Kniha týždňa: Kto hrá ruskú ruletu so Slovenskom Ed. Grigorij Mesežnikov (Mamaš Brat. 2025)
Oto Psenak 
25-06-21 
828 
Kniha Kto hrá ruskú ruletu so Slovenskom je aktuálna najmä v kontexte prebiehajúcej agresie Ruska proti Ukrajine, ktorá trvá od februára 2022 a zásadne mení bezpečnostnú architektúru Európy. Táto vojna predstavuje zásadnú výzvu pre krajiny strednej a východnej Európy, ktoré sa po roku 1989 vydali cestou demokratizácie a integrácie do euroatlantických štruktúr. Slovensko ako členský štát Európskej únie a NATO čelí silnému tlaku hybridného pôsobenia zo strany Ruska, ktoré sa snaží destabilizovať vnútropolitickú situáciu, podkopať dôveru vo verejné inštitúcie a zmeniť geopolitickú orientáciu krajiny. Kniha odhaľuje ako sa ruský režim snaží preniknúť do slovenského verejného priestoru prostredníctvom dezinformácií, propagandy a spriaznených aktérov. Publikácia je dôležitým analytickým nástrojom pre pochopenie toho, ako Slovensko hrá nebezpečnú hru s vlastnou suverenitou, demokratickými inštitúciami a medzinárodnou dôveryhodnosťou. Vo vojne na Ukrajine ide aj o smerovanie krajín ako Slovensko – či zostanú súčasťou slobodného Západu, alebo sa pod tlakom dezinformačných kampaní a vnútorného cynizmu odklonia k modelu ilúzií o suverenite a neutralite aby sa stali hračkou Ruska. Publikácia slúži ako varovanie, návod na rozpoznanie hrozieb a výzva k občianskej a politickej bdelosti.
 |
 |
Predslov
Rastislav Káčer v predslove sumarizuje skúsenosť so zahraničnou politikou Ruska od konca studenej vojny. Pôvodný optimizmus z integrácie Ruska do demokratického sveta vystriedalo poznanie, že Kremeľ pod vedením Vladimira Putina smeruje k autoritárstvu, imperializmu a hybridnej vojne proti Západu. Káčer varuje, že Slovensko sa v roku 2025 stáva nástrojom ruského a maďarského hybridného pôsobenia – vláda demontuje demokratické inštitúcie a bezpečnostné záruky, čím hazarduje s geopolitickou orientáciou krajiny.
Úvod
Grigorij Mesežnikov predstavuje základnú tézu knihy: Slovensko, napriek svojmu členstvu v EÚ a NATO, čelí rastúcemu vplyvu proruských síl. Po parlamentných voľbách v roku 2023 dochádza k revízii prozápadného konsenzu. Cieľom publikácie je odhaliť aktérov, mechanizmy a štruktúry, cez ktoré sa ruský vplyv systematicky presadzuje v politike, médiách aj verejnej mienke.
Kapitola I: Slovensko a Rusko – vzťahy, idey, procesy, aktéri
Kapitola skúma historické a ideologické väzby medzi Slovenskom a Ruskom. Mesežnikov ukazuje, že proruské postoje majú na Slovensku dlhodobý základ – v politických stranách (ĽSNS, SNS, Smer-SD), mimoparlamentných skupinách i v kultúrnej pamäti spoločnosti. Rusko sa usiluje obnoviť svoju sféru vplyvu cez nástroje mäkkej moci – ideológiu, propagandu a hybridné operácie.
Kapitola II: Proruskí aktéri na Facebooku pred inváziou na Ukrajinu
Ján Bartoš analyzuje, ako sa ešte pred inváziou v roku 2022 stupňovala proruská propaganda na Facebooku. Stránky politikov, alternatívnych médií a „vlasteneckých“ skupín šírili obrazy Ruska ako garanta stability a vykresľovali Ukrajinu a Západ ako agresorov. Najúspešnejšie príspevky boli kombináciou konšpiračných naratívov, emocionálnych výziev a poloprávd.
Kapitola III: Slovensko a ruská agresia proti Ukrajine – reakcie a posuny v zahraničnej a bezpečnostnej politike SR
Mesežnikov mapuje vývoj oficiálnej politiky SR voči Ukrajine. Po počiatočnej jednoznačnej podpore došlo po roku 2023 k odklonu od prozápadnej orientácie. Nová vláda spochybňuje západnú jednotu, odmieta vojenskú pomoc Ukrajine a preberá naratívy o „mieri“ ako nástroji na legitimizáciu agresora.
Kapitola IV: Postoje politických strán k ruskej agresii a Ukrajine
Autor analyzuje postoje strán ako Smer-SD, Republika, SNS a ĽSNS, ktoré buď priamo šíria proruské naratívy, alebo spochybňujú kolektívnu obranu a podporu Ukrajiny. Tieto postoje posilnili po voľbách 2023 a podkopávajú dôveru v demokratické inštitúcie.
