vyhľadávaní dokladov o osídlení jednotlivých regiónov Slovenska. Mal však aj na svedomí kritiku Štefánika, prehlásiac ho za špióna nasadeného proti Rusom. Jednotliví pracovníci tohoto ústavu si osobovali právo kritizovať ostatné spoločenskovedné ústavy. Nám vytýkali, že nepracujeme dostatočne historicky, lebo namiesto archívov a listín používame ústne informácie. Pozabudli, že etnografia pracuje s človekom a rozhovor považuje za hlavný spôsob získavania dokladov. Neskôr aj oni získavali informácie najmä od účastníkov povstania aj ústnym rozhovorom. Druhá invektíva prišla z pražského Ústavu pre folkloristiku a etnografiu ČSAV. Vytýkali nám, že skresľujeme historizmus funkcionalizmom. Všetky tieto kritiky slúžili na spochybňovanie existencie Národopisného ústavu v SAV.

V tom čase vypukla aj aféra „presila folklóru", ktorú na stránkach Kultúrneho života nastolil Vladimír Mináč. Pravdu mal v tom, že Jánošíkov na syre, zápalkách bolo už priveľa. Kultúrne programy sa neobišli bez zbojníckej družiny alebo karičiek. Folklórom sa začali plátať diery v kultúre (a vlastne to neprestalo dodnes). Národopisci sa snažili na Mináčove invektívy reagovať. Ale zdá sa, že v porovnaní so slovným majstrovstvom Mináčovým boli príliš suchopárne odbornícki. Reakcia na diskusiu na seba nedala dlho čakať. Štátne orgány začali krátiť rozpočty inštitúcií, zaoberajúcimi sa ľudovou kultúrou a navrhovali fúzie jednotlivých ústavov, najmä múzeí s akademickým pracoviskom. Vydavateľstvá škrtali tituly prác pojednávajúce o ľudovej kultúre, ale propagačné gýče sa naďalej opierali o folklór. Chybou bolo, že V. Mináč, ani odborníci nevysvetlili, že folklór nie je zábava, ale historický a umelecký odkaz, ktorý treba analyzovať a poznať. Tak to urobili severské národy, kde popri Griegovi, Sibeliovi a modernej architektúre národ pozná a ctí si aj ľudovú kultúru.
Ale ani v tomto období čert nespal. Karol Bacílek v roku 1958 vymyslel honbu na „biele golieriky". Ľudí, čo nosili biele košele a kravaty, obviňoval z buržoázneho myslenia. Pochopiteľne, že to nanovo padlo na našu rodinu, každému z nás podľa „zásluhy". Pražská historička umenia Dobroslava Menclová napísala prácu o Spišskom hrade. Uviedla v nej medziiným, že niektoré kostoly vyplienili husiti a pritom sa odvolala na cirkevného historika J. Špirku. Jeden historik nemal nič lepšie na práci, ako upovedomiť ústredné orgány na znehodnocovanie revolučného odkazu husitských tradícií. Chcel sa pomstiť svojmu kolegovi, posudzovateľovi práce. Zatiahol však do sporu aj môjho muža Ivana, redaktora v Tatrane, kde publikácia vyšla. Prácu poslali na posúdenie do Prahy, kde českí historici poukázali na skutočnosť, že aj v Čechách mala časť kostolov podobný osud. Ideová komisia v Bratislave to však nebrala do úvahy. Starý káder Kovačevič bol v súvislosti s dlhoročnou redaktorskou prácou natoľko vinný, že mu zakázali akékoľvek pôsobenie v Bratislave. Odišiel do Piešťan, kde sa horko- ťažko zamestnal v kúpeľnom časopise, čo však taktiež musel schvaľovať ideologický výbor v Trnave. Kauzu Menclová pripojili na odstrašenie k môjmu kádrovému materiálu, ktorý sa vzhľadom na môj buržoázny pôvod a skutočnosť, že Žingor údajne prespal v strýkovej chate, zdal natoľko závadný že ma vykázali z akadémie. Tentoraz som však neputovala do výroby, ale dobrá duša, riaditeľ pamiatkového ústavu ing. Ján Hraško, po dohode s riaditeľkou B. Filovou, ma prevzal do Slovenského ústavu ochrany pamiatok a prírody ako dokumentaristku. Tam som prežila ďalšie roky intenzívneho doučovania sa o kultúre Slovenska a strednej Európy. Jedným zdrojom  poučenia boli doklady z každej obce Slovenska, ktoré mi ako vedúcej dokumentácie prešli cez ruky, a to písomné, fotografické i pláno- grafické. Ďalšie školenie korenilo v diskusiách so staršími i celkom mladými odborníkmi. Boli tam odložené podobné kádre ako ja, napr. historik Vendelín Jankovič, bývalý Rapantov asistent. Zavreli ho, pretože neudal útek svojho brata za hranice. Ako postihnutého ho práve pre jeho obrovské historické znalosti prichýlili do pamiatkového ústavu. Ďalším stroskotancom bola kunsthistorička doktorka Alžbeta Gunherová-Mayerová, ktorú pre nemecký pôvod vyhodili z fakulty. Mimochodom, pochádzala z rodiny cukrára Mayera, ktorého miestnosti na Hlavnom námestí dodnes hlásajú slávu bratislavského cukrárstva. Do nášho debatného kruhu patril aj architekt Martin Kusý st„ ktorý sa sem dostal pravdepodobne preto, že nebol dosť socialistický. Osadenstvo doplňovala plejáda mladých umeleckých historikov a architektov, ktorí poznali každú piaď Slovenska. Tam medzi nimi všetkými som absolvovala svoju druhú univerzitu, týkajúcu sa tisícročného vývinu kultúry Slovenska a strednej Európy. Dnes sa v duchu smejem, že vtedajší mocipáni chceli degradovaním ponížiť odborníkov, nevdojak im umožnili na málo lukratívnych miestach sa vzdelávať a odhaľovať spletitosť dejín Slovenska.

