Čoho sa bojím a koho nenávidím. Manifest Alexeja Navaľného

Koho nenávidím? Na to sa ľudia často pýtajú. V ich listoch čítam: no, nenávidíš sudcu? Neznášaš Putina ešte viac? Ale ako som mnohokrát povedal, to hlavné, čo treba vo väzení prekonať, je nenávisť. Existuje tu pre ňu veľa príčin a vaša bezmocnosť je silným katalyzátorom tohto procesu.

Takže, ak dáte nenávisti voľný priebeh, zabije vás a zožerie. Ale ak mám byť úprimný, určitú nenávisť cítim. A nie malú. Voľakedy sa internetom šírilo meme: "Zúrivo šialene nenávidím!". A tieto stavy prichádzajú najčastejśie po súdnych procesoch. Ale tento posledný, na ktorom ma odsúdili na 19 rokov väzenia, nebol taký. Naopak, tu akoby sme sa všetci predbiehali v milých gestách. Počas celého pojednávania nikto hlas nezvýšil. Toto je najnebezpečnejší typ sudcov: dá ti 19 rokov a ešte aj chce získať tvoje sympatie.

Strašne zúrim po zasadnutiach okresného súdu. Sú tam jednoduché prípady, nie je tam priestor na právne kľučky a sudcovia jednoducho a úprimne tvrdia že čierne je biele: „A toto je biele, pozri, je o tom listinný dôkaz, ktorý dosvedčuje že je to biele“ a rozhodnú demonštratívne nezákonne.

Ale občas nevydržím a kričím na nejakého „sudcu“ Samojlova, hoci v skutočnosti moja obrovská nenávisť nie je namierená proti nemu. Ani nie na policajtov - nehoráznych zlodejov - z trestaneckej kolónie. Ani na dôstojníkov FSB, ktorí im velia. A dokonca, budete prekvapení, ani na Putina nie.

V takýchto chvíľach nenávidím tých, ktorých som mal kedysi rád. Za ktorých som bojoval, ktorých som obhajoval do zachrípnutia.

Aj seba nenávidím sa za to, že som ich kedysi miloval. Pozri. Sedím vo svojom ŠIZO (štrafnoj izolator - samotka. Politickí väzni sú v Rusku držaní v barakoch. Samotka je za trest. PKT - cela je miernejšia forma samotky - pozn. Watson) a čítam knihu Natana Šaranského "Nebudem sa báť zla" (odporúčam). Šaranský strávil deväť rokov v ZSSR vo väzení, v roku 1986 bol vymenený. Odišiel do Izraela, vytvoril stranu, dosiahol obrovský úspech, vrátane toho, že sa stal ministrom zahraničia krajiny. Odvážny chlapík.

Mimochodom, strávil na samotkách a na korekcii 400 dní. A naozaj netuším, ako prežil. Šaranský opisuje zatknutie a vyšetrovanie v r. 1977. Mal som vtedy jeden rok. Kniha vyšla v ZSSR v roku 1991. Mal som vtedy 15 rokov. A teraz mám 47 a pri čítaní jeho knihy občas krútim hlavou, aby som sa zbavil pocitu, že čítam svoj osobný spis. Napríklad: budova ŠIZO/PKT (PKT=cela pozn. Watson) je samostatný barak za ostnatým drôtom. Maximálna lehota v ŠIZO je 15 dní. A nebol som prekvapený, keď som bol po niekoľkých „pätnástkach“ za sebou ako vytrvalý porušovateľ predpisov preradený na šesť mesiacov do cely PKT. Ponechaný sám sebe.

V predslove (pripomínam, je to rok 1991) Šaranský píše, že práve vo väzniciach sa zachoval vírus slobody a dúfa, že KGB nenájde „protijed proti tomuto vírusu“. Šaranský sa mýlil. Našiel sa protijed. Teraz, v roku 2023, sa zdá, že v Rusku je viac politických väzňov ako v časoch Brežneva-Andropova. Ale čo s tým má spoločné KGB?

K žiadnemu plazivému či zjavnému prevratu, ktorý by u nás viedli ľudia z tajných služieb, nedošlo. Nedostali sa k moci a nevytlačili z nej demokratov-reformátorov. Urobili sme to my sami. Sami sme ich pozvali. Sami sa sme sa naučili predstierať voľby. Ako kradnúť majetok, celé priemyselné odvetvia. Ako klamať v médiách. Ako meniť zákony pre seba. Ako silou potlačiť opozíciu. A dokonca ako usporiadať idiotské malé vojny.

