Úvod / Nyitóoldal
   
 
Oto Psenak  22-02-13   1,473  
0
Nedávno sme predstavili novú knihu Laciho Éhna "Zrod slovenského národného života" a teraz sme našli jej zrkadľový obraz vo vysokoškolskej učebnici Petra Šoltésa vydanej Ružomberskou katolíckou univerzitou v roku 2014. Je to pomerne sofistikovaná knižka, ktorá v každej z 12-tich kapitol stručne uvádza autorský naratív, ten je doplnený o pramene (ktoré sú priamo vložené do publikácie v celkovom počte 68). Potom nasledujú otázky (na skúšku?) a napokon témy do diskusie a odporúčaná literatúra. Publikácia je zaujímavá i tým, že vznikla pre katolícke prostredie, je menej národno-ideologická podľa turčiansko-martinskému úzu. V dvoch kapitolách skúma vplyv Jozefínskych reforiem na neskorší vývoj a oddeľuje národno-emancipačné pohyby v oboch konfesiách. V niektorých častiach sa autor venuje aj udalostiam a osobnostiam uhorskej histórie, ktoré až doteraz zo slovenských učebníc chýbali - napr. Szécheńyiho dielu Úver.  

Úvod
 
Prvá polovica „dlhého“ 19. storočia je obdobím, ktoré sa v dejinách Uhorska a prirodzene i v užšie vymedzenom kontexte slovenského územia vyznačovalo zápasom medzi tradíciou a inováciou, konzervatívnymi a liberálnymi tendenciami. Lipnutie na starých, zdedených inštitúciách, overených ideách a vzoroch malo v politickom a najmä hospodárskom živote výraznú prevahu. Vo svete ideí, v kultúre a v posledných rokoch predmarcového obdobia už i v politickej aréne sa presadzovali inovácie prichádzajúce zo západu. Bolo to obdobie, kedy sa krajiny Európy menili pod vplyvom modernizačných procesov. Modernizácia sa vyznačovala troma základnými znakmi, ktoré sa postupne presadzovali vo fungovaní inštitúcií. Patrili medzi ne cieľavedomé smerovanie k racionálnemu konaniu, dôsledná orientácia na zmenu a organizovanie spoločnosti na základe záujmov a paralelne s tým oslabovanie autority niektorých inštitúcií, tradovaných sociálnych stratégií a zdedených mocenských štruktúr.

Medzi hlavné modernizačné procesy patrili industrializácia, urbanizácia, „zahusťovanie“ štátu a jeho byrokratizácia, nárast priestorovej a sociálnej mobility, sekularizácia a nacionalizácia spoločnosti. Boli to navzájom previazané procesy, ktoré nemožno vysvetliť a pochopiť jeden bez druhého. Zakladanie manufaktúr a neskôr zavádzanie strojov do priemyselnej výroby si vyžadovalo skoncentrovanie veľkého počtu ľudí do blízkosti fabrík, čo viedlo k vzniku mestských aglomerácií. Pauperizovaní roľníci sa sťahovali z vidieka do miest, ktoré rástli, zbavovali sa zväzujúcich „obručí“ stredovekých hradieb a menili svoj vzhľad, kultúru bývania, spoločenskú organizáciu. Zároveň sa v nich kumulovalo sociálne napätie, ktoré vládna moc potrebovala kontrolovať a tlmiť. Vytvárala sa stále početnejšia, vzdelanejšia a vplyvnejšia armáda byrokratov, dobre organizovaná, disciplinovaná a dokonca i uniformovaná. Oslabenie tradičných rodinných väzieb po odchode z vidieka do miest, pauperizácia mestského proletariátu a osvietenstvom relativizovaná autorita cirkevných inštitúcií viedli k posilneniu sekularizačných tendencií v spoločnosti. Zároveň dochádzalo k poklesu významu a príťažlivosti dovtedajších foriem kolektívnych identít. Z prostredia vzdelancov sa prostredníctvom školy, kostola a tlačeného slova rozširuje idea národa, ako prirodzeného, odvekého a Bohom stvoreného jazykovo a kultúrne definovaného spoločenstva.

Uhorsko patrilo v rámci Habsburskej monarchie k tým provinciám, ktoré si v politickom zápase s viedenskou vládou dokázali obhájiť, či skôr vyvzdorovať dominantné postavenie snemu pri schvaľovaní zákonov,  veľké právomoci stolíc a rešpektovanie stavovských privilégií šľachty. Pomalé tempo industrializácie a urbanizácie malo svoje príčiny v predchádzajúcom historickom vývoji, v prírodných a geografických podmienkach ale i v štruktúre a mentalite politických a ekonomických elít uhorskej spoločnosti. Značný podiel na prehlbovaní zaostávania mala i hospodárska politika Viedne, prejavujúca sa v colnej a daňovej oblasti a v rozdielnej podpore manufaktúrnej a továrenskej výroby v predlitavských a zalitavských provinciách.
V období vymedzenom nástupom Jozefa II. a meruôsmymi rokmi sa štát snažil racionalizovať a disciplinizovať náboženský život, čo najviac zasiahlo oblasť ľudovej zbožnosti. Uvoľnením bariér spútavajúcich obe protestantské konfesie a pravoslávnu cirkev dochádzalo k aktivizácii štátom uznaných cirkevných spoločenstiev. Dá sa povedať, že to bola éra najväčšieho „zcirkevnenia“ a nárastu prestíže konfesionálnych cirkví. Aj preto sa v cirkevnej historiografii etablovalo pomenovanie druhá konfesionalizácia. Súčasne to však bolo obdobie krátkeho rozmachu a dlhého doznievania katolíckeho osvietenstva, no môžeme tu nájsť i počiatky antiklerikálnych a ateistických hnutí.

Zhruba 70 rokov, ktoré ohraničuje nástup Jozefa II. na trón a meruôsme roky predstavuje dve generácie a približne dĺžku jedného ľudského života. Treba však dodať, že z pohľadu dnešnej doby, nie prelomu 18. a 19. storočia, kedy sa ľudia v priemere dožívali výrazne nižšieho veku. Jedným z tých, ktorí celé toto obdobia obsiahli svojim životom bol Juraj Palkovič (1769 – 1850). Pochádzal z chudobnej, zemianskej evanjelickej rodiny. Detstvo prežil v posledných rokoch panovania Márie Terézie, počas ktorých sa realizovali viaceré významné reformy. Keď mal dvanásť rokov, Jozef II. vydal Tolerančný patent. Ako šestnásťročný mladý zeman bol svedkom búrlivých rozpráv na stoličných zhromaždeniach, keď vyhlásili dekrét o zrušení nevoľníctva. V čase Francúzskej revolúcie mal 20 rokov a pripravoval sa na štúdiá teológie na univerzite v Jene. Prednášky na nej počúval v čase, keď sa v Uhorsku šírilo tzv. jakobínske hnutie (1792 – 1794). V roku 1803 sa stal profesorom na Katedre reči a literatúry československej založenej na prešporskom evanjelickom lýceu. Vo vtedajšom hlavnom meste Uhorska pôsobil po celý zvyšok života. Bol svedkom toho, keď mesto ostreľovali z petržalského brehu napoleonskí vojaci a podobne ako veľkú časť jeho obyvateľov i na neho tvrdo dopadli dôsledky štátneho bankrotu v roku 1811 a opätovne v roku 1816. Bol svedkom i radostnejších udalostí, napríklad keď v roku 1818 priplával do Prešporka prvý parník. Neskôr, od roku 1830 fungovala v meste zastávka na pravidelnej parolodnej linke Viedeň, Pešt/Budín. Od roku 1840 sa vtedy už vyše 70-­‐ročný profesor mohol previesť konskou železnicou z Prešporku do Svätého Jura, a o šesť rokov neskôr až do Trnavy. O dva roky neskôr, v roku 1842 bola v Prešporku založená prvá banka. Pred začiatkom konania snemu v novembri 1847 bolo medzi Viedňou a Prešporkom uvedené do prevádzky telegrafné spojenie, ktoré znamenalo revolúciu v prenose informácií. Predtým trvalo odovzdávanie správ prostredníctvom poštového kuriéra medzi 60 km vzdialenými stanicami prinajmenej dve hodiny. Príchod novej doby spečatil prvý parný vlak z Viedne, ktorý v auguste 1848 prvý krát dorazil do vtedy už bývalého hlavného mesta Uhorska.

Palkovič nebol len svedkom veľkých dejinných udalostí, ale i sám sa na niektorých osobne podieľal. Najvýraznejšie ovplyvnil smerovanie slovenského národného hnutia. Takmer pol storočie formoval kňazský dorast na evanjelickom lýceu. V rokoch 1812 – 1818 vydával v tej dobe jediné noviny adresované slovenským čitateľom, v českom jazyku písaný Týdenník, aneb císařsko královské Národní noviny, od roku 1817 vychádzajúce pod názvom Týdenník aneb Prešpurské Slovenské noviny. Pre finančné problémy a nedostatok predplatiteľov však vyšlo len sedem ročníkov. Neskôr, v rokoch 1832 – 1841, Palkovič redigoval literárny časopis Tatranka. Ako poslanec za mesto Krupina bol prítomný na tzv. „dlhom“ sneme (1832/36), na ktorom boli prijaté prvé zákony umožňujúce výkup poddaných z urbárskych povinností. Ako vyše sedemdesiatročný starec sa zúčastnil vášnivých polemík o plánovanej únii uhorských luteránov a kalvínov. Musel zvádzať zápas o zachovanie katedry, na ktorej Ľudovít Štúr ako zastupujúci profesor mobilizoval mládež pre rodiaci sa program slovenského národného hnutia. A napokon, boli to Palkovičovi bývalí študenti Michal Hodža, Jozef Hurban a Štúr, ktorí sa rozhodli nahradiť češtinu živým slovenským nárečím a položili základy nového literárneho jazyka.
Predložené učebné texty sa v dvanástich kapitolách snažia predstaviť priebeh a špecifiká spomínaných  procesov v slovenských/uhorských podmienkach a spoločenské zmeny, ktoré vyvolali. V úvodnej stati pred každou kapitolou sú zachytené základné trendy, spoločenské pohyby a zmeny, ktorým sa daná kapitola venuje. Po nej nasledujú pramene, v prípade, že sú príliš rozsiahle, ich najpodstatnejšie pasáže. Inojazyčné texty sú preložené do súčasnej slovenčiny. Pramene, ktoré boli napísané v bernolákovčine, slovakizovanej češtine, štúrovčine, prípadne po česky, sú ponechané v pôvodnej transkripcii. V niektorých prípadoch to možno sťaží zrozumiteľnosť textu, no na druhej strane to poskytne možnosť sledovať rozdiely medzi literárnymi jazykmi, vývoj terminológie a všeobecne lexiky. Jediným zásahom v textoch bolo zjednotenie formy poznámkového aparátu, ktorý sa v jednotlivých prameňoch viedol rôznym spôsobom (hviezdičky, rímske číslice, písmena latinskej či gréckej abecedy). Z typografických dôvodov boli poznámky unifikovane označené rímskymi číslicami.

Pri prepise toponým vyskytujúcich sa v prameňoch je na prvom mieste uvedený súčasný, úradný názov v tom jazyku, na území ktorého štátu sa daná lokalita nachádza, za tým v zátvorke uvádzam pôvodný tvar, ktorý sa vyskytuje v prameni.

Pri preklade cudzojazyčných prameňov sa vyskytol problém s prekladom niektorých z nich. Išlo najmä o nemecké výrazy, ktoré pomenúvali dobové etnokategórie ako Völkerschaft, Volkstamm, Volk, Nation. Termíny Völkerschaft/Völkerschaften sú preložené ako národnosť/národnosti, Volksstamm ako národný kmeň, Volk a Nation nemajú v súčasnej slovenčine adekvátnu, obsahovo zodpovedajúcu dvojicu termínov, preto ich prekladám ako národ a v poznámke uvedený i originálny nemecký výraz.
Za každým prameňom sú sformulované otázky, ktoré sa orientujú na porozumenie textu, predstavenie kontextu vzniku prameňa, kľúčové pojmy a pod.

Na konci kapitol sa nachádzajú úlohy smerujúce k analýze prečítaných textov, k predstaveniu ďalších, v prameni nespomínaných súvislostí a majú slúžiť i ako podnety do diskusie.


1. Jozefínske reformy a ich vplyv na politické, sociálne a kultúrne premeny uhorskej spoločnosti

Uhorská šľachta za vlády Márie Terézie všemožne brzdila proces zavádzania osvietenských reforiem, v dôsledku čoho sa rozdiely medzi západnými provinciami a krajinami svätoštefanskej koruny stále viac prehlbovali. V rakúskych a českých oblastiach dochádzalo k centralizácii moci na úkor stavov a ich mocenských orgánov a vytvárala sa moderná štátna byrokracia. Aktuálne ekonomické teórie (merkantilizmus, fyziokratizmus a na ne nadväzujúci kameralizmus) sa zavádzali do praxe. Vďaka podpore štátu sa v priemyselnej výrobe rozširoval podiel manufaktúr a tovární, v poľnohospodárstve sa uplatňovali nové technológie, plodiny, plemená zvierat. Na nesení daňovej záťaže sa mali podieľať všetky spoločenské stavy. Jozef II. sa po nástupe na trón razantne pustil do realizácie svojho plánu na vytvorenie centralizovanej ríše, ktorej by vládol ako osvietený absolutistický panovník. Mala mať jednotný systém štátnej správy a súdnictva a unifikovaný úradný jazyk.

Vo vývoji uhorskej spoločnosti rovnako ako i celej habsburskej monarchie predstavuje Tolerančný patent Jozefa II. jeden z kľúčových momentov sociálnej modernizácie a budovania základov občianskej spoločnosti. Bol to významný krok na ceste emancipácie oboch protestantských konfesií a pravoslávnej cirkvi. Výraznou mierou prispel k uvoľňovaniu konfesionálnych bariér vo vnútri formujúcich sa moderných národov.
Radikálnym spôsobom zasiahla jozefínska politika do života rehoľných komunít. Od roku 1782 sa v celej monarchii zrušili všetky kontemplatívne rády, z mužských to boli kamalduli, kartuziáni a eremiti, zo ženských karmelitánky, klarisky, kapucínky a františkánky. Viac sa to dotklo západných častí monarchie, keďže v Uhorsku pôsobili len štyri konventy kamaldulov a rovnaký počet kláštorov klarisiek. Majetok zrušených kláštorov štát vložil do Náboženského fondu, ktorý mal slúžiť na rozšírenie siete katolíckych farností a ich lepšie materiálne zabezpečenie. Získané zdroje ale nepostačovali na krytie nákladov potrebných pre zriadenie potrebného počtu nových farností a škôl. Preto boli v rokoch 1786 – 1787 zrušené ďalšie kláštory, všetky premonštrátske, pavlínske, väčšina benediktínskych (šesť z ôsmich), kapucínskych (11 z 19) a františkánskych (81 zo 116). Celkovo bolo v Uhorsku zrušených 44 percent kláštorov (140 z 314). Z celkového počtu 5800 osôb žijúcich pred rokom 1780 v niektorej mužskej alebo ženskej reholi klesol ich počet v roku 1790 na 3800. Na druhej strane však za vlády Jozefa II. bolo v Uhorsku založených 1200 nových katolíckych farností, kde mnohí z rehoľníkov zo zrušených kláštorov pôsobili ako kňazi.

I ďalšie zásahy štátu do oblasti náboženstva boli vedené snahou presadiť racionálne ponímanie kresťanskej viery, odstrániť relikty barokovej religiozity a dosiahnuť zásadnú zmenu vnútorných pomerov v katolíckej cirkvi. Jozef II. si v záujme všeobecného blaha a verejného poriadku nárokoval právo regulovať i také oblasti náboženskej praxe, ktoré dovtedy podliehali výhradnej právomoci cirkvi: poriadok bohoslužieb, vysluhovanie sviatostí, výchova duchovenstva a pod. Cisár sa často osobne podieľal na tvorbe predpisov, či skôr zákazov, týkajúcich sa praktizovania náboženstva, ktorými chcel vytvoriť religiozitu očistenú od „nešvárov a zlozvykov“, podriadenú záujmom štátu. Ideové zdroje pre svoje plány nachádzal jednak vo tradíciách katolíckej cirkvi, v dielach katolíckych osvietencov (najmä v knihe Antonia Lodovica Muratoriho O pravej kresťanskej pobožnosti), ale tiež v jansenizme, galikanizme a febronianizme. Inšpiroval sa i liturgiou protestantských konfesií, ktorých jednoduché, na slovo Božie a kázeň koncentrované bohoslužby, umocnené príťažlivým cirkevným spevom v jazyku ľudu sa v dobových osvietenských polemikách vyzdvihovali ako racionálnejší a lacnejší spôsob praktizovania náboženstva.

Jozefove nariadenia týkajúce sa bohoslužieb, zariadenia a výzdoby chrámov smerovali v prvom rade k tomu, aby sa zamedzilo nadmernému plytvaniu a zbytočnému luxusu. Bohoslužba mala byť jednoduchá, zredukovaná na podstatu a jednotná pre celý štát, aby sa tak dalo ľahšie kontrolovať dodržiavanie bohoslužobných predpisov. Na lokálne zvyky a tradície vo farnostiach a diecézach, na rozdielne duchovné potreby a náboženské predstavy ľudí rôznych sociálnych vrstiev či kultúrnych prostredí sa nebral ohľad.
Racionalizmom motivované reformy sa dotkli i religióznych festivít súkromného (krst, sobáš, pohreb a pod.) ako aj verejného priestoru (púte, procesie, hody). V prvom prípade sa štát snažil obmedziť materiálne výdavky spojené s usporiadaním hostín. Do liturgickej oblasti nezasahoval, keďže bohoslužobné rituály spojené s ich vysluhovaním predpisoval rímsky misál. Počet kmotrov pri krstoch sa normatívne obmedzil na dvoch, kým dovtedy v závislosti od regiónu a sociálneho postavenia rodiny mohlo mať dieťa i piatich, siedmych a niekde i viac krstných rodičov. Štát obmedzil aj dĺžku trvania svadobných hostín, ktoré predtým trvali i celý týždeň. Obzvlášť citlivo reagovali ľudia na zásahy štátu do pohrebného obradu. Povinné zriaďovanie cintorínov mimo obcí, nariadenie pochovávať bez truhiel, pričom mŕtvoly mali byť zabalené len ľanových plachtách vyvolávali všeobecné pobúrenie.

Predstavy osvietenského katolicizmu rozširovali brožúry a knihy osvietenskej publicistiky. Vznikali s podporou dvora, ba často i na jeho objednávku. Na rozdiel od teologických spisov nebolo ich cieľom vedeckým spôsobom argumentovať v prospech predkladaných názorov, ale zrozumiteľnou a pútavou formou presvedčiť o mylnosti, či chybnosti niektorých náboženských praktík. Rozmach tohto žánru literatúry umožnilo oslabenie vplyvu cirkvi nad kontrolou tlače. Cenzúra v Uhorsku sa patentom z 11. júna 1786 dostala pod dohľad Miestodržiteľskej rady, pri ktorej bol zriadený revízorský úrad, ktorý podliehal ríšskemu cenzorskému úradu vo Viedni. Cenzúra mala dohliadať na to, aby sa do obehu nedostali tlačoviny protištátne a proticirkevne zamerané a publikácie nemravného obsahu. V rakúskom prostredí patril k najvýznamnejším predstaviteľom tohto žánrového a tematického prúdu viedenský publicista Joseph Richter (1749 – 1813). Vo svojich, zväčša pútavo ilustrovaných dielach sa snažil propagandistickým spôsobom obhajovať prebiehajúce reformy náboženského života. Ako hlavné meradlo pri ich posudzovaní uplatňoval rozum a užitočnosť pre veriaceho človeka i spoločnosť. Publicisticky sa do zápasu o udržanie a prehĺbenie reforiem zapojili viacerí slovenskí vzdelanci, najmä katolícki a evanjelickí kňazi. Autormi polemických diel obhajujúcich jozefinizmus boli Juraj Fándly, Jozef Ignác Bajza, Ján Molnár a Ladislav Bartolemeides.

Počas celej Jozefovej vlády narážali jeho reformné kroky na vytrvalý odpor uhorskej šľachty. Najviac ju poburovali kroky smerujúce k zavedeniu všeobecného zdanenia, k oslabeniu dominantného spoločenského postavenia šľachty a právnej emancipácii poddaných. Zrušenie nevoľníctva (tzv. večné poddanstvo), ktoré pre rakúske a české krajiny nariadil v prvom roku panovania bolo pre nesúhlas šľachty všetkých majetkových tried vyhlásené v Uhorsku až v roku 1785. Protesty a často i násilný odpor si vyžadovali asistenciu vojska pri uskutočňovaní súpisu cirkevného majetku (1781) a jeho postavenie pod dohľad štátu, pri sčítaní všetkého (nielen dane platiaceho) obyvateľstva (1784 – 1787), no najmä pri prípravných prácach na jozefínskom katastri. Jozefínsky cenzus zaznamenal na území Uhorska okolo 8,5 milióna obyvateľov. Po skončení stavovských povstaní sa počet jeho obyvateľov pohyboval okolo 4 až 4,5 mil. V priebehu zhruba dvoch generácii sa teda uhorská populácia zdvojnásobila, pod čo sa podpísala najmä zvýšená starostlivosť štátu o zdravotnú starostlivosť, hygienické (dezinfekcie zdrojov vody, organizovanie školení pre pôrodné babice) a protiepidemiologické (karantény, očkovanie obyvateľstva) opatrenia.

Úspešnosť realizácie reforiem veľkej miery závisela od súčinnosti centrálnych úradov a samosprávnych orgánov uhorskej šľachty – stolíc a kvality ich úradovania. Stolice však predstavovali hlavné bašty opozície a cisárske nariadenia uvádzali do praxe len neochotne, prípadne ich otvorene bojkotovali. Jozef II. preto pristúpil k reforme stoličnej správy. V roku 1785 zrušil hodnosť hlavných županov, niekoľko stolíc spojil do jednej a vytvoril desať uhorských správnych obvodov (dištriktov), na ktorých čelo menoval namiesto podžupanov jemu lojálnych kráľovských komisárov. Tri dištrikty ležali na území Slovenska: košický, banskobystrický a nitriansky. Nedostatok úradníkov do nového byrokratického aparátu však prinútil panovníka ponechať v službe väčšinu stoličného úradníctva, ktoré i v nových podmienkach pokračovalo v opozičnej politike namierenej proti jozefínskym reformám. K oslabeniu postavenia stolíc došlo i v dôsledku zrušenia župných sedrií, ktoré nahradili menšie, tzv. subalterné súdy a mali fungovať ako nezávislé inštitúcie. Jozef II. tak oddelil samosprávnu a súdnu funkciu stolíc. Vyššiu súdnu inštanciu predstavovalo päť dištriktuálnych súdov, sedmipanská tabuľa a kráľovská tabuľa. Unifikácia súdnictva v celej Rakúskej ríši sa mala zaviesť zavedením jednotného trestného poriadku, tzv. Codex Josephiani. V Uhorsku platil od roku 1787 a okrem iného zavádzal rovnosť šľachtica a nešľachtica pred zákonom. Racionalizovať fungovanie štátneho byrokratického aparátu chcel Jozef II. nariadením z 26. apríla 1784, ktoré v Uhorsku zavádzalo povinné úradovanie v nemčine. Uhorská kancelária, miestodržiteľská rada, stolice a súdy mali postupne do troch rokov nahradiť latinčinu nemčinou. Na pôde stolíc tento krok vyvolal silný odpor a viedol posilneniu tendencie nahradiť v úradnom styku dovtedy dominantnú latinčinu maďarčinou. Na konci vlády Márie Terézie, ale najmä v desaťročí panovania Jozefa II. sa v Habsburskej monarchii začalo formovať moderné úradníctvo a monokraticko-­‐byrokratická správa. Habsburgovci v Rakúsku a Hohenzollerovci v Prusku začali zhruba v rovnakom období upúšťať od tradičnej predstavy personálnej únie a dynastického spojenia viac menej samostatných provincií. Nahradiť ju mal jednotný, absolutistický štát s centralizovanou správou, armádou a hospodárstvom. Nositeľmi integračnej politiky mali byť úradníci a byrokratické úrady. Tento proces bol vyvolaný novými potrebami štát, vyplývajúcimi z nárastu počtu obyvateľstva, prílevu ľudí do miest a dôsledkov urbanizácie a celkového ekonomického a sociálneho vývoja spoločnosti.

Bezprostredným impulzom pre zrod moderného úradníckeho aparátu boli rastúce rozpočtové požiadavky štátu, stúpajúce náklady na armádu, potreba lepšej kontroly nad vlastným územím a teritoriálnymi ziskami (talianske a nizozemské provincie, Halič, Bukovina). Ďalej tu pôsobila potreba silnejšej sociálnej disciplinizácie obyvateľstva, ktoré početne narastalo, zvyšovala sa jeho mobilita, gramotnosť a vzdelanie. V Rakúsku kontrola obyvateľstva bola vzhľadom na heterogénnosť štátu osobitne dôležitá. Jedným z prvých moderných byrokratických inštitúcii bola tajná polícia. Do obdobia vlády Jozefa II. spadá i významná reorganizácia policajných služieb. Realizáciou reformy bol v roku 1782 poverený vtedajší dolnorakúsky miestodržiteľ Johann Anton von Pergen. Podľa jeho projektu z roku 1783 sa polícia členila na vyššiu a nižšiu políciu. Kým vyššia fungovala ako tajná polícia a bola riadená novo ustanoveným policajným riaditeľom a nižšia polícia, ktorá bola uniformovaná, mala zabezpečovať dodržiavanie práva a poriadku.
K zmene chápania riadenia a správy štátu, ktorá bola predpokladom sformovania nového typu úradníka, s novou morálkou, sociálnym pôvodom, spôsobom rekrutácie a kariérnymi predpokladmi zásadne prispela teória spoločenskej zmluvy a najmä osvietenský koncept všeobecného dobra. Osvojili si ho i niektorí „osvietenskí despoti“ a vznikla tak paradoxná situácia, keď panovník sám seba považoval za „prvého služobníka štátu“ alebo za „najvyššieho štátneho úradníka“.

PRAMENE
1.    List Jozefa II. kardinálovi Herzánovi, c. k. vyslancovi v Ríme (1781)
2.    List Jozefa II. pápežovi Piovi VI. (1784)
3.    Tolerančnom dekréte (Ján Molnár, 1790)
4.    Zlepšenie politicko-­‐cirkevného usporiadania (Status publico-­‐Ecclesiastici) u katolíkov  (Ján Molnár, 1790)
5.    Patent o zrušení nevoľníctva v Uhorskom kráľovstve (Jozef II. 1785)
6.    Dvorský dekrét o vzdelaní úradníkov (Jozef II., 1784)
7.    List Jozefa II. jednému uhorskému magnátovi (1785)
8.    Dvorský dekrét ohľadom pochovávania mŕtvych (Jozef II., 1784)
9.    Prečo cisára Jozefa jeho ľud nemiluje? (anonym, 1787)

OTÁZKY
1.    Čo o vzťahu pisateľa a adresáta prezrádza oslovenie a celkové štylistické vyznenie listu? 1.2. Ktoré, neskôr realizované reformy v cirkevnej oblasti predznamenáva Jozef II. v liste vyslancovi do Ríma.  
2.    Ktoré kroky podnikol pápež Pius VI. aby cisára presvedčil o škodlivosti jeho reforiem pre katolícku cirkev?
3.    Ktoré ustanovenia Tolerančného patentu predstavovali do budúcna najväčší konfliktný potenciál?
4.    Na ktoré zákonné normy sa odvoláva autor spisu, keď hovorí o niekdajšom rovnoprávnom postavení protestantizmu a katolicizmu v Uhorsku?
5.    Ktoré biskupstvá sa skrývajú pod skratkami vyskytujúcimi sa v texte?
6.    Počiatky ktorého procesu meniaceho vzťahy medzi štátom a cirkvou sú zachytené v predloženom prameni?
7.    Vplyvy ktorých nových filozofických a svetonázorových prúdov možno v texte identifikovať?
8.    Ktoré zásahy jozefinizmu do bohoslužobnej oblasti katolíckej cirkvi autor v diele schvaľuje a obhajuje?
9.    Aké argumenty použil Jozef II. pri zdôvodňovaní vydania patentu o zrušení nevoľníctva? 5.2. Právnu ochranu poddaných mala podľa zabezpečovať stolica. V čom boli nedostatky tohto riešenia?
10.    Ktoré boli najvýznamnejšie inštitúcie štátnej správy v Uhorsku v čase jozefinizmu? 2. Aký bol rozdiel v obsadzovaní úradníckych miest do stoličnej správy a do štátnych úradov?
11.    Na strane uhorskej šľachty vyvolali niektoré z jozefínskych reforiem veľmi negatívne reakcie. Ktoré z nich sa spomínajú v liste?
12.    Čo vo vzťahu Jozefa II. k monarchii prezrádza jazyk, resp. štýl listu?
13.    Ktoré racionálne argumenty použil Jozef II. pri zdôvodňovaní nových nariadení týkajúcich sa pohrebov?
14.    Ktoré nariadenia dekrétu o pochovávaní mŕtvych boli spoločnosťou sabotované a čo sa realizovalo v praxi?
15.    Aký obraz panovníka sa snaží brožúra vytvoriť?
16.    Ako sa nazýva uvažovanie o štátu ako o inštitúcii, ktorá má za úlohu (povinnosť) pomáhať ľuďom riešiť ich problémy, starať sa o nich?
17.    Ktoré problémy vznikli v súvislosti s budovaním modernej štátnej byrokracie?  

ÚLOHY A PODNETY DO DISKUSIE
1.    Uveďte príklady sekularizovaných kláštorov z vášho okolia. Aký bol ich ďalší osud v nasledujúcom období?
2.    Charakterizujte hlavné filozofické a teologické prúdy, ktoré ovplyvnili nazeranie jozefinizmu na vzťah cirkvi a štátu a celkovo na reformy v cirkevnej a náboženskej oblasti.
3.    Ako ovplyvnilo zmiernenie cenzúry za Jozefa II. formovanie verejnej mienky a spoločenskej diskusie?

LITERATÚRA
1.    KOLLÁROVÁ, Ivona. Osvietenský projekt čitateľa. In Studia Historica Posoniensia, 2012, s. 86-­‐96.
2.    KOLLÁROVÁ, Ivona. Čitateľské preferencie v jozefínskej dobe. In Studia Bibliographica Posoniensia, 2013, s. 52-­‐66.
3.    KOWALSKÁ, Eva. Funkcia farára v jozefínskej cirkevnej politike. In Historický časopis, 39 (1991), č. 2, s. 149-­‐161.
4.    KUŠNIRÁKOVÁ, Ingrid. Reštriktívne opatrenia štátnej moci voči rehoľným inštitúciám v čase panovania Jozefa II. In KOVÁČ Dušan a kol. Sondy do slovenských dejín v dlhom 19. storočí. Bratislava: Historický ústav SAV, 2013, s. 298-­‐318.
5.    MIKULEC, Jiří. Poznámky ke vnímaní řeholního života mezi barokem a osvícenstvím. In Teatrum historiae, 3 (2008), s. 275-­‐287.
6.    MIKULEC, Jiří. Katolická zbožnost mezi barokem a osvícenstvím. In GREČENKOVÁ, ONDO MARTINA –
7.    MIKULEC Jiří (Eds.) Církev a zrod moderní racionality. Praha : Historický ústav, 2008, s. 143-163
8.    ŠOLTÉS, Peter. Vplyv jozefinizmu na náboženské festivity rímskokatolíckej cirkvi. In KUŠNIRÁKOVÁ, Ingrid et al. „Vyjdeme v noci vo fakľovom sprievode a rozsvietime svet.“ Integračný a mobilizačný význam slávností v živote spoločnosti. Bratislava : Historický ústav SAV, 2012, s. 37-­‐54.
9.    ŽUDEL, Jozef. Jozefínska reforma územnej organizácie Uhorska s osobitým zreteľom na Slovensko. In Geografický časopis, 24 (1972), s. 61-­‐85.
 


