Študentské roky Ernesta Zmetáka
Oto Psenak 
19-05-16 
1,827 
V sobotu sa zatvorili brány výstavy Študentské roky Ernesta Zmetáka, ktorú organizovala novozámocká Galéria umenia v roku stého výročia narodenia známenho rodáka. Prinášame text Heleny Markuskovej, riaditeľky Galérie umenia.
Študentské roky Ernesta Zmetáka
Začiatky výtvarníkov zohrávajú často kľúčový význam. Študentské roky, učitelia, spolužiaci a podnety s ktorými sa stretnú formujú ich osobnosť, pohľad a smerovanie. Galéria umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch venuje zvýšenú pozornosť tvorbe svojho zakladateľa a darcu zbierok Ernesta Zmetáka (1919 - 2004), významnej osobnosti slovenského výtvarného umenia 20. storočia. Pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia predstaví výstavu zameranú na roky štúdií a ranú tvorbu (1937 - 1952).
Ernest Zmeták pochádzal z mnohonárodnostného mestečka s čulým kultúrnym životom. Okrem reprodukcií v škole, sa s výtvarnými dielami stretol na výstavách v meste. Nebol zázračným dieťaťom, avšak rád kreslil podľa modelu i svoje obľúbené lokality pri rieke Nitre a v lese Berek. Navštevoval večerný kurz Károlya Harmosa v Komárne, kde si osvojil základy kreslenia a maľovania. Károly Harmos venoval mu zvláštnu pozornosť. Bol prvý, kto rozpoznal jeho talent.
Charakteristický profil svojho učiteľa zachytil v kresbe s ceruzou (Portrét Károlya Harmosa, 1937). Skúmavými líniami ohmatával starnúcu tvár umelca, snažil sa uchopiť jej dôstojný výraz.
Na podnet Jánosa Pleidella, žiaka Károlya Harmosa, sa prihlásil na Akadémiu výtvarných umení do Prahy (1938). Zapísal sa do triedy Willyho Nowaka. Do jeho života zasiahli politické udalosti: po viedenskej arbitráži časť južného Slovenska pripojili k Maďarsku. Ernest Zmeták absolvoval prijímacie skúšky na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti, kde bol zapísaný 23. januára 1939.
Vysoká škola bola školou akademického typu: s ročnou prípravkou, umeleckými odbormi a učiteľstvom kreslenia. Snažila sa poskytnúť študentom znalosti vo všetkých oblastiach výtvarného umenia nezávisle od ich zamerania. V čase príchodu Ernesta Zmetáka na školu prišli nové posily: Vilmos Aba-Novák, István Szônyi a Rudolf Burghardt.
Krátko jeho práce korigoval Rudolf Burghardt, potom nastúpil Vilmos Aba-Novák, ktorý zaviedol disciplínu a vyžadoval dôkladnú prácu. K študentom pristupoval vecne, snažil sa rozvinúť ich vlohy. Navštevovali výstavy, kde na dielach demonštroval výtvarné problémy. Maliarske techniky učil významný predstaviteľ maďarskej secesie Sándor Nagy. Dejiny architektúry Jeno Lechner, sochárstvo Jenô Bory, grafické techniky: Lajos Varga Nándor. Pred Ernestom Zmetákom sa otvorili nové obzory. Jeho kresliarsky prejav sa od základu zmenil, vďaka drezúre Vilmosa Aba-Nováka. Hľadal vnútornú štruktúru, výstavbu formy, zdôrazňoval objem, hutnosť, plastické kvality - pretváral realitu podľa vlastnej rodiacej sa optiky.
V raných maľbách prevláda kresliarsky prístup k maľbe, hľadal vlastnú farebnú škálu i maliarsky prejav. Vyskúšal rôzne spôsoby maľby. Tvár zamyslenej Starenky v barete (1940), vytvárajú plasticky členené farebné plochy. Obraz vypovedá o silnom sociálnom cítení maliara. Nie náhodou bol jeho obľúbeným básnikom Attila József. Polpostava v ťažkom hnedom kabáte, na hlave s baretkou - nosí svoje oblečenie ako stigmu vlastného údelu.
