11. a 12. novembra 1996 sa v Bratislave uskutočnila dvojdňová konferencia venované Charte. Organizoval a financoval ju Sekrertariát Rady Európy. Diskusia bola pomerne zaujímavá i keď sa nie vždy vyvíjala podľa predstáv slovenských štátnych úradníkov. V určitom momente sa "jastrab"  Milan Ferko po replike jedného z organizátorov jednoducho zodvihol a odišiel. Zborník z konferencie vyšiel neskôr knižne, uvádzame podstatné časti.

---

 

1. deň - 11. november 1996
PREDNESENÉ REFERÁTY
VILIAM FIGUSCH
Riaditeľ Informačného a dokumentačného strediska o Rade Európy v Bratislave

Dovoľte, aby som Vás privítal na seminári o Európskej charte o regionálnych jazykoch alebo jazykoch menšín, ktorý zorganizovalo v spolupráci s Radou Európy Informačné a dokumentačné stredisko o Rade Európy. Rozhodli sme sa usporiadať tento seminár z toho dôvodu, že otázka národnostných menšín v Slovenskej republike je otázkou živou a že Slovenská republika prejavila opakovane vôľu preskúmať pristúpenie k tomuto medzinárodnému dokumentu. Dovoľte, aby som na našom seminári srdečne privítal expertov Rady Európy, ktorí prišli, aby sa s nami podelili o svoje poznatky v tejto problematike. Predovšetkým vítam pána Philipa Blaira zo Sekretariátu Rady Európy, ktorý je jedným z autorov Charty. Ďalej vítam expertov Rady Európy - je to profesor Padraig O'Riágain z írska, pán Kuipers z Holandska, profesor Per Denez z Francúzska, menovite z Bretónska. Ďalej vítam pána Jána Gábora z Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky, ktorý sa nášho rokovania zúčastňuje tiež ako expert.

Dovoľte, aby som ospravedlnil neúčasť pána Ferdinanda Albaneseho, riaditeľa Di- rektoriátu Rady Európy pre životné prostredie a miestne a regionálne samosprávy, ktorý je tiež jedným z autorov Charty a pôvodne tu mal byť s nami, ale ktorý, bohužiaľ, na poslednú chvíľu ochorel a nemohol prísť.

PHILIP BLAIR (PREKLAD)
Expert Rady Európy

Predovšetkým vás chcem všetkých privítať na tomto seminári a poďakovať Informačnému 3 dokumentačnému stredisku o Rade Európy v Bratislave, za to že ho zorganizoval, ďakujem tiež Ministerstvu zahraničných vecí za spoluprácu pri jeho organizovaní. Ako už pán Figusch povedal pán Albanese, ktorý mal otvoriť tento seminár, nemôže byť pre zdravotne problémy medzi nami a požiadal ma, aby som ho nahradil. Robím to s velkým poteše- n|ni, lebo hoci v súčasnosti pracujem v Súkromnej kancelárii generálneho tajomníka Rady Európy, bol som predtým tajomníkom Medzivládneho výboru, ktorý vypracoval Európsku chartu regionálnych jazykov alebo jazykov menšín.

Usporiadať seminár o Charte je podľa mňa veľmi užitočná iniciatíva. Samozrejme, Vleme že otázka menšín je tu na Slovensku veľmi zložitá a mal som neraz príležitosť zúčastniť sa na živých diskusiách medzi predstaviteľmi vlády, politických strán a men-šinami. S veľkou radosťou som zaznamenal pokrok, ktorý sa na tomto poli nedávno dosiahol a mám dôveru, že tento pokrok bude pokračovať. Za týchto okolností mám pocit, že pre nás je ten pravý čas prediskutovať Európsku chartu regionálnych jazykov alebo jazykov menšín a úlohu, ktorú by mohla zohrať na Slovensku.

Predtým, než poviem niečo o Charte mám však návrh. Už bolo mnoho príležitostí diskutovať o probléme menšín na Slovensku vo všeobecnosti. Viem, že existuje velké pokušenie, keď sa venujeme záležitostiam menšín, vracať sa k tým istým argumentom a predostierať tie isté protirečivé hľadiská. Čo navrhujem, je aby sme odolali tomuto pokušeniu počas týchto dvoch dní. Mali by sme sa sústrediť, tak ako je to len možné, na tento konkrétny právny nástroj a jeho možné implikácie, ktoré by mohol mať pre Slovensko. Experti, ktorých mám potešenie mať dnes tu so mnou, sú odborníci v oblasti menšinových jazykov vo všeobecnosti a zvlášť v Charte. Takže využime čo najlepšie čas, ktorý máme k dispozícii a sústreďme sa na samotnú Chartu.

Dovoľte mi samému okamžite tak spraviť a zmieniť sa o pozadí tejto Charty. Jej príprava začala hodne pred rozsiahlymi zmenami v Európe v roku 1989, hoci ju Výbor ministrov schválil až v roku 1992.

V tom čase sa na ňu nazeralo v celkove novom kontexte menšinových problémov, ktoré nasledovali po páde komunizmu. Pokladala sa, hoci nešlo vo všeobecnosti o dohovor o menšinách, za dôležitý nástroj zaoberajúci sa kultúrnymi a lingvistickými hľadiskami ochrany menšín.

Keď sa hlavy štátov a vlád členských štátov Rady Európy stretli vo Viedni v roku 1993, prikladali osobitnú dôležitosť problémom menšín a dali do pohybu vypracovanie a prijatie Rámcového dohovoru o ochrane národnostných menšín, ktorý sa stal druhým právnym nástrojom Rady Európy zaoberajúcim sa takými záležitosťami.Rámcový dohovor bola podpísaný 33 štátmi a ratifikovaný piatimi. Do platnosti ale vstúpi až vtedy, ak bude ratifikovaný dvanástimi štátmi. Sme veľmi potešení, že bol podpísaný aj Slovenskom. Záber Rámcového dohovoru je o hodne širší než záber Charty, pretože sa zaoberá aj politickými, náboženskými a občianskymi právnymi aspektmi ochrany národnostných menšín. Charta sama bola podpísaná 16 štátmi a ratifikovaná 5, hoci Slovensko ju zatiaľ neratifikovalo. Avšak len 5 ratifikácií je potrebných pre jej vstup do platnosti, teda chýba len jedna ratifikácia.

Ďalším hľadiskom, o ktorom sa zmieňuje Viedenský summit bol rozvoj programu opatrení na zvyšovanie dôvery zacielených na zvyšovanie znášanlivosti a porozume-nia medzi ľuďmi. Tento program už nejaký čas beží a podporuje iniciatívy miestnych spoločenstiev na zlepšenie vzájomného porozumenia medzi väčšinami a menšinami. Rada Európy bola tiež zaangažovaná v poskytovaní svojich odborných posudkov o legislatívnych návrhoch a iných programoch, týkajúcich sa napríklad spolupráce me-dzi vládnymi úradmi pre národnostné menšiny.

Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov je takto jeden nástroj Rady Európy a jeden prístup spomedzi viacerých, pretože problematika menšín je príliš komplikovaná, aby ju riešil jediný nástroj. Charta sa netýka menšín ako takých ale regionálnych alebo menšinových jazykov. Tieto definuje ako jazyky tradične používané na danom území štátu štátnymi príslušníkmi tohto štátu, ktorí tvoria skupinu početne menšiu než zvyšok populácie štátu. Z tejto definície sú vylúčené nárečia oficiálneho jazyka štátu a jazyky migrantov. Pokiaľ ide o jazyky, Charta pokrýva širší rozsah situácií než Rámcový dohovor, pretože sa zaoberá nielen jazykmi národnostných menšín ale tiež so situáciami, kde menšina nemôže byť kvalifikovaná ako „národnostná" alebo jazyk má len „regionálny" charakter. Spomenul som, že Charta sa netýka jazykov migrantov. Hoci táto záležitosť je dôležitá v mnohých štátoch, osobitne v západnej Európe, bolo rozhodnuté, že takzvaným „novým menšinám" by sa malo prihliadať mimo rámec Charty. Na druhej strane, Charta v tomto ohľade nie je statická. Definuje regionálne alebo menšinové jazyky ako jazyky tradične používané na území štátu. Predpokladáme, že jedného dňa bude možné povedať, že jazyky terajších imigrantov sú „tradične používané" v Británii, Nemecku, Francúzsku alebo Holandsku. História nie je nehybná a Charta nie je len fotografiou v daný moment: ľudia, ktorí prišli skoršie nemajú vyššie práva navždy. Toto je jedno z hľadísk jazykov menšín, ktoré sa vzťa-hujú k celkovej problematike ľudských práv a my mu prikladáme dôležitosť.

Preambula Charty jasne deklaruje, že jej prevažujúci účel je kultúrny. Konkrétne opatrenia obsiahnuté v článkoch Charty sú navrhnuté tak, aby sa zachovali jazyky menšín ako ohrozená súčasť kultúrneho dedičstva Európy. Toto je zviazané s myšlienkou mnohokultúrnej Európy, kde rozmanitosť kultúr, jazykov a tradícií vytvára bohatstvo kontinentu v kultúrnom zmysle. Ochrana a rozvoji regionálnych jazykov alebo jazykov menšín by sa nemala chápať ako prekážka učenia sa oficiálneho jazyka štátu. Tento bod je vyjadrený v preambule Charty veľmi jasne. Samozrejme, členovia menšiny by mali mať záujem o schopnosť hovoriť oficiálnym jazykom štátu. Ale Charta tiež hlása, že regionálne alebo menšinové jazyky sú nielen prirodzeným prejavom po-pulácie na miestnej úrovni, ale sú tiež osobitným kultúrnym prínosom na celoštátnej i európskej úrovni. Skutočne, celý duch Charty spočíva v zlepšovaní kontaktov a po-rozumenia medzi tými, čo hovoria jazykom väčšiny a tými, čo hovoria jazykmi menšín. Charta ani nenabáda vlády aby zaháňali jazyky menšín do kúta, ani nenabáda menšiny aby sa sami odrezali od väčšiny v krajine. Toto je veľmi dôležité. Nie je to výzva na riešenie uzavretím sa, zahľadením sa do seba alebo na odmietnutie integrácie v rámci štátu. Naopak, má sa chápať v kontexte mnohokutúrneho prístupu k Európe ako celku, v rámci ktorého odmieta nacionalistickú úzkoprsosť aj na úrovni individuálneho štátu. Majúc tieto veci na pamäti, ako teda Charta poskytuje ochranu jazykom menšín? Predovšetkým nevytvára práva ako také. Nie je toho istého druhu ako Európsky dohovor o ľudských právach či aspoň Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín. Nedáva jednotlivcom a tým menej skupinám ľudí práva, že by sa mohli jednoducho dovolávať sily a autority Charty. Čo skutočne činí je, že kladie rad povinností štátom a vládam. Tieto sa zaviažu podľa medzinárodného práva usku-točniť celý rad konkrétnych opatrení, prijať určitú politiku, atď. V právnom zmysle teda Charta nešpecifikuje práva. Ale v istom menej právnom zmysle by som si dovolil povedať, že Charta je presiaknutá myšlienkou, že existujú základné práva tých, ktorí hovoria regionálnymi jazykmi alebo jazykmi menšín. To, čomu Charta predovšetkým venuje pozornosť je ustanoviť legitímne právo regionálneho alebo menšinového jazyka na existenciu. Toto je niečo, čo v minulosti nie vždy bolo samozrejmé. Cieľom väčšiny často bolo, skryte alebo otvorene, asimilovať menšinu. Toto je niečo, čoho sme si vedomí po celej Európe. Čo sa tohto týka, Preambula Charty sa len raz konkrétne zmieňuje o právach: o práve používať regionálny jazyk, alebo jazyk národnostnej menšiny v súkromnom alebo verejnom živote sa hovorí ako o nescudziteľnom práve. Po druhé, je tu právo na kultúrnu identitu. Toto je podstatná požiadavka každého z nás, ale osobitne tých, ktorí hovoria regionálnym jazykom alebo jazykom menšín. A problém spočíva veľmi často v tom, ako dosiahnuť, aby väčšina porozumela, že rozdielnosti nie sú nevyhnutne dôvodom pre separáciu a antagonizmus, ale môžu byť pozitívnym príspevkom ku kultúrnemu bohatstvu krajiny. Áno, mali by sme zvážiť, že príležitosť mať zväzky s dvoma kultúrami - cez dva jazyky - je enormne obohacujúca skúsenosť, niečo, čo by sa nemalo považovať za nezávažné alebo problematické. Článok 7, odsek 3 Charty vyzýva štáty podporovať vhodnými prostriedkami vzájomné porozumenie medzi všet-kými jazykovými skupinami krajiny, obzvlášť zahrnúť rešpekt, porozumenie a toleranciu k regionálnym jazykom alebo jazykom menšín do výchovy a vzdelávania ako aj nabádať masovokomunikačné prostriedky, aby sledovali tie isté ciele.

Tretie právo (v mimoprávnom zmysle) je právo komunikovať vlastnú kultúru iným. Toto právo má dve stránky: zúčastňovanie sa na kultúrnom živote štátu, kde žijú osoby hovoriace regionálnymi jazykmi alebo jazykmi menšín a spolupráca cez hranice, zvlášť medzi regionálnymi a miestnymi orgánmi na ktorých územiach sa používa jazyk v identickej alebo podobnej forme. Výkon takých práv zodpovedá základnej filozofii Rady Európy a vízii Európy, kde ochrana regionálnych jazykov alebo jazykov menšín v rôznych krajinách a regiónoch predstavuje dôležitý príspevok k budovaniu spoloč-nej európskej budúcnosti, založenej na princípoch demokracie a kultúrnej rozmani-tosti, s plným rešpektom pre suverenitu a územnú integritu štátov.

Posledné z týchto práv je právo na dôstojnosť. Z mnohých hľadísk je toto veľmi dô-ležité právo, pretože celý účel Charty je ustanoviť, že väčšina má uznať hodnotu existencie regionálnych jazykov alebo jazykov menšín. Príliš často sme boli v minulosti svedkami javov intolerancie založenej na komplexe nadradenosti väčšiny, niekedy i na jej komplexe menejcennosti. V Európe možno nájsť oboje a oboje je rovnako nebezpečné. Tým, že sa stanoví legitímnosť hovorenia regionálnym jazykom alebo jazykom menšiny, že sa považuje za prejav kultúrneho bohatstva, a naznačením, že budúcnosť Európy spočíva v rešpektovaní hodnôt mnohokultúrnosti a mnohojazyko- vosti, Charta výrazne prispieva k uznaniu rovnakej dôstojnosti všetkých jazykov v Európe a takto preferuje toleranciu a vzájomný rešpekt.

Ďalší prednášajúci budú tu dnes hovoriť o ochrane, ktorú predpokladá Charta v oblasti vzdelávania, súdnictva, masovokomunikačných prostriedkoch a v kultúrnom živote.

Zmienim sa len krátko o mechanizme ochrany.

Predovšetkým, Charta zdôrazňuje princíp nediskriminácie voči jazykom menšín..Toto sa snaží vyjadriť v konkrétnych ustanoveniach zvýrazňujúc, že pozitívne opatrenia, ktoré sa podniknú, aby priniesli vyššiu paritu vo vzťahu medzi jazykmi, by nemali byť interpretované ako diskriminácia oproti jazyku väčšiny. Ale autori Charty tiež predpokladali - a myslím si že toto je absolútne správne - že princíp nediskrimi-nácie, akokoľvek by sa zadefinoval, nemôže poskytnúť primeranú ochranu pre slabšie jazyky.

Cieľom teda bolo vymyslieť pozitívne opatrenia, ktoré by podporili regionálne jazy-ky, alebo jazyky menšín.

Charta má dve operačné časti. Časť II obsahuje zoznam všeobecných cieľov a prin-cípov, na ktorých by zmluvné strany mali založiť svoju politiku, legislatívu a prax k všetkým regionálnym jazykom a jazykom menšín používaných na ich územiach. Tieto princípy a ciele zahrňujú:
-    uznanie existencie týchto jazykov,
-    rešpektovať geografické oblasti, kde sa nimi hovorí pri vytváraní nového administratívneho členenia,
-    eliminácia akejkoľvek diskriminácie v používaní týchto jazykov,
-    poskytnutie prostriedkov pre vyučovanie a štúdium regionálnych jazykov alebo ja-zykov menšín na všetkých príslušných úrovniach, i pre tých, čo hovoria iným jazy-kom ak si to želajú, atď.

Časť III transformuje tieto všeobecné princípy do praktických opatrení, ktoré zmluvné strany majú zaviesť. Ale tu prichádzame k jednému z hlavných problémov Charty: musí brať do úvahy velkú rozmanitosť lingvistických situácií. Aby tak učinila, do Charty sú vtelené tri elementy pružnosti. Predovšetkým sa Časť III dotýka len jazykov ktoré štáty pri ratifikácii označia. Po druhé, pre každý z týchto jazykov môže každá zmluvná strana vybrať, ktoré ustanovenia sa zaviaže aplikovať. Jedinou pod-mienkou je, že musí prijať minimálne 35 odsekov, vrátane istého minima z podstat-ných článkov Charty o vzdelávaní, kultúre, súdnictve, štátnej správe a samospráve, masovokomunikačných prostriedkoch, hospodárskom a spoločenskom živote. Na-koniec, mnoho odsekov obsahuje rozličné možnosti z ktorých si strany majú vybrať podľa situácie každého jazyka.

Tento vysoký stupeň pružnosti je niekedy kritizovaný, ale bol nevyhnutný z po-hľadu rozmanitej povahy rozličných jazykových skupín. Niektoré lingvistické men-šiny v Európe majú milióny príslušníkov: len v Španielsku hovorí katalánčinou niekoľ-ko miliónov ľudí. Na druhej strane, počty príslušníkov iných menšín neprevyšujú nie- kolko tisíc. Niekedy sú navyše rozptýlení na rozsiahlom území. Je celkom nerealis-tické predpokladať, že tie isté opatrenia by sa mohli aplikovať pre miliónovú jazykovú I pre päťtisícovú menšinu. Sú niektoré veci, ktoré možno spraviť pre obe, ale iné - ako televízne kanály alebo univerzity - neprichádzajú vôbec do úvahy pre veľmi malé menšiny.

Toto bol jeden z problémov, s ktorým sme sa potýkali pri navrhovaní Charty.

Ak chcete ísť nad úroveň všeobecnosti, ktorá je každému nanič, musíte urobiť usta-novenia na rozlišovanie medzi situáciou rozdielnych druhov jazykov. Nemôžete uplat-ňovať štandardné pravidlá pre všetky z nich. Ďalší príklad: ak vezmete malú menšinu a poviete „Osoby patriace k tejto menšine majú právo obracať na verejné úrady v ich vlastnom jazyku", potom sa si musíte uvedomiť čo toto znamená. Ak sa to vzťahuje na ich vlastnú obec, môže to byť rozumné, ale ak to má širší kontext, zahŕňa región alebo dokonca hlavné mesto, potom to nie je vo všeobecnosti dostatočne realistické. Situácia je zrejme celkom odlišná pre malú, rozptýlenú menšinu v porovnaní s velkou, pomerne kompaktnou menšinou.

Môžeme predpokladať, že všetky štáty podpísali a ratifikovali Chartu v dobrej vie- re' čo znamená, že nemôžu jednoducho vypustiť Časť III. Nemali by si svojvoľne vyberať spomedzi rozličných alternatív, ale hľadať pre každý regionálny jazyk alebo jazyk menšiny také riešenie, ktoré najlepšie zodpovedá stavu a rozvoju tohto jazyka. Al-ternatívy, ktoré nájdete napr. v článku o školstve sú vyjadrené takým spôsobom, aby mohli byť použité podľa situácie každého jazyka. Ak sa nevyskytujú iné relevantné faktory, malo by to implikovať, že čím je väčší počet osôb hovoriacich regionálnym jazykom alebo jazykom menšiny a rovnomernejšia populácia v regióne, tým silnejšia by mala byť prijatá alternatíva. Slabšia alternatíva by sa mala uplatniť len vtedy, keď silnejšia neprichádza do úvahy pre situáciu daného jazyka.

Toto znamená, že zavádzanie Charty môže byť komplikované. Pre ten istý jazyk, v tej istej krajine, ale v iných regiónoch by mohli byť prijaté iné úrovne ochrany, pretože sa líšia počty a stupeň koncentrácie menšiny. Samozrejme, toto by sa malo diať v dobrej viere, bez manipulácie s administratívnym členením štátu, ktoré by ovplyvnilo velkosť menšinovej populácie. Toto zakazuje Článok 7b Charty, ktorý platí všeobecne.

Na záver by som rád zopakoval, že na Chartu by sme nemali hľadieť ako na statický obraz súčasnej situácie regionálnych jazykov alebo jazykov menšín, ale ako na dy-namický nástroj vyžadujúci od štátov vyvinúť úsilie chrániť také jazyky. Ak by sa aplikovala všetkými štátmi v Európe v dobrej viere a úprimne, Charta môže významne prispieť k rozvoju vzájomného rešpektu a porozumenia medzi väčšinami a menšinami a byť takto faktorom mieru, stability a demokratickej bezpečnosti v Európe. Samozrej-me, ani systém právnej ochrany, akokoľvek by bol velkorysý, nemôže zachrániť regio-nálny jazyk, alebo jazyk menšiny, ak hovoriaci týmto jazykom nie sú odhodlaní pou-žívať tento jazyk a neveria v dôležitosť svojej kultúrnej identity; zrejme nebude postačovať, ak väčšina neakceptuje ochranu regionálneho jazyka alebo jazyka menšiny ako súčasť kultúrnej identity krajiny.

Vraciam sa k bodu, že je potrebné súčasne oboje - legislatívna činnosť a činnosť v oblasti kultúrnej, sociálnej a vzdelávacej, aby sa zväčšila dôvera medzi väčšinami a menšinami. Všetko toto je v súlade so všeobecným posolstvom, že Rada Európy sa pokúša vniesť do záležitostí menšín: posolstvo velkodušnosti. Taká velkodušnosť vám môže znieť naivne, ale Rada Európy ju nekáže naivne, ako niečo, čo je dobré samo osebe. Skôr ju obhajuje, pretože cítime, že spoločnosť založená na tolerancii a hľadaní konsenzu je dlhodobým záujmom pre obe - väčšinu i menšinu.

Moje posolstvo k Vám je toto: predovšetkým by som povedal slovenskej väčšine, že Charta regionálnych jazykov alebo jazykov menšín sa nedotýka niektorých veľmi ťažkých záležitostí. Netýka sa záležitosti kolektívnych práv, netýka sa veci politických práv, netýka sa záležitosti autonómie. Toto by ju mohlo uľahčiť vláde prijať. Na druhej strane v lingvistických záležitostiach je Charta konkrétnejšia než Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín a prinajmenšom vzhľadom na silnejšie možnosti voľby, ktoré obsahuje, je náročnejšia ako Rámcový dohovor. A takto je podľa mňa spravodlivým testom skutočnej dobrej vôle proklamovanej vládou v menšinových záležitostiach. Verím, že toto je test, ktorý by Slovensko malo spraviť veľmi ľahko. Verím, že pre najrozšírenejšie jazyky menšín, ako je maďarský, slovenský parlament a vláda by mohli ratifikovať Chartu s vysokou úrovňou ochrany.

Po druhé, predstaviteľom menšín by som chcel povedať: nie je lepšie mať legis-latívnu ochranu zaručovanú medzinárodným dokumentom s presnými záväzkami - t.j. Chartu - než neustála eskalácia problémov niekedy nepresnými požiadavkami, inokedy dokonca nerealistickými? Toto znamená, že by ste sa mohli sústrediť na vyjednávanie s vládou o mnohých otázkach, ktoré ešte zostávajú a ktoré sa týkajú zavádzania týchto európskych noriem, pretože v mnohých prípadoch je pravda, že ako sa hovorí v niektorých európskych jazykoch: „Diabol je v detaile".

Takže sa mi zdá, že vo všeobecnom rámci, ktorý je daný týmito európskymi nor-mami, vnútorné diskusie medzi väčšinou a menšinou sa môžu stať menej iredentistické, viac naklonené ku kompromisu. To je to, čo želám všetkým vám to na Slovensku a čo želám všetkým nám v Európe ako celku.

J. - E. KUIPERS (PREKLAD)
Expert Rady Európy

Podľa programu seminára by som mal dnes predniesť úvod do problematiky používania regionálnych alebo menšinových jazykov v úradnom styku a vo verejnej správe. Termínom úradný styk sa označuje styk v prvom rade právne orgány t.j. súdy a ostatné typy orgánov s právnou funkciou. Pridaním termínu administratíva /alebo správa/ budeme pokrývať všetky ostatné typy orgánov mimo právnych orgánov vládnej administratívy a to nielen na centrálnej úrovni štátu ale taktiež na regionálnej alebo obvodnej úrovni a na úrovni miestnych samospráv. Za administratívu sa budú považovať tiež verejné služby prevádzkované vládou alebo inými subjektami, ktoré sú splnomocnené vládou.

Pre krátkosť času budem počas ďalej v prednáške väčšinou obmedzím na používanie termínu súdy a termínu administratívne orgány alebo administratíva /správa/. Prečo je používanie regionálnych alebo menšinových jazykov pred súdmi a orgánmi tak dôležité? Uvediem tri dôvody:

1. Uznávanie menšinového jazyka vládou dáva ľudom patriacim k týmto menšinám pocit, že sú videní a akceptovaní svojimi vládnymi autoritami. Je to takpovediac časť ich identity, ktorú či už regionálny alebo menšinový jazyk tvorí, a je dôležité, aby bola braná seriózne autoritami, a aby tieto orgány pri použití rodného jazyka nereagovali akoby takto hovoriace osoby prišli z mesiaca alebo zahraničia a nezachádzali s nimi ako s cudzincami.Z psychologického hľadiska dôležitosť seriózneho zachádzania a fakt identity nemôžeme podceňovať.

2.    Existuje ďalší veľmi praktický dôvod. V mnohých prípadoch môže použitie regionálneho alebo  menšinového jazyka medzi občanom a orgánom viesť k zlepšeniu kvality komunikácie. Je to zvlášť dôležité v prípadoch, že sa ľudia patriaci k menšinám vyjadrujú lepšie v svojom materinskom jazyku ako v jazyku národnom či štátnom. Ak si budeme lepšie navzájom rozumieť pomôže to zlepšiť priebeh komunikácie a tým aj dosiahnutie lepších výsledkov v súdnom či administratívnom konaní. Takže používanie regionálnych alebo menšinových jazykov pomáha zlepšovať kvalitu dosahovania vládnych úloh a kvalitu služieb, na ktoré sú orgány splnomocnené. Preto sú Články 9 a 10 Charty menšinových alebo regionálnych jazykov zacielené hlavne na zlepšenie komunikácie medzi verejnými orgánmi a tými osobami, ktoré menšinový alebo regionálny jazyk používajú v každodennom živote.

3.    Tretím dôvodom je zachovanie regionálneho alebo menšinového jazyka. Ak regionálny alebo menšinový jazyk nie je možné používať pred súdom alebo v styku s administratívou, potom tento jazyk stráca možnosť sa vyvíjať v kľúčových oblastiach života. Legislatívne aspekty občianskeho života a takisto administratívne aspekty života nie sú stabilné. Ustavične sa vyvíjajú. Takže, mutatis mutandis, jazyk v týchto oblastiach sa musí vyvíjať takisto. Ale keď takýto jazyk prestane byť používaný na určitom poli, bude stagnovať a chradnúť a v určitých prípadoch sa môže dokonca prestať vôbec používať. Tento argument je samozrejme relevantný len alebo hlavne pre menšie regionálne jazyky, ktoré sú používané pár tisíc, prípadne ešte menším počtom osôb. Príklady takýchUrrrreRŠinových jazykov sú jazyk Sami, ktorý používa okolo 6.400 Laponcov v Severnom Fínsku a ďalším príkladom je srbský jazyk, ktorý používa približne 50-70 tisíc ľudí na severe Nemecka. Je jasné, že tento ar-gument o zachovaní menšinového jazyka je menej relevantný napríklad pre maďar-ský jazyk, ktorým hovorí okolo 10 miliónov ľudí v Maďarsku a asi 5 miliónov ľudí žijúcich mimo Maďarskej republiky.

Opäť zdôrazňujúc dôležitosť troch dôvodov pre možnosť používať regionálne alebo menšinové jazyky pred súdmi a vo vzťahu k verejnej správe, chcel by som sa na túto záležitosť pozrieť z perspektívy aktuálnej európskej situácie. Vo väčšine európ-skych krajín sa sociálna a kultúrna situácia vyvinula v tom smere, že veľká väčšina obyvateľstva, ktorá tieto jazyky používa, je bilinguálna. To znamená, že títo ľudia sú, keď je to potrebné, schopní v komunikácii s verejnými orgánmi používať národný či oficiálny jazyk. Cieľom Charty regionálnych alebo menšinových jazykov nie je nahra-diť oficiálny jazyk regionálnym alebo menšinovým jazykom, a patričnosť k menšine samozrejme nemá prekážať ľudom a hlavne deťom a študentom sa národný či oficiálny jazyk učiť. Zváženie vyššie zmienených troch argumentov v prospech možnosti používať regionálny alebo menšinový jazyk pred súdmi a vo vzťahu k verejným orgánom spolu s faktom, že väčšina takéhoto používania je na dvojjazyčnom základe, činí jasným a akceptovateľným, že povaha Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov je kultúrna a sociálna. V tejto záležitosti považujem za potrebné dodať, že pokladám sociálne a kultúrne práva za základné ľudské práva.

Na tomto mieste sa podrobnejšie pozrieme na Európsku chartu regionálnych alebo menšinových jazykov. Podrobnejšie sa budeme zaoberať tým, čo Charta hovorí o používaní európskych alebo regionálnych jazykov pred súdmi a vo vzťahu k adminis-tratívnym orgánom.

Časť II Charty

Ciele a princípy Charty nájdeme formulované vo všeobecných termínoch v časti II, v článku 7. Tu sa hovorí, že strana /termínom Strana sa myslí štát, ktorý je signatárom tejto charty/ má založiť svoju politiku, legislatívu a prax na špecifickom súbore cieľov a princípov. Vzhľadom na cieľ mojej prednášky o používaní regionálnych alebo men-šinových jazykov pred súdmi alebo v administratívnom konaní nájdete ciele formu-lované v odseku 1 d, ktorý hovorí o: „uľahčení a /alebo podpore ústneho alebo písom-ného prejavu v regionálnom jazyku, alebo v jazyku národnostných menšín vo verej-nom alebo v súkromnom živote.,, Je zrejmé, že používanie jazyka pred súdmi a v správnom konaní je časťou tohto, čo nazývame verejným životom.

Strana, zmluvný štát, musí prijať časť II /takže celý článok 7/ pre všetky regionálne alebo menšinové jazyky na svojom území. Toto všeobecné pravidlo nájdeme v Článku 2, odseku 1, ktorý hovorí: „Každá strana sa zaväzuje dodržiavať pokyny uvedené v časti II u všetkých regionálnych alebo menšinových jazykov, ktorými sa hovorí na jej území /a ktoré sú v súlade so základnými pojmami uvedenými v článku 1/. Takže je zrejmé že žiadna strana nemôže vylúčiť hocijaký regionálny alebo menšinový jazyk z aplikovania princípov časti II /čl. 71 Charty. To znamená napríklad v prípade, že sa Slovensko stane zmluvným štátom Charty časť II aplikuje časť II /čl. 7/ nielen pre maďarskú ale i pre ostatné regionálne alebo menšinové jazyky na svojom území. Na druhej strane, je potrebné zdôrazniť, že časť II /článok 7/ je formulovaný v termínoch všeobecnej politiky a ciele a princípy a časť II /článok 7/ v podstate nezahŕňa žiadne konkrétne návrhy pre praktické kroky.

Časť III Charty

Konkrétne návrhy pre praktické kroky sa nachádzajú v časti III Charty. Vo vzťahu k obsahu mojej prednášky, návrhy pre použitie regionálnych alebo menšinových jazykov pred súdom nájdeme v článku 9 a použitie týchto jazykov v štátnej a verejnej správe v článku 10. Tu by som však chcel upozorniť na fakt, že to platí len pre tie články, ktoré sa zmluvný štát rozhodol prijať pre konkrétny daný regionálny alebo menšinový jazyk. Nie všetky odseky a články z časti III sa stanú súčasťou záväzku zmluvného štátu, ale len tie odseky, s ktorými strana súhlasila vo svojom ratifikačnom dokumente, ktorý bude uložený u Generálneho tajomníka Rady Európy. Zmluvný štát si môže vybrať spomedzi celkovo 96 odsekov, ktoré časť III Charty obsahuje. Takže čo máme k dispozícii je niečo ako systém menu. Štát si môže zvoliť svoje „jedlo" takpovediac „a la čarte" systémom. Ale keď sa štát rozhodne „večerať" týmto „a la čarte" systémom musí učiniť správne rozhodnutie a dať dokopy vyvážený celok. Toto znamená, že najmenej 35 odsekov z celkových 96 odsekov z časti III musí byť vybraných a tento výber musí byť výberom z celej časti III. Presná formuláciu pravidiel pre výber nájdete v článku 2, odsek 2 ktorý hovorí: „Pre každý jazyk, ktorý sa ratifikuje, príjme alebo schváli v zmysle článku 3, sa každá strana zaväzuje prijať minimálne 35 odsekov, alebo odstavcov, vybraných spomedzi pokynov v časti III tejto charty, pričom najmenej tri musia byť vybrané z článkov 8 a 12 a po jednom z článkov 9, 10, 11 a 13." Je dôležité si uvedomiť, že zmluvný štát, ktorý sa rozhodne prijať časť III pre viac ako jeden regionálny alebo menšinový jazyk, môže urobiť odlišný výber najmenej 35 odsekov časti III pre každý takýto jazyk. Ba čo viac, zmluvný štát môže obmedziť aplikáciu časti III Charty pre špecifickú časť územia napríklad pre obvod alebo región, kde je daná reč používaná a kde počet obyvateľov používajúcich regionálny alebo menšinový jazyk spĺňa navrhované predpoklady. Formuláciu tohto obmedzenia môžete nájsť v úvodnej vete takmer všetkých článkov časti II Charty. Po týchto úvodných poznámkach týkajúcich sa časti III vo všeobecnosti, chcel by som sa opäť vrátiť k podstate môjho príspevku. Praktické návrhy pre používanie regionálneho alebo menšinového jazyka pred súdmi sa nachádzajú v článku 9 a vo vzťahu k štátnej a verejnej správe v článku 10.