Povzbudzovaná prostredím, v ktorom som pracovala, ako aj manželom, dala som sa nahovoriť na napísanie kandidátskej práce. Po druhej svetovej vojne etnokartografickú metódu V 60. rokoch v Prahe i u nás začalo svitať na lepšie časy. Medzi inými akciami, ktoré o tom svedčia, spomeniem jednu, na ktorej som bola prítomná. Literárnovedná spoločnosť pod záštitou Alexandra Matušku usporiadala v Smoleniciach veľkú konferenciu, na ktorej sa zúčastnili všetci bývalí avangardisti vedy a umenia. Referáty mali poukázať na historický význam štrukturalizmu, nadrealizmu a vôbec vedy a umenia pred rokom 1948. Postupne sa za pultom vystriedali jednotliví koryfeji, ktorí so smútkom v reči hovorili o tom, prečo určité invektívy proti avantgarde popísali a kto ich k tomu nútil. Takto sa pred všetkými kajal  aj Mikuláš Bakoš za svoju prácu Stalin a literatúra. Po dvoch či troch dňoch sa z letargie prebral Laco Novomeský, ktorý už vtedy pracoval v Pamätníku písomníctva v Prahe. Za rečníckym pultom začal takto: Moji milí, my sme ako tí študenti, čo mali plné vrece sliviek. Keď sa nabažili a zistili, že slivky sa počínajú kaziť, vysypali ich do priekopy a pokropili vlastnou šťavou. Cestou zistili, že sú hladní, tak sa vrátili. Povyberali súce slivky a pojedli. Skončil s tým, že aj my na tejto schôdzke robíme to isté. Samozrejme, že obdržal veľký aplauz.

Okrem jazykovedného ústavu sa v ostatných akademických ústavoch staronové metódy presadzovali veľmi pomaly. Každý sa bál vstúpiť na platformu avantgardy, pretože bola ešte ideológiou ta- buizovaná. Keď si profesor A. Melicherčík prečítal moju prácu, našiel tam pasáže, inšpirované funkčným štrukturalizmom. Práca sa mu pozdávala. Čo však osud nechcel, v noci pred obhajobou na výskume na Orave zomrel.

V    tomto čase sa aj okolo Ivanovej práce začalo brieždiť Dovolili mu nastúpiť na miesto knižného grafika v Revue svetovej literatúry. Redakciu viedol literárny vedec širokého rozhľadu Fedor Ballo. Ivan v kruhu vzdelaných a liberálnych kolegov duševne pookrial a našiel náhradu za samotu piešťanského pobytu. Postupne prešiel na knižnú grafiku, v ktorej uplatnil svoje dlhoročné polygrafické skúsenosti. Venoval sa bibliofíliám, za ktoré mu udelili mnohé československé i medzinárodné ocenenia. Po penzionovaní sa venoval výlučne tvorivej knižnej grafike. Zúčastňoval sa rôznych knižných a polygrafických podujatí v Nemecku, Švajčiarsku, Taliansku, Poľsku, ZSSR. Z veľtrhov a medzinárodných súťaží si prinášal nielen uznania a ceny, ale aj moderné náhľady na dizajn knihy a jej polygrafické spracovanie. Všetko toto bolo po rokoch útrap a ponižovania preňho zadosťučinením. Prejavilo sa to aj v upokojení nášho rodinného života.

