Kniha je pamätníčkom MUDr. Juliánovi Podobovi (09. 01.1916 - 31. 08. 2005), ktoŕý sa téme venoval a zavedenie jodidovanej soli začiatkom 50-tych rokov presadil.

Zaujímavou kapitolou je analýza postáv troch literárnych diel slovenského kriticého realizmu, v ktorých autori diagnostikujú patológie z nedostatku jódu: Neprebudeného od Martina Kukučína, Sama Spáča od J.G.Tajovského a Ťapákovcov od B. S. Timravy.

Najslabším textom prispel do publikácie politológ Roman Jančiga, ktorý sa  ako predseda občianskeho združenia Communio Minerva na jednej strane zaslúžil o vznik projektu, na druhej strane do nej prispel ahistorickým úzom (zrejme prednášaným na Trnavskej univerzite kde študoval) a vcelku svieže a podnetné dielko kontaminoval quasi národoveckou terminológiou a obvyklými bludmi o maďarizácii. Uvedieme tri ukážky:

Treba v tejto súvislosti vyjadriť úprimnú vďaku českým lekárom a akademikom, ktorí svojím príchodom na Slovensko po roku 1918 vytvorili predpoklady pre vznik medicínskej vedy slovenského zamerania. Jej cieľom nebolo viac slúžiť potrebám panujúcej triedy – ako tomu bolo počas posledných sto rokov existencie Uhorska. Škola viac neslúžila politickému programu maďarizácie más, ale stala sa miestom šírenia vzdelanosti a osvety. Ako príklad uveďme neslávne známe tzv. Apponyiho zákony, v rámci ktorých bolo sledované pomaďarčovanie príslušníkov nemaďarských etník v Uhorsku počas škol-skej výchovy detí a mládeže.

Štúdie dr. Gerleya a dr. Lendvaya z druhej polovice 19. storočia sú užitočným interpretačným nástrojom, vďaka ktorému môžeme lepšie porozumieť stavu, v ktorom sa slovenská spoločnosť v tej dobe nachádzala. Všeobecne známe retardačné účinky maďarizácie a hospodárskeho zaostávania môžeme poľahky doplniť o zistenia v oblasti neutešeného zdravotného stavu širokých ľudových vrstiev.

Životy týchto literárnych postáv sa v ničom nepodobali na dedinskú idylu. Ich okolie ich často zneužívalo a týralo. Z dôvodu ich mentálnej zaostalosti strácali akékoľvek nástroje na svoju obranu. Inými slovami, slo-venská dedina a slovenský ľud sa vedeli k najslabším členom vlastnej spo-ločnosti správať rovnako kruto, ako panujúci maďarizačný režim k menši-novým národom a národnostiam Uhorska.

Vcelku podivný je i spôsob ako sa na príklade prieskumu z dôb Uhorska, vykonanom dvomi bratislavskými lekármi na Žitnom ostrove obzvlášť zasiahnutom nedostatkom jódu v potrave, robia zovšeobecnenia o tomto probléme v slovenskej spoločnosti. Je to o to zvláštnejšie, že žiadna z literárnych ukážok, ktoré majú endemický kreténizmus ilustrovať, sa neviaže na Žitný ostrov. Ale možno ide o nejaký nový typ dialektiky. U autora, ktorý si azda myslí že univerzita či výuka lekárskych vied vznikla v Bratislave až s príchdom českých profesorov v r. 1919, by to ani neprekvapovalo.

Na druhej strane autorom nemožno uprieť niektoré pomerne odvážne tvrdenia vyzdvihujúce modernizačný program a dobré výsledky komunistických vlád po roku 1948 napr. v oblasti verejného zdravotníctva. Je zaujímavé že autori špeciálne zdôraznili, že program jodidácie soli sa mal apriori udiať potajomky bez vedomia obyvateľov čo vysvetľujú to nasledovne:

Prečo však bolo uvažované o zdravotníckej intervencii tohto rozsahu bez toho, aby o nej vedelo obyvateľstvo (prophylaxis muta), Tománek neuvádza. Môžeme sa iba domnievať, či tým nebola anticipovaná možnosť zmariť toto opatrenie šírením rôznych polo-právd až klamstiev na spôsob dnešných tzv. hoaxov na tému očkovania, liečby homeopatickými prípravkami či priamo šarlatánstvom.