Článok 9 - Právne orgány

Začneme článkom 9: Chcel by som na úvod poznamenať, že v titulku som použil termín právne orgány zatiaľ čo v texte nájdete termín súdy. Pre toto odlíšenie existuje dôvod. Termín právny orgán má širší význam ako termín súdy. Termín súdy v ďalšom texte budú preto zahŕňať aj iné orgány s právnou mocou, alebo špeciálne správne orgány s právnou funkciou. Po druhé by som chcel poznamenať, že v paragrafe 1 článku 9, ktorý je paragrafom o pojednávaní, je vytvorený rozdiel medzi trestným pojednávaním, občianskym pojednávaním a administratívnym pojednávaním.

V úvodnej sentencii tohto paragrafu o pojednávaniach nájdeme dve obmedzenia: Prvé obmedzenie je, že použitie paragrafu je platné len pre tie obvody, v ktorých počet obyvateľov používajúcich regionálny alebo menšinový jazyk spĺňa navrhované pred-poklady podľa situácie toho-ktorého jazyka. Druhé obmedzenie pre použitie tohto Paragrafu je, aby nebránil v riadnom súdnom konaní. Čo to znamená v praxi? Po prvé, ked sa štát rozhodne prijať tento paragraf do svojej legislatívy je na rozhodnutí štátu, aby určil v ktorých obvodoch na svojom území bude tento paragraf aplikovaný. Po druhé to znamená, že ak je tento paragraf aplikovateľný v určitom obvode, je stále v právomoci sudcu v individuálnom prípade zamedziť použitiu tohto pravidla, keď je to potrebné - napr. keď uplatnenie tohto paragrafu môže obmedzovať riadny chod jus-tičnej správy. Toto môžeme považovať za bezpečný predpoklad k ochrane takých zá-kladných princípov justičného systému ako napr. rovnosť strán a vyhnutie sa neprimeraným zdržaniam v procese a je možné zabrániť prípadnému zneužitiu výhod zakotvených v tomto paragrafe. K paragrafu 1 by som chcel povedať ešte dve poznámky. Možno ste si všimli, že väčšina odsekov používa slová a/ alebo. To značí, že keď zmluvný štát príjme do svojej vlastnej legislatívy tento paragraf, môže si úhrnné vybrať medzi týmito dvoma pohľadmi.

Chcel by som upriamiť vašu pozornosť na druhú časť odseku 1a/, kde zmluvné strany garantujú v procedúrach pred trestným súdom používanie regionálneho alebo menšinového jazyka. Na prvý pohľad sa to môže zdať dosť podobné ako právo obvineného, ktoré je zakotvené v známom článku 6, paragraf 3e, Európskej dohody o ľudských právach a základných slobodách, mať voľnú asistenciu prekladateľa ak obvinený nerozumie alebo nehovorí jazykom, ktorý je používaný súdom. Je tu však rozdiel. Druhý pododsek odseku 1 a článku 9 Charty ide práve v tomto ďalej ako článok 6 Európskej konvencie ľudských práv a základných slobôd. Táto časť Charty dáva obvinenému právo použiť svoj materinský jazyk pred trestným dvorom, hoci je schopný rozumieť a dokonca aj hovoriť oficiálnym jazykom používaným súdom. Toto ustanovenie je podobné na odseky b2 a c2 pre stranu v spore v prípadnom ob-čianskom či správnom jednaní, kde by sa osoby hovoriace regionálnym alebo men-šinovým jazykom, ale schopné používať aj oficiálny jazyk, mohli vyjadrovať aj v jazyku, ktorý im je emocionálne najbližší, alebo v ktorom sa vedia vyjadrovať plynu-lejšie. K článku 9 by som na záver chcel urobiť poznámku k jeho paragrafu 2. Vše-obecné ustanovenie v tomto paragrafe uvádza, že strany neodmietnu platnosť súd-nych spisov predložených v štáte len z dôvodu ich vyhotovenia v regionálnom jazyku alebo jazyku národnostných menšín. To však nemá v tomto prípade brániť štátu od ustanovenia ďalších formalít, napr. v prípade potreby zvláštneho protokolu či cer-tifikácie a prekladu v oficiálnom jazyku.

JÁN GÁBOR
Generálny riaditeľ sekcie pre krajanov, tlač a ľudskú dimenziu Ministerstva zahraničných vecí SR

V prvom rade chcem zablahoželať Informačnému a dokumentačnému stredisku, že zorganizovali seminár na tému, ktorá je pre Slovensko veľmi citlivá a mimoriadne zaujímavá. Súčasne chcem poďakovať osobnému tajomníkovi generálneho tajomníka Rady Európy pánovi Blairovi a prítomným expertom Rady Európy za to, že merali cestu do Bratislavy, aby s nami podiskutovali o týchto otázkach. Budem stručný vo svojom príspevku, aby zostal dostatok času na diskusiu. Naša Európa je veľmi bohatá a rôznorodá na kultúru na jazyky, na tradície a na etnické zloženie. Možno nenájdeme ani jednu krajinu na našom starom kontinente, ktorá by bola jazykovo alebo etnicky homogénna. Pochopiteľne situácia je v rôznych krajinách veľmi rôzna - záleží to od veľkosti danej jazykovej respektíve etnickej skupiny, od stupňa jej uvedomenia od historického vývoja, ktorým táto skupina, respektíve štát, na území ktorého tato skupina žije. Snáď najpodstatnejším faktorom, ktorý ovplyvňuje skutočnú existenciu menšiny, je stupeň, alebo úroveň právnej, formálnej, ale najmä skutočnej ochrany práv osôb, ktoré patria k menšinám. Zdá sa, že sa nikdy neskončí diskusia na tému, ktoré sú to tie práva. Na to môže, podľa mňa, existovať len nepriama odpoveď. Ide o dve skupiny práv. Práva, ktoré vytvárajú podmienky na zachovanie a rozvíjanie identity osôb, ktoré patria k menšinám, vo všetkých aspektoch, t.j. jazyk, kultúra náboženské zvyklosti a tradície, a druhá skupina práv má zabezpečiť, alebo predísť tomu, aby osoby patriace k menšinám neboli právne alebo fakticky diskriminované pre svoju príslušnosť k menšine. Problém menšín v Európe nie je nový. Medzinárodné spoločenstvo sa už viackrát pokúšalo vyriešiť túto otázku, avšak doterajšie pokusy zlyhávali. Bolo to spôsobené viacerými príčinami. Jednak nie všetky štáty v Európe boli ochotné, a niektoré ani nie sú priznať, že na ich území žijú menšiny. Nie všetky štáty v Európe boli ochotné prijať jednotný štandard. Máme v niektorých štátoch historickú negatívnu skúsenosť, kedy menšinová otázka bola zneužitá na menšinové ciele a v niektorých prípadoch i viedla k dezintegrácii štátov. Dramatické fundamentálne zmeny v krajinách východnej a strednej Európy, na území ktorých žijú menšiny, najmä etnický konflikt na území bývalej Juhoslávie, prinútili medzinárodné spoločenstvo, aby sa vrátilo k tejto téme. A tak nielen Organizácia spojených národov a Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, ale najmä Rada Európy sa začala veľmi intenzívne zaoberať touto otázkou. V čase, keď aktivity na pôde Rady Európy naberali najväčšiu intenzitu, vstúpila Slovenská republika do tejto organizácie. Preto bolo pochopiteľné, že situácia menšín na Slovensku bola zvlášť monitorovaná a Slovenská republika aj prijala určité špecifické záväzky týkajúce sa ochrany práv národnostných menšín. Bola to právna úprava mien patriacich menšinám, právna úprava umožňujúca dvojjazyčné označovanie miest a obcí, záväzok, že pri novom administratívnom členení štátu sa budú rešpektovať práva osôb patriacich k menšinám a aj určitý abstraktnej- ší záväzok, že vo svojej národnostnej politike sa Slovenská republika bude opierať o princípy uvedené v odporúčaní Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, č. 1201. Toto bol jún 1993. Na jeseň 1993 sa konal vo Viedni summit, ktorý venoval pozornosť rôznym témam, ale kľúčovou témou bola otázka menšín. Ako už tu bolo povedané, summit rozhodol o tom, že sa vypracuje Rámcový dohovor o ochrane menšín a dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o ľudských právach o kultúrnych právach so špecifickým zreteľom na osoby patriace k menšinám. Ešte sa vrátim k našim záväzkom. My sme boli asi jednou z prvých krajín, ktorá keď vstúpila do Rady Európy, nielen prijala špecifické záväzky, kde boli záväzky aj monitorované, čo sa dovtedy na pôde Rady Európy nerobilo. Pre nás je veľmi zaujímavý výsledok monitoringu, ktorý nie je ani tak veľmi známy. Robila ho pani Halonen, bývalá poslankyňa Parlamentného zhromaždenia a súčasná fínska ministerka zahraničných vecí, ktorá po vykonaní viacerých misií v závere svojej správy uvádza, že skúsenosť Slovenska a dosiahnuté výsledky po vstupe do Rady Európy si zaslúžia verejné uznanie. Teraz by som prešiel k Charte. Na rozdiel od svojich kolegov som nemal možnosť byť pri draftovaní Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov, preto pochopiteľne nie som do takej miery zasvätený do tajov tohto dokumentu.

Sústredil by som sa na dva okruhy problémov, na niektoré všeobecné poznámky a potom na vzťah Slovenskej republiky ku Charte. Už tu bolo uvedené, že Charta poskytuje právnu ochranu jazykom menšín, a nie priamo menšinám. Chápe jazyky menšín v Európe ako súčasť nášho kultúrneho dedičstva. Snaží sa chrániť jazyky menšín v rôznych oblastiach, vo vzdelávaní, v médiách, v konaniach pre súdmi, v ad-ministratíve, v ekonomickom, spoločenskom a kultúrnom živote. Rád by som zdô-raznil niektoré základné princípy Charty. Štát, ktorý ju prijme, má ju uplatňovať v rámci štátnej suverenity a územnej integrity a aplikácia Charty nemá byť na úkor používania štátneho jazyka, respektíve na výuku v ňom. Charta teda podporuje bilin- guálnosť menšín a nie, ako to už pán Blair spomínal, vytváranie jazykového geta alebo etnický separatizmus. Ako povedal pán kolega Kuipers, Charta je „a la čarte" dokument - štát si vyberá tie ustanovenia, ktoré je schopný naplniť, alebo programovo ich plánuje naplniť a v dôsledku toho môže vzniknúť veľmi zaujímavá sieť, alebo pavučina záväzkov, že rôzne štáty prevezmú rôzne kombinácie ustanovení, čo môže komplikovať aj monitorovací proces, kontrolu, ako tie štáty aplikujú ustanovenia. Doposiaľ boli len štyri ratifikácie Charty po štyroch rokoch. Ja si myslím, že je veľmi relevantná otázka prečo je tomu tak. V našej krajine je ochrana práv menšín na slušnej úrovni, stále je však čo zlepšovať. Na druhej strane musia byť zachované aj určité legitímne stanoviská, alebo teda pozície štátu, pretože je tu určitá historická skúsenosť. Na záver by som ešte zacitoval zo správy pani Halonen, ktorá je veľmi relevantná v tom ohľade, že kladie dôraz na toto ekvilibrium. Hovorí sa v nej: „Akékoľvek porušenie tejto rovnováhy, už či zo strany štátu, keby došlo k sys-tematickému porušovaniu práv osôb patriacich k menšinám, alebo zo strany menšiny, ak by sme mohli pozorovať prehnané a nikdy sa nekončiace požiadavky menšín, môže viesť k destabilizácii daného štátu". Ja by som na tomto mieste môj krátky vstup usekol a teším sa na diskusiu.

DISKUSIA
Blair

Chcel by som sa teraz dotknúť niektorých bodov, pretože som ich nespomenul v rámci svojho doobedňajšieho príspevku. Prečo doteraz ratifikovali Chartu iba štyri štáty? Máte v zásade pravdu, že obdobie, keď sa začalo s ratifikačným procesom Charty, sa prelínalo s obdobím, keď sa oveľa väčší dôraz kládol na Rámcový dohovor. To trošku odtiahlo od Charty pozornosť. Samozrejme sú aj ďalšie dôvody, prečo má ratifikácia pomalý priebeh. Po prvé, už sme hovorili o zložitom spôsobe monitorovania, ktoré vyžaduje Charta, o terminológii Charty, ako aj samotnom pro-cese ratifikácie, ktoré sú tiež náročné. Ďalej, pre každý menšinový jazyk treba nájsť minimálne 35 odstavcov v Časti III. To sa tiež môže líšiť v rôznych oblastiach v zá-vislosti od demografickej situácie jazykov danej krajiny. Takže, tento komplexný proces vyžaduje čas. Treba realizovať štúdie, treba rokovať, presne zadefinovať odstavce, prijateľné pre všetky oblasti, kde sa hovorí daným menšinovým jazykom. To sú dôvody, prečo aj štátom, ktoré sa jednoznačne rozhodli ratifikovať Chartu, trvá tak dlho, kým k ratifikácii dôjde. Sú samozrejme aj iné aspekty, prečo v niektorých štátoch, ktoré Chartu podpísali, k ratifikácii ešte nedošlo, napríklad nevyriešené spory, čo je regionálny alebo menšinový jazyk.

 Gábor

Možno jeden z dôvodov, prečo tá neochota niektorých štátov pristúpiť k Charte je fakt, že po tejto Charte nasledovalo draftovanie Rámcového dohovoru o ochrane menšín, ktorý sa vo veľmi rozsiahlej pasáži venuje jazykovým právam. Niektoré štáty zaujali postoj, že to, čo bolo pre nich akceptovateľné z Charty, jednoducho sa inkorpo- rovalo do Rámcového dohovoru. Tam je ten substrát jazykových práv, proste tie základné práva. Vidíme, že Rámcový dohovor získal väčšiu popularitu, možno aj tým, že je z určitého pohľadu jednoznačnejší, reálnejší. Je tým, čo Európa dnes môže prijať. Možno preto sa Charta stala dokumentom číslo dva. Číslo jedna je teraz Rámcový dohovor, na ktoré sa štáty sústredili, ratifikačný proces prebieha dosť rýchle na to, že je to dokument k takej citlivej téme. Charta sa stane akýmsi záložným dokumentom, takým apendixom.

Blair

Toto je veľmi dôležitý moment. Cítim potrebu reagovať. Áno, v niektorých štátoch je tendencia ratifikovať najprv Rámcový dohovor, ale nie z dôvodov, ktoré ste spomínali. Chartu by bolo možné považovať za sekundárny dokument iba z jedného aspektu - že sa týka len jednej oblasti, záležitostí jazyka. Rámcový dohovor hovorí o politických aspektoch aj o mnohých ďalších aspektoch. To je síce pravda, ale na druhej strane je Charta primárny dokument, pretože Rámcový dohovor, ako už vyplýva z jeho názvu, je skutočne len rámcom. Keby som mal porovnať oba texty, Rámcový dohovor korešponduje s Časťou II Charty, to znamená, je to nástroj na vypracovanie legislatívnej politiky a praxe pre Rámcový dohovor. Časť III nemá pendant v Dohovore.

Je špecifickejšia, konkrétnejšia s celou škálou konkrétnych záväzkov a preto zlo-žitejšia na prijatie. Oproti Dohovoru ide hlbšie. Dovolím si tvrdiť, že oba texty sú kom-patibilné a v žiadnom smere si neodporujú. Rada Európy odporúča členským kraji-nám ratifikovať oba dokumenty. Je dobré a Rada Európy veľmi víta, že Slovensko sa medzi prvými rozhodlo ratifikovať Rámcový dohovor, a dúfa, že ratifikácia Charty bude nasledovať.

Benža

Rád by som bezprostredne reagoval na otázku, že prečo len štyri štáty ratifikovali Európsku chartu regionálnych alebo menšinových jazykov. So svojím pripraveným vystúpením by som rád vystúpil až poobede. Chartu podpísalo štrnásť štátov, ale len jediný velký štát - Nemecko, ktoré vníma len jeden regionálny jazyk, ktorý je hodný tejto ochrany. Z ťých štyroch štátov, Fíni majú menšiny, pokiaľ ide o počet obyvateľov zhruba asi 6 %, Holanďania asi 12 %, ale vnímajú len Frízov a majú ich tam okolo do 400 000, ale majú tam aj okolo 500 000 prisťahovalcov, ktorí sú občania Holandska z Afriky, Indonézie a karibskej oblasti Latinskej Ameriky. V Maďarsku majú 2,5 % menšín k počtu obyvateľov štátu. V absolútnych číslach je to okolo 250 000, nehovorím presné čísla, Nóri 2 % - majú okolo 85 000 ľudí, ktorých môžeme považovať za príslušníkov menšiny. Pritom Nóri vo svojom právnom poriadku nemajú zakotvenú túto kategóriu občanov ako menšinu, oni ich uznávajú ako menšinu iba Laponcov, ale Samov chránia samostatne zákonom a prijatou Konvenciou o ochrane domorodého obyvateľstva. Čiže tieto štyri štáty mohli bez velkých problémov ratifikovať Chartu, pretože je to ratifikácia pre veľmi malé percento ich obyvateľov a v podstate takmer pre nikoho.

KÁLMAN PETÓCZ
Podpredseda Maďarskej občianskej strany

Celkom na začiatku svojho vystúpenia by som chcel vyjadriť svoje hlboké presved-čenie, že Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov je veľmi hodnot-ný dokument a verím, že Slovenská republika tento dokument čím skôr ratifikuje. Zá-roveň vyjadrujem poďakovanie Rade Európy, ako i všetkým slovenským orgánom a inštitúciám zainteresovaným na organizácii tohto seminára, že umožnili jeho usku-točnenie tu v Bratislave, na pôde Slovenskej republiky.

Ak vyjadrujem nádej a vieru, že Slovenská republika jazykovú chartu čim skôr pri-jme, uvedomujem si samozrejme, že nie je jedno, za akých podmienok a za akého aktuálneho právneho stavu dôjde k jej ratifikácii a ktoré jej ustanovenia bude slovenský štát považovať pre seba za záväzné. K tomuto problému sa však vrátim neskôr.

Charta vo svojom názve rozlišuje medzi regionálnymi a menšinovými jazykmi, i keď v samotnom texte nedáva explicitnú definíciu týchto dvoch pojmov. Myslím, že je opodstatnené pod pojmom „menšinové jazyky" rozumieť jazyky národných menšín (national minorities), alebo podlá slovenskej terminológie národnostných menšín. Obsah pojmu národnostná menšina by pritom mal zodpovedať definícii danej v článku 1 Odporúčania 1201 Parlamentného zhromaždenia Rady Európy s tým dodatkom, že jazykmi národnostných menšín by bolo účelné chápať jazyky tých etnických spoločenstiev, ktoré sa stali menšinami po zavŕšení kultúrneho, jazykového vývoja a národného uvedomenia tej etnickej komunity, ku ktorej sa hlásia a dokonca po jej konštituovaní ako politického subjektu. Národnostné menšiny sa práve z týchto dôvodov vyznačujú pomerne vysokým stupňom vnútornej organizovanosti, vrátane politickej organizovanosti a ich jazykom je spisovný jazyk plne konštituovaného kultúrneho národa.

Analogicky potom pod regionálnymi jazykmi by bolo účelné chápať jazyky tých ko-munít, ktoré sa nedokonštituovali v kultúrne národy v plnom slova zmysle, nedispo-nujú jedným štandardizovaným spisovným jazykom, a chýba im plná vnútorná organizácia. V prípade západnej Európy proces vytvárania politických národov na základe všeobecných demokratických a liberálnych princípov v priebehu posledných dvoch storočí a za podmienok pomerne značnej územnej stability štátov, v rámci ktorého bolo vytvorenie jednotného politického národa cieľom, zatlačil do úzadia rozvoj regionálnych jazykov a kultúr. Aj vo východnej Európe, kde sa procesy uberali diametrálne odlišným spôsobom, však je opodstatnené a zmysluplné rozlišovať medzi regionálnymi jazykmi a jazykmi národnostných menšín.

Toto rozlišovanie, samozrejme, nemôže znamenať rozlišovanie v uplatňovaní princípov. V prípade Charty teda nemôžeme rozlišovať v uplatnení jej článku 7, teda cieľov a zásad, predovšetkým tej, ktorá hovorí, že cieľom je „uľahčiť a/alebo povzbudiť používanie regionálnych alebo menšinových jazykov v ústnom a písomnom styku, na verejnosti i v súkromí".

Rozlišovanie medzi regionálnymi jazykmi a jazykmi menšín sa však zrejme objaví ako reálna potreba pri praktickom uplatnení princípov, teda pri aplikácii Časti III Charty, čiže tých 65 odstavcov a 48 pododstavcov, ktoré dávajú návod, akými praktickými opatreniami a do akej miery je nevyhnutné, potrebné, účelné resp. možné zo strany štátu ciele Charty v smere podpory regionálnych alebo menšinových jazykov naplniť.

Moja druhá všeobecná poznámka sa týka zásady, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou modernej demokratickej politickej kultúry, totiž, že je neprípustné znižovať už raz dosiahnutú úroveň jazykových práv, pokiaľ to neodôvodňujú nejaké mimoriadne závažné okolnosti. Ak teda hovoríme konkrétne o jazykovej charte a ak predpokladáme, že zmluvný štát pristupuje k jej ratifikácii v dobrej vôli, tak predpokladáme, že sa bude snažiť úroveň jazykových práv svojich menšinových etnických komunít zvyšovať a nie konzervovať na medzitým umele zníženej úrovni, odvolávajúc sa pritom na to, že tak či tak spĺňa 35 odstavcov či pododstavcov z Časti III Charty, k čomu sa pri ratifikácii podľa Článku 2, odstavec 2, musí zaviazať.

Účelnosť týchto dvoch úvodných poznámok vidím nakoniec v tom, aby sme po-rovnávali naozaj len v praxi porovnateľné veci a neporovnávali veci neporovnateľné a neospravedlňovali svoje kroky obmedzujúce rozvoj jazykov menšín ešte nižším postavením akéhosi regionálneho jazyka kdesi inde v Európe.

Jazyková charta a jej uplatnenie v Slovenskej republike

Spomedzi cieľov a zásad Charty, vymenovaných v článku 7 sa chcem dotknúť najmä odstavca 1, písmena b a odstavca 3.

Národná rada Slovenskej republiky 15. novembra 1995 schválila Zákon o štátnom jazyku, ktorým do značnej miery obmedzila možnosť používania jazykov menšín v úradnom styku. Avšak predpokladajme, že by sa týmto zákonom nezrušil pôvodný jazykový zákon z roku 1990, alebo dokonca predpokladajme, že slovenský parlament niekedy v blízkej budúcnosti opätovne prijme zákon upravujúci používanie menšinových jazykov v úradnom styku. Skúmajme teda, ako by v tomto prípade vyzerala reálna možnosť uplatnenia tohto práva zakotveného aj v slovenskej ústave, vo svetle spomínanej zásady 1 a) článku 7 Charty a vo svetle v júli prijatého zákona o územnom a správnom členení SR?

Podľa pôvodného jazykového zákona hranica možnosti používania menšinového jazyka bola stanovená na 20%. Do leta 1996 bolo Slovensko rozčlenené na 38 okresov (vrátane mesta Bratislavy), z ktorých len dva (2) mali podiel Maďarov vyšší ako 50%, v ôsmich (8) okresoch bol podiel Maďarov medzi 20-50%, dovedna teda bolo 10 administratívnych celkov s podielom Maďarov nad 20%. V júli 1996, keď sa celkový počet okresov zvýšil z 38 na 79, počet okresov s podielom Maďarov sa zvýšil len z 10 na 13, pričom počet okresov s nadpolovičným pomerom Madarov ostal rovnaký - čiže dva okresy. Znovukonštituovali sa kraje - z nich dva: Trnavský a Nitriansky majú podiel Maďarov vyšší ako 20%. Toto však z hľadiska používania jazyka nie je ten najväčší problém - toto je problém predovšetkým z hľadiska geografického a komunikačného priblíženia či vzdialenia úradov od oby- vatelov jednotlivých mikroregiónov, resp. z hľadiska rešpektovania prirodzene konštituovaných regiónov územným členením štátnej správy a regionálnej samosprávy. Na Slovensku je 23 miest s počtom obyvateľov nad 5000 s výraznejším podielom madarsky hovoriacej populácie. Všetkých týchto 23 miest bolo od jesene 1990 do leta 1996 administratívnym centrom - a to buď centrom okresu alebo obvodu, kde Sl občan mohol vybaviť väčšinu administratívnych úkonov a prakticky nič nebrá- n'lo uplatneniu práva na používanie materinského jazyka v úradnom styku. Z nových 11 okresných resp. 2 krajských sídiel v tých administratívnych celkoch, kde 2,jú Maďari v podiele väčšom než 20%, iba 2 (dva) sú dominantne maďarské (Dunajská Streda a Komárno) a v 6 (šiestich) z nich je podiel Maďarov vyšší ako 20% (Senec, Galanta, Šaľa, Nové Zámky, Rimavská Sobota a Rožňava). V ostatných ok-resoch ukladá zákon o štátnom jazyku štátnym orgánom i všetkým verejnoprávnym organizáciám povinne používať štátny jazyk. Uplatnenie práva na používanie men-šinových jazykov v ústnom i písomnom styku s úradmi je teda vo svetle týchto sku-točností veľmi problematické aj vo všetkých ostatných okresoch, resp. krajoch, kde žije maďarská menšina, a to už nehovorím o iných menšinách.

Treba tu spomenúť aj fakt, že v súvislosti s novým územnosprávnym členením sa z úradov štátnej správy prepustilo v pomere k pôvodnému stavu omnoho viac zamestnancov maďarskej, ako slovenskej národnosti, a to práve preto, že kým v etnicky slovenských oblastiach sa takmer všetky doterajšie obvodné úrady pretran-sformovali na nové okresné úrady, na južnom Slovensku naopak, takmer všetky ob-vodné úrady sa zrušili.

Nové územnosprávne členenie v súčinnosti so zákonom o štátnom jazyku jedno-značne pôsobí proti naplneniu zásady 1b) článku 7 Charty (pozri pozn. č. 4), navyše dá sa chápať aj ako porušenie záväzku prijatého Slovenskou republikou pri prijímaní do Rady Európy, podľa ktorého pri akejkoľvek reforme verejnej správy sa budú rešpektovať záujmy národnostných menšín.

A teraz dovoľte niekolko poznámok k odstavcu 3 článku 7 Charty, ktorý hovorí o podpore porozumenia medzi jazykovými skupinami v krajine a zaradení rešpektu k menšinovým jazykom medzi ciele vzdelávania a odbornej prípravy a o podnecovaní masmédií k sledovaniu podobných cieľov. Túto zásadu považujem za veľmi dôležitú, ba priam za jednu z najdôležitejších, avšak práve v uplatnení tejto zásady existujú na súčasnom Slovensku obrovské rezervy. Je alarmujúce, že Ministerstvo kultúry z peňazí pôvodne vyčlenených na podporu menšinových kultúr vydáva publikácie, rozširuje letáky a plagáty, o ktoré zo strany menšín nielenže nie je záujem, ale ktoré pôsobia proti duchu tolerancie a multikulturálneho porozumenia.

Na Slovensku existujú v súčasnosti tri dokumenty, ktoré sú porovnateľné s Chartou v jej Časti III, pojednávajúcej o praktických opatreniach pre naplnenie jej cieľov a zásad. Dva dokumenty sú platné právne dokumenty, a to Ústava Slovenskej republiky v jej článku 34 a Zákon o štátnom jazyku č. 270/1995 Zb. Tretí dokument je návrh skupiny poslancov NR SR na vydanie zákona o používaní jazykov národnostných menšín a etnických skupín, odovzdaný predsedovi NR SR v júni tohoto roku, avšak nezaradený zatiaľ ani na rokovanie príslušných výborov.

Charta a slovenská Ústava

Slovenská Ústava poskytuje práva kompatibilné s ustanoveniami Charty v článku 34, štvrtého oddielu ústavy s názvom práva národnostných menšín a etnických skupín, ako aj v článku 47, odstavec 4 siedmeho oddielu ústavy (Právo na súdnu a inú právnu ochranu). Je pozitívne, že tieto práva sú uvedené v Druhej hlave ústavy, pojednávajúcej o základných právach a slobodách, ktoré sú podľa čl. 12, odstavec 1 „neodňa- teľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné".

Čo sa týka jednotlivých ustanovení ústavy - v článku 34, odstavec 2 sú vymenova-né 3 základné práva osôb patriacich k národnostným menšinám.

V odstavci 1 článku 34 nájdeme ďalšie 2 ústavné práva korešpondujúce s Chartou, a to právo rozvíjať vlastnú kultúru a právo rozširovať a prijímať informácie v materin-skom jazyku. Ďalej odstavec 4 článku 47 ústavy sčasti korešponduje s Článkom 9 Charty s názvom Súdne orgány.

Problémom slovenskej Ústavy v ustanoveniach týkajúcich sa menšinových práv je to, že sú príliš všeobecné, pričom v Ústave sa predpokladá prijatie vykonávacích zákonov k týmto právam. Tieto zákony zatiaľ nie sú ani v štádiu prípravných prác.

Charta a návrh Zákona o používaní menšinových jazykov vypracovaný Maďarskou koalíciou.

Návrh vo svojich jednotlivých ustanoveniach neobsahuje nič, čo by nebolo v princípe obsiahnuté v Charte, v Rámcovom dohovore či Odporúčaní 1201, teda v tých dokumentoch Rady Európy, ktoré Slovenská republika považuje pre seba za právne záväzné, alebo sa chystá za také považovať. V tomto zmysle určité nervózne reakcie na rozsah a detailnosť návrhu a neochota o ňom rokovať či už zo strany vlády, ale niekedy aj opozície svedčí buď o neznalosti európskych dokumentov, alebo o neúprimnosti v zámere napĺňať ich ustanovenia, alebo do tretice z prílišných obáv zo straty voličských preferencií pri ústretovom prístupe k danej otázke.

Snáď najväčšiu neľúbosť zo strany slovenských partnerov vyvolal návrh na to, aby sa hranica možnosti používania menšinového jazyka v jednotlivých sférach verej-ného života stanovila na 10% v rámci obce alebo vyššieho územnosprávneho celku. Táto hranica je však plne odôvodniteľná a to existenciou analógie v európskej praxi v porovnateľných podmienkach (vo Fínsku v prípade švédskej menšiny je táto hranica len 6%), existenciou územnosprávnych celkov druhého stupňa od júla 1996, v rámci ktorých je podiel maďarskej menšiny nad 10% v štyroch z piatich, kde žije vo väčšom počte, ale len v dvoch nad 20%; snahou zabezpečiť možnosť používania svojho jazyka vo verejnom styku aj pre príslušníkov iných národnostných menšín.

Ak v prípade návrhu Zákona o používaní jazykov menšín by nemalo byť prekvapivé, ak sleduje štruktúru Charty, o to prekvapivejšie by malo byť, že štruktúru Charty detailne sleduje zákon na ochranu štátneho jazyka. Aby sme boli totiž presní v súvislosti s návrhom Zákona o používaní menšinových jazykov, ten ani tak nesleduje štruktúru Charty, ako štruktúru Zákona o štátnom jazyku. Človek nadobúda dojem, ako keby predkladatelia a schvaľovatelia Zákona o štátnom jazyku považovali slovenský jazyk za natolko ohrozený, že si vyžaduje špeciálnu ochranu, a to hneď v dvoch rovi-nách: ako jeden z „regionálnych" jazykov zjednocujúcej sa Európy pred nežiadúcou anglikanizáciou a amerikanizáciou, a ako „menšinový" jazyk na južnom Slovensku, ktorý treba chrániť voči maďarčine a Maďarom.

Či je to tak, či onak, faktom zostáva, že tento zákon svojím paragrafom 3 značne obmedzuje, až znemožňuje používanie menšinových jazykov v styku s úradmi štátnej správy, samosprávy a inými verejnými inštitúciami, niektorými ustanoveniami svojho Paragrafu 4 obmedzuje používanie menšinových jazykov v školstve, niektorými ustanoveniami paragrafu 5 značne obmedzuje právo menšín na prijímanie a rozširovanie informácií vo svojom jazyku, niektorými ustanoveniami paragrafu 8 značne obmedzuje právo na používanie menšinových jazykov v hospodárstve, službách a zdravotníctve, a napokon, svojím paragrafom 10, pokiaľ 1. januára 1997 nadobudne účinnosť, môže dôjsť k absurdnej situácii, keď sa právnická alebo fyzická osoba potrestá pokutou až do výšky 500 000 Sk za realizáciu práva daného ústavou.

Vláda Slovenskej republiky ústami niekolkých svojich predstaviteľov niekolkokrát vyslovila presvedčenie, že Zákon o používaní menšinových jazykov nie je potrebné prijať, pretože tie (alebo aj používanie maďarského jazyka) upravuje 35 platných zákonov resp. právnych noriem. Premiér Mečiar nedávno v televíznej debate so zahraničnými novinármi povedal, že zákonov, upravujúcich používanie maďarského jazyka ak už aj nie je 35, tak určite minimálne 20. Pokiaľ si chceme urobiť naozaj objektívny obraz o tom, kolko právnych noriem v súčasnosti skutočne a explicitne, v tej či onej miere upravuje používanie menšinových jazykov, stačí urobiť jednoduchú vec: nalistovať si Zákon o štátnom jazyku a prezrieť si odkazy. V odkazoch nájdeme 8 takýchto práv-nych noriem. Avšak len dva sú medzi nimi také, ktoré prijala predchodkyňa súčasnej vládnej koalície z roku 1993 - a to zákon o menách a priezviskách a o matrikách, aj to ako záväzok pri prijímaní do Rady Európy.

Ak som bol v tomto príspevku kritický, tým som samozrejme nespochybnil tie fakty, ktoré sú v tomto dokumente obsiahnuté: napr. na Slovensku je skutočne 269 zá-kladných škôl s maďarským vyučovacím jazykom, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, existujú 2 maďarské divadlá, i keď medzitým im Ministerstvo kultúry odňalo právnu subjektivitu, Podunajské múzeum v Komárne, kde však už nemôžu byť ani nápisy exponátov uvedené v maďarskom jazyku atď. Nespochybňujem ani zanietenosť pána Gábora a mnohých ďalších poctivých úradníkov, že obhajujú záujmy a pozície štátu v tomto dialógu. Spochybňujem však morálne právo mávať týmto dokumentom doma a v zahraničí tým, ktorí v júli 1994, keď sa za vlády J. Moravčíka konečne prijal tzv. tabuľový zákon, kričali v parlamente „fuj, hanba tejto vláde", spochybňujem právo mávať týmto dokumentom tým, ktorí boli a sú pripravení podrobiť základné ľudské práva, napr. právo na používanie materinského jazyka, či právo na život, ľudovému hlasovaniu, ďalej spochybňujem právo mávať týmto dokumentom tým, ktorí sa pričinili o to, že to, čo je v tomto dokumente obsiahnuté, už z velkej časti nie je pravda a napokon spochybňujem právo odvolávať sa na tento dokument tým, ktorí už takmer rok balamutia medzinárodných partnerov, že zákon o používaní menšinových jazykov sa už pripravuje, dokonca za účasti zástupcov tých, ktorých sa to týka.

