Kniha týždňa: Slovaks and Magyars. Slovak-Magyar Relations in Central Europe (Bratislava 1995)

1. Treba dôsledne rozlišovať „uhorský" a „maďarský".
   Pojem Hungarian/uhorský označuje historické Uhorské kráľovstvo (do roku 1918), ktorého integrálnou súčasťou bolo aj územie dnešného Slovenska; pojem Magyar/maďarský označuje etnikum a národnosť. Dejiny Uhorska sú aj dejinami Slovákov a ďalších národov, nielen Maďarov. Zmiešavanie oboch pojmov umožňuje prisvojovať dejiny mnohonárodného Uhorska modernému maďarskému národu.
2. Slovania — predkovia Slovákov — sú v karpatsko-dunajskom priestore autochtónni.
   Sedlák, Čaplovič a Doruľa dokazujú, že tu Slovania sídlili už v 5. – 6. storočí, teda dávno pred príchodom Avarov aj starých Maďarov. Osídlenie na Slovensku, v severnom Maďarsku aj v Zadunajsku vykazuje kontinuitu od Samovej ríše cez Veľkú Moravu až do vrcholného stredoveku. Dokladá to archeológia, toponymia, jazykoveda i písomné pramene.
3. Teória o neskorom (15. storočie) osídlení Slovenska je neudržateľná.
   Sedlák uvádza, že maďarská historiografia kládla začiatky osídlenia Slovenska do 15. storočia, aby spochybnila historickú kontinuitu Slovákov. Proti tomu stojí vyše 25 000 stredovekých písomností dokladajúcich starý slovenský jazyk a sídla už od 11. storočia. Ide o politicky motivovaný konštrukt, nie o vedecky podložený výklad.
4. Stará maďarská spoločnosť bola koristnícka a civilizačné vymoženosti prevzala od Slovanov.
   Sedlák tvrdí, že starí Maďari žili z chovu koní a koristníckych výprav, nie z usadlého roľníctva. Od usadlého slovanského obyvateľstva prevzali poľnohospodárstvo, remeslá, trhovú a hradskú i cirkevnú správu a vyše 1200 slovanských slov. O „samovývoji" starej maďarskej spoločnosti bez vonkajších vplyvov preto nemožno hovoriť.
5. Veľká Morava a sloviensky substrát tvoria základ raného uhorského štátu.
   Čaplovič argumentuje, že osídlenie, poľnohospodárstvo, remeslá, cirkevná organizácia, kresťanstvo a administratívne skúsenosti slovanského prostredia nezanikli príchodom Maďarov. Gejza a Štefan I. tieto hotové štruktúry prevzali a zabudovali do vznikajúceho uhorského štátu. Slovenské dejiny nie sú príveskom maďarských, ale autonómnou súčasťou dejín Uhorska.
6. Slovenská jazyková a etnická identita má nepretržitú kontinuitu.
   Doruľa dokladá vnútornú jednotu a kontinuitu slovenčiny — od staroslovienskych veľkomoravizmov cez mestskú a župnú agendu v slovenčine od 16. storočia až po bernolákovskú a štúrovskú kodifikáciu. Meno „Slovák" je len tvaroslovným vývinom staršieho „Sloven/Slovien", nie novým pomenovaním. Kodifikácia spisovnej slovenčiny bola vyvrcholením dlhého vývoja, nie „vznikom" Slovákov.
7. Novoveká maďarizácia bola vedomou štátnou doktrínou jednorečového Uhorska.
   Mesároš a Doruľa ju spájajú s doktrínou premeny mnohonárodného Uhorska na jednotný maďarský politický národ (Széchenyi, Kossuth, program B. Grünwalda). Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní roku 1867 sa radikalizovala — rušením slovenských gymnázií a Matice slovenskej a tragédiami ako Černová (1907). Nešlo o spontánnu modernizáciu, ale o brutálne potláčanie slovenského školstva a kultúry.
