Chceli by ste späť do socíku? Ale bude to bez spiatočného lístka...

Oto Psenak

26-09-13

262

V ruskom kultúrnom kruhu kolujú dve piesne, ktoré akoby vznikli ako odpoveď jedna na druhú. Prvá sa volá „Верните меня в СССР“ – „Vráťte ma do ZSSR“. Ľubov Rybkina v nej spomína na krajinu, v ktorej sa deti mohli samy hrať vonku, ľudia nechávali kľúče pod rohožkou, susedia si dôverovali, školy boli bezplatné, každý mal prácu, v televízii sa hovorilo o vede, ľudia pozerali dobré filmy a na Nový rok nepotrebovali drahé darčeky. Je to krásny obraz. Až na jednu maličkosť: taký Sovietsky zväz nikdy neexistoval. Existovali tie deti, kľúče pod rohožkou, pionierske šatky, lacné dovolenky aj pocit väčšej sociálnej istoty. Ale existovalo aj všetko ostatné, čo pieseň zo spomienky starostlivo vystrihla. Cenzúra. Zatvorené hranice. Politická polícia. Strach povedať nahlas, čo si človek myslí. Väzenia. Invázie. A predtým gulagy a milióny ľudí zomletých štátom, ktorý vedel o svojich občanoch vždy lepšie než oni sami, čo potrebujú. Nostalgia totiž nie je história. Nostalgia je zostrihaný film.

Človek si z minulosti ponechá letnú dovolenku pri mori, prvú lásku, mladosť, susedov na lavičke a pocit, že svet bol jednoduchší. Z filmu vystrihne front pred obchodom, stranícku schôdzu, nemožnosť vycestovať, kádrový posudok aj strach z toho, kto počúva za stenou. A po štyridsiatich rokoch už často nevie, či mu chýba Sovietsky zväz, alebo iba vlastná mladosť.

Potom prichádza druhá pieseň.

Ruská skupina The Tagil nazvala svoju skladbu príznačne „Ещё хуже“ – Ešte horšie. A je to akoby odpoveď človeku, ktorý si ten vysnívaný starý svet objednal. V chladničke nič nie je. Práca nie je. Dlhy rastú. Syn odišiel preč. Za dverami čaká seržant a vysvetľuje, že vlasť potrebuje ďalšieho vojaka. „Choď do zákopov zomrieť za cára.“ Spolužiak zverejní obrázok na sociálnej sieti a nadránom ho odvedú. Nikto nevie kam. Do spoločnosti sa vracia strach. Cirkev žehná vojne. V diaľke sa črtá „nový tridsiaty siedmy“ – rok, ktorý je v ruskej historickej pamäti synonymom stalinského teroru. A potom príde jedna z najsilnejších viet celej piesne: „Сначала будет Буча, потом Гулаг.“ Najprv Buča, potom gulag. V tej jednej vete je obsiahnuté takmer celé varovanie pred imperiálnym autoritárstvom. Represia navonok a represia dovnútra totiž nie sú dva rôzne javy. Štát, ktorý chce viesť dobyvačnú vojnu, potrebuje vojakov. Ak ľudia nechcú ísť bojovať, potrebuje mobilizáciu. Ak proti mobilizácii protestujú, potrebuje políciu. Ak o vojne novinári píšu nepríjemné veci, potrebuje cenzúru. Ak ľudia začnú pochybovať, potrebuje propagandu. A ak pochybujú príliš nahlas, potrebuje väzenie.

Tak sa Buča a gulag stretávajú v jednom politickom systéme. A presne tu sa obe piesne spoja. Človek z prvej piesne si nepýtal väzenie ani vojnu. Chcel bezpečie. Chcel poriadok. Chcel, aby mal každý prácu, aby deti mohli chodiť samy po ulici a aby sa ľudia k sebe správali slušnejšie. To sú úplne legitímne túžby. Problém nastane vo chvíli, keď človek uverí, že ich dokáže zabezpečiť všemocný štát a silný vodca. Pretože nemožno objednať iba príjemnú polovicu autoritárstva. Nemožno si vybrať silný štát, ktorý zariadi prácu, bývanie, televíziu, školy, ceny, morálku a geopolitiku – a zároveň dúfať, že ten istý štát sa jedného dňa nerozhodne zariadiť aj to, čo máte hovoriť, koho máte voliť a za čo máte zomrieť. Prvá pieseň si objednáva prikrývku. Druhá ukazuje stroj, ktorý ju vyrába. A tento príbeh nie je zaujímavý iba pre Rusko.

Aj na Slovensku poznáme vetu, že „za socializmu bolo lepšie“. "Mali sme istoty." Niekedy ju hovoria ľudia, ktorí si naozaj pamätajú väčšiu sociálnu istotu, lacnejšie bývanie či stabilnejšie zamestnanie. Nie je dôvod sa im vysmievať. Transformácia po roku 1989 mala víťazov aj porazených a mnohé dnešné problémy sú celkom reálne. Lenže z reálnych problémov ešte nevyplýva správnosť falošného riešenia. Ak máme drahé bývanie, potrebujeme riešiť bývanie. Ak sa ľudia boja straty zamestnania, potrebujeme riešiť sociálne bezpečie. Ak majú pocit, že štát nefunguje, treba opraviť štát. Z toho nijako nevyplýva, že riešením je menej slobody, slabšie súdy, poslušnejšie médiá, politicky ovládaná polícia alebo zahraničnopolitická orientácia na režimy, ktoré presne týmto smerom už dávno zašli.

Demokracia býva otravná. Súdy rozhodujú pomaly. Novinári kladú nepríjemné otázky. Opozícia zdržuje. Mimovládky protestujú. Parlament sa háda. Moc musí vysvetľovať, čo robí. Autoritársky štát je na pohľad oveľa efektívnejší. Nikto nezdržuje. A práve preto je nebezpečný. Kontrolné mechanizmy demokracie nie sú prekážkou fungovania štátu. Sú poistkou proti tomu, aby človek jedného rána zistil, že štát síce funguje výborne – len už nefunguje pre neho. A preto sa oplatí tie dve ruské piesne vypočuť jednu po druhej.

Prvá hovorí: vráťte mi krajinu môjho detstva. Druhá odpovedá: dobre. Ale dostaneš ju celú. Aj s cárom. Aj s policajtom pri dverách. Aj s vojnou. Aj s gulagom.

Najväčším omylom nostalgie totiž nie je to, že by si minulosť úplne vymýšľala. Je oveľa rafinovanejší. Vyberie si z minulosti iba to, čo bolo príjemné, a zabudne, aký systém to všetko držal pokope. A potom si ten systém začne pýtať späť...