Na záver by som chcel odcitovať jeden odstavec z Rámcového dohovoru Rady Eu-rópy pre ochranu národnostných menšín: „Strany budú podporovať duch tolerancie a medzikultúrny dialóg a prijímať účinné opatrenia na podporu vzájomného rešpek-tovania a porozumenia a spolupráce medzi všetkými osobami žijúcimi na ich území bez ohľadu na ich etnickú, kultúrnu, jazykovú alebo náboženskú identitu, obzvlášť v oblasti vzdelávania, kultúry a médií." Ja by som k tomu dodal jedno slovo: v oblasti politiky. Myslím, že si nemôžeme želať iné, než aby sme tento článok plne zrealizovali v našej každodennej činnosti.

DISKUSIA
Slobodník

Nedá sa mi nepristaviť pri výrokoch pána Petocza. Na Slovensku pri starom územnom členení bolo trinásť okresov na južnom Slovensku, kde žijú slovenskí občania a občania maďarskej národnosti. Z týchto trinásť okresov len v dvoch bola väčšina obyvateľov maďarskej národnosti, čo nikto nikdy nespochybňoval - Komárno a Dunajská Streda. Pri novom územnom členení je okresov viac, ale zasa ostali len dva okresy, v ktorých je väčšina obyvateľov maďarskej národnosti. Pán Petocz a niektorí iní predstavitelia maďarskej menšiny, ktorí poslali list štátom Európskej únie, doslovne zneužili reálnu situáciu, vytvorili si oficiálne neexistujúci územný celok - obvod, ktorý sa nikdy nepoužíval v oficiálnom styku, nakoniec pán Petôcz to konštatoval, to mu nemôžem uprieť. Teraz rozosielajú do sveta falošné informácie o neprávosti územného členenia, pretože si vymysleli, že predtým bolo 15 obvodov, to znamená neoficiálnych územných častí Slovenska a teraz sú len dve. Pravda je však taká, že ako boli dva okresy s prevahou obyvateľov maďarskej národnosti, tak tie dva okresy aj ostali. K iným veciam, ktoré tu pán Petôcz vyslovil a ktoré sú súčasťou zákerných útokov na Slovensko a ktoré dokonca idú tak ďaleko, že situáciu menšinových jazykov, ktorá je na Slovensku v rámci Európy vzorná, super vzorná, dávajú za vinu Slovenskému štátu. Ja by som sa opýtal pána Petocza, pretože teraz sme na spoločnom výbore Európskej únie a Národnej rady Slovenskej republiky sa dohodli o reciprocite medzi Maďarskom a Slovenskom v právach, ja by som rád pripomenul pánu Petoczovi, že v Maďarsku, kde žilo v roku 1920 400 000 Slovákov, dnes sa k nim hlási len 9 000, ostatní boli asimilovaní, zatiaľ čo na Slovensku bolo vtedy 500 000 teraz je 600 000, čiže počet stúpol. V Maďarsku dnes neexistuje chápanie národnostnej školy, ako ho teraz my chápeme. Je päť základných škôl, v ktorých sa slovenský jazyk pre malé detičky vyučuje ako cudzí jazyk dve až päť hodín týždenne, zatiaľ čo na Slovensku je najmenej štyristo čisto maďarských základných škôl a ešte predtým 300 detských jaslí, v Maďarsku ani jedny slovenské, asi 15-16 gymnázií, stredných škôl, v Maďarsku takzvané dve slovenské gymnáziá, kde sa zase po slovensky vyučuje len jazyk a literatúra a všetko ostatné je v maďarčine. Pán Blair správne povedal - hovorme tu o jazykoch. Útočiť to je kacírstvo, to je zákernosť, proti ktorej bude Slovensko oficiálne protestovať aj v Rade Európy aj v Európskej únii. Posledná poznámka. Na Slovensku od roku 1990 platil v zákone limit 20 percent na možnosť používania maďarčiny v úradnom styku. Aby bolo vidieť, čo maďarská menšina sleduje, ako sa tie požiadavky stupňujú, treba povedať, že teraz požaduje maďarská menšina desaťpercentný limit, zatiaľ čo napríklad v Rakúsku, ktoré nikto nespochybňuje, je limit 25 percent na to, aby sa mohla slovinčina alebo chorvátsky jazyk používať v úradnom styku. Slovensko v otázke menšinových jazykov je najvzornejší štát Európy. Ťažko nájsť iný taký štát, kde by národnostná menšina mala také právo, pokiaľ ide o vyučovanie jazyka.

Blair

Dovoľte, napriek tomu, aby som zopakoval svoju nádej a želanie, že toto stretnutie sa nestane pôdou pre spory medzi dvoma stranami, z ktorých každá má svoje ar-gumenty. Myslím, že ich všetci poznáme, a nemusíme ich donekonečna opakovať. Myslím, že nám všetkým ide o pozitívne vyjadrenie sa k tomu, ako môže Charta vynoriť rámec pre vyriešenie situácie v Slovenskej republike, a nie a tu navzájom obviňovať. Poznáme túto situáciu, vieme, že sú problémy, ja osobne to poznám z tej časti Európy, z ktorej pochádzam - zo Severného írska. Veľmi často závisí názor na objektívnu realitu od toho, z ktorej krajiny človek pochádza. Našou úlohou na tomto seminári by malo byť zistiť, akým spôsobom môže Charta prispieť k modus vivendi v Slovenskej republike v oblasti špecifických jazykových otázok.

Králik

Veľmi som sa tešil na túto besedu, pretože bolo povedané, že to je panelová dis-kusia. Mali by sme sa viacej poučiť od panelu a menej panel učiť. Sme tu všetci ľudia, c° poznáme Ústavu a bolo by dobré týchto ľudí, ako sú tu, využiť. Chcel by som poďakovať našim expertom za skutočne veľmi pekné a brilantné osvetlenie Charty, ale chcel by som tento čas využiť predovšetkým na to, aby som si sám niečo osvetlil, lebo mám určité nezrovnalosti. Tak predovšetkým, v Článku 1 - Základné pojmy - sa hovorí o regionálnom jazyku a dialektoch, pritom sa hovorí o dialektoch oficiálneho jazyka. Oficiálny jazyk je obyčajne i literárny jazyk. Takže regionálne jazyky aj dialekty vznikali skôr ako oficiálny jazyk, to je známa historická pravda. Teda regionálne jazyky alebo dialekty vznikali skôr ako jazyky oficiálne. Preto je veľmi ťažké hovoriť, že sú nejaké neskoršie jazyky alebo dialekty oficiálneho jazyka. Myslím si, že je dosť „dubitatívne" hovoriť o dialekte oficiálneho jazyka, pretože dialekt je obyčajne práve jazyk regionálny. Regionálne jazyky si treba vážiť a som rád, že im Charta dáva takýto poriadok. Keď chceme u nás zachovať kultúrne dedičstvo mala by sa tomu, podľa môjho názoru, Charta viac venovať. Toľko som považoval za potrebné povedať.

Blair

Som si istý, že viete, aká je historická definícia jazyka. Platilo, že je to dialekt, za kto-rým stojí armáda. Inými slovami, že to, čo je definitívne uznané za jazyk a čo za dialekt záviselo v minulosti vo všeobecnosti od politickej sily. Toto sa týka mnohých eu-rópskych jazykov. Charta, aj keď nehovorí o dialektoch, nevylučuje zodpovednosť štátu za rozhodnutie, čo považovať za jazyk a čo za dialekt, ale toto musí byť, a dôvody sú snáď všetkým jasné prečo, rozhodnuté v rámci daného štátu a nie na európskej úrovni.

Gábor

23 štátov Európy bolo ochotných poskytnúť reálne údaje o tom, ako chránia jazyk regionálnych alebo menšinových jazykov v Európe. Ja som si to preštudoval a poviem vám, Slovenská republika je skutočne niekde v čele. Nehovorím, že sme najlepší, ale nemusíme sa hanbiť za reálnu situáciu, za počet škôl, škôlok, novín, časopisov, divadiel. A to sa netýka len jednej menšiny. Len na porovnanie: v susednom štáte, kde žijú Slováci, nie je možné ani spočítať Slovákov. Je tam udaných päť rôznych čísel, päť úplne odlišných čísel, avšak jedno číslo je veľmi zaujímavé - 86 000 Slovákov stále hovorí po slovensky a sú tam pre nich dve materské školy. U nás na Slovensku stále udávame tú istú cifru - je to 560 000 Maďarov a tento počet osôb má k dispozícii 284 materských škôl. Hovorme teda o reálnych číslach a tak sa dopátrame k tomu, ktorý štát sa ako chová k menšinám.

Handžárik

Som nezávislý publicista. Som veľmi rád, že som sa mohol zúčastniť na tomto se-minári. Poviem prečo. Keď som čítal prvý raz túto Chartu vo francúzštine, tak som si myslel, že asi nie dosť dobre rozumiem po francúzsky. Keď som si neskôr prečítal slo-venský preklad, tak som si pomyslel, že asi ten preklad nebude dobrý. Po dnešných vystúpeniach pánov spoluautorov Charty som prišiel k takémuto poznaniu: chápem, že Chartu ratifikovali iba štyri európske štáty, a nechápem, prečo by túto Chartu mala ratifikovať Slovenská republika. Aby som bol presnejší: autori Charty prekročili všetky záväzné základné dokumenty Organizácie spojených národov, ktoré sa týkajú občian-skych, politických a ľudských menšinových práv. Autori operujú nedefinovanými pojmami. Ako jeden z klasických pojmov použijem práve ich pojem regionálny jazyk.

Chýba definícia, môže to byť hocičo a nič. To sa v dokumentoch zásadne nerobí. Myslím, že autori porušili aj základné princípy práva a základné princípy právneho štátu. Sami demonštrovali na tomto seminári a niekolko ráz opakovali, myslím že pán Blair osobne, že Charta nezakladá nijaké právo jednotlivcovi ani skupine osôb, ale súčasne ukladá povinnosti štátom. Aké? Napĺňať požiadavky, nedefinované požiadavky, ktoré nie sú právami osôb, alebo skupín osôb? To sa mi zdá byť v rozpore so základnými princípmi právneho štátu. Plnenie požiadaviek, ktoré nie sú právami, to nie je princíp právneho štátu, a nemôže byť ani záväzkom v rámci nejakého medzinárodného dokumentu. Charta a jej autori nám tu ponúkajú to, čo doma vo svojich štátoch neuplatňujú, ba priamo to odmietajú. Bol tu už náznak o tom, že sú štáty európske, ktoré odmietajú menšiny na svojom území a zásadne odmietajú čo i len zlomok podobných vymožeností, aké sú uvedené v tejto Charte. Takže rezultát z toho môže byť len jeden. Uplatnenie tohto tzv. dokumentu bude nutne viesť k rozkladu spoločnosti, k rozkladu štátov, aj k rozkladu medzi štátmi. A úplne posledná veta. Rezultátom pre nás z toho môže byť len tolko: Mieru záväznosti a jej dôsledky, otázku uplatnenia reciprocity medzi štátmi v rámci takýchto práv, alebo vymožeností, si bude musieť Slovenský parlament poriadne premyslieť. Ak chce pristúpiť k takémuto dokumentu tak až potom, keď uvidíme, že sa podobné zásady uplatňujú v tých štátoch, ktoré nám toto ráčia odporúčať.

Blair

Ďakujem veľmi pekne. Musím sa priznať, že viac-menej ľutujem, že som Vám dal slove pred, a nie po obede, pretože k záležitostiam, ktoré ste spomenuli, sa treba vyjadriť a teraz na to nie je čas. Snáď by som Vám len pripomenul, že Chartu prijal Výbor ministrov Rady Európy, a môžete si byť istý, že by nikdy neohlasoval text, ktorý je v rozpore s medzinárodným právom. S týmto konštatovaním by sme skončili a pokračovať budeme po obede.

DUŠAN SLOBODNÍK
Predseda Zahraničného výboru NR SR

Chcel by som zdôrazniť, že Slovenská republika, jej vláda a jej Národná rada má úprimný záujem na dobrom spolužití s národnostnými menšinami. Má sa tu hovoriť o jazykoch, tak nechcem sa ani ja presúvať do iných polôh, ale to, čo som povedal na adresu pána Petocza, že slovenský systém vyučovania jazykov národnostných menšín, najmä pokiaľ ide o maďarskú národnostnú menšinu, pretože isté defekty sú pokiaľ ide o vyučovanie jazyka rusínskeho, jazyka ukrajinského, je naozaj dokonalý. Keď chcete malé porovna- nie - často sa nám dáva za vzor autonómne usporiadanie v južnom Tirolskú. Ja som tam bol ako minister kultúry v roku 1992, bol som štyri dni v Boltane a mal som možnosť vidieť tuto situáciu. V porovnaní so Slovenskom je tam jedno kritérium oveľa prísnejšie ako na Slovensku. Viete že tam spolunažíva obyvateľstvo, ktoré hovorí po nemecky. Oni sa nechcú identifikovať ako Nemci alebo Rakúšania, ale ako obyvatelia hovoriaci po nemec- ky^ Platí tam nemenná zásada, ktorú nemôže nikto narušiť. Na talianskych školách nemčinu vyučuje rodený Nemec. Ani keby nejaký Talian vedel po nemecky lepšie ako Goethe s pánom Kohlom dovedna, nemal by právo tento Talian učiť nemčinu. Ako dobre viete, na školách s vyučovacím jazykom maďarským, tak ich treba nazývať, ktoré sú na Slovensku a ktorých počet doplní pani Benčová, je situácia v mnohých prípadoch taká, že učiteľa slovenčiny na školách s maďarským vyučovacím jazykom, nájdete iba veľmi, veľmi zriedka. To znamená, že my sme v tejto otázke tolerantní, hoci dôsledok je potom bohužiaľ taký, že nie všetci učitelia slovenského jazyka, ktorí sú svojou príslušnosťou občanmi maďarskej národnosti, poznajú tento jazyk dobre. Výsledky, ako viete, potom nie sú celkom dobré - to hovorím eufemisticky. Je značný počet absolventov stredných škôl na južnom Slovensku, ktorí neovládajú dobre slovenčinu. Je to bohužiaľ fakt a myslím si, že v tomto smere sa musíme usilovať spoločne - aj učitelia maďarskej národnosti, aj učitelia slovenskej národnosti. Nemá význam vytvárať nejaké jazykové getá. Myslím si, že nie je v záujme občanov maďarskej národnosti, aby nepoznali štátny jazyk. Keď je reč o Charte, viete, že jedna z požiadaviek Charty regionálnych alebo menšinových jazykov hovorí, že sa nesmie vyučovanie diať na úkor vyučovania v oficiálnom jazyku, alebo štátnom jazyku. To je určené Ústavou Slovenskej republiky, lebo slovenčina je štátny jazyk. To sú základné veci, na ktoré by som chcel upozorniť. Trochu načriem do sféry nadjazykovej, bude sa to týkať jazyka. Nedávno bola v Montpel- lier v Švajčiarsku skupina slovenských, koaličných aj opozičných politikov, a traja hlavní predstavitelia maďarskej koalície -pán Duray, pán Bugár a pán Nagy. Tam sme podpísali dohodu, opoziční aj koaliční zástupcovia, že sa budeme usilovať o to, aby sa v Národnej Rade Slovenskej republiky prijal zákon o menšinových jazykoch. Predstavitelia maďarskej koalície ako protihodnotu, ak sa to tak dá povedať v úvodzovkách, sa zase zaviazali, že budú politicky lojálni k Slovenskej Republike. Pre mňa sa lojalita vždy stotožňovala s jednou obyčajnou až naivnou, ale pritom veľmi závažnou požiadavkou. Ja som vždy pánovi Csákymu a ďalším predstaviteľom hovoril: „My chceme od maďarskej menšiny len jedno. Môžete nás kritizovať, ale prosím za pravdu a neskresľovať skutočnosť, ako sa to stalo v tých devätnástich obvodoch a teraz v dvoch okresoch, teda ako utrpelo obyvateľstvo maďarskej národnosti. Nesmie sa stať to, že sa celkom skreslí poď stata toho, čo sa stalo v Komárne a Košiciach, kde existujú dve maďarské divadlá, robia si svoj repertoár, hrajú, čo chcú, nikto ich necenzuruje a nikto ich neobmedzuje. To znamená, nikto nezasahoval, nezasahuje a nebude zasahovať do repertoáru týchto di-vadiel. Ale v správe, ktorú poslali traja predstavitelia madarskej menšiny u nás všetkým štátom Európskej Únie a Rady Európy, sa píše o tom, akoby sme pomaly zakázali tieto dve divadlá. Situácia je taká, a to hovorím najmä našim zahraničným hosťom, lebo na Slovensku to nevie, len kto to nechce vedieť, že keby na Slovensku malo byť tolko slovenských divadiel v pomere k počtu obyvateľstva slovenskej národnosti, ako sú dve divadlá k počtu obyvateľov maďarskej národnosti, t.j. pre tristotisíc obyvateľov jedno divadlo, tak by tu malo byť, keď rátame päť miliónov obyvateľov, asi 17-18 divadiel, maďarská menšina ukrátená. Preto nás mrzí, keď takto vystupujú niektorí predstavitelia maďarskej národnosti na Slovensku a deštruujú obraz Slovenska.

My sme a chceme byť ústretoví, ale nie je možné očakávať od Slovenska, to predsa nemôžete očakávať ani vy, autori návrhu jazykového zákona pre maďarskú menšinu na Slovensku, že my môžeme latku znížiť z dvadsať percent na desať, keď vo svete je oveľa vyššie a sú v ňom obsiahnuté aj také veci, ktoré by umožňovali, aj keď to tam nie je verbis expressis, ale pri istom výklade sa to tak chápať dá, že napríklad, keď príde občan maďarskej národnosti do Zvolena, kde už po maďarsky vie len veľmi málo ľudí, úradníci už nevedia po maďarsky, mohol by požadovať po maďarsky: „Vy mi tu musíte vystaviť rodný list po maďarsky", lebo sa narodil ešte v Zójome, keď to bol Zójom spred prvej svetovej vojny. Chcem apelovať aj tu. Znášajme sa a ubezpečujem Vás, že znášaním a porozumením sa dostaneme ďalej. Slovensko si nájde spôsob ako na útoky odpovedať, ako týmto útokom čeliť. Som presvedčený, že Európa už dostatočne pozná situáciu na Slovensku, aj úroveň menšinových práv, aj úroveň menšinových práv Slovákov v Maďarsku. Reálnu, nie zákonnú, nie takú teoretickú, aká vyplýva z niektorých zákonov. Spomeniem Vám len Zákon 77 z októbra 1993, ktorý zaručoval teoreticky všetkým trinástim menšinových skupinám v rámci Maďarska účasť v Parlamente. Viete veľmi dobre, aká je realita, že to nezodpovedá tomuto stavu. Apelujem na to, aby ste nevyhľadávali konfrontáciu so Slovenskom, najmä nie cez cudzinu, aby sme sa tu dohovorili o všetkých otázkach, o ktorých sa dohovoriť vieme a môžeme. Tak pokročíme ďalej vo všetkých otázkach.

PADRAIG O'RIÁGAN (PREKLAD)
Expert rady Európy

Dožadovanie sa ľudských práv vo forme nárokov alebo oprávnení na štátnu pomoc sa stalo hlavnou, i keď len pomerne novou črtou socio-politických procesov a inštitúcií v modernej spoločnosti. Problematika menšinových práv vo výchove a vzdelávaní už dávno vyvoláva pozornosť v rámci širšej debaty o ľudských právach vo všeobecnosti (Kymlicka 1995a, Phillipson & Skutnabb-Kangas 1995, de Varennes 1996). Za posledných niekoľko rokov sa objavilo ohromné množstvo dohovorov, deklarácií a iných právnych dokumentov na národnej a aj medzinárodnej úrovni, ktoré v tej či onej forme uznávajú práva menšín na vzdelanie vo vlastnom jazyku. Európska charta regionálnych jazykov alebo jazykov menšín (1992) je iba jedným z mnohých takýchto formálnych právnych alebo kvázi právnych dokumentov (prehľad ďalších nájdete v práci De Varennes 1996).

Z koncepčného hľadiska je možné otázku vzdelávania v menšinovom jazyku prira-diť ku klasickým debatám, ktoré sa týkali hľadania správnej miery medzi liberálne ponímanou slobodou a požiadavkami kapitalistickej ekonomiky, t.j. ako spojiť cieľefektívnosti 3 spravodlivosti. Táto debata o právach menšinových jazykov sa takto dotýka celého spektra iných politicky sporných otázok v súvislosti s multikulturalizmom a štátnou príslušnosťou (Kymlicka 1995). I keď je dôležité mať tieto širšie teoretické a politické súvislosti na pamäti, v tomto príspevku som sa sústredil len na tri okruhy problémov, ktoré však patria medzi tie najdôležitejšie. Sú nimi: kodifikácia práv menšinových jazykov v oblasti výchovy a vzdelávania, uplatňovanie a zavádzanie týchto práv a posudzovanie vplyvu právnych noriem týkajúcich sa menšinových jazykov v oblasti vzdelávania.

Kodifikácia práv menšinových jazykov

Ochrana menšín má pôvod v rastúcom rešpektovaní náboženskej slobody, spočiatku založenej na tolerancii, ktorá sa však vyvinula do formálneho uznania a napokon ochrany (Capotorti, 1979). Naprostá väčšina odborníkov na sa výklad práva, ktorí písali na túto tému (podrobný prehľad nájdete v práci de Varennes 1996) tvrdí, že prá- v° hovoriť menšinovým jazykom je subjektívnym právom hodným ochrany, ktoré vyžaduje od štátu a iných inštitúcií plnenie si istých povinností a ktoré predpokladá existenciu vhodných mechanizmov na jeho výkon. (Hlavnú výnimku z tejto hlavnej názorovej línie diskusie o ľudských právach tvoria tí americkí odborníci, ktorí zastávajú názor, že jazyková asimilácia je kľúčom k národnej jednote a rozvoju). De Varennes (1996) obhajuje názor, že základné ľudské práva, napríklad sloboda prejavu, právo nebyť diskriminovaný z titulu jazyka a právo osôb prináležiacich k jazykovej menšine používať vlastný jazyk v styku s inými príslušníkmi svojej skupiny - ak sú správne aplikované a pochopené, poskytujú flexibilný rámec schopný reagovať na mnoho významných požiadaviek jednotlivcov, menšín alebo jazykových skupín. Aby som uviedol len jeden príklad: Raume (1994) zašiel ešte ďalej a argumentoval v prospech princípu „jazykovej bezpečnosti", t.j. práva na zabezpečenie normálneho priebehu prenosu a uchovávania jazyka bez rušivých momentov. A napokon, právni komentátori skúmali povahu opatrení alebo záruk potrebných na účinnú realizáciu práv v súvislosti s menšinovými jazykmi. Capotorti (1979) zastáva názor, že bez minimálneho zaangažovania sa vo forme pozitívnej akcie by vyhlásenie jazykových práv nemalo význam. Green (1987) zastáva názor, že dokonca aj samotná tolerancia nutne predpokladá istý stupeň kodifikácie vrátane s tým spojených verejných výdavkov. Raume (1994) dokazuje, že právo na „jazykovú bezpečnosť" v jazykovo heterogénnej spoločnosti predpokladá ochranu kľúčových sfér používania jazyka (napr. v školách, verejných úradoch) - aby mala menej vplyvná skupina šancu usilovať o vlastné dobro. S prihliadnutím na tieto úvodné poznámky sa teraz budem zaoberať konkrétnejšími problémami, ktoré v súvislosti so vzdelávaním vznikajú pre menšinové alebo regionálne jazyky. Výchova a vzdelávanie, a miera, do akej systém vzdelávania rozvíja menšinové jazyky je pre menšiny životne dôležitá. Podľa De Varennesa (1996: 194) výskumy jasne dokazujú, že je treba vyvinúť všetko úsilie na to, aby bolo - pokiaľ je to možné - vzdelávanie zabezpečované v materinskom jazyku, pretože tomuto jazyku deti rozumejú najlepšie. Tvrdí, že tieto závery majú takmer univerzálnu platnosť. „Pozbavenie detí možnosti vzdelávať sa v materinskom jazyku je presvedčivo spojené so zlými školskými výsledkami a vytvorením pocitu psychologickej nedostatočnosti". Ale existujú aj iné úvahy. „Školy sú významnými spoločenskými inštitúciami, kde sa formuje a pestuje kultúra a skupinová identita. A opäť v školách a na základe školských aktivít sa tvoria a pretvárajú spoločenské putá, ktoré spájajú menšinové skupiny. Školská sústava už tradične predstavuje hlavnú sociálny inštitút, v rámci ktorého sa formuje jazyková a kultúrna budúcnosť nastávajúcej generácie" (Martel 1996:128). A tak spôsob, akým štátne systémy vzdelávania reagujú na jazyky menšinových skupín je často kľúčovým indikátorom do akej miery systém vzdelávania (a tým aj štát ako taký) reaguje na potreby menšín vo všeobecnosti. Ale právo na „jazyk" sa rovnako ako ostatné základné práva stane faktickým právom len vtedy, ak nebude zakotvené len vo všeobecných právnych normách, ale aj v kogentných normách, ktoré by čo najpresnejšie vymedzovali nositeľov a beneficientov jazykových práv a povinností, ako aj s nimi súvisiace právne sankcie. Preto je paleta ústavných, právnych a kvázi právnych zdrojov, ktoré je treba v súvislosti s akoukoľvek konkrétnou koncepčnou otázkou vziať do úvahy, veľmi široká. V záujme zavedenia istého poriadku do tejto kontroverznej argumentá-cie, niektorí bádatelia sa rozhodli deliť ustanovenia o výchove a vzdelávaní (a o iných oblastiach) podľa ich vzťahu k princípom „osobnosti" a „teritoriality". Ide o to, aby bolo možné rozlišovať medzi situáciami, keďje koncentrácia ľudí hovoriacich menšinovým jazykom vysoká a keď je zas nízka. Preto De Varennes (1996) volí flexibilný prístup a konštatuje, že praktické skúsenosti väčšiny štátov teraz hovoria v prospech nejakej formy „modelu s kĺzavou stupnicou", ktorý slúži ako spravodlivý a realizovateľný vzorec a zohľadňuje praktické aspekty, napríklad počet ľudí hovoria-cich tým-ktorým jazykom, ich územnú koncentráciu, verejné služby, ktorých sa týmto ľuďom nedostáva, nevýhody, zaťaženie alebo úžitok, ktoré týmto osobám vznikajú z jazykovej praxe štátu, a dokonca aj ľudské a materiálne zdroje štátu. Zdá sa, že toto je zásadný princíp Európskej charty regionálnych jazykov alebo jazykov menšín. Odstavec 8.1 pojednáva o vyučovaní menšinových jazykov „na územiach, kde sú predmetné jazyky používané", kým odstavec 8.2 pojednáva o „územiach, kde sa regionálne jazyky alebo jazyky národnostných menšín tradične nepoužívajú". V oboch prípadoch však majú navrhované opatrenia vzťah k „počtu užívateľov" men-šinového jazyka (alebo rodín). Tento počet musí byť „považovaný za dostatočný", aby opodstatnil existenciu príslušného vzdelávacieho zariadenia. Varennes (1996) však ide ďalej a tvrdí, že vzhľadom k tomu, že je potrebné uviesť do rovnováhy rôzne práva a záujmy a vzhľadom na konečný cieľ dosiahnuť faktickú a aj právnu rovnosť, nie je možné, aby sme sa - v snahe pripraviť deti o úžitok zo znalosti oficiálneho alebo väčšinového jazyka štátu, na území ktorého tieto deti žijú - dovolávali zákazu diskriminácie vo verejnom vzdelávaní. Aj Európska charta regionálnych jazykov alebo jazykov menšín (1992) nabáda k tomu, aby prijatými opatreniami v prospech menšinových jazykov nebolo dotknuté vyučovanie oficiálneho jazyka (oficiálnych ja-zykov) daného štátu. Charta (Článok 8) ďalej pokračuje požiadavkou, aby sa tieto odporúčané opatrenia podnikli v predškolských zariadeniach, na základných, stred-ných, odborných školách a školách tretieho stupňa, v rámci vzdelávania dospelých a v pedagogických ustanovizniach a ústavoch. Tento prístup, ktorý predpokladá vyučovanie a učenie sa tak väčšinových, ako menšinových jazykov, vytvára právny rámec pre celý rad výchovno-vzdelávacích programov, zoskupených pod všeobecnou hlavičkou „bilinguálneho vzdelávania". V tomto bode môžem stručne poukázať na niekolko prípadov - aby som ilustroval tieto princípy v praxi. V mojom vlastnom štáte, v írsku, je írčina menšinovým jazykom. Väčšina obyvateľstva hovorí angličtinou. Avšak školské programy sa realizujú v írčine v tých regiónoch, kde sa týmto jazykom bežne hovorí. V ostatných oblastiach tohto štátu je štátne vzdelávanie zabezpečované v írčine tam, kde existuje preukázateľný a aktuálny dopyt zo strany rodičov. Okrem toho, pretože v írskej ústave je ako oficiálny štátny jazyk uvedená írčina, sa od všetkých študentov požaduje, aby sa na školách uznaných štátom učili írčinu ako predmet. Obvykle to obnáša jednu hodinu denne. Podobne je to v Kanade: Článok 23 Kanadskej charty práv a slobôd (1982) zaručuje rodičom, ktorí sú kanadskými štátnymi príslušníkmi, právo na vzdelávanie v ich vlastnom jazyku (angličtine alebo francúzštine) na základných a stredných školách - tam, kde pos-kytovanie takýchto služieb opodstatňuje počet záujemcov. Aj keď Charta nestano-vuje, akým spôsobom sa má tento počet určiť, Kanadský najvyšší súd rozhodol, že Pn týchto výpočtoch sa musí brať do úvahy známy dopyt zo strany rodičov a celkový Počet osôb, ktoré by potenciálne mohli mať úžitok z tejto služby (podrobné zhod-notenie tohto rozhodnutia nájdete v práci de Varennes 1996). Ďalšie ustanovenie uava oficiálnym menšinám právo na spravovanie vlastných vzdelávacích zariadení. A napokon: najpočetnejšími menšinami s najväčšou koncentráciou v Rakúsku sú Slovinci, Maďari a Chorváti. V závislosti od svojho percentuálneho zastúpenia na danom území majú tieto menšiny nárok na väčší rozsah verejného vzdelávania vo vlastnom jazyku (ak je ich viac ako 70%, stáva sa menšinový jazyk vyučovacím jazykom alebo ak je to v rozmedzí 30 až 70%, je ich jazyk vyučovaný ako predmet). Typy vzdelávacích programov ponúkaných v týchto a ďalších situáciách by bolo možné zaradiť do kontinua - od pozície, keď sa menšinový jazyk vôbec nevyučuje cez velký počet prechodných typov kombinujúcich výuku menšinového a väčšinového jazyka až po opačný extrém, keď sa celý vyučovací proces odvíja v menšinovom jazyku. Je však dôležité si uvedomiť, že aj vtedy, ak je výuka menšinového jazyka zabezpečená, nemusí program stačiť na to, aby si v praktickej rovine daná menšina svoju kultúru a jazyk zachovala. Pri niektorých bilinguálnych programoch (Spojené štáty americké sú toho zvlášť jasným príkladom) sa menšinový jazyk vyučuje len v skorých etapách a stále väčšia časť vyučovacieho procesu prebieha vo väčšinovom jazyku - až kým sa s vyučovaním menšinového jazyka úplne neprestane. Veľa bude stále závisieť od toho, aký konkrétny bilinguálny program bol prijatý a od mnohých ďalších aspektov jeho fungovania, napr. od výchovy učiteľov, učebníc, atď. Na druhej strane je doložené, že v mnohých štátoch sa príslušníci väčšinovej jazykovej skupiny snažia svojim deťom zabezpečiť vzdelávania v menšinovom jazyku. Napríklad v Kanade, írsku a Walese niektoré deti z anglických rodín navštevujú takzvané imerzné školy (školy založené na princípe kultúrneho vnoru, pozn. prekL), kde sa celé vyučovanie odvíja vo francúzštine, írčine alebo waleštine. Aj keď tieto školy nie sú typickým predstaviteľom škôl, v ktorých výuka prebieha v menšinových jazykoch, predsa len tvoria ich rastúci a prekvapivo úspešný komponent. V kontexte menšinových jazykov zohrávajú významnú úlohu, pretože často napĺňajú potreby rodín, v ktorých jeden alebo obaja rodičia pochádzajú z jazykovo odlišného prostredia.

Hodnotenie vplyvu vzdelávania v menšinových jazykoch

Nakolko úspešné sú takéto zásahy? Pretože jedna vec je nariadiť niečo zo zákona a už niečo úplne iné je empiricky dokázať, že daný princíp aj funguje v praxi. Done-dávna však tejto učenej debate o ľudských právach dominovali normatívni teoretici, ktorí sa snažili podložiť svoje tvrdenia o potrebnom rozsahu a univerzálnosti ľudských práv. Už menej sa toho spravilo v oblasti hodnotenia praktického účinku právnych predpisov týkajúcich sa jazykových práv. Teraz sa však v bilinguálnom školstve začínajú objavovať hodnotiace výskumy. Nie je nezvyčajné, ak výskumníci popisujú účinky legislatívy týkajúcej sa menšinových jazykov na obíasť vzdelávania v tom lepšom prípade ako zmiešané, ak nie paradoxné. Na jednej strane môžu štátne zásahy tohto typu vniesť dynamiku do fungovania menšinových jazykových skupín a napomôcť veci multikulturalizmu. Tak tomu nepochybne je v írsku, Walese, Katalánsku, Baskickej krajine, a pod. Ale na druhej strane je potom pravdepodobnejšie, že sa menšina začlení do štátnej alebo väčšinovej kultúry. Takto sa uberal najmä vývoj v USA. Samozrejme, že hodnotenie výsledkov hociktorého sociálneho či vzdelávacieho programu bude závisieť nielen na empirických zisteniach, ale aj na kritériách použitých pri hodnotení. Napríklad v Spojených štátoch, kde je politickým cieľom asimilácia, imerzné programy určené pre menšinových študentov boli v porovnaní s bilinguálnymi programami neúspešné. A preto sa zdá, že aj vtedy, keď je cieľom asimilácia menšiny, je na začiatku lepšie výuku detí viesť v ich vlastnom jazyku. Na druhej strane sú imerzné programy veľmi úspešné v týchto štátoch, kde štát aktívne sleduje bilinguálne alebo multilinguálne ciele. Tieto protichodné výsledky viedli niektoré správne orgány v Spojených štátoch k tomu, že začali experimentovať s programami obsahujúcimi prvky oboch typov programov, takzvanými recipročnými imerznými programami, a to so sľubnými výsledkami. To znamená, že osvojenie angličtiny je lepšie a rovnako lepšia je aj retencia menšinového jazyka (obvykle španielčiny).