Počas druhého pobytu na maliarskej kolónii v Mohácsi namaľoval Lúku so stromami (1940). Našiel v nej archetyp nížinnej krajiny s vysokým horizontom, rytmicky členenými pásmi trávnatej plochy, roztrúsenými skupinami stromov či kríkov. Úsporná monochrómna farebnosť pohybujúca sa na škále zelenej a modrej, vystihuje charakter krajiny. Po intenzívnych kresliarskych začiatkoch sa formuje maliar.
Autoportréty mali pre neho mimoriadny význam. Sprvu predstavovali „študijný materiál“ na tému vlastnej tváre, neskôr sa stali objektom sebaskúmania i demonštrácie výtvarných problémov, ktoré ho zamestnávali. Rané autoportréty vypovedajú o zvládnutí maliarskeho sebazobrazenia i sebaprojekcie predkladanej verejnosti (Autoportrét, 1941).
Z nezvyčajného pohľadu spredu zachytil Dievča s červenými vlasmi (1941), s nádhernou korunou vlasov, ktorá žiari ako glória na ultramarínovom pozadí. Póza modelky pripomína hieratickú vznešenosť ikon. Bola ňou spolužiačka llona Maderspachová, ktorá študovala učiteľstvo kreslenia. Ernest Zmeták vytvoril portrét modernej ženy s aurou madony.
V júni 1941 sa zúčastnil výstavy Novozámockých výtvarníkov v hoteli Zlatý Lev v rodnom meste. Vtedy lekárnik Sándor Farkas kúpil jeho kresbu a pozval ho prehliadnuť svoju zbierku. V modernom funkcionalistickom dome zberateľa, videl prvýkrát väčšiu súkromnú zbierku.
Vážne chorého Vilmosa Aba-Nováka od januára 1941 zastupoval István Szônyi, potom Béla Kontuly. Maliarsku kolóniu vo Fóherceglaku (Kneževo, Chorvátsko), už absolvovali bez neho. Ernest Zmeták tu namaľoval jeden zo svojich ťažiskových arspoetických autoportrétov: Autoportrét s rukou (1941). Sebavedome sa v ňom hlásil k svojmu „remeslu“ - gestom ruky evokujúcim gesto žehnajúceho Krista z fresiek Vilmosa Aba-Nováka. Interpretoval ho ako gesto umelca „zasnúbeného“ so svojou tvorbou. Slávnostný tón zdôrazňuje vážnosť aktu i diela. Vecnejší prístup, hieratická prísnosť štylizácie svedčia o silnejúcom vplyve Bélu Kontulya.
Smrť Vilmosa Aba-Nováka 29. septembra 1941 znamenala preňho obrovskú stratu. Stratil v ňom veľkú oporu, dal mu výtvarné základy, sprostredkoval mu neoklasicisitické videnie, Cézanna a talianske ranorenesančné umenie, Béla Kontuly zasa civilistické témy, expresívny tvrdý realistiscký pohľad v duchu eklektických tendencií Neue Sachlichkeit.
Medzi jeho rané figurálne kompozície patrí Rozlúčka (1943). Zachytil v nej baladický príbeh blízky raným arkadickým kompozíciám Vilmosa Aba-Nováka. V kopcovitej krajine pod mohutným stromom sa lúči rodina a milá s heroickou postavou mladíka. Maliar zobrazil postavy skicovite, zdôraznil ich väzby výrečnými gestami. V nadčasovom príbehu so symbolickým nádychom, reagoval na hrozbu vojny.
Na výstave Hornozemských umelcov v Nemzeti Szalon v Budapešti (1943), zaujal s Portrétom brata (1942). Potom ho zobrazil sediaceho v záhrade obklopeného kvetináčmi (Portrét brata, 1943). Jeho zamyslená tvár odrážajúca slnečné svetlo, pôsobí ako zrkadlový obraz maliara. Obraz je nepatetickým pomníkom každodennej situácie povýšenej na večnosť.