Preto si nemôžem pomôcť - zúrivo, šialene nenávidím tých, ktorí kupčili, pili, premrhali historickú šancu, ktorú mala naša krajina začiatkom deväťdesiatych rokov. Nenávidím Jeľcina s „Táňou a Valjou“, Čubajsom a zvyškom skorumpovanej rodiny, ktorá dostala Putina k moci. Neznášam podvodníkov, ktorých sme z nejakého dôvodu nazvali reformátormi. Teraz je jasné, že sa nezaoberali ničím iným, iba intrigami a vlastným prospechom.

V ktorej inej krajine sa toľko ministrov „reformnej vlády“ stalo milionármi a miliardármi? Neznášam autorov najhlúpejšej autoritárskej ústavy, ktorú sme my idioti predávali ako demokratickú a už vtedy dávali prezidentovi právomoci plnohodnotného panovníka. Všetkých zvlášť nenávidím za to, že nedošlo ani k serióznemu pokusu odstrániť základy bezprávia – uskutočniť reformu súdnictva, bez ktorej sú všetky ostatné reformy odsúdené na neúspech.

Teraz to veľa študujem. V roku 1991, ešte v RSFSR, bola prijatá dobrá koncepcia reformy súdnictva, ale už v roku 1993 sa začali protireformy zamerané na vybudovanie súdnej vertikály. Potom všetky politické sily chceli spravodlivé súdy. Úplný konsenzus v spoločnosti. Ak by sa vytvorilo nezávislé súdnictvo, potom by nové uzurpovanie moci bolo nemožné alebo veľmi ťažké. Nedajte sa teda pomýliť: inštitúcia, ktorá teraz slávne udeľuje nevinným tresty na 8-15-20 rokov, sa začala budovať dávno pred Putinom. A teraz je to jasné: v Kremli a vláde deväťdesiatych rokov nikto nechcel nezávislý súd. Pretože takýto súd by sa stal prekážkou korupcie, falšovania volieb, premeny županov a primátorov na neodstrániteľné kniežatá.

Nenávidím „nezávislé médiá“ a „demokratickú verejnosť“, ktorá zabezpečila plnú podporu jednému z najdramatickejších zlomov našej modernej histórie – falošným prezidentským voľbám v roku 1996. Opakujem, bol som vtedy aktívnym podporovateľom tohto všetkého. Nie falšovania volieb, to by sa mi, samozrejme, nepáčilo ani vtedy, ale urobil som všetko pre to, aby som si to nevšimol a všeobecná neférovosť volieb mi ani v najmenšom neprekážala.

Teraz doplácame na to, že v roku 1996 sme si mysleli, že falšovanie výsledkov volieb nie je vždy zlé. Účel ospravedlňoval prostriedky.

Nenávidím oligarchu Gusinského (hoci už dávno nie je oligarchom) za to, že vzdorovito si vybral za spolupracovníka zástupcu šéfa KGB Bobkova, ktorý mal na starosti prenasledovanie disidentov. Vtedy sa im zdalo, že sú to vtipy: ha ha, uväznil nevinných a teraz pracuje pre mňa. Niečo ako medveď v livreji. To znamená, že nielenže sa nelustrovalo, ale ešte povzbudzovalo kágébákov. A teraz doslova tí, ktorí pracovali pre Bobkova ako mladí zamestnanci, väznia Jašina, Kara-Murzu a mňa. Často je počuť, že Jeľcinova vláda nemohla nič urobiť, pretože sa im v parlamente postavili komunisti. To nezabránilo privatizácii cez dražby akcií v roku 1996. Ale z nejakého dôvodu bránilo reforme súdnictva a reforme tajných služieb.

Nenávidím celé vedenie Ruska, ktoré malo v roku 1991 (po prevrate) a v roku 1993 (po rozstrieľaní parlamentu) absolútnu moc a ani sa nepokúsilo o zjavné demokratické reformy. Čo sa urobilo v Českej republike (kde je teraz demokracia a priemerný plat je 181 tisíc rubľov), Poľsku (demokracia a 179 tisíc rubľov), Estónsku (demokracia a 192 tisíc rubľov), Litve (demokracia a 208 tisíc rubľov) a ďalších krajinách východnej Európy.

Samozrejme, vtedy boli pri moci rôzni ľudia. A medzi nimi aj veľmi dobrí, úprimní a čestní. Ide však o nepatrnú menšinu, ktorej zúfalý a neúspešný boj nám len lepšie ukazuje korupciu a nedostatok svedomia vtedajšej vládnucej elity.