Poznámka na záver

Za posledné desaťročia došlo k veľmi významným teoretickým a legislatívnym po-sunom v oblasti vzdelávania v menšinových jazykoch. Ale publikovaný kritický a hodnotiaci výskum stojí na rozdiel od deskriptívnych prác ešte stále na vratkých nohách. Veľmi málo výskumných prác určuje, čo by bol optimálny prostriedok štátnej intervencie. V skutočnosti zostáva otvorenou otázkou, či má vôbec dosiahnutie práv týkajúcich sa menšinových jazykov významnejší dopad na formu a stupeň jazykovej nerovnosti. Jazykové práva vo vzdelávaní sa v praxi často ukázali byť veľmi krehké. Preto je dôležitý samotný proces ich formulácie, výkladu a realizácie. Habermas (1993) hovorí o dialektike medzi rovnoprávnosťou „de jure" a „de facto". Dôvodí, že zo zákona rovnaké právomoci znamenajú slobodu volby a akcie a môžu byť uplatňované odlišným spôsobom a preto automaticky nezaručujú fungovanie jazykovej komunity. Je potrebné vytvoriť faktické predpoklady na využívanie takto spravodlivo nadelených právomocí. Preto nás neprekvapuje, že vedúci výskumníci v oblasti bilinguálneho vzdelávania sa snažia rozpracovať teoretický základ, ktorý by bral do úvahy sociálne, historické a politické faktory a aj faktory čisto právne a pedagogické. Všeobecne sa uznáva, že úspešnosť ľubovoľného vzdelávacieho programu (vrátane bilinguálneho vzdelávania) z hľadiska študentov hovoriacich menšinovými jazykmi bude závisieť od socio-kultúrnych faktorov. Predpokladá sa, že nadovšetko dôležitými faktormi sú na statuse založené vzťahy medzi minoritnými a majoritnými skupinami, spolu s historickým zázemím a etnolingvistickou vitalitou konkrétnych menšinových skupín. Tieto rozhodujú o výsledku školských programov. Preto nestačí, ak menšiny získajú právo na vzdelávanie svojich detí v menšinovom jazyku. Tieto práva musia byť aj realizované a je potrebné splniť podmienky a sľuby, ktoré môžu byť s nimi spojené.

DISKUSIA
Kristín

Na území Slovenskej republiky máme školy základné a stredné, kde je vyučovacím jazykom buď slovenčina alebo madarčina. Aký je váš názor na budúcu integráciu tejto mladej generácie, ak bude vzdelávaná izolovaným spôsobom, keď sú dobré vyhliadky na jej integráciu v rámci jednej komunity na Slovensku?

Figusch

Myslíte tým situáciu, že existuje osobitný školský systém pre osoby prináležiace k madarskej menšine a pre slovensky hovoriace obyvateľstvo.

O'Riágan

Mne sa zdá, že je to v podstate politická otázka. Zoberme si napríklad situáciu v Bek &cku: oni sa tam rozhodli, že budú mať vo svojej krajine dve odlišné zóny - kde sa hovorí Po francúzsky a po flámsky. Ide o jazyky s nezvyčajnou dynamikou. Samozrejme, ak ste sa rozhodli, že budete organizovať verejnú správu vrátane vzdelávania, budete to robiť takýmto spôsobom. Ale ja som vystupoval z pozície Európskej charty, ktorá navrhuje spôsob, ako riešiť takúto situáciu. Moje poznámky vychádzali z predpokladu, že štátny jazyk by sa vyučoval na tých istých školách, kde sa vyučuje aj jazyk lokálny. Druhou otázkou je, ako to zaviesť do praxe. Radšej by som na ňu neodpovedal dogmaticky. Myslím si, že výskum, ktorého som bol svedkom ukazuje, že rôzne druhy problémov vedú v rôznych situáciách k rôznym druhom výstupov. Niekde môžu začať s výlukou druhého jazyka na základnej škole alebo dokonca na začiatku strednej školy a dosiahnuť veľmi prijateľnú úroveň plynulosti vo veku 18. Inde venujú výuke druhého jazyka omnoho viac času, keďže v školstve sú uzrozumení s tým, vyučovacím jazykom by mal byť materinský jazyk dieťaťa. Takže naozaj ide o to, kedy najlepšie začať s vyučovaním druhého jazyka. Prístupy k tomu sú rôzne. Napríklad moje deti sa v írsku začali oboznamovať s druhým jazykom, ír- činou vo veku štyroch rokov. O šesť mesiacov na to už bežala celá výuka v írčine. Ale v prostredí mimo školu a vo všeobecnosti sa rozprávalo po anglicky. To je jedno možné riešenie. Existujú aj iné riešenia, niektoré z nich nevedú k naozajstným výsledkom ani po desiatich či viacerých rokoch. Takže ja si myslím, že vy samy si musíte túto otázku vyriešiť, pričom musíte vziať na vedomie, že jedinými jazykovými reáliami, z ktorých musíte v programe vychádzať, sú pre vás postoje komunity, postoje rodičov. Povedal by som, že je to situácia, ku ktorej musíte - a nemám tým na mysli len vás Slovákov, ale kohokoľvek - pristupovať v duchu experimentovania a kritického skúmania. Nemyslím si, že by bola výskumná komunita v tejto otázke dospela k nejakému konsenzu. Existujú rôzne myšlienkové školy, rôzne riešenia otázky, ktorú ste tu predostreli.

Blair

Plne sa stotožňujem s tu vyslovenými názormi. Jediné čo by som chcel dodať je, že ak sa pozrieme na situáciu v Európe zistíme, že existuje široké spektrum prístupov k problému tohoto druhu - napríklad od už citovaného prípadu Belgicka až po (ak sa nemýlim) malú maďarskú menšinu v Slovinsku, kde je bilinguálne vzdelanie poskytované v tých istých školách všetkým obyvateľom príslušnej časti Slovinska. Deti z oboch komunít tu teda navštevujú rovnakú školu a učia sa v oboch jazykoch, čo je zvláštnosť. Podklady poskytnuté Rade Európy naznačujú, že existuje naozaj velká rôznosť možných prístupov k tejto otázke. Mnohé z týchto prístupov sú úplne zlučiteľné s Chartou, a práve toto by som chcel na tomto mieste podčiarknuť. Charte v podstate nejde o násilné zavedenie jedného systému. Ide jej o to, aby prijatý systém - a je jedno, o aký systém ide - rešpektoval menšinový jazyk, aby mu v rámci systému vzdelávania poskytoval dostatočný priestor. A práve preto, že ani experti sa nedokážu dohodnúť, ktorý systém je pre dieťa najlepší, sa - z dôvodov úplne iných ako sú politické zretele - súdi, že nebolo vhodné jednoducho vyhlásiť, že toto je jediný spôsob, ako to riešiť v Európe. Nie, o tomto Charta nie je. Charta hovorí o tom, že bez ohľadu na to, aký prístup ste si zvolili musí to byť prístup, ktorý vyhovuje určitým kritériám.

O'Riágan

Ospravedlňujeme sa, ale jednoducho som zabudol spomenúť jednu dôležitú vec. V akejkoľvek bikultúrnej alebo bilinguálnej situácii je to rodina, ktorá rozhodne, že dieťa sa bude učiť jazyk druhej komunity. To je politický akt. Je to politické rozhodnutie. Proces učenia sa jazyku je procesom politickej výchovy rovnako ako je procesom učenia sa jazyku. Takže keď ste hovorili o integrácii: z mojich výskumov v írsku mi vychádza, že tu ani tak nejde o hľadisko integrácie. Nie je to len otázka naučenia sa jazyka. Už samotná orientácia na daný jazyk počas istého časového obdobia a roz-hodnutie rodiny o vzdelávaní dieťaťa samy o sebe predstavujú proces politickej integrácie - aj vtedy, ak dieťa nikdy nezíska úplnú pohotovosť v danom jazyku. Výskumy v írsku ukazujú, že aj keď sa deti nikdy nenaučia plynulé hovoriť po írsky, nadobudnú voči Írom veľmi priaznivý postoj. Pre írsku vládu sú títo ľudia z hľadiska kultúrnej politiky v istom zmysle rovnako dôležitý ako ľudia, ktorí vedia po írsky, teda tí, ktorí sa naučili týmto jazykom hovoriť. Živia politickú vôľu, ktorú treba na zachovanie určitej línie kultúrnej a jazykovej politiky.

Kuipers

Rád by som reagoval na tvrdenie pána O'Riágana, že jazyková legislatíva sama o sebe nezaručuje dostatočné zdroje. Závisí to od rozpočtového systému, aký sa v štát-nej správe využíva. V Európe existujú vlády - a holandská vláda je jednou z nich - kde je systém rozpočtovníctva previazaný so zákonodarstvom. Do rozpočtu sa tu premie-tajú záväzky, ktoré vláda na seba prevzala v oblasti financovania vzdelávania. Je to dané zákonom. Na ilustráciu uvediem konkrétny príklad provincie Frízsko na severe Holandska. Frízština na vyučuje na základných školách. Tu sa nejedná o nejaké prá-vo. Je to povinnosť. Deti, ktoré žijú v oblasti Frízska, či už pochádzajú z frízskej alebo holandskej rodiny, sa musia tento jazyk naučiť. Rozpočet vám napovie, kolko to všet-ko stojí a kolko prostriedkov na to vláda vynakladá.

LÝDIA BENČOVÁ
Riaditeľka Odboru škôl na národnostne zmiešanom území Ministerstva školstva SR

Môj referát je zameraný na výchovu a vzdelávanie národnostných menšín v Slovenskej republike. Na začiatku by som chcela povedať, že my naozaj uplatňujeme Článok VIII. V jednom referáte som si vypočula, že aspoň tri jeho odseky by sme mali napĺňať. My napĺňame viac.

V Slovenskej republike žijú popri občanoch slovenskej národnosti ja občania , ktorí sa hlásia k národnosti maďarskej, ukrajinskej, rusínskej, nemeckej, českej, poľskej, chorvátskej, bulharskej, rómskej, moravskej, sliezskej, ruskej, gréckej a rumunskej.  Ústava Slovenskej republiky, v ktorej je akceptovaná Listina základných práv a slobôd v Článkoch 33 a 34, deklaruje práva národnostných menšín a etnických skupín. Citujem, „Občanom patriacim k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám sa za podmienok ustanovených zákonom zaručuje okrem práva na osvojenie si štátneho jazyka aj právo na vzdelanie v ich jazyku". V Článku 42 právo na bezplatné vzdeláme v základných a stredných školách a podľa možností spoločnosti a občana aj na vysokých školách. Naša školská legislatíva rešpektuje vo vzdelávacom systéme ľudské prava a slobodu každého občana a deklaruje neprípustnosť akejkoľvek diskriminácie vo vzdelávaní.

Okrem Ústavy Slovenskej republiky sa vzdelávanie národnostných menšín uskutočňuje aj v zmysle školského zákona o Sústave základných a stredných škôl v znení neskorších predpisov. Tu by som reagovala na pána Petocza, ktorý je podpredsedom Maďarskej občianskej strany. On hovoril, že len v Ústave je zakotvené právo národnostných menšín a že k tomu nie sú ďalšie vykonávacie predpisy. Ale áno, sú. Svedčí o tom Zákon o základných a stredných školách, kde Vám môžem z neho odcitovať: „Výchova a vzdelávanie sa uskutočňuje v Slovenskom jazyku, občanom českej, maďarskej, nemeckej, poľskej, ukrajinskej, rusínskej národnosti sa v rozsahu primeranom ich národného rozvoja zabezpečuje právo na vzdelanie v ich jazyku. Výchova a vzdelávanie detí a žiakov národnostných menšín v Slovenskej republike prebieha v školách s vyučovacím jazykom národnosti, s vyučovaním jazyka národnosti, s vyučovacím jazykom slovenským na základe slobodného rozhodnutia rodičov, respektíve zákonného zástupcu. Okrem štátnych škôl je možné zriadiť súkromnú alebo cirkevnú školu, z čoho vyplýva, že občan Slovenskej republiky, patriaci k národnostným menšinám, má možnosť v oblasti výchovy a vzdelávania využiť, počnúc od predškolského zariadenia cez základnú školu a strednú školu vzdelávať sa v materinskom jazyku. V Slovenskej republike existujú rôzne spôsoby vzdelávania v školách na národnostne zmiešanom území a to podľa vyučovacieho jazyka školy : a/ sú to školy s vyučovacím jazykom slovenským na národnostne zmiešanom území, ktoré navštevujú aj deti s iným ako slovenským materinským jazykom; b/ školy pod spoločnou správou, kde pod jedným riaditeľstvom sú dve oddelenia, to znamená triedy s vyučovacím jazykom slovenským a triedy s vyučovacím jazykom národností; c/ školy s vyučovacím jazykom národností, kde sa všetky predmety vyučujú v materinskom jazyku národností a predmet slovenský jazyk a literatúra sa vyučuje ako komunikatívny cieľový jazyk na princípe metodiky cudzieho jazyka. To sú školy s vyučovacím jazykom maďarským. Rovnocennosť obsahu a rozsahu vedomostí žiakov škôl s vyučovacím jazykom národností so žiakmi škôl s vyučovacím jazykom slovenským je zebezpečená základnými pedagogickými dokumentmi - to sú učebné osnovy, učebnice, ktoré okrem špecifických predmetov sú v podstate rovnaké ako v školách s vyučovacím jazykom slovenským. Každá zmena v obsahu vyučovania v školách s Vyučovacím jazykom slovenským sa premietne do obsahu vyučovania v školách s vyučovacím jazykom národností. Učebné osnovy sú totožné, prirodzene okrem predmetu materinský jazyk a literatúra tej ktorej národnosti, vrátane učebníc. V Slovenskej republike uplatňujeme a dodržujeme demokratické právo rodiča na volbu vyučovacieho jazyka. Povinnosťou štátu, vymedzenou zákonom, je ale zároveň utvárať v školskom systéme také podmienky, aby si každý občan Slovenskej republiky mohol osvojiť a používať štátny jazyk, slovom i písmom. Zákon Národnej Rady Slovenskej republiky o štátnom jazyku i zrušený Zákon Slovenskej národnej rady o úradnom jazyku deklaroval túto povinnosť štátu. Týmto právo na vzdelávanie v materinskom jazyku národnosti, alebo výučba materinského jazyka národností nie je dotknutá. Ministerstvo školstva prostredníctvom svojich priamo riadených organizácií zmapovalo úroveň osvojovania si slovenského jazyka žiakmi škôl na národnostne zmiešanom území. Cieľom spracovania takého materiálu bolo objektívne zhodnotenie stavu v súlade s prijatými základnými pedagogickými dokumentmi od roku 1990. Základom bola komparácia toho, čo sme v podmienkach multikultúrneho prostredia od roku 1990 urobili a v čom je potrebné naďalej pokračovať. Zistené poznatky potvrdili, že úroveň vedomostí a zručností žiakov závisí od osobných, pedagogických a odborných kvalít učiteľa, ale zároveň je ovplyvnená aj jazykovým prostredím a sociálnou skladbou žiakov. Žiaci maďarskej národnosti sa v podstate stretávajú s jazykom slovenským len na hodinách predmetu slovenský jazyk a literatúra, ak žijú v obciach s prevažnou väčšinou občanov maďarskej národnosti. Problémom maďarskej národnostnej menšiny na Slovensku je chápanie slovenského jazyka ako cudzieho jazyka. Možnosti absolventov na uplatnenie v profesionálnom živote na celom území Slovenskej republiky, vzhľadom na nízku úroveň ovládania štátneho jazyka klesajú. Vyššie školy poukazujú na závažný problém prijatých žiakov, ktorí sú inak nadaní, kvôli nedostatočnej znalosti slovenského jazyka. Majú nízku komunikatívnu úroveň určitého počtu žiakov, absolventov škôl s vyučovacím jazykom maďarským. Po tretie, problémy neprimeranej jazykovej pripravenosti žiakov pri prechode na školu s iným vyučovacím jazykom nie je iba odborným problémom úrovne vedomostí žiakov, ale hlboko zasahuje aj do oblasti motivácie a emócií mladého človeka a neraz je vážnym, znevýhodňujúcim činiteľom jeho ďalšieho života. Uvedené problémy neboli evidované u absolventom škôl s vyučovacím jazykom ukrajinským a s vyučovaním ukrajinského jazyka. Úroveň vyučovania slovenského jazyka v školách s vyučovacím jazykom ukrajinským. Na týchto školách sa slovenský jazyk nereprezentuje ako jazyk cudzí, ale ako jazyk, ktorý otvára žiakom dvere do budúcnosti. Žiaci v triedach s vyučovacím jazykom ukrajinským dostávajú rovnocenné všeobecné vzdelanie ako žiaci v školách s vyučovacím jazykom slovenským. Úroveň vedomostí a zručností žiakov je plne porovnateľná s vedomostnou úrovňou žiakov z tried s vyučovacím jazykom slovenským. Vzhľadom na to, že sa vyučuje v dvoch niekedy až troch slovanských jazykoch, pôsobí vo výučbe pozitívny transfer, osvojené poznatky uľahčujú štúdium učiva v druhom jazyku. Výrazne stimulujúcim sa ukazuje systém dvojjazyčného vyučovania. Výsledkom je potešujúca úspešnosť žiakov pri prijímacích skúškach na stredné školy v Slovenskej republike. Otvorením tried s vyučovacím jazykom nemeckým, respektíve s vyučovaním nemeckého jazyka v piatich regiónoch Slovenska od prvého ročníka základnej školy v školskom roku 1993-94 a to v nitrianskom Právne, Kežmarku, Gelnici, Medzeve a v školskom roku 1994-95 v Bratislave sa začala písať novodobá história v školstve pre nemeckú národnostnú menšinu. Na týchto školách tak ako na školách s vyučovacím jazykom ukrajinským sa realizuje alternatívne vyučovanie, v európskych krajinách sa alternatívne vyučovanie nazýva bilinguálne, kde sami rodičia požadujú vyučovanie v nemeckom jazyku len v niektorých predmetoch. V súčasnosti v týchto školách máme na vyučovanie nemeckého materinského jazyka lektorov z Nemecka, ktorí ako som spomenula v nemeckom jazyku vyučujú aj výtvarnú výchovu, hudobnú výchovu, telesnú výchovu. Nebudem Vám všetko čítať, pretože by som ešte rada spomenula tolko z môjho referátu, co sa týka zavádzania tzv. u nás alternatívne vzdelávanie, v západných krajinách Európy, ako som už spomenula, s*a nazýva bilinguálne vzdelávanie. Vychádzajúc z Rámco-vého dohovoru Rady Európy o Ochrane národnostných menšín, ktorý Slovenská republika ratifikovala, sme na Ministerstve školstva schválili koncepciu alternatívneho vzdelávania v školách na národnostne zmiešanom území. Skôr ako sme dopracovali uvedenú koncepciu sme uskutočnili nezávislou agentúrou prieskum záujmu rodičov školopovinných detí na národnostne zmiešanom území. Podstata celej koncepcie zriadenej ško- ty, respektíve triedy, kde sa niektoré spoločensko-vedné alebo prírodovedné predmety vyučujú v slovenskom jazyku ak je dostatočný záujem zo strany rodičov.

Takže ešte toľko by som stručne povedala, že jediný kto neprijal túto koncepciu, arn nie že neprijal, ale ovplyvňoval rodičov, boli to predovšetkým politici maďarskej národnosti, ktorí vysvetľovali tú koncepciu tým, že vlastne školy s vyučovacím jazy-kom maďarským zaniknú, že sa nebude vyučovať v materinskom jazyku, čo nie je Pravda. Ako som sa dopočula aj tuná v referáte, vlastne Charta podporuje bilinguálnosť a žiaci, ktorí ukončia školy s vyučovacím jazykom maďarským skutočne neovládajú dokonale štátny jazyk a mám obavy z toho, že tu nastane ozaj jazykový separatizmus. Našťastie, niektorí rodičia toto pochopili a môžem skonštatovať, že napríklad v tomto školskom roku sa alternatívna výchova v predškolských zariadeniach realizuje v tridsiatich, žiaľ len v troch základných školách a dvadsiatich piatich stredných školách. Ešte by som na jedno napríklad , že uplatňujeme aj rómsku národnostnú menšinu, čiže ponúkame im vzdelávanie, vydali sme šlabikár a čítanku rómsko-slovenskú, ale prečo na podporu, aby rómsky jazyk bol ich takou barličkou, aby sa cezeň dobre naučili štátny jazyk. Rómski rodičia nežiadajú vyučovanie v rómskom jazyku. A ešte ďalej pretože pán Slobodník tu spomenul rusínsku národnosť. Vypracovali sme koncepciu vzdelávania rusínskej národnosti a v tomto školskom roku sa začalo vzdelávanie rusínskych žiakov na Východnom Slovensku, tam kde je najväčšia koncentrácia rusínskych žiakov. Čiže ak by sme zobrali Chartu, ktorú mám v rukách, napríklad Vám poviem: Odstavec predškolské zariadenia, základné školy stredné školy to všetko aplikujeme u nás v praxi. Tak isto je to napríklad uplatňovanie vyučovania dejepisu a kultúry v jazyku národnostnej menšiny. U nás sa to realizuje a aplikuje. U nás je toto bezproblémové, len žiaľ jedna menšina neovláda dobre štátny, úradný jazyk.

MOJMÍR BENŽA
Etnický ústav Slovenskej akadémie vied

Každý človek má počas svojho života niekolko identít. V súvislosti s predmetom ná-šho rokovania by som rád upozornil na dve identity, ktoré majú s ním priamu súvis-losť. Ide o etnickú, národnú a štátnu, občiansku identitu. Na prvý pohľad by sa zdalo, že ide o dve rovnaké kvality. Nie je tomu však tak. Etnická, národná identita je subjek-tívny jav založený na individuálnej vôli človeka, občana. Každý ju môže slobodne deklarovať i meniť. Štátna občianska identita je objektívny jav založený na právnom vzťahu medzi občanom a štátom. Jej získanie alebo zmena je sprevádzaná radom právnych úkonov, ktoré znamenajú aj zmeny v právnom postavení občana.

Obe identity obsahujú ten istý prvok, mám na mysli jazyk, s dvomi významnými funkciami - integrujúcou a odlišujúcou, oddeľujúcou funkciou. Nezanedbateľná je tiež funkcia jazyka ako prostriedku všeobecnej komunikácie tak medzi členmi etnického ako i štátneho, občianskeho spoločenstva. V etnickej, národnej identite jazyk integruje príslušníkov toho istého etnického spoločenstva a súčasne ich oddeľuje, odlišuje od príslušníkov iných etnických spoločenstiev. V štátnej, občianskej identite jazyk integruje príslušníkov rôznych etnických spoločenstiev do jedného občianskeho, štátneho spoločenstva a súčasne ich oddeľuje, odlišuje od príslušníkov iných štátnych spoločenstiev.

Ak sa pozrieme z tohto pohľadu na Európsku chartu regionálnych a menšinových jazykov zistíme, že niektoré jej články nie dostatočne reflektujú obe identity. Dokonca niektoré z nich, najmä časti článkov 8, 9, 10 a 13, uprednostňujú etnickú identitu a pôsobia proti integrácii občanov do jedného občianskeho spoločenstva s jednou štátnou, občianskou identitou.

Aby som bol konkrétny. Článok 8 venovaný vzdelávaniu tým, že navrhuje umožniť nielen základné a všeobecné stredoškolské vzdelanie, ale i stredné odborné a vysokoškolské vzdelanie v regionálnych alebo menšinových jazykoch vytvára predpoklady pre precedens, že môže vzniknúť časť občanov štátu, ktorí síce budú mať to naj
vyššie vzdelanie vo svojom materinskom jazyku, ale nebudú ovládať oficiálny jazyk štátu, ktorého sú občania.

Dôkazom, že moja úvaha nie je obyčajnou fikciou sú pomery v Slovenskej republike, v prostredí maďarskej menšiny, ktorej mnohí príslušníci narodení po roku 1919, t.j. po vzniku československého štátu a ktorí získali vzdelanie v jeho školách, nedostatočne alebo vôbec neovládajú ani jeden z oficiálnych jazykov štátu, ktorého boli alebo sú občania. Uprednostňovaním svojho materinského jazyka pri získavaní vzdelania, ale i vo všeobecnej komunikácii sa dostali viac-menej vlastnou vinou do občianskej izolovanosti a často sa dokonca správajú ako občania iného štátu.

Článok 9 venovaný súdnej právomoci v trestnom, občianskom i súdnom konaní navrhuje umožniť, okrem toho aby sporná strana mohla používať svoj regionálny alebo menšinový jazyk, čo je vo väčšine európskych krajín akceptované právo, aby aj celé rokovanie bolo vedené a dokumentácia vypracovaná v menšinových jazykoch. Dôsledným uplatnením takejto možnosti sa na jednej strane stiera význam štátu, na území ktorého sa konanie vedie, na druhej strane sa neakceptuje občianska rovnoprávnosť pred súdmi, ako jeden z predpokladov ich nestrannosti. Jazykovo sa komplikuje súdna agenda a súčasne sa vytvára jazyková bariéra medzi spornými stranami. Nechcem navyše zdôrazňovať, že by museli existovať zvlášť jazykovo vybavení sudcovia, prokurátori i obhajcovia, ktorí by sa podieľali na rozhodovaní sporov, v ktorých by vystupovali príslušníci menšín ako sporné strany. Taktiež by mohlo byť dotknuté jazykové právo druhej spornej strany, ktorá môže byť buď z inej etnickej menšiny ako prvá sporná strana alebo z majoritného spoločenstva.

Článok 10 venovaný orgánom štátnej správy a verejným službám vôbec neberie do úvahy potrebu každého štátu integrovať svojich občanov do jedného občianskeho spoločenstva, v ktorom má každý rovnaké práva a povinnosti, v ktorom nik nemôže byť ani zvýhodňovaný ani znevýhodňovaný pre svoju etnickú príslušnosť. V Európe predsa niet takého štátu, v ktorom by neboli osoby patriace k národnostným menšinám. Taktiež neberie do úvahy rovnakú zrozumiteľnosť výkonu štátnej správy všetkým občanom. Ak by som bol vo svojich slovách príliš tvrdý, povedal by som, že článok svojimi odporúčaniami priam ohrozuje identitu štátu a ignoruje občiansku rovnosť pred orgánmi štátnej správy a verejnými službami obdobne ako článok 9 pred súdmi.

Článok 13 venovaný ekonomickému a spoločenskému životu je koncipovaný v rovnakom duchu ako články 9 a 10. Rovnako neberie do úvahy tak praktickú stránku používania jedného komunikačného jazyka pre všetkých občanov štátu ako aj potrebu rôznym etnickým spoločenstvám do jednej občianskej spoločnosti.Uplatnením jeho odporúčaní by sa len znásobila zložitosť či dokonca neprehľadnosť nielen hospodárskych vzťahov, ale i ceelkom bežných činností ako sú uzatváranie pracovných zmlúv, vyhotovovanie technickej dokumentácie, návodov na obsluhu alebo bankové operácie.

Zo všetkých troch článkov a nimi navrhovaných riešení vôbec nie je jasné koho prá- vo na používanie materinského jazyka má prednosť. Podľa všeobecne platných zásad ma predsa každý človek právo používať svoj materinský jazyk. Možnosť uplatnenia tohto práva je však vždy upravená buď povahou prirodzenej situácie alebo konkrétnym Právnym predpisom. Bolo by nelogické ak by som chcel svojim materinským jazykom osloviť spoločenstvo, ktoré tomuto jazyku nerozumie, musím sa mu teda svojim jazy- r kom prispôsobiť. Ak však budem chrániť svoje právo a slobodu pred súdom mám právo hovoriť svojim materinským jazykom lebo vo všetkých demokratických štátoch je toto právo zabezpečené zákonom.

Články 11, 12 a 14, ktoré sú venované používaniu regionálnych a menšinových jazykov v masmédiách, kultúrnych aktivitách a zahraničných výmenách sú prínosom. Nimi navrhované riešenia skutočne napomáhajú ochrane a rozvoju regionálnych a menšinových jazykov ako kultúrnych hodnôt nielen pre to-ktoré etnické spoločenstvo, ale i pre spoločenstvo štátu, ktorého sú občania. Z pohľadu štátu umožňujú zvoliť si také riešenie, ktoré zodpovedá historicky vzniknutým pomerom v ňom. K vyššie menovaným článkom možno priradiť aj časť odporúčaní článku 8, ktoré sú venované predškolskej výchove, základnému a stredoškolskému vzdelaniu.

Z pohľadu akéhokoľvek štátu, ktorý má úprimnú snahu vytvoriť zo svojich občanov s rôznou etnickou identitou, a také sú všetky európske štáty, integrované občianske spoločenstvo spojené štátnou identitou sú odporúčania časti článku 8 a všetky odporúčania článkov 9, 10 a 13 neprijateľné lebo pôsobia proti tomuto snaženiu. Vnášajú do spoločnosti etnickú výlučnosť a segregáciu, neprehľadnú a nezvládnuteľnú jazykovú prax, ktoré môžu v konečnom dôsledku viesť k etnickému napätiu i etnickým konfliktom a to všetko spolu ohrozuje tak integritu konkrétneho štátu ako i mier a stabilitu celého kontinentu.

Na záver ešte dve poznámky. V každej demokratickej spoločnosti rozhoduje väčšina, preto sa mi vidí neprimerané aby o vstupe platnosti Európskej charty regionálnych a menšinových jazykov rozhodovala ratifikácia len v piatich štátoch. Takýto postup možno právom označiť za diktát menšiny väčšine. Podľa môjho názoru by mala vždy rozhodovať väčšina z počtu členských štátov v dobe kedy bol príslušný dokument pri- r jatý Výborom ministrov.

Napriek úsiliu expertov z Komisie pre demokraciu prostredníctvom práva definovať národnostnú menšinu a jej príslušníkov žiadna takáto definícia nebola doteraz prijatá. Vidí sa mi preto neprirodzené a nelogické ak Rada Európy napriek tomu prijíma dokumenty o súboroch vecných práv pre subjekt, ktorý nie je definovaný.

OTTO SOBEK
Predseda Karpatského spolku Nemcov na Slovensku

Reprezentujem tu nemeckú menšinu na Slovensku. Chcel by som povedať niekolko po-známok k referátom, ktoré doteraz odzneli z aspektu situácie nemeckej menšiny na Slovensku. Nemecká menšina do roku 1945 mala rozvinutú sieť škôl, mala poskytnuté všetky národnostné práva. Po tomto roku v dôsledku známych udalostí väčšina nemec-kého obyvateľstva musela opustiť Slovensko, ostalo tu iba 15-20 tisíc obyvateľov nemeckej národnosti, ktorí po uplynulých 50 rokov nemali prakticky žiadne možnosti školského vzdelania ani akéhokoľvek kultúrneho vyžitia vo svojom materinskom jazyku. Táto situácia viedla k zaujímavému fenoménu, že nemecký jazyk sa na Slovensku prakticky stratil. Mladá generácia neovláda svoj materinský jazyk, rožprávajú prípadne nemeckými nárečiami, ktoré sú veľmi odlišné od spisovnej nemčiny. Spisovnú nemčinu sa nikdy T neučili a neovládajú ju. Z toho vyplývajú určité špecifiká postavenia nemeckej menšiny a aplikácie Charty, o ktorej hovoríme. Pre obyvateľov nemeckej národnosti právo na styk v nemčine z rôznymi úradnými inštitúciami má problematickú hodnotu pretože slovenský jazyk ovládajú ďaleko lepšie ako nemčinu, samozrejme počítame a vítame túto možnosť, ale nie je veľmi relevantná pre nemeckú menšinu. Veľký záujem samozrejme máme na tom, aby mladá generácia našej menšiny sa opäť naučila svoj materinský jazyk. Tomu slúži ako pani riaditelka Benčová spomínala budovanie nemeckých bilingu- álnych základných škôl. Prečo bilinguálnych? Pretože deti, ktoré prichádzajú do týchto škôl neovládajú spisovnú nemčinu je forma bilinguálnych škôl jediným možným riešením ak chceme, aby sa naučili nemčinu. Čiže je tu paradox v tom, že ak napríklad u maďarskej menšiny problémom je, aby sa deti naučili slovenský jazyk u nemeckej menšiny problém je, aby nemecké deti sa naučili svoj vlastný materinský jazyk v týchto školách a toto je hlavný cieľ, ktorý sa sleduje budovaním bilinguálnych škôl na Slovensku. Snáď len tolko by som nezdržoval, tento príklad ukazuje, že skutočne každá menšina má svoje špecifiká a že nie je možné uniformné aplikovať určité všeobecne platné zásady, ktoré sa nehodia tú alebo onú menšinu. Ďakujem.

DISKUSIA
Blair

To bol veľmi názorný príspevok. Hoci sa týkal veľmi špecificky len nemeckej menšiny, ide o problémy, ktoré nie sú v iných častiach Európy neznáme. Naviac ma to inšpiruje k odpovedi pani Benčovej, ktorá vo svojom príspevku povedala, že jazyk musí byť používaný vo všetkých možných kontextoch, aby si zachoval vnútornú silu, slovník, variabilitu. Ak sa pozrieme na iný nemecký dialekt, ktorým sa hovorí v tej časti Francúzska, kde ja bývam, v Alsasku, tiež tu existuje fenomén, že ľudia týmto dialektom hovoria doma a do určitej miery aj na pracovisku, ale pretože už dlhé roky žijú odrezaní od svojho rodného jazyka, teda ani rodného jazyka, ale od „hoch Deutsch", automaticky začnú hovoriť po francúzsky, keď potrebujú niečo vybaviť na úradoch alebo keď sa bavia na akademickej úrovni. Nemecká menšina na Slovensku má evidentne rovnaké, možno ešte akútnejšie problémy. Záležitosti súvisiace so vzdelaním treba riešiť veľmi citlivo a s porozumením tak zo strany úradov ako aj zo strany predstaviteľov menšiny.