2. Jozefínske reformy a hospodárska modernizácia
 
Uhorsko bolo na konci 18. storočia vnímané západnými vzdelancami ako zaostalá krajina, ležiaca na pomedzí civilizovanej a barbarskej Európy. Jeho prírodné bohatstvo spočívajúce najmä v kvalitnej pôde a bohatých zásobách drahých a farebných kovov bolo všeobecne známe doma i za hranicami krajiny. Okrídlené heslo velebiace Bohom požehnanú krajinu sv. Štefana Extra Hungariam non est vita, si est vita, non est ita však najmä u cudzincov a v kruhu viedenských vzdelancov vzbudzovalo skôr ironický úsmev. Svedectvo o tom podáva i anonymný autor diela o stave uhorského poľnohospodárstva, ktorý vyšiel v roku 1795 v Göttingene. Uhorsko vykreslil ako krajinu, ktorá má veľmi dobré prírodné podmienky, nie sú však dostatočne využívané, mestá stagnujú, priemyselné výrobky a tovary sa do krajiny viac menej len dovážajú. Dokonca aj poľnohospodárstvo bolo v porovnaní s vyspelými krajinami západnej Európy na veľmi nízkej úrovni.

Až 85 % uhorského obyvateľstva sa v poslednej tretine 18. storočia živilo poľnohospodárstvom, remeslo poskytovalo hlavný zdroj obživy len asi 6 % obyvateľstva. Colná politika zvýhodňovala umiestňovanie poľnohospodárskych prebytkov z Uhorska na rakúskych a českých trhov a uľahčovala prienik tamojších priemyselných tovarov a výrobkov na uhorský trh. Rozvoj manufaktúrneho podnikania v Uhorsku brzdili i ďalšie faktory. V prvom rade tu notoricky chýbal kapitál potrebný pre rozvoj nákladnej manufaktúrnej a továrenskej výroby. Zakladatelia manufaktúr sa regrutovali z rôznych spoločenských vrstiev, od pôvodom cudzích podnikateľov, cez bohatých mešťanov, aristokraciu, až po cirkevné inštitúcie. Dôležitú pozíciu si v procese hospodárskej modernizácie a technologickej inovácie naďalej udržiaval erár (štát). Najkratšie sa na trhu udržali manufaktúry založené mešťanmi, ktoré v prípade ťažkostí neboli schopné prežiť. Manufaktúry prevádzkované šľachtou, ktoré spracovávali suroviny dodávané ich veľkostatkami sa dokázali v konkurencii ľahšie udržať. Bolo to i vďaka tomu, že opierajúc sa o svoje šľachtické privilégiá, sa vedeli vyhnúť plateniu daní.
Ďalšou prekážkou rozvoja priemyselnej výroby bola nízka kúpna sila uhorského obyvateľstva. Dominantné postavenie cechov v remeselnej výrobe obmedzovalo možnosti na začatie podnikania v existujúcich mestských centrách a vytláčalo manufaktúry do menších miest a na vidiek. Veľkú časť tovarov každodennej potreby si sedliacka domácnosť zabezpečovala vlastnými silami. Náklady na dopravu tvorili pri zaostalosti uhorskej dopravnej siete veľkú položku, čo bolo prekážkou väčšieho rozmachu obchodu.

Väčšina ciest bola v jarných a jesenných mesiacoch rozmočená a ťažko priechodná. Nekvalitné suchozemské cesty viedli k tomu, že tam, kde na to boli podmienky, sa veľká časť výmeny tovarov uskutočňovala po vodných tokoch (Dunaj, Váh, Tisa, Dráva, Sáva). V tereziánskom a jozefínskom období sa začínali, zväčša na náklady štátu, regulovať najväčšie rieky a rozmočené oblasti sa kultivovali budovaním siete odvodňovacích kanálov. Vojensko-­‐strategické dôvody viedli v čase jozefínskej vlády k intenzívnemu budovaniu moderných, pevných a stabilných ciest, najskôr v dedičných krajinách, odkiaľ sa ďalej rozbiehali do periférnych oblastí ríše. Zabezpečovali pohyb tovarov, vojenských oddielov, ale i stále rastúceho počtu cestujúcich (cestovateľov) a poštových zásielok. Krajina sv. Štefana sa len malou časťou podieľala na nesení bremena štátnych výdavkov, ktoré s budovaním moderného byrokratického aparátu a nárastu vojenských výdavkov permanentne rástli. Daňová reforma, na ktorej Jozef II. pracoval od roku 1783, mala zaviesť princíp všeobecného zdanenia. V Uhorsku sa dovtedy daňová záťaž na šľachtickú a cirkevnú pôdu nevzťahovala. Súpis všetkej pôdy, vykonávaný v rokoch 1784 – 1787 mal slúžiť ako zdroj základných informácií o výnose majetkov. Kým v českých a rakúskych krajinách sa nariadením z februára 1789 zaviedlo všeobecné zdanenie pôdy, v nepokojných a opozične naladených provinciách (Uhorsko, rakúske Nizozemsko a Lombardsko) vyšli dlhoročné prípravné práce navnivoč a daňová reforma sa nikdy nezrealizovala.

Hospodárenie obyvateľstva na vidieku malo zlepšiť zavádzanie chovu nových, výnosnejších plemien oviec a hovädzieho dobytka prostredníctvom komorských majetkov, ale i opatrenia na podporu domáckeho remesla, v slovenských stoliciach najmä plátenníctva. V Levoči boli usadení tkáči a pradiari z východných Čiech, ktorí viedli niekoľkotýždňové kurzy pre dve až tri dievčatá z každej spišskej obce. Po návrate domov mali nové, modernejšie spôsoby pradenie, snovania a tkania rozšíriť po svojom okolí. Horské a podhorské oblasti mali pre to vhodné podmienky vďaka dlhej tradícii a dostatku surovín (vlna, ľan, konope) a pre mnohé roľnícke rodiny hospodáriace na generáciami rozdrobených usadlostiach tvorili dôležitý zdroj obživy. Na Orave, Spiši a Šariši bol obchod s plátnom výnosnou živnosťou pre početných zahraničných obchodníkov balkánskeho pôvodu (tzv. gréckych kupcov). Na Orave sa presadili miestne kupecko-­‐roľnícke rodiny a utvárali tu tzv. rozptýlené manufaktúry.

Jozef II. venoval pozornosť i podpore obchodu, remeselnej, manufaktúrnej a továrenskej výroby. Na rozdiel od predchádzajúceho obdobia však upustil od politiky štátneho protekcionizmu. Prestal dotáciami podporovať zakladanie manufaktúr, zrušil väčšinu hospodárskych monopolov, ktoré vznikli za vlády jeho matky. Rozvoju priemyselnej výroby sa snažil pomôcť obmedzením zahraničnej konkurencie a ochranou vnútroštátneho trhu. V roku 1784 obnovil platnosť zákazu dovozu zahraničných tovarov (zrušeného v roku 1770), čo stimulovalo rozvoj manufaktúr, najmä v západnej časti monarchie. Uhorské manufaktúry roky zápasiace o prežitie opäť začali prosperovať a vznikali i nové. Na území Slovenska to boli kartúnky v Šaštíne, Čeklísi, súkenka v Haliči ako i viaceré podniky v Prešporku. Niektoré nariadenia Jozefa II. ale mali v Uhorsku opačné dôsledky, než panovník zamýšľal. Jedným z nich bolo odstránenie autonómie slobodných kráľovských miest a zrušenie viacerých obmedzení regulujúcich podnikanie cechov. Slabé meštianstvo a neduživá uhorská buržoázia boli vystavené silnej konkurencii vyspelejších častí monarchie a dovozu z cudziny, čo viedlo k ich stagnácii až úpadku. Výsledkom tejto politiky bolo, že i väčšina meštianstva sa napokon postavila proti reformnej politike panovníka.

Vyčerpávajúca vojna s Tureckom, ktorá v rokoch 1788 – 1789 zhltla 2/3 štátneho rozpočtu monarchie, po ktorej sa Habsburská monarchia zapojila do nemenej nákladnej vojny s revolučným Francúzskom, spôsobili zhoršenie ekonomickej situácie v celej ríši. Závratným tempom rástli ceny potravín v nadväznosti na to i ďalších komodít, čo veľmi zhoršilo situáciu mestského obyvateľstva, výrobcov priemyselných tovarov ale i všetkých sociálnych vrstiev, ktoré pracovali za stanovený plat (baníci, úradníci, slobodné povolania, učitelia, čiastočne duchovenstvo). Ceny obilia v priebehu rokov 1799 – 1802 stúpli trojnásobne, do roku 1813 dokonca desaťnásobne. To sa veľkou mierou podpísalo pod zánik značného počtu uhorských manufaktúr a prvých tovární.

V posledných rokoch panovania Jozefa II. rástol v jednotlivých provinciách nesúhlas s jeho politikou. Popri rakúskom Nizozemsku sa najsilnejšia opozícia sformovala v Uhorsku. V oboch častiach monarchie hrozila prerásť do otvorenej vzbury, podporovanej i hlavným mocenským konkurentom Rakúska – Pruskom. Po sľubnom začiatku Jozefovej vlády sa postupom času stále viac zužoval okruh tých, ktorí podporovali a presadzovali jeho reformné plány v praxi.

Oporou jozefinizmu okrem reformne orientovaných jednotlivcov bola málo početná vrstva tzv. honorácie, ktorá za svoj spoločenský vzostup vďačila cisárovi a jeho snahe racionalizovať štátnu správu. Podľa jeho predstáv o kariérnom postupe úradníkov nemala rozhodovať stavovská príslušnosť, rodové zásluhy, klientelistické či
nepostistické väzby, ale v prvom rade kvalifikovanosť, odbornosť a lojalita.

Rozsah reforiem a rýchle tempo, akým boli zavádzané do praxe neumožňovali, aby sa vopred dostatočne prekonzultovali, do dôsledkov domysleli. Vznikali v prostredí štátnej rady ale najmä cisárovho osobného kabinetu. Zvyčajne sa k nim nemali možnosť vyjadriť ľudia stojaci mimo bezprostrednej blízkosti panovníka.
Zavádzané spoločenské zmeny neakceptovali regionálne rozdiely, ktoré sa v tak rôznorodej ríši ako bola Poddunajská monarchia sformovali. Jozef II. sa snažil nad celým štátom vládnuť centralisticky a ignoroval existujúce štruktúry moci. V Uhorsku sa v prvom rade usiloval oslabiť politický význam stolíc. Zákonodarný orgán – krajinský snem po celú svoju vládu ani raz nezvolal (nebol zvolaný už od roku 1764). Stoličná šľachta nechcela akceptovať oslabovanie svojho privilegovaného postavenia a okrem zavedenia všeobecného zdanenia najurputnejšie protestovala proti podriadeniu stolíc kontrole štátu, ich degradácii zo samosprávnych a súdnych jednotiek na štátne úrady. Obávala sa, že podobne ako v rakúskych a českých krajinách prestanú mať rozhodujúci vplyv na politický a hospodársky život na území stolice a stanú sa len vykonávateľmi nariadení vlády a jej inštitúcií. V reakcii na jozefínske reformy ohrozujúce stavovské privilégiá uhorskej šľachty a smerujúce k centralizácii ríše sa v 80. rokoch 18. storočia začali na pôde stolíc formovať základné línie opozičnej politiky voči Viedni.

Katolícka cirkevná hierarchia najskôr s obavami sledovala a postupne stále intenzívnejšie kritizovala jozefínske cirkevné reformy. Zrušením diecéznych a kláštorných seminárov stratila rozhodujúci vplyv na formovanie kňazského dorastu. Z majetku zrušených kláštorov sa financovalo veľkorysé rozšírenie siete farností. Zavedením inštitútu kongruy, štátom garantovaného minimálneho ročného dôchodku farárov a lokálnych kaplánov, sa však z duchovných stávali stále viac úradníci v službách štátu. Uhorský episkopát otvorene sabotoval cisárove nariadenia v bohoslužobnej oblasti, v ktorých, nie neoprávnene, videl ohrozenie religiozity katolíckych veriacich. Najmä vo vidieckom prostredí chýbali štátu šíritelia ním presadzovanej pravej zbožnosti čo neviedlo k odstráneniu prejavov barokovej zbožnosti, ale k ich spochybneniu. V širokých vrstvách spoločnosti to malo za následok oslabenie ich konfesionálnej identity. Pod náporom množstva rozličných zákazov si ľudia kládli otázku, v čo sme to vlastne verili, keď videli, čo všetko im štát z roka na rok ako zbytočné, či škodlivé odopieral. Keďže sa zmeny týkali len katolíckej cirkvi, cítili sa príslušníci štátnej cirkvi oproti ostatným konfesiám znevýhodňovaní. Snaha o jednoduchosť a zrozumiteľnosť bohoslužieb viedla vo svojich dôsledkoch k ich ochudobneniu a strate príťažlivosti. Namiesto zintenzívnenia účastí ľudí na bohoslužbách viedli násilné a necitlivé bohoslužobné reformy k náboženskej vlažnosti a nárastu formalizmu.
Neúspech vojenského ťaženia na Balkáne, vypuknutie nepokojov v rakúskom Nizozemsku, prenikanie revolučných ideí z Francúzska a radikalizácie politickej situácie v Uhorsku viedli Jozefa II. k radikálnemu riešeniu. Odvolávacím dekrétom podpísaným na smrteľnej posteli zrušil, až na Tolerančný patent, edikt o zrušení nevoľníctva a reguláciu farností, všetky svoje reformy. I napriek tomu desaťročie naplnené reformami malo zásadný vplyv na spoločenský a hospodársky vývoj vo všetkých provinciách monarchie.

PRAMENE
 
10.     Reforma zdanenia v Uhorsku (Jozef II., 1786)
11.    Výstavba a údržba ciest (Jozef II. 1783)
12.    Cesty v Uhorsku sa majú budovať rovnakým spôsobom (Jozef II. 1786)
13.    Návrhy Jozefa II. na zlepšenia Uhorského kráľovstva (Jozef II., 1785)
14.    Opatrenia na podporu poľnohospodárstva (anonym, 1790)
15.    Stav manufaktúr a fabrík ako i pestovania hodvábu v Uhorsku (anonym, 1795)

OTÁZKY
1.    Ktoré etické a ekonomické argumenty uviedol v patente Jozef II. ako zdôvodnenie potreby reformy zdanenia?
2.    Tempo zavádzania reforiem nebolo v celej monarchii rovnaké? Ako na tom bolo Uhorsko v porovnaní s ostatnými provinciami?
3.    V čom sa líšil pôvodný model správy a údržby ciest od toho, ktorý zavádzal Jozef II.?
4.    Čo viete o stave ciest, o podmienkach nákladnej i osobnej dopravy v sledovanom období?
5.    Dodržiavanie ktorých reforiem Jozef II. v svojich návrhoch na zlepšenie osobitne sledoval?
6.    Ako sa zmenil systém uhorskej samosprávy za vlády Jozefa II. Aký bol jeho osud po smrti cisára?
7.    V čom videl anonymný autor spisu hlavné príčiny zaostávania a úpadku uhorského poľnohospodárstva?
8.    Aké opatrenie, zmeny navrhoval pre nápravu pomerov uskutočniť?
9.    Kde v texte sa autor odvoláva na myšlienky fyziokratizmu a merkantilizmu?
10.    Ktoré odvetvia priemyslu boli najviac zastúpené na území dnešného Slovenska?
 
ÚLOHY A PODNETY DO DISKUSIE
1.    Ktoré významné obchodné a dopravné trasy prechádzali na konci 18. storočia územím Slovenska?
2.    Charakterizujte colnú politiku Viedne voči Uhorsku. Aký mala dopad na rozvoj manufaktúr a celkovo uhorskej priemyselnej výroby?
3.    Poľnohospodárstvo zaznamenalo v období osvietenského absolutizmu viaceré technologické inovácie. Uveďte hlavné z nich.
4.    Ktoré z priemyselných stredísk existujúcich v jozefínskej dobe pretrvali do súčasnosti?

LITERATÚRA
5.    HEINDL, Waltraud. Reforma a modernizácia v čase panovania Márie Terézie a Jozefa II. In Die Maria-Theresianischen und Josephinischen Reformen und ihre Bedeutung für die Entwicklung der Slowakei : Tereziánske a jozefínske reformy a ich význam pre rozvoj Slovenska. Bratislava : Stimul, 1998, s. 7-­‐30.
6.    KOHÚTOVÁ, Mária – VOZÁR, Jozef. Hospodárske dejiny Slovenska 1526 – 1848. Bratislava : Veda, 2006, s. 59-­‐100.
7.    ONDRUŠOVÁ, Eva. Kameralistika v teórii a praxi. Prípad Habsburskej monarchie. In KOVÁČ, Dušan. Sondy do slovenských dejín v dlhom 19. storočí. Bratislava : Historický ústav SAV, 2013, s. 158-172.
8.    ŠPIESZ, Anton. K teoretickým problémom manufaktúrneho obdobia v dnešnom Československu. In Hospodářske dějiny, 3 (1979), s. 9-­‐53.
9.    ŠPIESZ, Anton. Remeslá cechy a manufaktúry na Slovensku. Martin : Osveta, 1983.
 


3. Katolícke osvietenstvo, bernolákovská kodifikácia
 
Jednou z reakcií na sociálne a ekonomické zmeny, ktoré vyvolali modernizačné procesy v druhej polovici 18. storočia, bola reforma systému vzdelávania. Podobne ako mnohé projekty a plány osvietenského štátu i školská reforma narazila na realitu heterogénnej etnickej, konfesionálnej a stavovskej štruktúry Habsburskej monarchie. Nový organizačný poriadok školstva Ratio educationis z roku 1777 platil pre všetky druhy štátnych a cirkevných katolíckych škôl (evanjelické si zachovalo autonómne postavenie) od triviálnych až po univerzity. Presadzoval zásadu sprístupnenia vzdelania pre každého občana, zodpovedajúce jeho zamestnaniu, konfesiónalnej príslušnosti, stavu a na nižších stupňoch škôl i jazyku.

Proces nacionalizácie ešte výraznejšie akceleroval Jozef II. centralizačnou politikou, moder-­nizáciou štátnej správy a celkovo verejného života. Odstránením konfesionálnych a oslabe-­ním stavovských bariér sa výrazne zvýšila sociálna mobilita ľudí. „Zahusťujúci“ sa štát produkoval prostredníctvom zväčšujúceho sa byrokratického aparátu stále viac zákonných noriem, nariadení, predpisov. Tie sa mali dostať i do tej najvzdialenejšej obci v ríši a odkomunikovať v jazyku zrozumiteľnom ich adresátom. Na druhej strane štát vyžadoval od úradníkov podávanie pravidelných správ, súpisov, vyúčtovaní a pod. Súčasne s presadzo-­vaním nemčiny do postavenia úradného a diplomatického jazyka mal nemecký jazyk nahradiť latinčinu aj vo výučbe na vyšších typoch škôl. Na nižších úrovniach štátnej správy cisár podporoval používanie jazykov ľudu. Dvorským dekrétom z roku 1786 uložil úradní-­kom povinnosť vysvetľovať zákony a úradné predpisy ľudovým vrstvám v im zrozumi-­teľnom jazyku. Tieto opatrenia osvietenského štátu posilnili staršie snahy o kultiváciu tých jazykov monarchie, ktoré nemali literárnu tradíciu alebo bola v 17. a 18. storočí prerušená. Prvý evanjelický a. v. farár pre Slovákov v Pešti Ján Molnár je autorom pozoruhodného textu, ktorý zachytáva pohľad dobového vzdelanca na jozefínske reformy zavádzajúce nemčinu ako výhradný úradný jazyk v celej ríši. Poukazuje taktiež na rôzne motivácie uhorskej šľachty, ktoré stáli za jej odporom voči uplatňovaniu ľudových jazykov v písomnej agende obcí a miest. Prostredníctvom prekladov panovníckych a dikasteriálnych nariadení mali i jednoduchí ľudia možnosť zoznámiť sa „s vôľou panovníka“. J. Molnár rozdelil obyvateľstvo Uhorska na niekoľko národov a ešte pred vydaním prvej štatistiky Uhorska Martina Schwartnera z roku 1798 uviedol do uhorského vzdelenackého diskurzu koncept Uhorska ako krajiny viacerých národov.

Od konca 18. storočia prestávala byť gramotnosť výsadou úzkeho okruhu vzdelancov, zemanov, zámožnejších obyvateľov miest a na vidieku bohatších sedliakov či remeselníkov a stávala sa prístupnou stále väčšiemu počtu ľudí. Osvietenské ľudovýchovné aktivity a projekty však narážali v slovenskom prostredí na problém, v akom literárnom jazyku by sa to dalo robiť najefektívnejšie. Podobnú dilemu riešili i „podnikatelia so slovom“ – kníhtlačiari a kníhkupci. Kalendáre, náboženské tlačoviny a ľudovýchovné spisy sa stávali podnikateľsky zaujímavými projektmi a ich zostavovatelia a vydavatelia mali ambíciu osloviť čo najširšie publikum. Stúpajúci počet titulov a nákladov kníh a tlačovín vydávaných v rôznych podobách slovenčiny a češtiny bol odrazom rozširujúceho sa okruhu prijímateľov literatúry.

Podpora pestovania domácich jazykov zo strany štátu, spolu s úsilím katolíckej cirkvi zlepšiť pastoračnú starostlivosť medzi ľudom, viedli k rozhodnutiu slovenských katolíckych kleri-­kov a pedagógov Generálneho seminára uviesť do tzv. uhorskej slovenčiny systém a povýšiť ju na literárny jazyk. Za vyše sto rokov sa v univerzitnom prostredí Trnavy a jej okolí miestne slovenské nárečie skultivovalo a vyšli v ňom desiatky kníh. Z tohto prostredia tiež pochádzala i zhruba polovica z 280 slovenských klerikov študujúcich v priebehu šiestich rokov (1784 – 1790) na Generálnom seminári v Prešporku.

Základným predpokladom spisovnosti jazyka však bola existencia jazykového úzu vzdelan-­cov, teda aby určitý jazyk v tlačenej, písanej, ale tiež hovorovej podobe používali vzdelaní ľudia. Slovenskí študenti na Generálnom seminári po vzore podobných spolkov, ktoré mali nemeckí a maďarskí klerici, založili Krúžok vlasteneckých filológov. V tomto kruhu mladých katolíckych klerikov okolo profesora Michala Kratochvíla a Antona Bernoláka sa podarilo položiť základy pre literárny jazyk, ktorý mal slúžiť pri pastorácii, vzdelávaní a osvete.
Bernolák svoje lingvistické dielo vnímal ako očisťovanie a zdokonaľovanie pôvodnej slovanskej reči, ktorá sa v najrýdzejšej podobe uchovala u „panónskych Slovákov“. Panónia bola v tej dobe vo vzdelaneckom diskurze pokladaná za pravlasť Slovanov. Slováci, ako jej autochtónni obyvatelia si uchovali jazyk, ktorý bol najviac príbuzný starobylému slovanskému jazyku. V úvode diela Gramatica Slavica oceňuje zásluhy iných slovanských kmeňov (Rusov, Čechov, Poliakov, Chorvátov a iných) pri pestovaní ich vlastného slovanského nárečia. Slovenčinu pokladal Bernolák za samostatné, aj keď po stáročia zanedbávané nárečie slovanského jazyka a „Uhroslovákov“ za vetvu slovanského národa. Prvým dielom, ktoré vyšlo upravené podľa Bernolákom zostavenej gramatiky bola Dúwerná zmluwa mezi mňíchom a ďáblom. Juraj Fándly na ním zapojil do búrlivej diskusie o zrušení „neužitočných“ a „prebytočných“ kláštorov a nutnosti využitia týchto zdrojov na všeobecný spoločenský prospech. Dielo vyvolalo pozornosť svojim jazykom ale aj kritikou pomerov v cirkvi a jednoznačným súhlasom s náboženskými reformami Jozefa II.

O založenie inštitucionálnej bázy, z ktorej by sa nový jazyk šíril, sa jeho tvorcovia snažili už v roku 1789. V roku 1792, po získaní povolenia od cirkevnej hierarchie, začalo pôsobiť Literárné učené Tovarišstvo, k častejšému tlačeňú naších slovenskích i duchovních i svetskích kníh ako znel úradný názov Slovenského učeného tovaryšstva. Predsedom sa stal A. Bernolák, tajomníkom a pokladníkom J. Fándly. Medzi jeho vyše 500 členmi prevažovali bývalí prešporskí seminaristi, no boli medzi nimi zastúpení i vysokí cirkevní hodnostári a aristokrati. Najaktívnejším spisovateľom bernolákovskej generácie bol J. Fándly, ktorý svoju tvorbu orientoval prevažne na osvetovú literatúru pre roľnícky ľud.

Okrem kníh sa mal nový jazyk etablovať i prostredníctvom slovenských novín, ktoré chceli členovia tovarišstva pôsobiaci vo Viedni vydávať už v roku 1795. Podobne ako ďalšie sľubne sa rozvíjajúce aktivity bernolákovcov i vydávanie novín znemožnili nepriaznivé vnútropolitické a zahraničnopolitické udalosti na prelome 18. a 19. storočia. Bolo odhalené jakobínske sprisahanie, vyostrila sa cenzúra a policajný režim, štát sa ocitol v zdĺhavej vojne proti Francúzsku, ktorá neskôr prerástla do napoleonských vojen. Slovenské učené tovarišstvo v roku 1800 pre nedostatok finančných prostriedkov a rastúce tlačiarenské náklady ukončilo svoju vydavateľskú činnosť. Za osem rokov spolok vydal 11 titulov v 20 zväzkoch. Okrem spomínaných Fándlyho diel išlo najmä o náboženskú (prevažne kázňovú) literatúru. Po smrti dvoch najvýznamnejších osobností bernolákovského hnutia J. Fándlyho (1811) a A. Bernoláka (1813) sa literárna aktivita bernolákovcov opäť rozvinula po skončení napoleonských vojen, no výraznejšie až v 20. rokoch 19. storočia.

Bernolákovčina sa do katolíckych farností začala výraznejšie šíriť najmä prostredníctvom učebníc pre katolícke školy, ktoré vychádzali v niekoľkotisícových nákladoch v univerzitnej tlačiarni v Budíne. Prvou bol v roku 1817 skrátený preklad Bernolákovej Gramatica Slavica z latinčiny do nemčiny. Mal slúžiť ako pedagogická pomôcka pre učiteľov ako i učebnica slovenčiny pre nemecko-­‐jazyčných obyvateľov Uhorska. Jej autor Ondrej Brešťanský, farár pôsobiaci v slovenskej farnosti na Dolnej zemi, doplnil Bernolákov text o situačné konver-­zácie, ktoré sú zaujímavým dokladom dobovej jazykovej praxe. V 20. rokoch 19 storočia vyšiel v Budínskej univerzitnej tlačiarni celý rad učebníc pre slovenské katolícke školy, na čom mali najväčšiu zásluhu ostrihomský arcibiskup Alexander Rudnay (1819 – 1831) a hlavný mecén a podporovateľ vydávania bernolákovskej literatúry, kanonik Juraj Palkovič. Palkovič (1763 – 1835) patril ku generačným súputníkom Bernoláka a Fándlyho. Pochádzal z nevoľníckej roľníckej rodiny, študoval na trnavskom Stephaneu, viedenskom Pazmáneu, po ktorého zrušení dokončil štúdium na Generálnom seminári v Prešporku, kde sa zapojil do činnosti krúžku vlasteneckých filológov. Vďaka svojmu vzdelaniu, ale i spoločenským zmenám, ktoré naštartovali jozefínske reformy, dosiahol vrcholné pozície v cirkevnej hierarchii. Bol ostrihomským kanonikom (1816), komárňanským archidiakonom (1821) a svätoštefanským prepoštom (1825). Váhou svojej autority, ale i finančne, podporoval literárne aktivity bernolákovských vzdelancov, najmä Jána Hollého. Z vlastných prostried-­kov uhradil vydanie významnej časti jeho diela: Rozličné básne (1824), preklad Vergíliovej Eneidy (1828) a historické eposy Svätopluk (1833) a Cyrilometodiáda (1835). O dôležitosti mecenášstva J. Palkoviča hovorí fakt, že 500 zlatých, ktoré poskytol Palkovič z vlastných zdrojov na vydanie Holého Eneidy, predstavovalo v tom čase ročný plat vidieckeho kňaza.

Palkovič bol sám literárne činný, najskôr prekladal z nemčiny, latinčiny a gréčtiny. Jeho najväčším vkladom pre šírenie a upevnenie postavenia bernolákovčiny bolo zredigovanie, doplnenie a príprava do tlače šesťzväzkového Bernolákovho slovníka (1825 – 1827), ale najmä prvý tlačou vydaný preklad Svätého písma do slovenčiny, ktorý vyšiel v dvoch zväzkoch v rokoch 1829 a 1832. Cirkevná synoda konaná v Prešporku (1822) pod vedením arcibiskupa A. Rudnaya rozhodla o potrebe prekladu Biblie do maďarčiny a slovenčiny ako jednu z reakcií sa rozširovanie sa „náboženskej vlažnosti“ a „indiferentizmu“. Swaté Písmo starého i nowého Zákona bolo zadarmo rozposielané do slovenských farností.

Paralelne s osvietenským záujmom o kultiváciu slovenčiny sa v prostredí vzdelancov v poslednej tretine 18. storočia formujú základné línie slovenskej historickej tradície. Historické argumenty sa využívali najskôr na obranu pred snahou vylúčiť slovensky hovoriacu šľachtu z účasti na politickej moci. A. Bernolák ich ale použil i na zdôvodnenie potreby „očistenia“ od čias Veľkej Moravy „zanedbávanej“ slovenčiny. Zánik veľkomoravs-­kého štátu a najmä fakt, že bola vojensky porazená Maďarmi, spôsobovala ťažkosti s jej interpretáciou. Prvá generácia bádateľov (Samuel Timon, Matej Bel) sa s týmto problémom vyrovnala tak, že nositeľov veľkomoravskej štátnosti pokladala za cudzincov (Moravanov) a predkovia Slovákov boli do tohto štátu včlenení násilím. Niektorí neskorší autori, ku ktorým patril nej v prvom rade Juraj Sklenár (Najstaršia poloha Veľkej Moravy, 1784) lokalizovali Veľkú Moravu mimo územia Slovenska (Slavónia, Srbsko). Sklenár tvrdil, že po páde Veľkej Moravy Slováci ako pôvodní obyvatelia vstúpili slobodne do rovnocenného zväzku s neskôr usadenými Maďarmi a spoločne vytvorili Uhorský štát. Sformovali sa dve základné koncepcie vzniku uhorského štátu a jeho vzťahu k Veľkej Morave. Podmaniteľská teória opierajúca sa o stredoveké uhorské legendy vychádzala z argumentu, že Veľká Morava bola Maďarmi podmanená a Slováci ako „potomkovia Svätopluka“ sú nimi porobený národ. Zmluvná teória resp. teória o pohostinnom prijatí Maďarov umožňovala zdôvodniť rovnoprávne postavenie Slovákov v histórii, ale najmä súčasnosti Uhorska.