To nie je o Putinovi v roku 2011, ale o Jeľcinovi, Čubajsovi, oligarchoch a celou komsomoľsko-straníckou bandou, ktorí sa nazýval „demokrati“. V roku 1994 sme nešli do Európy, ale do Strednej Ázie. Našu európsku budúcnosť sme vymenili za vily „Tani a Vali“ na „ostrove milionárov“ St. Barth.

A keď Putinovi známi - dôstojníci KGB/FSB získali voľný prístup k politickým postom, nemuseli robiť nič. Pozreli sa okolo seba a prekvapene zvolali: vari to takto možno robiť? A ak sú pravidlá hry také, že sa dá kradnúť, klamať, falšovať, cenzurovať a všetky súdy mať pod kontrolou, tak uznajte, bol by hriech to nevyužiť...
Pustili sme kozu do skladu s kapustou a teraz sa čudujeme, že zjedla všetku kapustu. Je to koza, ona žerie kapustiu, je to jej poslaním, nič iné ju ani nenapadne. Je zbytočné sa nad tým vzrušovať. Takže Putinov úradník z FSB v zásade ani nemôže vymyslieť nič iné, ako postaviť obrovský dom a uväzniť tých, ktorí sa mu nepáčia. Hoci nemôžem vystáť kozy, zúrivo a šialene nenávidím tých, ktorí ich pustili do kapusty.

Aj keď, samozrejme, chápem, že je lepšie sa nad tým nevzruśovať, ale skůr vymyslieť, ako to neopakovať. A tu sa dostávam k môjmu najväčšiemu strachu. Ja nielen verím, ale viem, že Rusko bude mať ďalšiu šancu.

Toto je historický proces. Opäť budeme na križovatke. V hrôze a studenom pote sa budím v noci na posteli, keď sa mi zdá, že sme opäť mali šancu, ale opäť sme išli rovnakou cestou ako v deväťdesiatych rokoch.

Podľa princípu „účel svätí prostriedky“. Kde je stále malými písmenami napísané: „falšovať voľby nie je vždy zlé“, alebo „pozri sa na tých ľudí, no akí sú z nich poroty prísažných?“, „nezáleží na tom, že je to zlodej, ale je to technokrat a stavia cyklotrasy“, „týmto ľuďom dať slobodu, vyberú si otroctvo“, „vláda je stále jediným Európanom v Rusku“ a ďalšie múdrosti osvieteného autoritárstva.

To, čo som napísal o deväťdesiatych rokoch, nie je historické cvičenie, ani úvaha a ani nezmyselné fňukanie. Toto je najdôležitejšia a najnaliehavejšia otázka politickej stratégie všetkých zástancov európskej cesty a demokratického rozvoja.

Viete, veľmi na mňa zapôsobili komentáre a názory na našu investigatívu o Alexejovi Venediktovi a Ksenii Sobčak. Dostali desiatky a stovky miliónov rubľov z rozpočtu ktorý fungoval ako stranícky fond Jednotného Ruska. Navyše Venediktov dostal 550 miliónov práve v čase, keď viedol pozorovateľskú misiu (elektronického hlasovania - pozn. Watson) a priamo organizoval krádeže hlasov. Bol to človek, agitátor a kontrolór elektronického hlasovania, ktorého účelom je odobrať váš hlas a vložiť ho na kôpku Jednotného Ruska.

Falzifikácia volieb počas DEG (Deň jednotných volieb do všetkých samosprávnych orgánov - pozn. Watson) je dôkladne preukázaná bez akýchkoľvek pochybností. Bol som teda prekvapený, že stále existuje značný počet ľudí, pre ktorých ani peniaze z toxických fondov kombinované s volebnými podvodmiu nie sú diskreditačné. ani významné.

Áno, nejaké kecy. Áno, niečo sa tam rozvírilo, ale neexistuje žiadny dôkaz o tom, že by bol platený za falšovanie - jednoducho zaplatili a jednoducho falšovali. To bolo všetko eśte v dobe ľadovej, začalo to už v roku 2019, kto by si to pamätal. Nezazlievame im to, hlavne že teraz vystupujú proti vojne.