EDIT BAUER
Poslankyňa NR SR za Maďarskú koalíciu

Chcela by som povedať na úvod do akého prostredia by zapadla európska Charta regionálnych alebo menšinových jazykov. Treba vedieť, že v tomto teritóriu bolo nie- kolko zákonných úprav, upravujúcich použitie menšinových jazykov. Prvý z takýchto zákonov pôsobiacich na tomto teritóriu pochádza z roku 1868. To je z nášho hľadiska dávna minulosť, nebudem sa na ňu odvolávať. Prvá podstatná úprava sa ko- nala na základe Saint - Germánskej dohody po vytvorení Československé-ho štá- tu- Československý štát bol kreovaný ako multikultúrny a multinacionálny štát a na základe Saint-Germanskej dohody pod ochranou Ligy národov sa vytvorilo pomerne velmi podrobné zákonodarstvo pokiaľ ide o ochranu jazykových menšín. Bola veľmi presná úprava, pokiaľ ide o používanie jazykov pred súdmi v správnom konaní a veľmi podobné ako uvádza Charta regionálnych alebo menšinových jazykov. V roku 1990 sa ujal Zákon o používaní úradného jazyka so známou klauzulou 20 percent, kedy menšiny žijúce v počte aspoň 20 percent v danom regióne, mohli v úradnom styku ústne komunikovať v jazyku menšín. Táto právna úprava bola ďaleko striktnejšia v porovnaní s predchádzajúcimi právnymi úpravami, kde fakticky v roku 1920 bola povinnosť na úrovni obecnej aj samosprávnej aj na úrovni štátnej správy používať jazyk menšiny. Pokiaľ ide o vyučovanie, by som sa chcela pristaviť pri probléme, ktorý sa tu akosi rozvinul. Myslím si, že za kľúčové treba použiť slovo, ktoré používala pani doktorka Benčová - „dokonale neovládajú". Myslím si, že cieľom vyučovania je síce naučiť jazyk dokonale, ale určite existuje isté percento obyvateľstva, ktoré sa žiaden cudzí jazyk nenaučí dokonale. Povýšiť znalosť štátneho jazyka nad všetky ostatné kritériá podľa môjho názoru je veľmi chybné, pretože štyri a pol milióna ľudí v tejto republike vie veľmi dobre a dokonale po slovensky, ale to nie je dostatočná podmienka uplatnenia sa na trhu práce. Keď uvažujeme o zjednotenej Európe, tak asi prvoradou povinnosťou štátneho vzdelávacieho systému by mala byť výchova dobrých odborníkov v materinskom jazyku, takých, ktorí poznajú dobre, a to je rozdiel medzi dokonalým a dobrým, štátny jazyk. V súčasnosti však existuje vo výchovnom systéme opačný trend. Odvoláva sa na malý počet vyučovacích hodín, pričom počet vyučovacích hodín určuje ministerstvo, nie menšinový politici, nie rodičia, ale ministerstvo to určuje, čo znamená, že je to otázka rozhodovania ministerstva. Vyše 60 percent maďarských žiakov na stredných odborných učilištiach sa učí na slovenských školách a učí sa slovensky. Je možné položiť si otázku, či z nich budú dobrí odborníci. Možno nie. Tá výzva je opačná. Pokiaľ je na Slovensku 20 univerzít, to znamená, že na 275 tisíc ľudí pripadá jedna univerzita alebo vysoká škola. Prečo potom pre 600 000 nemôže byť jedna univerzita alebo vysoká škola? Poďme ale k súčasnej jazykovej úprave. Súčasná právna úprava vytlačila aj poslednú 20 percentnú klauzulu možnosti používania jazyka menšín v úradnom styku. Súčasne platná právna úprava, ktorá vyvolala tak veľa diskusie, Zákon Národnej rady číslo 270 z minulého roku o štátnom jazyku Slovenskej republiky hovorí, že slovenský jazyk, okrem iného, je najdôležitejším znakom osobitosti slovenského národa. V Preambule zákona je napísané, že je výrazom suverenity Slovenskej republiky. Treba si teda položiť otázku, v akom vzťahu je k tejto sentencii používanie menšinových jazykov? Myslím, že je to kardinálna otázka, ktorú je potrebné nejakým spôsobom zodpovedať. Je fakt, že v úvodnom ustanovení tohoto zákona sa hovorí, že sa nedotýka používania jazykov menšín. Každý ďalší paragraf a každé ďalšie ustanovenie tohoto zákona však fakticky vytláča z celého verejného života používanie menšinových jazykov. Keď pôjdem do úradu, a to zákon občanovi nezakazuje, môžem osloviť úradníka vo svojej materinskej reči, ale platí, že úradník mi môže dať informáciu len v štátnom jazyku. Lekár sa najprv musí pýtať pacienta na základe tohoto zákona po slovensky, ak pacient nerozumie, lekár môže použiť aj inú reč, ak ju ovláda, aby sa s pacientom dohodol. Nepreháňam, hovorím iba o faktoch a záležitostiach, ktoré sú v danom zákone. Používanie jazyka v úradnom styku je kardinálna záležitosť. Súhlasím s pánom Kuipersom, pretože jazyk sa tým ochudobňuje a ide fakticky o potláčanie základného ľudského práva. Súčasná právna úprava je taká, že návrhy na používanie alebo uzákonenie rovnocenného používania menšinových jazykov sa nedostali ani do takých zákonov ako je Zákon o ochrane spotrebiteľa alebo Zákon o bezpečnosti práce. Posledná právna úprava týkajúca sa používania jazykov menšín sa týkala rokovacieho poriadku v parlamente. Menšinové jazyky sa používali už v Uhorskom parlamente. Rokovací poriadok v prvej Československej republike umožňoval používanie jazykov menšín. Jazyková úprava v Slovenskom štáte vo vojnovom Slovenskom štáte umožňovala používanie jazykov menšín v rokovaní Národnej rady, dokonca aj možnosť zloženia Sľubu v jazyku menšín. Doteraz platná úprava to tiež umožňovala, ale minulý týždeň sme prijali právnu úpravu, alebo aby som bola presnejšia, Národná rada Slovenskej republiky prijala právnu úpravu, ktorá túto možnosť nedáva. Jazykový priestor pre používanie menšinových jazykov, napriek tomu, že je to Ústavou zaručené právo, je fakticky absolútne vyprázdnené. Pri opätovnom prerokovaní rokovacieho poriadku prezident uvádzal svoje pri-pomienky, že ak táto klauzula nebude zmenená, stratí sa posledný vykonávací predpis vzťahujúci sa na ústavné právo zakotvené v Ústave Slovenskej republiky. V tejto situácii neexistuje žiadny zákon, ktorým by sa toto ústavné právo vykonávalo. V tejto súvislosti sme my, poslanci, ako poslaneckú iniciatívu na základe európskej Charty regionálnych alebo menšinových jazykov pripravili návrh zákona o používaní jazykov národnostných menšín. Veľmi striktne sme sa pridržiavali ustanovení európ-skej Charty regionálnych alebo menšinových jazykov. Tam, kde Rámcový dohovor je presnejší, používali sme Rámcový dohovor, najmä články 5, 10 a 11 Rámcového dohovoru. Inak sme sa veľmi striktne pridržiavali ustanovení Európskej Charty. Tam, kde bola inštruktívnejšia úprava z Československej republiky, sme si požičali jej úpravy. Navrhli sem 10 % namiesto 20, ale vieme, že v Európe sa používa aj 8 per-centná hranica. 10 % sme navrhli preto, že existuje síce malý podiel maďarského obyvateľstva, ktoré žije v obciach medzi 10 a 20 percent, ale veľmi velká časť rusín-skeho a ukrajinského obyvateľstva žije práve v takých obciach a je tiež niekoľko ne-meckých obcí, na ktoré by sa takáto úprava tiež vzťahovala. Vychádzali sme z logiky, že Charta umožňuje rôzne úpravy. Zobrali sme tri jazykové zóny. Prvá jazyková zóna sa vyskytuje v tých obciach alebo územnosprávnych celkoch, kde menšiny žijú v absolútnej alebo relatívnej väčšine. Podľa logiky Charty v týchto prípadoch na týchto územiach by menšinové jazyky boli rovnoprávnymi úradnými jazykmi. Ďalšia zóna by bola od 10-20 percent, kde na základe ustanovení Charty sme vzali slabšie ustanovenia, v oblasti vzdelávania sme sa jednoznačne pridržiavali nárokov rodičov. V úradnom styku sme išli na nižšie požiadavky, ako napríklad poskytovanie úradných formulárov, vytlačenie všeobecne záväzných právnych noriem aj v jazyku menšín a podobné úpravy. Veľmi striktne, opäť opakujem, podľa Európskej charty. V tretej jazykovej zóne, kde obyvateľstvo menšín žije difúzne, sme navrhovali uznať niektoré jazykové práva na celkom individuálnej báze, napríklad, aby sa mohli obrátiť na centrálne orgány, pretože štátna správa slúži aj pre menšiny. Z tohto miesta veľmi kvitujem možnosť informovať Vás o tomto našom zámere a zároveň by som Vás chcela požiadať a bratislavskú informačnú pobočku zvlášť, o sprostredkovanie určitého poradenstva vo veci vylepšenia tohoto zákona, pretože sú tam mektoré sporné body. My sa napríklad odvolávame na tú časť, že prijatie zvláštnych opatrení v prospech regionálnych alebo menšinových jazykov, ktoré by podporili rovnoprávnosť medzi užívateľmi uvedeného jazyka s ostatným obyvateľstvom, by sa nemali pokladať za diskriminačné opatrenia proti užívateľom rozšírených jazykov. Keď sme však navrhovali, že úradníci by mali ovládať oba jazyky, stretlo sa to s veľmi ostrým odporom. Snáď táto časť celého nášho návrhu sa stretla s najväčšou diskusiou, pretože sa to považuje za určitú diskrimináciu.

DISKUSIA
Kuipers

Čítal som slovenský Zákon o štátnom jazyku. Prečítal som ho znovu a teraz vidím ten riadok, na ktorý celkom správne upozorňujete - štvrtý riadok z úvodného vyhlá-senia. Zákon neupravuje jazyky národnostných menšín a etnických skupín. Používanie týchto jazykov majú upravovať separátne zákony. V tomto kontexte súhlasím s tým, že je ťažko porozumieť, akú súvislosť má Zákon o štátnom jazyku s jazykmi menšín.Viem, že v rôznych platných zákonoch sú roztrúsené ustanovenia týkajúce sa menšinových jazykov. Takže úplné legislatívne vákuum tu nie je, ale je jasné, že táto situácia nie je ideálna. Preto je podľa mňa dôležité, aby Slovenská republika podpísala a ratifikovala Chartu. Bude to aj vhodný krok smerom k špecifickým zákonom, ktoré sa zaoberajúci všetkými menšinovými záležitosťami.

Števčeková

Som z Ministerstva kultúry a nedá mi nezareagovať na príspevok pani Bauerovej. Po vzniku prvej Československej republiky bolo percento českého a slovenského obyvateľstva 66 percent, to znamená príslušníkov menšín bolo 33 percent. Dostala sa tam tá hranica 20 percent. Po vzniku Slovenskej republiky máme 86 percent občanov slovenskej národnosti. To znamená, že máme 14 percent národností. Napriek tomu v predkladanom Návrhu zákona o používaní jazykov národnostných menšín sa ide operovať s desaťpercentnou hranicou. Odzneli tu dezinformácie o Zákone o štátnom jazyku. Dovoľte, aby som z neho odcitovala, pretože ustavične počúvam, ako zakazujeme styk lekára s pacientom. Lekár sa s pacientom môže dohodnúť v akomkoľvek jazyku, my nič nezakazujeme. Presná citácia: „Agenda zdravotníckych zariadení sa vedie v štátnom jazyku. Styk zdravotníckeho personálu s pacientmi sa vedie spravidla v štátnom jazyku. Ak ide o občana, alebo cudzinca neovládajúceho štátny jazyk, aj v jazyku, v ktorom sa môže s pacientom dorozumieť. To znamená nech sa rozprávajú aj po čínsky, nielen po maďarsky.

Benčová

Musím reagovať na slová pani Bauerovej, pretože boli zavádzajúce. Ja žijem na národnostne zmiešanom území. Bola som u lekárov, ktorí komunikujú s pacientmi aj v maďarskom jazyku. Na súde sa komunikuje aj v maďarskom jazyku, v službách bez problémov takisto. Nezavádzajme. Nehovorila som, že žiaci musia dokonale ovládať slovenský jazyk, ale žiaľ, zase musím konštatovať to isté, že mu nerozumejú, nevedia súvisle odpovedať, povedia len áno, nie.

Benža

Na pozvánke je napísané Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov, ale tu sa hovorí o úplne iných veciach. Tu je seminár o národnostnej politike Slovenskej republiky. Prepáčte, ale ja som sa pripravil k Charte a očakával som, že zá-stupcovia menšín budú hovoriť o tom, čo im z Charty vyhovuje, alebo čo im nevy-hovuje. A takisto som očakával od zástupcov štátnej správy, že povedia, čo z ich pohľadu alebo pohľadu rezortu, ktorý zastávajú, z tejto Charty vyhovuje, alebo ne-vyhovuje. Sme tu ešte my, tretia skupina, ktorí nepatríme ani k menšine ani k štátnej správe, nechcem hovoriť, že sme experti, ale sa týmito problémami zaoberáme a mohli by sme povedať, čo z nášho pohľadu by bolo vhodné aj pre menšiny, a takisto čo by snáď bolo vhodné pre tento štát, ktorého sme občania. Keď si pozriete zoznam prihlásených príspevkov, sú tu len dva príspevky, ktoré nejakým spôsobom vo svojom nadpise vyjadrujú vzťah k Európskej charte regionálnych alebo menšinových jazykov. Úprimne sa priznám, že najradšej by som si vypočul referát pani Ja- kabovej, ktorá prišla z Maďarska, ktoré Chartu ratifikovalo. To by bola zaujímavá informácia pre všetkých. Táto diskusia, prepáčte, nie je k téme, ktorá bola určená a je k ničomu.

Loran

Aj keď obsah môjho príspevku nie je špeciálne zameraný na Európsku Chartu re-gionálnych alebo menšinových jazykov, veľmi s touto témou súvisí. Dámy a páni, na území Slovenskej republiky žijú Rómovia viac ako 670 rokov. Údaje oficiálne i neo-ficiálne o počte Rómov žijúcich na Slovensku sa značne líšia. V roku 1991 sa pri-hlásilo k rómskej národnosti 81 000 Rómov. Neoficiálne údaje uvádzajú počet 480 000 Rómov. Na Slovensku Rómovia žijú tradične bokom od majoritnej spoločnosti Príčinou sú aj predsudky, aj fakty. Spoločnosť Rómov odsudzuje a snaží sa vytvoriť všeobecný názor, že ide o asociálnu a kriminálnu minoritu. Treba však priznať i ne-záujem Rómov riešiť vlastné problémy. Politický systém pred rokom 1989 nedovo-ľoval Rómom pestovať svoju identitu ako základ sebavedomého slobodného života. Až po roku 1990 sme dostali možnosť rozvíjať vlastnú kultúru, materinský jazyk a podieľať sa na správe verejných vecí. Stali sa slobodnejšími občanmi. Žiaľ nie nadlho. Politika štátu a spoločenské krízové situácie v ostatnom čase posúvajú rómsku komunitu na perifériu spoločnosti. Dôkazom sú skutočnosti. Po prvé latentný rasiz jpus k Rómom sa stal otvoreným. Zvyšuje sa počet rasisticky motivovaných útokov ha i vraždy Rómov. V roku 1995 počet rasovo motivovaných činov zrástol oproti 1994 deväťnásobne. V ostatnom čase bolo zaznamenané, že Úrady práce vyraďujú Rómov pre nespoluprácu s touto inštitúciou. Boli znefunkčnené rómske kultúrne ^ganizácie. Finančné prostriedky na rozvoj rómskej kultúry pohltili iné, nerómske nštitúcie. Rómovia, ktorí sa necítia byť občanmi, ktorí potrebujú osobitnú pomoc, co sa týka rozvoja nášho materinského jazyka, môže sa uskutočniť jedine, ak sa k tomu vytvoria podmienky. Jazyk rómsky ako náš materinský jazyk dodnes nebol kodifikovaný. Napriek tomu, že zo strany Rómov - linguistov je o to snaha.

Figusch

Viem, že existujú projekty predškolskej výchovy rómskych detí, čo spomínala aj pani encová. Myslím, že ak niečo také existuje, treba to pozitívne pripomenúť a zahrnúť o referátu. Nechcem Vám hovoriť, čo ste mali povedať, ale veľa z vecí, čo ste hovo- 1 • vôbec nesúvisia s Chartou a jazykovými právami.

Baláž

Chcem reagovať na vystúpenie pána Lorana. Tieto informácie boli tendenčné. Bol by som rád, keby som mohol zajtra ráno vystúpiť a uviesť niektoré veci na pravú mieru.

Benčová

Ja tiež budem reagovať na slová a vyjadrenia pána Lorana. Minulý týždeň som bola v Košiciach na stretnutí s rómskymi občianskymi združeniami, s kultúrnymi združe-niami a predstaviteľmi politických strán a nemali žiadne námietky proti tomu, že pán Baláž je zmocnenec vlády a Uznesenie vlády číslo 310 veľmi dobre rieši rómsku problematiku. Rómski rodičia nepožadujú, aby sa vyučovalo v rómskom jazyku. Ani nedávajú deti do predškolských zariadení, pretože to nie je povinné za predškolské zariadenie by museli platiť. Lenže, keď prišli do prvého ročníka základnej školy, boli nie mentálne, ale sociálne retardovaní prostredím, v ktorom žili. Preto z prvého roč-níka išli ihneď do osobitných škôl, špeciálnych škôl. Preto sme pre nich zriadili projekt takzvaných prípravných tried. Čo to znamená? To, že nejdú hneď do prvého ročníka ale do prípravnej triedy, kde majú celodenný výchovnovzdelávací systém od rána do popoludnia. Naučia sa tu základné hygienické a spoločenské návyky a pri-pravia sa na riadnu školskú dochádzku.

Figusch

Vážené dámy, vážení páni, milí priatelia, dovoľte, aby som ukončil naše dnešné rokovanie a diskusiu a pozval Vás na recepciu, ktorú sme pre nás všetkých pripravili vo vedľajšej miestnosti. Tam môžete pokračovať v neformálnej výmene názorov. Tu, v konfrerenčnej sále, sa stretneme opäť zajtra ráno a pokúsime sa hľadať východiská a prísť k nejakým spoločným záverom.
 
 

---

 

2. deň - 12. november 1996
DISKUSNÉ PRÍSPEVKY
BRANISLAV BALÁŽ
Splnomocnenec vlády SR pre riešenie problémov osôb, ktoré vyžadujú osobitnú pomoc
Som splnomocnenec vlády pre riešenie problémov nie jednej menšiny, nie národnostnej menšiny, ale menšiny ľudí, ktorá potrebuje osobitnú pomoc. To znamená, že je to menšina ľudí, v ktorej sú zastúpené všetky menšiny, ale aj majoritné obyvateľstvo.

V prvej časti by som sa chcel zaoberať touto problematikou aj keď to nie priamo súvisí s Chartou, v druhej časti sa zameriam na rómsku národnosť a to už bude jed-noznačne súvisieť s Chartou. Úvodom je nevyhnutné uviesť princípy, ktoré determi-novali vznik Inštitútú splnomocnenca vlády Slovenskej republiky na riešenie problémov občanov, ktorí potrebujú osobitnú pomoc. Sú to nasledovné princípy: Poznanie situácie v jednotlivých regiónoch a komunitách a na základe poznania prístup k riešeniu. Po druhé participácia - spoluúčasť občanov na riešení svojej nepriaznivej situácie. Po tretie vytvorenie podmienok pre riešenie akútnych problémov zo strany štátnych orgánov a samospráv. Po ďalšie evolúcia, t.j. prirodzený vývoj a riešenie problémov systémom malých krokov. Po ďalšie koncepčný a komplexný pohľad zapojenia štátnych a neštátnych subjektov do riešenia problémov, získavanie finančných prostriedkov prostredníctvom štátneho rozpočtu, prostredníctvom nadácií a PHARE. Potrebné je zdôrazniť občiansky princíp pri riešení problémov a špecifický prístup k jednotlivým komunitám a na základe poznania navrhovať riešenie opatrení. Ďalej je to nevyhnutný princíp solidarity, čiže odstraňovanie predsudkov na jednej i druhej strane, eliminovanie extrémnych prejavov časti spoločnosti, podpora zvyšovania kultúrnej, ekonomickej a spoločenskej dôvery občanov postihnutých sociálno-patologickými javmi. Splnomocnenca vymenúva a odvoláva Vláda Slovenskej republiky, ktorej Spl-nomocnenec zodpovedá za svoju činnosť. Jedným z viacerých poslaní splnomocnenca je zabezpečiť podmienky a možnosti plnohodnotného života občanov, ktorí sa ocitli stavom transformácie spoločnosti alebo vlastným pričinením, či osobnostnou danosťou v tej kategórii občanov, ktorí potrebujú osobitnú pomoc. Ktorí sú to vôbec občania? V prvom rade nezamestnaní, potom sú to občania, ktorí sa prechodne ocitli v ťažkých pomeroch, najmä bytových, alebo žijú v dôsledku zaostalého spôsobu života na n V druhej časti sa budem venovať problematike Rómov. Problémy v žiadnej krajine, kde žijú Rómovia v početnejšom množstve sa doteraz k spokojnosti majoritného ale ani minoritného obyvateľstva nepodarilo celkom vyriešiť. Celou históriou, od odchodu významnejšej časti Rómov z pravlasti až po osídlenie v súčasných teritóriách, možno sledovať najrôznejšie snahy, organizované na rôznych úrovniach, panovníkmi, úradmi, vedcami, učiteľmi, osvetovými pracovníkmi ale i samotnými Rómmi, zamerané na riešenie rómskych problémov. V prvom rade problematiku rómskeho obyvateľstva treba analyzovať nielen na úrovni politickej, ekonomickej, legislatívnej ale aj na úrovni sociálno-psychologickej. Nejasnosť práve v tomto smere býva rozhodujúcou príčinou neúspechu v riešení problémov. Nosným problémom, ktorý býva buď obchádzaný, alebo riešený iba v emotívnej polohe, je otázka interakcie rómskeho a nerómskeho obyvateľstva. Presnejšie, treba analyzovať a zhodnotiť rôzne stratégie, ktoré do interakcie Róm - neRóm vstupujú. Uvediem jednu z nich - materialistický filantropiz- mus. Poznali sme ho na vlastnej koži. Vychádza z dogmy, že bytie je nadradené vedomiu a zmena bytia nevyhnutne povedie ku zmene vedomia. Stačí umiestniť Rómov do nových bytov, dať im dobré materiálne podmienky a celý ich život sa razom zmení. Skúsenosti ukázali, že táto stratégia je pomýlená. Neviedla k trvalejšej zmene spôsobu života Rómov, iba k jeho dočasnému materiálnemu zlepšeniu, ktoré naviac nie vždy bolo chápané Rómmi ako skvalitnenie života. Druhý príklad - agresívny rasizmus. Poznáme ho všetci veľmi dobre. Postuluje predurčenosť danosti človeka podľa rasy, ku ktorej prináleží. Tvrdí, že Rómovia ako menejcenní, nekultúrni, nebezpeční a asociálni nemôžu mať rovnaké práva ako neRómovia. Táto téza sa do praxe presadzuje násilím. Príklady sú Ku Klux Klan, fašizmus a v súčasnosti skíni. Ďalší príklad neadekvátneho prístupu je, ak učiteľ, ktorý sa riadi touto tézou považuje za samozrejmé, že rómsky žiak nemá sedieť vedľa neRóma. Ak sa niečo stratí, je v prvom rade na vine Róm. Zdôrazňovať amorálnosť rasizmu iste nie je potrebné, postulát odsúdenia je v ňom samotnom. Ďalší príklad - charitatívny filantropizmus. Predpokladá, že byť Rómom je nešťastie a že preto treba týmto ľudom pomáhať ako postihnutým, tolerovať ich chyby presviedčať ich dobrým slovom. Učiteľ vyznávajúci túto stratégiu klasifikuje Róma miernejšie, nabáda k charitatívnosti aj ostatných žiakov. Zamestnanci rôznych profesií sa snažia ospravedlniť zaostalý spôsob života Rómov, prehliadať a zľahčovať páchanie nezákonností. Veď oni za to nemôžu, veď oni sú tiež dierky božie. Napriek tomu, že uvedený filantropizmus, či lepšie povedané romotropizmus je spojený s ušľachtilými citmi, jeho podstata je rasistická. Jeho partnerom nie je Róm, ale práve rasista, ktorého sa snaží negovať. Ďalší, pštrosí separatizmus, hlása, že obe komunity, rómska i nerómska, majú rozdielne spôsoby života a preto najvýhodnejšou formou ich spolužitia je vzájomná izolácia. Ľudovo povedané, keď sa nám nedarí žiť vedno roz- íďme sa a žime osve a tak to bude najlepšie. Táto téza o vybudovaní izolovaného rómskeho školstva, alebo budovanie izolovaných rómskych sídlisk a usadlostí je koncipovaná presne v duchu tejto stratégie. V čom je nedostatok pštrosieho separatizmu? Predovšetkým v tom, že rezignuje na problém, odmieta hľadať východiská a snaží sa nahovoriť si, že optimálne riešenie interakcie spočíva v jej odmietnutí. Uvedomujem si, že táto téza je nerealizovateľná aj preto, že jedinec sa snáď môže utiecť pred vlastným problémom do izolácie, ale celá spoločnosť to urobiť nemôže. Stručne sme uviedli štyri prístupy. Chcem uviesť piaty. Nie je to hotová forma, ale napriek tomu chcem uviesť jej stručnú charakteristiku. U nás sa ju snažíme realizovať. Základom je, že sa zmeny realizujú nie na báze separatizmu, ale na báze integrácie. Ide o aktívnu účasť samotných aktérov na procese integrácie, občiansky prístup rovnosti v zmysle pozitívnej stimulácie adresnosťou a diferencovanosťou. Chceme sa zbaviť predsudkov, či už rasistických alebo filantropických a v interakcii vystupovať zásadne partnersky. Nechceme sa vyhýbať riešeniu konfliktov rasovej polarity, ale riešiť ich vecne s cieľom znížiť sociálne napätie. O vzájomných vzťahoch hovoriť pravdu, nazývať veci pravými menami, hodnotiť a zverejňovať presné údaje o vzájomnom spolužití. Podporovať v rómskej komunite ten hodnotový systém, ktorý je dnes vlastný európskemu spoločenstvu. Usilovať sa o vytvorenie silnej rómskej inteligencie a žiadať od nej partnerský vzťah pri riešení vzájomných problémov. Dôležitým kritériom je identifikácia Rómov, ktorú chápeme ako problém miery svojbytnosti Rómov. Zaradenie medzi etnické podskupiny sa Rómom javilo ako menej dôstojné a v roku 1991 boli Vládou Slovenskej republiky uznaní za národnosť. Okrem toho sa podľa Ústavy Slovenskej republiky môže každý prihlásiť k národnosti, ku ktorej sa chce prihlásiť. Ja si myslím, že to súvisí aj s Chartou. Jedným zo závažných a kľúčových problémov v oblasti pozdvihnutia kultúrnej, ekonomickej sociálne úrovne Rómov je výchova a vzdelávanie a to aj prostredníctvom jazyka. Chcel by som uviesť názory samotných Rómov na používanie materinského jazyka vo vyučovaní. Všeobecne prevláda názor, že všetci Rómovia by mali žiť rovnakým spôsobom ako ostatní obyvatelia, nemali by sa od nich odlišovať. Iba 19 percent opýtaných Rómov viaže ďalší rozvoj na vlastné tradície, na stáročie vytvárané ekonomické, kultúrne a sociálne zvyklosti a zvyky, čo nie je zhodné s názorom odborníkov, ktorí navrhujú využívať tieto danosti aj vo výchove a vzdelávaní rómskych detí a žiakov práve ako pozitívny motivačný činiteľ. Aj keď jazyk je jedným zo základných znakov etnicity, mnohé deti u nás nevedia rómsky, čo je pravde-podobne zapríčinené aj tým, že v takýchto rodinách sa rómsky s deťmi nehovorí pre-to, aby sa im nerobilo ťažkosti v škole. Súčasne deti nevedia dobre ani vyučovací jazyk školy. Tento poznatok učiteľov rómskych detí je v paradoxnom postavení so zistením prieskumu z roku 1995, keď ako dorozumievací jazyk v rómskych rodinách je uvedený jazyk rómsky až v 85 %. Jazyk ako dôležitý komunikatívny prvok a prostriedok získavania vedomostí je vzhľadom na rôznorodosť sťažujúcim prvkom výučby v rómskom jazyku. Ktorý z používaných rómskych dialektov sa stane základom rómčiny? To závisí predovšetkým od toho, koľkí Rómovia sa budú rozumieť tak, aby sa mohli učiť v škole. Determinujúcim činiteľom je a bude názor rodičov. Podľa prieskumu z roku 1995 sa pre potrebu vyučovania rómskych detí a mládeže v rómskom jazyku vyjadrili opýtaní Rómovia nasledovne: v základnej škole by sa mali všetky predmety očiť v rómčine (11 %), len niektoré predmety (33 %), nemali by sa učiť žiadne predmety (46 %). V strednej škole by sa mali učiť všetky predmety v rómčine (6 %), nie-ktoré predmety (23 %) a nemali by sa učiť žiadne predmety (54 %). Na vysokej škole by sa mali učiť všetky predmety v rómskom jazyku (5 %), niektoré premety (17 %) a nemali by učiť v rómskom jazyku (54 %). Preferencie vyučovania v rodnom jazyku ako vidíme klesajú s rastúcim stupňom školy od materskej počnúc po vysokú. Celkovo medzi rómskym obyvateľstvom prevláda názor, že v jednotlivých typoch škôl by sa nemalo učiť v rómskom jazyku. Trošku iné čísla sú pre materské školy - 79 % za použí-vanie jazyka. Na záver chcem zdôrazniť, že v súčasnosti sa rómsky jazyk využíva ako pomocný jazyk v prvých ročníkoch základnej školy a v prvých ročníkoch prípravky na základnú školu. Proces kodifikácie rómskeho jazyka prebieha, využívajú ho literárni pracovníci, spisovatelia, využíva sa v rómskej tlači. Väčšina Rómov sa dorozumie aj napriek rôznym dialektom. Kodifikácia rómskeho jazyka je v prvom rade vecou samotných Rómov, takisto ako aj ich identifikácia. Štátna sféra len vytvára podmienky, aby tento proces mohol úspešne prebiehať.

DISKUSIA
Kuipers

Je zaujímavé počuť, že nie je zhoda medzi odborníkmi a Rómmi v odpovedi na otázku, ako zachovať rómsky jazyk a že experti vyvíjajú v tomto smere viac úsilia ako samotní Rómovia. Ako dobre vieme, rómsky jazyk nie je teritoriálny jazyk, preto sa na neho dajú lepšie aplikovať články Charty z Časti II. Dovoľte ale, aby som poukázal na niektoré články a odseky z Časti III, ktoré by sa dali v súvislosti s rómskym jazykom použiť tiež. Mám na mysli článok 8, odsek 1, odstavec aiii, kde sa píše, že „...prijať jedno z vyššie uvedených opatrení pod i a // pre žiakov z rodín, ktorí prejavia záujem za predpokladu dostatočného počtu žiakov..." Podobné formulácie nájdete aj v iných odstavcoch, napr. biv. Možno by toto bolo toto schodným riešením pre odborníkov na rómsky jazyk, ktorí sa snažia pomôcť Rómom zachovať ich jazyk.

Baláž

Chcel by som naozaj veľmi stručne zdôrazniť, že kodifikácia jazyka je proces, ktorý prebieha neustále. Článok 8, odsek 1 a prakticky už v súčasnosti napĺňame tým, že ako- náhle dieťa príde do školy, tak je možnosť vyučovať aj v rómskom jazyku. Na vysokých školách, na ktorých sa pripravujú na povolanie budúci pedagógovia chceme aby sa pripravovali aj v rómskom jazyku. Je to napríklad katedra Vysokej školy pedagogickej v Nitre. Myslím si, že Článok 8 Charty, čo sa týka rómštiny, už učitelia v súčasnosti aplikujú. Je prirodzené, že s rozvojom rómskeho jazyka bude možné pristúpiť aj k rozšíreniu vyučovania v rómskom jazyku. Zatiaľ sa u nás používa rómsky jazyk ako podporný jazyk pre vyučovanie, čiže prvé kontakty s dieťaťom ktoré hovorí len rómsky. V neskorších ročníkoch sa zatiaľ učí v slovenskom jazyku. Myslím si teda, že zo strany rómskeho jazyka nebude problém podpísať a používať na Slovensku Chartu.

PER DENEZ (PREKLAD)
Expert Rady Európy

Mám referovať o Európskej charte regionálnych jazykov alebo jazykov menšín z hľadiska kultúry a médií. A zároveň aj o pozícii regionálnych a menšinových jazykov, ktorých situácia by sa mala zlepšiť po ratifikácii Charty, k'U ktorej - dúfajme, naozaj dôjde. Snáď nebude od veci podčiarknuť význam Charty. Charta pojednáva o jazyku - teda o tom, čo z ľudskej bytosti robí osobnosť; o tom, čo nás robí „ľuďmi". Jazyk je obvykle chápaný ako prostriedok komunikácie a ním aj naozaj je. Ale v tom jeho pr-votný, prvoradý a základný význam nespočíva. Jazyk umožňuje človeku myslieť, pos-kytuje mu prostriedok analýzy okolitého sveta a seba samého, dovoľuje mu rozdeľo-vať kontinuum, ktoré ho obklopuje na diskrétne zložky. Výsledok tejto analýzy bude závisieť od použitého jazyka. To znamená, že tak ako jazyk formuje človeka na osobnosť, robí z neho aj člena nejakej komunity: komunity ľudí, ktorí používajú tie isté jazykové pravidlá a prostriedky.

