O primátorskú stoličku v NZ sa bojuje aj spoza falošných profilov

Oto Psenak

26-09-26

857

Predvolebná kampaň graduje a zápas o primátorské kreslo je čoraz ostrejší. To samo osebe nie je zlé. Naopak – aspoň vidno, že mandát má hodnotu, keď sa oň vedie skutočný politický súboj. Mesto, v ktorom sa o moc nikto nezaujíma a voľby sú iba formalitou, by bolo oveľa smutnejším miestom. Problém je inde: časť tohto zápasu sa začína odohrávať anonymne. Najagilnejší kandidáti majú okolo seba ľudí, ktorí si zakladajú falošné alebo anonymné účty na Facebooku a odtiaľ ostreľujú konkurentov. Terčom je predovšetkým súčasný primátor. Jeho ľudia pritom paľbu prakticky neopätujú. Po dvanástich rokoch pri moci z nich cítiť únavu, aj určité obavy z toho, s čím vyzývatelia (resp. jedna konkrétna vyzývateľka) ešte prídu. Samotný primátor zatiaľ pokračuje v pozitívnej sebaprezentácii prostredníctvom krátkych FB reelsov. Podrobnému odpočtu svojich dvanástich rokov vo funkcii sa dôsledne vyhýba. Vzniká zvláštny paradox tejto kampane. Na jednej strane máme kandidáta, ktorý o svojej minulosti mlčí. Na druhej strane jeho kritikov, ktorí o nej hovoria veľmi veľa – ale bez mena. Ani jedno nie je dobré...

Anonymita nie je iba otázkou slušnosti. Voči anonymným kampaniam sme skeptickí už dlhší čas. V Nových Zámkoch totiž nejde o nový vynález. Podobné praktiky sa objavili už na úsvite miestneho politického Facebooku v roku 2014, keď sa na stránke "Novozámockí "TOP" poslanci" anonymne útočilo na Otokara Kleina - písali sme tu: Mestský úrad otáľa so zverejnením zoznamu kandidátov do volieb. Ani vtedy však anonymita nepriniesla svojim autorom výhodu. Dôvod je jednoduchý. Každé politické posolstvo má dve časti: čo sa hovorí a kto to hovorí. Pri anonymnej kampani zostáva iba prvá polovica. Čitateľ môže dostať zaujímavú informáciu, fotografiu, dokument alebo upozornenie na reálny problém. Vzápätí si však položí otázku: Kto mi to vlastne hovorí? Prečo sa nepodpíše? Je to občan? Kandidát? Člen jeho volebného tímu? Človek osobne poškodený rozhodnutím radnice? Alebo niekto, kto si iba vybavuje staré účty? A práve v tom okamihu anonymita začne požierať vlastné posolstvo. Čím vážnejšie je obvinenie, tým dôležitejšia je dôveryhodnosť človeka, ktorý ho vyslovuje.

Kritika bez záväzku. Anonymná politika má ešte jeden vážnejší problém. Ak kandidát alebo jeho tím kritizuje napríklad spôsob hospodárenia mesta, personálnu politiku radnice, prideľovanie zákaziek, fungovanie mestských podnikov alebo rozhodovanie komisií, prirodzenou otázkou voliča by malo byť: A čo urobíte vy inak? Pri verejne podpísanej kritike možno túto otázku položiť konkrétnemu človeku. Ak kandidát tvrdí, že niečo funguje zle, môže sa zároveň zaviazať, že po zvolení zverejní dokumenty, zmení pravidlá, otvorí komisie, vypíše súťaž alebo odstráni praktiku, ktorú dnes kritizuje. Vzniká tak politický záväzok. O štyri roky možno vytiahnuť jeho vlastný status, článok alebo video a povedať: Toto ste tvrdili pred voľbami. Urobili ste to? Pri anonymnom účte nič také neexistuje. Anonym môže dnes požadovať absolútnu transparentnosť, zajtra môže zmiznúť a pozajtra sa jeho autor môže pokojne ocitnúť medzi ľuďmi, ktorí budú robiť presný opak toho, čo anonymný profil ešte včera požadoval. A volič nemá koho brať na zodpovednosť. Preto je meno dôležitejšie než ostrý status

Demokracia nestojí iba na slobode hovoriť. Stojí aj na zodpovednosti za vyslovené slová. Politický názor podpísaný vlastným menom má inú váhu než rovnaká veta napísaná profilom s vymysleným menom a obrázkom západu slnka. Nie preto, že podpísaný človek musí mať automaticky pravdu. Ale preto, že za svoj názor ručí vlastnou reputáciou. Môžeme s ním polemizovať. Môžeme mu pripomenúť staršie výroky. Môžeme porovnať jeho dnešné sľuby s jeho včerajším hlasovaním. A ak kandiduje, môžeme o štyri roky porovnať jeho predvolebnú kritiku s tým, čo po získaní moci skutočne urobil. To je podstata politickej kontroly. Anonymita tento mechanizmus prerušuje.

A ešte jeden praktický problém. Anonymné kampane môžu byť paradoxne kontraproduktívne aj pre kandidáta, ktorému majú pomáhať. Ak anonymný profil každý deň útočí na primátora a čitateľ nevie, komu patrí, kritika sa nedá spojiť so žiadnou politickou alternatívou. Volič sa možno dozvie desať dôvodov, prečo nemá voliť súčasného primátora. Stále sa však nedozvie jedenásť dôvodov, prečo má voliť niekoho iného. Negatívna kampaň vie oslabiť protivníka. Sama osebe však ešte nevytvára dôveru k alternatíve. A mestské voľby napokon nie sú referendum o tom, koho nechceme. Sú rozhodovaním o tom, komu na ďalšie štyri roky zveríme mesto, jeho majetok, rozpočet a inštitúcie.

Primátorskí kandidáti by mali prinútiť svojich ľudí podpísať sa. Chceli by sme vyzvať všetkých primátorských kandidátov, aby tento spôsob kampane nepodporovali – a svojich ľudí ktorí anonymné profily prevádzkujú, aby vyzvali vystúpiť z anonymity skôr, než sa predvolebný zápas zmení na nekontrolovanú vojnu profilov, pri ktorých už nikto nebude vedieť, kto s kým vlastne bojuje. Nech sa pokojne kritizuje. Dokonca ostro. Nech sa zverejňujú dokumenty, pripomínajú staré rozhodnutia, počítajú peniaze, preverujú hlasovania a rozoberajú sľuby. Ale nech je pod tým meno. A ešte lepšie: nech je za kritikou aj záväzok. Ak kandidát prostredníctvom svojich ľudí upozorňuje na konkrétny neduh, nech zároveň verejne povie: Ak budem zvolený, toto zmením takto. Taká veta má oveľa väčšiu cenu než sto anonymných statusov. Pretože o štyri roky ju bude možné znovu nájsť. Predvolebná kampaň totiž nemá byť súťažou v tom, kto dokáže vypustiť viac otrávených šípov. Mala by byť obdobím, keď kandidáti sami na seba dobrovoľne uväzujú povrazy budúcej verejnej kontroly. A čím viac konkrétnych sľubov dnes vyslovia pod vlastným menom, tým viac uzlov na tých povrazoch po voľbách zostane...