Svetlana nezavadzaj, staň si vedľa! O vnútornej emigrácii, bezmocnosti a bratovražednej vojne, ktorú nikto nechcel

Oto Psenak

26-04-15

Na Youtube bolo 14. septembra 2013 nahraté ruské tanečné video s názvom "Svetlana rozpaľuje náladu na svadbe" ktoré videlo 17 miliónov ľudí a ktoré na Odnoklassnikoch, VKontakte, a Telegrame získalo ďalšie desiatky miliónov videní. Svetlana je na amatérskom videu v ružových šatách a je hviezdou večera. Z reproduktorov hrá starý šláger "Biele ruže" — megahit skupiny Laskovyj Maj z konca osemdesiatych rokov, pesnička o bielych ružiach, bezbranných v mraze za výkladným sklom. Mladé ženy sa smejú, tancujú a milióny Rusov sa ne aj dnes pozerajú znova a znova — ako na fragment bezstarostného sveta, do ktorého sa chcú vrátiť. V klipe odznie replika "Svetlana nezavadzaj, staň si vedľa!" - to keď tanečník zistí že mu Svetlana robí za chbtom opičky... Je tu však jeden detail: tá svadba sa odohrala v Kyjeve tesne pred obsadením Krymu v r. 2014. Svetlana (Sveta) je plným menom Svetlana Tokarská, narodila sa 18. januára 1988 v Sevastopole na Kryme. V roku 2011 absolvovala Kyjevskú akadémiu estrádneho a cirkusového umenia. Hrala v divadle, vo filme a dnes žije v Moskve a pracuje ako herečka-kaskadérka. Tri mestá, dva štáty, jeden osud, jedna vojna. Svetlanin životopis je v malom príbehom celého postsovietského priestoru — priestoru, v ktorom sa ľudia voľne pohybovali medzi Krymom, Kyjevom a Moskvou, hovorili rovnakým jazykom, slávili rovnaké svadby a tancovali na rovnaké piesne. Kým Vl. Putin nerozhodol, že tieto mestá musia byť od seba oddelené krvou. Riekami krvi.

Video, v ktorom Svetlana tancuje na svadbe v Kyjeve na pieseň Belye rozy, nie je len internetovou kuriozitou ani nevinnou spomienkou na jeden veselý večer. Je to obraz sveta, ktorý sa po roku 2014 a najmä po februári 2022 rozpadol. Svetlana, rodáčka zo Sevastopoľa, absolventka kyjevskej akadémie a dnešná obyvateľka Moskvy, v sebe nesie malý životopis celého postsovietskeho priestoru. Krym, Kyjev a Moskva kedysi tvorili prirodzený priestor pohybu, práce, štúdia a kultúrnej blízkosti. Dnes sú od seba oddelené vojnou, propagandou a krvou. A práve preto sa milióny Rusov k podobným videám vracajú. Nevracajú sa k nim iba zo sentimentu, ale aj preto, že im poskytujú únik pred prítomnosťou.

Tento únik má v Rusku dlhé dejiny. Vnútorná emigrácia nie je novým javom, ale opakovanou stratégiou prežitia v spoločnosti, kde štát často pohlcuje verejný priestor a trestá otvorený nesúhlas. Keď človek nemohol slobodne hovoriť, politicky konať ani sa vzoprieť moci bez rizika represie, často sa nestiahol za hranice, ale do súkromia. Naučil sa žiť vedľa štátu, nie v ňom. V cárskom Rusku k tomu viedla cenzúra a policajný dohľad, v sovietskej ére strach, ideologická kontrola a skúsenosť, že pravdu je bezpečnejšie vysloviť v kuchyni než na námestí. V neskorom Sovietskom zväze sa tento postoj zmenil na každodennú kultúru prežitia: človek navonok plnil očakávania režimu, no vnútorne sa s ním nestotožnil. Utekal do literatúry, hudby, dač, súkromných rozhovorov, irónie a dvojzmyselného jazyka. Vnútorná emigrácia bola únikom bez odchodu. Človek fyzicky zostal, ale duchovne sa vzďaľoval.

Dnešné Rusko tento historický mechanizmus znovu oživilo. Formálne inštitúcie existujú, no priestor pre skutočný občiansky odpor je nebezpečne úzky. Kritika vojny môže viesť k trestnému stíhaniu, verejný nesúhlas k väzeniu a aj samotné pomenovanie reality sa stáva rizikom. V takom prostredí sa mnohí ľudia nerozhodnú ani pre otvorený odpor, ani pre emigráciu. Uchýlia sa k tretej možnosti: nepripustiť si realitu naplno. Starajú sa o rodinu, chodia do práce, oslavujú narodeniny, plánujú dovolenky, pozerajú staré videá a počúvajú piesne, ktoré im pripomínajú menej bolestivý svet. Nie preto, že by nevedeli, čo sa deje, ale preto, že plné vedomie tejto skutočnosti by bolo psychicky neznesiteľné a prakticky nebezpečné.

Aj preto má video so Svetlanou takú silu. Nie je len záznamom tanca, ale fragmentom stratenej normality. Kyjev v ňom nie je nepriateľské mesto, ale miesto svadby, radosti a mladosti. Pieseň Belye rozy v sebe nesie nostalgiu po neskorom sovietskom a ranom postsovietskom období, keď sa budúcnosť ešte zdala otvorená a hranice medzi ľuďmi neboli vyznačené frontovou líniou. Keď si dnes ruský divák pustí tento obraz, nepozerá sa iba na Svetlanu. Pozerá sa na svet, v ktorom ešte nebolo treba voliť medzi lojalitou, mlčaním a vinou. Pozerá sa na minulosť, do ktorej sa nedá vrátiť, ale ktorú možno na dve minúty znovu precítiť. A práve v tom spočíva podstata vnútornej emigrácie: nevyriešiť rozpor, ale na chvíľu sa z neho stiahnuť.

Vnútorná emigrácia preto nie je ani hrdinstvom, ani obyčajnou zbabelosťou. Je to obranný reflex spoločnosti, ktorá sa v priebehu dejín opakovane naučila, že štát sa často nedá zmeniť, iba obísť. Keď sa verejný priestor stane nepriateľským, človek sa uchýli do osobného sveta, do kultúry, do spomienok a do citového bezpečia známych obrazov. Svetlana tancujúca na kyjevskej svadbe je tak viac než len žena z virálneho videa. Je symbolom strateného spoločného priestoru a zároveň symbolom psychologického útočiska, do ktorého sa milióny ľudí sťahujú, keď realitu okolo seba už nedokážu uniesť.

Ironická pesnička Vasju Oblomova na tému vnútorná emigrácia