Kapitola V: Názory verejnosti na vojnu na Ukrajine – vývoj, vplyvy, dôsledky
Zora Bútorová ukazuje, ako sa menili postoje slovenskej verejnosti. Od solidarity po roku 2022 prešla časť populácie k skepticizmu, pod vplyvom inflácie, energetickej krízy a dezinformácií. Najväčšie rozdiely boli medzi skupinami podľa vzdelania, veku a mediálnej gramotnosti.
Kapitola VI: Ruská propaganda a dezinformácie v slovenskom informačnom priestore
Domicián Zahorjan a Patrik Haburaj opisujú vývoj proruských dezinformačných kanálov od roku 2014 až po vojnu. Kľúčové platformy ako Telegram nahradili zablokované weby, pričom hlavnú úlohu zohrávajú kanály napojené na ruské štátne naratívy. Po voľbách 2023 sa propagandistické aktivity zintenzívnili, pričom niektoré sa šíria aj z oficiálnych vládnych pozícií.
Kapitola VII: Zahraničnopolitická orientácia krajne pravicových strán – spoločné znaky a proruské aspekty
Tomáš Nociar analyzuje, ako krajne pravicové strany ako Republika, SNS a ĽSNS presadzujú antiamerikanizmus, euroskepticizmus a proruský konzervativizmus. Spoločným znakom je spochybňovanie členstva v NATO, podpora „neutrality“ a relativizácia vojny na Ukrajine. Tieto strany môžu pri priaznivej konštelácii zásadne zmeniť orientáciu Slovenska.
Kniha pomerne plasticky popisuje mechanizmy hybridnej vojny, ktorú Rusko vedie proti svojim bývalým satelitom, ale trpí tradičným neduhom bratislavských intelektuálov. Nedáva totiž odpoveď na otázku prečo je ruská propaganda práve na Slovensku taká úspešná - resp. ak dáva, tak spomína proruské tendencie a chýbajúcu historická pamäť. T.j. príčinou proruských tendencií sú proruské tendencie...
Táto zacyklenosť nie je náhodná a vyplýva z toho, ako sa slovenská liberálna inteligencia chytila do pasce 1. ČSR. Prvú republiku totiž považuje za zdroj demokratickej štátnosti a za dobrovoľný zväzok dvoch národov (na úkor tých ostatných). Nejaká ústavná fikcia „československého národa“ je len drobným nedorozumením.
V skutočnosti išlo o prvý moderný akt podriadenia sa, kde slovenské prevažne evanjelické elity vymenili slobodu obyvateľov za mocenské pozície v cudzom naoktrojovanom projekte.
Pre pochopenie, odkiaľ sa berie falošné historické vedomie a neistá identita, treba dôjsť až ku koreňom, k tradícii antiliberálnych lumpen-inteligentov nadväzujúcich na štvavých panslávov 19. storočia. Týmto postavám, romantizovaným v školských učebniciach, nikdy nešlo o slobodu a prosperitu ľudí, ale vždy len o moc. Národ bol pre nich len nástrojom, masou, ktorú treba mobilizovať a obetovať v mene vyšších - ich vlastných - mocenských cieľov.
Ak chce dnes niekto pochopiť prečo Robert Fico cestuje do Ruska a preberá ruské naratívy, nie je to nedorozumením, ani z ideologického presvedčenia. Je to jediný spôsob, ako si udržať moc na Slovensku – aj za cenu obetovania suverenity a budúcnosti krajiny. V tomto existuje priama a neprerušená kontinuita politického cynizmu: Štúr bol ochotný odovzdať osud národa do rúk cárskeho despotizmu, lebo v tom videl jedinú cestu k moci. Martinský krúžok sa dal do služieb Masaryka aby získal moc na Slovensku. Tiso obetoval krajinu nacistickému Nemecku, aby si udržal moc a Husák po roku 1968 predal krajinu Sovietom aby mohol byť ich miestnym gubernátorom. Fico, Danko, Blaha atď. dnes opakujú ten istý vzorec, moc ktorú si nedokážu udržať demokratickými prostriedkami by si chceli poistiť od Putina.
Na vine teda nie je zlyhanie historickej pamäte ľudu či mladá štátnosť ako sa domnievajú autori knižky. Ide o vedomú a dlhodobú stratégiu istej časti politických elít podmaniť si národ pomocou mocného suseda. Sloboda a demokracia je vždy postrádateľná, ak stojí v ceste ich osobnej moci. Ruský vplyv na Slovensku je úspešný nie napriek našim dejinám, ale práve vďaka tejto temnej kontinuite.