Až Juraj Papánek v latinsky písanom diele História slovenského kmeňa. O kráľovstve a kráľoch Slovákov (1780) bez rozpakov zakomponoval veľkomoravskú štátnosť a cyrilo-­metodskú misiu do slovenskej historickej tradície a Veľkú Moravu interpretoval ako prvý štát Slovákov. Jeho kniha oslovila katolíckych i evanjelických vzdelancov a J. Fándly jej skrátenú a mierne prepracovanú Krátku históriu slovenského kmeňa (1793) vydal nákladom Slovenského učeného tovarišstva. Tieto zidealizované predstavy veľkomoravských dejín ovplyvnil ďalšie generácie slovenských obrodencov.

PRAMENE
16.    Politicko-cirkevný Manch-Hermaeon o reformách cisára Jozefa, predovšetkým v Uhorsku (Ján Molnár, 1790)
17.    Dúverná zmlúva mezi Mňíchom a diáblom o prwních Počátkoch, o starodávních, ag o wčulájších Premenách Reholňíckích (Juraj Fándly, 1787)
18.    Piľní domajší a poľňí Hospodár, vinaučující ňevedomého, pochibujícího Hospodára. Též napomínající leňivu Gazdinu k potrebním Prácám celého Roku (Juraj Fándly, 1792)
19.    Preklad Gramatica slavica Antona Bernoláka do nemčiny (Andrej Brestyanský, 1817)

OTÁZKY
1.    Nahradenie latinčiny nemčinou narazilo v Uhorsku na rôzne motivovaný nesúhlas. Ktoré príčiny sú uvedené v tomto prameni?
1.    Nemčina mala v Uhorsku a najmä v prostredí evanjelickej a. v. cirkvi špecifické postavenie. Z čoho vyplývalo?
2.    Ktoré konfesionálne sterotypy sú v prameni zaznamenané?
3.    Kto bol hlavným adresátom Fándlyho Dúwernej zmluwy a aká bola motivácia autora k napísaniu tohto diela?
4.    Čím zdôvodňoval Fándly nepotrebnosť, neužitočnosť či až škodlivosť väčšiny kláštorov a konventov?
5.    Ktoré literárne figúry využil Fándly na vykreslenie charakteru oboch hlavných postáv? 4. Ktoré formy a prejavy ľudovej zbožnosti najostrejšie kritizoval naháčsky farár? Čo bolo predmetom jeho kritiky voči púťam?
6.     Aká bola motivácia J. Fándly aby vydal toto dielo? Kto bol jeho hlavný adresát? Akým spôsobom sa mali v ňom obsiahnuté poznatky šíriť?
7.    Akými literárnymi prostriedkami sa snažil zvyšovať spoločenský kredit a postavenie sedliackeho stavu?
8.    Ako sa do vidieckeho prostredia dostávali nové poznatky o hospodárení, kto boli šíritelia (média) vzdelanostného transferu?
9.    Jozefinizmus kládol na duchovných, ich kňazskú prípravu a pôsobenie medzi ľudom nové požiadavky. Čo o tom viete?
10.    Za akých okolností sa na území Slovenska rozšírilo pestovanie zemiakov?
11.    Ktoré inovácie zaznamenalo uhorské poľnohospodárstvo v období osvietenského absolutizmu?
12.    Ktoré argumenty v úvode používa (preberá) autor skráteného nemeckého vydania slovenskej gramatiky na zdôvodnenie potreby kultivácie slovenčiny?
13.    Prečo sú niektoré pasáže uvedené v slovenčine i v latinskej pôvodine?
14.    Ktoré poznatky z dejín každodennosti poskytujú príklady bežnej konverzácie v gramatikách a slovníkoch?
 
ÚLOHY A PODNETY DO DISKUSIE
1.    Uveďte opatrenia Jozefa II., ktoré viedli k zintenzívneniu záujmu o ľudové jazyky v Habsburskej monarchii u predstaviteľov formujúcich sa národných hnutí.
2.    Popíšte základnú štruktúru a fungovanie uhorskej štátnej a verejnej správy na prelome 18. a 19. storočia.
3.    Charakterizujte ideové a politické pohyby v Európe, ktoré viedli k oslabeniu postavenia cirkví a ich predstaviteľov v poslednej tretine 18. storočia.
4.    Uveďte hlavné prekážky, okolnosti, dôvody, ktoré zabránili bernolákovskej slovenčine stať sa všeobecne akceptovaným literárnym a spisovným jazykom.
5.    Aké dôsledky malo pre Juraja Fándlyho vydania jeho diela Dúverná zmluva vo vzťahu k jeho cirkevným predstaveným?

LITERATÚRA
1.    KOWALSKÁ, Eva. Funkcia farára v jozefínskej cirkevnej politike. In Historický časopis, 39 (1991), č. 1, s. 149-­‐161.
2.    TIBENSKÝ, Ján. K starším a novším názorom na A. Bernoláka, bernolákovské hnutie a slovenské národné obrodenie. In Historický časopis, 14, (1966), č. 3, s. 329-­‐371.
3.    TIBENSKÝ, Ján. Juraj Fándly a slovenské národné obrodenie. In Historický časopis, 39 (1991), č. 1, s. 49-­‐78.
4.    VYVÍJALOVÁ, Mária. Sociálne a politické myslenie Bernolákovcov. In Historický časopis, 26 (1978), č. 2, s. 227-­‐258.
5.    VYVÍJALOVÁ, Mária. Anton Bernolák a osvietenstvo. In Historický časopis, 28 (1980), č. 1, s. 75-111.
6.    VYVÍJALOVÁ, Mária. Alexander Rudnay a slovenské národné hnutie. Slovenský preklad biblie ako rokovací bod na bratislavskej synode v roku 1822. In Historický časopis (16) 1968, č. 2, s. 208 – 230.
 


4. Aktivizácia slovenských evanjelikov na prelome 18. a 19. storočia
 
Po nástupe Jozefa II. na trón dochádza v Uhorsku, podobne ako v ostatných provinciách monarchie, k aktivizácii protestantských cirkví. Predpoklady pre ňu vytvoril najmä Tolerančný patent, ktorý stál na začiatku jozefínskych cirkevných reforiem. Okrem právnej, sociálnej a politickej emancipácie štátom uznaných protestantských konfesií viedli tieto reformy k viacerým zmenám vo vnútri evanjelickej cirkvi a. v. na území Slovenska. Do konca 18. storočia, teda za necelých 20 rokov, bolo obnovených vyše 150 evanjelických a. v. zborov, postavených viac ako 130 kostolov, väčšina už v prvých pár rokoch po vydaní patentu. Pred Tolerančným patentom tvorilo uhorskú evanjelickú a. v. cirkev 213 farností, v roku 1805 ich počet vzrástol na 451. Nedostatok duchovných a učiteľov podnietil rozvoj evanjelického vyššieho školstva. Lýceá v Prešporku, Kežmarku, Levoči, Banskej Štiavnici, Šoproni, Modre a kolégium v Prešove sa stali významnými vzdelávacími inštitúciami, na ktorých študovali evanjelickí a. v. študenti z Uhorska, Čiech, Lužice, ale i početní srbskí pravoslávni študenti. Unifikačným tendenciám Jozefa II., ktoré ohrozovali dovtedy autonómne postavenie ich školstva a cirkevnej organizácie sa uhorským evanjelikom a. v. podarilo ubrániť.
Ďalšou výzvou, na ktorú reagovali predstavitelia slovenskej evanjelickej cirkvi a. v. bolo etablovanie nového literárneho jazyka Slovákov. Postavenie biblickej češtiny ako liturgického jazyka síce bernolákovčina neohrozovala, nový jazyk sa však postupne šíril do písomností úradnej povahy, triviálnej (kalendáre, modlitebné knihy, príležitostné tlače) a ľudovo-­‐osvetovej literatúry ako i do „vyšších“ žánrov literatúry. Organizačná a literárna aktivita katolíckych vzdelancov podnietila k väčšej činorodosti na strane evanjelickej inteligencie.
Po obnovení protestantských zborov v Čechách a na Morave po roku 1781 sa zintenzívnili kontakty slovenských luteránskych duchovných s českým prostredím. Vyše 150 rokov tam nebolo legálne hlásiť sa k inému než rímskokatolíckemu náboženstvu a chýbala akékoľvek cirkevná organizačná štruktúra. Mnohí slovenskí evanjelickí duchovní dlhší či kratší čas pôsobili ako kňazi v tolerančných zboroch za riekou Moravou, kde sa dostávali do kontaktu s živou češtinou. I pod vplyvom týchto väzieb ostali prakticky všetci evanjelickí vzdelanci v otázke literárneho jazyka na pozíciách češtiny a zastávali koncept kmeňovej jednoty Slovákov a Čechov.

Koncom 18. storočia sa tak doformovali a paralelne vedľa seba existovali dve literárne a kultúrno-­‐historické tradície, ktoré dlhé desaťročia neboli otvorené spolupráci a kompromisom a vzájomne si konkurovali. V katolíckej tradícii boli Slováci reprezentovaní ako samostatný kmeň slovanského národa, s vlastným jazykom, literatúrou a historickou tradíciou. Evanjelickí vzdelanci rozvíjali koncepciu nadväzujúcu na staršiu historickú tradíciu československej kmeňovej a literárnej jednoty. Tá sa opierala o 300-­‐ročné používanie českého jazyka v liturgii, cirkevnej správe, literatúre a vo vzdelávaní. Základné línie koncepcie jednotného československého kmeňa a spoločného literárneho jazyka Čechov a Slovákov boli položené už na prelome 17. a 18. storočia, v atmosfére vyhroteného konfesionálneho súperenia. Podobu ucelenej ideológie získavala v dielach Mateja Bela (1684 – 1749), na neho nadväzujúceho Jána Hrdličku (1741 – 1810) a Ladislava Bartholomaeidesa (1754 – 1835). Posledne zmienený výrazne prispel k rozšíreniu Belovej tézy o husitskej kolonizácii viacerých oblastí Slovenska (najmä Gemer, Malohont) a o českom pôvode uhorského luteranizmu. Generáciami zakorenené predsudky a konfesionálne motivovaná nedôvera zaťažovali v celom nasledujúcom období vzájomné vnímanie a prejavovali sa v minimálnych kontaktoch medzi oboma prúdmi národného hnutia. Intelektuálny transfer, organizačná a inštitucionálna spolupráca, ochota ku kompromisom, o tom máme prvé doklady až v prvej potolerančnej generácii evanjelických a katolíckych vzdelancov.

V oboch konfesionálnych líniách národného hnutia sa rozvíjali typicky osvietenské aktivity ako zakladanie učených spoločností, systematizácia a triedenie vedeckého poznania v encyklopédiách a lexikónoch a ďalšie ambiciózne, aj keď nie vždy úspešné vydavateľské projekty. Juraj Ribay, J. Hrdlička a Ondrej Plachý založili v roku 1785 v Banskej Bystrici Slovanskú spoločnosť (Societas slavica). Vydávala mesačník Staré noviny literního umění, ktorý však pre finančné problémy a malý počet odberateľov po roku zanikol. Medzi noviny, ktoré vznikli vďaka uvoľneniu cenzúry v jozefínskom decéniu patrili Prešpurské noviny (1783 – 1787). Okruh ich čitateľov nebol obmedzený len na evanjelických kňazov, ale našiel si cestu i medzi remeselníkov, úradníkov a študentov Generálneho seminára.

Po založení Slovenského učeného tovarišstva evanjelickí vzdelanci vedení J. Ribayom, Bohuslavom Tablicom (1769 – 1832), Jurajom Palkovičom (1769 – 1850) a superintendantom Martinom Hamaliarom (1783 – 1835) iniciovali založenie Slovenskej učenej spoločnosti. Táto inštitúcia mala mať širokú pôsobnosť a jej hlavným cieľom bolo posilňovanie postavenia „čistej češtiny“ – bibličiny medzi evanjelickými Slovákmi. O pár rokov neskôr sa však pre nedostatok prostriedkov pôvodné plány výrazne zredukovali. V roku 1803 bola napokon založená Katedra reči a literatúry československej pri evanjelickom lýceu v Prešporku, kde miesto profesora zaujal J Palkovič. Prostredie katedry potom po niekoľko desaťročí formovalo celý rad významných predstaviteľov evanjelickej línie slovenského národného hnutia.

B. Tablic už v univerzitnom prostredí Jeny inicioval v roku 1791 vznik študentskej Slovenskej spoločnosti (Societas Slavica), ktorej členovia sa venovali najmä literárnej činnosti. V roku 1792 nadviazal v Prahe kontakty s poprednými českými osvietencami a vzdelancami, s ktorými potom ostal v čulom písomnom styku. Spoločne sa zamýšľali nad možnosťami inštitucionalizácie literárneho a vedeckého života. Najvýznamnejším Tablicovým organizátorským počinom bolo založenie Učenej spoločnosti banského okolia v roku 1810 so sídlom v Kostolných Moravciach, v ktorej až do konca života zastával funkciu sekretára. Postupne do nej vstúpilo vyše sto slovenských, českých a slovanských vzdelancov a literátov, ktorí sa venovali literárno-­‐historickému a vlastivednému výskumu, vydávali náučnú, osvetovú, pedagogickú aj náboženskú literatúru. V roku 1810 bola na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici zriadená najmä vďaka jeho aktivite ďalšia katedra reči a literatúry československej. Spoločnosti sa však nepodarilo realizovať väčšinu pôvodných plánov.
Tablic vyzýval bernolákovcom, aby odvrhli ich nový gramatický a pravopisný spôsob písania a po vzore českých katolíkov cieľavedome budovali kultúrne spoločenstvo Čechov a Slovákov na základe jednotného spisovného jazyka. Ten však okrem českého základu mal prijať i slovenské jazykové prvky, čo bola koncepcia, ktorú neskôr prijali a rozvíjali Ján Kollár a Pavol Jozef Šafárik.

V prvej fáze slovenského národného hnutia (1780 – 1820) tvorili kňazi tri štvrtiny literárne a organizačne aktívnej inteligencie. Ich mladosť, štúdium a duchovnú formáciu ovplyvnili zásadné spoločenské zmeny v čase tereziánskych a jozefínskych reforiem a vrcholnej fáze osvietenstva. Vo svojej činnosti sa zameriavali na vedecké skúmanie jazyka, literatúry, dejín a ľudovej kultúry. Od prelomu storočia sa už stále výraznejšie prejavovali tendencie smerujúce ku klasicizmu a časť z nich v zrelom veku reflektovala i z nemeckých univerzít prenikajúci romantizmus. Mnohí, ako napr. B. Tablic a J. Palkovič sa počas štúdii v Jene nadchli Herderovskou filozofiou, ktorá výrazne ovplyvnila ich uvažovanie o kategóriách národa, jazyka, vlasti. Na rozdiel od stavovsko-­‐etatistického chápania národa ako súboru plnoprávnych občanov štátu šírili v slovenskom obrodeneckom diskurze predstavu národa ako spoločenstva ľudí hovoriacim rovnakým jazykom a vyznačujúcich sa tým istým národným duchom (Volksgeist), resp. národným charakterom (Nationalcharakter). V tomto uvažovaní o národe sa jazyk stal kľúčovým znakom príslušnosti k národu a jeho zveľaďovanie a rozširovanie vedie ku kultivácii a posilňovaniu národa. Naopak, národ, ktorého jazyk upadáva, spolu s ním i on mizne a stráca sa jeho sláva a pamäť o ňom. Palkovič bol do svojej smrti presvedčený, že pre Čechov a Slovákov je tým životodarným jazykom bibličtina. Preto nikdy neprijal nielen bernolákovčinu, ale bol i proti reformám a modernizácii češtiny a napokon odmietol i štúrovskú kodifikáciu. Bol si však vedomý toho, že medzi hovorenou slovenčinou, archaickým jazykom Kralickej Biblie a hovorenou češtinou sú rozdiely, ktoré sťažujú porozumenie českých textov nielen jednoduchým ľuďom, ale i vzdelaným čitateľom. Svedčí o tom Slovník pre Slováka nezrozumiteľných bohemizmov, ktorý zaradil na koniec svojej básnickej zbierky Muza ze slovanských hor (1801). Tento prístup k jazykovej otázke uplatňoval i ako vydavateľ náučných a triviálnych literárnych diel, kalendárov, učebníc. V roku 1812 dostal Palkovič povolenie na vydávanie novín, ktoré vychádzali v Prešporku pod názvom Týdenník aneb císařsko-­královské národní noviny.

Dôležitou osobnosťou evanjelického prúdu národného hnutia bol B. Tablic, ktorý vyše štyri desaťročia ako spisovateľ, editor, prekladateľ ale i estetik a literárny historik organizoval a spolutvoril literárny a vedecký život. Mal rozsiahle kontakty s českým (Jozef Dobrovský, Jozef Jungmann) ale i širším slovanským prostredím, prekladal z viacerých západných jazykov a zásadne sa podieľal na kultúrnom a vedeckom transfere v priestore Uhorska.

Vrcholným Tablicovým literárnym počinom je štvorzväzkové dielo Poezie. Paměti československých básnířův, aneb veršovcův, kteří se buďto v uherské zemi zrodili, aneb aspoň v Uhřích živi byli počínaje od 16. do 19. století vychádzajúce od 1806 do 1812 roku. Uverejnil v nich literárnohistorické, životopisné a bibliografické portréty slovenských evanjelických básnikov a veršovníkov, vlastné pôvodné básne a preklady nemeckej a anglickej poézie. Tablicove Pamäti tak stoja na začiatku literárnohistorického výskumu na Slovensku.
Na Palkovičove a Tablicove názory na jazyk a národ a nimi šírenú ideu československej jazykovej a kmeňovej jednoty nadviazala ešte za ich života ďalšia generácia slovenských evanjelických vzdelancov na čele s Pavlom Jozefom Šafárikom a Jánom Kollárom. Tí však na pokračujúce sa vzďaľovanie hovorenej češtiny a slovenčiny a neochotu katolíckych vzdelancov vrátiť sa k bibličtine reagovali tým, že cieľavedome a koncepčne vnášali slovenské jazykové prvky do češtiny a usilovali sa o vytvorenie skutočnej „českoslovenčiny“.
 
PRAMENE
20.    Vznešenost řeči české, neb vůbec slovenské (Ján Hrdlička, 1785)
21.    Národ slovenský (Ján Hrdlička, 1785)
22.    Muza ze slowanských hor (Juraj Palkovič, 1801)
23.    Správa o Ústave slovanskom pri evanjelickom lýceu v Prešporku (Martin Hamaljar, 1801)
24.    Dedikácia, Poezye, djl čtwrtý. (Bohuslav Tablic, 1812)
25.    Paměti Česko­‐Slowenských Básniřů aneb Werssowců, kteřjž se buďto w uherské zemi zrodili, aneb aspoň w Uhřjch žiwi byli. Ostatnj skladatelé zpěwů stoletj XVIII. (Bohuslav Tablic, 1812)
26.    Káwa a wjno (Bohuslav Tablic, 1812)
27.    Chvála Slovenského národa (autor neznámy, zo zbierky Gašpara Fejérpataky-­‐Belopotockého 1821)
28.    Úvod do Česko-­‐nemecko-­‐latinského slovníka (Juraj Palkovič, 1821)

OTÁZKY
1.    V akom význame sa v slovenskom národnom diskurze (i v úryvku od J. Hrdličku) používal etnonym Slováci? Ktoré ďalšie etnonymá nemali v tej dobe jednoznačne definovaný obsah? 2. Aké druhy argumentov použil autor na podopretie vznešenosti češtiny a slovanského jazyka?
2.    Ktoré dĺžkové miery sa používali na území Slovenska v 19. storočí? Kedy bola na našom území zavedená metrická sústava?
3.    Na ktoré historické pramene sa v úvode odvoláva autor v súvislosti so Svätoplukovskou legendou?
4.    Aké etnické stereotypy ste v texte identifikovali? Ktorí neskorší autori tieto stereotypné obrazy Slovanov (Slovákov) ďalej rozvíjali?
5.    Ktoré činitele (okolnosti) podľa autora analyzovaného textu najviac formovali typické vlastnosti Slovákov?
6.    Ako zdôvodňuje Palkovič slovenčiace tendencie v svojej básnickej zbierke?
7.    Ktoré slová z tých, ktoré Palkovič považoval za potrebné slovenskému čitateľovi vysvetliť sa podľa vás za vyše dvesto rokov stali zrozumiteľnými, či dokonca súčasťou slovenskej lexiky?
8.     Aké druhy činnosti mala vyvíjať Slovenská učená spoločnosť?
9.    Akým spôsobom mala byť financovaná činnosť spoločnosti a plat profesora povereného vyučovaním slovenčiny a evanjelických školách v Bratislave?
10.    V čom spočívala demokratickosť spolkov a spoločností? Čím sa ich usporiadanie odchyľovalo od stavovských zásad vtedajšej spoločnosti?
11.     Ktoré stereotypné predstavy o národoch Európy zachytil Tablic v básni?
12.    V akom dobovom politickom kontexte báseň vznikla?
13.    Ktoré informácie o „školovaní“ a nadobúdaní vzdelania poskytujú životopisné medailóny
14.    P. Šramka a J. Hrdličku?
15.    Ktoré informácie z dejín každodennosti poskytujú publikované medailony?
16.    S akými špecifickými problémami sa stretávali evanjelickí a.v. kňazi, ktorí po roku 1781 odchádzali pôsobiť do moravských a českých zborov?
17.     Ktoré vlastnosti, účinky, kvality kávy vyzdvihuje Tablic na jej oslavu?
18.    V čom sa líši prepis osobných mien v prameni od súčasnej gramatickej normy?
19.    Ktoré obrazy, názory dobové stereotypy, využíva autor na prezentovanie slávy a významu Slovanov?
20.    Ktorými vlastnosťami sú v texte reprezentovaní Slováci?
21.    Ktoré dobové etnické stereotypy ste v texte idetifikovali?
22.    Ktoré spoločenské vrstvy pri výkone svojho povolania používali slovom a písmom spisovný variant češtiny?
23.    Ktoré literárne jazyky boli v čase vzniku Palkovičovho slovníka rozšírené medzi
24.    slovenským obyvateľstvom?

ÚLOHY
1.    Aká bola organizačná štruktúra evanjelickej a.v. cirkvi v Uhorsku v období po Tolerančnom patente? Akým spôsobom boli obsadzované miesta učiteľov, farárov a vyšších cirkevných hodnostárov?
2.    Čo viete o historickej práci Juraja Papánka, na ktorú sa odvoláva Ján Hrdlička? Ako ju hodnotí moderná história?
3.    Akej literárnej a organizačnej činnosti sa venoval Juraj (Jiří) Palkovič.
4.    Zistite, aká bola priemerná cena knihy na začiatku 18. storočia? V akej relácii bola k priemernému ročnému príjmu kňaza, učiteľa?  

LITERATÚRA
1.    BRTÁŇ, Rudo. Bohuslav Tablic. Bratislava : Veda, 1974.
2.    KOWALSKÁ, Eva. Základné črty osvietenského školstva. In K dejinám školstva, vzdelanosti a kultúry v dobe osvietenskej. Zborník Múzea školstva a pedagogiky na Slovensku. Bratislava,
3.    1987, s. 164-­‐201.
4.    ŠOLTÉS, Peter. Národnopolitické koncepcie slovenských evanjelikov v prvej polovici "dlhého" 19. storočia. In KOVÁČ, Dušan. Sondy do slovenských dejín v dlhom 19. storočí. Bratislava : Historický ústav SAV, 2013, s. 48-­‐67.
5.    VYVÍJALOVÁ, Mária. Bernolákovci a stúpenci bibličtiny v rokoch 1790 – 1830. In TIBENSKÝ, Ján (Ed.). K počiatkom slovenského národného obrodenia. Bratislava, 1964, s. 243-­‐284.
6.    VYVÍJALOVÁ, Mária. Juraj Palkovič (1769 – 1850). Kapitoly k ideovému formovaniu osobnosti a pôsobeniu v národnom hnutí. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1968.
7.    VYVÍJALOVÁ, Mária. Snahy slovenských vzdelnacov o rozvoj spisovného jazyka v 18. a v prvej polovici 19. storočia. In Historické štúdie, 14 (1969), s. 237-­‐250.
 


5. Hľadanie náhrady za Natio hungarica. Koncepcia štyroch hlavných národov, koncept Hungarus
 
V priebehu 18. storočia sa v krajinách Svätej ríše rímskej národa nemeckého etablovali nové koncepty patriotizmu. Boli reakciou na oslabovanie lojality voči dynastii a spochybňovanie stavovského usporiadania spoločnosti pod vplyvom osvietenstva. Vďaka intenzívnemu kultúrnemu transferu, ktorý v 18. storočí udržiavali medzi Uhorskom a nemeckými krajinami (prevažne evanjelickí) študenti na univerzitách, nemeckí kolonisti, obchodníci, a prirodzene i prostredníctvom tlače, ovplyvnili tieto nové idey i uhorský diskurz. Dovtedy dominantný stavovský krajinský patriotizmus bol obmedzený len na privilegované skupiny obyvateľstva. Od polovice 18. storočia sa v niektorých spoločenských vrstvách (honorácia, buržoázia, časť reformne orientovanej šľachty) menil na štátne-­orientovaný krajinský patriotizmus, ktorý postupne narúšal stavovskú exkluzivitu. Pod silnejúcim vplyvom osvietenstva sa začal etablovať reformný patriotizmus, ktorého nositeľom a šíriteľom bola stále sa rozširujúca vrstva vzdelancov. Ich chápanie vlasti (patria) a národa (nation) nebolo stavovsky ani jazykovo-­‐etnicky exkluzívne. Cieľom vedeckého a implicitne i politického snaženia tejto skupiny vzdelancov bolo modernizovať a reformovať krajinu, kde sa narodili a žili. Od poslednej tretiny 18. storočia sa paralelne k reformnému patriotizmu rozvíjal politicko-­nacionálny resp. ústavný patriotizmus. Jeho základnou požiadavkou bolo presadenie občianskych slobôd pre všetkých obyvateľov štátu a rozšírenie účasti na politickej moci i na dovtedy neprivilegované skupiny obyvateľstva, tzv. štvrtý stav.

Pod vplyvom týchto intelektuálnych podnetov sa v prostredí uhorských vzdelancov sformovala nová nacionálno-­‐štátna koncepcia – koncept Hungarus. Na rozdiel od Natio Hungarica reprezentoval aj nešľachtické obyvateľstvo Uhorska a zohľadňoval multietnický charakter krajín Svätoštefanskej koruny. Obyvateľstva Uhorska sa delilo na štyri hlavné národy: Maďari resp. praví Uhri (Magyaren/wahre Ungarn), Slovania, Nemci a Valasi a u jednotlivých autorov rozlične uvádzaný počet vedľajších národností. Toto členenie bolo prevzaté z Göttingenskej školy štatistiky a obyvateľstva Uhorska, pričom hlavným kritériom zaradenia medzi hlavné, prípadne vedľajšie národy, neboli historicko-­právne nároky. Rovnako ako jednotlivci i národy mali byť rovnoprávne a ich miesto v politickom usporiadaní Uhorska malo určovať ich početné zastúpenie.

Koncept Hungarus nadväzoval na staršie myšlienkové prúdy v uhorskej spoločnosti. Už od prvej tretiny 18. storočia sa v radoch nešľachtickej, nemaďarskej a prevažne protestantskej inteligencie pochádzajúcej z hornouhorského prostredia alebo z etnicky zmiešaných dolnozemských stolíc etablovala nová forma identifikácie sa s uhorským štátom. Vedomie príslušnosti k uhorskému kráľovstvu nebolo viazané na stavovskú príslušnosť ani sa neodvodzovalo od jazykovo-­‐etnického pôvodu. Táto početne neveľká, no literárne a vedecky aktívna a vplyvná skupina sa definovala na štátno-­‐teritoriálnom základe ako Hungarus/Hungari, teda občania spoločnej uhorskej vlasti – Hungarie. Matej Bel (1684 – 1749), Ján Tomka-­‐Sásky (1692 – 1762), Karl Gottlieb von Windisch (1725 – 1793) patrili medzi prominentných predstaviteľov tejto uhorskej vlasteneckej inteligencie. Hornouhorská drobná šľachta, ale i časť vysokej aristokracie istý čas s takto definovaným uhorským patriotizmom sympatizovala. Z nich sa najaktívnejšie na formovaní verejného diskurzu podieľal spišský aristokrat Gregor Berzeviczy. Tolerantnosť v jazykovej otázke, akceptácia kultúrnej plurality a rôznych historických naratívov charakterizovali vedecké a spoločenské aktivity inteligencie s povedomím Hungarus. Popri svätoštefanskej tradícii sa v štatistikách vyskytovali zmienky o veľkomoravskej minulosti Slovákov, o misii Cyrila a Metoda, vysoko sa oceňoval najmä ich preklad liturgických kníh do cirkevnej slovančiny.
Od konca 18. storočia v Uhorsku vychádzali vlastivedné práce podávajúce ucelený obraz o krajine, tzv. štatistiky. Obsahovali historické, geografické, štatistické, hospodárske a ďalšie informácie a boli produktom osvietenskými myšlienkami inšpirovaného vedeckého skúmania štátov. Ich preskúmanie a popísanie bolo podľa predstáv osvietenských vzdelancov nevyhnutným predpokladom ich reformovania, modernizovania a celkovo lepšieho usporiadania. Autorom prvej Štatistiky Uhorska z roku 1798, dopísanej už v roku 1796 (druhé vydanie z roku 1809 – 1811) bol kežmarský Nemec Martin Schwartner. Práca mala veľký ohlas v Uhorsku a pre zahraničných cestovateľov dlhý čas predstavovala základný zdroj informácii o krajine sv. Štefana. Na viac ako polstoročie sa stala v Uhorsku vzorom, podľa ktorého vznikol celý rad ďalších štatistických prác. Stavbu svojej štatistiky koncipoval Schwartner v súlade s požiadavkami zakladateľa vedeckej štatistiky a svojho učiteľa Augusta Ludwiga Schlözera. Významné miesto v nej zaujímal podrobný popis obyvateľstva. Schwartner patril do okruhu uhorských vzdelancov, ktorí boli zástancami konceptu Hungarus a presadzovali rovnoprávne postavenie všetkých obyvateľov Uhorska, bez ohľadu na ich stavovskú príslušnosť, jazykovú, náboženskú či inú odlišnosť. V rámci Uhorska rozlišoval štyri hlavné národy: Uhri alebo Maďari, Slovania zastúpení rôznymi vetvami, Nemci a Rumuni (Valasi). Vedľajšími národmi boli Macedónci, Arméni, Francúzi, Taliani, Albánci, Cigáni a Židia. Toto Schwartnerovo delenie preberali neskorší autori a bez väčších zmien sa vyskytovalo vo vzdelaneckom diskurze do 40. rokov 19. storočia. Schwartner v súlade s v tej dobe rozšírenou predstavou vnímal Slovanov ako (národný) kmeň, členiaci sa na jednotlivé vetvy, podobne ako slovanský jazyk existuje v rôznych nárečiach. Slováci boli reprezentovaní ako najpočetnejšia a autochtónna vetva slovanského národa. Osobitne sa vyzdvihovala ich reprodukčná sila a schopnosť asimilovať ostatné národy, na čo upozorňoval vo svojich vlastivedných prácach už M. Bel. U Schwartnera nachádzame tiež doklad, že na začiatku 19. storočia sa v uhorských vzdelaneckých kruhoch píšucich prevažne po nemecky rozlišovalo medzi etnickým a politickým obsahom termínov Maďar a Uhor a zachytáva rôzne spôsoby ich jazykového odlíšenia.
V prvej tretine 19. storočia sa v Uhorsku výrazne pozdvihla úroveň vlastivedného výskumu, v rámci ktorého sa popri štatistike, topografii a geografii čoraz viac pozornosti venovala i ľudu. Tento rastúci záujem bol na jednej strane motivovaný potrebami modernizujúceho sa štátu, dôležitú úlohu však zohrávali i silnejúci nacionalizmus a hľadanie argumentov pre národné ideológie. Jednou z najvýznamnejších osobností uhorskej vlastivedy a etablujúcej sa etnografie bol Ján Čaplovič (1780 – 1847), uznávaná vedecká autorita v Uhorsku i vo Viedni, kde prežil väčšinu života. Podľa ohlasov v dobovej tlači sa jeho práce vysoko hodnotili i v Európe a bonmot, že Uhorsko je Európa v malom sa v dobovom diskurze všeobecne rozšíril. V dvojzväzkovom diele Obraz Uhorska z roku 1829, ktorú koncipoval ako etnografickú syntézu národov Uhorska, zhrnul veľkú časť dovtedy publikovaného vlastného i cudzieho materiálu venovaného opisu ich života a kultúry. Významným spôsobom prispel k vyčleneniu etnografie z vlastivedných disciplín a zadefinoval obsahovú náplň i pracovné metódy. Čaplovič skúmal slovenský ľud ako samostatnú etnografickú kategóriu. Iidea slovanského národa a slovanskej vzájomnosti, rovnako ako úsilie o literárnu jednotu Čechov a Slovákov mu ako zemanovi a uhorskému patriotovi nebola tak blízka, ako vzdelancom pochádzajúcim z plebejských pomerov. S postupujúcou snahou o jazykovú homogenizáciu Uhorska venoval i on väčšiu pozornosť obhajovaniu jeho multietnického charakteru a v roku 1842 sa zapojil do polemík vlastnou jazykovou obranou Slavizmus a pseudomaďarizmus.