V živote jazykov, kultúr, ktoré na ich základe vznikajú a aj v živote komunít zohrávajú masmédiá - rádio, televízia a tlač - stále dôležitejšiu úlohu. Len pred jednou generáciou bola škola hlavným miestom na rozvíjanie jazyka - ak mu tam bol poskytnutý plný priestor alebo naopak miestom, kde ho bolo možné úplne potrieť. Viem, že existovali aj iné významné miesta: kostoly a miesta spoločnej modlitby, armáda, a to najmä v čase vojny, atď. Ale práve škola bola miestom, kde bolo možné efektívne presadzovať nejakú jazykovú koncepciu - či už dobrú alebo zlú: pretože sa zapodievala s deťmi. Ale deti trávili v škole len časť dňa či časť roku, škola mohla byť viac alebo menej pútavá, učitelia boli v rôznej miere úspešní. V súčasnosti školu veľmi účinne nahradili rozhlas a televízia, ktoré sa dajú sledovať aj doma. Stále viac mladých ľudí si navyklo mať nepretržite zapnuté rádio - dokonca aj vtedy, keď si robia domácu úlohu. Rozhlas im v ušiach znie neustále - či už vo vlastnom jazyku alebo jazyku, ktorý ohrozuje ich vlastný jazyk. Televízia je navyše príťažlivá tým, že na jej obrazovke sa odohrávajú živé scény, ktoré je možné sledovať bez akéhokoľvek úsilia, v príjemnom prostredí domova. Nijaký jazyk, ktorý sa v plnej miere nevyužíva vo vysielaní rozhlasu a televízie, nemá dnes zaručenú existenciu na dobu dlhšiu ako jedna generácia. V ére písaného slova nadobúda rozhodujúci význam aj tlač. Tisíce a tisíce rokov žili naši predkovia vo svete hovoreného slova, pre väčšinu z nich existoval len tento svet orálnej komunikácie. Z ich prekrásnej a bohatej kultúry sa nám zachovali len fragmenty - tie, čo boli spísané. V súčasnosti nemôže nijaký jazyk vystačiť bez dobrej tlače a celého radu ďalších publikácií, ktoré slúžia samotnej komunikácii, ale aj na vytvorenie literárnej krásy, kvôli ktorej bude stáť za to tento jazyk používať.

Po týchto konštatovaniach je nám ľahšie pochopiť, nakolko je Charta dôležitá pre mierové nažívanie obyvateľstva. Tenzie medzi členmi regionálnych alebo menšinových komunít a kultúrne nedemokratickým či nedostatočne demokratickým štátom, napätia, ktoré môžu viesť k výbuchom násilia a práve teraz aj naozaj do neho prepukáva- JÚ, sa prijatím Charty zmiernia. Ako príslušník Európskej regionálnej komunity Bretón- cov môžem dosvedčiť, že my sa kvôli sebe samým, ale aj kvôli celoeurópskej kultúre ako takej veľmi tešíme na mierový kultúrny rozvoj, ktorý si vďaka Charte budeme môcť ~ aspoň potenciálne - užívať.

Samozrejme, že neochotná ústredná moc môže Chartu skresať na minimum mini- morum. Bude napríklad závisieť od samotného zmluvného štátu, ktoré regionálne ale-bo menšinové jazyky uzná ako svoje regionálne či menšinové jazyky: na priblíženie kožného vývoja udalostí spomeniem Deixonnský zákon z roku 1951 - jediný zákon Vo Francúzsku, ktorý symbolicky uznal regionálne jazyky a v ktorom nebola uvedená korzičtina. Na to, aby sa korzičtina dostala medzi oficiálne uznané regionálne jazyky, bol potrebný rozhodujúci posun v národnom hnutí a dvadsať rokov. V Charte sa uvá-dza, že sa nevzťahuje na „nárečia oficiálneho jazyka": a tu práve vzniká prekérny Problém: čo je „jazyk" a čo „nárečie". Je to problém naozaj pálčivý, pretože na túto otázku nemá lingvistika nijakú odpoveď, existuje na ňu len odpoveď politická. Navyše má tento problém ešte jednu stránku, ktorú Charta neberie do úvahy, alebo lepšie povedanú úplne ponecháva na rozhodnutie zmluvného štátu: čo ak tento štát namies-to toho, aby uznal jeden jazyk, napríklad okcitánčinu, uvedie ako jazyky rôzne nárečia okcitánčiny, napríklad provensálštinu, bearénčinu, languedokčinu, atď. a tak pod-kope jednotiaci základ okcitánskej kultúry, ktorá je spoločným dedičstvom viac ako 6 miliónov ľudí? A ďalej: v Charte sa nie raz spomína „počet, ktorý je považovaný za dostatočný". Aký úrad vykoná toto sčítanie a ktorá oficiálna inštitúcia rozhodne o tom, čo je to dostatočný počet? Francúzsky štát ešte nikdy nezahrnul otázku jazyka do sčítania ľudu. Teraz sa na školách, ktoré poznám v Bretónsku vyučuje v triedach so štyrmi žiakmi klasická gréčtina, kým počet 12 alebo 15 záujemcov (každý rok sa to me-ní) nie je považovaný za dostatočný na to, aby sa otvorila trieda, v ktorej by sa vyučovala bretónčina.

Práve preto, ak uvážime všetky tieto skutočnosti, by bola ratifikácia Charty Francúz-skom pre nás požehnaním: v Euromosaďqueskej správe, ktorú nedávno publikovala Európska komisia pre malé jazyky, sa bretónčina uvádza ako jazyk, ktorého prežitie je v súčasných podmienkach pochybné; pritom pred 600 rokmi bola bretónčina jazy-kom, ktorým bežne hovorilo 1.200.000 ľudí a bola v nej písaná aj klasická a moderná literatúra. Charta - ak sa bude dodržiavať - celkom určite zlepší využitie tohto jazyka. Dúfam, že všetky otázky typu „čo je to prijateľný počet" čoskoro pôjdu bokom. 35.000 prežívajúcich Laponcov či Samov v severnej Škandinávii alebo približne 50.000 Lužických Srbov vo východných oblastiach Nemecka má práve také isté právo byť uznaný ako príslušník vlastnej jazykovej skupiny, dostať plnú príležitosť na rozvoj vo vlastnom jazyku ako početnejšie, vplyvnejšie komunity. Našťastie si škandinávska vláda v súvislosti s Laponcami a vlády Saska a Brandeburska v súvislosti s Lužickými Srb- mi túto skutočnosť uvedomujú.

Z prihliadnutím na predchádzajúce si musíme uvedomiť, že situácia jazykov sa môže značne líšiť. Niektoré sú menšinovým jazykom vo viacerých štátoch - ktoré môžu, ale nemusia spolu susediť. Nemčina je oficiálnym jazykom v Nemecku a Rakúsku a menšinovým jazykom v Dánsku, Taliansku a Kazachstane a popri tom aj v mnohých iných štátoch. Maďarčina je menšinovým jazykom na Slovensku, v Rumunsku, Srbsku, ako aj inde a oficiálnym jazykom v Maďarsku. Ostatné sú len regionálnymi jazykmi, napríklad bretónčina, korzičtina a okcitánčina vo Francúzsku, frízština v Holandsku, waleš- tina a škótska gaelčina vo Veľkej Británii, sardínčina v Taliansku. Baskičtina a katalánčina sú regionálnym jazykom v dvoch štátoch so spoločnou hranicou, v Španielsku a Francúzsku, ale v dôsledku federatívneho usporiadania v Španielsku sa stali aj oficiálnym jazykom v dvoch dôležitých, viac-menej samosprávnych španielskych regiónoch. Bolo by možné povedať, ale len nepresne, že „status menšinového jazyka" prevláda v strednej a východnej Európe a „status regionálneho jazyka" zas v západnej Európe. Toto je však, musím znovu zdôrazniť, len hrubé rozlíšenie.

Viem, že ústredná vláda štátu a vedúci predstavitelia menšinovej kultúry tohoto štáte budú mať len zriedka rovnaký názor na spôsob, akým by sa malo s touto menšinou zaobchádzať. Ústredná vláda vám bude dôvodiť, že vo veci robí veľa a že jej prístup k tejto menšine je spravodlivý. Vodcovia menšiny budú zas spochybňovať tieto tvrde-nia vlády a nakolko nie sú oprávnení riadiť si vlastné záležitosti, budú požadovať viac. Ústrednou témou týchto diskusií budú výsledky sčítania príslušníkov menšiny, zmapovanie ich komunity, úloha menšinového jazyka vo výchove a vzdelávaní a v masmédiách. Predpokladám, že takto sa dohadujúce strany nikdy nedospejú k úplnej zhode, ale to už vyplýva z toho, že život sám o sebe každodenne prináša nejaké problémy. Dôležité na tom ale je, že existuje základ pre diskusiu, že existuje demokratický základ pre rozhovory. Vlády - a tým mám na mysli vládu, ktorá má danú menšinu na starosti a aj vládu štátu, ku ktorému sa menšina kultúrne hlási - tieto vlády na základe rokovaní dospejú k dohovorom a vysporiadajú si vzájomné vzťahy; menšiny už nebudú ponechané samy na seba a ak to bude potrebné, rokovania budú obnovené. Boli podpísané dohody medzi dánskou vládou a vládou oblasti Schleswig-Holstein v záujme vysporiadania otázky nemeckej a dánskej nemčiny a prihliadlo sa v nej aj na maličkú frízsku menšinu. Postavenie nemecky hovoriacich v južnom Tirolskú sa - po tom, čo Rakúsko nadviazalo rokovania s Talianskom - nedá porovnať s ich postavením spred tridsiatich rokov. Nehovorím, že všetko je už v najlepšom poriadku, že ekonomické tlaky, vysťahovalectvo a prisťahovalectvo, vplyv administratívneho systému nepôsobia proti kultúrnemu blahu a rozvoju menšinovej komunity. Ale tu rozoberáme jej postavenie všeobecne, pretože Charta musí platiť na všetky prípady. Pretože pochádzam z komunity, ktorej jazyk má určite len regionálny charakter, chcel by som zdôrazniť problémy, s ktorými sa menšiny obvykle nemusia boriť. Nemusia preukázať, že jazyk, ktorý používajú, je skutočne jazykom v plnom zmysle a že nie je len akýmsi žargónom nevzdelancov. Nemusia sa od štátu domáhať uznania spisovnej alebo štandardnej formy svojho jazyka alebo dokonca jeho písanej podoby - prv, než je povolený na školách. Nemusia kreovať odborný a vedecký slovník, ktorý by bol použiteľný v modernom svete. Môžu použiť knihy, písomné materiály a všeobecne platné prehľady o krajine, v ktorej majú historické a kultúrne korene a kde je ich jazyk jazykom oficiálnym. Vysielanie rozhlasu a televízie nie je možné na hraniciach zastaviť. Viem, všetko toto nenapĺňa v plnej miere potreby menšiny. Chápem, že vydávanie publikácií, kultúrna tvorba, vyššie vzdelávanie, atď. musia byť zabezpečované priamo na mieste. Chápem, že pretože sú občanmi štátu, kde sú menšinou, nemožno od nich požadovať, aby sa pri získavaní vzdelania obracali na suseda. A práve Európska charta pomôže alebo by mala pomôcť vytvoriť spravodlivý a otvorený základ pre takéto diskusie.

y západnej Európe je vo väčšine prípadov situácia odlišná. Pôjde tu skôr o regio-nálne ako o menšinové jazyky. Katalánčina a baskičtina nie sú v Španielsku menšino-vými jazykmi, pretože sa ich nositelia nemôžu prihlásiť k nijakému štátu, kde by boli oficiálnym jazykom. Waleštinou a škótskou gaelčinou sa hovorí len vo Velkej Británii a maličké komunity v Argentíne (v prípade waleštiny) a v Kanade (v prípade gaelčiny) nemajú na ich osud nijaký vplyv. Bretónčina a okcitánčina má čisto regionálny charak- ter, i keďokcitánčinou sa hovorí vo Val D'Aran, maličkom údolí v Katalánsku, kde žije 6-000 ľudí a kde je oficiálnym jazykom.

Y Generalitat Katalánsko, ktorý sa vyznačuje vysokým stupňom samosprávy, má katalánčina oficiálne postavenie a hovorí ňou asi 7 miliónov ľudí. Má pevné postavenie vo výchove a vzdelávaní, je jazykom katalánskej štátnej správy a služieb, dostáva sa leJ priestor na troch televíznych okruhoch, vďaka rozvíjajúcemu sa hospodárstvu sa 2vyšuje objem v nej vydávaných materiálov a kníh. Katalánske úrady riešia otázku Prisťahovalectva velkého počtu španielsky hovoriacej pracovnej sily po kultúrnej strán- e velmi Šikovným spôsobom. Baskičtina nemá v samosprávnom Baskickom regióne také priaznivé postavenie, ale baskická vláda a mnoho dobrovoľných organizácií pra-cujú na tom, aby sa baskičtina znovu stala jazykom celej komunity. Existujú dva tele-vízne okruhy, jeden vysiela výlučne v baskičtine a druhý je určený tým, ktorí sa tento jazyk len učia. V baskičtine sú vydávané dva významné denníky a vydávanie periodík a kníh je na vzostupe. Aj v samosprávnej oblasti Galície má galícijčina priaznivé pos-tavenie. Sú ľudia, ktorí by ju radi považovali za nárečie portugalčiny, ale jej oficiálne postavenie také momentálne nie je.

Waleštine sa opäť začína pozoruhodne dariť: v mladších ročníkoch počet walesky hovoriacich stúpa. Momentálne je ich asi 500.000. Jej výuka na školách má solídny základ. Výchova a vzdelávanie na školách sa využívajú na znovuzískanie územia, kde sa v minulom storočí rozšírila angličtina na úkor waleštiny. Waleština je úradným ja-zykom vo walesky hovoriacich oblastiach. Waleský televízny kanál viedol k zrodu úspešného odvetvia filmovej a video tvorby. Vo všetkých spoločenských triedach prekvitá literatúra; výchova a vzdelávanie vo waleštine sú na tej najvyššej úrovni. Národná knižnica Walesu hrá pri rozvíjaní tohto jazyka dôležitú úlohu a Waleská rada umení má dostatok financií na to, aby napomáhala kultúrnemu životu po všetkých stránkach. Postavenie gaelčiny v Škótsku, aj keď ňou hovorí menej než 100.000 ľudí, sa teraz považuje za istejšie ako predtým - odvtedy, čo prednedávnom dostala k dispozícii Gaelský televízny okruh. Jazyk a kultúra vo všeobecnosti, aj vďaka existencii samostatnej Škótskej rady umení, sa vyvíjajú pozitívnym smerom. Wales je v britskej vláde zastúpený štátnym tajomníkom pre Wales a v Cardiffe existuje významná zložka ústrednej vlády. Wales je monarchiou, kde je princom najstarší syn anglickej kráľovnej. Aj Škótsko má svoje zastúpenie v londýnskej vláde, ale v prípade Škótska ide o subjekt iný ako Anglicko. Anglická kráľovná je aj kráľovnou Škótska pod menom Alžbeta L (a nie Alžbeta II. ako v Anglicku).

Považoval som za potrebné stručne popísať postavenie uvedených európskych re-giónov z politického hľadiska, lebo je z toho zreteľne vidno, že plnohodnotná existen-cia a rozvoj regionálneho jazyka a kultúry priamo závisí od stupňa samosprávy, ktorý tieto regióny majú a od rozvoja národného povedomia príslušníkov danej jazykovej skupiny. Aj situácia vo Francúzsku potvrdzuje význam týchto faktorov, ale z opačného konca. Priestor pre uplatňovanie regionálnych jazykov vo výchove a vzdelávaní sa tu vytvoril iba v roku 1951 - v podobe zákona, ktorý však bol do praxe zavedený až o 13 rokov neskôr. Bolo povolené vyučovanie týchto jazykov na školách a už nebolo zakázané ich používať na ihrisku. Po dlhom a únavnom boji, po nástupe prezidenta Mitteranda k moci v roku 1981 sa situácia trochu zlepšila. V súčasnosti sa bretónčina vyučuje na takzvaných diwanských školách. Ide o dobrovoľný systém vzdelávania, ktorý štát uznal a prijal. Pred troma rokmi diwanské školy poskytovali vzdelanie asi 2.000 žiakom. Tieto školy fungujú na základe princípu „kultúrneho vnoru" (imerzie). Existujú aj bilinguálne triedy na štátnych a katolíckych školách; aj tieto zabezpečujú vzdelávanie asi pre 2.000 žiakov. V Bretónsku je však spolu 700.000 žiakov. Vo všet-kých oblastiach kontinentálneho Francúzska, kde existuje nejaký regionálny jazyk, je situácia rovnaká. V zámorských teritóriách je ešte omnoho horšia. Viem, že predme-tom mojej prednášky sú médiá a kultúra, ale školská sústava s nimi tak úzko súvisí, že som sa musel niekolkými slovami zmieniť aj o nej. V súčasnosti je najvýznamnejším masovokomunikačným prostriedkom televízia. Jeden z francúzskych okruhov, „Tretí Jedna", občas preruší regionálne vysielanie vo francúzštine, aby aj regiónom poskytol priestor na sebavyjadrenie. Produkciu v bretónčine, okcitánčine, baskičtine a podobne je možné odvysielať len v rámci časového priestoru, vyhradenému pre regionálne vysielanie. Na nás v Bretónsku týždenne pripadne - a to „týždenne" by som rád zdôraznil - štyridsať minút v nedeľu a k tomu ešte tridsať minút, to znamená 5 až 6 minút počas pracovných dní - a to v západnej časti krajiny. V Okcitánsku je to 42 minút v nedeľu na FR3 Tolouse, 40 minút v nedeľu na FR3 Marseilles. Na FR3 Bordeaux a FR3 Limoges sa v regionálnom jazyku nevysiela. V rámci francúzskeho vysielania na FR3 Ajaccio sú to asi dve hodiny náhodne umiestneného programu v korzičtine.

Vysielanie v katalánčine na francúzskom TV Perpignan robí dohromady 25 minút za dva týždne. Pred desiatimi rokmi bol hneď na druhej strane hranice so Španiel-skom, v Generalitate Katalánsko, vybudovaný vysielač a o päť rokov na to bol vybudovaný druhý vysielač, ktorý zasiahol velkú časť francúzskeho územia, takže katalánsky hovoriaci vo Francúzsku chytajú tri katalánske okruhy, ktoré vysielajú v Generalitate a dokonca aj španielsky kanál TVE2, ktorého časť vysielania je v katalánčine. Je to nesporne zaujímavé, avšak tieto okruhy nemajú z hľadiska miestnych pomerov takú adresnosť, akú by mala katalánska televízia priamo v Perpignane. K podobnému vývoju došlo aj v baskických okresoch. FR3 Bayonne každý deň venuje 6 až 10 minút vysielacieho času baskickým otázkam, pričom len jednu či dve minúty prebieha vysielanie v baskičtine. Baskická televízia, pôsobiaca za hranicami so Španielskom, si od francúzskeho vlastníka vysielacích zariadení TDF najala vysielač, ktorý odobrila aj CSA (Oficiálna rada pre televíziu a rozhlas vo Francúzsku). Teraz je na celom baskickom území k dispozícii televízne vysielanie čisto v baskičtine, ktoré zabezpečuje ETB 1 a Euskal Telebista.

V Štrasburgu vysiela francúzska televízia FR3 asi 90 minút týždenne  v alsaštine, či nemčine. Ale obyvatelia Alsaska si môžu voľne vyberať medzi vysielania-mi zo Švajčiarska (vo svojom vlastnom nárečí) a Nemecka (tri okruhy).

Flámska menšina v severnom Francúzsku (asi 70.000 ľudí) nemá k dispozícii nijaké vysielanie. Musí sledovať belgickú alebo holandskú televíziu.

Po právnej stránke nie vo Francúzsku zakladanie televízií vysielajúcich v regionál-nych jazykoch momentálne možné.

Rozhlas ponúka viac príležitostí na pôsobenie na regionálnej úrovni.

Štátny rozhlas, Radio-France má regionálne vysielania. V Bretónsku existujú tri ta-kéto vysielania: R.F.B.O. v Quimperi (Kemperi) vysiela jednu hodinu a dvadsať minút denne v bretónčine, Radio-Armorique v Rennes (Roazhone) jednu hodinu týždenne s jedným opakovaním a RF Océan v Nantes (Naonede) nevysiela v bretón- cine vôbec. Prezident Mitterand povolil v roku 1981 takzvané „slobodné rozhlasové vysielania", ktoré zabezpečujú kultúrne združenia. V Bretónsku majú tieto bilingválny charakter: dve vysielajú viac ako tri hodiny denne v bretónčine, katolícke rádio nia sedem hodín vysielania týždenne v bretónčine a bretónčina preniká aj do mnohých dalších. Tieto rozhlasové stanice prísne sleduje CSA., ktorá im udeľuje povolenia. Ani nie tak povolenia, ako skôr výnimku, pričom vlastníkom vysielacích vín postáva štát. Ich dosah je len do okruhu približne 30 kilometrov. Dostávajú malú mančnú podporu (asi 250.000 frankov) od ústredných orgánov - pod podmienkou, 2e nebudú vysielať reklamu. Vypomáha im miestna a regionálna samospráva a súk- romné osoby. Ale ak dostanú z týchto iných zdrojov priveľa, štátny príspevok sa im skráti. Vysielanie zabezpečujú dvaja či traja pracovníci na plný pracovný úväzok a pomáhajú im pracovníci na čiastočný úväzok. Odozva u poslucháčov je veľmi dobrá a archívy týchto staníc majú tú najväčšiu kultúrnu hodnotu.

V Okcitánsku pôsobí jeden „slobodný rozhlas", ktorý vysiela 120 hodín týždenne v okcitánčine: Radio-Pad's. Tridsať zostávajúcich pridružených rozhlasových staníc občas zaradí jednu či dve hodiny vysielania v okcitánčine. Na stanici Radio-France sa v okcitánčine takmer nevysiela. V Baskicku, v každej z troch jeho „provincií", vysielajú tri „slobodné rozhlasové stanice" len v baskičtine. V Katalánsku jedna pridružená rozhlasová stanica, Rádio Arrels, vysiela celý čas v katalánčine. Sú tu k dispozícii tri rozhlasové stanice, ktoré pôsobia v Generalitate. Francúzsky štátny rozhlas občas niečo odvysiela v katalánčine, dohromady asi tak 30 minút denne. V Alsasku (Elzass) štátny rozhlas Radio-France uvádza 2 minúty denne v alsaštine na frekvenčnej modulácii a 5 hodín denne na stredných vlnách. Existujú štyri pridružené alsaské rozhlasy a voľný výber vysielaní spoza hraníc. Vo flámčine sa nevysiela. V snahe o zlepšenie situácie vedie Bretónska kultúrna rada už viac ako dva roky rokovania s riaditeľstvom Radio- France. Zatiaľ bezvýsledne.

Tlač je ďalším vplyvným masovokomunikačným prostriedkom. Vo všetkých regionálnych jazykoch existuje celý rad literárnych, jazykovedných a kultúrnych periodík. Nemajú však svoj denník, aj keď katalánska a baskická menšina môže čítať noviny vydávané za hranicami, ktoré do istej miery uspokojujú jej potreby. V Alsasku je k dispozícii nemecká tlač. Týždenníky v regionálnych jazykoch sú. Avšak ani jeden z nich nedostáva výpomoc zo štátnych prostriedkov. Predtým to tak proste fungovalo, teraz je to už aj zachytené v právnej norme. 10. mája predseda vlády Alain Juppé podpísal vyhlášku (č. 96-410), podľa ktorej bude štát finančne podporovať regionálne alebo miestne týždenníky len vtedy, ak budú vychádzať vo francúzštine. Proti tejto vyhláške boli teraz v Štátnom výbore vznesené námietky.

Pokiaľ ide o kultúru, je na tom Bretónsko omnoho lepšie ako iné regióny. V roku 1978 prezident Giscard d'Estaing podpísal Bretónsku kultúrnu chartu, na základe ktorej okrem iného vznikla aj Bretónska kultúrna rada a Bretónsky inštitút. Po prvýkrát v histórii dostali bretónske kultúrne inštitúcie od štátu veľmi skromnú finančnú výpomoc a región im prispel rovnakou čiastkou. Po siedmich rokoch sa vláda z tohto záväzku vyzula, Regionálna rada našťastie túto medzeru vyplnila a aj naďalej ju vyplňuje. Pred troma rokmi bol otvorený Baskický inštitút a pred dvoma týždňami Okcitánsky inštitút. Tieto inštitúty sú financované regiónmi.

Vo všetkých týchto regiónoch je kultúra veľmi živá, prekvitá tam hudba, tanec, spev a divadlo v tradičnom a aj modernom prevedení. Spev je najviac rozšírený na Korzike, hudba, tanec a spev v Bretónsku, každý z týchto regiónov má čo ponúknuť. Tieto umenia sa rozvíjajú aj na komerčnej báze. Je potrebné zdôrazniť, že aj keď sa tieto umenia zrodili z tradičnej regionálnej kultúry, sú nepochybne moderné a otvorené svetu. Medzikeltský festival v Lorient má medzinárodnú reputáciu a slovo „tvorba" sa tu skloňuje vo všetkých pádoch. Všade tam, kde sa umelecká tvorba spája s jazykom, pomoc zo strany štátu buď neexistuje alebo je bezvýznamná. Všade sa rozvíja moderná literatúra alebo sa vydáva tradičná ústna slovesnosť. Istú pomoc poskytujú regióny, najmä v Bretónsku prostredníctvom Bretónskeho inštitútu.

Situáciu vo Francúzsku som dosť podrobne rozobral preto, že Francúzsko je jedným z významných štátov Európy a preto, že prístup štátu k jazykovej otázke tu ťažko dopadá na kultúrny rozvoj. Ratifikácia Európskej charty by tam bola významným počinom.

Počas svojej návštevy v Bretónsku v lete tohto roku prezident Chirac povedal, že on osobne je prístupný myšlienke podpísania Charty. Preto existuje malá iskrička nádeje.

Chcel by som zdôrazniť, že Charta môže zmeniť priebeh kultúrnej histórie tým, že vychýli vážky vplyvu a moci v Európe v prospech kultúr a jazykov, ktorým hrozí zánik - tým, že aj pre ne budú platiť zásady úcty a zákonnosti. Ponúka východisko, ako sa vyhnúť násiliu a aj nádej na život - za predpokladu, že bude v Európe naozaj fungovať a za predpokladu, že nejaká inštitúcia na spôsob Rady či Výboru bude dohliadať nad jej zavádzaním a v prípade ťažkostí bude pôsobiť ako prostredník.

Dúfame, že vďaka stretnutiam tohto druhu takýto deň nastane. Snáď by som mohol svoj príhovor ukončiť tým, že poviem niekolko slov o Charte a Slovensku. Nejdem tu nikoho poúčať. Nemám na to právo a ani to nerobím rád. Viem, že Slovensko toho robí veľa a viem, že stále ešte sú problémy. Charta by ich pomohla vyriešiť. Ale je tu ešte jeden veľmi dôležitý moment. Podpísaním a ratifikáciou Charty by Slovensko získalo lepšiu pozíciu v Európe a významne by prispelo k tomu, aby sa z Európy stalo miesto, ktoré je kultúrne otvorené malým národom, malým menšinám, malým regiónom. Ak by väčší počet štátov ako je Slovensko podpísalo a ratifikovalo Chartu, zmenila by sa tým atmosféra v Európe a viedlo by to k väčšej spravodlivosti, úcte, zdravému rozumu. Pre mnohé malé národy či komunity je Európska Charta jediným mierovým spôsobom, ako naplno rozvinúť svoju kultúru. Ako príslušník keltskej komunity, ktorá by mohla zmiznúť z povrchu zemského v prvej štvrtine budúceho storočia, si možno predsa len môžem dovoliť apelovať na slovenský národ, ktorý je teraz slobodný, aby prispel ku slobode v oblasti kultúry v Európe tým, že podpíše a ratifikuje Chartu.

MICHAL KÁĽAVSKÝ
Úrad vlády SR pre menšiny

Slovenská republika jednoznačne deklarovala svoju vôľu zabezpečiť všetkým menšinám na Slovensku možnosť ich slobodného rozvoja, pestovania ich jazyka a kultúry. Zároveň deklaruje svoj záujem, opakujem, záujem , aby sa príslušníci štátnych menšín naučili štátny jazyk. Táto politika nie je nová. Existuje a uplatňuje sa na území Slovenskej republiky od prvej svetovej vojny. Všetky generácie, ktoré dnes na území Slovenskej republiky, žijú mali možnosť navštevovať národnostné školy, pestovať vlastnú kultúru a vzdelanosť vo vlastných inštitúciách a spolkoch. Týka sa to hlavne maďarskej a ukrajinskej národnosti, ktoré boli za posledných štyridsaťpäť rokov zo strany štátu Podporované materiálne aj politicky. Vláda Slovenskej republiky v súčasnosti skúma Pristúpenie Slovenskej republiky k Charte regionálnych alebo menšinových jazykov. Je to jediný dokument týkajúci sa menšín, ktorý Slovenská republika dosiaľ neratifiko- vala. Pritom ešte celý rad krajín Európy neratifikoval ani Rámcový dohovor. Len v strednej a východnej Európe je týchto krajín osem. Uvedomujeme si, že proces ratifikácie musí byť súhrou domácich potrieb s cieľmi a prioritami zahraničnej politiky. To sa nám este stále v plnej miere nedarí zosúladiť. Slovenská republika pristúpila na ratifikáciu Rámcového dohovoru bez toho, aby odzneli akékoľvek požiadavky na túto ratifiká- C|u od predstaviteľov politických strán a národných kultúrnych zväzov menšín žijúcich v Slovenskej republike. Ani jedna z jedenástich tu žijúcich menšín sa prostredníctvom svojich predstaviteľov nedomáhala takéhoto kroku zo strany slovenskej vlády. Ba čo viac, po ratifikácii Rámcového dohovoru ani jeden predstaviteľov menšinových a kul-túrnych zväzov neocenil tento krok Slovenskej republiky. Do dnešného dňa sa tak nestalo. Ba čo viac namiesto konštruktívneho dialógu sa zo strany menšinových poli-tických organizácií vystupňovali po ratifikácii Rámcového dohovoru polemiky, že tento Rámcový dohovor nie je štandard práv národnostných menšín v Európe, ale len akési právne minimum pre menšiny. Tento názor, ako som si prečítal včera v referátoch, v podstate majú aj o Európskej charte. My si myslíme, že sa to nedá pokladať za minimum. Je to istá základňa, na ktorej sa dá stavať tento štandard. Ratifikácia Rámcového dohovoru o ochrane národnostných menšín nezmenila v podstate nič na konfrontačnom postoji predstaviteľov politických strán národnostných menšín vo väčšine otázok politického života. To je na veľkú škodu, lebo my tu potrebujeme konštruktívny dialóg. V súčasnosti sú centrálne úrady Slovenskej republiky v podobnom postavení ako v čase, keď sa zvažovalo pristúpenie Slovenskej republiky k Rámcovému dohovoru. Do dnešného dňa nepoznáme ani jedno meritórne vystúpenie predstaviteľov menšín, či už politických alebo kultúrnych, ktoré by apelovalo na Slovenské úrady so žiadosťou o ratifikáciu tejto Európskej Charty menšinových alebo regionálnych jazykov. Dotknem sa teraz niekoľkých záležitostí týkajúcich sa Charty. Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov obsahuje niektoré formulácie, ktoré celkom nevyhovujú, respektíve nie sú v súlade so slovenskou národnostnou politikou. Úrady Slovenskej republiky, zaoberajúce sa problematikou národnostných menšín, hovoria o národnostne zmiešaných oblastiach, ktoré označujú regióny, v ktorých žije značný počet obyvateľov, občanov Slovenskej republiky, patriacich k národnostným menšinám. Tieto regióny neobýva len jedna národnosť, ale sú tu jednotlivé samosprávne obce ktorých obyvateľstvo je etnicky rôznorodé, heterogénne. Je len málo takých obcí, kde žije výlučne obyvateľstvo hlásiace sa k národnostnej menšine. Európska Charta hovorí o území, nie o národnostne zmiešanom území, ale o území kde sa používa regionálny alebo menšinový jazyk. Ako keby sa len tento jazyk používal na tomto území. Toto územie musí zmluvná strana spolu s jazykom, na ktorý sa vzťahuje ratifikácia, špecifikovať. Vzhľadom na to, že Charta nehovorí nič o relatívnom počte osôb hlásiacich sa k menšinovým alebo regionálnym jazykom a ponecháva určenie tohto počtu na jednotlivé zmluvné strany, môže dôjsť k rôznym disproporciám medzi rôznymi zmluvnými stranami. Je len samozrejmé, že územie, na ktorom sa používa menšinový jazyk, bude iné, aj kvalitatívne , pri počte 50 percent, ktorý sa používa v Chorvátsku alebo na Ukrajine, ako 25 percent v Rakúsku. Táto otázka je zložitejšia ako sa na prvý pohľad zdá. Súvisí s problémami okolo etnickej identifikácie príslušníkov jednotlivých národnostných menšín v Slovenskej republike. Prebiehajú najmenej dva procesy etnickej diferenciácie, ktoré môžu výrazne zmeniť tvar územia, na ktorom sa používa menšinový jazyk. My sa totiž môžeme opierať len o cenzus, o nič iné. To znamená ten, ktorý sa uskutočňuje približne každých desať rokov. Tieto procesy etnickej diferenciácie sú medzi Rusínmi a Ukrajincami na severo-východnom Slovensku a medzi Rómmi a Maďarmi na južnom Slovensku. Posledné sčítanie ľudu prebehlo v počiatku etnickej diferenciácie medzi Rusínmi a Rusínmi-Ukrajincami a jeho výsledky odrážaj miernu prevahu Rusínov. Od sčítania trvajú intenzívne zápasy o národnostnú a jazykovú identitu Rusínov a Rusí- nov-Ukrajincov a výsledky snaženia oboch národnostných zoskupení možno len ťažko odhadnúť. Trvá aj proces identifikácie rómskeho etnika. Odhaduje sa, že na južnom Slovensku žije okolo 150 000 Rómov, ktorí sa hlásili v roku 1991 k maďarskej národnosti. Časť z nich sa angažuje v jednotlivých politických a kultúrnych organizáciách Rómov a ich prihlásenie sa k rómskej národnosti môže tiež do istej miery ovplyvniť etnickú skladbu národnostne zmiešaných oblastí južného Slovenska a tým aj tvar územia, na ktorom sa používa národnostný jazyk menšiny. Etnická identifikácia rómskeho etnika sa samozrejme dotýka aj oblasti obývaných Slovákmi. Charta, aj keď v podstate len teoreticky, ale predsa umožňuje istú právnu a spoločenskú nerovnosť medzi jednotlivými národnostnými a etnickými skupinami v štáte. Umožňuje štátu zvoliť len jeden alebo len niekolko menšinových jazykov, pričom ostatné aspoň na nejaký čas vyradí z hry. Menšinová politika vlády Slovenskej republiky však vo svojich základných princípoch nerobí veľký rozdiel medzi početne a kultúrne silnými národnosťami a málopočetnými menšinami a etnickými skupinami. Táto otázka musí byť samozrejme ešte meritórne prerokovaná pred ratifikovaním Charty aj s ústavnoprávnymi expertmi. Ratifikovanie Charty, ktorá by platila iba pre niektoré menšinové jazyky by mohla vyvolať v Slovenskej republike prejavy etnického napätia a zhoršenie medzietnických vzťahov. Pokiaľ ide o môj osobný názor, myslím si, že pre Slovenskú republiku nie je podstatné či bude piatym štátom, ktorý ratifikuje Chartu ako sa písalo na programe a pozvánke k tomuto semináru. Teraz hovorím ako predstaviteľ úradu, ktorý zastupujem. V prvom rade budeme sledovať to, či Charta , môže zlepšiť postavenie jednotlivých národností. A taktiež aký vplyv môže mať na vývoj etnických pomerov na národnostne zmiešaných územiach.