Veľkú pozornosť venoval štúdiám ženského aktu. Rozmerný Sediaci akt (1943) predstavuje zamyslenú ženu na tmavomodrej drapérii inscenovanú tak, aby vynikli jej monumentálne tvary a kontúry. Stopy štetca ohmatávajú partie tela, hutný maliarsky jazyk vzdávajú hold vitalite archetypálnej ženskosti. V ťažiskovom diele maliar sumarizoval výsledky svojho raného obdobia.
Arspoetický dvojportrét má výnimočné miesto medzi jeho autoportrétmi (Dvaja: Podobizeň autora a modelky, 1943). Siahol po ikonografickom motíve maliara s modelom. Témou obrazu je sebareflexia umelca - zdieľanie tvorivého procesu s modelom a úvaha nad tvorbou. Ich spolupatričnosť k „rehole“ umenia vyjadruje harmonicky zladené oblečenie. Strohá vecnosť a drsný realizmus sú už znakom štýlu Ernesta Zmetáka, podobne monochrómnej farebnosti. Tento dvojportrét mohol byť jeho záverečnou prácou. Doznievajú v ňom paralely s tvorbou Vilmosa Aba-Nováka (Dvojportrét umelca s manželkou, 1925), dielo je originálnym prejavom silnej osobnosti s veľkým potenciálom.
V lete 1943 sa zúčastnil naposledy pobytu na maliarskej kolónii v Mohácsi. Namaľoval Lúku pri Mohácsi (1943), kde rozvinul starší pohľad.
V tom čase sa zblížil s predstaviteľmi slovenskej kultúry v Budapešti. Organizoval výstavu Slovenských maliarov žijúcich v Maďarsku v Katolíckom kruhu v Košiciach (1943). Čoraz naliehavejšie si uvedomoval prítomnosť vojny. Rozhodol sa pre návrat na Slovensko.
3. októbra 1943 prichádza do Bratislavy. Po krátkom pôsobení v Martine, sa prihlásil ako mimoriadny poslucháč na Oddelenie kreslenia a maľovania na Slovenskú vysokú školu technickú v Bratislave. Študoval u Gustáva Mallého, Maximiliána Schurmanna a Alojza Struhára. Nové prostredie spočiatku znamenalo pre neho skôr možnosť pracovať, než nové impulzy. Bol už síce hotový, názorovo vyprofilovaný autor, ale stále pociťoval potrebu pokračovať v štúdiách.
V lete 1944 pracoval v Slatinských Lazoch a Detve. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa vrátil do Bratislavy. Realizoval svoju samostatnú výstavu vo Vysokoškolskom združení (1944). Stretával sa s básnikmi s Ctiborom Štítnickým, Mirom Procházkom a so scénografom Ladislavom Šestinom. Spoznal svoju budúcu ženu, Pavlu Škodovú.
Z oslobodenej Bratislavy začiatkom júna 1945 odišli s Ladislavom Šestinom do Štítnika. Stretávali zástupy utečencov. V čakárni v Tisovci naskicoval skupinu spiacich cestujúcich, podľa ktorej namaľoval obraz (V čakárni (Utečenci, 1945) - v strede ako v metaforickom lone s trojicou postáv zmorených únavou v embrionálnej polohe: matkou, synom a mužom. Expresívna kompozícia vyjadruje dramatický kontrast existenciálnej osamelosti a túžby po spolupatričnosti, pokoji a domove v povojnovom chaose. Námet stvárnil aj v kresbe i grafike.
V roku 1946 sa zúčastnil výstavy mladého Československého výtvarného umenia 1938 - 1945 v Galérii La Boétie v Paríži. Výstavu sprevádzal s Jánom Mudrochom, Petrom Matejkom, Františkom Studeným, Vincentom Hložníkom a Ervínom Semianom. Prvýkrát sa dostal do kontaktu so svetovým umením. Navštevoval výstavy, múzeá, galérie a Louvre. Po návrate jeho štýl prechádzal výraznými zmenami - zachovávajúc nosné prvky vlastného svojrázneho „konštruktívneho“ realizmu.