V intelektuálnom diskurze od konca 18. do 40-­‐tych rokov 19. storočia sa v dielach nemaďarských (M. Schwartner, J. Čaplovič, J. Feješ) a maďarských autorov (Ladislav Nagy, Pál Magda, Elek Fényes) namiesto stredovekého stavovského konceptu natio hungarica všeobecne akceptovala teória štyroch hlavných uhorských národov. Pestrú národnostnú mozaiku Európy v malom dopĺňala vyše desiatka vedľajších národností. V dobovom diskurze sa dôsledne rozlišovalo medzi etnickým a politickým obsahom termínov Maďar a Uhor, čím sa navonok rešpektovala multietnicita Uhorska a princíp rovnoprávnosti. Tieto názory sa opierali o skutočnosť, že napriek rozmanitosti národností sa v Uhorsku v priebehu dejín nevytvorili výraznejšie sociálne a kultúrne rozdiely a práva jednotlivca nikdy neboli závislé od jeho národnosti alebo jazyka.

Narastajúce rozpory medzi predstaviteľmi nemaďarských národných hnutí a maďarskou elitou o podobu uhorského štátu rezonujú od 40-­‐tych rokoch 19. storočia i vo vlastivedných prácach. Štatistika Uhorska, ktorú v roku 1842 vydal E. Fényes po maďarsky a o rok na to i po nemecky, zaznamenáva výrazný posun v spoločenskom diskurze. Fényes v mnohom čerpá a miestami doslovne preberá celé pasáže od Schwartnera. Aj on nazýva Uhorsko Európu v malom, keďže je vlasťou 18 väčších a menších národov, líšiacich sa rečou a i fyzickými a morálnymi vlastnosťami. Veľký priestor venuje opisu ich národného charakteru, ktorého rozdiely sa uchovali aj napriek stále sa zväčšujúcej miere premiešania a zlievania jednotlivých národov. Ako určujúce faktory formujúce národný charakter uvádza klímu, zákony, spôsob života, zvyky, náboženstvo a najmä duchovnú kultúru. Tak ako sa menia vonkajšie vplyvy, mení sa aj národný charakter, hlavné črty, koreniace v povahe a pôvode národa však ostávajú menené.

Odklon od idey mnohonárodného Uhorska ku koncepcii kultúrne a jazykovo jednotného štátu je u Fényesa badateľný najmä v dôraze, s ktorým dokazuje starobylosť, početnú prevahu a ekonomickú presilu maďarského národa. Zdôvodňuje nimi oprávnenosť nárokov maďarčiny na postavenie jediného štátneho jazyka a zákonov v prospech rozšírenia maďarčiny. Vývoj v ostaných krajinách, najmä vo Francúzsku, Prusku a Rusku, kde kroky smerujúce k jazykovej homogenizácii mali zjavný úspech, inšpiroval k zmene postojov i u maďarských elít. Spočiatku najmä šľachtická inteligencia, od 30. rokov stále širší okruh vzdelancov začal „rozmanitosť jazykov a mravov“ vnímať ako hrozbu, komplikáciu, či prinajmenšom v nej nevideli žiadnu pozitívnu hodnotu.
V uhorskom diskurze sa v predmarcovom období sformovali dve odlišné koncepcie používania pojmom Nation a Volk, v maďarskom jazykovom prostredí nemzet a nép, v slovenskom kontexte národ a ľud. Prvý dominoval v maďarskom politickom diskurze a všetko obyvateľstvo Uhorska podľa neho tvorilo jeden politický maďarský národ, ktorý sa ďalej členil na jazykovo-­‐etnografické skupiny – ľudy. Druhá koncepcia vychádzala z predstavy o jednom uhorskom ľude, skladajúcom sa z viacerých národov. Ján Čaplovič rozdiel medzi národom a ľudom vyjadril nasledovne: „Národ jest totiž již dle samého slova (vi vocis) dil lidství, skrze svůj jazyk a počet od jiných se delíci. [...] Lid-­regnicolae, Volk, jest celek (obec) všech obyvatelů některé krajiny, kterýž z rozličných národů záležati může, jako u nás v Uhřích.“
 
PRAMENE
29.    Štatistika Uhorského kráľovstva (Martin Schwartner, 1798) 105
30.    Obraz Uhorska (Ján Čaplovič, 1829) 109
31.    Štatistika Uhorska (Elek Fényes, 1843) 111

OTÁZKY
1.    Ktoré etnické stereotypy ste v texte identifikovali?
2.    Čo bolo obsahom poučenia sv. Štefana svojmu synovi, na ktoré sa odvolával Schwartner? 3. Označenie stredoveku ako temné obdobie sa do historického diskurzu rozšírilo v ktorom období?
3.    Aké zmeny v otázke používania a emancipácie jednotlivých jazykov zaznamenáva
4.    Čaplovič?
5.    Ktoré okolnosti napomáhali upevňovaniu postavenia nemčiny vo verejnom živote v Uhorsku v predmarcovom období?
6.    O ktorých asimilačných a akulturačných procesov v texte nachádzajú zmienky?
7.     Na ktoré dve skupiny sa v citovaných textoch rozdeľovali národy a národnosti obývajúce územie Uhorska?
8.    E. Fényes obhajoval v svojom diele dominantné postavenie maďarčiny vo verejnom živote Uhorska. Aké argumenty pri tom použil?
9.    V ktorých európskych štátoch sa v prvej polovici 19. storočia uplatňovala
10.    homogenizačná politika voči nedominantným etnicko-­jazykovým skupinám?

ÚLOHY A PODNETY DO DISKUSIE
1.    V predložených prameňoch sa etnonymá Uhor, Unger, Magyar používajú na označenie dvoch rozdielnych entít. V čom spočívala ich významová nejednoznačnosť?
2.    Od ktorého obdobia sa na území Uhorska vykonávali štátom organizované sčítania obyvateľstva, na základe ktorých bolo možné zistiť etnické zloženie obyvateľstva? Aké údaje mali k dispozícii autori skúmajúci jazykovú (etnickú, národnostnú) štruktúru bádatelia v staršom období (J. Čaplovič, E. Fényes a ďalší)?
3.    Stereotypy zaznamenané a reprodukované v štatistikách sa udržali i do súčasnosti. Ktoré z nich sú súčasťou verejného diskurzu dodnes?

LITERATÚRA
1.    DEMMEL, József. Z Uhra Maďarom. Vývoj spoločenskej identity v Uhorsku ma začiatku „dlhého 19. storočia“. In Rozštiepená minulosť. Budapest : Nadácia Terra Recognita, 2008 (druhé vydanie
2.    2013), s. 51-­‐61.
3.    MISKOLCZY, Ambrus. Povedomie Hungarus v 19. storočí. In Historický časopis, 59 (2011), č. 2, s.
4.    215-­‐240.
5.    ŠOLTÉS, Peter. „Európa v malom.“ Reprezentácia etnickej rôznorodosti Uhorska v štatistikách a vlastivedných prácach do roku 1848. In IVANIČKOVÁ, Edita et al. Kapitoly z histórie stredoeurópskeho priestoru v 19. a 20. storočí. Bratislava, 2011, s. 213-­‐234.
6.    ŠOLTÉS, Peter. „Maďar je ohnivý ako Talian ... Slovák je, tak ako Poliak, oddaný pálenke“. Národný charakter Slovákov a Maďarov v uhorských a rakúskych štatistikách do roku 1848. In Forum historiae, 6 (2012), č. 2, s. 15-­‐32.
 
 


6. Ohlas Francúzskej revolúcie, Napoleonské vojny a ich vplyv na posilneniu štátneho patriotizmu a transfer idey občianskej spoločnosti
 
Po smrti Jozefa II. vo februári 1790 sa ujal moci jeho mladší brat Leopold II. veľkovojvoda Toskánsky. V malej severotalianskej provincii sa mu podarilo presadiť celý rad modernizačných reforiem a úspešne eliminovať odpor opozície. Za pár mesiacov sa mu uplatňovaním machiavelistických zásad v politike a kombináciou ústupkov s rozumnou politickou taktikou podarilo stabilizovať pomery v ríši. Hroziaci konflikt s Pruskom zažehnal podpísaním zmluvy z Reichenbachu z júla 1790. Pruský kráľ sa ňou zaviazal, že prestane podporovať nespokojné stavy v Uhorsku a v rakúskom Nizozemsku. I napriek úspešnému ťaženiu generála Ernsta Gideona Laudona a dobytiu viacerých strategických pevností uzavrel Leopold II. v auguste toho istého roku s Osmanskou ríšou mier v Svišťove, čím si uvoľnil ruky na vysporiadanie sa s domácou, najmä uhorskou opozíciou.

Po vyše štvrťstoročí zvolal 6. júna 1790 uhorský snem. Počas jeho rokovania viedenský dvor oslaboval uhorskú šľachtickú opozíciu i tým, že po prvýkrát využil na politický boj neprivilegované ľudové vrstvy. Do jednotlivých provincií boli vysielaní emisári a tajní agenti, aby šírili letáky a brožúry, ktorých cieľom bolo vyvolávať nespokojnosť poddaných, povzbudzovať mestá v ich požiadavkách po väčšej politickej moci na sneme a v stoliciach. Zároveň propaganda presadzovala nástupnícke práva Leopolda II. a reformný kurz politiky.
Na diete, ktorá zasadla v Budíne, boli od začiatku predkladané radikálne požiadavky stolíc. Žiadali obnovenie voliteľnosti uhorského kráľa, garantovanie suverenity Uhorska. Dolná tabuľa sa dokonca uzniesla, že jazykom rokovania a vedenia zápisníc bude maďarčina. Úspechy Leopolda II. v zahraničnej politike, znepokojivé správy prichádzajúce z Francúzska, obavy z hroziacich ľudových vzbúr, nepokoje medzi pravoslávnym srbským obyvateľstvom postupne viedli k ochladnutiu radikálnych nálad a snahe o dohodu s Viedňou. Na sneme, ktorý sa medzičasom opäť zišiel v Prešporku, sa v novembri Leopold nechal korunovať a na úrad palatína zasadol jeho syn Alexander Leopold. Hlavné ústupky, ktoré uhorskej šľachte panovník urobil, spočívali v obnovení stoličnej samosprávy a panských súdnych stolíc, v odstránení nemčiny z úradnej praxe a v záväzku zvolávania snemu každé tri roky.

Výsledky snemu boli sklamaním pre okruh stúpencov jozefínskych reforiem. V okruhu jozefínskej honorácie sa za vlády reformného cisára šírili idey občianskych slobôd a rovnosti všetkých ľudí. Revolučné udalosti vo Francúzsku preto značná časť z nich prijala zo sympatiami. Informácie o dianí vo Francúzsku prenikali do uhorských stolíc rôznymi kanálmi. Patrili medzi ne správy cechových tovarišov, kázne, brožúry, letáky a iné propagandistické tlačoviny. Ich šíreniu pomohlo zmiernenie cenzúry za vlády Jozefa II., ktorá len postupne obnovovala svoju kontrolu nad tlačeným slovom. Pred zasadnutím uhorského snemu vydal profesor Juraj Belnay (1765 – 1809) latinský spis Požiadavky nešľachtických obyvateľov Uhorska adresovaný poslancom uhorského snemu. Propagoval v ňom „práva občana“, odstránenie šľachtických privilégií, monopolu šľachty na výkon politickej moci a sprístup-­nenie všetkých úradných pozícií a funkcií pre každého, kto dosiahol potrebné vzdelanie.

Jeden z letákov propagujúcich revolučné idey bol rozširovaný na panstvách rodiny Csáky v Spišskej stolici v auguste roku 1790. Podľa všetkého bol dielom niektorého z agentov Leopolda II. U poddaných nachádzali tieto letákové akcie, agitácia vládnych agentov a neskôr (v rokoch 1793 – 1795) i členov jakobínskeho hnutia len slabú odozvu. Omnoho citlivejšie a na ne reagovala šľachta, u ktorej vyvolávala neistotu a obavy. Od jesene 1792 sa k zdrojom informácií o udalostiach vo Francúzsku pridali i listy a osobné svedectvá vojakov cisárskej armády, ktorá v počte 80 tisíc mužov vtiahla na francúzske územie. Jej cieľom bolo obnoviť predrevolučné pomery, no v bitke pri Valmy bola porazená. Intervencia cudzích vojsk viedla k radikalizácii revolúcie, Bourbonovci boli zbavení trónu a po neúspešnom pokuse o útek skončili Ľudovít XVI. a jeho manželka Mária Antoinetta, sestra Jozefa II. a Leopolda II. pod gilotínou. Poprava kráľovského páru spôsobila v Európe šok, ktorý umocňovali i správy narastajúceho počtu emigrantov utekajúcich pred revolučným terorom jakobínov.
V roku 1793 sa z obavy pred šírením revolučných nálad nový panovník František I. rozhodol sprísniť cenzúru, zostriť policajný dohľad na podozrivými osobami a celkovo nad politickým dianím v krajine. Bolo nariadené rozpustenie slobodomurárskych lóží a prepustenie ich členov z pozícií v štátnej správe. Práve v lóžach sa najčastejšie zgrupovali reformne a radikálne zmýšľajúci jednotlivci. V Budíne a Pešti pokračovali v stretávaní sa v tajných krúžkoch a udržiavali kontakty s radikálnymi demokratmi vo Viedni i v provinčných uhorských mestách. Začiatkom mája 1794 Ignác Martinovics, Jozef Hajnóczy a Jakub Sigray založili dve tajné spoločnosti a svoj program sformulovali v tzv. katechizmoch. Spoločnosť reformátorov na čele s grófom J. Sigrayom mala svojim umierneným programom oslovovať reformnú šľachtu a jedným z jej hlavných cieľov bolo dosiahnuť samostatnosť Uhorska. Na čele spoločnosti slobody a rovnosti stáli J. Hajnóczy a František Szentmárjai. Jej členovia pochádzali z radov nešľachtickej inteligencie, ktorá za Jozefovej vlády zastávala významné pozície v štáte a v nových pomeroch z nich bola vytláčaná šľachtou.

Prevažná časť vzdelancov v Uhorsku zaujala voči dianiu v revolučnom a neskôr i v napoleons-­kom Francúzku odmietavý postoj. Revolučný teror, kruté zaobchádzanie s royalistickou a konzervatívnou opozíciou (vzbura vo Vendée), prenasledovanie katolíckej cirkvi, zavádza-­nie nového „náboženstva rozumu“, sekularizácia cirkevných majetkov a mnohé ďalšie správy prichádzajúce do Uhorska na dlhú dobu zdiskreditovali pôvodné revolučné heslá o slobode, rovnosti a bratstve. Z katolíckych i protestantských kazateľníc, prostredníctvom brožúr a tlačených zbierok kázni zaznievala ostrá kritika revolučných udalostí a varovanie pred ich zhubnými následkami. Z evanjelických vzdelancov sa aktívne do protifrancúzskeho diskurzu zapojili okrem iných i Michal Institoris Mošovský a B. Tablic.

Rakúsko sa od začiatku zapojilo do protifrancúzskej koalície, čo so sebou prinášalo obrovské vojenské náklady, zvýšenú daňovú záťaž obyvateľstva a prudký nárast cien potravín. Za 12 rokov prehral František II. všetkých päť koaličných vojen s Francúzskom a bol nútený podpísať nevýhodné miere. Znamenali stratu viacerých, hospodársky a strategicky dôležitých území, Belgicka, Lombardska, Tirolska, Voralberska ako i území na jadranskom pobreží (Benátsko, Istriu a Dalmáciu), ktoré po mieri v Campo Formio (1797) Rakúsko dostalo od Napoleona ako náhradu. Rakúsko tiež bolo prinútené platiť obrovské vojnové reparácie, čo viedlo k vysokej inflácii a rozvratu štátnych financií. Za niečo vyše dvadsať rokov (1789 – 1811) sa štátny dlh zdvojnásobil zo 338 na 676 miliónov zlatých. Splácanie dlhu tak zhltlo až 29 % príjmov štátnej kasy. Cena obilia a väčšiny potravín v priebehu desiatich rokov vzrástla desaťnásobne. Vo februári 1811 bol vyhlásený patent, ktorý devalvoval hodnotu rakúskej meny na jednu pätinu. Bol to v podstate prvý štátny bankrot a prekonanie jeho následkov bolo veľmi bolestivé. O to viac, že to bola prvá takáto skúsenosť a spoločnosť na ňu nebola pripravená. Mnohé vážené a bohaté rodiny prišli o svoj majetok a dostali sa doslova na ulicu. Najťažšie ho pocítili ľudia v slobodnom povolaní, závislí od svojho platu, umelci, učitelia, sčasti aj kňazi a osoby poberajúce štátne renty, ktorých mnohoročné úspory sa znehodnotili.

Uhorský snem počas napoleonských vojen prijal viaceré zákony, ktoré viedli k posilneniu ústrednej moci a väčšej účasti Uhorska na financovaní spoločných nákladov štátu. Snem v roku 1807 schválil zákon o mimoriadnom zdanení, ktorý po prvýkrát preniesol časť daňového bremena i na šľachtu. Z každého druhu podnikania a výrobnej činnosti, bez ohľadu na stavovskú príslušnosť majiteľa, mala byť do štátnej pokladne odvedená jedna šestina čistého ročného výnosu. Majitelia nehnuteľností mali pre potreby štátu odviesť mimoriadnu daň vo výške 1 % z jej odhadovanej ceny. K narušeniu vzťahov medzi viedenskou vládou a uhorskými stavmi došlo až v dôsledku štátneho bankrotu. Uhorské stolice odmietali uznať platnosť patentu a nechceli sa podieľať ani na splácaní štátneho dlhu. Snem zvolaný na august 1811 mal uspokojiť situáciu, no uhorské stavy neboli už ochotné znášať ďalšie ťarchy vojny, ignorovali patent o devalvácii a neschválili ani zvýšenie vojenskej dane. František II. napokon snem koncom mája 1812 rozpustil a v Uhorsku vládol absolutisticky. Neobľúbené opatrenia zavádzal do praxe bez súhlasu snemu, prostredníctvom kabinetných dekrétov, ktoré adresoval uhorským dikastériám alebo priamo stoliciam.

Napriek tomu, že podľa zákona z roku 1791 sa mal snem schádzať každé tri roky, až do roku 1825 ho nezvolal. Táto politika viedla k silnejúcej opozícii na pôde stolíc, ktoré reagovali pasívnym odporom, sabotovali odvody rekrútov a neodvádzali dane. Porážka Napoleona a ukončenie dlhotrvajúcich vojen viedli k posilneniu pozície Rakúskeho cisárstva (od roku 1804) medzi európskymi veľmocami. Viedenský kongres (1814 – 1815) bol diplomatickým úspechom kabinetu kniežaťa Metternicha. Došlo k reštaurácii pomerov v Európe a Rakúsko získalo späť všetky stratené územia (až na Belgicko, ktorého sa vzdalo). V severnom Taliansku svoje dŕžavy rozšírilo o lombardsko-­‐benátske kráľovstvo. Hospodárske pomery v ríši sa však ešte dlho nepodarilo stabilizovať a rakúsky peňažný systém opäť kolaboval. Na jeho ozdravenie bolo opätovne nevyhnutné stiahnuť veľkú časť peňazí z obehu. Prvého júna 1816 bol vyhlásený ďalší bankrot, presnejšie patent, ktorý prikazoval z peňažného trhu stiahnuť nekryté obeživo. Tentoraz rakúska mena klesla zhruba na 40 % pôvodnej hodnoty.
Dva krátko po sebe nasledujúce štátne bankroty otriasli dôverou ľudí v papierovú menu, ktorá bola v krajinách Habsburského domu v obehu len zhruba polstoročie. Silneli hlasy volajúce po výmene papierových peňazí za mince a krytí peňazí zlatom. Priamym dôsledkom oboch kolapsov bolo založenie Rakúskej národnej banky v roku 1816, ktoré malo ochrániť menu krajiny od podobných katastrof a dohliadať na peňažný systém. Národná banka dostala monopolné právo na vydávanie peňazí a ekonomika rakúskeho štátu bola opätovne naviazaná na kovové peniaze. Vojna však mala pre niektoré spoločenské vrstvy i pozitívne dôsledky. Vojnová konjunktúra viedla k neustálemu nárastu dopytu po obilí, mäsa, koňoch a celkovo ťažnom dobytku. Pri stálom náraste ich ceny to najmä majiteľom veľkostatkov prinášalo obrovské zisky. Do istej miery na obilnej a neskôr vlnovej konjunktúre profitovalo celé uhorské poľnohospodárstvo.

Viacnásobná porážka Rakúska mala za následok obsadenie krajiny francúzskou armádou. Prostredníctvom osobných kontaktov s vojakmi, ale i využitím tlače sa Napoleon snažil ideologicky vplývať na obyvateľstvo podmanených či kontrolovaných území. Francúzska vojenská agresia sa propagandou zdôvodňovala rozširovaním občianskej slobody, obmedzovaním privilégií šľachty, sekularizáciou majetku cirkvi a pod. Viedenská vláda, v ktorej od roku 1808 stále silnela pozícia kancelára Metternicha, reagovala zmenou vnútornej politiky. S cieľom mobilizovať heterogénne obyvateľstvo monarchie, upevniť jeho lojalitu a štátny patriotizmus sa propagandisticky odvolávala na rovnoprávnosť národov ríše a potrebu súdržnosti všetkých provincií. V roku 1811 bol pre územie Rakúskeho cisárstva (s výnimkou Uhorského kráľovstva) vydaný Všeobecný občiansky zákonník. Bol inšpirovaný francúzskym Občianskym zákonníkom (Code civil, 1804) a zavádzal princípy prirodzeného práva. Až do zániku monarchie tvoril v Predlitavsku základ občianskeho práva.
 
PRAMENE
32.    Strom bez kořene, a cžepice bez hlawy... (Michal Institoris Mošovský, 1793)
33.    Smrt Ludvíka, krále francouzského (Bohuslav Tablic, 1806)
34.    O wážnosti a Ucťiwosti Stawu kňazského Príhodná Kázeň (Anton Bernolák, 1795)
35.    Katechizmus tajnej spoločnosti reformátorov v Uhorsku (Ignác Martinovič, 1794)
36.    Katechizmus spoločnosti slobody a rovnosti. Poučná knižočka človeka a občana (Ignác Martinovič, 1794)
37.    Dobrá novina sedlakom (anonym, 1793)
38.    Výzva k národom Uhorska, aby sa zúčastnili na vojne proti Napoleonovi (František II. 1807)
39.    Píseň o dobrem losu krajiny Uherské v čas ninejších válečných nepokojú (anonym, 1812 – 1813)

OTÁZKY
1.    Ktoré príčiny spoločenského rozvratu vo Francúzsku predkladá vo svojom diele Michal
2.    Institoris Mošovský?
3.    Z ktorých literárnych tradícií čerpá Mošovský argumenty pre svoje dielo?
4.    Ako zdôvodňuje Mošovský spoločenskú nerovnosť?
5.    Aký obraz o popravenom francúzskom kráľovi konštruuje báseň B. Tablica?
6.    Čo viete o okolnostiach dolapenia Ľudovíta XVI. pri jeho pokuse o útek z Francúzska?
7.    V akom dobovom kontexte vznikla kázeň A. Bernoláka na obranu vážnosti kňazského stavu? Ktoré myšlienkové prúdy sa šírili v Európe v druhej polovici 18. storočia? 2. Ktoré reformné opatrenia v období jozefinizmu prispeli k spochybneniu autority a vážnosti duchovných v krajinách Habsburskej monarchie?
8.    Ktorými hlavnými argumentmi A. Bernolák zdôvodňoval oprávnenosť a potrebu „kňazskég Wládi a Cťihodnosťi“?
9.    Ako definoval národ katechizmus uhorských jakobínov?
10.    Do akej podoby mal byť reformovaný politický systém v Uhorsku?
11.    Ako by ste zhodnotili politické plány na povstanie v Uhorsku a zvrhnutie vlády
12.    Habsburgovcov?
13.     Ako definuje spoločenskú zmluvu katechizmus Spoločnosti slobody a rovnosti? Ako ústavu?
14.    Nepriatelia občianskej spoločnosti, pankharti, zvieratá – čo tieto výrazy napovedajú o postoji vodcov revolúcií k ideovým a politickým oponentom?
15.    Ako zdôvodňuje Martinovič potrebu a oprávnenosť zvrhnutia monarchie? Čo viete o jeho vzťahu k dvoru a činnosti pre Jozefa II. a Leopolda II?
16.    V čom spočívali príčiny odlišného postoja uhorských jakobínov k vysokej a k nízkej šľachte?
17.    Čo o pozadí vzniku, autorstve a celkovom zameraní buričských letákoch viete vypozorovať analýzou predloženého prameňa?
18.    Ktorými kanálmi sa rozširovali správy o dianí vo svete v jednotlivých spoločenských vrstvách (šľachta, mešťania, poddaní)?
19.    Čo je chronostichon? V ktorom období a na akých pamiatkach sa využíval najčastejšie?
20.    1. Akými prostriedkami vzbudzovala výzva pocit lojality voči dynastii, panovníkovi? 2. Ktoré z pojmov použitých v citovanom prameni obsahuje informácie o dobovom zmýšľaní, o mentalite jednotlivých spoločenských vrstiev?
21.    Identifikujte mená vyskytujúce sa v prameni.
22.     V akom dobovom kontexte vznikla táto ľudová (zľudovelá) pieseň? 2. Aké propagandistické ciele mala naplniť?

ÚLOHY A PODNETY DO DISKUSIE
1.    Ktoré udalosti Francúzskej revolúcie, tzv. revolučný teror najviac rezonovali vo verejnom diskurze tej doby? Ktoré sú predmetom najväčších diskusií v súčasnosti?
2.    Na prelome 18. a 19. storočia sa začali pre potreby politického boja a propagandy využívať nové média, prípadne sa posilnil ich význam. Ktoré z nich sa spomínajú v predložených prameňoch?
3.    Jedným zo znakov modernej doby je formovanie verejnej mienky a jej význam vo vnútornej i zahraničnej politike. Ako to ovplyvňuje dobové spoločenské pomery?
4.    Kedy sa vojna s Napoleonskými vojskami odohrávala i na území Slovenska? Aké boli ekonomické, politické, hospodárske dôsledky 15 rokov trvajúcich vojenských konfliktov?   

LITERATÚRA
1.    ELIÁŠ, Štefan. Bernolákovci Košíc a jakobíni – princípy a východiská. In Zborník ŠOBA Košice : Košice, 1995 (roč. 5), 63 s.
2.    FERENČUHOVÁ, Bohumila. Myšlienky francúzskej revolúcie a slovenské národno-­‐emancipačné hnutie. In Historický časopis, 38, (1990), č. 6, s. 807-­‐818.
3.    KOWALSKÁ, Eva – KANTEK, Karol. Uhorská rapsódia alebo tragický príbeh osvietenca Jozefa Hajnóczyho. Bratislava : Veda, 2008. ŠIMONČIČ, Jozef. Dobra novina sedlakom z roku 1790. In Slovenská archivistika, 11, (1976), č. 1, s. 144-­‐158.
4.    ŠIMONČIČ, Jozef. Ohlasy Francúzskej revolúcie na Slovensku. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1982.
 
 


7. Konfesionalizmus medzi Tolerančným patentom a marcovými zákonmi
 
Za Leopolda II. pokračoval proces emancipácie protestantov schválením zákonného článku č. 26 z roku 1791, ktorý znamenal pre nekatolícke obyvateľstvo v Uhorsku ďalšie zrovnoprávnenie s katolíckou časťou spoločnosti. Zákon známy ako De negotio religionis sa vo viacerých bodoch odvolával na zákony z rokov 1608 a 1647. Niektoré z jeho ustanovení boli potvrdením práv protestantov garantovaných v Tolerančnom patente, vo viacerých smeroch však zákon išiel ďalej. Ustanovoval, že členom žiadnej z uznaných cirkví, katolíkom, protestantom ani pravoslávnym sa nemá brániť v praktizovaní ich náboženstva a zrušil rozdiel medzi privátnou a verejnou bohoslužbou. Zákon potvrdzoval právo protestantov postaviť si bez osobitného povolenia kostol s vežou či bez veže, školu, farskú budovu a povolávať do nej kazateľa, pričom zemepán bol povinný poskytnúť pre tieto budovy pozemok. Okrem povinnosti všetkých zemepánov dať k dispozícii pozemok pre kostol, faru a školu, neboli katolíci a protestanti viazaní žiadnymi inými vzájomnými záväzkami. Zmluvy uzavreté pre takéto prípady boli vyhlásené za neplatné. Násilné odobratie kostolov, farských budov, či škôl bolo pod trestom 600 zlatých zakázané.