Ako výstrižne bolo napísané v jednom z tweetov kde vetu „Vari sa deje niečo mimoriadne? navrhujú za novú národnú myšlienku.
Toto je len jeden príklad, ale rovnako aj situácia s Murzagulovom, alebo napríklad Chodorkovského výzvy, aby sa ľudia chopili zbraní a pridali sa k Prigožinovi - to všetko dokonale ukazuje, že aj teraz v roku 2023, v podmienkach represií, väzení a vojny, je spochybňovaná naša lojalita k princípom a mnohí ju považujú za naivnú, romantickú zbytočnosť. Osobná lojalita, príslušnosť ku korporácii, staré priateľstvá sú mnohými považované za dôležitejšie.

Za žiadnych okolností nenavrhujem zastreliť Alexeja Venediktova, ani ho obesiť, ani mu úhľadne ostrihať vlasy. Nie sú potrebné žiadne zverstvá. Ale koniec koncov, nemôžete SCHVAĽOVAŤ to, čo urobil (a robí, pričom naďalej tvrdí, že DEG nebol sfalšovaný) ani ho považovať za politického spojenca. Pretože, prepáčte, ak je pre nás politickým spojencom ten, kto predáva naše hlasy Jednotnému Rusku, tak kto vo všeobecnosti načo tu sme? Poďme teda, pridajme sa k Jednotnému Rusku. Vytvoríme tam frakciu pevných Sobjaninistov (ja som si ich tak pomenoval), základ tu už je.

Je tam dream team, ktorý sa snaží ospravedlňovať aktérov káuz, ktoré sme odhalili: Ksenia Sobčak, Alexej Venediktov, Maxim Katz a bývalý člen „Našich“ a teraz z nejakého dôvodu šéfredaktor Novaya Gazeta Kirill Martynov.

Všetko bude v poriadku. Budeme mať veľa peňazí. My, pevní Sobjanisti žiadame: okamžite odstráňte zlého Putina od nás a dajte nám dobrého Sabjanina, MIšustina, Šuvalova a Liksutova. Tak neváhajte. Zajtra bude nová šanca – rovnaké okno príležitosti, hneď zajtra sa budeme venovať témam, ktoré prinášajú tí, ktorí sa domnievajú, že voľby by mali byť na niektorých miestach zrušené alebo sfalšované („inak budú ľudia voliť extrémistov“), je normálne podplácať novinárov („požadali sme len kamaráta oligarchu, aby si kúpil tento TV kanál“), a že je lepšie držať súdy na vôdzke („inak podplatia sudcov a porotcov“). Počúvať tých ktorí tvrdia, že personálnu základňu moci nemožno zmeniť ( „sú to profesionáli, nemôžeme najímať ľudí z ulice“) atď., atď.

Až po otázky kto má dostať zákazku na stavbu mosta - mal by to byť „spoľahlivý dodávateľ“, s ktorým dlhodobo spolupracujeme.

A ľudia s takýmito myšlienkami už vôbec nebudú putinisti či komunisti – opäť sa začnú nazývať demokratmi a liberálmi. Skutočný život je zložitý, tvrdý a plný kompromisov s nepríjemnými ľuďmi. Ale aspoň by sme sa sami proaktívne nemali stať takými a vítať korupciu cynickými machináciami skôr, ako si okolnosti vyžiadajú kompromisy. Veľmi sa obávam, že boj o princípy môže byť opäť prehraný pod heslami reálpolitiky.

Poraďte mi prosím, ako sa tejto nenávisti a strachu zbaviť. Veľmi by ma to zaujímalo a rád si o tom prečítam poštu s vašimi úvahami. Zdá sa mi, že zatiaľ nemôžete myslieť na nič lepšie, ako zostať verný sám sebe a neúnavne vysvetľovať ľuďom na mnohých príkladoch (mimochodom, kniha Gurieva a Treismana „Diktátori podvodu“ práve vyšla v ruštine - vrelo odporúčam), že demokratické princípy - pragmatizmus, nezávislé súdnictvo, spravodlivé voľby a rovnosť všetkých pred zákonom - sú tými najlepšími mechanizmami tvrdého reálneho života na ceste k blahobytu.

A tajné fondy a sny o dobrom diktátorovi sú chiméra a naivný nezmysel. Až keď drvivú väčšinu v ruskej opozícii budú tvoriť tí, ktorí za žiadnych okolností nebudú akceptovať falošné voľby, nespravodlivosť a korupciu, potom dokážeme správne uchopiť šancu, ktorá sa určite zopakuje. Aby v roku 2055 nikto nečítal knihu od Šaranského v ŠIZO a nemyslel si: wow, všetko je tu ako u mňa...

user name
email address
password
password (again)