Tak začala séria telefonátov a mailov všade možne. Napísala som dokonca aj pánovi predsedovi vlády, lebo zastupuje ministra vnútra. Ozval sa mi len prezident PZ SR Štefan Hamran, že by teda rád o našom probléme vedel viac. Vysvetlila som mu, že pracovisko na ktorom sa snažia denne odbaviť až stovku migrantov zo širokého okolia je maximálne nevyhovujúce a nech sa príde pozrieť aké neľudské podmienky tam panujú.

Okrajovo  sme hovorili aj o tom prečo táto kríza vypukla, ale podstatne viac som sa dozvedela od samotných migrantov. V sobotu som im zobrala vodu. Pokojne vysedávali na trávniku pred pracoviskom CP a svorne mi s úsmevom tvrdili, že už majú dokumenty. V nedeľu sme sa so skvelou babou, ktorá mi napísala rozhodli zobrať im opäť vodu, pečivo, ovocie a nejaké sušienky pre deti. Rozchytalo sa to ako cukor a poďakovali. Nedalo sa ubrániť slzám, lebo to by nikto z nás nechcel zažiť! Ona si ešte urobila kolečko a priniesla im hygienické potreby a oblečenie i topánky pre deti.

Spali v skupinkách na trávniku. Nikoho neobťažovali, neboli hluční, len občas deti plakali, ale aj tie utíšili raz-dva. Najväčší problém bol, že si nevedeli dobiť telefóny a tie sú pre nich teraz veľmi dôležité. Milá pani v stánku im u seba pár mobilov nabila, avšak ona končila o 12-tej a tým stratili aj túto možnosť. Klopkali ľuďom na okná, ale odmietli im nabiť mobil a tak sme naštartovali záložný plán. Prišiel na rad nás veľký powerbank na ktorom možno nabíjať aj 10 mobilov naraz a to bol čas kedy sme sa porozprávali.

Abdoul: On mi ukázal zdrap papiera, ktorý mu vystavila naša polícia. Má vlastne štatút utečenca, teda je tu legálne. Z tohto papiera viem, že má cez 40,ale vyzerá na podstatne viac. 8 rokov žil s rodinou v tureckom tábore. Normálne tam pracoval ako krajčír a bol spokojný. Je to Sýrsky kurd. Aj keď podmienky v kempe neboli bohviečo, mal prácu a hlavne bezpečie. Podľa jeho rozprávania začala pred pol rokom turecká vláda kurdov-utečencov prenasledovať, odchytávať a deportovať do Sýrie.Za tie roky našetril 12 tisíc EUR, ktoré dal prevádzačom, aby sa on vedel dostať do Mníchova, kde má vzdialeného príbuzného. Dve dcéry a manželku nechal v Turecku a dúfa, že sa cez charitatívne organizácie aj im podarí dostať do Nemecka. Abdoul je na ceste 14 dní a ide spolu s Aishou a Samiou, ktoré sú tiež kurdky.

Aisha: je mladá kurdka, ktorá putuje so 4 ročnou Lindou a 13 mesačným Mironom. V Turecku išla peši cez hory. Má jeden ruksak a jenu podložku na ktorej spia deti. Jej muž je už rok v Nemecku pri Düsseldorfe a už ich čaká.

Samia: je mĺkva, nehovorí po anglicky a má 3 dcéry. 14,9 a 1 ½ ročnú. Jej muž uviazol v Bulharsku ešte vlani. Ona sa dostala s deťmi ďalej. Tiež bola v Turecku v kempe,ale len pár dní.

Všetkých ich spojil spoločný prevádzač. Všetci do jedného idú na západ organizovane. Všetko do seba zapadá, akurát teraz chvíľu uviaznu v Nových Zámkoch. Čakajú na auto, ktoré ich zas kúsok odvezie.
Skupina mladíkov, ktorý si šťastne dobili telefóny dostáva pokyn ísť na železničnú stanicu. Vraj pôjdu ďalej vlakom. Ich vodcom sa zdá byť Aziz, pomerne inteligentný mladík. Vie po anglicky, ale veľmi nekomunikuje, za všetko slušne poďakuje.