Protestanti, ktorí doteraz platili štólu katolíckym farárom, mali ju do troch mesiacov od zverejnenia tohto zákona prestať platiť katolíckej cirkvi, s výnimkou, ak by tak konali dobrovoľne. V takom prípade mali platiť rovnakú výšku štóly ako katolíci. Nižšie i vyššie úrady mohli zastávať osoby bez ohľadu na ich náboženské vyznanie. Protestanti neboli viac povinní skladať zákonné prísahy, ktoré boli v rozpore s ich náboženským presvedčením. Bez ohľadu na existujúce cechové artikuly nesmeli byť nútení k účasti na katolíckych procesiách. Obvyklé katolícke sviatky však mali i naďalej na verejnosti dodržiavať tým spôsobom, že sa budú zdržiavať hlučných prác alebo ich iným spôsobom narúšať.
Autori opisujúci právny stav evanjelickej a. v. cirkvi na prelome 18. a 19. storočia najviac kritizovali ustanovenia, odvolávajúce sa na privilegované postavenie katolíckej cirkvi a z toho vyplývajúce zvýhodnenia, ktoré prekračovali rámec platných zákonov. Kritizovali i skutočnosť, že podľa paragrafu 3 zákonného článku 26/1791 prechod protestanta do katolíckej cirkvi nebol ničím obmedzovaný, kým konverzia opačným smerom bola možná len som súhlasom majestátu. Akékoľvek ovplyvňovanie a navádzanie ku konverzii zo strany protestantov sa malo prísne postihovať.

Tolerančný patent a 26. článok krajinského zákona z roku 1791 upravovali i náboženskú výchovu detí v zmiešaných manželstvách. V prípadoch, keď bol otec katolíkom, museli byť všetky deti vychovávané v katolíckej viere, ak bola matka katolíčkou, mohli synovia nasledovať vierovyznanie otca. Katolícka cirkev tieto zmeny odmietala, nakoľko tieto civilné zákony protirečili kanonickému právu. Katolícki veriaci, ktorí chceli uzavrieť zmiešané manželstvo, tak stáli pred dilemou, ktorej z noriem sa majú pridŕžať. Zákonom stanovené riešenie otázky výchovy detí v zmiešaných manželstvách však nekonvenovalo ani protestantským stavom. V návrhu, ktorý predostreli ešte pred rokovaním snemu v roku 1790, požadovali, aby bola rešpektovaná náboženská sloboda a každý mohol veriť, vyznávať a konať podľa svojho náboženského presvedčenia. To by znamenalo, žeby deti splodené v zmiešaných manželstvách mohli byť vychovávané v náboženstve, na ktorom sa rodičia dohodnú. Ak by k dohode nedospeli, malo v otázke náboženskej príslušnosti rozhodovať pohlavie, chlapci mali nasledovať otcovo náboženstvo, a dievčatá matkino. Zákonný článok 26/1791 napokon kodifikoval právny model, ktorý zaťažoval interkonfesionálne vzťahy, komplikoval fungovanie zmiešaných rodín a vytváral množstvo potenciálne konfliktných situácii. Dcéry spolu s matkou chodili na bohoslužby do iného kostola ako otec so synmi, deti navštevovali odlišné školy, často v odlišných dedinách. Rozdiely v cirkevnom kalendári mali za následok, že v určité dni katolícka, ženská časť rodiny v sviatočnom odeve „svätila“, kým otec so synmi mal bežný pracovný deň. Problémy vznikali aj vtedy, keď bolo treba platiť cirkevný desiatok, na ktorý si nárokoval protestantský i katolícky farár. Obe strany sa usilovali v náboženskej výchove dosiahnuť konsenzus, ktorý by zohľadňoval miestne sociálne normy, sociálny kapitál manželov a ich rodín. V prípadoch, keď náboženský zbor jedného z rodičov mal dominantné postavenie (počtom prevažoval, vlastnil jediný kostol v obci, hlásili sa k nemu zemepáni a pod.) alebo v prípadoch výraznej sociálnej asymetrie manželov, nasledovali deti náboženstvo „silnejšieho“ z rodičov. Rozsah dodržiavania zákonných a cirkevných noriem bol výrazne ovplyvnený i tým, akými prostriedkami disponovali reprezentanti štátnej moci pri zisťovaní ich porušení, ale najmä pri ich sankcionovaní. Manželia žijúci v zmiešaných rodinách používali rôzne stratégie, ako uniknúť disciplinizačnému tlaku vytváraného dikastériami, katolíckymi cirkevnými štruktúrami a niekde i zemepanskou vrchnosťou. Z dôvodu lepšej kontroly dodržiavania zákona o výchove detí v zmiešaných manželstvách vydala v júni 1793 Miestodržiteľská rada intimát adresovaný katolíckym farárom v Uhorsku, ktorý im nariaďoval viesť o nich osobitnú evidenciu.

Po legalizácii konverzie ku protestantizmu sa začali vyskytovať spory o výchovu detí i v manželstvách, ktoré sa stali zmiešanými až po uzavretí sobáša. Zákon i v tomto prípade vychádzal z princípu prerogatívy dominantného náboženstva. Konverzia matky ku protestantizmu nemala vplyv na náboženskú výchovu detí. V prípade, že konvertoval otec, mali byť všetky deti pokrstené pred ich konverziou vychovávané v katolíckom náboženstve a to až do dosiahnutia veku, kedy budú schopné samé rozhodnúť.

Zo strany oboch protestantských cirkví, najmä duchovenstva, zostával postoj k zmiešaným manželstvám i naďalej odmietavý. Okrem už na prvý pohľad zjavnej nevýhodnosti pre nekatolícku stranu, keď v zásade len jedna štvrtina v zmiešaných manželstvách splodených detí mohla byť vychovávaná v protestantskej konfesii rodiča, existovali aj ďalšie dôvody na ich odmietanie. Dobové svedectvo o nich zanechal evanjelický a. v. farár v Boci Kristián Fornet, ktorý v roku 1817 napísal pojednanie Wystraha pred Manželstwjm rozdjlného Naboženstwj. Už samotný názov prezrádza postoj autora k tejto otázke. Ako hlavný motív k napísaniu svojho diela uvádza skutočnosť, že po náboženských reformách Jozefa II. sa počet zmiešaných manželstiev výrazne zvýšil. Fornet, podobne ako ostatní autori tohto typu literatúry, najskôr uvádza príklady zo Starého a Nového zákona, ktoré hovorili proti uzatváraniu manželstiev medzi židmi a pohanmi, kresťanmi a nekresťanmi. Teologicky zdôvodňuje škodlivosť takýchto zväzkov a komplikácie, ktoré pri praktizovaní viery prinášajú. Najdôležitejšiu časť tvorili výstrahy a odporúčania pre mladých ľudí hľadajúcich životného partnera, rodičov, duchovných ako i tých evanjelických veriacich, ktorí už zmiešané manželstvo uzavreli. Hlavným prostriedkom, ktorý mal evanjelického kresťana chrániť pred týmto nebezpečenstvom bola náboženská výchova, poznanie základov vlastnej viery a omylov iných náboženstiev. Od rodičov evanjelických detí Fornet vyžadoval, aby detí utvrdzovali v presvedčení, že evanjelické náboženstvo je „gedině prawé a spasytedlné“.

Zrušením povinnosti reverzu a ponechanie možnosti len dobrovoľného sľubu stratil dovtedy účinný disciplinizačný nástroj právnu záväznosť. Do určitej miery ho mal nahradiť iný inštrument disciplinizácie – kňazské požehnanie manželov, ktoré katolícki kňazi mohli udeliť len dišpenzovaným snúbencom. Na začiatku 40. rokov 19. storočia sa problém kňazského požehnania stal spoločensky a politicky významným problémom. Jadro polemiky sa viedlo okolo formulácie zákonného článku 26/1791, podľa ktorej sa majú zmiešané manželstvá uzatvárať vždy pred katolíckych farárom. Katolícka strana to vysvetľovala ako prítomnosť farára pri akte uzatvorenia manželstva. Katolícky kňaz bol pri manželstvách uzatváraných bez splnenia podmienok pre dišpenz prítomný len ako štátom poverený úradník, nie ako duchovná osoba. Interpretácia druhej strany bola taká, že katolícky farár je povinný bez stanovenia podmienok zmiešané manželstvá požehnať. V spore nešlo „len“ o náboženský úkon požehnania, ale o to, či a za akých podmienok majú zmiešané páry právny nárok na plnohodnotné svadobné obrady. Uhorské protestantské stavy presadzovali v polemikách, ktoré sa viedli na župných zhromaždeniach, ale i na pôde snemu takú úpravu, aby sa zmiešané páry sobášili síce pred katolíckym farárom, no bez reverzu a s úplnými svadobnými obradmi. Na strane katolíckej cirkevnej hierarchie však boli tieto predstavy neprijateľné, keďže by tým porušovali kánonické právo.
Na uhorských snemoch predmarcového obdobia sa otázka zmiešaných manželstiev stala častým predmetom jednaní a náboženské zrovnoprávnenie protestantov a všeobecne interkonfesionálne vzťahy sa stali naliehavým politickým problémom. Podľa G. Berzevicziho sa už začiatkom 20. rokov 19. storočia v niektorých stoliciach až jedna tretina otázok prerokovávaných na stoličných zhromaždeniach týkala náboženských sporov. Na sneme 1840/1 bol v dolnej tabuli schválený návrh protestantských poslancov žiadajúci úplné zrušenie budúcich ako i už uzavretých reverzov. Aj v hornej tabuli napokon po dlhej diskusii prevážil názor o nezákonnosti vymáhania reverzov, spoločná rezolúcia oboch tabúľ však nebola pretavená do podoby zákona. Na hektickom krajinskom sneme 1843/4 sa napokon poslancom podarilo dospieť ku kompromisu, ktorý nanovo reguloval kompetencie pri uzatváraní zmiešaných manželstiev ako i otázku náboženskej výchovy detí.
Intenzívna diskusia o zmiešaných manželstvách bola súčasťou úsilia protestantov o plnú náboženskú emancipáciu, ktorá po Tolerančnom patente a Náboženskom zákone 26/1791 podľa ich názoru ďalej nepokračovala. Uhorský diskurs a ešte výraznejšie ten predlitavský, bol ovplyvnený vývojom v krajinách Nemeckého spolku. Pôvodne a priori negatívny postoj voči konfesionálne zmiešaným manželstvám sa u evanjelických vzdelancov postupom času zmierňoval a hlavná pozornosť sa sústredila na dosiahnutie plného zrovnoprávnenia s katolíckym náboženstvom. Odstránenie akejkoľvek formy právneho záväzku, či už nazývaného reverz alebo predmanželský prísľub výchovy detí v katolíckej cirkvi a dosiahnutie nadradenia civilného práva nad cirkevné kánony katolíckej cirkvi predstavovali poslednú veľkú výzvu pre nekatolícke konfesie na ich ceste právnej emancipácie.

Cirkevná politika štátu sa v tomto období vyznačovala dvoma tendenciami. Prvú, najvýraznejšiu v období napoleonských vojen, je možné charakterizovať snahou obmedzovať konfliktný potenciál zmiešaných manželstiev. Dialo sa tak prostredníctvom vydávania právnych noriem, ktoré zmierňovali najkonfliktnejšie diskriminačné opatrenia. Paralelne s ňou sa pod vplyvom verejného diskurzu presadzoval názor o negatívnych dôsledkoch častých zmiešaných manželstiev, najmä problémov v súvislosti s cirkevnou príslušnosťou detí. Od 20. rokov 19. storočia sa ako dominantný argument proti zmiešaným manželstvám uvádzalo šírenia náboženskej vlažnosti, indiferentizmu a úpadok morálky.

PRAMENE
40.    Správy o terajšom stave evanjelikov v Uhorsku (Gregor Berzeviczy, 1822)
41.    Objasnenie spisu Gregora Berzeviczyho Správy o terajšom stave evanjelikov v Uhorsku (Laurenz ohenegger, 1825)
42.    Wystraha pred Manželstwjm rozdjlného Naboženstwj (Kristian Fornet, 1817)
43.    Porušuje uhorský katolícky klérus 15. § 26. článku z rokov 1790 – 1791, keď nechce požehnávať zmiešané manželstvá? (1841)
44.    Třetj zákonnj článek roku 1843/4
45.    Dwadcáty zákonnj článek roku 1847/8
46.    Reverz medzi luteránom a katolíčkou z farnosti Svätý Kríž (1819)
47.    Národnié zpiewanky. Náboženstwo, Pjsně o lásce. (Ján Kollár, 1834)

OTÁZKY
1.    Ktoré boli najkonfliktnejšie oblasti interkonfesionálnych katolícko-­evanjelických vzťahov po Tolerančnom patente?
2.    Čo boli dikastériá?
3.    Ktorá skupina v rámci katolíckej cirkvi bola predmetom najostrejšej kritiky v Berzeviczyho diele?
4.    Akým prístup použil L. Hohennegger pri polemike s názormi a tvrdeniami G.  Berzeviczyho?
5.    V čom videl autor nebezpečenstvo zmiešaných manželstiev pre praktizovanie náboženstva?
6.    Aký účel malo používanie latinských citácii v tomto polemickom diele o zmiešaných manželstvách?
7.    Ktoré „príčiny“, pre ktoré nemožno schvaľovať zmiešané manželstvá, pomenúva Fornet? 2. Aké rady, ponaučenia dáva Fornet rodičom detí ako prevenciu pred uzatvorením zmiešaných manželstiev?
8.    Aké výrazy používa autor spisu na označenie „vlastnej“ a „iných“ cirkevných spoločenstiev?
9.    Ktoré hlavné argumenty použil autor spisu na obhájenie praxe katolíckej cirkvi nepožehnávať ani ceremóniami nesprevádzať zmiešané manželstvá?
10.    V čom spočívala „konfliktnosť“ otázky (ne)požehnávania zmiešaných manželstiev v predmarcovom období?
11.    O čom svedčí nárast počtu zmiešaných manželstiev v prvej polovici 19. storočia?
12.     Ktoré sporné otázky týkajúce sa zmiešaných manželstiev reguloval zákonný článok 3/1843/4 ?
13.    V čom spočívali hlavné rozdiely v právnom postavení príslušníka katolíckej a nekatolíckej cirkevnej komunity v prípadoch konverzie a výchove detí zo zmiešaných manželstiev?
14.    Ako sa nazýva súbor zákonov, ktorého súčasťou je predložený 20. článok?
15.    Ako tento zákon mení postavenie štátom uznaných cirkví?
16.    Čo viete o unitárskej cirkvi?
17.    Ako bolo v období vzniku tohto reverzu právne regulované uzatváranie zmiešaných manželstiev?
18.    Ktoré inštitúcie boli poverené dohľadom nad dodržiavaním reverzov?
19.    Aká bola miera gramotnosti v období vzniku tohto prameňa?
20.    Aké je hlavné vyznenie týchto piesní? Čo prezrádzajú o mentalite dobovej spoločnosti? 2. Ktoré sociálne, hospodárske, demografické a iné príčiny vplývali na mieru akceptácie zmiešaných manželstiev v konkrétnom lokálnom spoločenstve?
 
ÚLOHY A PODNETY DO DISKUSIE

1.    O závery ktorej synody sa opiera katolícke učenie o sviatosti manželstva? V čom sa líši katolícke a protestantské chápanie manželstva?
15.    Ktoré právne normy prijaté v priebehu 19. storočia regulovali manželské právo a uzatváranie zmiešaných manželstiev?
16.    Poznáte zo svojho okolia nejaké konfesionálne motivované príslovia, porekadlá, konfesionálne stereotypy?
17.    Aké dôsledky pre každodenný život malo uzatváranie zmiešaných manželstiev?  

LITERATÚRA
1.    ÁBRAHÁM, Barna. „Národné náboženstvá“ v Uhorsku v 19. storočí. In Cirkvi a národy strednej Európy (1800 – 1950). Zost. ŠVORC Peter – HARBUĽOVÁ Ľubica – SCHWARZ Karl. Prešov :
2.    Universum 2008, s. 75-­‐93.
3.    HRABOVCOVÁ. Emília. Cirkev a štát pred revolúciou 1848. In Slováci v revolúcii 1848 – 1849. Zost. SEDLÁK, Imrich. Martin : Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2000, s. 153-­‐179.
4.    KOWALSKÁ, Eva. Otázka intolerancie po vydaní Tolerančného patentu. In Historický časopis, 47, (1999), č. 2, s. 187-­‐201.
5.    ŠOLTÉS, Peter. Tri jazyky, štyri konfesie. Etnická a konfesionálna pluralita na Zemplíne, Spiši a v Šariši. Bratislava : Historický ústav SAV, 2009, s. 123-­‐140.
 


8. Reformné obdobie – hospodárske a sociálne reformy
 
Začiatkom 30. rokov 19. storočia sa v Uhorsku zintenzívnili spoločenské pohyby smerujúce k reforme hospodárskeho a sociálneho života. Ich nositeľom bola stoličná šľachta, ktorá sa aktivizovala v zápase s centralizačnou politikou Jozefa II. Po istej dobe utlmenia konfliktov medzi viedenskou vládou a uhorskou šľachtou sa spory znovu vyostrili na konci napoleonských vojen. Vyčerpaný štát sa snažil o väčší podiel Uhorska na znížení obrovských štátnych dlhov a celkovej sanácii zlej ekonomickej situácie. Uhorská šľachta na to reagovala bojkotom vládnych nariadení, odmietaním odvodu regrútov, neplatením daní a pod. Odpor najopozičnejších stolíc sa absolutistický režim Františka II. snažil potlačiť vysielaním komisárov za asistencie armády. Vytrvalá opozícia stolíc napokon v polovici 20. rokov 19. storočia viedla panovníka k zmierneniu absolutistického kurzu politiky. V roku 1825 zvolal (po trinástich rokoch) snem, na ktorom sa mali prerokovať nahromadené sťažnosti. Stavy na ňom potvrdili krajinské zákony z rokov 1790/1, ktoré vrátili zákonodarnú moc uhorskému snemu, potvrdzovali jeho právomoc schvaľovať nových regrútov, dane. Boli vytvorené komisie, ktoré snem poveril vypracovaním návrhov hospodárskej a politickej modernizácie Uhorska.

Už v skoršom období si rozhľadení a vzdelaní predstavitelia uhorskej šľachty začali uvedomovať neudržateľnosť existujúcich hospodárskych a politických pomerov a hľadali cestu z krízy. Vychádzali ešte prevažne z myšlienok fyziokratizmu (G. Berzeviczy) no stále viac sa i v Uhorska reflektovali aktuálne ekonomické teórie (Adam Smith, Friedrich List). Na čelo rodiaceho sa reformného hnutia sa postavil predstaviteľ najbohatšej magnátskej vrstvy, gróf Istvan Szechényi. Vďaka majetku a kultivovanému rodinnému zázemiu získal výborné vzdelanie, ktoré doplnil osobnými skúsenosťami získanými počas ciest po západnej Európe. Najmä jeho časté pobyty na Britských ostrovoch, ktoré určovali trendy v priemysle, obchode, no rovnako i v oblasti politického usporiadania a riadenia krajiny, ho inšpirovali k aktivitám za presadenie reforiem v Uhorsku. Počas konania snemu 1825/7 vystúpil s iniciatívou na vytvorenie celokrajinskej vedeckej inštitúcie, ktorá by sa starala o rozvoj vied. Na financovanie činnosti Uhorskej učenej spoločnosti venoval jeden celý ročný výnos zo svojich majetkov v hodnote 60 tisíc zlatých. Jeho príklad nasledovali ďalší uhorskí magnáti, takže za krátky čas sa podarilo vytvoriť inštitucionálne predpoklady pre vedecké bádanie. Významný podiel na aktivitách Uhorskej učenej spoločnosti mala kultivácia a rozširovanie používania maďarského jazyka.

V rokoch 1830 vydal Széchenyi dielo Úver (Hitel), v ktorom predstavil svoj reformný program. O jeho obsahu vypovedajú názvy kapitol Uhorský statkár je chudobnejší, než by prihliadnuc k jeho majetku mal byť; Uhor nie je taký zámožný, ako by to dovoľovali jeho okolnosti; Uhorský roľník nedokáže dnes svoje polia priviesť k najväčšiemu možnému rozkvetu; Cechy a limitácia; Robota alebo nádeničenie; Desiatok; Nemáme žiadne peniaze; Nedokážeme obstáť pri konkurencii iných národov; Kredit v širšom slova zmysle -­ posvätnosť slova, občianske cnosti, národnosť (Nationalität); Dôkazy, ktoré hovoria v prospech rozšírenie kreditu v Uhorsku. Ďalšie kapitoly sú venované zdôvodňovaniu potreby zakladania spolkov (kasín), ale i chovu ušľachtilých anglických plnokrvníkov a dostihom, ktoré tak ako kasína mali slúžiť aj ako priestor stretávania sa a oboznamovania sa s dianím v krajine. Základ Szechényiho reformného programu tvorili požiadavky na odstránenie poddanstva, vlastnícke práva na pôdu i pre nešľachticov, obmedzenie šľachtických výsad a všeobecné zdanenie, uvoľnenie ekonomiky zo zovretia feudálnych obmedzení (aviticita, regálne práva, cechy), slobodné využívanie ciest (zrušenie suchého a mokrého mýta) a pod.

Széchenyi vytýčil tiež program politických zmien. Vychádzal zo zásad prirodzeného práva a požadoval, aby sa politické práva rozšírili i na nešľachtické obyvateľstvo, aby sa zaviedol princíp rovnosti pred zákonom a verejné súdnictvo. V duchu jeho hesla „Každému obyvateľovi Uhorska musíme zaručiť občiansku existenciu“ sa mala masa ľudu politicko-­‐právne emancipovať a pretvoriť v politický uhorský/maďarský národ. Jeho názory vyvolali búrlivé reakcie a to ako pozitívne ovácie tak ostrú kritiku a odsúdenie. V diele Svetlo (Világ) vydanom v roku 1831 reagoval na výpady konzervatívne orientovanej šľachty, najmä na ich vodcu Józsefa Dessewffyho, ktorý reformné plány odmietal ako protiústavné, pre krajinu škodlivé a nebezpečné. Medzi stúpencov Széchenyiho reformných návrhov sa zaradili najmä príslušníci strednej šľachty, ale i niekoľko významných magnátov. Spomedzi nich vynikal sedmohradský magnát Miklós Wesselényi, ktorý podroboval uhorské pomery ešte ostrejšej kritike než Széchenyi a požadoval aj ďalekosiahlejšie zmeny. Otázku poddanstva sa mala riešiť štátom riadeným regulovaným výkupom poddaných, rozšírenie politických práv na nešľachticov a posilnenie politickej nezávislosti Uhorska na úkor centrálnej vlády. Na pôde stolíc a uhorského snemu sa v 30. rokoch postupne sformovali dva hlavné politické tábory – konzervatívny a liberálny. Názorovo sa vykryštalizovali v diskusiách na stoličných kongregáciách a krátko pred vypuknutím revolúcie sa konštituovali do politických strán. Najnaliehavejšou otázkou, ktorú mal snem 1832/6 riešiť bola úprava urbárskych pomerov. Už od snemu 1825/7 pracovala pod dohľadom palatína Jozefa osobitná komisia s cieľom pripraviť návrhy zmien tereziánskeho urbára. Dokument, ktorý bol v roku 1830 predložený uhorským stoliciam na prerokovanie, bol však pre tábor reformne orientovaných politikov sklamaním. Neprinášal žiadne zlepšenie právneho postavenia poddaných, ponechával monopol na vlastníctvo pôdy v rukách šľachty ako i jej nezdaniteľnosť a len minimálne uľahčoval daňové povinnosti poddaných. Z ďalších bodov, o ktorých snem rokoval, sa podarilo presadiť zákon o výstavbe železníc. Nedostatok kapitálu však spôsoboval pomalé tempo prác na všetkých plánovaných trasách. Hlavný ťah z Viedne do Pešti sa začal stavať až v polovici 40. rokov, železnica z Prešporka do Trnavy bola pre chýbajúce finančné zdroje uvedená do prevádzky iba ako konská trakcia. Významným krokom, ktorý prispel k nárastu prestíže súmestia Budín a Pešť a umožnil jeho ďalší hospodársky rozvoj a urbanistický rast bolo rozhodnutie o výstavbe moderného reťazového mosta.

Pritvrdením politického režimu po tzv. dlhom sneme v rokoch 1832 – 1836 chcel kancelár Metternich rozložiť opozičné hnutie. Podporoval mladých konzervatívnych politikov, ktorí uznávali potrebu postupného zavádzania hospodárskych a politických reforiem. Na sneme 1839/40 sa svojim umierneným reformným programom presadili na úkor liberálnej opozície. Bol schválený zákon o individuálnom výkupe z poddanských povinností za podmienky obojstranného súhlasu zemepána a poddaného, uzákonené dedičské právo poddaných na užívanie pôdy, ktoré ich malo chrániť pred svojvoľným odnímaním pozemkov zo strany vlastníkov pôdy. Výraznejšie zmeny boli prijaté v oblasti priemyselného podnikania a finančníctva, ktoré sa inšpirovali pomermi v Predlitavsku. Zákony o úveroch a zmenkových súdoch uľahčili pohyb kapitálu a vymožiteľnosť práva pri poskytovaní úverov, tzv. priemyselné zákony rušili obmedzenia týkajúce sa zakladania manufaktúr a továrni. Tieto zákony prvýkrát obmedzovali práva šľachtického stavu a zavádzali princíp rovnosti pred zákonom.
Program opozície v hospodárskej oblasti šírili opozičné noviny Pesti Hírlap založené roku 1841. Jeho redakciu okrem Lajosa Kossutha tvorili Gábor Kazinczy, Ferenc. Pulszky, Ágoston Trefort, András Fáy. Nadväzovali na myšlienky I. Széchenyiho, požadovali odstránenie feudálnych prežitkov, zlepšenie podmienok pre rozvoj obchodu, peňažníctva, modernizáciu dopravy a predovšetkým urýchlené budovanie priemyslu. Zasadzovali sa za všeobecné zdanenie, keďže boli presvedčení, že len po zrušení nezdaniteľnosti bude otvorená cesta pre dosiahnutie zblíženia a zjednotenia záujmov šľachty a ľudu. Bez toho podľa nich nebolo možné doviesť hospodárske reformy do úspešného konca a zjednotiť obyvateľstvo Uhorska v jeden politický národ. Emancipáciu uhorskej spoločnosti mala podľa Kossutha riadiť a usmerňovať stredná šľachta, ktorá tvorila najpokrokovejšiu vrstvu uhorskej spoločnosti a pri slabosti buržoázie len ona mohla byť hlavným nositeľom reformných ideí.

Úpravy poddanských pomerov prijaté na sneme 1839/40 nepriniesli potrebné výsledky. Len malá časť najbohatších roľníkov bola schopná vyplatiť požadovanú sumu za výkup z poddanstva predstavujúcu 20 násobok hodnoty urbárskych povinnosti. Prevažná časť zemepánov túto možnosť a priori odmietala. Liberálna opozícia preto vyvíjala veľké úsilie aby zmenila postoj nižšej a strednej šľachty k otázke zrušenia poddanstva. Na stránkach tlače, v polemických spisoch, odborných štúdiách i beletristických dielach propagovala potrebu povinného výkupu a zrušenia aviticity. V rokoch, kedy bol zvolaný uhorský snem (1843, 1847), sa opozícia najviac aktivizovala. Bohatí jednotlivci z radov aristokracie vypisovali honorované súťaže na literárne práce, ktoré mali šíriť presvedčenie o nutnosti reforiem. V roku 1847 vydal Jozef Eötvös historický román Uhorsko v roku 1514. Vyvolal veľký záujem a diskusiu (v priebehu jedného roka bola päťkrát robená dotlač). Tému sedliackej vzbury, ktorá otriasla krajinou a viedla k upevneniu nevoľníctva Eötvös využil na to, aby poukázal na neudržateľnosť a nemorálnosť feudálnych pomerov.

Széchenyi a Kossuth sa od začiatku 40. rokov čoraz viac rozchádzali v cieľoch, no ešte viac v prostriedkoch dosiahnutia hospodárskeho povznesenia a politickej reformy Uhorska. Széchenyi a okruh reformných konzervatívcov presadzovali budovanie uhorského priemyslu v súlade s celoštátnymi záujmami a potrebami. Liberálna opozícia, ktorá spočiatku kritizovala colnú politiku Viedne voči Uhorsku, sa obávala nárastu ekonomického a spolu s ním i politického a nacionálneho vplyvu nemectva, spojeného prostredníctvom Nemeckého colného spolku do jednotného trhu. Presadzovala politiku ekonomického nacionalizmu, ochranných ciel a podpory domácich podnikateľov. Voči ostatným provinciám cisárstva požadovala zavedenie colnej reciprocity. Rozvoju priemyslu mal napomôcť Remeselný spolok (Gewerbeverein 1841), ktorý inicioval zakladanie reálnych a remeselných škôl, knižníc, organizovanie prednášok, priemyselných výstav a pod. Poľnohospodársky spolok podporoval šírenie nových plodín, plemien dobytka, prvých poľnohospodárskych strojov. Spolok rýchlo rozširoval počet filiálok a vydával i spolkový časopis Magyar Gazda. V priebehu roku 1844 boli založené dva spolky, ktoré si kládli za cieľ podporovať uhorský obchod a priemysel. Obchodná spoločnosť mala ambíciu vybudovať z prístavu Fiume (Rijeka) uhorský námorný prístav železnicou spojený s vnútrozemím. Ochranný spolok za krátky čas združoval vyše 60 tisíc členov, ktorí sa zaviazali, že šesť rokov nebudú kupovať iný než v Uhorsku vyrobený tovar. Na čele spolku stáli prominentné osobnosti liberálnej opozície (grófi Kázmer Batthány, Lászlo Teleki a L. Kossuth). Viedenská vláda jeho aktivity namierené do veľkej miery proti dovozu výrobkov z rakúskych a českých krajín všemožne obmedzovala. Podarilo sa mu síce zmeniť postoj voči výrobkom domáceho pôvodu, výraznejším pozitívnym dopadom na rozvoj domácej ekonomiky však bránila nedostatočne rozvinutá priemyselná výroba, chýbajúci spotrebný tovar, ktorý bol menej kvalitný a oproti konkurencii často i drahší.
 
PRAMENE
48.    Úver (István Szechényi, 1830)
49.    Svetlo (István Szechényi, 1831)
50.    Priania Uhorska. Politické pojednanie o najdôležitejších otázkach (Lajos Kossuth, 1843)

OTÁZKY
1.    Ktoré argumenty použil Széchenyi pri kritike roboty a celkovo feudálneho systému?
2.    Charakterizujte Széchenyiho chápanie národnosti a úlohy národa (národov) vo vývoji ľudskej spoločnosti?
3.    Ktoré obdobie má na mysli Széchenyi, keď hovorí o „výnimočne dobrých časoch“?
4.    Ktoré z myšlienok o fungovaní spoločnosti napísané pred skoro 200 rokmi je možné pokladať za inšpiratívne a zaujímavé i dnes?
5.    V čom videl Széchenyi význam vytvárania spolkov ako boli kasína?
18.    Ktoré reformné opatrenia spomína Szechényi v úryvku diela Svetlo?
19.    Ktoré opatrenia presadzoval L. Kossuth s cieľom zlepšiť ekonomickú situáciu v Uhorsku?
20.     Viete nájsť rozdiely medzi ekonomickým programom I. Szechényiho a L. Kossutha?