DISKUSIA
Blair

Dovoľte, aby som sa pristavil pri tom, čo ste povedali o národnostne zmiešaných územiach a o tom, že Charta nehovorí nič o okolnostiach, keď sa na istom území hovorí viacerými menšinovými jazykmi. Neviem, či by toto malo byť jej cieľom. V Európe existujú územia, na ktorých sa hovorí súčasne viacerými menšinovými jazykmi nemyslím, že by články Charty privilegovali jeden pred druhým. Charta ponúka opatrenia, ktoré možno uplatniť, aby hociktorý menšinový jazyk mohol existovať na danom území, či už sám alebo s inými menšinovými jazykmi. Samozrejme výber článkov Charty pre jednotlivé menšinové jazyky závisí od celkovej situácie menšinového Jazyka na danom území. Počet ľudí hovoriacich týmito jazykmi môže byť úplne rozdielny a podobne. Takže Charta je flexibilný nástroj a ešte som nevidel situáciu, že by JeJ uplatnenie zlyhalo v prípade výskytu viacerých jazykov na nejakom území. Ak by sme chceli so všetkými menšinami narábať rovnako, museli by sme sa uchýliť k najnižšej sPoločnej úrovni, čo by asi nebolo pre demograficky silnejšie menšiny zaujímavé. Z toho vyplýva, že s každou menšinou musíme narábať individuálne. Zastavím sa ešte pri dôležitom bode, ktorý ste vyslovili o možnosti vynechať niektoré menšinové jazyky. Musíme  robiť rozdiel medzi Časťou II Charty, ktorá sa týka regionálnych alebo menšinových jazykov v rámci nejakého štátu - vtedy nemáme na výber, musíme Časť II uplatniť. V Časti III si môžeme vyberať, vzťahuje sa na tie jazyky, ktoré štát identifikuje pri ratifikácii alebo neskôr a oboznámi o tom generálneho tajomníka RE. Toto je právne relevantné. Môže to však spôsobiť politické trenice a preto treba vždy zvoliť strednú zlatú cestu a povedať: „Dnes ešte nevieme zabezpečiť 35 článkov pre tento jazyk, ale pracujeme na tom a čím skôr sa aj tento jazyk ocitne na zozname jazykov, pre ktoré uplatňujeme Chartu. Také je moje vysvetlenie.

Kuipers

Pán Káľavský má pravdu, keď hovorí, že Charta nehovorí o zmiešaných územiach. Keďže som jeden z autorov Charty, chápem jej význam a viem, že nehovorí nič o číslach. Nebolo možné vyjadrovať sa v číslach, pretože situácia v Európe je priveľmi rôznorodá. Je úlohou štátu, aby na zmiešaných územiach rozhodla o tom, aké čísla bude považovať za smerodajné pre ten ktorý jazyk. Podľa mňa je to práve silná strán-ka Charty, že je tak flexibilná a použiteľná prakticky v každej situácii.

Blair

Na margo čísel a počtov ešte jedna poznámka. Vieme, že vlády v rôznych prijali pomerne odlišné prahové hodnoty. Pravdou je, že Charta sa počtami nezaoberá. Chce byť nedogmatická, nedoktrinálna. Hovorí v intenciách „počet, považovaný za dostatočný" a podobne. Myslím, že na to, aby boli prijaté určité princípy a opatrenia sa netreba vždy uchyľovať k číslam.

MILAN FERKO
Generálny riaditeľ Sekcie štátneho jazyka a národného písomníctva Ministerstva kultúry SR

Problém používania jazykov národnostných menšín na Slovensku má hlboké korene. Od vzniku Uhorského štátu v roku 1000 až do roku 1791 sa ako úradný jazyk používala latinčina. V roku 1791 uhorská vláda uzákonila maďarčinu ako jazyk vlasti. Až do rozpadu Rakúsko-Uhorskej monarchie v roku 1918 systematicky a bezohľadne likvi-dovala používanie jazykov národnostných menšín Slovákov, Rusínov, Srbov, Chorvátov, Rumunov, Nemcov. Po vzniku Československa v roku 1918 sa radikálne zmenila situácia. Jazykovou menšinou na Slovensku sa stali aj občania maďarskej národnosti, až dovtedy požívajúci všetky výhody postavenia dominantného národa. Maďarsko sa iba oficiálne podriadilo rozhodnutiu Mierovej konferencie z roku 1920 v Paríži. Trvalým cieľom reálnej maďarskej politiky bola, a bohužiaľ aj je, revízia Trianonskej zmluvy a svätoštefánska idea obnovenia Velkého Maďarska. Na ochranu práv menšín sa zaviazali všetky nástupnícke štáty Rakúsko-Uhorska. Ale najviac ich porušovalo práve Maďarsko. Ak v roku 1918 sa ocitlo na území maďarskej republiky pol milióna etnických Slovákov a na území Československej republiky pol milióna etnických Maďarov. Dnes situácia vyzerá tak, že v Maďarskej republike je päť tisíc Slovákov a u nás pol milióna občanov hlásiacich sa k maďarskej národnosti. Pri sústavnej absencii slovenskej štátnosti velkorysá podpora maďarskej národnostnej menšiny na južnom Slovensku vyústila do jazykovej praxe, v ktorej dodnes prevláda maďarčina a slovenčina sa vytráca zo všetkých oblastí spoločenského života. Nadúrovňové menšinové práva, ktoré požívala maďarská menšina raz vyplývali z fašistickej hortyovskej okupácie južného Slovenska v 1938 až 1945, raz v mene proletárskeho internacionalizmu, ktorého zásady sa u nás realizovali takmer pol storočia. Kultúrna a školská politika štátu pripustila, teda najmä na južnom Slovensku, výrazné potláčanie slovenského jazyka. Nie som presvedčený o tom, že sa tieto okolnosti vo svete poznajú. Vyplýva to z materiálov všetkých európskych štruktúr, ktoré berú ako argumenty udania a písomnosti, ktoré im posielajú predstavitelia Maďarských politických strán, predstavitelia maďarskej iredenty na Slovensku. Nepoznajú bohužiaľ faktickú situáciu. Inak by sa tam nemohla vyskytnúť v pripomienkach európskych štruktúr a Rady Európskej únie taká pripomienka ako napríklad, či sa používanie štátneho jazyka bude používať aj na zahraničných železných vozňoch a na medzinárodných konferenciách. Prepáčte, to pokladám za nedôstojné akéhokoľvek materiálu a tobôž už materiálu, ktorý k nám prišiel zo Štrasburgu. Mohol by som rozoberať i ďalšie otázky, z ktorých vyplýva neznalosť pomerov situácie najmä u nás na južnom Slovensku. Prejdem ku konkrétnym veciam, tak ako ma pán predseda upozornil. Dúfam, že to stihnem v tej časovej norme! Chcem povedať niečo k návrhu skupiny poslancov na vydanie Zákona o používaní jazykov národnostných menšín a etnických skupín v Slovenskej republike. Tento návrh vychádza aj z Európskej Charty regionálnych alebo menšinových jazykov, ibaže pozabudol na také základné tvrdenie a súčasť Charty, kde sa hovorí: „Ochrana a šírenie regionálnych jazykov a jazykov národnostných menšín by sa nemala diať na úkor oficiálnych jazykov a potreby ich učenia". To v tomto návrhu a v praxi tých, ktorí to predkladajú, nikde nenájdete. Chcel by som upozorniť, že aj v týchto dňoch tu prítomný Max Van der Stoel zdôrazňuje túto stránku a taktiež stránku lojality občanov hlásiacich sa k maďarskej národnosti. Návrh skupiny poslancov na vydanie Zákona o používaní jazyka národnostných menšín je priamo namierený proti zákonu číslo 270 z minulého roku, Zákonu o štátnom jazyku. Dokonca chce postaviť na roveň zo štátnym jazykom všetky jazyky používané na území Slovenskej republiky. Navrhovatelia si neuvedomujú, že všetky jazyky nemôžu mať tie isté funkcie ako štátny jazyk. Musí tu byť aj vzhľadom na občiansky princíp, aj vzhľadom na integračné povinnosti a úlohy štátu, jeden zjednocujúci komunikatívny prvok a tým je spisovná slovenčina. Na ostatné jazyky, ktorým Slovensko a slovenské zákonodarstvo neodoberá nič na ich postavení materinských jazykov, môžeme hľadieť podľa zásady, že slovenčina je medzi nimi primus inter pares. Na Slovensku nikto nikomu nebráni používať materinské alebo regionálne jazyky. Počujeme ich v televízii, počujeme ich v rozhlase, počujeme ich z divadelných scén. Otázka, ktorú nastoľujú napríklad len príslušníci maďarskej menšiny, respektíve ich politici, sa znova dotýka toho, čo som hovoril a to revízie Trianon- ských zmlúv a úsilia maďarských extrémistov o narušenie celistvosti Slovenskej republiky. Vysvetlím to na článku 34 Ústavy Slovenskej republiky, kde sa v druhom odseku zaručuje všetkým občanom právo používať materinský jazyk aj v úradnom styku, po-kiaľ neovládajú štátny jazyk. Lenže maďarskí extrémisti tento jasný článok prevracajú a chcú ho vykladať ako právo, aby obecné a mestské zastupiteľstvá rokovali a viedli agendu vo svojom maďarskom jazyku. To nepoznáme z praxe nijakého európskeho národa a štátu. V oblasti školstva sa v tomto návrhu žiada, aby sa učebnice do škôl pre národnostné školy získavali aj cezhraničnou spoluprácou. Isteže, ale iba so súhlasom Ministerstva školstva Slovenskej republiky. My predsa nemôžeme šíriť v našich školách napríklad učebnice dejepisu v maďarčine, v ktorých sa ustavične propaguje svätoštefanská idea Velkého Uhorska. Nemôžeme a nebudeme to trpieť. Chcel by som zdôvodniť to, čo pán Káľavský povedal, a zopakovať: poľská, česká a nemecká, ukrajinská, rusínska, rómska menšina nevyslovila od vzniku Slovenskej republiky 1. januára 1993 nijakú kritiku a nijaké požiadavky na používanie svojich materinských jazykov. Rusíni to urobili až potom, ako kodifikovali svoj jazyk, ale to im zase umožnilo zákonodarstvo Slovenskej republiky. Jedinými žiadateľmi zvýšenia práv používania národnostného jazyka sú extrémistickí predstavitelia maďarskej menšiny. Teraz by som prosil nášho pána predsedajúceho, aby venoval pozornosť tomuto nášmu zisteniu. Jedine extrémistickí predstavitelia maďarskej menšiny, ktorí to robia bez ohľadu na stav jazy-kovej a etnickej znášanlivosti, ktorá napriek všetkému jestvuje na južnom Slovensku celé desaťročia. Keby existoval len jediný jazykový incident a velký problém, pán Du- ray, pán Bugár a im podobní by isto toho využili a nezabudli telefonovať či už do Bruselu alebo do Štrasburgu. Používanie jazykov národnostných menšín zaručuje 39 právnych noriem začínajúc Ústavou Slovenskej republiky, ďalej sú to napríklad Zákon o trestnom súdnom konaní, Trestný poriadok, Občiansky súdny poriadok, Občiansky zákon, Zákon o periodickej tlači a ostatných hromadných informačných prostriedkoch, Zákon o sústave stredných a základných škôl, Zákon o označovaní obcí v jazyku národnostných menšín, Zákon o matrikách atď. Všetky tieto zákony uvádzame podrobne v materiáli, ktorý predložíme vláde Slovenskej republiky a po jej schválení sa v anglickej verzii istotne dostane do rúk nielen tu prítomným pánom, predstaviteľom európskych štruktúr, ale sa dostane dúfam aj iným ľudom. Zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 270 z roku 1995 o štátnom jazyku Slovenskej republiky nerieši otázku používania jazykov národnostných menšín, lebo zákonodarca ich pokladal za dostatočne saturované predchádzajúcimi právnymi normami, tými 39 ktoré som spomenul. Preto je z nášho hľadiska, z hľadiska Sekcie štátneho jazyka a národného písomníctva Ministerstva kultúry, nové či ďalšie riešenie v tejto oblasti zbytočné. Právna i občianska prax Slovenskej republiky ďaleko predstihla Európsku chartu regionálnych alebo menšinových jazykov.

(Pán Blair poprosil pána Ferka, aby svoj príspevok skrátil a pridržiaval sa témy. Pán Ferko zareagoval tak, že bez vysvetlenia vstal a opustil konferenčnú miestnosť).

PÁL CSÁKY
Poslanec NR SR za Maďarskú koalíciu

Predovšetkým mi dovoľte, aby som Vás čo najsrdečnejšie pozdravil v mene Ma-ďarskej koalície v Slovenskej republike, a poďakoval sa za možnosť predniesť svoj príspevok. Hneď úvodom chcem zdôrazniť, že o téme regionálnych alebo menši-nových jazykov v SR nemôžeme hovoriť len v teoretickej rovine. Nemôžeme, lebo v tomto štáte sa viac ako 15% občanov hlási k inej ako slovenskej národnosti a ešte vyššie percento občanov tvrdí, že jeho materinský jazyk je iný ako slovenský. Na druhej strane, v tomto štáte v novembri 1995 bol prijatý zákon o jedinom štátnom jazyku, ktorý značne znevýhodňuje občanov SR s neslovenským materinským jazykom. O jazykovej problematike teda v SR má zmysel hovoriť len v týchto konkrétnych súvislostiach a účelom môjho vystúpenia je to, aby som poukázal na nevyhnutnosť prijatia zákona na ochranu menšinových jazykov ako aj na potrebné prvky takéhoto zákona.

Urobím stručnú analýzu Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov: Maďarská komunita v SR vítala správu o dokončení Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov Radou Európy a politický reprezentanti MK viackrát žiadali vládu SR o pristúpenie k tejto charte a o jej ratifikovanie. Bohužiaľ, tento krok sa dodnes neuskutočnil, SR dodnes nie je zmluvným akceptátorom tohto dôležitého dokumentu. Na druhej strane považujeme za čudné niektoré hlasy zo strany vlády SR o tom, že jazykový problém na Slovensku by sa dal vyriešiť samotným pristúpením SR k tejto charte. Dovoľte mi na tomto mieste v mene Maďarskej koalície vysloviť iný názor: pristúpenie SR k Európskej charte regionálnych alebo menšinových jazykov je jednoznačne potrebný, ale zďaleka nedostačujúci krok a to z troch dôvodov:

Dôvodom prvým je charakter tejto charty, presnejšie tá skutočnosť, že charta ne-predstavuje pevný a jednoznačný text, ale vedľa konštantných častí dovoľuje výber možností akceptovania niektorých jej článkov. Je to výhoda a súčasne aj veľká slabo-sť tohto dokumentu. Výhodu vidíme v tom, že dáva možnosť prispôsobiť sa značnej európskej jazykovej rôznorodosti a k zohľadneniu odlišného postavenia jednotlivých jazykov. Nevýhoda je však v tom, že umožňuje - ba dokonca priam generuje - rôzne machinácie zo strany tých štátov, ktoré nechcú uznať jazykovú rôznorodosť svojich občanov. My chápeme obsah tohto dokumentu ako medzinárodne uznané minimum jazykového štandardu v Európe; v odôvodnených prípadoch by sa ale mala každopádne použiť silnejšia, efektívnejšia kombinácia článkov tohto dokumentu. Dovoľte mi v tejto súvislosti upozorniť na skutočnosť, že každým deviatym občanom SR je občan maďarskej národnosti a každým šiestym je občan neslovenskej národnosti. Chcem ďalej poukázať na fakt, že skoro v 500 obciach SR Maďari predstavujú absolútnu alebo relatívnu väčšinu obyvateľstva. Domnievam sa teda, že tieto skutočnosti nás oprávňujú k vyhláseniu, že žiadame jednu z najefektívnejších možností aplikovania tejto Charty RE, to znamená, taký inteligentný jazykový režim v SR, aký charakterizuje Fínsku republiku, Švajčiarsko alebo Južné Tirolsko.

Druhým dôvodom, prečo nemôžeme považovať prijatie a ratifikovanie tejto charty za dostačujúce je fakt, že Ústava SR sama predpokladá prijatie zákona na ochranu menšinových jazykov a to zdäleka nielen na možnosť používania materinského jazy-ka v úradnom styku. Slovenská ústava totiž negarantuje absolútne práva na možnosť používania menšinových jazykov, ale len relatívne, cez vykonávací zákon. O tom hovorí ods. 2 článku 6 Ústavy SR. Ústava neprejudikovala krok, ktorý bol realizovaný v novembri 1995, to znamená, t. j. nepredpisovala nutnosť prijatia zákona o štátnom jazyku, ale práve opačne: veľmi jednoznačne, dokonca na dvoch miestach, prejudi- kuje zákon na ochranu menšinových jazykov v úradnom styku, v oblasti školstva, kultúry a v celom spektre spoločenského života (čl. 34 Ústavy SR).

Tretí dôvod, prečo má byť prijatý zákon na ochranu menšinových jazykov je sku-točnosť, že v SR v novembri bol prijatý zákon o štátnom jazyku, ktorý je v silnej kon- traverzii nielen s Chartou regionálnych alebo menšinových jazykov, ale aj s Ústavou SR. Tento zákon zakotvuje povinnosť používania jediného jazyka v takej spoločnosti, ktorá je multietnická, multikultúrna. Tým vlastne zákonite vytvára nerovnovážny stav a postaví neslovenské jazyky občanov, ktorí chcú používať svoj materinský jazyk, do značne nevýhodnej pozície.

Aké sú obmedzenie vyvolané zákonom o štátnom jazyku SR? Úvodom chcem Povedať, že tento slovenský zákon bol analyzovaný expertom Rady Európy p. Tichým a s jeho analýzou plne súhlasím. Prijatie takého zákona na konci 20. storočia považu-jem za anachronizmus a v ďalšej časti mojej prednášky sa budem snažiť poukázať na niektoré jeho neudržateľné časti, aby som odôvodnil jednotlivé časti návrhu zákona na ochranu menšinových jazykov, ktorý vypracovali experti Maďarskej koalície.

Predovšetkým treba zdôrazniť, že samotný fakt postavenia jediného jazyka do privilegovanej polohy znevýhodňuje iné jazyky používané skoro 20% občanov SR (viď ods. 2 paragrafu 1). Domnievam sa, že takýto krok by vyvolal silné napätia aj v iných demokratických spoločnostiach. Druhým momentom na ktorý musíme poukázať je snaha o dezinformáciu zahraničnej verejnosti. Tvrdenie ods. 4. paragrafu 1 zákona o tom, že zákon neupravuje používanie jazykov národnostných menšín a etnických skupín nie je pravdivé. Zákon veľmi silne obmedzuje možnosti používania týchto jazykov tým, že predpisuje direktívne povinnosti používania štátneho jazyka vo veľmi konkrétnych prípadoch. V úradnom styku neumožňuje používanie iných jazykov - a tým sa dostane do rozporu aj s Ústavou SR. Predpisuje ďalej veľmi silné obmedzenia v oblasti školstva: v ods. 3 paragrafu 4 hovorí o tom, že celá pedagogická dokumentácia sa vedie len v štátnom jazyku. V nadväznosti na túto dikciu boli zrušené dvojjazyčné vysvedčenia na školách s vyučovacím jazykom maďarským, kde používanie takýchto vysvedčení bolo samozrejmosťou aj počas najtvrdšej komunistickej éry. S odvolaním sa na túto dikciu zákona sú učitelia škôl s vyučovacím jazykom maďarským donútení k tomu, že všetku dokumentáciu musia viesť len v slovenskom jazyku. Maďarský učiteľ, ktorý vyučuje maďarské deti a maďarskú literatúru v maďarskom jazyku musí viesť dokumentáciu výhradne v slovenskom jazyku. Podotýkam, že do roku 1994 bolo praxou, že takáto dokumentácia sa viedla v jazyku výuky; v rokoch 1995 a v prvom polroku 1996 dvojjazyčne, od septembra 1996 výhradne v štátnom jazyku. Považujeme to za absurditu nehodnú európskej civilizácie. Taktiež je nepochopiteľným anachronizmom aj skutočnosť, že v zmysle tohto zákona mladomanželia nemôžu vysloviť svoje áno vo svojom materinskom jazyku pred zástupcom štátu. Podľa názoru niektorých ide o vedomé ponižovanie ľudí - občanov SR neslovenskej národnosti. S odvolaním sa na tento zákon slovenský parlament nedávno zrušil aj možnosť používania materinského jazyka v prípade vystúpení poslancov slovenského parlamentu - pričom toto právo bolo zaručené cez celú komunistickú éru a toto právo - cez vykonávací zákon - garantuje Ústava SR. V regionálnych múzeách na základe tohto zákona aj v týchto dňoch odstraňujú maďarské nadpisy a z dvojjazyčných (slovensko- maďarských) sa stanú inak dvojjazyčné (slovensko-anglické). Ako mám hodnotiť názor takzvaných odborníkov Ministerstva kultúry SR, podľa ktorých slovensko-madär- ská dvojjazyčnosť odporuje zákonu, kým slovensko-anglická nie? A to všetko na južnom území SR, kde žije v lokálnej väčšine maďarské obyvateľstvo - občania tohto štátu. Týmto konkrétnym príkladom chcem upozorniť na ďalší problém, na svojvoľné interpretácie tohto zákona zo strany štátnych úradníkov, pričom takéto interpretácie nemajú oporu ani v tomto nešťastnom zákone.

Zákon vyslovene obmedzuje možnosť používania menšinových jazykov aj v regio-nálnom televíznom alebo rozhlasovom vysielaní; dokonca aj vtedy, ak ide o súkromnú stanicu. Zákon zasahuje do možnosti používať menšinové jazyky v oblasti kultúry, hospodárstva, v službách a v zdravotníctve. Dáva veľmi silné právomoci pracovníkom Ministerstva kultúry, ktorí sa s gustom môžu pohrať na'jazykových policajtov a v zmysle paragrafu 10 zákona uložiť veľmi vysoké pokuty.

Nutnosť prijatia zákona na ochranu menšinových jazykov; charakteristika zákona. Z uvedených skutočností vyplýva, že jazyková situácia v SR je značne zdeformovaná a jej rozuzlenie môže splniť jedine prijatie zákona na ochranu menšinových jazykov. Aj to je asi každému jasné, že zďaleka nestačí úprava jazykového režimu len v úradnom styku, pretože existujúci zákon o štátnom jazyku obsahuje silné obmedzenia aj v iných oblastiach.

Dovoľujeme si informovať prítomných, že Maďarská koalícia už vypracovala návrh komplexného zákona na ochranu menšinových jazykov a tento návrh je tu pre vás k dispozícii v slovenskom a anglickom jazyku. Súčasne si dovoľujem vysloviť ľútosť nad tým, že vám nemôžem predostrieť súčasne aj vládny návrh takéhoto zákona z toho dôvodu, že neexistuje. Vláda SR napriek častým medzinárodným sľubom takýto návrh zákona dodnes nevypracovala.

Čo sa týka obsahu a konštrukcie nášho návrhu zákona, kopíruje systém existujúce-ho jazykového zákona a všade, kde zákon o štátnom jazyku obsahuje obmedzujúce ustanovenia, náš návrh predpisuje ochranu menšinovým jazykom. Základom pre vy-pracovanie tohto zákona pre nás bola práve Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov; v našom poňatí tento návrh je aplikáciou Charty RE na pome-ry SR. Sám som jedným z autorov tohto návrhu a priznám sa, vedel by som napísať aj elegantnejší zákon. Dokonca, dovoľte mi vysloviť tu svoj osobný názor: ja som odporcom všetkých zákonov podobného typu. Som presvedčeným zástancom jazykovej liberalizácie a podľa mňa riešenie praktických jazykových problémov by sme mali nechať na odbornú inteligenciu, na tolerantnosť a dobrú vôľu občanov tohto štátu. Oni by si určite lepšie poradili v konkrétnych prípadoch, ako politici, ktorí aj z tohto problému robia umelo politický, dokonca mocenský problém. Aby nedošlo k nedorozumeniu: hovorím o tých politikoch, ktorí hlasovali za prijatie zákona o štátnom jazyku v SR, a tým zapríčinili súčasný nevyvážený stav. Tento stav sa dá odstrániť buď anulovaním prijatého zákona, alebo prijatím zákona na ochranu menšinových jazykov.

Maďarská koalícia vypracovala vlastný návrh riešenia na základe Európskej Charty regionálnych alebo menšinových jazykov - prosím, aby to bolo chápané ako náš prí-nos vo veci absorbovania európskych hodnôt do právneho systému SR. O podporu tohto procesu žiadam všetkých, ktorí chcú pomôcť nielen spolunažívaniu rôznych etník v SR, ale aj demokratizácii tejto krajiny.

GYULA BARDOS
Poslanec NR SR za Maďarskú koalíciu

Som poslancom Národnej rady Slovenskej republiky za Maďarské kresťansko-demo- kratické hnutie a som Členom rady vlády pre národnosti. Z dôvodu, že moja kolegyňa z parlamentu pani Edit Bauer a kolegovia z maďarskej koalície Kálman Petocz a pán Csáky povedali zásadné informácie, týkajúce sa života menšín a jazykových možností z rôznych hľadísk, v mojom krátkom vystúpení by som sa chcel zaoberať obdobím, keď sa pripravoval a prijal súčasný a podľa môjho názoru veľmi nešťastný a zlý Zákon o štátnom jazyku v Slovenskej republike. Už prípravná fáza jasne naznačila, že prijatie navrhovanej podoby zákona bude veľmi problematické, čo sa dalo posúdiť z reakcií minorít, ale takisto z kritických pripomienok a výhrad expertov Rady Európy. Schválenie Zákona o štátnom jazyku v minulom roku je veľkým krokom späť v oblasti legislatívne zakotvených jazykových práv menšín. Najväčším negatívom schváleného zákona je skutočnosť, že zákon zrušil zákon o úradnom jazyku z roku 1990, ktorý umožnil známou 20 percentnou klauzulou používanie menšinových jazykov. Urobili sme analýzu Zákona Národnej rady o štátnom jazyku a z tejto analýzy vyplynulo, že sa markantne zmenil priestor na vytvorenie a prijatie Zákona o menšinových jazykoch. Jazyk menšín sa vytláča zo služobného a úradného styku, zo všetkých oblastí verejného života. V tomto zmysle protirečí Ústave Slovenskej republiky. Používanie iných jazykov, ktoré má ustanoviť zákon, predkladateľ nebral do úvahy v protiklade s odporúčaniami expertov Rady Európy.

Je to jasný dôkaz toho, že Slovenská republika nedodržala svoj sľub, ktorý viackrát dala pri rôznych príležitostiach a na rôznych fórach. Pri konzultáciách na pôde Rady Európy vicepremiérka vlády Katarína Tóthová a minister kultúry Ivan Hudec oznámili a potvrdili úmysel prijať osobitný zákon, zdôrazňujem osobitný zákon, o používaní jazykov menšín. Za veľmi dôležité považujem fakt, že expertíza Rady Európy obsahuje formuláciu, dovoľte mi citovať: „Zákon o štátnom jazyku a ostatnú zamýšľanú legislatívu, ktorá sa vzťahuje na používanie jazykov menšín, treba zvažovať súbežne". Mám tu pred sebou expertízu Rady Európy, z ktorej mi dovoľte iba dve citácie: „Orgány Slovenskej republiky", to znamená pani vicepremiérka a pán minister, „oficiálne oznámili úmysel prijať osobitný Zákon o používaní jazykov menšín", ako som už hovoril. Expertíza hovorí o tom, že v súvislosti s opatreniami tohto zákona by mali byť zapojení zástupcovia menšín, alebo prizvaní ku konzultáciám. Expertíza uvádza, že účasť týchto menšín pri rozhodovaní prostredníctvom primeraného politického zastúpenia na príslušných úrovniach sa považuje za: „...podstatnú dokonca a najzákladnejšiu podmienku, pokiaľ ide o získanie ich podpory." Takisto boli ďalšie výhrady k zneniu tohto zákona, ale žiaľ informácie a expertízy sa nebrali do úvahy pri konštituovaní tohto zákona. Považujem za podstatné poukázať na skutočnosť, že návrh zákona na používanie menšinových jazykov sa nenachádza ani v schválenom pláne legislatívnych úloh Vlády Slovenskej republiky na tento rok. To znamená, že sľuby sa sľubujú, ale prax je úplne iná. Miesto legislatívnej úpravy sa uvažuje nad pristúpením Slovenskej republiky a ratifikáciou Európskej Charty regionálnych alebo menšinových jazykov. Už to bolo povedané a takisto to hovorím aj ja, že vítame a podporujeme to, aby Slovensko podpísalo a ratifikovalo tento závažný dokument. Považujeme za potrebné prijatie osobitného zákona buď predtým alebo súčasne, keď bude prebiehať tento proces. Jediným materiálom k návrhu zákona je iba spomenutý návrh poslancov maďarskej koalície, o ktorej „tak prekrásne hovoril" pán riaditeľ Ferko. To znamená, že iný materiál, iný návrh, neexistuje. A rokovať sa dá iba o tom, čo existuje, teda o tom jedinom materiáli, ktorý sme vypracovali my. Náš návrh sa nemôže redukovať len na úradný styk, lebo platný zákon potláča použitie menšinových jazykov aj zo súkromného života. Viacerí, ktorí hovorili predo mnou, povedali, že iné národnosti okrem maďarskej sa nevyslovili k tejto otázke a neuviedli svoju potrebu uviesť takýto zákon. To taktiež nie je pravda. Dovoľte mi iba jednu minútku citovať zo záznamu rokovania Rady vlády pre národnosti. Citujem: „Zákon o štátnom jazyku bol prijatý, obohatený o viaceré pripomienky, jednou z nich je požiadavka, aby podobne, ako bol prijatý zákon o štátnom jazyku, boli riešené zákonnou normou aj menšinové jazyky". Nakoniec mi dovoľte povedať môj osobný názor na to, o čom včera ani pán Gábor ani pán Slobodník, ani dnes pán Ferko nehovorili. Ako vytvoriť legislatívny rámec pre prijatie takého dôležitého zákona ? Citoval by som pána premiéra, ktorý nedávno povedal, a myslím, že to môže byť aj mottom pre viaceré stretnutia: „Treba vypočuť každého, rokovať s každým, ale konať treba po svojom". Toho sme svedkami. Myslím, že treba veci pomenovať presne a podľa môjho názoru, riešenie by sa našlo, len je k tomu potrebná politická vôľa, politická ochota. Svoj referát by som ukončil nasledovne: V zmysle odseku 2, článku 6 a prvého odseku článku 34 Ústavy Slovenskej republiky by Slovenská republika mala prijať taký zákon, ktorý umožní používanie menšinových jazykov. Nech Slovensko podpíše a ratifikuje Chartu Rady Európy o regionálnych alebo menšinových jazykoch. Vrelo to podporíme. Perspektívne vyriešenie národnostných alebo menšinových otázok vidím v prijatí ústavného zákona a nadväzujúceho komplexného Zákona o ochrane menšín. Pokiaľ sa to nestane, vždy bude táto záležitosť v rukách tej alebo onej vlády a bude sa to riešiť ad hoc spôsobom.

DISKUSIA
Števčeková

Musím za Ministerstvo kultúry ako predkladateľa a spracovateľa Zákona o štátnom jazyku reagovať na dve veci v referáte pána Csákyho. Po prvé nazval jazykový zákon vyslovene anachronizmom. Prečo ho potom majú mnohé európske štáty? Prečo ho má 88 členských štátov OSN, prečo ho má 23 amerických štátov a najnovšie vieme, že v snemovni USA 1. augusta prijali Bili Emersonov zákon o používaní anglického jazyka? Nikto nespochybnil právo Slovenskej republiky, aby si po svojom vzniku v roku 1993 upravila jazykové pomery na svojom území. Nikto z Rady Európy to nespochybnil. Slovenská republika mala plné oprávnenie takýto zákon prijať. Presne na tie účely, aby sa utvorili rovnaké podmienky pre všetkých občanov, aby jazyk štátny bol jazykom komunikatívnym. Neviem, aké štatistické údaje sa tu vyťahujú, ale 86 percent občanov Slovenska je slovenskej národnosti. Po druhé, budem reagovať na list, ktorý čítal pán Csáky, hoci vôbec nesúvisí s Európskou chartou. On ho totižto ani neprečítal presne. Čítal polovicu vety a druhú polovicu trebárs neprečítal. Po prvé, ten časopis je registrovaný na Ministerstve kultúry pod názvom Žitný ostrov, ten názov je prvý. Oni majú v hlavičke prvý maďarský názov a až potom slovenský názov. Hovorím o tom, že ten časopis je takto registrovaný. Registrova- ný je a uvedené na tiráži je, že je distribuovaný na celom Slovensku, ale pritom v tiráži uvádza, že stojí osem korona. Prosím Vás, čo je to za menovú jednotku!? Na Slovensku takú nemáme. Ďalší problém, ktorý spomínal pán Csáky - prechyľovacia Prípona -ová. Ja plne rešpektujem, keď pani Bauer chce byť Edit Bauer. Prečo sa potom v tomto časopise píšu o Zuzke Šandorovej, ktorá je Slovenka, ako o Šándor Zuzke ? A ešte k tomu Požoň. Prosím Vás OSN stanovilo názvy štátov a hlavných miest. My sme Bratislava, každý to rešpektuje. Prečo to nerešpektujú v časopise, ktorý vychádza na Slovensku. Prečo nemôžu použiť názov Bratislava, ktorý je naozaj oficiálnym názvom? Iste chápete, že na všetky tieto argumenty, by som zase mohla vyťahovať svoje argumenty.

Káľavský

Chcel by som reagovať na niektoré tvrdenia z posledných dvoch referátov. V prvom referáte sa hovorilo, že maďarská koalícia už niekolkokrát žiadala vládu Slovenskej republiky o ratifikáciu Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov. Ja som si preštudoval všetky materiály Rady vlády pre národnosti, keď som tam nastúpil, a na tých zasadaniach, čo tam pracujem ešte nebola ani jedna požiadavka. Možno v súkromných jednaniach s jednotlivými predstaviteľmi vlády to odznelo, ale deklaratívnou formou maďarská koalícia Vládu Slovenskej republiky nežiadala. Potom k tvrdeniam v oboch referátoch. Áno, Slovenská republika prisľúbila prijať Zákon o používaní menšinových jazykov v úradnom styku. Vláda Slovenskej republiky vytvorila komisiu, ktorá má posúdiť, resp. posudzuje aj už vypracovala materiál o legislatívnom rámci používania menšinových jazykov v Slovenskej republike. Myslím, že poznáte tento materiál, váš zástupca je v komisii, ktorá pracuje pri Ministerstve kultúry - predseda Spoločenského a kultúrneho zväzu Maďarov na Slovensku, Csemadoku, je v tejto komisii. Predložil tam samozrejme ten návrh maďarskej koalície. O Zákone o štátnom jazyku včera referovala pani Edit Bauer, dnes referoval pán Bárdoš a pán Csáky. Nie je tu priestor, ani nás nikto nežiadal, aby sme urobili referát na tejto konferencii o návrhu maďarskej koalície o zákone o používaní menšinových jazykov, respektíve o ochrane menšinových jazykov.