8. Sčítanie z roku 1910 je zmanipulovaný a nespoľahlivý prameň.
   Mesároš dokazuje, že evidovanie „najpoužívanejšieho jazyka" pod tlakom štátneho aparátu umelo vytvorilo štatistickú prevahu Maďarov; v rokoch 1880 – 1910 bolo štatisticky „prevedených" vyše 300 000 Slovákov. Operovanie týmito číslami v 90. rokoch (napr. v knihe Gyulu Popélyho) označuje za historickú mystifikáciu. Ignoruje totiž násilnú asimiláciu a prirodzený návrat obyvateľstva k slovenskej národnosti po roku 1918, ktorý potvrdilo sčítanie 1930.
9. Rozpad Uhorska v roku 1918 bol národným oslobodením na základe sebaurčenia.
   Doruľa a Deák uvádzajú, že Slováci opustili uhorský štát slobodne (Hlinkovo „musíme sa rozviesť"). Trianonská zmluva nebola stratou „národného územia", ale rozdelením mnohonárodného štátu podľa etnických častí. Pre Slovákov znamenala záchranu pred hroziacim národným zánikom.
10. Medzivojnové Maďarsko sa nezmierilo s Trianonom a bolo revizionistické.
    Deák dokumentuje, že revízia hraníc a znovupripojenie Slovenska zostali hlavným cieľom maďarskej politiky, ktorá sa systematicky pokúšala rozbiť Česko-Slovensko. Právo na sebaurčenie si Maďarsko nárokovalo na územnom princípe, Slovákom ho upieralo. Vrcholom tejto línie bola Viedenská arbitráž z roku 1938.
11. Revizionizmus vyústil aj do ozbrojenej agresie („Malá vojna" 1939).
    Deák uvádza, že v marci 1939 maďarská armáda zaútočila na východné Slovensko a uskutočnila prvé bombardovanie vnútrozemského mesta v strednej Európe pred druhou svetovou vojnou. Odtrhnuté bolo aj vyše 40 000 obyvateľov na území, kde nežila maďarská komunita. Aj po uznaní slovenského štátu si Maďarsko udržiavalo nárok na základe idey svätoštefanskej koruny.
12. Maďarská politika systematicky popierala slovenskú národnú subjektivitu.
    Deák uvádza, že Budapešť označovala Slovákov za „obyvateľov Horného Uhorska" bez práva na samostatný národný život a Slovensko za „okupovanú zem". Presadzovala tézu, že Slováci boli Čechmi „oklamaní" a radi by sa vrátili do spoločného štátu. Tým sa odopieralo, že odchod z Uhorska bol slobodným prejavom vôle slovenského národa.
13. Vývoj v rokoch 1961 – 1991 nepotvrdzuje asimiláciu maďarskej menšiny na Slovensku.
    Gafrik na základe sčítaní ukazuje, že počet obyvateľov maďarskej národnosti na Slovensku v tomto období narástol (o vyše 48 000 osôb) a v mnohých južných obciach a mestách ich podiel stúpol. Tvrdenia o „etnických čistkách" či dramatickom asimilačnom tlaku sú preto empiricky neudržateľné. Ak k asimilácii dochádza, sú to v zmiešaných oblastiach fakticky Slováci.
14. Medzi osudmi oboch menšín existuje zásadná asymetria.
    Gafrik a Procházka stavajú do protikladu rast maďarskej menšiny na Slovensku a pokles počtu Slovákov v Maďarsku — z takmer pol milióna po vojne na približne 10 000 v roku 1990. Slovensko je jedinou krajinou, kde maďarská menšina početne rastie. Práve ono, a nie Maďarsko, je príkladom nezasimilačnej menšinovej politiky.