ÚLOHY A PODNETY DO DISKUSIE
1.    V ktorej krajine (krajinách) nachádzali uhorskí reformní politici inšpirácie pre ich plány modernizácie krajiny? Čo konkrétne chceli etablovať po ich vzore i v Uhorsku? 2. Ktoré inštitúcie (stavby, spolky) založil, inicioval, spolufinancoval I. Széchenyi?
2.    Ktoré uhorské snemy sa konali počas tzv. reformného obdobia? Na ktorých sa aktívne zúčastnili I. Széchenyi, resp. L. Kossuth?
3.    Ktoré dva základné politické tábory formovali uhorskú politiku v reformnom období a v čom sa líšil ich politický a hospodársky program?
4.    Charakterizujte colnú politiku Viedne voči Uhorsku pred rokom 1848?

LITERATÚRA
1.    GANOBČÍKOVÁ, Alexandra. Anglománia uhorskej aristokracie. Prenikanie britskej kultúry do strednej Európy v prvej polovici 19. storočia. In Revue História, 2011 (roč. 11), č. 3-­‐4, s. 31-­‐37. http://www.historiarevue.sk/hr3a4-­‐11/historia_3a4_2011.pdf
2.    HORVÁTH, Pavel. Poľnohospodárstvo na Slovensku v období rozkladu feudalizmu. In
3.    Hospodářske dějiny, 7 (1981), s. 289-­‐311.
4.    KOHÚTOVÁ, Mária – VOZÁR, Jozef. Hospodárske dejiny Slovenska 1526 – 1848. Bratislava, 2006, s. 101-­‐147.
5.    KOWALSKÁ, Eva. Kasína v Modre – neznáma súčasť kasínového hnutia a procesu „národného prebúdzania“. In Historický časopis, 60, (2012), č. 1, s. 23-­‐32.
6.    MÉSÁROS, Július. Štefan Séčeni v pohľade jeho vrstovníkov. In Historický časopis, 40 (1992), č. 3, s. 326-­‐334.
7.    REBRO, Karol. Agrárne reformy v habsburskej monarchii od začiatku 18. storočia do roku 1848 s osobitným zreteľom na Slovensko. In Historické štúdie, 13 (1968), s. 5-­‐28.
8.    SPIRA, György. Sečéni a národnostná otázka v Uhorsku v 19. storočí. In Historický časopis, 40
9.    (1992), č. 2, s. 185-­‐197.
10.    ŠEDIVÝ, Miroslav. Význam Dunaje pro Metternichovo Rakousko. In Slovanský přehled, 97 (2011), č. 1-2, s. 1-­‐15.
11.    TAJTÁK, Ladislav Priemyselná revolúcia na Slovensku a jej sociálne dôsledky. In Historický časopis, 22, (1974), č. 3, s. 347-­‐367.
 


9. Reformné obdobie – zápas medzi konzervativizmom a liberalizmom o politické zmeny v Uhorsku
 
Uhorsko bolo pred revolúciou 1848/9 dedičnou monarchiou na čele s kráľom. Právo prijímať zákony a schvaľovať dane mal uhorský národ (natio hungarica), pod čím sa rozumela len šľachta. Bez súhlasu uhorského národa nemohol byť, už od čias Verbóczyho Tripartita, žiaden zákon schválený, zrušený či právne vykladaný. Absolutistické snahy Jozefa II., Františka II. i kancelára Metternicha skrachovali na vytrvalej opozícii stoličnej šľachty. Na to, aby bolo možné uskutočniť reformy zákonnou cestou, bolo preto nevyhnutné získať podporu šľachty a schváliť ich na sneme. Slobodné kráľovské mestá mali na uhorských snemoch predmarcového obdobia omnoho menšiu politickú váhu, ako by im podľa počtu obyvateľstva, ktoré zastupovali (okolo 700 tisíc obyvateľov a zhruba 7 % z celkového počtu), ale najmä ich hospodárskeho významu prináležalo. Spolu 53 slobodných kráľovských miest (údaj z roku 1842) vysielalo na snem svojho vyslanca, všetci spolu však disponovali len jedným hlasom. Podobne ako vyslanci kapitúl mali rovnakú váhu ako ktorákoľvek zo stolíc. Od prvého reformného snemu v roku 1825 predkladali vyslanci za mestá požiadavku, aby každé z nich malo vlastný hlas, alebo aby sa počet hlasov miest aspoň zvýšil. Stoličná opozícia podmieňovala navýšenie počtu hlasov miest na sneme tým, aby právo voliť vyslancov na snem mala nielen úzka vrstva mestského magistrátu ale celé meštianstvo. Až snem 1843/4 sa vážne zaoberal návrhmi zmien. K navýšeniu počtu hlasov pre slobodné kráľovské mestá na šestnásť síce pre rozpory medzi dolnou a hornou snemovňou (a viedenskou vládou) nedošlo, boli však prijaté zákony, ktoré rozšírili právo zastávať všetky krajinské úrady i osobám nešľachtického pôvodu.

Špecifikom štátnej a verejnej správy v Uhorsku bolo dominantné postavenie stolíc, ktoré na svojom území kontrolovali výkon politickej moci, súdnictvo, výber daní, odvod regrútov a dokonca určovali i ceny základných potravín. Municípiá, teda stolice a slobodné kráľovské mestá, boli vykonávateľmi rozhodnutí panovníka a centrálnych krajinských inštitúcií, no zároveň boli autonómnymi jednotkami s rozsiahlymi právomocami. Byrokratizácia správy štátu, ktorú vláda vo Viedni realizovala v rakúskych, českých a haličských provinciách, sa v Uhorsku nedokázala presadiť. Na území habsburskej monarchie tak paralelne existoval predmoderný, patrimoniálny, stavovsko-­‐feudálny a moderný byrokratický model administrácie. V Uhorsku však popri stoličnom a mestskom úradníctve existovali aj inštitúcie spadajúce priamo pod panovníka, tridsiatkové, neskôr colné stanice, soľné úrady, komorské majetky a pod.

Stoličné úrady boli obsadzované voľbami opakujúcimi sa každé tri roky a boli zastávané za „symbolický“ plat. Po ich skončení neplynul nárok na vyplácanie dôchodku. Vysoké náklady na rakúsku byrokraciu (tretina až polovica príjmov štátu išla údajne na výplaty štátnych zamestnancov) spolu s poukazovaním na korupciu v radoch rakúskeho úradníctva boli hlavnými argumentmi odporcov rozšírenia „nadvlády“ byrokratov i do Uhorska. Prevažná časť reformných politikov a dokonca i konzervatívnej, Viedni lojálnej šľachty bola presvedčená o potrebe zachovať stoličné zriadenie. Aj podľa nich síce vykazovalo isté znaky zastaranosti a priznávali tiež, že pri voľbách sa v posledných rokoch rozmohla korupcia, tieto nedostatky sa však mali dať odstrániť reorganizáciou a reformou, nie zrušením stolíc.

Oddeľovanie verejnej a privátnej sféry ako jeden zo znakov modernizácie štátu prebiehalo v uhorských pomeroch o to ťažšie, že súdna moc až do roku 1848 nebola oddelená od výkonnej. Podžupani a slúžni mali v rukách výkonnú moc a vykonávali (v stanovených medziach) i súdnu právomoc. Systém patronáže a rozvetvené siete nepotických vzťahov nevplývali len na obsadenie stoličných a sudcovských pozícií, ale aj miest na súdoch vyššej inštancie, v kráľovskej a septemvirálnej tabuli.

Na tzv. dlhom sneme sa opoziční poslanci snažili dosiahnuť, aby o priebehu rokovania, o prerokovávaných otázkach a o postojoch poslancov bola aktuálne informovaná stoličná šľachta, ale i širšia verejnosť. Keďže nezískala povolenie na vydávanie tlačených snemových novín, poverila Kossutha, aby dvakrát týždenne redigoval rukopisný časopis Snemové správy (vychádzal od januára 1832 do augusta 1835). Do uhorskej politiky sa tak podarilo vniesť nový element – verejnú mienku. Kossuth, ktorý v dolnej tabuli zaujal miesto ako absentium ablegatus, zástupca neprítomného poslanca, zemplínskeho baróna Pála Vécseya, na sneme začal svoju politickú kariéru. Po skončení snemu vydával Správy zo stoličných zasadnutí (od júna 1836 do mája 1837), ktoré slúžili ako médium opozičných síl rozložených po jednotlivých župách a tzv. snemovej mládeže predstavujúcej na sneme najradikálnejšie krídlo opozície. Prostredníctvom časopisu Kossuth šíril svoj politický program a obhajoval vodcu snemovej mládeže Lászla Lovassyho, ktorý bol uväznený v máji 1836. V roku 1837 bol i Kossuth zatknutý a odsúdený na štyri roky. O rok neskôr sa odsúdením na tri roky skončil i niekoľkoročný proces s vodcom liberálnej opozície sedmohradským grófom M. Wesselényim.

Snaha rozložiť opozičný tábor zostrením politického režimu v rokoch 1836 až 1839 nepriniesla očakávané výsledky, ale naopak ešte viac radikalizovala spoločnosť. Situáciu mal upokojiť nasledujúci snem. Opoziční poslanci združení okolo Ferenca Deáka v dolnej a Lajosa Batthyánya v hornej tabuli po celý čas snemu 1839/40 požadovali odovzdanie sťažností (tzv. adresy) panovníkovi voči porušovaniu uhorských zákonov (najmä slobody slova) a prepustenie uväznených politikov. V dôsledku rozloženia síl nastala patová situácia, kedy návrhy poslaneckej tabule provládne orientovaná tabuľa magnátov vytrvalo vetovala. Na záver snemu boli na pokyn Metternicha zatknutí opoziční politici prepustení na slobodu a zastavené ďalšie súdne procesy. L. Kossuth sa po návrate z väzenia stal všeobecne rešpektovaným politikom a uznávanou autoritou. Zmiernenie vládnej politiky Viedne voči uhorskej opozícii sa prejavilo prijatím nových cenzúrnych predpisov, ktoré dohľad nad cenzúrou periodickej tlače zverili do kompetencie Študijnej komisie (v rámci Miestodržiteľskej rady) pod vedením grófa Alojza Mednyanszkého. I naďalej existovala tzv. preventívna cenzúra, ktorá však bola benevolentnejšia voči opozičnej publicistike. Tlač, ktorá dovtedy nezohrávala v politickom živote a pri formovaní verejnej mienky výraznejšiu úlohu, sa za krátky čas stala jej dôležitým aktérom. Kossuth, krátko pred tým prepustený z väzenia za poburovanie a vydávanie nepovolených Úradných správ, sa ujal redigovania novín Pesti hírlap. Za krátky čas sa mu podarilo počet predplatiteľov zvýšiť zo 60 na vyše 5 tisíc. V rokoch 1841 – 1844 zohral Pesti hírlap dôležitú úlohu pri formovaní politického programu liberálnej opozície (niekedy nazývanej i radikálna či slobodomyseľná) a to i napriek tomu, že noviny boli vystavené permanentnej kontrole zo strany tajnej polície a cenzúry.

Konzervatívny tábor presadzoval svoje názory cez noviny Világ (Svetlo). V polovici roka 1841 sa do čela redakcie postavil Aurel Dessewffy, ktorý zmenil smerovanie novín a presadzoval reformný program pri zachovaní centralizácie moci a posilnenia viedenskej vlády. Významnými predstaviteľmi mladej, reformne orientovanej generácie konzervatívcov patrili György Apponyi, Miklós Vay, János Majláth. Po predčasnej smrti A. Dessewffyho a zániku Világu vznikli noviny Budapesti Hiradó (1844 – 1848), za ktorými stál brat Aurela, Emil Dessewffy.

Reformné plány sa prediskutovávali na pôde stolíc, v rozmáhajúcej sa tlači, v kasínach, kaviarňach. Zápas medzi oboma tábormi sa vyhrocoval. Voľby stoličných úradníkov a vyslancov na snem sprevádzali krvavé excesy, zastrašovanie, podplácanie a kupovanie hlasov. Vyslanci zastupujúci stolicu na krajinskom sneme boli vo svojich vystúpeniach a hlasovaniach viazaní inštrukciami. V prípade, že sa ich nedržali, mohli byť zo snemu odvolaní. Jedny z takýchto inštrukcií, ktorými sa na sneme 1843/44 mali riadiť poslanci Szátmarskej stolice vo februári 1842, prijala väčšina ostatných reformne orientovaných stolíc za svoj program. Obsahovali nasledovných 12 bodov: 1. odstránenie aviticity, 2. doplnenie zákonov o úveroch, zavedenie pozemkových kníh a zriadenie hypotekárnej banky, 3. povinný výkup všetkých poddanských pozemkov, 4. zlepšenie podmienok pre obchodovanie, zrušenie cechov, odstránenie monopolov 5. Právo nadobúdať majetok a zastávať úrady pre každého občana, 6. zdanenie duchovenstva a všetkej šľachty pre stoličné potreby do tzv. cassa domestica, 7. úprava ľudového školstva, 8. sloboda tlače, 9. oslobodenie miest od poručníctva komory, ich usporiadanie a hlasovacie právo na sneme, 10. zostavenie nového občianskeho a trestného zákonníka, 11. oddelenie politickej správy od súdnictva v stoliciach a mestách, 12. ľudové zastúpenie. Reformne orientovaným poslancom sa nepodarilo na sneme 1843/4 presadiť svoje ciele. Konzervatívna prevaha magnátskej tabule a nejednotnosť v tábore opozície sa najviac podpísali pod to, že reformne orientovaný rokovací program snemu, ktorý predložil panovník, nebol až na niektoré výnimky pretavený do podoby zákonov. Snem uzákonil iba slobodné nadobúdanie pôdy a zastávanie všetkých stoličných a krajinských úradov i pre nešľachticov.

Po sneme 1843/44 sa viedenská vláda usilovala zastaviť narastajúci vplyv opozície v dolnej tabuli a stoliciach. Prostriedky, ktorými to chcela dosiahnuť, boli podpora umiernených reforiem a oslabenie autonómneho postavenia stolíc. Hlavní župani, ktorí boli menovaní panovníkom, mali osobne riadiť úradovanie stolice a vyžadovala sa ich prítomnosť na jej území. V prípadoch, keď hlavný župan nebol trvalo prítomný, najmä ak zastával iný svetský alebo cirkevný úrad, bol nútený zložiť úrad. Na jeho miesto bol vládou vymenovaný zastupujúci hlavný župan, tzv. administrátor, platený zo štátnej, nie stoličnej kasy. Prostredníctvom nich sa malo usmerňovať politické dianie v opozíciou ovládaných stoliciach, najmä voľby úradníkov, stoličných poslancov a zostavovanie inštrukcií, s ktorými odchádzali na snem. Zavedenie administrátorského systému do 32 z 52 stolíc vyvolalo všeobecný nesúhlas v tábore opozície. Centralisti preto z taktických dôvodov upustili od svojej kritiky stolíc a projekt centralizácie na čas odložili.

Pod vplyvom blížiaceho sa snemu, ktorý sa mal začať v novembri roku 1847 a zápasu o získanie väčšiny sa oba tábory organizačne a programovo zjednocovali, čo vyústilo do vzniku prvých moderných politických strán. Najskôr, v novembri 1846, sa na základných princípoch, cieľoch a prostriedkoch zjednotili konzervatívni politici lojálni viedenskej vláde. Konzervatívnu stranu viedli Antal Szecsén, G. Apponyi (iniciátor zavedenia administrátorského systému), E. Dessewffy, György Mailáth mladší, Ferenc Zichy. V hospodárskej oblasti presadzovali regulačné opatrenie na ochranu a podporu domáceho priemyslu, úpravu urbárskych pomerov, zmeny v uhorskej samospráve a justícii. Reformné kroky sa mali uskutočňovať za účasti viedenskej vlády, pri zachovaní existujúceho politického systému.

V priebehu roka 1846 sa programovo a organizačne začali spájať i opoziční politici. Po sneme 1843/4 sa tábor opozície rozštiepil. V dôsledku odchodu Kossutha z vedenia redakcie Pesti Hirlap v lete 1844 sa noviny dostali do rúk stúpencov konštitučného centralizmu okolo Lászla Szalaya, J. Eötvösa a Ágostona Tréforta. V reakcii na to vznikol nový liberálne orientovaný Týždenník (Hetilap). Oba názorové prúdy sa líšili v názore na stoličný systém. Kossuth a väčšina opozičnej šľachty ho chcela zachovať ako základ verejnej správy i po rozšírení volebného práva. Bol pre nich garanciou ústavnosti, v dlhotrvajúcich zápasoch overenou inštitúciou schopnou odolávať absolutistickým tendenciám viedenskej vlády. Zavedením princípu ľudového zastúpenia sa mali stolice rozšíriť, zlepšiť a stať sa základom, na ktorom sa bude budovať reformovať politický život. Centralisti v stoliciach videli zastaranú a historicky prekonanú inštitúciu, ktorá vedie k oslabeniu krajiny. Inšpirovaní príkladom západoeurópskych krajín (Veľká Británia, Holandsko, Belgicko) požadovali zavedenie parlamentného systému s vládou vybavenou silnými právomocami. Presadzovali rozšírenie zastupiteľského systému o nešľachticov, zriadenie uhorskej vlády zodpovednej volenému parlamentu. V ostatných požiadavkách sa v ničom nelíšili od programu liberálnej opozície. Požadovali všeobecnú rovnosť pred zákonom, slobodu zhromažďovania a spolčovania, zavedenie všeobecného zdanenia, zrušenie aviticity, povinný výkup poddaných na náklady štátu a spojenie Sedmohradska s Uhorskom.

Prvým výsledkom opätovného zjednocovania liberálnej opozície bolo vytvorenie Opozičného kruhu v roku 1847, ktorý plnil úlohu politického klubu, kde bolo možné slobodne diskutovať a „politizovať“. Jeho predsedom sa stal gróf Lászlo Teleki. Na zhromaždení opozičných politikov v Pešti 5. júna bol prijatý politický program s názvom Opozičná deklarácia. Vznikol prienikom názorom viacerých prúdov z väčšej časti sa na ňom podieľali F. Deák, L. Kossuth, J. Eötvös a gróf L. Bátthyányi.

Voľby vyslancov na snem prebiehali za menej búrlivých podmienok. Administrátorom sa podarilo vo väčšine stolíc udržať pokoj a zabrániť predtým pomerne častým fyzickým inzultáciám a i krviprelievaniu. Konzervatívna strana prevzala do svojho programu veľkú časť opozičných hesiel, čím si na svoju stranu priklonila časť niekdajších sympatizantov opozície. Kým na predchádzajúcich snemoch sa pravidelne opakovala situácia, keď opozícia mala väčšinu v poslaneckej tabuli a konzervatívci v hornej tabuli, na poslednom stavovskom sneme sa počet poslancov provládnej konzervatívnej strany takmer vyrovnal opozícii. Otázkou, ktorá rozdeľovala oba tábory a viedla k politickým i duelantským súbojom, už nebolo ako reformy presadiť či naopak ako im zamedziť. Zápas sa posunul do polohy, ktoré reformné návrhy treba prijať najskôr, ktoré si vyžadujú čas, aký má byť ich rozsah, ohraničenie a pod. a najmä miera samostatnosti a naviazanosti na Viedeň.

Tesne pred vypuknutím revolúcie (11. marca 1848) formulovali svoj politický program predstavitelia radikálneho krídla opozície. Radikálni demokrati boli tvorení úzkym okruhom nešľachtických vzdelancov združujúcim sa v spoločnosti Mladé Uhorsko. Patrili do neho Alexander Petöffy, Mihály Táncsics, a József Irýnyi. Ich program Dvanásť bodov, obsahoval tieto požiadavky: 1. sloboda tlače a zrušenie cenzúry, 2. zriadenie uhorského ministerstva (vlády) so sídlom v Pešti a Budíne, 3. každoročné zvolávanie uhorského snemu, ktorý mal zasadať v Pešti, 4. uzákonenie občianskej a náboženskej rovnosti pred zákonom, 5. vytvorenie uhorskej národnej gardy, 6. všeobecné zdanenie, 7. zrušenie poddanstva, 8. zriadenie porotných súdov a ľudového zastupiteľstva, 9. založenie uhorskej národnej banky, 10. prísaha uhorských vojakov na uhorskú zástavu a zákaz vysielať uhorských vojakov do cudziny a umiestňovať cudzie vojenské jednotky v Uhorsku, 11. oslobodenie politických väzňov, 12. pričlenenie Sedmohradska k Uhorsku formou únie.

PRAMENE
51.     Nárysy možnej reformy v Uhorsku (György Andrássy, 1833)
52.    Reforma v Uhorsku (József Eötvös, 1846)
53.    Stavovské delenie spoločnosti, rozloženie síl a politický zápas medzi opozíciou a provládnymi konzervatívcami (Ferenc Pulszky, 1880)
54.    Vnútropolitické pomery v Uhorsku v predmarcovej dobe (Kálmán Mailáth, 1850)
55.    Prvé správy o revolúciách v Európe (Slovenskje národnje noviny, 17. marec 1848)

OTÁZKY
1.    Aké politické otrasy v súdobej Európe spomína autor spisu?
2.    Akú úlohu plnili operáty počas rokovaní uhorského snemu?
3.     Ktoré pojmy sú v texte z hľadiska ich výskytu, akcentu a argumentácie najdôležitejšie? 2. V čom spočíval základný rozdiel v postoji k stavovskej ústave medzi opozičným a konzervatívnym táborom uhorských politikov ?
4.     Aký typ prameňa predstavuje dielo F. Pulszkého? V čom spočíva historická hodnota a naopak úskalie tohto typu prameňov?
5.    Čo o zákulisí, okolnostiach a volebných stratégiách uhorských volieb ste sa dozvedeli z tohto prameňa ?
6.    Aká bola politická kariéra F. Pulszkého v predrevolučný a revolučných rokov? Ako sa jeho život vyvíjal po porážke revolúcie?
7.    Ktoré špecifiká uhorskej municipálnej správy boli predmetom kritiky K. Majlátha?
8.    V čom spočívali hlavné nedostatky uhorského súkromného práva?
9.    Ktoré druhy vlastníctva pôdy rozlišoval uhorský právny systém?
10.     V čom videl autor článku v Times, prevzatého do Slovenských národných novín, príčiny nespokojnosti s vládou kráľa Ľudovíta Filipa?
11.    Ktoré občianske práva prijal v čase jeho vlády britský parlament?
12.    Ako na mobilizáciu ľudových más vplývali v meruôsmych rokoch nové komunikačné média?
13.    Akú úlohu plnili v počas politických prevratov kokardy, trikolóry a ďalšie symboly?
14.    Ktorý výraz použil autor článku na označenie „občana“, „občianskych“ práv?

ÚLOHY A PODNETY DO DISKUSIE
1.    Charakterizujte postavenie šľachty v politickom systéme Uhorska?
21.    Ktorí úradníci tvorili volenú časť župnej administrácie?
22.    V ktorom období boli na čelo uhorských stolíc dosadzovaní administrátori a čo bolo ich úlohou?
23.    Marcové zákony z roku 1848 rozšírili občianske práva v Uhorsku. Ako zmeny nastali v pasívnom a aktívnom volebnom práve?   

LITERATÚRA
1.    DEMMEL, József – KOLLAI, István. Maďarskosť Sándora Petőfiho, Lajossa Kossutha a Istvána Széchenyiho. In Rozštiepená minulosť. Budapest : Nadácia Terra Recognita, 2008 (druhé vydanie 2013), s. 62-­‐76.
2.    ŠVECOVÁ, Adriana. Dedičské právo šľachty v Uhorsku s prihliadnutím na právne pomery neskorého novoveku a slobodného kráľovského mesta Trnavy. In Zemianstvo na Slovensku v novoveku. KOVAČKA, Miloš – AUGUSTÍNOVÁ, Eva – MAČUHA, Maroš (Zost.). Martin : Slovenská národná knižnica, 2010, s. 199-­‐291. Dostupné na: http://www.snk.sk/?Z2
3.    ŠOLTÉS, Peter. Medzi verejným blahom a osobným prospechom. Arény korupcie a jej reflexia v uhorskom diskurze v prvej polovici „dlhého“ 19. storočia. In Forum historiae, Korupcia, 2011 (roč. 5), č. 2, s. 14-­‐24.
 


10. Vyhrotenie nacionalizácie uhorskej spoločnosti a maďarizačné zákony
 
Od začiatku 90. rokov 18. storočia sa na krajinskom sneme a v politickej činnosti stolíc presadzuje idea premeny multietnického Uhorska na jednotný maďarský národný štát. Proreformná a liberálna stredná šľachta sa v čase silnejúcich národných hnutí a vyostrujúceho zápasu s Viedňou o postavenie Uhorska v monarchii začala prikláňať k názoru, že pre zabezpečenie integrity svätoštefanskej koruny je jediným riešením jazyková homogenizácia. Nemaďarské obyvateľstva tvorilo dve tretiny uhorskej populácie a jeho podiel mal tendenciu rásť. Navyše, len centrum krajiny bolo etnicky dominantne maďarské, periférne oblasti obývalo slovanské (slovenské, rusínske, chorvátske, srbské), rumunské a nemecké obyvateľstvo. V prípade srbského a rumunského obyvateľstva existovala hrozba, že v kniežatstvách vymaňujúcich sa z osmanskej nadvlády bude narastať tendencie pripojiť sa k „materskému štátu“ Srbov a Rumunov žijúcich pod svätoštefanskou korunou.
Emancipácii maďarčiny ako „jazyka vlasti“ však musela predchádzať jej kodifikácia, kultivácia a rozšírenie jej používania do všetkých, i tých najvyšších vrstiev spoločnosti. Ako v roku 1829 napísal Ján Čaplovič v diele Obraz Uhorska (Gemälde von Ungern) „Reč Maďarov existovala až do roku 1790, podobne ako jazyky ostatných národností v krajine, len incognito. Vo verejnom živote sa na ňu, ako na jazyk nevzdelaných, nebral skoro žiaden ohľad.“ Zákony prijaté na uhorských snemoch konaných v rokoch 1790/91 až 1844 smerovali najskôr k upevneniu pozície maďarčiny ako krajinského jazyka a rozšíreniu jeho znalosti tým, že zavádzali jej povinnú výučbu do vyšších typov škôl. Na to nadväzovali normy zavádzajúce obligátne úradovanie a korešpondenciu v maďarčine na rôznych úrovniach byrokratického aparátu štátu (dikastérií), stolíc a mestskej samosprávy. Postupne sa tak rozširoval okruh tých, ktorí pre výkon svojho zamestnania a zastávanie úradu museli ovládať maďarčinu.

Realita sa však aj po rokoch rozchádzala s normami prijímanými na sneme a nenapĺňala očakávania predstaviteľov maďarského národného hnutia. Vyučovanie maďarčiny sa na akadémiách a lýceách pre slabý záujem šľachty šírilo len pomaly. To viedlo kráľovskú miestodržiteľskú radu k viacerým intervenciám. Roku 1796 napr. nariadila, že každý študent vyšších typov škôl okrem cudzincov je povinný učiť sa maďarčinu. Vlažný prístup uhorskej spoločnosti voči maďarčine sa však po vlne uhorského patriotizmu počas napoleonských vojen a v nasledujúcom zápase s viedenským absolutizmom rýchlo menil. Maďarské šľachtické kruhy nastoľovali jazykové požiadavky prostredníctvom návrhov stolíc na všetkých uhorských snemoch zvolaných do revolúcie. Opozíciu voči nim tvorila najmä chorvátska šľachta zastúpená na sneme, časť maďarskej konzervatívnej aristokracie, vyššej cirkevnej hierarchie a podľa aktuálnej politickej situácie i viedenská vláda a panovník. Roku 1805 prijal uhorský snem IV. zákonný článok, ktorý upravoval pravidlá korešpondencie v latinskom a maďarskom jazyku medzi právnomocenskými orgánmi v krajine na jednej a panovníkom, kráľovskou miestodržiteľskou radou, kráľovskou kúriou a ďalšími najvyššími štátnymi inštitúciami na druhej strane.

Dôležitými arénami, v ktorých prebiehal zápas medzi maďarským národným hnutím a národnými hnutiami nemaďarských etník sa stávala cirkev a škola. Ratio educationis II z roku 1806 v súlade s uhorským právnym stavom pozdvihol maďarčinu do pozície krajinského jazyka, ktorého používanie „je pre občana Uhorska celkom nevyhnutné. Preto sa bude musieť všade na uhorských školách vynaložiť osobitná a ustavičná starostlivosť, aby sa deti vzdelávali v tomto jazyku bez rozdielu a čo najdôkladnejšie.“

V dobovom politickom diskurze boli na legitimizovanie opatrení smerujúcich k jazykovej a kultúrnej homogenizácii uhorských Slovanov využívané rozličné argumenty. Populačná „sila“ Slovákov a Srbov, ktorú preukázali pri kolonizácii Dolnej zeme, kultúrna a civilizačná prevaha Maďarov, vyspelosť a kvality maďarského jazyka a tradične i historické právo. V reformnom období sa k nim pridávali nové zdôvodnenia potreby rozšírenia všeobecnej znalosti maďarčiny – nevyhnutnosť modernizovať krajinu a zaviesť používanie jedného úradného jazyka na celom území Uhorska. K nim sa od víťazného ťaženia ruskej armády naprieč Európou až do Paríža pridával i strach z Ruska, ktorý na konci 20. rokov 19. storočia nadobudol podobu panslavizmu. Potrebou reagovať na hrozby panslavizmu sa ostrakizovali individuálne, no najmä inštitucionalizované aktivity venované kultivácii slovanských jazykov a pestovanie väzieb medzi slovanskými vzdelancami. „Potvrdením“ slovanskej rozpínavosti boli i početné cesty ruských (Vasilij Panov, Osip Boďanskij, Izmail Sreznevskij) ukrajinských (Jakiv Holovackij), poľských (Andrzej Kucharski) a najmä českých jazykovedcov, etnografov a slavistov, ktorí v tomto období podnikali výskumné cesty po slovanských krajinách.

Zákony prijaté na snemoch 1811/2 a 1825/7, ktoré zavádzali výhradné úradovanie v stoliciach po maďarsky, panovník odmietol potvrdiť. Maďarizácia však prebiehala i nad rámec toho, čo dovoľovali resp. nariaďovali sankcionované zákony. Išlo o takzvanú ilegálnu maďarizáciu, ktorú iniciovali najmä stoliční úradníci, zemepáni a najmä v protestantských konfesiách i cirkevní a svetskí hodnostári. Až zákonný článok VIII/1830 ďalej upravoval pravidlá úradnej korešpondencie v prospech maďarčiny. Novým prostriedkom šírenia znalosti maďarského jazyka, ktorý sa dostal do uhorských právnych noriem, bolo ustanovenie, aby každý, kto sa bude chcieť zamestnať na dikasteriálnom alebo stoličnom úrade, ovládal maďarský jazyk.