ANDREJ BAJCURA
Rusínska Obroda

Chcel by som sa úvodom vyjadriť, či je účelné alebo nie prijať Chartu. Z hľadiska mojej národnostnej komunity, ktorú ja nazývam rusínsko-ukrajinská, pretože o chvíľu tu bude prezentovaný iný názor, ktorý bude tvrdiť, že sa nazýva rusínskou, chcem vyjadriť názor, že by bolo užitočné, aby Slovenská republika pristúpila k Charte. Zákon o štátnom jazyku vlastne chráni jazyk majoritného národa. Každý národ má na to právo. No na druhej strane je potrebné tiež chrániť jazyky národnostných menšín. Preto sa domnievam, že by bolo potrebne prijať Zákon o používaní jazykov národnostných menšín. Myslím si, že nie je veľmi korektné hovoriť, že problematika jazykov národnostných menšín sa rieši v tridsiatich deviatich zákonoch. Prečo by sa národnostné menšiny mali hrabať, prepáčte za výraz, v 39 zákonoch kvôli tomu, aby zistili, aké majú práva. Malo by to byť v jednom zákone. Dovoľte k problematike mojej rusínsko-ukrajinskej komunity. Nie som historik ani odborník na národnostnú problematiku, ale k môjmu príspevku ma vyprovokovalo to, že na Slovensku prevláda dojem, že na východnom Slovensku existujú dve národnostné menšiny - rusínska a ukrajinská. Ide o vnútorný problém našej komunity a musíme si ju riešiť predovšetkým my sami, rozhodne to ale bude mať aj vzťah aj k majoritnému národu a bude to mať vzťah i k spôsobu používania ukrajinského aj rusínskeho jazyka v úradnom styku. Príslušníci tejto komunity sa nazývali rôznymi názvami: Ruténi - to bol latinský názov, Rusíni - tento názov prevzali naši národní buditelia, ďalej Rusnáci, Rusi, Karpato-Rusi, Uhrorusi, Malorusi, Ukrajinci, Rusí- no-Ukrajinci. Uvádzam to preto, že to rôzne pomenovanie, ktoré sotva možno nájsť u iného národa v Európe, sa teraz stalo rozporom vo vnútri našej komunity. Uvediem štatistické údaje, ako sa vyvíjali počty našej komunity v československých štatistických ročenkách. Posledný údaj pred vojnou z roku 1937 uvádza na Slovensku 104 000 Ma- lorusov. V roku 1950 pri sčítaní ľudu 48 000, v roku 1961 - 35 000, 1970 - 42 000, 1980 -39 000, a 1991 keď sa začalo vykazovať obyvateľstvo mojej komunity v národnosti rusínskej, ukrajinskej a ruskej, k rusínskej národnosti sa prihlásilo okolo 17 000, k ukrajinskej okolo 13 000 a ruskej 1700. Na tomto seminári niet miesta, aby sme sa zaoberali príčinami takého poklesu rusínskeho obyvateľstva. Ja by som povedal, že tu nejde o skutočný pokles obyvateľstva, pretože rusínske obyvateľstvo žije a rozpráva rusínskym dialektom. Ide o to, že velká časť Rusínov sa hlási k slovenskej národnosti. Ja odhadujem, že asi 50 000 Rusínov sa hlási k slovenskej národnosti. To je problém na zamyslenie tak pre našu komunitu ako aj pre majoritný slovenský národ. Ak to pôjde tak ďalej, možno o dvadsať rokov už nebude nijakej komunity rusínsko-ukrajinskej, ani rusínskej, ani ukrajinskej, nebude menšina a nebudú ani jazykové problémy. Rusíni prišli na teraz obývané územie z východu. Doniesli so sebou svoju reč, kultúru, zvyky, náboženstvo. Podľa mojich vedomostí pôvod Rusínov je v ukrajinskom národe a rusínsky jazyk, ktorým my hovoríme na východnom Slovensku je dialektom ukrajinského jazyka. Pri sčítaní ľudu v roku 1991 sa presadilo rozdelenie na Rusínov a Ukrajincov. Rusínska obroda zrejme vystúpila proti po vojne vybudovaným rusínsko-ukrajinským inštitúciám, požaduje paralelne budovanie rusínskych inštitúcií pre tú istú národnostnú komunitu. Došlo tu k štatistickému rozštiepeniu komunity na dve národnosti. Je to logické? Jedna komunita všetkými príznakmi jednotná a dve národnosti. Naši národní buditelia v polovici minulého storočia použili pre označenie našej komunity názov Rusi. Po druhej svetovej vojne sa začalo vyučovať na ľudových školách v tzv. rusínskom dialekte, proste tak ako kto vedel. Na stredných školách sa vyučovalo ukrajinsky a rusky. Naša inteligencia používala pri svojej literárnej a publicistickej činnosti buď ruštinu alebo ukrajinčinu. Ak sa naša komunita nedohodne, tak pre sedemnásť tisíc tzv. Rusínov bol kodifikovaný rusínsky jazyk. Kodifikovať literárny jazyk je veľmi odvážna vec. Ak naša komunita bude rozštiepená na dve národnosti, tak nezostáva nič iné slovenským orgánom než to rešpektovať. Možno o tridsať rokov na Slovensku nebude ani rusínskej ani ukrajinskej komunity. Záverom by som chcel ešte poznamenať ku Charte. Majoritné národy jednotlivých štátov by mali byťvelkorysé k možnostiam používania jazykov národnostných menšín, aby sa ich príslušníci cítili rovnoprávnymi občanmi v spoločnom štáte. Na druhej strane príslušníci národnostných menšín by mali byť realistickí pri predkladaní svojich jazykových požiadaviek a ctiť si reč majoritného národa. Pokiaľ ide o rusínsko-ukrajinskú komunitu, v tomto problémy nemá. Rusíni- Ukrajinci ovládajú dobre slovenský jazyk. Len je problém, že v školách sa už málo vyučuje po ukrajinsky.

MILAN ANDRÁŠ
Rusínska Obroda

V mojom referáte mám pripravený stručný historický vývoj, ale chcel by som aj na základe predchádzajúceho referátu hneď reagovať. Pán profesor sa pýtal, že prečo Sa zo stotisíc v priebehu troch-štyroch rokov začalo hlásiť k rusínskej národnosti len 50 000. Je to preto, lebo tu vznikol určitý násilný politický vplyv, v rámci ktorého sa v roku 1952 zo dňa na deň zakázali všetky rusínske školy. Bolo ich 245. Zo dňa na deň sa zakázala rusínska národnosť, bola len ukrajinská. A národnosť rusínsko-ukra- jinská? Pán profesor hovorí, že sa začala užívať hneď po vojne. Tento názov vznikol až po revolúcii v 1989. Po násilnej ukrajinizácii, keď Rusíni nemohli mať svoje školy, tak neposielali svoje deti do školy. Museli to riešiť štátne orgány, ktoré keď videli, že ukrajinčina na týchto dedinách neprejde, tak ponúkli týmto občanom slovenské školy. Rusíni si povedali, ak nemôžeme mať svoje školy, tak radšej budeme mať slovenské, ako ukrajinské. Tam treba hľadať príčinu toho, prečo je dnes takýto stav, o akom pán profesor hovoril. Iskierka nádeje pre Rusínov vzbíkla v nežnej revolúcii a po nej, kedy pre hájenie práv Rusínov vznikla z iniciatívy rusínskych intelektuálov Rusínska obroda. Avšak rusínska otázka zo strany štátu sa neustále zahmlieva a rieši veľmi liknavo. Zo zákona sa diala násilná ukrajinizácia Rusínov. Dnes na základe sčítania ľudu z roku 1991 sa k rusínskej národnosti hlási iba 17 000, ale k materinskému jazyku sa hlási 50 000. Rusíni dnes nemajú práva vyplývajúce z Charty, ani z Ústavy Slovenskej republiky v článkoch 18 a 34. Nemajú rusínske školy, nemajú katedry rusínskeho jazyka a kultúry, nemajú vlastné rozhlasové štúdio, nemajú vlastné televízne štúdio, nemajú vlastné rusínske múzeá a iné ustanovizne. Rusínska tlač je v súčasnosti na kolenách. Čo sa týka školstva, v tomto roku podľa nariadenia Minis-terstva školstva sa majú Rusíni po prvýkrát po vojne učiť rodný rusínsky jazyk na slo-venských školách, a to dve hodiny do týždňa. To znamená, že my -Rusíni zastávame bilinguálny systém školstva. Prihlásilo sa do týchto škôl 580 detí, avšak toto vy-učovanie ešte nie je v praxi. Prečo? Nariadenie o vyučovaní bolo podpísané Minis-terstvom školstva 28. augusta, teda pár dní pred začiatkom školského roku, kedy sa už nestihli pripraviť učitelia pre tento jazyk. K otázke rozhlasového štúdia. Niekoľkokrát sme sa obrátili jednak na vedenie Slovenského rozhlasu, ale i na vládu a parlament, ale bezvýsledne. Z poslednej odpovede riaditeľa Slovenského rozhlasu uvádzam: „Slovenský rozhlas ako verejnoprávna inštitúcia zriadená zo zákona má povinnosť prostredníctvom rozhlasového vysielania v materinskej reči prispievať k rozvoju kultúry národností a etnických skupín v Slovenskej republike. Preto aby sa takéto vysielanie mohlo v jazyku príslušnej menšiny či etnickej skupiny zriadiť je potrebné, aby táto bola uznaná zo zákona rozhodnutím Národnej rady Slovenskej republiky. V prípade rusínskej národnosti sa na takéto rozhodnutie stále len čaká. Vedenie Slovenského rozhlasu nemôže a ani nesmie predbiehať zákonné rozhodnutia, čo iste chápete". Rusíni to nechápu, pretože žiadna národnosť na Slovensku nebola zákonom schválená a v zmysle platných zákonov Slovenskej republiky ani nemá byť čo schvaľovaná. Vznikla tu otázka, prečo sa Slovenská republika bojí riešiť rusínsku otázku. Asi preto že je tu výraz ukrajinizácia. V Európe je nový slobodný štát - Ukrajina. Nechceme, aby sa tento štát urazil, že sa s jeho menom spájajú krivdy stalinských rokov. Rusíni Slovenska vedia, že ľud Ukrajiny ani jej terajšie vedenie nemali nič spoločného s vtedajšími krivdami, ktoré ukrajinizácia spôsobila. Veríme, že nám doprajú rozvíjať svoju materinskú reč. Záverom môjho vystúpenia Vás chcem všetkých, no najmä zástupcov európskych štruktúr, poprosiť, aby ste nám pomohli pri napĺňaní práv Rusínov, vyplývajúcich z Rámcového dohovoru Rady Európy a článkov Ústavy Slovenskej republiky, aby ste sa aj vy pričinili o prežitie Rusínov a ich kultúry na Slovensku.

DISKUSIA
Ladižinský

Odzneli tu dva príspevky, z ktorých je vidno, že na východnom Slovensku si Rusíni a Ukrajinci celkom dobre nerozumejú. Príčiny poznáme, aj slovenské orgány ich poznajú. Dalo by sa veľmi veľa diskutovať o tom, čo pán Bajcura povedal. Ak sme mali na Slovensku v 1874 237 rusínskych škôl, ak sme mali na Slovensku v 1949 245 základných rusínskych škôl, 45 meštianskych a dve alebo tri stredné školy, tak tieto školy tu boli asi pre Rusínov, ktorých vtedajší svet uznával. Uhorsko uznávalo Ru-sínov. Môj dedo - učiteľ musel urobiť skúšku z jazyka a literatúry maďarskej, nemeckej a z jazyka rusínskeho. Myslím, že pán profesor Bajcura sa mýli v tom, že po druhej svetovej vojne sa prihlásili ľudia k ukrajinskej národnosti. K ukrajinskej národnosti sa prihlásili vo veľkej miere v rokoch 1950 - 52. Rusínske školy neboli zrušené, len sa na nich začalo vyučovať po ukrajinsky, rusínsky sa vyučovať nesmelo. Dnes sme prišli sem, aby sme povedali náš názor: Táto Európska charta má byť podpísaná, lebo nám to môže pomôcť. Myslím si, že táto mladá Slovenská republika je dosť silná na to, aby nám pomohla urovnať naše domáce spory, ak sa bude dodržiavať Ústava Slovenskej republiky. Ústavu Slovenskej republiky, pokiaľ ide o národnostné menšiny, posilní táto Charta.

Kuipers

Prvý rečník vyslovil otázku potreby jedného zákona, ktorý by pokrýval všetky men-šinové jazyky. Ak tomu dobre rozumiem, na Slovensku je situácia taká, že momentálne sú záležitosti menšín roztrúsené v rôznych zákonoch a smerniciach. Takže, cieľom je sústrediť všetky ustanovenia do jedného komplexného zákona, ktorý sa zaoberá všetkými záležitosťami. Nuž, musím vás varovať, že z legislatívneho hľadiska to v praxi nebude možné. Aj keby ste upravili každý detail, vždy budete potrebovať ustanovenia v špecifických zákonoch, napríklad v trestnom zákone, občianskom zákonníku, smerniciach o vzdelaní. Určite by sa právny stav na Slovensku dal zlepšiť prijatím ná-rodného zákona o používaní jazykov národnostných menšín. Na prvý pohľad sa zdá, že tento návrh zákona o používaní jazykov je dobrý. |e krátky, má iba šesť strán, je jasný, obsahuje definície, ktoré mi často v iných zákonoch chýbajú, sú v ňom odkazy na iné zákony v účinnosti. Po metodologickej stránke je podľa mňa dobrý, jednu kritiku by som ale vyslovil: podľa tohto návrhu, aspoň to tak vyzerá, sa všetky ustanovenia majú uplatňovať na rovnakej úrovni. Mám pochybnosti, či je to realistické. Je to otázka metodológie a adaptácie myšlienky na situáciu v štáte, na situáciu rôznych jazykov, ktorú musíme brať do úvahy. Nechcem v tomto momente hovoriť o obsahu, lebo som nemal dosť času na podrobné preštudovanie nakolko je obsah všetkých ustanovení zákona realistický. Ale zopakujem, podľa je mňa po metodologickej stránke vyzerá dobre a zasluhuje serióznu pozornosť zo strany vlády. Ďakujem.

Káľavský

Štát do procesov etnickej identifikácie nebude vstupovať, a ani nechce vstupovať. Otázku etnickej identifikácie si musia vyriešiť občania Slovenskej republiky, hlásiaci sa k národnostným menšinám, sami. Čo sa týka používania jazyka, boli tu niektoré od-kazy na to, že sa nepoužíva jazyk menšín v rozhlase. Štátne orgány nemôžu takisto vstupovať ani do vysielania rozhlasu ani do vysielania televízie. Ani rozhlas a ani tele-vízia nie sú štátne inštitúcie, sú to neštátne verejno-právne inštitúcie. Preto sa konce-sionári musia obrátiť so svojimi požiadavkami tam.

Matúšova

Chcem na začiatku zdôrazniť, že veľmi oceňujem organizátorov tohto podujatia za platformu, ktorú pre toto grémium vytvorili. Zdá sa mi totiž, že toto grémium sa len práve začína spoznávať. Zatiaľ mnohí stoja na výrazne rozdielnych pozíciách. Ja by som chcela povedať, čo sa robí v štátnej školskej politike, v Štátnom pedagogickom ústave. Dovolím si povedať, že z pozície Štátneho pedagogického ústavu, ktorý je zodpovedný za všeobecné vzdelávanie na základných a stredných školách, sa urobi-lo veľa. Štátny pedagogický ústav je inštitúcia, ktorá má odborný, vedecký charakter. Je organizáciou priamo riadenou Ministerstvom školstva, je platená zo štátneho rozpočtu, teda z peňazí daňových poplatníkov. Za posledné tri roky sa veľmi výrazne pozornosť pracovníkov ústavu zamerala práve smerom k podporovaniu jazykov men-šín. Dokonca z dôvodov, že niektoré národnostné menšiny nežijú v časti Slovenska, kde je sídlo našej inštitúcie, máme dlhé roky vybudovanú aj pobočku v Prešove, ktorá sa venuje otázke podporovania a skúmania rusínskeho a ukrajinského jazyka. Tento seminár naznačil a mne sa veľmi páčilo, že ukázal možnosti, ukázal, ako existuje svet Európy v týchto dimenziách. Tento seminár prispel k tomu, čo zvykneme niekedy flos- kulovite označovať za európsku dimenziu, ale naozaj rozšíril naše obzory. Končím po-slednými informáciami, ako sa ústav zapojil do podporovania a rozvoja menšín. Ústav sa v roku 1994 zapojil aj do projektu Rady Európy pod názvom Demokracia, ľud-ské práva, menšiny - vzdelávacie a kultúrne aspekty. V tomto projekte participoval na pilotnom projekte Analyzovanie učebníc histórie a problematiky vyučovania histórie z pozícií národnostných menšín. Výsledkom tohto projektu bolo vytvorenie dodatko-vých učebných textov, ktoré osvetľujú históriu rómskeho etnika na Slovensku. Ústav sa usiluje ku všetkým sporným, zložitým komplikovaným, ale veľmi aktuálnym otázkam pristupovať z pozícií naozaj vedeckého poznania a objektívneho poznávania. Výsled-kom našich snáh je pravdepodobne aj kazuistická štúdia o vzdelávaní národnostných menšín v Slovenskej republike, ktorú sme spracovali v auguste 1996 a predložili sme ju Rade Európy ako prípravný materiál pre seminár, ktorý Rada Európy mieni organizovať v Slovenskej republike v máji 1997.

JAKAB MARIA
Poslankyňa parlamentu, Maďarsko

Nebudem ani historizovať ani ideologizovať. Veľmi súhlasím s pán Denézom, ktorý povedal, že musíme mať vieru, že sa Charta nezneužije. Uznesenie o záväzkoch zahrnutých v druhom odseku Článku 2 Európskej charty sa prejednávalo a prijalo v parlamente Maďarskej republiky 31. augusta 1995. V expozé boli vyzdvihnuté všetky pozitívne zámery Charty, pričom sa zdôrazňovalo, že účinnosť politickej demokracie sa môže ňou len stupňovať. V diskusii sa vyjadrili šiesti poslanci, všetci v pozitívnom zmysle.Opozícia mala jedinú pripomienku, že ratifikovaním Európskej charty by sa malo naznačiť aj jej finančné pozadie. Povedali, že s ľahším srdcom by akceptovali predostreté uznesenie, ak by vláda vypočítala, ktorý odsek, ktorý odstavec koľko forintov stojí. Inak každý súhlasil so zásadou, v zmysle ktorej Charta slúži ochrane jazykov menšín, čím chráni aj menšinu samu. Parlament Maďarskej republiky prijal bez výhrad prvú a druhú časť Charty, z tretej bolo prijatých 47 odsekov, či odstavcov, o ktorých sa hovorilo, citujem: „...ich dodržiavanie je v súlade realitou dnešného maďarského spoločenského života". Štatistika hlasovania bola nasledovná: 192 poslancov bolo za, 3 poslanci sa zdržali a nikto nebol proti. Dokument bol ratifikovaný 26 apríla 1995 odovzdaný na uloženie generálnemu tajomníkovi Rady Európy. Odovzdal ho pán premiér Gyula Horn. V materiáli, ktorý sme dali k dispozícii, sú odseky a odstavce Charty, na realizáciu ktorých sa maďarská vláda zaväzuje. V druhom bode uznesenia je vymenovaných šesť jazykov. Sú to chorvátsky, nemecký, rumunský, srbský, slovenský a slovinský jazyk. Niektorí z Vás iste viete o tom, že v našom národnostnom zákone (maďarskom) sú taxatívne vymenované národnosti. Je ich trinásť. Môže sa položiť otázka, prečo práve šesť. Súvisí to s tým titulom, ktorý som si s nemalou odvahou vybrala pre dnešný prejav, čiže aký pomer má realita k jazykovej Charte? Realita sa mení. Možno, že to, čo predvčerom bola realita, dnes už nie je. Predsa by som vás oboznámila s niektorými faktami. Po prvé, maďarský parlament v roku 1993 schválil zákon o právach národnostných a etnických menšín. Je to zákon dvojtretinový, inak povedané ústavný. V ňom sú zahrnuté niektoré jazykové práva menšín v širšom poňatí, než o nich hovorí Charta. Čo sa ale týka napríklad národnostného školského systému, o ňom zatiaľ môžeme hovoriť len v súvislostiach vymenovaných šiestich jazykov. Preto sme zatiaľ vypustili sedem národností, o ktorých samozrejme parlament povedal, že sa pokúsime dopracovať k takej skutočnosti, aby sa mohla Charta vzťahovať aj na ne. Čo sa týka školského systému, ten nie je dobudovaný, asi na všetko nebudeme stačiť a budeme potrebovať pomoc materského štátu, materského národa. Zákon, o ktorom som hovorila má veľa nedostatkov, ale jeho neodcudziteľným cieľom je aktívna ochrana národností. Na základe tohoto zákona prebiehali voľby do menšinových samospráv v roku 1994. Vznikli a fungujú celoštátne samosprávy menšín, ktorých vedúci si veľmi rýchlo uvedomili, ako môžu žiť svojimi právami. Uvedomili si, nie všetci rovnako, že ich skutočné fungovanie závisí od toho, či sú takzvané participálne práva tiež zabezpečené všetkými ostatnými zákonmi, napr. či zákon o školstve v istých paragrafoch hovorí tak ako si to oni žiadajú, Zákon o ochrane osobných údajov, Zákon o súde, Zákon o rozpočte a podobne, ale napríklad aj Zákon o volbách, o ktorom teraz diskutujeme, lebo vedúci menšín si prajú, aby volebný zákon bol modifikovaný. Čo sa týka súdu, súdnictva, úplne súhlasím s pánom Kuipersom, ktorý hovoril, že články 9 a 10 zlepšujú kvalitu komunikácie. Ja by som povedala, že deviaty a desiaty článok má aj opačný význam. Myslím si, že zlepšuje aj kvalitu jazyka. Musím sa Vám priznať, že je to pre mňa ako príslušníčku menšiny strašne zaujímavé sledovať, ako húževnato sa snaží tá ktorá menšina alebo národnosť dokázať, že zákonodarstvo mešká, že máme úlohy, že sme to ešte nedobehli. Ja im fandím a obyčajne sa im to ja Podarí dokázať. Po tretie, nehovorím, že nemáme problémy. Máme vela problémov. Menšinový zákon umožňuje používanie priezviska a krstného mena v materčine. Dokonca aj do matriky sa musí meno dotyčného uviesť v takej podobe, v akej si ho dotyčný žiada. Lenže vyskytli sa prípady, keď pán žiadal, aby mu do osobného preukazu napísali meno po maďarsky, ale do pasu meno formou materinského jazyka. Samozrejme to už nie je také jednoznačné ani podľa Trestného zákona. Ako zaujímavosť k tomuto: článok 13 Charty, bod b) hovorí o osobných spisoch. Tento sme, keďže sme ku Charte pristupovali už po našom národnostnom zákone, neprijali. Boli sme troška obozretnejší. Chcela by som ešte na záver povedať, že článok 11, o ňom hovoril tiež pán Denez, sa môže napĺňať, len ak bude naplnený aj článok 14.

Veľmi veľa sa ešte u nás musí zlepšiť. Nestačí mať zákon, ktorý zakazuje šíriť ne-návisť. Vieme, že od národnej pýchy k národnej netrpezlivosti je veľmi krátka cesta. Takže si musíme strážiť aj vlastné city. Myslím si, že doba ktorú tu my žijeme v strednej Európe, takticky povediac, je plná gordických uzlov. Do nich sú zapletené nitky našej minulosti a možno i budúcnosti. Tento uzol dnes už nerozviaže meč namyslených Alexandrov Velkých, ale rozvážne vynaliezavé prsty a dobromyseľnosť. Ak budeme veľmi chcieť môžeme to byť aj my.

JÚLIUS HANDŽÁRIK
Združenie slovenských novinárov

Chcel by som poprosiť predsedníctvo tohto seminára, aby napravilo jeden omyl pána Blaira, ktorý vyhlásil, že pán poslanec Slobodník vyslovil názor, že Charta sa má ra-tifikovať. Ja som ho pozorne počúval, mám o tom poznámky. On vyslovil názor, že z Charty najmenej šesťdesiat percent ustanovení už dávno napĺňame. To je podstatný rozdiel. Nebolo by dobré, aby sa takýto skreslený názor dostal do záznamov z tohto seminára, pretože keby ho bol vyslovil, celkom istotne by sme si boli povedali pár srdečných slov v rámci diskusie. Môj názor je celkom opačný. Chcel by som poďako-vať Informačnému stredisku Rady Európy, že vôbec umožnilo usporiadať tento seminár, pretože je to jedna z málo príležitostí priamej výmeny názorov ľudí, ktorí vypracúvajú dokumenty v európskych štruktúrach a našich domorodých ľudí. Dovoľte mi vysloviť nádej, že táto komunikácia nebude jednosmerná len od Rady Európy smerom k nám, ale že bude aspoň taká intenzívna od nás smerom k Rade Európy, aby sa niektorí prednášatelia, ktorí k nám prichádzajú bona fide, ale z neznalosťou veci, nemuseli svojimi názormi na Slovensku blamovať. Pánom autorom Európskej Charty treba tiež poďakovať. Ich vystúpenie a aj priebeh diskusie ukázali, že prišli k nám bona fide, s dobrým úmyslom, a ponúkajú nám svoje dielo, svoj produkt. My máme svoj názor na ich produkt a vyslovili sme niektoré názory. Dúfam, že si páni autori zapamätali našu argumentáciu a budú ju brať do úvahy pri svojich budúcich argumentáciách. Ja som dospel z vystúpenia autorov tejto Charty aj z diskusií k veľmi potešiteľnému poznatku - že autori Charty sa stavajú celkom jednoznačne proti jazykovej segregácii v Európe, že sa stavajú celkom jednoznačne za mnohojazyčnosť, multlinguálnosť vo výu- ke a používaní regionálnych a menšinových jazykov. To je pre Slovensko veľmi potešiteľná správa a mala by byť pre Slovensko veľmi poučná. Preto vyslovujem nádej, že ich stanoviská a ich názory veľmi počúvali prítomní naši spoluobčania maďarskej národnosti, pretože oni presadzujú presne opačný trend, než aký tu vyznel od autorov Charty. Dovoľujem si ale vysloviť rovnakú nádej aj smerom k našim vlastným spoluobčanom, poslancom a pracovníkom a funkcionárom štátnych orgánov, ktorí tu boli. Dúfam, že veľmi pozorne počúvali a že si uvedomili, že v slovensko-maďarských menšinových záležitostiach nejde o riešenie problémov maďarskej menšiny na Slovensku, ani problémov jazykových, ale, ak máme ísť spoločne do európskych štruktúr, o riešenie slovensko-maďarských menšinových vzťahov. A to tu nikto nepovedal.

Bývalé Československo a aj Slovensko po roku 1918 v poskytovaní menšinových práv predbehlo všetky európske štáty a to hlavne v spôsobe poskytovania menšino-vých práv špeciálne maďarskej menšine. Na to, aby sa naplnili ciele Charty, ako sú stanovené, a ja som si ju pozorne preštudoval ešte pred rokmi, keď to prvý raz prišlo vo francúzštine, na to treba odstúpiť od jazykovej segregácie ktorejkoľvek menšiny, čiže konkrétne v prípade Slovenska treba odstúpiť od jednojazyčného vyučovania systému maďarských menšinových škôl a prejsť na európsky systém dvojjazyčného vyučovania a to isté požadovať na maďarskej strane. Ešte sa vrátim k reciprocite. Pre suverénny štát vo vzťahoch, ako sú tieto, musí byť základným princípom vzájomná rovnosť čiže reciprocita. Teší ma názor pani Jakab, ktorý vyslovila, že pri obnovovaní menšinového školstva v Maďarsku, ktoré bolo zámerne zničené, by mali pomôcť materské krajiny. Ja idem ďalej, ja vyslovujem názor, že by mala Európa prijať taký princíp, ako je medzi Dánskom a Nemeckom. Kto chce mať menšinové školy na území iného štátu, bude si ich financovať. Dúfam, že tieto veci si dobre všimnú naši priatelia z európskych štruktúr, ktorí nám tu predniesli svoj pekný dokument.

DISKUSIA
Múčková

Včera som sledovala vyjadrenie pána Slobodníka, ktoré citovala televízia a presne sa zhoduje s týmto: Ján Gábor z Ministerstva zahraničných vecí na seminári poukázal na tie časti Charty, kde sa uvádza, že ochrana menšinových jazykov by sa nemala diať na úkor oficiálneho jazyka. Na otázku, či vláda Slovenskej republiky podporuje jej ratifikáciu, Slobodník odpovedal, že vláda sa zaoberá prístupom k tejto Charte podobne ako ostatných 36 štátov Rady Európy, ktoré ešte Chartu ne- ratifikovali. Zdôraznil, že Ministerstvo zahraničných vecí v 1994 po analýze Charty prišlo k záveru, že Slovenská republika by nemala zásadné problémy s pristúpením k tomuto dokumentu. Predseda zahraničného výboru Národnej rady Slovenskej republiky pán Slobodník dodal, že premiér Mečiar zdôrazňoval, že Slovenská Republika sa bude prijatím Charty zaoberať. A teraz ide citácia pána Slobodníka: „To nie je dokument, ktorý by Slovenská republika nemohla prijať", zdôraznil Slobodník. Predpokladá, že Zákon o používaní jazykov národnostných menšín v úradnom styku môže byť na Slovensku prijatý niekedy v prvej polovici budúceho roku". Dovolila som si to čisto pre poriadok.

Figusch

Dovoľte, aby som na tomto mieste ukončil diskusie, poďakoval všetkým nielen za účasť, ale aj za aktívny prístup k programu seminára počas oboch dní. Úplne posledné slovo bude patriť pánovi Kuipersovi, ktorý zosumarizuje prácu nášho seminára v celkovom kontexte Charty, ako ho chápu experti a samotná Rada Európy.

Záverečné slovo
J. - E. KUIPERS (PREKLAD)

Skôr než začnem hovoriť v mene Rady Európy, rád by som využil príležitosť že som posledným rečníkom nato, aby som zareagoval na slová jedného z prítomných. Kvôli nedostatku času nemôžem reagovať na všetky príspevky, na ktoré by som chcel. Vybral som si príspevok dámy, ktorá nám zo svojho pohľadu predstavila našu identitu a spoločné dedičstvo. Súhlasím, že identita z pohľadu Charty je niečo, čo si môžeme sami vybrať - individuálne právo, ktoré je zakotvené v mnohých medzinárodných právnych dokumentoch. Ak si teda identitu - príslušnosť vyberieme, dávame tým najavo, ktorú časť nášho spoločného dedičstva máme radi a ktorú nie. Dámy a páni, v mene Rady Európy, presnejšie v mene expertov, ktorí sa zapojili do diskusií v týchto dvoch dňoch, pokúsim sa stručne vyjadriť niekolko záverov. Slovo záver predpokladá, že sme počas týchto dvoch dní našli riešenie počas dvoch dní intenzívnej spolupráce. Všetci však vieme, že tomu tak celkom nie je. Ale to je teraz vedľajšie. Rád by som zdôraznil nasledujúce návrhy. Sme presvedčení, že pre Slovenskú republiku by nebolo velkým problémom ratifikovať Chartu. Bolo by to nielen možné, ale aj potrebné. Ratifikácia by bola dôkazom dobrých úmyslov Slovenskej republiky v tejto citlivej oblasti, a čo je dôležitejšie, Charta by bola využitá na vysokej úrovni. Určite je to v záujme Slovenska, kedže jeho snahou je byť príkladom iným krajinám tejto časti Európy, takisto ako aj členským krajinám Rady Európy. Obávame sa však rozdielneho pohľadu na tento problém zo strany menšín a vlády. Chýba tu vzájomný konsenzus, ktorý však nikdy nebude úplný, čo potvrdili aj diskusie na konferencii. Tento fakt bude pre menšiny znamenať, že je lepšie spolupracovať pri ratifikácii Charty, ktorá im nemusí poskytnúť všetko, čo vyžadujú, ale dala by im právny prostriedok, zhodujúci sa s medzinárodnými normami a naviac možnosť medzinárodnej kontroly (monitoring), ktorú Charta predpokladá. Nebolo by to viac, ako trvať na opatreniach, ktoré možno nikdy nebudú dosiahnuté? Podľa nášho názoru, ratifikácia Charty je aj v záujme vlády, pretože Charta na jednej strane predstavuje skupinu spoločných mechanizmov a stelesňuje spoločnú múdrosť európskych štátov, na druhej strane zároveň umožňuje demonštrovať svoje vlastné väzby k európskym štandardom a prispieť k postupujúcemu rozvoju dôležitých dimenzií európskej spolupráce. Teraz sa vrátim k Charte ako takej. Podľa nášho názoru Charta môže pomôcť nájsť „modus vivendi" (spôsob spolužitia), ktorý potrebujete, pretože udáva hranice, v rámci ktorých môžete diskutovať a rokovať Udáva minimum, ktorým je, opakujem z diskusie, prijatie Časti II pre všetky jazyky menšín a Časti III, najmenej 35 odstavcov pre každý jazyk menšín, pre ktorý chcete prijať Časť III. Charta neudáva maximum; nie presne. Ak pre jazyk menšiny vezmete do úvahy všetky najsilnejšie stránky Časti III, potom máte jasnú predstavu o tom, čo je maximum. Charta teda udáva smer vašich vnútorných diskusií a ďalších diskusií s Radou Európy. Práce, ktoré treba vykonať sa môžu začať už zajtra. Dúfame, že začnete bez meškania. Nebude to ľahké, avšak výsledky, prijateľné pre slovenskú vládu, prijateľné pre menšiny ä ktoré sú v súlade s medzinárodnými normami, nie sú podľa nášho názoru nedosiahnuteľné. My, ako zástupcovia Rady Európy, vám želáme veľa úspechov a sme vždy pripravení vám pomáhať.
 

---

 

Európska charta menšinových a regionálnych jazykov v chronológii Watson.sk


 

---