Parížske rezonancie sa premietli do portrétu manželky (Pavla, 1946). Mladá žena zasiahnutá hlbokým žiaľom, sedí nad prázdnym pohárom. V monochrómnej farebnosti i v klaustrofobicky navrstvenom priestore sa odrážajú skúsenosti s postimpresionizmom i s kubizmom, do sugestívneho expresívneho prevedenia sa premietli nezdeliteľné pocity bolesti.
V Bratislave Ernest Zmeták objavil nový námet: mestskú krajinu. Kreslil a maľoval okolie svojho bydliska, zachytával zákutia starej Bratislavy. S obľubou používal pohľad zhora - umožňoval odstup a nadhľad, daný jednak kopcovitým terénom mesta a výhľadom z okna bytu umelca. V panoramatických pohľadoch sa sústredil na celok, mizli detaily, vynikla geometrická štruktúra mestskej architektúry (Zasnežené strechy, 1946). Zobrazil tektonický základ reality - obnažil vnútro lokality. Panoramatický pohľad i kubistickú štruktúru danú charakterom krajiny - naplno rozvinul v talianskych krajinách.
V auguste 1947 podnikol cestu do Talianska s Matildou Čechovou. Prešli veľkú časť krajiny od Milána, cez Rím, po Capri. V Benátkach v Galérii Akadémie ho očaril Cosimo Tura, v Pádové v Capelle Arene fresky Giotta di Bondoneho. Videl diela svetového umenia, ktoré poznal z kníh. Aj jeho zasiahol „zázrak“ talianskej krajiny-jeho paleta sa začala vyjasňovať. Objavili sa kopcovité krajiny s exotickými druhmi stromov a pohľadmi zhora na more.
Erbové Capri (1947) s vysokým horizontom, predstavujú alternatívu krajinárskych schém z nížiny. Namiesto nekonečnej nížiny sa v pozadí vyníma horizontálna línia mora ožiarená svetlom. Ernest Zmeták si zachoval úspornú farebnú škálu - maximálne zjednodušil motív i svoje prostriedky - zaznamenával podstatu videného. Kreslil farbou, tvaroval formu, budoval priestor obrazu - sprostredkoval strohú archaickú krásu za hranicami vizuality.
Jeho kresliarsky štýl zrobustnel, expresívne hrubé ťahy obnažovali štruktúru tvaru. Autoportrét z Capri (1947) ukazuje zrelého sebavedomého muža s tvárou zahalenou v polotieni. Na hlave s papierovým čákovom, hľadí na diváka sebairóniou. V hre s kontrastmi pozitívnej a negatívnej formy sa prejavil vplyv grafickej tvorby.
Vrátil sa pred Vianocami v roku 1947. Zážitky v ňom dlho doznievali. Mali rozhodujúci vplyv na jeho smerovanie, vyjasnila sa jeho farebnosť, upriamil svoju pozornosť na radikálne zjednodušené, významovo presýtené archetypálne formy. Výsledky spracovával v šivetických krajinách, kde našiel podobné motívy, ktoré opakovane stvárnil. Ich charakter sa menil podľa druhu techniky: v olejomaľbách vynikli ich nadčasové prvky, v akvareloch sviežosť a dekorativita (Jesenná krajina zo Šivetíc, 1948), v kresbách zasa expresívno-dramatické kvality.
V rokoch 1948 - 1949 jeho dominantným médiom sa stala grafika - najmä technika drevorezu. Vyhotovil ilustrácie k zbierke Slovenských ľudových balád (1948). Zasiahla ho autenticita a elementárna sila ľudového umenia. Jednoduchá znaková reč a dramatický čierno-biely kontrast foriem dokonale zodpovedal elegickému tónu balád. K vrcholným grafickým dielam obdobia patrí Útek do Egypta (1948). V sugestívnej skratke stvárnil erbový motív kresťanskej ikonografie, dramatický príbeh úteku svätej rodiny. Dielo získalo na XXIX. Bienále v Benátkach prémiu Institutio internationale di arte liturgica (1958).