Jednu generáciu trvajúce paralelné používanie latinčiny a maďarčiny uzatvárajú zák. čl. III/1836 a VII/1840. Prvý pokračoval vo vytláčaní latinčiny zo súdnych pojednávaní, zavádzal maďarčinu do cirkevnej agendy v jazykovo nemaďarských farnostiach. Za pôvodné znenie zákonov sa mala, v prípade nejakých pochybností, pokladať jeho maďarská podoba. Neskorší z nich zaviedol všeobecný maďarsky styk Uhorskej miestodržiteľskej rady so stolicami a mestami a maďarčinu vyhlásil za jazyk súdnych pojednávaní. Tieto zákonné úpravy smerujúce k etablovaniu maďarčiny za úradný jazyk nevyvolávali výraznejší odpor zo strany predstaviteľov slovenského národného hnutia. Väčšina z nich nárok maďarčiny na „nástupníctvo“ po latinčine uznávala. Inak tomu bolo v prípade paragrafov 7 a 8 zák. čl. VII/1840, ktoré zasahovali do fungovania cirkevných zborov. Slovenské evanjelické a. v. duchovenstvo v nich videlo porušenie ich cirkevnej autonómie a na protest zorganizovali prvú významnú protestnú akciu známu ako Prestolný prosbopis.

Predstavitelia slovenského národného hnutia mali vzhľadom na sociálne prostredie z ktorého sa regrutovali značne obmedzené možnosti ako reagovať na silnejúce snahy pretlačiť maďarčinu do súdnictva, cirkevného života a školstva. Neboli zastúpení na uhorskom sneme a len výnimočne nachádzali uplatnenie na vyšších postoch v štátnej správe. Iba v radoch katolíckej a evanjelickej a. v. hierarchie sa vyskytovali osobnosti, ktoré ich požiadavky podporili a zastrešili svojou autoritou. V 20. a 30. rokoch 19. storočia medzi ne patrili ostrihomský arcibiskup Alexander Rudnay (1819 – 1831), záhrebský biskup Alexander Alagovič 1829 – 1847), potisský superintendent Pavel Jozeffy (1823 – 1848), superintendent bánskeho dištriktu Ján Seberíni (1834 – 1850) spišský biskup Jozef Bélik (1823 – 1847) a banskobystrický Jozef Belanský (1823 – 1843).
Nesúhlas s vytláčaním slovenčiny z verejného života a snahu vzbudiť záujem o problém doma i v zahraničí prejavovali predstavitelia slovenského národného hnutia formou sťažností, jazykových polemík, pamfletov a petícií (prosbopisov). Redakcie uhorských novín ich neboli ochotné uverejňovať a tlačiarne na území Uhorska kontrolovala prostredníctvom cenzorského oddelenia Miestodržiteľská rada. Vychádzali preto v cudzine, najčastejšie v Lipsku, ale i Prahe, v chorvátskom Karlovci a Záhrebe, zvyčajne anonymne. V brožúrach a článkoch, pre ktoré sa zaužívalo pomenovanie národné obrany, ich autori žiadali rešpektovanie rovnoprávnosti národov a ich jazykov v Uhorsku a zachovanie multietnicity kráľovstva svätého Štefana. Argumentačne čerpali i z Herderovej filozofie, najmä z myšlienky o osobitosti národného ducha (charakteru) každého národa, ktorý sa najviac prejavuje v jeho reči. Brániť vo vzdelávaní v materinskom jazyku odporuje nielen prirodzenému právu, ale je v rozpore s občianskym a medzinárodným právom a s duchom pokroku vôbec. S obhajobou rovnoprávneho postavenia Maďarov a ostatných národov Uhorska vystúpili do revolúcie 1848 prevažne evanjelickí slovenskí národovci (Michal Kunič, Ľudovít Šuhajda, August Horislav Škultéty, J. Čaplovič, J. Kollár, Ján Chalúpka, Ľ. Štúr, J. Hurban a ďalší.) Na strane presadzujúcej jazykovú homogenizáciu Uhorska a šírenie maďarčiny medzi nemaďarským obyvateľstvom sa najaktívnejšie angažovali inšpektor evanjelickej cirkvi a. v. v Uhorsku K. Zay, L. Kossuth, F. Pulszky a ďalší, ktorí často využívali svoju pozíciu v cirkevných štruktúrach evanjelickej a. v. cirkvi. Tendencie k jazykovej homogenizácii nachádzali v katolíckej a evanjelickej a. v. cirkvi odlišné inštitucionálne podmienky. Autonómia oboch protestantských cirkví v oblasti cirkevnej a školskej organizácie umožňovala rýchlejšie etablovanie maďarčiny vo vyučovaní, pri bohoslužbách a v cirkevnej administrácii, než tomu bolo v katolíckej cirkvi. Ako príklad môže poslúžiť evanjelické kolégium v Prešove, kde v roku 1830 len jeden profesor (Michal Greguss) začal prednášať po maďarsky. Ostatní učitelia dostali od vedenia školy lehotu od jedného do štyroch rokov, počas ktorej mali prejsť na prednášanie v maďarčine. Už o pár rokov sa na tejto škole po latinsky prednášala len teológia a latinčina. S istým časovým odstupom sa maďarčina presadila ako vyučovací jazyk i na ostatných evanjelických lýceách a kolégiách horného Uhorska.

Katolícky klérus v Uhorsku bol v predmarcovom období, až na pár výnimiek, na strane viedenskej vlády a zastával odmietavý postoj voči reformnému programu liberálnej opozície, ktorá bola do značnej miery tvorená protestantskou šľachtou. Latinský liturgický jazyk v rímskokatolíckej cirkvi obmedzoval konfliktný potenciál jazykovej otázky a jej hierarchická štruktúra redukovala priestor pre svojvoľné presadzovanie maďarčiny prostredníctvom lokálnej cirkevnej vrchnosti. V evanjelickej a. v. cirkvi mali kompetenciu konventy, na ktorých mala dôležité slovo reformne orientovaná šľachta.

Slovenské národné hnutie malo veľmi obmedzené možnosti ako na toto postupné vytláčanie slovenčiny (češtiny) zo škôl a z cirkvi účinne reagovať. Sociálna štruktúra formujúceho sa slovenského národa bola deformovaná, absentovala v nej vysoká a stredná aristokracia a slabo v nej boli zastúpené i majetné mestské vrstvy. V prvých dvoch generáciách národného hnutia mali kňazi spomedzi zhruba 900 literárne, organizačne a umelecky aktívnych osôb väčšinové zastúpenie, pričom podiel evanjelických a. v. kňazov bol 30 %, rímskokatolíckych 27 %, učitelia a profesori na vyšších školách 20 %, slobodné povolania 12 %, úradníci 8 % a iné povolania 2 %. Okrem tradične zdôrazňovaných sociálnych príčin je vyššie zastúpenie luteránskych kňazov možno vysvetliť i tým, že v porovnaní s rímskokatolíckym duchovenstvom medzi nimi nebol tak silno zakorenený uhorský stavovský patriotizmus a koncept Natio hungarica. Stavovské privilégiá, ktoré požíval katolícky klérus sa až do marcových zákonov 1848 nevzťahovali na protestantských duchovných.
 
PRAMENE
56.     Zákony o používaní a šírení maďarského jazyka (1791 až 1844)
57.    Ako sa kedysi na Slovensku študovalo (Samuel Tomášik, spomienky napísané r. 1884)
58.    Jazyková obrana: Uhorské zmätky a roztržky (Ján Chalúpka, 1842)

OTÁZKY
1.    Ktoré prejavy nacionálne motivovanej nevraživosti uvádza vo svojich spomienkach na študentské roky S. Tomášik?
2.    Akými spôsobmi (prostriedkami) sa v prvej polovici 19. storočia v každodennej praxi manifestovala národná príslušnosť?
3.    Na ktoré udalosti, obvinenia a tvrdenia v rozširované v dobovom diskurze reagoval Ján Chalúpka v svojom spise?
4.    V čom sa líši súčasné uvažovanie o etnickej identite od názoru, ktorý na národnú príslušnosť prezentuje Ján Chalúpka?
5.    Koho má na mysli autor citovaný J. Chalúpkom, keď hovorí o hrozbe Severu?

ÚLOHY A PODNETY DO DISKUSIE
1.    S akým významom sa v historickej literatúre používajú výrazy „maďarizácia“ a „pomaďarčenie“.
2.    V národných hnutiach bolo pomerne bežné, že na posilnenie obrazu slávnej a starobylej minulosti boli vytvárané falošné rukopisy a literárne pamiatky. Ktoré sú najznámejšie falzifikáty pochádzajúce z českého prostredia?
3.    Ako Ján Kollár v kázni Dobré vlastnosti slovanského národa definuje čo je národ? Ako sa jeho chápanie odlišovalo od ponímania národa v maďarskou politickou reprezentáciou? 4. Kto boli ďalší autori jazykových a národných obrán v predmarcovom období? Z akých sociálnych vrstiev pochádzali, kde uverejňovali svoje obranné spisy?  

 LITERATÚRA
1.    RAPANT, Daniel. K počiatkom maďarizácie. Diel druhý. Prvé zákony maďarizačné 1790 – 1792. Bratislava : Kuratorium Československého zemědelského muzea, 1931.
2.    RAPANT, Daniel. Ilegálna maďarizácia 1790 – 1840. Turčiansky svätý Martin : Matica slovenská, 1947.
3.    MÉSÁROŠ, Július. Maďarizácia a asimilácia v Uhorsku od konca 18. storočia do roku 1918. In Historický časopis, 45, (1997), č. 2, s. 295-­‐304.
4.    MÉSÁROŠ, Július. In Zložité hľadanie pravdy v slovenských dejinách. Bratislava : Veda, 2004, s. 54-­‐74.


11. Aktivizácia slovenského národného hnutia: Pešťbudínski mladobernolákovci, projekt slovanskej vzájomnosti
 
Slovenská národovecká societa od 20. rokov 19. storočí s uznaním ale i určitými obavami sledovala pokroky maďarčiny, ktoré v oblasti jazykovedy i literatúry zaznamenala vďaka úsiliu širokého okruhy osobností ako Ferenc Kazinczy, Ferenc Kölcsey, Dániel Berzsenyi a iným. Za jednu generáciu od prijatia zákona z roku 1792 sa znalosť maďarčiny všeobecne rozšírila u strednej a vyššej šľachty, ktorá ju prestala vnímať ako nekultivovaný jazyk poddaných a bez literárnej tradície. Popri „vyšších“ žánrov literatúry (antické a súčasné preklady, romány, divadelné hry a pod.) sa maďarčina v rovnakom čase stala prevládajúcim jazykom v najdostupnejšej a najčítanejšej, tzv. triviálnej literatúry, určenej rozširujúcemu sa okruhu čitateľov. V roku 1822 v trinástich tlačiarňach v Uhorsku (bez Sedmohradska a Chorvátska) vyšlo 29 kalendárov, 13 po maďarsky, 11 po nemecky, dva v slovenčine (slovakizovanej češtine) a po jednom v rumunčine, srbčine a chorvátčine. Z celkového nákladu 300 tisíc kusov vyšlo 167 tisíc po maďarsky, 117 po nemecky, 10 tisíc po slovensky, 5,5 tisíc po srbsky a chorvátsky a 1,5 tisíc po rumunsky.

Narastajúca priepasť v intenzite kultivovania slovenského a maďarského jazyka spolu s dopadmi silnejúcej maďarizácie boli najdôležitejšími stimulmi pre organizačné aktivity. Najaktívnejšou bola slovenská inteligencia pôsobiaca v Pešti a Budíne. Neuskutočnené projekty spoločných, nadkonfesionálnych organizácií ako bola Spoločnosť slovanská (1825), Slovanská knižnica (1829 – 1831), či krátku dobu existujúci Slovenský čitateľský spolok (1826) vychádzali ešte z predstáv o nevyhnutnosti prehlbovať slovanskú vzájomnosť prostredníctvom vzdelávania, výmeny slovanskej literatúry. Rovnako bez úspechu sa už roku 1824 snažili o zriadenie katedry jazyka Slovanov na Peštianskej univerzite.

Od konca 20. rokov 19. storočia pristupuje snaha Jána Herkeľa a Martina Hamuljaka o vydávanie politických novín, čo bolo opäť motivované snahou vyrovnať sa vyspelejšiemu nemeckému a maďarskému publiku. Prostredníctvom novín sa mala slovenčina kultivovať, rozširovať informácie o politickom dianí, ale takisto napomáhať rozvoju hospodárstva. Snaha prekročiť konfesionálne limity a osloviť slovenských čitateľov bez ohľadu na cirkevnú príslušnosť ich viedli ku kompromisnému riešeniu otázky jazyka. V liste P. J. Šafárikovi to M. Hamuljak vyjadril (českými) slovami: „Prítel Kollár i ja za to mám, že obojí nářečí, české i slovenské v temto časopisu místo míti má“. Podľa Hamuljaka „Takovýto způsob by snad ku smírení obůch stránek a brzému jejich sjednocení vesti mohel.“

Niekoľko ročné prípravy, v ktorých sa viedli polemiky o otázke jazyka novín, ale i o redaktorských miestach skončili bez úspechu. Žiadosť o noviny, ktorú v kancelárii miestodržiteľskej rady v Budíne v apríli 1831 podal M. Hamuljak, nebola povolená. O dva roky sa o povolenie vydávať politické noviny, ktoré sa mali volať Občanské Uhersko-Slovenské Noviny snažil J. Herkeľ. Z obsahu prvého čísla, ktoré už mal zostavené Michal Godra je zrejmé, že okrem už spomenutých úloh mali pôsobiť proti silnejúcej maďarizácii. Aj tento pokus narazil na neochotu úradov a rovnako i tretia žiadosť, ktorú roku 1836 Herkeľ adresoval priamo Františkovi II., nebola úspešná.

Možnosťou ako obísť prekážky kladené uhorskými úradmi pri organizovaní spolkovej a vydavateľskej činnosti bolo založiť spolok nie na kultúrnej, ale na obchodnej báze ako účastinnú spoločnosť. Zásluhou úradníka pri Miestodržiteľskej rade M. Hamuljaka a Antona Ottmayera bol v auguste 1834 v Budíne na akciách založený Spolek milovňíkov reči a literatúri slovenskéj. Ako cieľ si stanovil kultivovanie jazyka a rozširovanie literatúry slovenskej prostredníctvom vydávania almanachu Zora a iných zábavno-­‐poučných spisov. Účastinári – zakladatelia (okrem Hamuljaka a Ottmayera to boli J. Herkeľ, Ján Koiš, Ján Kollár a Martin Szuchányi, všetci bývali v Pešti) zaplatili desať základných účastín po 30 zlatých. Za predsedu spolku bol zvolený J. Kollár, ten však zo spolku po roku vystúpil, najmä z dôvodu odlišných pohľadov na jazykovú prax spolku, kde sa ako rokovacia reč používala latinčina a v almanachu príspevky publikovali v bernolákovčine aj češtine, spoluprácu so spolkom napriek tomu neprerušil.

V spolku prevažovali laickí vzdelanci, no podporovali ho i poniektorí katolícki biskupi a kanonici, takže aj vďaka ich podpore mohol vydať štyri ročníky almanachu Zora, štvorzväzkové Básňe Jána Hollého“ a Šmídovu Historiu biblickú. Do Zory prispievali i viacerí mladší autori, Jonáš Záborský, Jozef Miloslav Hurban, J. Herkeľ. Spolok mal v pláne vydávať aj ľudovýchovné spisy, kalendáre a spolkový časopis, pre nedostatok finančných prostriedkov však ostalo len pri plánoch.

Zápas medzi stúpencami bernolákovčiny a češtiny nadobúdal v od 20. rokoch 19. storočia novú kvalitu. Prvá strana sa snažila dokázať, že bernolákovčina je ohybným, bohatým a vyspelým jazykom a spĺňa nároky kladené na spisovný jazyk. Popri prekladoch antických diel to bolo i prostredníctvom historických eposov J. Hollého (Svatopluk, Cirilometodiáda a Sláv). Okruhu katolíckych vzdelancov sa podarilo vytvoriť životaschopnú literárnu tradíciu, uplatniť nový jazyk vo všetkých sférach komunikácie, vydávali sa učebnice, náboženské spevníky, kalendáre, ľudovo-­‐osvetová literatúra. Na poli náboženskej literatúry bol najvýznamnejším počinom preklad Sv. písma do slovenčiny, ktorý iniciovala celouhorská cirkevná synoda z r. 1822 konaná pod vedením kardinála a prímasa A. Rudnaya. Na nej sa rozhodlo o preklade Biblie do slovenčiny, maďarčiny (Káldiho preklad) a iných národných jazykov. Projekt prekladu sa J. Palkovičovi podarilo zavŕšiť v rokoch 1829 až 1832, kedy vyšiel dvojzväzkový preklad Sv. písma do bernolákovčiny.

Postoj evanjelickej strany voči bernolákovčine sa nezmenil napriek kvalite literárneho diela J. Hollého píšuceho v tomto jazyku. Bratislavský profesor J. Palkovič to na margo vydania Svätopluka vyjadril slovami: „...pán Ján Hollý je dobrý básnik a dobrý Slovák, hoci nám, ktorí máme v literatúre záľubu v českej, dávno vypestovanej reči, zdá sa jeho slovenčina pospolitou.“ Druhá generácia stúpencov československej jazykovej a literárnej jednoty začala spochybňovať správnosť tvrdohlavého lipnutia na biblickej češtine ako spisovnom jazyku. Vplývali na to viaceré procesy. Prvým bola reforma a modernizácia češtiny, ktorá ju vzďaľovala od podoby používanej v slovenskom evanjelickom prostredí. Pozornosť venovaná ľudovému jazyku, zber a vydávanie ľudovej slovesnosti rozširoval poznanie o nárečových podobách jazyka, jeho rozšírenosti a neskôr poslúžil ako základ pre vytváranie gramatík a slovníkov. Prehlbujúca sa spolupráca medzi oboma tábormi, pri ktorej dôležitú úlohu zohral M. Hamuljak a okruh pešťbudínskych vzdelancov, viedla k presvedčeniu o potrebe hľadať kompromisné riešenie, ktorým malo byť priblíženie češtiny k slovenčine a vytvorenie skutočného „československého jazyka“.

V priebehu dvoch generácii medzi Tolerančným patentom a revolúciou meruôsmych rokov došlo k oslabeniu postavenia slovenských zborov a celkového slovenského etnického elementu v uhorskom luteranizme. Zásadným spôsobom sa pod to podpísali dva procesy. Prvým bola pokračujúca asimilácia slovenských cirkevných zborov v etnicky zmiešanom maďarsko-­‐slovenskom prostredí. Tieto zbory vznikli ako produkt migrácie obyvateľstva z hornouhorských žúp na Dolnú zem. S tým priamo súvisel druhý proces, ktorým bolo postupné presúvanie demografického ale najmä ekonomického ťažiska z horného do centrálneho Uhorska. V roku 1840 bolo v Uhorsku 517 evanjelických a. v. farností, z nich z jazykového hľadiska bolo 272 slovenských, 128 maďarských, 113 nemeckých a 4 slovinské matkocirkvi. Zastúpenie jednotlivých etník je v predštatistickom období veľmi ťažké rekonštruovať, nielen pre absenciu relevantných prameňov, ale najmä z dôvodu, že veľká časť ľudí nemala vyhranené národné vedomie. Krátko pred vypuknutím revolúcie žilo v Uhorsku 830 tisíc luteránov, z toho 450 tisíc Slovákov, 200 tisíc Nemcov a 180 tisíc Maďarov. Spomedzi okolo 2,5 milióna uhorských protestantov tvorili luteráni zhruba jednu tretinu.

Účasť slovenskej evanjelickej inteligencie na formovaní modernej národnej identity, na vytváraní ideologických koncepcií národného hnutia a jeho inštitucionalizácii výrazne prevyšovala ich podiel medzi slovensko-­‐jazyčným obyvateľstvom. Evanjelická minorita bola po celé 19. storočie nielen rovnocenným partnerom či rovnocenným konkurentom katolíckemu prúdu národného hnutia, ale v niektorých jeho fázach sa ocitla v dominantnej pozícii. Príčiny tejto asymetrie treba hľadať v troch oblastiach: v svetonázorových odlišnostiach, nerovnoprávnom sociálnom a právnom postavení protestantských cirkví a v rozdielnom cirkevnom usporiadaní oboch konfesionálnych cirkví. Z nich sa ako rozhodujúci faktor javí byť autonómia evanjelickej a. v. cirkvi v oblasti cirkevnej organizácie a školstva. V porovnaní s rastúcim vplyvom a kontrolou štátu v katolíckych vzdelávacích inštitúciách práve toto autonómne postavenie, aj napriek obmedzeniam zo strany Metternichovského režimu, umožňovalo udržiavať intenzívny kultúrny a vedecký transfer s nemeckým protestantským prostredím. Autonómna cirkevná organizácia uľahčovala slovenským luteránskym vzdelancom nadväzovanie a udržiavanie kontaktov s predstaviteľmi českého, srbského, poľského a ruského národného hnutia. Hornouhorské evanjelické lýceá a kolégiá boli častým miestom štúdií i pre protestantských (lužicko-­‐srbských, moravských, českých) a pravoslávnych (srbských) študentov. Na Prešporskom lýceu študoval v rokoch 1812 – 1818, v rovnakom čase ako J. Kollár, „otec“ českej historiografie a ideológ českého národného ohnutia František Palacký (1798 – 1876). V priebehu sto rokov (1730 až 1830) navštevovalo prešporské evanjelické lýceum 670 Srbov.

V prostredí katolíckych vzdelancov bol v predmarcovom období kultúrny a vzdelanostný transfer s inými Slovanmi menej intenzívny. Katolícka kňazská formácia prebiehala v diecéznych seminároch, s výnimkou krátkeho obdobia existencie generálnych seminárov za vlády Jozefa II. Kontakty s inými slovanskými národnými hnutiami boli s výnimkou Chorvátov a Čechov (Moravanov) zriedkavé. Výnimku tvorila len úzka skupina najnadanejších študentov, ktorí teologické štúdium absolvovali na viedenskom Pazmáneu. V inej situácii už bola druhá generácia bernolákovských vzdelancov pôsobiaca v Budíne a Pešti od 20. rokov 19. storočia. Pôsobili prevažne v svetských povolaniach a mali za sebou štúdium právnickej alebo lekárskej fakulty na Peštianskej univerzite. Tu sa spoznali s predstaviteľmi chorvátskeho a srbského národného hnutia (Sava Tekelija, Avram Branković, Josif Milovuk, Gavrilo Bozitovac, Matija Petar Katančić a ďalší), ktorí v rovnakom čase kládli inštitucionálne základy svojich národných aktivít. V roku 1827 bola v Budíne založená Matica srbská, ktorá sa stala vzorom pre ostatné slovanské národné hnutia. Silným impulzom pre zintenzívnenie vzájomných vzťahov bol program Kollárov program slovanskej vzájomnosti.

Ján Kollár vo svojej Čítanke aneb Knihe o čítaní pro mládež ve školách slovanských v mĕstech a dedinách (1825) v časti Nejhlavnĕjší pravidla českoslovanské pravopísebnosťi navrhoval pri úprave zastaraného českého pravopisu prevziať do češtiny niektoré typické slovenské výrazy. Podobne i P. J. Šafárik chcel dosiahnuť skutočne slovenské zafarbenie českoslovenčiny pomocou začlenenia slov a výrazov zo slovenských nárečí. Nielen v Prahe, ale i u staršej generácii doma sa tieto tendencie stretli prevažne negatívnou reakciou.

PRAMENE
59.    List Martina Hamuljaka Pavlovi Jozefovi Šafárikovi (6. september 1827)
60.    Recenzia prvých dvoch ročníkov almanachu Zora a almanachu Plody zborů učenců řeči českoslowanské prešporského Časopise českého musea (1836, Josef Krasoslav Chmelenský)
61.    O literní vzájomnosti mezi rozličnými kmeny a nářečími slovanského národu (Ján Kollár, 1837)
62.    Slowanský národopis (Pavol Jozef Šafárik, 1842)
63.    Príhovor pri prvom zasadnutí Spoločnosti českoslovanskej pri evanjelickom lýceu v Prešporku (Mikuláš Dohnányi, 1841)

OTÁZKY
1.    Aké boli špecifiká korešpondencie ako historického prameňa?
2.    Ako hodnotí Hamuljak význam materinského jazyka vo výchove, vzdelávaní a spoločenskej emancipácii?
3.    Ktoré literárne a vedecké diela sa spomínajú v citovanom liste?
4.     V ktorom období sa etabluje ecenzia ako nový žáner?
5.    Kedy vznikajú prvé vedecké časopisy v slovenskom a českom prostredí? Ktoré boli  najvýznamnejšie?
6.    Kto patril medzi mecénov podporujúcich vydávanie almanachu Zora?
7.    Čo mal na mysli autor recenzie, keď hovoril o Kollarizmoch? Čo mu bolo vyčítané?
8.    Idea slovanskej vzájomnosti nesmela v Európe kontrolovanej Svätou alianciou evokovať žiadne politické ambície? Ako sa Kollár snažil dokázať jej politickú nezávadnosť čo dokonca výhodnosť pre panujúce dynastie?
9.    Ktoré z Kollárovských návrhov sa za jeho života viac či menej úspešne uvádzali do praxe?
10.    Kollár sa pre projekt slovanskej vzájomnosti usiloval získať slovanských spisovateľov, novinárov a celkovo ľudí „živiacich sa slovom“. Ktoré ekonomické argumenty hovorili v jeho prospech?
11.    V texte sa na viacerých miestach vyskytujú protichodné hodnotenia Slovanov? Nájdite ich?  
12.    Ktoré pojmy používa Šafárik pri etnokategorizácii Slovanov?
13.    Šafárikovo slavistické dielo zohralo dôležitú úlohu vo formovaní slovanských národných hnutí na území Habsburskej monarchie. V čom spočíval význam etnografických a jazykovedných výskumov pre ideologické zdôvodnenie národných požiadaviek?
14.     Ktoré vlastnosti, hodnoty mali podľa autora príhovoru študenti, členovia spolku pestovať? Ktorá dobová autorita mala zásadný vplyv na ich smerovanie?
15.    Ktoré postavy z minulosti Slovanov sa v Dohnányiho reči vyzdvihovali ako vzor pre študentov? Uveďte príklady ďalších osobností, ktoré sa v skúmanom období vyzdvihli do „slovanského panteónu“?
16.    Aká bola náplň činnosti Spoločnosti českoslovanskej? Aké ďalšie študentov spoločnosti (z hľadiska jazykového zamerania) existovali v tom období na vyšších školách v Uhorsku?

ÚLOHY A PODNETY DO DISKUSIE
1.    Martin Hamuljak patril od 20. – do 50. rokov 19. storočia medzi osobnosti slovenského národného hnutia, ktoré sa snažili prekonať bariéry konfesionalizmu. Uveďte  najvýznamnejšie aktivity zamerané na rozvoj spolupráce medzi katolíkmi a evanjelikmi. 2. Ktoré negatívne predstavy a stereotypy rozšírené v dobovom intelektuálnom i verejnom diskurze vo svojom diele spochybňovali a vybracali P. J. Šafárik a J. Kollár ?
2.    Preložte do súčasnej slovenčiny posledný odstavec z paragrafu 1 Šafárikovho  Slovanského národopisu. Porovnajte Šafárikove a Széchényiho názory na vzťah národa a jazyka a na tzv. kozmopolizmus (svetoobčianstvo)?
3.    Ako sa M. Dohnányi po skončení štúdia na lýceu v Prešporku podieľal na slovenskom národnom hnutí?

LITERATÚRA
1.    BUTVIN, Jozef. Zjednocovacie snahy v slovenskom národnom hnutí v tridsiatych rokoch 19. storočia. In Historické štúdie, 8 (1967), s. 7-­‐67.
2.    HALÁSZ, Ivan. Uhorská revolúcia a boj za slobodu 1848/1849 v kontexte formovania modernej slovenskej identity. In Uhorsko a podoby slovenskej identity v dlhom 19. storočí. Bratislava : Kalligram, 2011, s. 38-­‐70.
3.    ORMIS, Ján V. Slovenské národné obrany v rokoch 1832 – 1848. In Historický časopis, 11 (1963), č. 4, s. 552-­‐579.
4.    MAŤOVČÍK, Augustín. Bernolákova kodifikácia spisovnej slovenčiny vo svetle názorov Pavla Jozefa Šafárika a Jána Kollára. Biografické štúdie, 33 (2008), s. 126-­‐135.
5.    VYVÍJALOVÁ, Mária. K dejinám Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej. In Historické štúdie, 9 (1964), s. 162-­‐208.
6.    VYVÍJALOVÁ, Mária. Snahy o založenie slovenských novín a časopisov v tridsiatych rokoch 19. storočia. In Historické štúdie, 6 (1966), s. 121-­‐161.
7.    IVANTYŠYNOVÁ, Tatiana. „Slovanský národ“ Jána Kollára. In Tatiana IVANTYŠYNOVÁ (Zodp. red.) Ján Kollár a slovanská vzájomnosť. Genéza nacionalizmu v strednej Európe. Bratislava, 2006, s. 50-­59.


12. Štúrovská kodifikácia, počiatky slovenskej politiky  
 
V 40. rokoch 19. storočia sa zintenzívnila snaha maďarskej opozičnej šľachty a inteligencie urýchliť jazykovú a kultúrnu homogenizáciu Uhorska. V dôsledku existencie troch relatívne rovnocenných jazykovo-­‐etnických skupín (Slováci, Nemci, Maďari) ako i jej cirkevno-­‐organizačnej štruktúry prebiehal „zápas o jazyk“ konfliktnejšie a „hlučnejšie“ v evanjelickej a. v. cirkvi. Nacionálne motivovaná rivalita, ktorá sa spočiatku prejavovala len na dištriktuálnych konventoch a synodách prerástla postupne hranice jednej konfesionálnej cirkvi a stala sa predmetom verejnej diskusie. Polemiky o charaktere a činnosti študentských spolkov na evanjelických školách na začiatku 40. rokov, no najmä búrlivé diskusie o pláne únie uhorských kalvínov a luteránov, ktoré trvali nepretržite od roku 1841 až do vypuknutia revolúcie, viedli k vystupňovaniu konfliktov.
Tábor odporcov únie sa skladal z viacerých skupín, od stúpencov autonómie cirkevných dištriktov, cez konzervatívnych teológov oboch konfesií, až po slovenských luteránskych kňazov aktívnych v národnom hnutí. Konfesionálne otázky zohrávali v diskusii o únii vedľajšiu úlohu a do popredia sa postupne dostali nacionálne argumenty. Sympatizanti projektu únie obviňovali „antiunionistov“ z nelojálnosti k protestantizmu a uhorskej vlasti. Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi (1817 – 1886), publicisticky veľmi aktívnemu odporcovi únie, vyčítali, že mu viac než na evanjelickej a. v. cirkvi záleží na slovenskej národnosti evanjelických Slovákov, pre ktorú je ochotný obetovať i protestantizmus v Uhorsku. Na druhej strane stáli Viliam Emanuel Šimko (Vilmos Simkó, 1791 – 1875), profesor teológie na prešporskom lýceu, Ján Ladislav Bartholomaeides (1787 – 1862) a gróf Károly Zay (1797 – 1871), ktorí uverejňovali brožúry a publikovali články v dobovej cirkevnej i politickej tlači, v ktorých obhajovali úniu a reagovali na kritikov myšlienky zjednotenia protestantov v Uhorsku. Hurbana v nich biľagovali ako pansláva, vinili ho z vlastizrady, z nenávisti voči kalvinizmu a sympatiám ku katolicizmu. Unionisti celkom otvorene hovorili a písali o zjednotení uhorských luteránov a kalvínov ako o dôležitom kroku k posilneniu maďarstva. Generálny inšpektor evanjelickej a. v. cirkvi v Uhorsku K. Zay je autorom výroku, ktorý sa v dobovom diskurze využíval na prezentovanie maďarizačných cieľov únie: „Nebuďme ani židia, ani kresťania, ani katolíci, ani protestanti, ani staroverci, ale Maďari.“

Pre reformných maďarských politikov bola únia predpokladom pre dovŕšenie emancipácie protestantizmu v Uhorsku. Na pôde krajinského snemu a župných kongregácií prebiehal zápas o právne, náboženské a politické zrovnoprávnenie protestantov s katolíkmi.