V    pamiatkovom ústave som zostala do roku 1968. Vtedy už bola natoľko uvoľnená situácia, že riaditeľka B. Filová a stranícka skupina na ústrednom výbore presadili môj návrat. Musím však podotknúť že v dobe normalizácie sa tajil rok môjho nástupu a udával sa o rok prv či o rok neskoršie, len preboha, aby som sa nedostala do podozrenia s reformizmom. Aj môj pôvod v kádrových spisoch premenili z buržoázneho naživnostnícky. A aj týmito malými opravami môjho profilu sa podarilo v dobách normalizácie na mňa neupozorniť

Takto som sa po tretí raz dostala do akadémie. V ústave som našla všetkých tých, ktorí tam pracovali v čase, keď som bola nútená odísť, ako aj niekoľko progresívnych mladých ľudí. Mala som pred nimi všetkými tú výhodu, že som poznala kultúrno-historické doklady z celého Slovenska a vedela som, ako vôbec staršia generácia, v cudzích rečiach sledovať vedecké novinky, ktorými ma kde-tu zásobovali moji západní priatelia. Pretože v ústave sa už dlho odhodlávali vytvoriť etnografický atlas a ja som túto metódu použila v kandidátskej práci, úlohu vypracovať projekt zverili mne. Nevedela som, do čoho idem. Bola som však rada, že nanovo pôsobím v akadémii. Pri zostavení projektu som použila nielen skúsenosti zahraničných kolegov, ale aj mienku starších kolegov a spolupracovala som s nimi. V roku 1968 - 1969 sa pre spoluprácu odborníkov pracujúcich vo všetkých možných ústavoch Slovenska vytvorili priaznivé podmienky. Aj na dedinách nám pri práci poskytovali všestrannú pomoc a ochotu. Iste k tomu pomohlo aj to, že v roku 1968 V. Nosáľová a M. Leščák vypracovali stanový svojpomocného združenia etnografov a folkloristov, ktoré väčšina účastníkov na konferencii v Smoleniciach na jeseň roku 1968 prijala. Ale jeden známy výtečník, známy ako donášač, napísal do Moskvy na náš sesterský akademický ústav list, že slovenskí národopisci sú proti okupácii vojskami varšavského paktu. Našťastie riaditeľ tohoto ústavu list založil a príležitostne ho našej riaditeľke ukázal. Tak sme sa ako celok nedostali do normalizačného procesu akademických ústavov.

Napriek tomu, že začali účinkovať ideologické tlaky, Predsedníctvo akadémie si uvedomilo, že zabezpečením troch atlasových prác: geografického, dialektologického a etnografického atlasu sa kladú základy pre celoúzemné poznanie určujúcich prírodných a kultúrnych javov Slovenska. Hoci som bola poznačená pôvodom, akadémia mi umožňovala navštíviť väčšinu európskych atlasových centier a poznať zahraničné metódy etnokartografických prác. Občas ako ďalší odborník išiel aj taký, o ktorom sme vedeli, že je dôverníkom polície. Boli sme informovaní aj o zahraničných odborníkoch - donášačoch, ako aj o tých našich emigrantoch, ktorí o nás našej polícii podávali správy. Bolo iróniou, keď títo „odborníci" nevedeli poriadne potrebnú reč a na veľkých letiskách a v cudzích mestách sa nás kŕčovite držali, aby sa nestratili.

Na základe zahraničných skúseností, finančných možností a kultúrnych potrieb sme začali so spolupracovníkmi realizovať náš projekt. Tým, že sme mali styk s európskymi centrami, sme sa dostali do európskeho vedeckého povedomia. Zo zahraničia nás pozývali na rozličné podujatia. Najkrajšia však bola spolupráca s našimi ľuďmi v teréne a s väčšinou výskumných akademických ústavov: geografickým, jazykovedným, literárnovedným. Bolo ohromujúce, ako sa za normalizácie vedeli dať ľudia do kopy a ako vedenie určitých ústavov spolupráci prialo. Aj v bratislavskej kartografii sa odborní pracovníci, aj kresliči a tlačiari, nadchli touto spoluprácou. Zásluhou nich Slovenský etnografický atlas dostal kvalitnú vizuálno-grafickú podobu. Len žiaľbohu túto zabehanú a vysoko odbornú kartografickú ustanovizeň po roku 1989 reorganizáciami zrušili.