Sledujem ako si obliekajú z ruksakov svoje najlepšie oblečenie.Fakt majú tenisky Armani, také fejkové z Tureckého bazáru za 20 EUR. Aj mobili majú, všetci. Nie Ajfóny, ale Redmi a Xiaomi. Je to ich jediné spojenie so svetom. Aj sme sa rozlúčili a zaželali im šťastnú cestu, avšak chalni boli o hodinku späť. Na stanici sú policajti a odchytávajú ich. Na vlak do Nemecka teda dnes nenastúpia. Sklamaný Aziz sa rozhodne trochu porozprávať.

Aziz: má niečo cez 30. Bol v Sýrskej armáde odkiaľ dezertoval. Narodili sa mu dvojičky, dcéra a syn. Syn bol postihnutý a ako ročný umrel. Dcérka má dnes päť a zostala s manželkou v Jordánsku. Žili tam spolu 4 roky a teraz sa mu naskytla príležitosť vybrať sa do Nemecka. Hovoril o Bochume, kde má príbuzných. Jeho to vyšlo na 10 tisíc. Hovorí,,že ak by musel späť do Sýrie tak ho čaká poprava za dezertovanie. Pýtam sa ho čo teraz ďalej. No nič.Čaká na pokyny od prevádzačov. Pýtam sa, či sa nebojí, že ho oklamú. Hovorí, že to funguje spoľahlivo. Informácie sa šíria rýchlo. Prevádzač-odrbávač je raz-dva z kola von. Konštatujeme, že je to ako cestovná kancelária akurát hotel má 1000 hviezdičiek rovno na nebi.

Väčšina nemá ani poňatie o tom, že sú na Slovensku a už vôbec nie, že sú v Nových Zámkoch. Do vreca ktoré som im dala pozbierajú odpadku a odnesú ho k plnému smetiaku. Zatiaľ s Tarekom hodnotíme akých ľudí stretli po ceste. Hovorí, že ľudia u nás sú milí. Asi mi chce trochu aj zalichotiť a zrejme nečíta facebook a nevidí akú hystériu tu stihli vyvolať.

Tarek: má 19. Matka mu umrela keď bol malý a otec žije v Sýrii. 6 z jeho 9 súrodencov žije v zahraničí od Turecka až po Luxembursko. Brat mu poslal peniaze na cestu. Rodina v Sýrii by na to nemala. Hovorí, že vojna v oblasti odkiaľ ide už nie je, ale ani budúcnosť. S partičkou s ktorou cestuje od Albánska ho spojila „prevádzacia agentúra“ a viac menej všetci smerujú inam. Jeden hrdo hlási, že on ide až do Španielska. Má na sebe bundu a vraj v noci im tu bola vonku zima.

Všetci svorne potvrdili, že mali obavu zo srbsko-maďarskej hranice, ale je to tam na ich šťastie nezvládnuté. Oni tvrdia, že prevádzači to majú dohodnuté a autom ich bezpečne prevezú. Niekedy na ten moment čakajú v lese aj 3-4 dni. Srbská polícia sa tvári, že ich nevidí. V Maďarsku išla Abdoulova skupina 4 dospelý a 5 detí 11 hodín pešo a potom sa viezli autom. Dnes za úsvitu ich vyložili v nejakom mestečku kde ich odchytila slovenská polícia a priniesla sem. Tu dostali dokumenty a trpezlivo čakaju na pokyn.

Ja tiež čakám na telefonát či sms-ku. Ak dnes pre nich nikto nepríde Aysha a Samia s 5 deťmi prespia u nás. Konečne sa umyjú a vyspia v posteli. Z ich zvolením sem dávam fotku, aby dobrí ľudia u nás videli kúsok z toho ich sveta. Tak veľmi nešťastného a predsa plného nádeje.
Touto cestou Vás chcem požiadať, ak sem príde nejaký politik. Zaveďte ho prosím na Bitúnkovú ulicu, aby videl, ako toto všetko fantasticky zvládame. Ako je náš štát pripravený. A tam kde nie je, ako samospráva promptne rieši problémy...

Samotní policajti, ktorých sme oslovili, priznali, že je to neľudské. Ale hneď dodali, že veď to oni si vybrali. No a ešte dovetok: “pani nenoste im nič, oni majú viac peňazí ako vy!“

Mladý pán policajt prišiel vypomáhať až z východu a zjavne ho pohľad na plačúce deti nijak nerozrušil. Jeho najväčší problém boli nadčasy a to, že s tým aj tak nikto nič neurobí. Nuž uvidíme či sa mýlil.
 

 

---

Prečítajte si tiež:

23-06-10   Novozámocká verejnosť je prvýkrát konfrontovaná s utečencami zo severnej Afriky