Reakciou na vyostrujúce sa spory medzi slovenskou a maďarskou časťou evanjelickej cirkvi a. v. a na maďarizáciu idúcu nad rámec prijatých zákonov bola deputácia k panovníkovi ako najvyššiemu ochrancovi protestantov v Uhorsku. Viedol ju potiský superintendent Pavol Jozeffy a chcela predniesť dokument nazývaný Prestolný prosbopis. Akcia organizovaná na pôde evanjelickej cirkvi v roku 1842 bola dielom Ľ. Štúra a J. Kollára a pod prosbopis sa podpísalo 200 kňazov vystupujúcich v mene zhruba pol milióna evanjelických a. v. Slovákov. Panovník vyslancov neprijal, svoje sťažnosti a požiadavky predniesli Metternichovi.
Napriek tomu, že Prestolný prosbopis obsahoval len jazykové požiadavky a vznikal cielene ako nepolitická akcia na pôde evanjelickej a. v. cirkvi, viedol k dovtedy najvýraznejšiemu vyhroteniu slovensko-­‐maďarského národnostného zápasu a k mobilizácii väčšej časti slovenskej spoločnosti. Na pôde evanjelickej synody i zo strany väčšiny maďarskej politickej reprezentácie zaznievali obvinenia zo zrady uhorskej vlasti, z panslavizmu a rozbíjania jednoty krajiny. V nasledujúcich rokoch tak dosiahla polemika medzi predstaviteľmi slovenského a maďarského národného hnutia dovtedy nepoznanú intenzitu.

Na strane presadzujúcej jazykovú homogenizáciu Uhorska a šírenie maďarčiny medzi nemaďarským obyvateľstvom vystupovali najaktívnejšie generálny inšpektor evanjelickej cirkvi a.v. v Uhorsku K. Zay, L. Kossuth, F. Pulszky a ďalší. S obhajobou jazykových, ale už i národnostných práv Slovákov a iných nemaďarských obyvateľov Uhorska vystúpili August Horislav Škultéty, J. Čaplovič, J. Kollár, J. Chalúpka, Ľ. Štúr, J. M. Hurban a ďalší.

Pohyby vo vnútri evanjelickej a. v. cirkvi i celkovo v Uhorskej spoločnosti upevnili Ľ. Štúra a jeho stúpencov v presvedčení, že je nevyhnutné prekonať konfesionálne bariéry a zjednotiť oba prúdy národného hnutia na báze všeobecne akceptovaného spisovného jazyka. Voči idey uhorského štátu tvoreného maďarským politickým národom s maďarčinou ako štátnym jazykom bolo stále zložitejšie obhajovať slovenské požiadavky na používanie v svojej podstate „cudzieho“ českého jazyka. Za svoj literárny jazyk ho pokladala sotva tretina slovensky hovoriacich obyvateľov Uhorska. Viedenská vláda v roku 1842 dala zákazom ilýrskeho hnutia jasne najavo, že nebude podporovať ani tolerovať integrujúce snahy Slovanov na území monarchie. Prehlbovanie česko-­‐slovenskej vzájomnosti sa tak ukazovalo ako neperspektívne.

Vyriešenie problému dvoch literárnych jazykov ústupkom jednej zo strán, teda buď návratom katolíkov k češtine alebo prijatím bernolákovčiny slovenskými luteránmi sa stále zreteľnejšie javilo ako nereálne. Slovakizovanie češtiny bolo v Čechách úplne odmietané a medzi uhorskými Slovákmi ho za optimálne riešenie jazykovej otázky považovala len malá skupina vzdelancov ku ktorým patrili B. Tablic, J. Kollár, P. J. Šafárik a ďalší.

Snaha o aktivizáciu ľudových vrstiev a ich mobilizáciu pre potreby národného hnutia viedla v generácii štúrovcov k presvedčeniu, že je treba vychádzať zo živého domáceho jazyka. Spolupôsobila pri tom i z romantizmu vychádzajúca idea o kľúčovej úlohe ľudu v uchovávaní národného ducha (charakteru) a o estetických kvalitách ľudovej kultúry. Ďalším faktorom bola presvedčenie o nutnosti pracovať na materiálnom pozdvihnutí pospolitého ľudu, na jeho osvete a národnom „prebudení“.

Plán vytvoriť nový spisovný jazyk predstavil Štúr vo februári 1843 zopár členom Slovanského ústavu pri Prešporskom lýceu. Rozhodnutie pre stredoslovenské nárečie používané na Liptove zdôvodňoval tým, že je najpôvodnejšie, najčistejšie, najrozšírenejšie a má najväčšiu životaschopnosť, takže sa rozširuje a ovplyvňuje aj iné slovenské nárečia. Počas roka Štúr konzultoval koncepciu nového jazyka so širším okruhom evanjelických a. v. vzdelancov a spoločne s J. M. Hurbanom a M. Hodžom ju predložili i J. Hollému. Hollého dielo bolo pre štúrovskú generáciu inšpirujúcou a vysoko hodnotenou literatúrou. Vydanie jeho štvorzväzkového súborného diela v rokoch 1841 – 1842 malo veľký vplyv na rozhodnutie štúrovskej skupiny kodifikovať slovenský spisovný jazyk.

Po pozitívnom prijatí zo strany najväčšej literárnej autority v tábore bernolákovcov začali svoju víziu napĺňať. Už roku 1844 v novom jazyku vyšli viaceré texty, z ktorých najväčšiu pozornosť vzbudil Hurbanom redigovaný druhý ročník almanachu Ňitra.

Ľudovít Štúr sa už od roku 1842 snažil založiť noviny, ktoré by propagovali jeho politický a kultúrny program a šírili vtedy ešte len plánovaný nový spisovný jazyk. Trvalo tri roky, kým sa mu s výdatnou podporou katolíckych Slovákov pri Miestodržiteľskej rade a ministra Franza Antona Kolowrata podarilo získať povolenie pre Slovenskje národnje novini. Prvé slovenské politické noviny boli pozitívne prijaté najmä mladšou generáciou národoveckej inteligencie, značná časť evanjelikov však bola sklamaná z toho, že noviny vychádzali v novom pravopise. V práci Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846) podal Štúr historické a jazykové zdôvodnenie kodifikácie. V tom istom roku napísal i prvú gramatiku tohto jazyka s názvom Náuka reči slovenskej, ktorá sa pravopisom, hláskoslovím i tvaroslovím výrazne odlišovala od češtiny. Jeho pravopis bol foneticko-­‐morfologický so zásadou Píš ako počuješ, čítaj ako je napísané.

Kodifikovaním štúrovčiny sa vytvoril rozkol vo vnútri slovenských evanjelikov. Staršia generácia evanjelických vzdelancov lipnúca na bibličtine, českí národovci, rovnako ako Kollár, Šafárik zavrhli krok Štúrovcov ako zmätočný a škodlivý. V roku 1846 vyšiel z iniciatívy Kollára v Prahe spis Hlasové o potřebe jazykové jednoty, v ktorom boli predstavené názory starších i dobových autorít zo slovenského a českého prostredia. Jeho cieľom bolo „poučiť zblúdilých, presvedčiť vrtkavých a upevniť stálych“ teda obnoviť narušenú jazykovú jednotu.
V priebehu prvej polovice roka 1846 slovenskí katolícki klerici na seminároch vo Viedni, Trnave a Pešti združení v slovenských čitateľských spolkoch postupne vyjadrili svoju podporu štúrovskej kodifikácii slovenčiny. Významnú úlohu pri integrovaní oboch konfesionálnych táborov v národnom hnutí zohral spolok Tatrín (1844 – 1848) na čele s M. M. Hodžom. Od svojho vzniku bol koncipovaný ako súkromný spolok, členmi sa mohli stať jednotlivci bez ohľadu na konfesionálnu a stavovskú príslušnosť. Hoci podstatnú časť členstva tvorila evanjelická inteligencia, stanovy mal podobné ako Slovenské učené tovarišstvo. Povinnosťou členov bolo rozvíjať spolkovú činnosť finančnými príspevkami a písaním slovenských kníh. Počas svojej existencie sa členovia spolku snažil v prvom rade propagovať nový jazyk, vydávali osvetovú literatúru pre ľud, školské učebnice, podporovali zakladanie gazdovských spolkov, spolkov miernosti, prispievali na štúdium nadaných žiakov a pod. K najvýznamnejším podporeným dielam patrí Štúrova Náuka reči slovenskej (1846) a Hodžove diela Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo (1847), Epigenes Slovenicum (1847) a Větín o slovenčině (1848).
Ťaživým sociálnym problémom sa v polovici 19. storočia stával alkoholizmus, najmä konzumácia tvrdého alkoholu. Po období obilnej konjunktúry počas napoleonských vojen sa prebytky úrody z veľkostatkov a poddanských dávok spracovávali v liehovaroch a pivovaroch, čo viedlo k rozšíreniu ich konzumácie. Jednota milovníkou národa a života slovenskieho, ako znel celý názov spolku Tatrín, si v svojich stanovách stanovila ako jeden z hlavných cieľov podporovanie hnutia miernosti.

Aktivity Tatrína značne obmedzovala skutočnosť, že sa nepodarilo získať potvrdenia stanov. Plánovaná edičná, osvetová činnosť sa najmä pre revolučné udalosti zrealizovala len z malej časti. Na štvrtom zasadnutí Tatrína v Čachticiach roku 1847 sa zástupcovia oboch konfesionálnych prúdoch dohodli na prijatí štúrovčiny za slovenský spisovný jazyk. Vytvorili komisiu zloženú z jazykovedne vzdelaných zástupcov, po troch z oboch táborov, ktorá mala riešiť sporné otázky týkajúce sa gramatiky nového jazyka normatívne predstavenej v Štúrovom diele Náuka o reči a literatúry slovenskej. Pre revolučné udalosti sa hľadanie kompromisu natiahlo. Podarilo sa ho nájsť až na porade pozmenenej tatrínskej komisie (M. M. Hodža, J. M. Hurban, J. Palárik, O. Radlinský, L. Štúr a Š. Závodník) konanej v októbri 1851 v Prešporku. V nasledujúcom roku vyšla Krátka mluvnica slovenská, v ktorej Martin Hattala zreformoval gramatiku slovenčiny podľa záverov komisie. Bol to kompromis medzi bernolákovskou a štúrovskou koncepciou slovenčiny zavádzajúci historicko-­etymologický princíp namiesto dôsledného fonetického pravopisu.

V období medzi snemom 1843/4 a 1847/8 sa pod vplyvom pohybov v uhorskej spoločnosti začali politicky aktivizovať i príslušníci slovenského národného hnutia. Potreba mať tribúnu na šírenie národného programu viedla k úspešnej snahe o získanie povolenia prvých politických novín. Ľ. Štúrovi sa ako vyslancovi mesta Zvolena podarilo otázku národných práv Slovákov predniesť na uhorskom sneme. Upevňovala sa i spolupráca s chorvátskymi a srbskými politikmi, ktorí viedli ešte ostrejší zápas o podobu reformujúceho sa Uhorska.

PRAMENE  
64.     List Ľudovíta Štúra Osipovi Maximovičovi Boďanskému (1843)
65.    List Ľudovíta Štúra Leopoldovi Thunovi (1845)
66.    Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (Ľudovít Štúr, 1846)
67.    Hlasowé o potřebě jednoty spisowného jazyka pro Čechy, Morawany a Slowáky (1846)
68.    Sňemovná reč Ludevíta Štúra, vislanca mesta Zvolena, v záležitosťi urbárskeho odkúpeňja (Ľudovít Štúr, 1848)

OTÁZKY
1.    Ktoré udalosti týkajúce sa slovenského národného hnutia spomína Štúr v liste
24.    Boďanskému?
25.    V ktorých mestách sa v 40. rokoch aktivizovali slovenskí študenti?
26.    Čo sa podľa historickej tradície udialo deň po napísaní publikovaného listu Ľ. Štúra?
27.    1. Ako zdôvodňoval Štúr svoje rozhodnutie vydávať Slovenské národné noviny v novej spisovnej slovenčine?
28.     Ako zdôvodňoval L. Štúr „potrebu písaňja“ v slovenskom nárečí? K čomu
29.    Prečo nemohla i naďalej plniť čeština úlohu literárneho jazyka Slovákov?
30.     Konštruovanie moderných literárnych jazykov je proces ktorý úzko súvisí s alfabetizáciou spoločnosti. Kde všade sa bežný človek dostával v tomto období do kontaktu s písaným slovom?
31.    Z čoho vyplývala dlhodobo neotrasiteľná pozícia češtiny ako bohoslužobného a cirkevného jazyka slovenských evanjelikov?
32.    Zosumarizujte dôvody, ktoré uvádza Ľ. Štúr v prospech zrušenie poddanstva.
33.    Ktoré ďalšie dôsledky (politické, osvetové) malo podľa snemovej reči Štúra priniesť zrušenie poddanstva?
34.    Ktoré právne vzťahy boli naviazané na existenciu poddanstva a po jeho zrušení mali taktiež prestať platiť?
35.    V ktorom jazyku pôvodne zaznela v uhorskom sneme Štúrova reč? Z akého dôvodu uvádzali Slovenskje národňje novini niektoré slová i s latinskými, resp. nemeckými ekvivalentmi?
 
ÚLOHY A PODNETY DO DISKUSIE
1.    Porovnajte postoj štúrovskej generácie evanjelických a. v. vzdelancov k bernolákovčine s postojom predchádzajúcich dvoch generácií evanjelikov aktívnych v národnom hnutí. 2. Aké boli názvy mesiacov v štúrovčine v čase vydávanie Slovenských národných novín?
2.    Leo Thun zastával pred aj po revolúcii významné posty na Viedenskom dvore. Ktoré?
3.    Ako sa v porevolučnom období vyvíjal postoj J. Záborského k jazykovej otázke?
4.    Charakterizujte riešenie poddanskej otázky marcovými zákonmi z roku 1848.
5.    Ktorý filozof(i) zaviedli do vedeckého diskurzu kategóriu národný duch, ktorú vo svojej národnej ideológii využívali národovci v období romantizmu?
6.    Aké nové druhy spolkov (vzhľadom k náplni a cieľom ich činnosti) vznikali v 40. rokoch 19. storoči

LITERATÚRA
1.    HUČKO, Ján. Úsilie Ľudevíta Štúra o sociálnu prestavbu slovenskej spoločnosti na stránkach Slovenských národných novín. In Historický časopis, roč. 38, 1990, s. 4 s. 500-­‐517.
2.    IVANTYŠYNOVÁ, Tatiana. Ideológia v polemikách o štúrovskú slovenčinu (Ján Kollár a Hlasové). In Veda a ideológia v dejinách slavistiky. Slovanské štúdie, zvl. č. 5. Bratislava : Veda, 1998, s. 84-­‐91.
3.    KAČALA, Ján. Konštituovanie slovenského spisovného jazyka ako súčasť národného politického programu Antona Bernoláka a Ľudovíta Štúra. In Náboženské a sociálne hnutie v Uhorsku a v Čechách, KUČEROVÁ, Květoslava –TKÁČIKOVÁ, Eva (Eds.). Bratislava : Univerzita Komenského, 1995, s. 169-­‐178.
4.    ŠKVARNA, Dušan. Začiatky moderných slovenských symbolov. Banská Bystrica 2004.
5.    ŠKVARNA, Dušan. Slovenské štátoprávne predstavy a pokusy (1790 – 1847). In Historický časopis, 38, (1990), č. 4, s. 470-­‐499.
6.    ZUBACKÁ, Ida. Politické a národno-­‐zjednocovacie aktivity štúrovcov v rokoch 1840-­‐1846. In Studia historica Nitriensia, 6, (1997), s. 145-­‐165.
 
ODPORÚČANÉ KNIŽNÉ EDÍCIE PRAMEŇOV
1.    Bernolákovské polemiky. Edične pripravil Imrich Kotvan. Bratislava 1966.
2.    HUČKO, Ján a kol. Bratislava a počiatky slovenského národného obrodenia. Dokumenty. Bratislava 1992.
3.    Cesty za poznaním. Zostavili Július Alberty, Gindl Jozef, Kočišová Anna. Banská Bystrica
4.    1970.
5.    ČAPLOVIČ, Ján. Etnografia Slovákov v Uhorsku. Z rukopisu preložil, poznámky a doslov napísal Rudo Brtáň. Bratislava 1997.
6.    Dejiny košickej cirkvi v prameňoch (1803 – 2006). Dejiny košického arcibiskupstva V. Zostavil Peter Zubko. Prešov 2006.
7.    Dialógy poučné i rozmarné. Zostavila Milena Cesnaková-­‐Michalcová. Bratislava 1989.
8.    Dobšinský, Pavol. Deje Jednoty mládeže slovenskej. (Faksimile) Martin 1972.
9.    Dokumenty k protifeudálnym bojom slovenského ľudu (1113 – 1848). Zostavila Alžbeta Gácsová Bratislava 1955.
10.    Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I. Vedúci redaktori Ján Beňko, Marián
11.    Hronský, Richard Marsina, Miroslav Pekník. Bratislava 1998.
12.    FÁNDLY, Juraj. Piľní domajší a poľní hospodár. Diel I. Prešov 1990.
13.    FEJÉRPATAKY-­‐BELOPOTOCKÝ, Gašpar. Vlastný životopis. Pripravil Peter Liba. Bratislava 1975.
14.    Gramatické dielo Antona Bernoláka. Na vydanie pripravil a preložil Juraj Pavelek. Bratislava 1964.
15.    HURBAN, Jozef Miloslav. Dielo I, II. Bratislava 1983.
16.    HURBAN, Jozef Miloslav. Slovensko a jeho život literárny. Bratislava 1972.
17.    IGNATY, Ján. Vojak v poli alebo opísanie zážitkov Jána Ignatyho. Martin 2006.
18.    Ján Hollý očami svojich súčasníkov. Zostavil Jozef Ambruš. Bratislava 1964.
19.    Juraj Fándly. Výber z diela. Zostavil Ján Tibenský. Bratislava 1954.
20.    KOLLÁR, Ján. O literárnej vzájomnosti. Preložil Karol Rosenbaum. Bratislava 1954.
21.    KOLLÁR, Ján. Pamäti z mladších rokov života. Zostavil Karol Rosenbaum. Bratislava 1972.
22.    VÁCLAVÍKOVÁ, Miriam – ŠVECOVÁ, Adriana. Pramene práva na území Slovenska II. 1790 –1918. Bratislava 2012.
23.    Listy a denníky Mikuláša Dohnányho. Na vydanie pripravil Rudolf Chmel. Martin 1971.
24.    Listy Jána Kollára I. Zostavil. Jozef Ambruš. Martin 1991.
25.    Listy Ľudovíta Štúra. I, II, III. Zostavil Jozef Ambruš. Bratislava 1954, 1956, 1960.
26.    Listy Ľudovíta Štúra. IV. Dodatky na vydanie pripravil Vladimír Matula. Bratislava 1999.
27.    Listy Martina Hamuljaka I, II. Zostavil Augustín Maťovčík. Martin 1969, 1989.
28.    Listy Pavla Jozefa Šafárika Martinovi Hamuljakovi. Zostavil Augustín Maťovčík. Martin 1965.
29.    Listy poddaných z rokov 1538 – 1848. Zostavil Pavel Horváth. Bratislava 1955.
30.    MICHALKO, Pavel. Rozhovor učiteľa so sedliakmi o škodlivosti povier. Bratislava 1977. MÚDRA, Darina. Hudobný klasicizmus na Slovensku v dobových dokumentoch. Bratislava 1996. Naše dejiny v prameňoch. Zostavili Peter Ratkoš – Jozef Butvin – Miroslav Kropilák. Bratislava 1971.
31.    Naše národní minulost v dokumentech II. (Od zrušení nevolnictví do r. 1848). Na vydanie pripravil František Kutnar. Praha 1962.
32.    O reč a národ. Slovenské národné obrany z rokov 1832 – 1848. Zostavil Ján Vladimír
33.    Ormis. Bratislava 1973.
34.    Pramene a dokumenty k slovenským a českým dejinám štátu a práva I. Zostavil Florián Sivák a kol. Bratislava 1994.
35.    Pramene a dokumenty k dejinám 18. a 19. storočia. Zostavil Štefan Folkman. Banská Bystrica 1994.
36.    Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov, IX. Na prahu modernej doby. Súmrak stavovskej, úsvit národno-­‐občianskej spoločnosti. Hlavný redaktor Pavel Dvořák,
37.    vedeckí redaktori Dušan Škvarna, Peter Šoltés. Bratislava 2008.
38.    Púť po otčine. Výber z rukopisných cestopisov mladých štúrovcov. Zostavil Michal Eliáš. Bratislava 1981.
39.    RADVÁNI, Hadrián. Slovenské učené tovarišstvo. Organizácia a členstvo 1792 – 1796. Trnava 1992.
40.    RAPANT, Daniel. Ilegálna maďarizácia 1790 – 1840. I, II. Dejiny a dokumenty. Martin 1947.
41.    RAPANT, Daniel. Sedliacke povstanie na východnom Slovensku roku 1831. II/1-­‐2 Dokumenty. Bratislava 1953.
42.    RAPANT, Daniel. Slovenský prestolný prosbopis r. 1842. II. Dokumenty. Liptovský Mikuláš 1943.
43.    RAPANT, Daniel. Tatrín. (Osudy a zápasy). Martin 1950.
44.    SEDLÁK, Imrich. Strieborný vek. II. Národno-­‐kultúrny a literárny pohyb na východnom Slovensku v období národného obrodenia. Košice 1970.
45.    Slovenskje Národnje Novini 1845 – 1848. I – III. Príloha Orol Tatránski. (Reedícia) Bratislava 1956.
46.    Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi. Zostavil Ján Vladimír Ormis. Bratislava 1954.
47.    ŠAFÁRIK, Pavol Jozef. Dejiny slovanského jazyka všetkých nárečí. Bratislava 1963.
48.    ŠTÚR Ľudovít. Dielo. Výber zostavil, komentáre a vysvetlivky, kalendárium života a diela a doslov napísal Rudolf Chmel. Bratislava 2007.
49.    ŠTÚR, Ľudovít. Dielo I. – II. Výber. Zostavil Jozef Ambruš. 2003.
50.    TIBENSKÝ, Ján. Chvály a obrany slovenského národa. Bratislava 1965.
51.    URBANCOVÁ, Viera. Počiatky slovenskej etnografie. Bratislava 1970.
52.    Výber z prameňov k dejinám školstva a pedagogiky. Zostavil Tomáš Srogoň a kol. Bratislava 1981.
53.    Z prameňov našich dejín. Zostavil Jozef Butvin. Bratislava 1974.
54.    ZÁBORSKÝ, Jonáš. Dielo II. Vlastný životopis. Bratislava 1989.

Pramene z knihy "Premeny slovenskej/uhorskej spoločnosti od Jozefinizmu po revolúciu 1848" v chronológioi Watson.sk:
 

 
 
 

Posledné čítané / Legutóbb olvasott / Last seen:
03:15:29 Kniha týždňa: Peter Šoltés, Premeny slovenskej/uhorskej spoločnosti od Jozefinizmu po revolúciu 1848... [2022-02-13; 1,473 x]
03:15:07 Signatári petícií ako univerzálni vinníci za neúspechy novozámockej samosprávy... [2020-01-29; 2,805 x]
03:14:50 Článok na AKTUALITY.SK o bizarnej stavbe Hotela Gbelce. V pozadí majú byť mnohomiliónové daňové podv... [2019-05-13; 1,805 x]
03:14:08 Správa zo zastupiteľstva poznačeného Corona krízou... [2020-05-20; 3,086 x]
03:13:39 Ako byť aktívnym občanom v Nových Zámkoch? Diskusia v Hollywood Café v Kine Mier v stredu o 18:00... [2024-03-26; 441 x]
03:13:28 Obyvatelia Jeruzalemskej a Pažitnej sú v strehu...  [2022-01-30; 1,675 x]
03:12:46 Az Érsekújvárból 1947-ben elűzött és kitelepített lakosok névsora / Menný zoznam Novozámčanov vyhnan... [2012-11-07; 14,090 x]
03:12:07 Krátka správa zo zasadnutia zastupiteľstva... [2020-12-17; 1,930 x]
03:11:47 Primátor potajomky opäť povolil prekládku sietí pri Gymnáziu - obyvatelia Gogoľovej ul. sa mobilizuj... [2022-06-28; 1,544 x]
03:11:23 Egy csésze kávé: Omotunde Komolafe úrral a "Miss Afro Hungary" szépségverseny szervezőjevel [2014-02-07; 6,875 x]
03:10:55 Podporuje primátor gambling? [2019-09-18; 2,939 x]
03:10:38 Ludo, egy hontalan idegenlégiós [2023-01-14; 1,297 x]
03:09:55 ppl. v.v. Štefan Zupko: Dni, keď z oblohy padala smrť. Bombardovanie Nových Zámkov 7. a 14. októbra ... [2013-03-10; 13,777 x]
03:09:11 Aký domov pre seniorov?! Obyvatelia Jeruzalemskej ulice bijú na poplach [2022-01-19; 1,852 x]
03:09:08 Riaditeľ Novovitalu si z peňazí daňových poplatníkov kúpil teréniak ako sa patrí... [2019-06-28; 3,653 x]
03:08:28 Dr.Valent má pocit, že utrpelo jeho dobré meno... [2020-04-03; 3,460 x]
03:07:44 Ešte raz o hrdom Novozámčanovi, ktorý sa súdil o svoje topánky... [2023-07-25; 1,107 x]
03:06:17 Cimlaplány: Vigmann Bernadett, a Miss Universe Hungary 2016-os szépségverseny résztvevője [2023-07-03; 1,398 x]
03:05:32 A horvátjárfalui férfikar koncertje és CD-bemutatója [2022-11-26; 763 x]
03:04:48 Covid-Necovid, realitný biznis s mestským majetkom šľape... [2020-11-02; 2,909 x]
03:04:05 A "Sárai Zoltán" rendőrségi dosszié / Policajný spis "Zoltán Sárai" [2013-04-29; 11,029 x]
03:01:51 Od smrti Alberta Apponyiho uplynulo 80 rokov [2013-09-24; 3,455 x]
03:00:10 Hviezdy a outsideri, alebo: Školské rady len pre lojálnych? [2019-08-14; 2,134 x]
02:59:43 Prejavy na podporu RTVS a slobody slova na 5. protestnom zhromaždení v Nových Zámkoch [2024-03-21; 633 x]
02:57:42 Doba uťahovania opaskov? Ako pre koho... [2021-02-25; 2,844 x]
02:56:49 Egy csésze kávé Jankai Béla előadóművésszel, zeneszerzővel [2013-09-01; 8,171 x]
02:56:03 Trošičku sme to prekombinovali..., alebo záhady okolo pani Hozlárovej... [2019-07-16; 3,975 x]
02:55:18 Vo štvrtok o 18.00 občianske zhromaždenie My nikam neodchádzame [2024-01-22; 583 x]
02:54:31 Vnútroblok sídliska Bašty sa revitalizovať nebude. Prednostkino vysvetlenie: vzhľadom k tomu že konč... [2024-01-22; 1,055 x]
02:54:26 Spoznajte históriu a súčasnosť Nových Zámkov prostredníctvom jedinečnej mapy [2024-03-29; 335 x]
02:53:43 Pred rokom bola na náš portál podaná žaloba p. Martinku a fy Limestone v kauze Mestská skládka... [2023-12-27; 473 x]
02:52:56 Obyvatelia panelákov dostali vyúčtovanie od Bytkomfortu za dodávku tepla v roku 2022. Nárast činil 4... [2023-05-27; 2,357 x]
02:52:11 Kniha týždňa: Ján Lukačka a kol., Chronológia starších slovenských dejín, Prodama Brat. 2008... [2021-02-19; 2,853 x]
02:50:38 Zápisnica z návštevy ved. odboru živ. prostredia OÚ na novozámockej mestskej skládke dňa 15.02.2022... [2022-10-06; 1,296 x]
02:48:00 Nová Kasárenská tesne pred štartom [2020-07-11; 3,130 x]
02:47:09 Kniha týždňa: Transart Communication Performance & Multimedia Art Studio erté 1987 - 200... [2010-08-23; 3,532 x]
02:44:58 Historik telom a dušou - Ľudovít Gróf / Történész szívvel lélekkel - Gróf Lajos [2023-05-13; 1,037 x]
02:43:23 História populačného alarmizmu [2023-11-26; 743 x]
02:41:29 Zápas novozámockých veriacich o pátra Cirilla / Az érsekújvári hívők kiállása Cirill atya mellett... [2023-05-11; 1,558 x]
02:39:37 Telek Lajos utolsó interjúi.../ Posledné rozhovory Lajosa Teleka... [2023-11-25; 690 x]
02:38:34 Zatrpknutí bojovníci: Ján Čarnogurský [2023-12-21; 885 x]
02:37:12 "Kesanka kerá sprivatizuvala tabačáreň a paprikuvý mlyn..." alebo krása dialektu [2011-02-02; 2,752 x]
02:35:33 Az "Egy csésze kávé" mai címlaplánya Zellei Dóra, a Meglepetés c. lap újságírónője  [2015-10-11; 4,293 x]
02:34:06 V tragickej nehode Eriky Cserepes sa zrkadlia mnohé naše biedy [2023-04-03; 2,298 x]
02:32:25 Strana SMER-SD zorganizovala v Nových Zámkoch Celoslovenské oslavy sviatku svätých Cyrila a Metoda... [2023-07-06; 1,537 x]
02:30:17 Magyarnak lenni a nagyvilágban: Sávolt Karolina, a 12-éves autodidakta képzőművész [2023-04-02; 3,838 x]
02:28:21 Kauza mestská skládka. Prepis záznamu z pojednávania dňa 15. mája 2023 na Okresnom súde v Nových Zám... [2023-06-10; 1,243 x]
02:25:09 Juraj Smatana: Moje najmilšie civilizačné kolapsy (2011) [2024-02-28; 242 x]
02:24:35 Nyitravármegye nemes családai / Šľachtické rody Nitrianskej stolice [2011-02-19; 40,608 x]
02:20:11 Zatrpknutí bojovníci - Miroslav Dolejší [2024-03-18; 305 x]

The index.php: SIZE[b]: 29,969 MODIFIED: 2024.01.09 22:06:48.MD5: a96b9c14c093fe1384de07847e3e01bc STATUS: FALSE  This window is : x