15. Maďarská menšina v SR je právne a inštitucionálne zabezpečená nadštandardne.
    Benza a Procházka uvádzajú ústavné práva (čl. 12, 33, 34) a desiatky nadväzujúcich zákonov: školy s maďarským vyučovacím jazykom od materských po stredné, univerzitné katedry, divadlá, tlač, používanie jazyka na úradoch pri 20 % hranici, dvojjazyčné tabule a zastúpenie v parlamente (17 zo 150 poslancov). Postavenie menšín na Slovensku spĺňa a prekračuje štandardy Rady Európy a OBSE.
16. Prijateľné sú individuálne práva vykonávané spoločne, nie etnická územná autonómia a kolektívne práva.
    Slobodník a ďalší autori kategoricky odmietajú požiadavky maďarských politických strán na územnú autonómiu, etnické prekreslenie hraníc či kolektívne práva. Argumentujú, že medzinárodné právo (Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín) stojí na báze individuálnych práv vykonávaných spoločne. Upozorňujú na riziko ohrozenia územnej celistvosti, štátnej suverenity a práv slovenského obyvateľstva na zmiešanom území.
17. Súčasná menšinová agenda je koordinovaná a prepojená s dobovým sporom o Gabčíkovo–Nagymaros.
    Slobodník tvrdí, že požiadavky menšín vo Vojvodine, Rumunsku a na Slovensku majú spoločné východiská a sú podporované z Budapešti. Cieľom je revízia Trianonu, oživenie idey Veľkého Uhorska (pojem „Felvidék") a zmarenie slovensko-maďarskej Základnej zmluvy z roku 1995. Kampaň proti vodnému dielu Gabčíkovo–Nagymaros sa podľa neho účelovo spája s údajným útlakom menšiny.
18. Skreslené demografické mapy zo sčítania 1910 slúžia ako nástroj revizionizmu.
    Slobodník a Števček uvádzajú, že mapy zobrazujúce Maďarov ako väčšinu južného Slovenska sa šíria aj v európskych inštitúciách v Štrasburgu s cieľom spochybniť Trianon. Na podporu sa odvolávajú na promaďarského historika C. A. Macartneyho, ktorý priznal manipulatívnosť metodiky sčítania 1910. Egil Lejon tieto čísla označuje za výsledok nútenej maďarizácie — „najväčšieho priemyslu Uhorska".
19. Nezaujatí zahraniční pozorovatelia potvrdzujú slovenský výklad „zvonka".
    Števček venuje osobitnú stať Bjørnsonovi, Seton-Watsonovi, Denisovi a Lejonovi. Bjørnson nazval nútenú maďarizáciu „najväčším priemyslom Uhorska" a napísal, že „niet tam dosť Maďarov, tak ich treba vyrobiť"; Seton-Watson opísal „vrodenú pýchu" Maďarov a zákon o národnostiach z roku 1868 ako nástroj na oklamanie zahraničnej mienky. Ich funkciou je potvrdiť slovenskú interpretáciu a dodať jej medzinárodnú legitimitu.
20. Za konfliktom stojí predovšetkým konflikt historických vedomí.
    Mináč v úvode formuluje metatézu celého zborníka: dejiny píšu mocní, malé národy sa ich musia učiť, no dejiny nemožno zabudnúť, ani nimi úplne určovať budúcnosť. Slováci musia históriu pamätať, ale zároveň sa učiť odpúšťať. Stabilné slovensko-maďarské vzťahy však predpokladajú zmenu historického vedomia maďarskej politickej elity a vzdanie sa predstavy politickej nadradenosti či „veľkouhorskej" budúcnosti.