Pri práci na atlase som strávila dvadsať rokov. Popri tom som sa snažila nájsť oddych v čiastkových individuálnych prácach, vyberaných  podľa nezáujmu druhých.'V tom čase v spolupráci s manželom vyšli moje publikácie o ľudových plastikách, o knižnom drevoreze v ľudovej kultúre, o zmenách ľudového vkusu a pod. Sústreďovala som aj obrazový materiál o tisícročnom vývine a charaktere kultúry na Slovensku. Zlomok tejto práce vyšiel pod titulom „Človek tvorca", venovanej práci človeka. V súvislosti s týmito publikáciami, ako aj na základe môjho vystupovania na medzinárodných sympóziách, mi roku 1982 udelili medzinárodnú Herderovu cenu. Nadáciu zriadil nemecký lodiar pán Tôpfer, ktorého Hitler zavrel v dôsledku jeho medzinárodnej orientácie. V koncentráku si sľúbil, že ak prežije, úroky zo svojho podnikania použije na podporovanie medzinárodných vedeckých a umeleckých vzťahov západnej a východnej Európy. Ocenením som bola dojatá aj preto, že mi cenu vo Viedni odovzdávali v aule univerzity, kde pred skoro sto rokmi promoval môj starý otec. Odovzdávanie bolo slávnostné, za prítomnosti prezidenta Kirch- schlegera a kardinála Kôniga, ktorí nám všetkým osobne gratulovali. Zavŕšením bol banket v hoteli Imperiál, v sále posvätenej viacerými európskymi prominentmi. Opakom tejto noblesy boli zážitky s kultúrnym pridelencom nášho vyslanectva, ktorý nás jeden večer pozval na drink do haly hotela, v ktorom sme bývali. Keď prišlo na platenie, vyhlásil, že si zabudol peňaženku. Keď som cech chcela ja zaplatiť, čašníčka povedala, že účet vyrovnal pán od susedného stola, vraj obchodný atašé nášho vyslanectva. Druhá blamáž vypukla, keď nás tento istý „kulturák" pozval na vyslanectvo. Po dlhom čakaní prikvitol s tým, že nám okrem sódy nemôže nič ponúknuť, lebo je po úradnom čase a kávu nemá kto navariť. Je otrasné, ako nás naši emisári v zahraničí reprezentovali a ktovie, či je to dnes lepšie.

Na atlase robilo na celom Slovensku asi 170 ľudí. Aj keď v akadémii boli vytvorené možnosti všestrannej spolupráce a boli poskytované financie a administratívna pomoc, predsa váha zodpovednosti spočívala na interných ústavných pracovníkoch a na mne. Ústavný atlasový tím bol zostavený väčšinou z mladých ľudí, ktorí prichádzali z fakulty. V prvých rokoch zaškolenia sa učili všetkému, počínajúc zostavením bibliografie, čerpaniu z cudzích vzorov až po koncipovanie. Smiali sa, že atlasové oddelenie im poskytuje ďalšie školenie. Dnes ich je väčšina zamestnaná v ústave a patria medzi základné vedecké kádre ústavu.
V dobe normalizácie tiež čert nespal. V druhej polovici sedemdesiatych rokov nás bolo v ústave zo desať určených na odstrel. Ja ako prestarnutá, súca do penzie, som taktiež do toho spadala. Jeden kolega, ktorý mal prsty v prvom i druhom kádrovaní i v žalovaní do Moskvy, bol ochotný zaujať moje miesto a zliznúť záverečnú smotánku. Ostatní deviati nemali na svedomí žiadne priestupky, jeden mal však otca farára, druhý sestru v zahraničí, tretieho nevlastný brat sa pohyboval po Nemecku a pod. Riaditeľka a stranícky výbor nás nakoniec všetkých, okrem jedného, zachránil. Svetozár Švehlák bol tým jediným človekom, ktorý na straníckej previerke nesúhlasil s okupáciou. Postupne prešiel do Matice slovenskej. A bol medzi prvými, ktorého Jozef Markuš vyhodil. Za mňa sa okrem našich postavili aj dvaja akademici, Ján Dekan a Rudo Mrlian. Na narodeninách Jána Dekana, my, čo sme boli biľagovaní, vrátane Petra Karvaša, sme popíjali víno v malej pracovni oddelene od panstva. Keď sme boli s Karvašom v najlepšom rozhovore, prišiel mi niekto oznámiť, že ma chce poznať sám veľký stranícky tajomník Gejza Šlapka. Nohy sa mi roztriasli a keď som sa k nemu zelená ako voš dostavila, opýtal sa ma, čo vlastne robím a veľkodušne, potľapkajúc ma po pleci mi oznámil, že môžem v ústave aj nadálej zostať To je charakteristické, ako sa na rozdiel od Prahy, u nás za normalizácie robila kultúrna politika a ako sa čelilo ideologickým tlakom.

