Roman Holec patrí k strednej generácii slovenských historikov. Spolu s D. Kováčom, I. Kamencom, M. Zemkom a niektorými ďalšími sa zaradil do mainstreamu slovenskej historiografie, ktorému sa darí moderovať slovenskú verejnú mienku cez denníky, rozhlas, televíziu, učebnice  a knižné publikácie. Tajomstvom ich úspechu je určitá umiernenosť a vyváženosť. Poznajú recept, podľa ktorého sa varia dejiny stráviteľné pre slovenského konzumenta. Aj preto je zaujímavé si pozrieť ako R. Holec predstavil tieto "nie práve konsenzuálne" periodiká slovenskému čitateľovi.
R. Holec nazýva maďarskú spoločnosť tragicky rozśtiepenou a chorou dejinami, ktorá sa snaží o únik do minulosti. Maďarov nazýva najväčśími "lúzrami" posledného storočia v strednej Európe, traumatizovaných historickými prehrami a vlastnými zlyhaniami. Zazlieva im pocit krivdy, ktorý v sebe živia a považuje ho za prejav dvojakého metra voči sebe a susedom. R. Holec sa domnieva, že prax dvojakého metra spôsobuje deformácie v spoločenskom vedomí a historickej pamäti, kultivuje negatívne stereotypy voči druhým, kým prehliada vlastné zlyhania, ktoré boli neraz pravými príčinami problémov. Ak zlyhali politici a neboli schopní riešiť národnostnú otázku v Uhorsku, potom prichádzajú na rad logické riešenia a obeťou bývajú prostí občania, sumarizuje Holec vlastnú originálnu filozofiu dejín.
Maďari vraj používajú selektívnu terminológiu a svoje skutkynepovažujú za agresiu a fašizmus čo R. Holec nazýva "maďarskou optikou". R. Holec vidí rozdiel aj v tom, že kým na Slovensku sú extrémisti primitívi, v Maďarsku ide o renomovaných historikov. Na inom mieste si berie na mušku výrok maďarského historika I. Janeka o tom, že klérofašistický bábkový slovenský štát vznikol ako produkt posledného štádia rozpadu Československa - chorého muža strednej Európy.  R. Holec si myslí, že správny výraz pre Slovenský štát by bol "slovenská deravá totalita" a že ČSR - na rozdiel od Horthyovského Maďarska - mala demokratické mechanizmy na odstránenie svojich chýb, nemohla byť teda "chorým mužom".
V oblasti metodickej R. Holec zazlieva maďarskej historiografii "bodový" prístup, keď neskúma, čo jednotlivým udalostiam - Trianonu, Beneśovým dekrétom, atď. - predchádzalo. Len preto sa to javí ako nespravodlivosť, bezprecedentná anomália, alebo logicky nevysvetliteľný jav, ktorého obeťou sú Maďari.  Urobili by lepšie, keby hľadali skutočné príčiny vedúce k Trianonu, a nie sprisahanecké teórie, alebo vysvetlenia o snahe veľmocí oslabiť Nemecko. Autor si tiež všíma negatívny obraz E. Beneša v Maďarsku, kým v Česku sa o ňom vraj vedú spory. atď.
O niektorých autoroch uvedených periodík R. Holec hovorí s uznaním (J. Demmel, I. Romsics, L. Katus, M. Zeidler), vytýka im však nedostatok dobrého vkusu keď sa zúčastňujú podobných podnikov. V prípade iných kladie za vinu neznalosť výsledkov najnovśej slovenskej akademickej historiografie (t.j. prác jeho vlastného krúžku spomínaného v úvode) - napr. Zoltána Balassu má  diskvalifikovať to, že slovenské postoje ilustroval názormi Laca Zrubca, Ladislava Ťažkého, Františka Bokesa. Niektoré výčitky maďarských autorov - napr.  používanie pojmu Starých Slovákov - Holec odmieta s tým, že sa nepoužívajú vo vedeckých textoch, iné sám považuje za "opodstatnené pripomienky" - o jazykovom zákone dokonca hovorí ako o nezmyselnom a hlúpom, na inom mieste vyzdvihuje zápas svojho krúžku proti poslovenčovaniu a komoleniu maďarských historických priezvisk.
Prekvapivo rozsiahlo sa Holec zapodieva otázkou sčítaní ľudu, pričom sa snaží spochybniť uhorské z r. 1910 a bagatelizovať československé z r. 1919 a 1921, keďže vtedy ešte mnohí "štatistickí Maďari" mohli nemať dosť odvahy prihlásiť sa ku svojej národnosti. Tým sa nevyhnutne zapletie do obvyklej pasce slovenskej historiografie, ktorá nevie dosť dobre skryť funkcionálnu účelovosť československých štatistík ani vysvetliť motív tzv. štatistickej maďarizácie resp. zahladiť vzájomný rozpor medzi tvrdeniami o existencii maďarizácie na jednej strane a štatistickej maďarizácie na strane druhej. Holecova ekvlibristika je to najlepšie, čo slovenská historiografia dokáže na dneśný deň v tejto veci ponúknuť, preto ju uvedieme celú: "Jedným z dôležitých prostriedkov na legitimizáciu všetkých ďalších opatrení smerujúcich pred rokom 1918 k národnej homogenizácii štátu bola štatistická maďarizácia s cieľom dokázať číselnú prevahu Maďarstva a zdôvodniť tak kroky k jej upevňovaniu. K tomu slúžila celá paleta metód ovplyvňujúcich - či už reálne alebo formálne - identitu človeka. Neraz ani nezohľadňovala jeho skutočnú identitu (prax zberu dát tomu poskytovala široký priestor) a slúžila k sebaklamu vtedajśích politických elít. Mala súčasne vyvážiť slabé stránky neproduktívnej a nezmyselnej maďarizácie"
Necháme na čitateľa, či uverí Holecovej akademickej definícii, ktorá tvrdí, že śtatistická maďarizácia bola sebaklam legitimizujúci homogenizáciu, alebo sa uspokojí s tvrdeniami insitných historikov typu Zrubca, Hrnku a pod. podľa ktorých bola štatistická maďarizácia výrazom šialenej túžby.
A tiež ponecháme na čitateľa, či za dôveryhodnejšiu bude považovať doteraz prezentovanú argumentáciu slovenského historika Romana Holeca, alebo prácu maďarského historika z Košíc  Zoltána Ballasu, ktorého R. Holec nazýva  "slovenským občanom, chemikom a turistickým sprievodcom po Košiciach". Ballasov článok vyšiel v slovenskom čísle magazínu "Nagy Magyarország" (október 2009 dotlač marec 2011) pod názvom "Prečo nás Slováci nemajú radi?"

2011-05-29 16:06:19 Pavol Rusnák
Zdravým, pán Pšenák.
Pokiaľ máte záujem seriózne spochybňovať závery niektorých slovenských historikov (čo je v rámci diskusie samo osebe absolútne legitímne a prospešné), tak to neodporúčam robiť spôsobom "klin sa klinom vybíja" (narážam na publikáciu článku pána Ballasu), lebo riskujete, že stratu morálneho práva kritizovať javy, ktoré sa Vám na súčasnej slovenskej historiografii nepáčia. Na druhej strane je možné, že som iba nepochopil kontext a pridali ste to ako iný príklad "článkov na objednávku" - v takom prípade sa vopred ospravedlňujem.
S pozdravom Rusnák