Po odchode Kolomana Sokola sa stal predsedom Spolku umelcov a priateľov grafiky. V lete 1949 ho pridelili do Banskej Štiavnici, kde vyhotovil drevorezy na počesť 400. výročia baníctva. Na základe štúdií v baniach zachytil baníkov počas tvrdej driny. Neúprosná pravdivosť série vypovedala o drsnej realite. Kritika prijala diela s nevôlou, na výstave Súčasnej slovenskej grafiky v Prahe (1949).
Ľudovíta Fullu a Ernesta Zmetáka dávala kritika do vzťahu majstra a žiaka. Stretli sa na novozaloženej Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Ľudovít Fulla si vybral Ernesta Zmetáka za asistenta. Mladý výtvarník sa stal spolupracovníkom zakladateľskej osobnosti „slovenskej výtvarnej moderny“. Dostal šancu podieľať sa na výchove mladej generácie.
Na krajiny zo Šivetíc (1948), nadviazal aj v Krajine z Detvy (1949). Zobrazil príznačnú kopcovitú krajinu z nadhľadu, brázdenú úzkymi poľami. Pevne zovreté pásy polí tvarované pastóznou farbou tvoria kostru krajiny. Ernest Zmeták transformoval motív, predstavoval jednoduchý, prehľadný, asketický - a esenciálny model krajiny. Patril k hľadačom podstát vychádzal z tektonických a farebných charakteristík lokality. Monochrómna farebná škála založená na odtieňoch zelenej, žltej a modrej stala sa autorskou značkou.
Vtedy pôsobil už aj ako zberateľ, spočiatku orientovaný najmä na grafiku, ale okruh jeho záujmov sa rozširoval. V tvorbe vychádzal z reality, ale odmietol sa podrobiť socialistickému realizmu. Jeho realizmus spočíval v transformácii autenticity videného - s dôrazom na originalitu svojho prejavu. Začiatkom päťdesiatych rokov vznikli realistické kresby a grafiky - prevedené s veristickou dôkladnosťou. Vyrastali z vnútornej potreby i z praxe asistenta, ktorý sa venoval kresliarskej príprave študentov. V litografickom Autoportréte (1951) sa zobrazil pred stojanom v suverénnom postoji etablovaného umelca. Akoby sa vrátil k vecnému realizmu svojich začiatkov - k analýze texturálnych kvalít materiálov i priestorovosti foriem. Neprestával kriticky skúmať seba, registrovať premeny vlastnej podoby i osobnosti. Mladícky elán nahradila už mužná sila. Pretrvávala vášeň v demaskovaní roli umelca, v obsesívnej potrebe sebareflexie - v úsilí viesť dialóg so sebou, konfrontovať sa, zanechať stopu a vidieť vlastný obraz v podobe autoštylizácie.
Päťdesiate roky boli lámaním charakterov, rastúcemu straníckemu diktátu Ľudovít Fulla a Ernest Zmeták odmietli vyhovieť. Na vlastnú žiadosť odišli z Vysokej školy výtvarných umení.
Ernest Zmeták našiel nové pôsobisko v monumentálnej tvorbe. Odišiel na Oravu do Rabče, kde začal pracovať na mozaikovej výzdobe kostola - s Andrejom Barčíkom. Vo voľných chvíľach maľovali, neraz v spoločnosti Miloša Alexandra Bazovského. Vytváral už svoje typické krajiny - ktoré „ospevovali“ nadčasovú krásu slovenskej krajiny (Krajina pod Babou horou, 1952). Maľoval krajinu vo svojej nezdobenej kráse, zvlnený rytmus kopcov a polí, ako výrazy príznačnej lokality, pretvárajúcej energie a mentality človeka. Dvojdomový maliar, ktorého študentské roky formovalo budapeštianske, bratislavské prostredie a európska kultúrna tradícia - patril už k ťažiskovým osobnostiam domácej scény.
Helena Markusková