To všetko sa odohralo vo februári roku 1979. S Ivanom sme oslavy opustili a išli sme sa prejsť k Dunaju. Tešili sme sa, že nám bol dopriaty pokoj. Ten pokoj trval však len štyri dni. Môj muž tragicky zahynul po jednej porade vo Vozokanoch, kde na starých záhradných schodoch spadol a rozbil si lebku.

Akadémia sa ku mne veľmi noblesné zachovala. Nechali ma pracovať až do mojej sedemdesiatky. Atlas sme dokončili v roku 1990. Ako kolektív sme boli vyznamenaní prvou národnou cenou. Bola to veľká morálna pocta za vedeckú, spoluautorskú, vydavateľskú a kartografickú prácu. Ja som potom ešte vari dva roky pôsobila v ústave a pustila som sa do zabudnutých tém, akými boli otázky kultúry Nemcov a Židov na Slovensku v minulosti. Aj na dôchodku spolupracujem s akadémiou, rôznymi inštitúciami a redakciami. Robím tak zámerne, aby som si zachovala duševnú sviežosť a s úsmevom sa obzerám na minulé roky, plné zmien, neprávostí, práce, čo mi bola koníčkom i manželského vzťahu, ktorý bol veľkým priateľstvom i neustálym dialógom.



NAMIESTO EPILÓGU

Celkom zákonite nad druhou, príliš vecnou časťou, prevláda časť prvá. Po období lásky a láskavej múdrosti rodičovského domu a pedagógov v usporiadanom malom meste obklopenou utešenou prírodou nasledovala životná borba s realitou druhej polovice 20. storočia. Na prežitie bolo treba mobilizovať vlastnosti zasiate v detstve a dospievaní domácim prostredím a výchovou. Skúšala som veselosť a bezstarostnosť kypiacu v mikulášskom období rozvinúť aj v časti venovanej životu v Bratislave. Ale nepodarilo sa mi to, pretože vecnosť života tohoto obdobia prekryla driemajúcu citovosť, ktorá sa len málokedy dostávala na povrch. Preto spomienky a úsmevy druhej časti sú občas trpké. Najmä vtedy, keď uvažujem, či pohnutosť môjho života a života mojej rodiny súvisia len s nástrahami doby, alebo aj s mojou nepokojnou povahou. Prichádzam k záveru, že k dynamike nášho života prispel aj môj temperament: dlho-dlho nič a potom výbuch. Pýtam sa však, či, keby som nebola mala energiu preskakovať polienka, ktoré nám osud (lepšie povedané doba) hádzal pod nohy, by sme si boli udržali životnú úroveň. A či by som bola mala silu dať sa do boja bez pomoci priateľov a domáceho zázemia? Dodnes mi v ušiach znejú otcove slová, ktoré mi pošepol, keď už nemal nič a vyhodili ho aj z práce: morálka jedinca je hlavná, prežité útrapy pomáhajú ďalej žiť. Naučila som sa vidieť, že pri každom životnom zlome stali pri mne nielen zlí a neprajní ľudia, ale boli mi po boku aj dobrí a múdri, bez rozdielu straníckej príslušnosti a vierovyznania.

Náhradu za stratu viery v ľudskosť a nadväznosť vývinu nachádzam v svojich dcérach a vnúčatách, ako aj v ich priateľoch, ktorí sú ochotní kedykoľvek mi pomôcť. Samotu kde-tu zaháňam písačkami, tento raz už nie vedeckými, ale popularizujúcimi, v ktorých zúžitkúvam moje celoživotné poznatky kultúry. Aby som okolo seba cítila trochu života, mám už roky veselého psíka fúzača. Prvého som pred dvadsiatimi rokmi zdedila po mojom mužovi. Po jeho tragickom odchode mi tento malý tvor pomáhal zahnať samotu. Dnes mám už štvrtého.
 
 
 
 
 

The index.php: SIZE[b]: 27,787 MODIFIED: 2019.03.31 00:07:53.MD5: a650b108a1ba92dbbd18e8f44ecd3ee4 STATUS: OK  This window is : x