Zborník Slovaks & Magyars možno čítať ako svojráznu inventúru legitimačných fálz a nástroj vládnej propagandy. Autori zhrnuli a aktualizovali naratívy útočnej rétoriky, ktorú si slovenská historiografia a politické myslenie vypestovali v priebehu 20. storočia, typicky vychádzajúc z metódy obviniť druhého z vlastných činov a motívov.

Zámer zborníka vydaného pod gesciou Ministerstva kultúry SR bol jednoznačne propagandistický a smeroval k formovaniu zahraničnej mienky. V domácom kontexte mal za cieľ predovšetkým ideologicky pripraviť a obhájiť kroky namierené proti menšinám – najmä pripravovaný zákon o štátnom jazyku z roku 1995, presadzovaný pod nacionálnym heslom „Na Slovensku po slovensky. A bez výnimky“.

Útoky na maďarskú menšinu a jej politickú reprezentáciu a paušálne spochybňovanie jej lojality v treťom roku existencie samostatného Slovenska slúžili ako nástroj na oživovanie obrazu historického nepriateľa. Provokovanie maďarskej menšiny plnilo pre vtedajšiu vládnu moc Vladimíra Mečiara dvojakú funkciu: stmeľovalo vládnu koalíciu tvorenú HZDS, SNS a Združením robotníkov Slovenska a cielene odpútavalo pozornosť verejnosti od prebiehajúcej „mečiarovskej“ privatizácie a ňou spôsobených problémov, predovšetkým nezamestnanosti.

Rovnako slúžilo ako most pre politickú a ideologickú konsolidáciu predstaviteľov vládnucej garnitúry s bývalou komunistickou nomenklatúrou a jej kultúrnou elitou. Postavy ako Vladimír Mináč (bývalý popredný funkcionár a ideológ komunistického zväzu spisovateľov a Matice slovenskej) a ďalší autori v zborníku plynule transformovali predchádzajúci dogmaticko-triedny slovník do konfrontačného nacionálneho naratívu o „odvekom zápase o holé prežitie národa“. Táto integrácia bola o to ľahšia, že títo autori plynule nadväzovali na obdobia, keď boli komunisti sami v čelných radoch protimaďarského ťaženia. Ide predovšetkým o roky 1945 – 1948 a činnosť povereníka Daniela Okáliho a štátneho tajomníka Clementisa počas výmeny obyvateľstva, deportácií do Čiech, reslovakizácie či poslovenčovania historických názvov obcí – no rovnaká tendencia sa v komunistickej strane objavila aj v rokoch 1968 – 1969, keď sa nečakane vynorilo heslo „nebudeme podnájomníkmi vo vlastnom dome“ a znovu sa začalo útočiť na maďarskú menšinu.

Zároveň sa v zborníku prejavuje hlboké selektívne ticho o prenasledovaní maďarskej menšiny v minulosti: autori úplne obchádzajú otázku povojnových etnických čistiek v rokoch 1945 – 1948, princíp kolektívnej viny, Benešove dekréty, deportácie, reslovakizáciu a konfiškácie majetku. Rovnako zamlčujú, že pokles slovenskej komunity v Maďarsku bol dôsledkom československej štátnej politiky po roku 1945, ktorá lákala Slovákov z Maďarska organizovane sa presídliť na Slovensko v rámci výmeny obyvateľstva a pôvodne dokonca uvažovala s provokovaním maďarskej vlády na ich nútený odsun z Maďarska.

V tomto zmysle možno publikáciu čítať ako slovenskú obdobu juhoslovanského nacionalistického memoranda Srbskej akadémie vied a umení (SANU) z r. 1986. Paralela, samozrejme, nie je úplná: juhoslovanské pomery boli politicky, ústavne i bezpečnostne výbušnejšie a Memorandum SANU navyše nebolo potom, ako jeho pracovná verzia unikla do tlače, nikdy formálne odsúhlasená. Podobnosť spočíva skôr vo funkcii takéhoto textu – v pokuse intelektuálnych elít poskladať historické krivdy, demografické argumenty a obraz ohrozeného národa do uceleného politického príbehu použiteľného pre súčasnosťna rozpútanie konfrontácie.
V Srbsku delilo zverejnenie Memoranda SANU v roku 1986 od vypuknutia juhoslovanských vojen približne päť rokov. Slovenský vývoj sa našťastie vydal iným smerom. Päť rokov po vydaní Slovaks & Magyars, v roku 2000, už Mečiarova garnitúra nevládla. Predsedom vlády bol Mikuláš Dzurinda a Strana maďarskej koalície bola súčasťou vládnej koalície. Slovensko navyše malo reálnu európsku integračnú alternatívu, ktorá v polovici deväťdesiatych rokov postupne vytlačila politiku mobilizácie proti vnútornému nepriateľovi. Zborník tak nezískal čas, aby sa stal ideovým manuálom ďalšieho politického vývoja; stal sa skôr dokumentom slepej uličky, z ktorej slovenská spoločnosť vo voľbách roku 1998 odbočila.