Diplomatické farebné knihy bojujúcich štátov o okolnostiach vypuknutia 1. sv. vojny

Oto Psenak

25-12-21

596

Keď v lete 1914 utíchla diplomacia a prehovorili zbrane, začala sa v Európe ešte jedna, paralelné vojna. Nebojovalo sa v nej puškami, ale dokumentmi. Vlády jednotlivých bojujúcich štátov v priebehu niekoľkých týždňov a mesiacov po vypuknutí prvej svetovej vojny vydali série úradných publikácií, ktoré vošli do dejín ako „farebné knihy“ (podľa farby ich obalov). Boli to prvé masové propagandistické zbrane modernej éry. Pred rokom 1914 sa diplomacia robila za zatvorenými dverami. Avšak 20. storočie prinieslo všeobecnú gramotnosť, moviny a verejnú mienku a parlamenty, ktoré museli schvaľovať vojnové úvery. Vlády už nemohli len tak poslať milióny mužov na smrť bez vysvetlenia. Po vypuknutí vojny (August – September 1914) sa každá mocnosť ocitla pod tlakom, aby vysvetlila: „Prečo bojujeme?“ a predovšetkým „Kto za to môže?“ Každá vláda preto zozbierala svoje telegramy, nóty a inštrukcie z obdobia tzv. Júlovej krízy (obdobie od atentátu v Sarajeve po vyhlásenie vojny) a vydala ich knižne. Cieľom farebných kníh nebola historická pravda, ale presvedčiť vlastných obyvateľov, že ich vláda urobila všetko pre zachovanie mieru a do vojny bola vtiahnutá agresiou nepriateľa. Nemci tvrdili, že sa bránia ruskému barbarstvu; Briti tvrdili, že bránia neutralitu malého Belgicka. Dôležitým publikom boli neutrálne štáty: Spojené štáty americké, Taliansko a balkánske štáty. Kto vyhral „vojnu farieb“, ten mohol získať sympatie a úvery od neutrálnych krajín. Každá kniha sa snažila preniesť zodpovednosť na protivníka.

Každý štát mal svoju tradičnú farbu obalov diplomatických spisov:

Nemecko – Biela kniha: Vyšla ako prvá, takmer okamžite po vypuknutí vojny. Snažila sa dokázať, že Rusko mobilizovalo ako prvé a Nemecko len reagovalo.
Veľká Británia – Modrá kniha: Bola považovaná za najšikovnejšie zostavenú. Minister zahraničia Sir Edward Grey v nej vystupoval ako neúnavný mierotvorca.
Rusko – Oranžová kniha: Snažila sa vykresliť Rakúsko-Uhorsko ako agresora, ktorý chce zničiť malé Srbsko.
Rusko – Druhá oranžová kniha: obsahuje zbierku diplomatickej korešpondencie ruského ministerstva zahraničných vecí z mesiacov august až november 1914, bezprostredne predchádzajúcich vojne s Tureckom. Tieto telegramy a depeše detailne mapujú nárast nemeckého vplyvu v Konštantínopole, spory o preplávanie krížnikov Goeben a Breslau či zrušenie kapitulácií (staré dohdy s európskymi mocnosťami o privilegovanom postavení ich príslušníkov v Turecku), čo napokon viedlo k vstupu Osmanskej ríše do prvej svetovej vojny proti štátom Dohody.
Francúzsko – Žltá kniha: Vyšla o niečo neskôr a bola silne editovaná, aby zakryla fakt, že Francúzsko povzbudzovalo Rusko do vojny.
Rakúsko-Uhorsko – Červená kniha: Viedeň ju vydala až začiatkom roka 1915. Jej cieľom bolo ukázať, že sarajevský atentát bol súčasťou organizovaného sprisahania Belehradu, a preto bola vojna pre Monarchiu otázkou prežitia.

Hoci dokumenty v knihách boli pravé, obraz, ktorý vytvárali, bol často falošný. Úradníci na ministerstvách zahraničia robili selekciu:

Vynechávanie: Kľúčové telegramy, ktoré by ukázali agresivitu vlastnej vlády, sa do knihy nedostali.
Krátenie: Z textov sa vystrihovali kompromitujúce vety.
Prehadzovanie dátumov: Niekedy sa zmenil čas odoslania telegramu o pár hodín, aby to vyzeralo, že druhá strana začala s provokáciou skôr.

Napríklad rakúsko-uhorská Červená kniha detailne popisovala srbské provokácie, ale zámerne vynechala komunikáciu s Berlínom, ktorá by ukázala, že Nemecko tlačilo Viedeň do rýchlej akcie.

Dokumenty z "farebných kníh" v chronológii Watson.sk: