I.
Miesto predmluvy Bernolákovho veľkého Slovára, odôvodňujúce položenie slovenských slov na vedúce, prvé miesto slovníka päťjazyčného (slovensko-česko-latinsko-nemecko-maďarského) mimo iné dôvody aj tým, že takto má byť Slovákom poskytnutá príležitosť osvojiť si maďarčinu, znalosť ktorej v smysle 7. z. čl. z r. 1792 je vraj predpísaná ako podmienka k dosiahnutiu verejných úradov v Uhorsku, a zavdavšie príčinu k tým najrozmanitejším výkladom v našej novšej literárnej histórii, nebolo v starších dejinách literárnych (Hurban, Lombardini, Vlček 1882, 1890) uvádzané vôbec snáď z toho dôvodu, aby na jednoho z buditeľov slovenského národa nebol vrhnutý stieň maďarónstva a tým oslabované pozície slovenské, predovšetkým však asi preto, že málokto z týchto starších literárnych historikov siahol pri pojednávaní o Slováre po diele samom. Čo konečne u diela slovnikárskeho je dosť pochopiteľné. Prvú a dosť ostrú výčitku v tomto smere urobil Bernolákovi Mentor (Donoval) v Literárnych Listoch 1893 (str. 38) z príležitosti posudku I. diela Tovaryšstva, kde zmienené miesto predmluvy nazýva „tmavou škvrnou v ráze Bernolákovom" [1]. Vlček v prvých dvoch svojich spracovaniach literatúry slovenskej (1881, 1890) závadného miesta nedotýka sa vôbec, hoc údaje o Slováre, obsažené v jeho Dejinách literatúry slovenskej (1890, str. 24—25) nasvedčujú tomu, že mal dielo v rukách.[2] Až v spracovaní treťom (1898, Dejiny č. literatury, II. I., str. 319) dotýka sa mierne tohoto závadného miesta predmluvy, ako srieňu, padajúceho na národnú stránku hnutia Bernolákovského. „K takovému, nejmírněji řečeno, diplomatisování dospěly tudíž snahy školy Bernolákovy, jejichž původním účelem bylo katolické Slováky postaviti na vlastní nohy a stvoriti jim samostatnou kulturu a literaturu domácí." Stanovisko československej literárnej jednoty a snáď i trpkosť z výtiek, ktorých sa dostalo autorovým Dejinám 1890 so strany katolíckej, sú tu zrejme badateľné ako sprievodné  momenty,   vedúce k tejto formulácii.   Podobné, hoc formálne o niečo ostrejšie je stanovisko Vlčkovo v Literature české XIX, století.[3]
V ďalšom je postoj literárnych historikov alebo aj iných spisovateľov, narazivších na osudné miesto Bernolákovej predmluvy rôzny podľa ich pomeru k otázke československej jednoty a slovenskej národnej samobytnosti, menej podľa príslušnosti konfesionálnej. Zástanci jednoty Československej poukazujú na toto miesto po príklade Vlčkovom, ako na zrejmé a neodvratné, hoc snáď i nechcené a nepredvídané dôsledky odluky od spoločnej reči spisovnej, stúpenci slovenskej samobytnosti hľadia práve vzhľadom na tieto vyvodzované dôsledky, ale aj z piety voči národnému buditeľovi, očistiť Bernoláka z výtky maďarónstva a vysvetľovať inkriminované miesto spôsobom rôznym, dobrému národnému menu a národnej veci však menej závadným. Tu všimneme si len hlavných predstaviteľov oboch smerov.
Hodža vo svojom Československom rozkole (str. 77) preberá síce, pokiaľ ide o kritické miesto predmluvy, len Vlčkovu formuláciu, „pohodlný most ku jazyku maďarskému", no celou svojou (iste správnou) snahou, zasadiť Bernolákovo hnutie do súčasného ideového rámca uhorského, ukazuje nepriamo i na jeho súvis s feudálnou reakciou zemianskou z posledných rokov vlády Jozefa II., na jeho „hungaristickú" determináciu. Tento postreh Hodžov, vidiaci v odštepení Bajzu a Bernolákovcov, mimo iné i akýsi paralelný produkt súčasného rozpadnutia Jozefovej rakúskej ríše na časť rakúsku a uhorskú, prejíma i Pražák (Dějiny spisovné slovenšťiny, 133 a 144 n.), no prejíma ho v smere maďarizácii priaznivom, predpokladajúc u Bernoláka a Bernolákovcov zákulisné vlivy, ktoré povzbudzovaly k pestovaniu slovenčiny a podporovaly tieto počiny z dôvodov maďarizačne-politických (Slovákov, odlúčených od Čechov bude ľahšie pomaďarčiť)[4].
Vo veci Bernolákovej predmluvy necháva Pražák otázku otvorenú, hoc sklon k maďarčine u Bernolákovcov pripúšťa (Děj. spis. slov., 147/48) [5].
Stanovisko Bernolákovi priaznivé a snažiace sa vysvetliť ominózne miesto predmluvy motívmi   menej príhannými zastáva predovšetkým Škultéty, ktorý sa k problému vrátil viac ráz s postupnou, Bernoláka viac a viac ospravedlňujúcou tendenciou. Prvé dva články obranné vysvetľujú zmienený passus v predmluve nedostatočným vtedy ešte národným uvedomením slovenským, nedostatkom národného charakteru a z toho plynúcou potrebou vyhovárať nový a okoliu nezvyklý počin cieľom odvrátenia pozornosti od pravého cieľa. Poukaz na analogické prejavy Starých Novín a ich evanjelických redaktorov vzhľadom na nemčinu v článku prvom[6] súčasne sa snaží kryť Bernoláka aj proti výtkam z evanjelického tábora; upozornenie na nemčine (vraj z taktiky) nadbiehajúci prejav Slovinca Kopitara z r. 1812 (slavianska katedra vo Viedni má mimo iné podľa neho i ten význam, že jej pomocou získavajú sa proselyti jazyku nemeckému) má za účel brániť ho proti obvineniam s českej strany,  ktorý poslednejší účel sleduje predovšetkým poukaz na Peclov prejav, oddávajúci rak. Slavianov za obeť germanizácii [7].
No i tieto pokusy škultétyho môžu Bernolákovo „poblúdenie" len vysvetliť, nie však ospravedlniť. Sám Škultéty to iste sám cítil najlepšie, preto siaha vo svojom diele z r. 1920 (Stodvadsaťpät rokov, 21/22, 2. vyd.) po inom východisku: presúva odium za zmienený passus na vydavateľa Bernolákovho Slovára Palkoviča, kanovníka ostrihomského. V životopise Juraja Palkoviča, napísaného iným kanovníkom ostrihomským Št. Majerom (István bácsi naptára, 1862) našiel totiž zmienku, že Palkovič kúpil Bernolákov Slovník a „rozmnožil ho maďarskými slovami a v šiestich hrubých sväzkoch vydal na svoje útraty v Budíne tlačou univerzity 1825—1827". „Keď pôvodcom maďarského tlumočenia je Palkovič, on doložil i dva odstavce v úvode o maďarskej reči" — dokladá Škultéty. Tým odium bolo síce len presunuté, no hlavný stĺp slovenského obrodenia bol od poškvrny maďarónstva očistený. Palkoviča, jehož celý život svedčí i podľa Škultétyho o najrozhodnejšom národovectve, vyhovára Škultéty ako predtým Bernoláka: „To zakrývanie vlastného cieľa pri národných dielach slovanských v tie časy bolo všeobecné. Až nové pokolenia borbou otužily a v charaktere svojom rozvily sa tak, že prestaly zakrývať svoje národné snahy." Zabúda vsak tuším na to, že keď i zakrývanie národných snáh týmto spôsobom za účinnejšieho maďarizmu po roku 1825 bolo by odôvodnenejšie ako za časov Bernolákových, bolo by na druhej strane predsa len trocha neobvyklé za pokročilosti národného uvedomenia slovenského v týchto rokoch (po Kollárovej Slávy dcéri) a na dvore arcibiskupa Rudnayho, ktorý, keď snáď i nepovedal pripisované mu okrýdlené slovo:  Slavus sum . . . ., bol nesporne Slovákom národne uvedomelým a národným snahám slovenským priaznivým. Inak by si bolo aspoň ťažko vysvetliť, že sám Kollár píše a vydáva oslavnú báseň k jeho narodeninám r. 1821[8]. Nás toto riešenie — pri ktorom Škultéty sotrváva už definitívne ) — neuspokojuje jednak z dôvodov už naznačených, hlavne však preto, že tu nejde o riešenie skutočné, ale len o prevalenie viny na osobu inú, na ktorú vlivom uvedených okolností by ťarcha tohoto obvinenia dopadla ešte väčšou váhou,   než tomu mohlo byť u Bernoláka.
Otázku tedy nie je možno nijako pokladať za vyriešenú definitívne. Náš prítomný článok chce byť takýmto pokusom, sprevadiť otázku raz už definitívne so sveta, a to jednak zistením pôvodcu, ktorému odpovednosť za zmienené miesto predmluvy pripadá, jednak synchronistickým výkladom miesta samého z ducha doby a ideových prúdov vtedy panujúcich.
II.
Myšlienku „Slovára*' a postup jej uskutočnenia môžeme u Bernoláka sledovať dosť podrobne. Zdá sa, že Bernolák hneď od počiatku mal plán postaviť celú budovu slovenčiny. Po vydaní úvodného diela o pravopise (Dissertatio, 1787) a základných diel o mluvnici jazyka slovenského (Gramatica, 1790 a Etymologia 1791) zbývalo skutočne už len zavŕšenie slovníkom. Toto bola však len časť prípravná, slúžiaca cieľu hlavnému: obdariť Slovákov kázňami a predovšetkým Písmom Svätým v ich reči. Aby preklad Písma do slovenčiny bol možný, bolo treba najprv túto reč vzdelať a po stránke formálnej ustaviť, (Srovn. predmluvu k jeho Etymologii,  jeho poukaz na príklad Slovincov v predmluve k Dissertácii, ďalej Něco o Epigrammatéch.) Na slovníku pracuje od vydania Dissertácie. Aspoň v pozostalosti kanonika Palkoviča zachoval sa „Elenchus dictionarii Slavici anno 1787-0 mense Octobri inchoati et 13. Decembris 1790 finiti" pochodiaci od Bernoláka. Celý slovník je rozvrhnutý do 3 sväzkov (vyše 31.000 slov a skoro 200 hárkov tlačených. Z Elenchu vidno podrobne aj to, kedy ktorú literu skončil.[9] V podstate bol tedy Slovár hotový už v decembri 1790 (len u jednej písmeny sa vyskytuje ako dátum ukončenia 8. II. 1791.) K jeho vydaniu — pravdepodobne pre veľký náklad — však nedošlo, v dielach Bernolákových spomína sa však Slovár často ako pomôcka túžobne očakávaná, ktorá má byť celému snaženiu korunou. V ďalších rokoch Bernolák Slovár svoj stále zdokonaloval, stále na ňom piloval, až ho r. 1808, po sedmoronásobnom prepracovaní a opísaní do čistá konečne a definitívne ukončil po 20 ročnej práci [10]. Z prameňa, kde sú tieto zprávy zaznamenané, dozvedáme sa výslovne, že ide o slovník päťjazyčný, slovenskou, nemeckou, uhorskou, latinskou a českou rečou písaný.
Už toto úradné svedectvo samo o sebe stačí na vyvrátenie mienky, že Bernolák zanechal svoj slovník bez maďarského tlumočenia.[11] Proti tejto mienke svedčí však aj srovnanie rozsahu. Podľa približného rozpočtu Bernolákovho z r. 1808 vydal by Slovár asi 254 tlačených hárkov v 5 sväzkoch.[12] 5 sväzkov Bernolákovho Slovára, vydaného Palkovičom a obsahujúceho vlastnú prácu Bernolákovu (sv. 6., repertorium, ako uvidíme, je prácou Palkovičovou), vydalo 279 hárkov, tedy o 25 hárkov viac, čo vzhľadom na približnosť odhadu počtu tlačených hárkov podľa rukopisu, nepadá naprosto na váhu, takže Palkovič, keď i nejaké menšie opravy na Slováre snáď konal, nijako ho nemohol rozmnožiť maďarskými značeniami. Zo srovnania rozsahu z r. 1808 s rozsahom z r. 1790, uvedeným vyše, plynie ďalej aj poznatok, že Slovár bol päťjazyčný už od počiatku a že diferencia asi 50 hárkov medzi odhadom z r. 1790 a 1808 pripadá predovšetkým |na ďalšie rozmnoženia Bernolákove, dodané behom spomínaných sedem prepracovaní. Počet slov udával Bernolák už r. 1790 na 51.000. Vytlačený Slovár tiež ich neobsahuje oveľa viac. Že Slovár mohol koncipovať Bernolák už od počiatku len vo všetkých v Uhorsku užívaných rečiach, uvidíme niže z jeho názoru na rečovú otázku v Uhorsku. Maďarské dumočeme slov je tedy od Bernoláka. Palkovič mohol ho len opraviť, počet slov (synonyma maďarské) rozmnožiť (ak chceme doslova vjeriť Majerovi, zpráva ktorého sa však zcela dobre môže vzťahovať len na Repertorium. Nevie ani, že Repertorium je dielo Palkovičovo.[13] Tým tedy padá aj hlavný argument Škultétyho pre interpolovanosť závadného miesta v predmluve a ešte viac pre jeho názor o Palkovičovom autorstve predmluvy celej. Roku 1811 z príležitosti spomínanej už kanonickej vizitácie Bernolák udáva, že Slovár jeho je schválený už c. k. cenzúrou, čo predpokladá, že predmluva musela byť napísaná najpozdejšie už vtedy. Kto však pozná až úzkostlivú svedomitosť a poriadkumilovnosť starších autorov, nebude pochybovať, že predmluvu mal Bernolák napísanú už r. 1808, keď poriadal Slovár do tlače.[14] Úplne dielom Palkovičovým je 6. sv. Slovára: repertorium maďarské, latinské o nemecké a prídavok maďarských slov, prevzatých z rečí slavianskych. (Pravdepodobne vliv práce Leškovej: Elenchus vocabulorum Europaeorum, cumprimis Slavicorum magyarici usus.)[15] Tieto repertoriá maly za úkol nahradiť maďarsko-, latinsko- a nemecko-slovenské korešpondencie Slovára a umožniť tak jeho užívanie aj Maďarom, Nemcom a pomocou latiny aj iným národom.
Je tedy predmluva dielom Bernolákovým. Palkovič predmluvu, osnovanú pôvodne latinsky a tak i uverejnenú v 1. sv. Slovára, preložil len do maďarčiny a položil v tomto maďarskom znení v čelo sv. 6., ktorý bol jeho dielom. Toto sa všeobecne vtedy vedelo a Palkovič, aby zreteľne naznačil, že ide o predmluvu Bernolákovu, a nie jeho (tedy autora 6. sv.), a aby snáď aj vyhnul podozreniu, že si prisvojuje predmluvu Bernolákovu, dal pod ňu výslovne podpis autorovu. Podpisu v 1. sv. niet a vzhľadom na totožnosť autora nebolo ho ani treba.[16] I v tejto formálnej okolnosti môžeme vidieť potvrdenie správnosti nášho výkladu. Tento názor však potvrdzuje aj rozbor predmluvy po stránke ideovej. Predmluva je vonkoncom dielom odchovanca XVIII. storočia a shoduje sa ideovým obsahom i formou s názormi Bernolákovými, prejavenými v dielach, vydaných ešte ním samým. Na druhej strane logická a celková jej výstavba robí akúkoľvek interpoláciu do pôvodnej osnovy Bernolákovej vylúčenou, takže musíme predmluvu celú, tak ako sa nám dochovala, pokladať za dielo Bernolákovo, za prejav jeho pravého smýšľania. Tomuto ideovému a formálnemu rozboru nech je venovaná kapitolka ďalšia.

III.
V predmluve svojho Slovára pridŕža sa Bernolák biblického výkladu o pôvode rôznosti jazykov a národov: zmätenia jazykov pri stavbe veže Babylonskej. Z jazykov tam vzniklých povstaly zase nové a nové a len mocou zbraní a vyvrátením ríš podarilo sa niektoré národy sjednotiť rečove. Inde jedna zem obsahuje obyčajne aj jedon jazyk. Len úrodná Pannonia shromažďuje vo svojom lone národy takmer všetky. Hlavnejšie sú: národ maďarský, slovenský, český a nemecký. Menšie: srbský, ruský a rumunský.[17] V dôsledku toho tí, čo túžia za výhodami spoločnosti ľudskej, za zveľadením svojho majetku obchodom, za miestami v svetskej alebo cirkevnej službe verejnej i súkromnej, musia mimovedeckú latinu znať aj tieto reči ľudové, predovšetkým však maďarsky, slovensky, česky a nemecky. Vzájomná neznalosť rečí odcudzuje človeka a preto bolo od dávna želanie, aby sa našiel muž, ktorý by národy Pannonie, trpiace rôznosťou rečí, pomocou viacrečového slovníka z tejto nesvornosti vyviedol a spojil ich v ľudskej družnosti, tak shodnej s prírodou. Táto česť ostala vyhradená jemu, Bernolákovi. Poučený vlastnou námahou, ktorú mal pri učení sa bežným rečiam, sostavil slovník rečí v Uhorsku užívaných, tedy slovensko-česko-latinsko-nemecko-maďarský, aby ušetril námahu a čas všetkým, ktorí, chcúc dostať sa do svetských a cirkevných úradov, snažia sa osvojiť si tieto reči v miere, postačujúcej požiadavkám ich povolania, nárokom spoločenským a občianskym. Preto podáva pri slovách ich rôžné významy (kde treba, osvetlené príkladmi), frázy, porekadlá a synonyma, čo dosavádni slovnikári väčšinou zanedbali.[18]
„Že začínam nie maďarskou, latinskou, alebo nemeckou rečou, ale slovenskou, k tomu ma viedly tieto dôvody:
Za prvé: Slovníkov, začínajúcich maďarskou, latinskou a nemeckou rečou s rôznymi tlumočeniami je hojne; slovenský však takmer žiadny, hoc bol už oddávna predmetom vrelých túžieb mnohých.
Za druhé: 7. z. článkom snemu z r. 1792 bola uhorská reč, ako reč hlavná, predpísaná k dosiahnutiu verejných úradov v hraniciach tohoto kráľovstva[19] a národy ostatné, v Uhorsku obývajúce, musia sa jej preto učiť. Keďže však ktokoľvek veľmi ľahko môže si osvojiť maďarčinu, keď sa mu slová a frázy jeho rodnej reči vysvetlia maďarsky, keďže ďalej v Pannonii za Maďarmi počtom najväčší sú Slováci: pri sostavovaní slovníku i nevdojak som musel mať zreteľ na väčšinu, aby tak hojných plodov, námahy, ktorej podujímam sa svojím prítomným dielom aj v prospech šírenia reči uhorskej, boli účastní viacerí. Keď všetkým Slovákom Pannonie bude uhorská reč známa, Uhorsko bude (možno nazvať) z väčšej časti (skutočne) uhorským.
Za tretie: Spomenuté reči ostatné sú už všetky vzdelané a očistené jak od vulgárnych, tak cudzích slov; slovenčina bola však až do roku 1787 zanedbaná a ešte ani dnes nie je od nevzdelaných a cudzích slov, predovšetkým českých a poľských, dostatočne oddelená. Jej vzdelanie, započaté spomenutého roku a sledované viacerými dielami,[20] chcel som zavŕšiť, aby mohla svojou dokonalosťou úspešne závodiť s ktoroukoľvek z dnešných čo i najvzdelanejších rečí.
Štvrtá a posledná príčina sledu rečí mnou zvoleného bola konečne tá, že som chcel tak preukázať prirodzený pôvab reči, o ktorej som v predmluve k svojej gramatike úsudkom a autoritou nestranných a nesporne významných mužov dokázal, že už starobylým národom bola vlastnou, že vyniká premiérou rečovej bohatosti, stepilosťou a dôstojnosťou a že je aj dnes rozšírená medzi nesčíselnými takmer národmi." Boli totiž mnohí, ktorí s údivom — zmätení váhou citovaných autorov — ačúvali týmto chváľam, iní zase, súhlasiac s nimi, vyzvedali, ktorej z mnohýeh slaviamskych dialektov pannónskych zmienené chvály prislúchajú.
Obidvom skupinám vyhovuje prítomnou svojou prácou. Z nej vysvitá, že jeho chvála slovenčiny nebola premrštená, ako aj to, že nepadala na dajaký miestny dialekt, ale na reč, osnovanú podľa filologických zásad (obecný zvyk hovoru u vzdelancov, zásady etymológie, analógia a dejiny reči, len čo s týmito zásadami súhlasí, bolo do slovníka pojaté, všetky krajové a iné zvláštnosti boly vynechané). Už to, čo tu uviedol, stačí na predstavu, akú ťažkú a namáhavú prácu musel konať, zaneprázdnený svojmi úradnými povinnosťami a nimi z práce ustavične vyrušovaný. Koľko úsilia musel vynaložiť len na to, aby určil dobrú výslovnosť a rozlíšil ju od zlej a českej, aby nahradil slová české slovenskými a aby tak ukázal svojim niektorým rodákom planosť ich obáv, že po vylúčení slov českých nebudú mať Slováci čím vyjadrovať svoje myšlienky a city.[21] Len presvedčenie, že koná nie v prospech jedinca, ale v prospech mnohých, v záujme krajiny a vlasti, primalo ho dokončiť prácu viac ráz už odloženú. Teraz je práca dokončená.
Najdú sa iste aj takí, ktorým sa všetko v nej nebude páčiť. Jednomu sa bude zdať to alebo ono slovo nezvyklým, novým, inému zase horniackym alebo zastaralým. Úsudky tieto budú však len vtedy spravodlivé, keď sa budú pridŕžať zásad, podľa ktorých slovník bol pracovaný. Preto nech každý skúma driev prirodzenosť, sústavu a pravidlá slovenskej reči, než sa do kritiky pustí. Nové veci a pochopy vyžadujú nových slov. Treba ich tedy vytvoriť, nemáme-li byť nemými alebo nemáme-li si slová vypožičiavať od národov cudzích. Je len treba, aby nové slová boly tvorené len v prípade skutočnej potreby, s rozvahou a zo starých koreňov podľa ducha reči. Ináče si je vedomý toho, že ani slovník, ako žiadne dielo ľudské, nemôže byť dokonalý, a víta dobromyseľné opravy. Kto však nechce pracovať v prospech celku a dielo opraviť, nech sa zdŕža aj výsmechu a zlostnej kritiky.
„Ty však, dobroprajný čitateľu — tak končí Bernolák významne pre svoj pravý účel predmluvu — spokoj sa s mojím úsilím, podstúpeným nie snáď za mzdu alebo z tuhy po márnej sláve alebo mrzkom zisku, ale jedine cieľom napomoženia styku medzi synmi vlasti, uži ho k sláve Božej a k vlastnému i svojich blížnych prospechu a buď s Bohom."

***

Po oboznámení sa s predmluvou Bernolákovou k Slováru — schválne sme ju podali v obšírnom výťahu, miesta najdôležitejšie však v doslovnom preklade, aby čitateľ mal príležitosť sledovať naše vývody kriticky, znajúc predmluvu samu a vidiac závadné miesto v jeho pôvodnej súvislosti — pristúpme k jej ideovému rozboru.

Rôznosť rečí zapríčiňuje nesvornosť medzi národmi a ľudmi, preto z vedeckých pracovníkov najväčšiu chváľu zaslúžia vzdelávatelia jednotlivých rečí, bo ako smierovačí sem i tam chodiaci spájajú ľudí, hovoriacich rôznymi rečami a z toho dôvodu sa nenávidiacimi, v jedno ľudské spoločenstvo. Táto zásluha je väčšia, čím staršia a vznešenejšia a čím rozšírenejšia a užitočnejšia je reč, ktorej námaha vedátorova je venovaná. Toto platí predovšetkým o vzdelávateľoch reči slavianskej, jejž starobylosť, rozšírenosť, bohatosť, vznešenosť a leposť neprevýši žiadna iná. Ostatné národy slavianske (Poliaci, Česi, Rusi, Horvati a Dalmatínci) svoje reči už pestujú, len pannonskí Slaviani svoju dosiaľ zanedbávali. A predsa práve pestovanie tejto reči je tým odôvodnenejšie, čím je táto reč svojou rázovitosťou a prirodzenou lepotou bližšia slavianskej reči-matke ako dialekty ostatné. Tomuto nedostatku chcel Bernolák odpomôcť a preto vydal r. 1787 pravopis a vydáva r. 1790 mluvnicu tejto reči „k úžitku tým, ktorí sa tejto reči chcú buďto učiť, alebo sa v nej hlbšie vzdelať."
Názory, tu citované, nie sú opakovaním Bernolákovej predmluvy k Slováru, ako by sa snáď čitateľovi na prvý pohľad zdalo, ale sú ideovým obsahom jeho predmluvy ku Grammatike z r. 1700. Už srovnanie týchto dvoch predmlúv stačí úplne, aby sa o autorstve Bernolákovom, pokiaľ ide o predmluvu k Slováru, nemohlo pochybovať. Tieže myšlienky, tenže štýl a často i tieže vety. Rozdiel je len v tom, že čo je v predmluve ku Grammatike myslené a vyložené všeobecne ľudsky, je prispôsobené v predmluve Slovára zvláštnym pomerom uhorským. Rozdiel však je len nepatrný: hlavné národy, ktoré prichodia v prvšej predmluve v úvahu, sú i tak v Uhorsku zastúpené.
Bernolákova snaha o vzdelanie slovenčiny javí sa nám tedy v tomto súvise spolupodmienená uhorským patriotizmom Bernolákovým. K svornosti a jednotnosti národov, obývajúcich v Uhorsku, zaručenej vzájomnou znalosťou rečí, nechýba, keďže ostatné reči sú už vypestované a majú už svoje pomôcky, z ktorých sa im je možno naučiť, len vypestovanie a kodifikovanie slovenčiny. Tejto práce, tohoto úkolu podujíma sa Bernolák. Jeho cieľom, pokiaľ ide o Slovár (ale i mluvnicu), je predovšetkým napomoženie styku medzi synmi vlasti. Až v tomto širšom celouhorskom rámci je zasadená Bernolákova snaha o vypestovanie reči slovenskej o sebe samej. Jeho uhorsko-patriotická determinovanosť uplatňuje sa — vedľa vlivov osvietensko-obrodzenských — aj v tom smere, že na miesto dosavadnej spisovnej reči českej dosadzuje domácu, uhorskú slovenčinu.
Uhorský patriotizmus tohoto rázu bol podmienený vládou latiny a dostáva sa preto do kríze, keď koncom XVIII. storočia začínajú snahy o nahradenie latiny maďarčinou. Starý patriotizmus a ním podmienená rečová rovnoprávnosť (pod rúškom latiny, rovnoprávnosť negatívna, rovnoprávnosť v zanedbaní), vidiaci v rečiach len prostý nástroj dorozumievací, nástroj praktického života, vyhýňa. No vzniku nového patriotizmu, schopného sintegrovať aj nový vnútorný pomer národov uhorských k svojej reči, sa nedarí. Nedarí sa predovšetkým preto, že maďarčina je v tomto ohľade predovšetkým nástupkyňou vládnej latiny, nie rovnoprávnou sestrou obrodených rečí národných. O patriotizmus a rečovú rovnoprávnosť v tomto novom smysle slova snažia — ovšem len neskôr a márne — len nemaďarské národy uhorské.
Patriotizmus predmluvy k Slováru Bernolákovmu je ešte typickým kvetom storočia XVIII. Túto predmluvu mohol napísať len niekto, kto celým svojím založením kotví v tomto storočí, kto zo storočia nového prežil len jen prvé decennium, a i to viac menej utiahnute od jeho nových prúdov. Predmluva nemohla byť nijako napísaná v rokoch 1825-27.
O správnosti tohoto nášho postrehu o národnostne-ideologickej príslušností Bernolákovej predmluvy do storočia XVIII. najlepšie nás presvedčí odokrytie prameňov, z ktorých Bernolák ssal do seba tento pochop patriotizmu. Nie to nikto menší než sám Bél, predovšetkým však jeho chýrna predmluva k Doležalovej Grammatike z r. 1746. Nielen základné myšlienky o význame vzájomnej znalosti rečí pre priateľské spolunažívanie medzi národmi rôznorečovými, o význame vzdelávateľov jednotlivých rečí pre svornosť medzi týmito národmi, ale aj ich formuláciu, nie zriedka doslova i s citátmi, preberá Bernolák odtiaľto. Odtiaľto preberá Bernolák i výrok Augustínov o „diversitate linguarum,'' tak obľúbený u Béla a uvádzaný so zrejmou záľubou i Bernolákom (viď Mluvnicu, Etymologiu, Slovár). I značnú časť svojich vedomostí a názorov o sláve, starobylosti a rozšírenosti reči slavianskej, o zvláštnom postavení slovenčiny v súbore rečí slavianskych, nie menej o náležitostiach spisovnej reči (jej pomer k dialektom a iné) má Bernolák odtiaľto a z Bélovej predmluvy k nemeckej gramatike  jeho Institutiones alebo z prameňov, tu označených. (Veď i značná časť Bernolákových reforiem jazykových, predovšetkým však pravopisných, je len uskutočnením, respektíve domyslením námetov, nadhodených už v Doležalovej Mluvnici). Patriotizmus Bernolákov je tedy vonkoncom ráže Bélovskej, pravda bez vlákien československých, za ktoré Bél ďakuje svojmu protestantskému životnému zaradeniu a okoliu.

Tento druh Bélovskej rovnoprávnosti bol v duši Bernolákovej ešte utvrdený ovzduším, ktoré zavládlo v Uhorsku medzi príslušníkmi reči nenemeckých v Uhorsku v dôsledku germanizačných snáh na sklonku vlády M. Terézie a za Jozefa II. Tu i so strany maďarskej ozývajú sa hlasy po rečovej rovnoprávnosti ako obrane proti vzrastajúcej nadvláde nemčiny.[22] (Podobného rázu budú hlasy slovenských a iných nemaďarských národov uhorských voči vzmáhajúcej sa maďarčine!) Pre správne pochopenie veci nesmieme zabúdať, že práve v tomto období dospieva Bernolák duševne, že v tomto období je v tom veku, keď nadobudnutými dojmy tvorí sa charakter na celý život![23]
Výraz tejto idei rovnoprávnosti národnostnej (riešiacej sa prakticky samo sebou vzájomnou znalosťou rečí a úctou k nim) dal Bernolák vo svojej Praefatii. Je pravda, že do tejto „idylickej" koncepcie mu zavznieval do istej miery dissonančný zvuk 7. z. čl. z r. 1792. No len nepatrne, nakoľko zmienený zákonný článok — po opadnutí opojenia maďarského z r. 1790-92 — pre jeho koncepciu národnej rovnoprávnosti nijakých zvlášť nepriaznivých dôsledkov — odhliadneme-li od niekoľkých horkokrevných hlasov a plánov — nemal. Išlo vždy len o snahy nahradiť úradnú reč latinskú maďarskou, z čoho by plynula pre Slovákov len potreba, učiť sa miesto úradnej reči latinskej, úradnej reči maďarskej. Urobiť zadosť tejto potrebe politických pomerov, schvaľovanej i Bernolákom, mal pomáhať krajanom i jeho Slovár. O dôvod viac, aby položenie slovenčiny na prvé miesto Slovára bolo odôvodnené aj neslovenskej verejnosti uhorskej. Tento logický súvis, ktorý sa nám javí vo výstavbe uvedených 4 bodov, hovoriacich pre prednostné miesto slovenčiny, robí akýkoľvek predpoklad o eventuálnej pozdejšej interpelácii 2. bodu týchto dôvodov bezpredmetným.[24]  Je-li   tu istá ideová   dissonancia,   je len dôsledkom nových pomerov, na ktoré Bernolák, hoc ideove tkvel hlboko v storočí XVIII., zreteľu nebrať nemohol. Bod 2. je aj ináče nesporne dielom Bernolákovým. Tomu nesvedčuje štýl, dikcia, rytmus a celý spôsob vyjadrovania, ktorý sa ani v najmenšom nelíši od obdobných vlastností ostatných častí predmluvy.
Všetko, súčasné svedectvá historické, dôvody ideové i formálne, svedčia tedy svorne: predmluva k Slováru je celá bez výnimky dielom Bernolákovým. Od neho pochodia i závadné miesta 2. bodu dôvodu pre prednostné postavenie slovenčiny. O tom nemôže byť po našich výkladoch najmejšej pochybností. Budeme však preto hľadeť na Bernoláka ako na — druhého — maďaróna?[25]Aby sme na to mohli dostatočne odpovedať, musíme sa najprv oboznámiť s ovzduším, v ktorom táto časť predmluvy vznikla, a pomocou tejto znalosti snažiť sa porozumeť jej pravému smyslu a významu.

IV.
Počiatočné snahy maďarizačné  najsprávnejšie  pochopíme, keď na ne hľadíme ako na snahy predovšetkým reakčné, a to jak po stránke ideovej, tak po stránke politickej. Pravú ich podstatu vystihneme najlepšie, keď si uvedomíme, že boly článkom odvety na centralizáciu a germanizáciu Jozefa II. To, čo sledoval Jozef II. germanizáciou, chcú Maďari na jednej strane (pokiaľ ide o závislosť na rakúskej monarchii) odvrátiť, na druhej strane (zabezpečenie uhorskej   štátnej   nezávislosti)   však   utvrdiť   maďarizáciou. Germanizácia jozefínska bola nástrojom  centralizácie  štátnej  predovšetkým  po stránke byrokraticko-administratívnej. Vedľa toho však pripadá nemčine aj úloha sblížiť   svojou   jednotou   rôznorodé a rôznojazyčné   obyvateľstvo súštátia rakúskeho. Na reč hľadí jozefínsky, a osvietensky-absolutitistický etatizmus vôbec, ako na prostý nástroj. Ani v relácii druhej, tedy pokiaľ ide o sblíženie obyvateľov štátu, nejde snáď o dajaké sblíženie vlivom hrejivej jednoty spoločnej reči, ale len o sblíženie, aké môže dať znalosť tejže reči ako nástroja dorozumievacieho. Ešte i školská politika je vedená týmto čiste utilitaristickým hľadiskom. Školstvo nižšie je pre všeobecné vzdelanie ľudu, je preto väčšinou aj rečové ľudové. Pestovanie nemčiny na tomto stupni má za účel len rečovú prípravu na školy stredné, ktoré sú už (respektíve maly byť, bo k uskutočneniu celej reformy nedošlo) úplne nemecké. Cieľom stredných a vyšších škôl je totiž predovšetkým výchova úradníckeho (v najširšom slova smysle) dorastu pre štát. Úradnou rečou štátu je nemčina, školy slúžiace výchove úradníckeho dorastu, sú preto a môžu byť len nemecké.
Počiatočná maďarizácia je vybudovaná na princípoch totožných. Neznamená príchod novej ideológie národnostnej, ale len výmenu rečovej složky v ideológii starej. Treba všade len nahradiť reč nemeckú maďarčinou, ktorá nastupuje na miesto latiny, neosvedčivšej sa v tomto ohľade. Ako reč, známa i národom iným, predovšetkým rakúskym, umožňovala im stále zasahovanie do záležitostí uhorských, usnadňovala cudzím príslušníkom zastávanie úradov v Uhorsku a prispievala tak aj k splývaniu Uhorska s Rakúskom i po  stránke ústavnej, neodlišujúc dostatočne prvé od druhého. Všetkým týmto nedostatkom od pomôcť bola povolaná maďarčina. Pravda len časom. Bo ihneď to pre jej malú rozšírenosť a vzdelanosť nebolo možné (to nahliadly i samy stavy po počiatočných prestrelkách v tomto smere z leta 1790). Túto možnosť pripraviť malo vyučovanie (od r. 1791 ako predmetu nepovinného, od r. 1792 ako predmetu povinného) maďarčiny na školách stredných a vyšších. Hlavným nástrojom šírenia maďarčiny maly i tu byť školy ľudové, no pre nedostatok maďarčiny-znalých učiteľov hlavne však pre odpor Viedne, obávajúcej sa politických dôsledkov týchto snáh, ostalo tu väčšinou len pri dobrých úmysloch, hoc požiadavky v tomto smere ozývajú sa dosť často (i na sneme), kde sa im prikazuje predovšetkým prípravná úloha, aby stredné školy mohly byť maďarské (ako bolo predtým za germanizácie, pomaďarčenie uhorského školstva bolo však uskutočnené až po roku 1844). Šírenie reči maďarskej malo aj tu mať za následok sjednotenie myslí a upevnenie jednoty národnej.[26]
Tedy kopia mechanizmu jozefínskeho i po tejto stránke. S jedným dôležitým rozdielom. Fundovanie maďarčiny ako reči „národnej" bolo o veľa organickejšie, než tomu mohlo byť u nemčiny Jozefa II. Národ tu musíme, pravda, rozumeť v dochovanom význame territoriálne-politickom a stavovskom, ako súhrn všetkých výsadných členov štátu uhorského. A maďarčina má sa stať v smysle tejto ideológie „národnou" rečou tohoto „národa" v tomto stavovsky-výsadnom smysle slova. Môžeme dodať, že stať sa ňou i fakticky, bo že ideologicky bola ňou i dosiaľ, za vlády latiny, mali sme už príležitosť ukázať inde.[27]Zdanlivý rozpor, vzhľadom na rečovú miešanosť národa uhorského v tomto smysle slova, je preklenutý stredovekou ideológiou o súvise národa a rečí, prostredníctvom teritoriálneho útvaru štátneho, ktorý ako sme videli, vtiskol svoj ráz aj stredovekému pojmu národa. Každá krajina má svoju krajinskú (v duchu stredovekej ideológie tedy „národnú") reč, reč to vládnuceho národa v tej-ktorej krajine. Týmto vládnucim národom v Uhorsku, boli zemäni, národnostne aspoň s 5/6 Maďari. Už táto prirodzená prevaha riešila spor v prospech maďarčiny. No pre ňu hovorily aj rôzne iné okolnosti rázu viac-menej ideologického (teória podmaniteľská, odvodzovanie pôvodu výsadných tried od Maďarov-podmaniteľov atď.), ktoré umožnovaly účasť na tomto pojme národa i výsadným živlom nemaďarským a maďarčiny neznalým, no názorové a sociálne úplne splývajúcimi s výsadnými triedami maďarskými. Priznávanie k tomuto pojmu národa uhorského a postupné srastanie s ním usnadňovala výsadným triedam nemaďarským pred r. 1790 latina. O nutnosti priechodu od mŕtvej reči latinskej k živej reči národnej presvedčily ich zkúseností absolutistickej, centralizačnej - i germanizačnej éry jozefínskej. (Tieto zkúsenosti primaly ešte i Horvatov, tak nedôtklivých na svoju autonómiu, k užšiemu primknutiu sa k Uhrám!) Chcely mať Uhorsko svoje, samostatné, svobodné (pravda vo svojom smysle slova), na Rakúsku nezávislé, v ňom zachované svoje výsady. Toto im zabezpečovala maďarčina lepšie ako latina. Preto sa s ňou snadno smierily. Želaly si len jedno: aby neboly nútené úradovať maďarsky, kým si túto reč neosvoja, a aby im bola štátom daná príležitosť sa jej naučiť. Ohľad na rovnoprávnosť zemianstva a hamujúca politika Viedne, ktorá z dôvodov štátne-politických bránila sa maďarizácii verejného života v Uhorsku, v neposlednom rade však i zásadný odpor horvatský maly za následok, že toto ich želanie bolo splnené a im umožnené (až na malé výnimky, ktoré neboly strhnuté týmto prúdom) i rečové splynutie s celkom, časťami ktorého boly duševne už i predtým. Tento prechod (respektíve, pokiaľ ide o Maďarov, program) je však v podstate dáta mladšieho (spadá väčšinou do doby po roku 1825). V dobe, keď Bernolákova predmluva bola písaná, tedy pred 1808 ešte vždy trvajú odvetné složky, naznačené vyše, hoc sa začínajú hlásiť už aj prvky nové, obrodenské. Heslo, tak často užívané a ozývajúce sa i v predmluve Bernolákovej, že Uhorsko až zavedením reči uhorskej stane sa skutočne uhorským, neznamenalo v tejto dobe viac než zavedenie maďarčiny za reč úradnú a tým dovŕšenie uhorskosti (v protive k rakúskej ríši) Uhorska aj po stránke rečovej. Uhorský, nie maďarský, vystihuje tu stav myslí a značenie tohoto hesla jedine správne, i keď uhorský de fakto je tu maďarský.
So strany maďarskej zjavujú sa síce už od počiatku tejto doby (1790) prejavy, majúce na mysli i „pomaďarčenie" obyvateľstva nemaďarského, ale i tu ide len o dôsledok spomínanej už snahy — môžeme povedať štátoprávnej — zaviesť maďarčinu za reč úradnú, predpokladom čoho je aj rozšírenosť a znalosť tejto reči u nemaďarských národov uhorských. Výraz rozšírenosť a znalosť tu zdôrazňujeme zvlášť. Bo len to sa rozumelo maďarizáciou v tejto počiatočnej časti maďarizačnej éry. Doba táto vidí v reči ešte vždy len nástroj, jej stačí, keď znalosť maďarčiny bude taká, aby maďarské úradovanie bolo možné, respektíve (širší program), aby maďarčina (i pomocou úradovania) bola vzdelaná tak, aby bolo možno ňou obecne hovoriť. Tu majú ísť dobrým príkladom vpred verejní úradníci a majú hovoriť maďarsky. Ani hlasy po únii národnej sjednotením jazyka, ani výroky citované nami vyše, nemajú v tejto dobe ešte toho významu, ktorý by sme im pripisovali dnes. I vyšeuvedené doklady: „Každý národ má svoju reč, bez nej nebolo by ho ani možno nazývať národom", hoc tu ide zrejme už o (slovné) ozvuky novej národnostnej ideológie, majú v tejto dobe zväčša len naznačený význam teritoriálny a verejnoprávny. Ide tu predovšetkým o jednotu a svornosť v obrane ústavy voči Viedni. „Od roku 1785 tak zvláštne zmeny prialo nám zažiť, že nás mohly viac než s dostatok priviesť k svornosti a k stmeľovaniu sa v jednotu každým možným spôsobom."[27] Nejde tu tedy o poďmaniteľský a asimilačný pochod národnostný v našom smysle slova, ale len o zovnajšie posilnenie „národnej" jednoty i po stránke rečovej.
Táto doba nezná ešte denacionalizácie mravnej a ideovej, nemieri ešte po vyhubení národných rečí iných, jej stačí, keď sa znalosť maďarskej reči bude šíriť medzi inorečpvými obyvateľmi Uhorska. K takejto asimilačnej politike chýbal vtedy predovšetkým predpoklad ideologický. Chýbal jej však niemenej (na rozdiel od germanizácie, kde nemecká reč podmaňovala si duše i vlivom svojej kultúrnej prevahy, a to najviac práve koncom XVIII. a poč. XIX. stor.) i predpoklad kultúrny. Nemožno snáď uviesť lepšieho a pádnejšieho dokladu pre tento náš názor, než okolnosť, že výrazy Hungarus, Germanus, môžu ešte vždy znamenať i človeka maďarsky a nemecky len znajúceho, nielen Nemca alebo Maďara. Podobne výrazy Hungaro-Germanus, Hungaro-Slavus, Hungaro-Germano-Slavus, Slavo-Hungarus. Sám Bernolák hovorí v predmluve k svojmu Slováru o „štvorjazyčných" Slovákoch.[28]
Povedané platí vo zvýšenej miere pre nemaďarských členov výsadného národa. V debatách s ich strany sa stále poukazuje (voči širšiemu programu maďarizačnému, uvedenému vyše), že pravým cieľom horlenia pre maďarčinu je len to, aby verejné veci boly pojednávané maďarsky. Nemožno vraj ani len myslieť na to, aby všetky národy boly nútené hovoriť jednou rečou. I nemaďarský ľud musí mať možnosť naučiť sa veciam, potrebným k duchovnému a svetskému životu svojou rečou.[29]Prívrženci týchto názorov najdú sa však aj v radách maďarských.
Jesliže však už nemaďarskí (tedy predovšetkým slovenskí) a dokonca i niektorí maďarskí výsadní členovia národa uhorského, ktorí s úmyslom súhlasili, chápali maďarizáciu v tejto dobe v tomto smysle, je ťažko predpokladať o Bernolákovi, ktorý, hoc pôvodom sám zeman, pracoval po celý svoj život v prospech zveľadenia reči slovenskej, že by ju chápal v smysle slovenskému národu menej priaznivom. Vo svojej závadnej vete užíva predsa výslovne obrat, svedčiaci v prospech tohoto výkladu: „Keď všetkým Slovákom (Slavianom) Pannonie bude uhorská reč známa, bude Uhorsko (možno nazvať) z väčšej časti (skutočne) uhorským."
A že ide o oboznamovanie Slovákov s maďarčinou za tým účelom, aby sa stali schopnými zastávať verejné úrady, hovorí v predchodiacej časti tohoto odstavca výslovne.[30] Vysvetľuje tedy Bernolák pravý smysel svojho výroku sám dostatočne a úplne súhlasne s ideológiou doby s počiatku XIX. st., takže keby sme už inak neboli presvedčení, že i tento závadný odstavec písal Bernolák, maly by sme v tejto okolnosti nový doklad pre tento svoj názor. Odstavec tento mohol byť písaný len v dobe uvedenej, v dôsledku toho tedy len a len Bernolákom samým. Roku 1826 vyjadrovať sa podobne by už sotva bolo možné. Ideológia bola už v podstate iná!
Výrazom tejto pokročilejšej ideológie je Palkovičov maďarský preklad závadného miesta latinskej predmluvy Bernolákovej. Preklad je síce voľný, ale za to vystihuje smyseľ miesta správne, pravda nie bez podľahnutia vyspelejšej maďarizačnej ideológii svojej doby. Pri tom všetkom ani do formulácie Palkovičovej nie je možno vkladať viac, než bolo vo formulácii Bernolákovej. Ani o Palkovičovi nebudeme predsa predpokladať, že by bol chcel Slovákov pomaďarčiť. I on mal na mysli len cieľ, dať Slovákom pomôcku pri učení sa maďarčine. Svojou voľnou formuláciou však značne prispel k tomu, že sa na Bernoláka vrhal a vrhá stien maďarónstva.
Pravda, nechtiac a nevdojak tým, že rázom svojej formulácie sviedol jej vykladačov z radov pokolenia, podliehajúceho už žhavej ideológii národnostnej z doby vyvinutého dualizmu a maďarizmu, ktorí, neznajúc už myšlienkovej náplne prvej štvrti XIX. storočia, vkladali a vnášali do slov Palkovičových horúce cítenie svojej doby, ohlasy bojov, ichž boli účastníkmi. Snáď aj touto okolnosťou môžeme si vysvetliť fakt, iste zaujímavý, že súčasníci, Šafárikom a Hollým (1826) počínajúc, tedy tí, ktorých sa nebezpečie Bernolákom údajne podporované, týkalo predovšetkým, nevideli — znajúc a cítiac jeho pravý a skutočný smysel — v uvedenom mieste nič závadného, a že narazili naň až zástupci generácie s konca storočia (1894 a n. )[31]
Týmto spôsobom — nie tedy tým, že predmluvu napísal alebo ju doplnil — stal sa Palkovič — nechtiac a nevdojak — príčinou tieňov, vrhaných na dielo Bernolákovo. Príčinou, pravda, len nepriamou a vinou tých, ktorí naraziac na uvedené miesto predmluvy Bernolákovej, nenamáhali sa s interpretáciou jej latinskej pôvodiny — hoc ju mnohí z nich s veľkým postojom učeneckým doslova citovali — ale opierali sa pohodlne o maďarský (nie práve šťastný) preklad Palkovičov, ktorý prekladali ďalej, zatemniac jeho pravý smysel anachronistický ešte vinterpretovaním (denacionalizačnej) ideológie svojej doby.[32] Že by Bernolák alebo i Palkovič uvedeným miestom boli chceli kryť svoje priame zámery proti nevraživosti maďarskej alebo získať si ich blahosklonnosť, nepokladám za pravdepodobné. Skôr sa mi zdá pravdepodobným, ak už chceli niekoho týmto svojím miestom získať, boli to neuvedomelí alebo vlažní Slováci, ktorých chceli privábiť k pestovaniu slovenčiny i poukazom na zisk, ktorý z toho budú mať pre uplatnenie sa v praktickom živote.[33] Dokladov na podobné prúdy medzi Slovákmi, zvlášť zemanmi, máme z tejto i pozdejšej doby až dosť.[34]

V.
Týmto, a jedine len týmto spôsobom môžeme a smieme vykladať uvedené sporné miesto v predmluve Bernolákovho Slovára. V tomto úsudku nás len utvrdiť môže opätovný odkaz na Bernolákovo rovnoprávnostné hľadisko v rečovej otázke uhorskej. Človek, stojaci tak rozhodne na Bélovom vlasteneckom stanovisku rečovej rovnoprávnosti v Uhorsku, nemohol písať dielo, aby jednu z týchto rečí pomáhal vyhubiť. V tomto je tedy Bernolákova obranná sila. Ale v tomto je súčasne aj jeho slabosť. Bélovo rovnoprávnostné hľadisko, tak časové v polovici XVIII. storočia, bolo už počiatkom storočia XIX. viac-rnenej anachronizmom. Je to hľadisko rovnoprávnosti pasívnej, negatívnej, nakoľko znamenalo zväčša len rovnoprávnosť väčšej-menšej zanedbanosti jednotlivých ľudových rečí vedľa vládnucej a honosnej latiny, pred ktorou sa v úcte korili učení i neučení, mocní i nevládni. Prednosť maďarčiny bola viac-tmenej len ideologická. Táto rovnoprávnosť bola koncom XVIII. storočia porušená, aspoň postulatívne, v prospech maďarčiny, ktorá má časom nahradiť latinu. Dôsledné prebudovanie rovnoprávnosti v novom aktívnom a pozitívnom smysle slova by bolo vyžadovalo, aby na jej miesto nastúpily dotiaľ negatívne rovnoprávne nelatinské reči všetky. Tu sa však uplatňuje latentné dotiaľ prednostné postavenie maďarčiny a na miesto latiny dostáva sa len reč táto. Za vlády latiny, kým váha a dôležitosť jednotlivých rečí uhorských záležala len na počte a dôstojnosti ľudí ich užívajúcich, záležalo urovnoprávnenie tej-ktorej reči len na príslušníkoch toho-ktorého národa, na ich vôli svoju reč užívať, ju vzdelávať a rozširovať, na faktoroch viac-menej spoločenských. Po porušení tejto rovnoprávnosti v prospech maďarčiny pomocou zákona, toto staršie čisté spoločenské a automatické, uplatňovanie rečovej rovnoprávnosti sa viac dariť nemôže. Je treba oň bojovať, ako sa o tom budú môcť a musieť presvedčiť pravda už i nástupci Bernolákovi, zbraňami podobnými, cestou zákonov. Tento súvis — zdá sa — neušiel životnosti Fándlyho, ktorý po prijatí dvoch prvých zákonov v prospech maďarčiny (1791, 1792) žiada a očakáva, že snem urobí obdobné opatrenia aj v prospech pestovania reči slovenskej.[35]
Bernolák nielen väčšou časťou svojho života, ale i koreňmi svojich názorov patrí do storočia XVIII. a ako Bélovec a dieťa XVIII. storočia podlieha ešte príliš negatívnemu pojmu rečovej a národnej rovnoprávností. Táto okolnosť, ako aj jeho väčšia srastenosť s ideológiou a s celým ovzduším zemianskeho národa uhorského (u Fándlyho sa to všetko neuplatňovalo v takej miere), zaviňuje, že zákonným vyrieknutím nástupníctva maďarčiny na miesto latiny, mnohé atribúty tejto druhej prenášajú sa mu do istej miery automaticky na prvú. Z toho pochodí v jeho ideológii istá duplicita, ktorá sa nám zreteľne javí aj v predmluve k jeho Slováru. Na maďarčinu hľadí jednak ako na rovnoprávneho člena rečovej obce uhorskej v smysle rovnoprávnosti Bélovskej, jednak musí v nej vidieť novú vládkyňu, chystajúcu sa nastúpiť na trón latiny. Aby postavil, aspoň teoreticky, na tento trón vedľa maďarčiny i slovenčinu, a snáď i uhorské reči ostané to mu nedovoľuje ani jeho zajatie v patriotickej ideológii XVIII. storočia, ani jeho verejnoprávna determinovanosť uhorská, v ktorej i rečová náležitosť národa pripínala sa k územnému a verejnoprávnemu sväzku a ktorá mu nedovolila podvihnúť sa k postulátu štátu viacrečového. Na vrub tejto determinovanosti treba pravdepodobne pripísať i okolnosť, že u neho pestovanie slovenčiny má účel predovšetkým ľudový, asi v tom rozsahu, ako sme to počuli vyše so strany zemänov na sneme. Aby sme boli spravedliví, musíme dodať, že nedostávalo sa mu, ako ani nikomu v tej dobe, hlavného predpokladu k tomuto kroku: útvaru národa v pomysle na štáte nezávislom, ktorý by mu bol umožnil dôsledne vybudovať nový pojem rovnoprávnosti, nový pojem uhorského patriotizmu. (I Fándly žiada len opatrenie v prospech pestovania slovenskej reči! [36]
Dobou, do ktorej bol zaradený, bolo mu dopriané klásť len základy k tomuto novému pojmu národa. Niet však pochyby, že aj tento jeho Bélovsky vyrovnaný postoj voči rečiam uhorským pôsobí nevdojak dojmom chladu (v srovnaní na pr. čo i len s Fándlym!) a usnadňuje vrhanie stienu na jeho národný charakter. Chýba mu opravdový zápal zástancov nového poriadku vecí, ktorý by ho čo i len pred možnosťou takéhoto upodozrievania uchránil.
Postavenie Bernolákovo v našom národnom vývoji je vôbec zvláštne. Jeho postava je typom charakteru prechodného, nie neobvyklého v obdobiach obrodzenských ani u iných národov. (Srovn. na pr. národný charakter Dobrovského, buditeľov okolo Starých Novín atď.). Väčšinou svojej bytosti väzia títo priekopníci v minulosti, a len na malú časť ich obrysov padajú červánky budúcnosti. Podobajú sa dolovateľom tunelu v poslednej fázi pred prerazením na druhú stranu.   Priechodnosť  charakteru   zvyšuje ešte i nejednotnosť zorného uhlu, s ktorého naň jednotliví jeho oceňovatelia pozerajú. Stúpenci slovenskej národnej samobytnosti, Fándlym a ostatnými členmi Bernolákovej družiny (na strane evanjelickej Štúrom) počínajúc, vidia v ňom zakladateľa a iniciátora nášho zvláštneho, autonómneho života národného. Zástanci ideového smeru československej národnej jednoty vidia v ňom prvého instaurátora rečovej a národnej odluky. Vecne je to v oboch prípadoch snáď tenže pochod, mení sa len zorný uhol. Vezmeme-li však v úvahu vec po stránke ideove-vývojovej z koreňa, dáme viac za pravdu smeru druhému, aspoň po stránke ideologickej v tom smysle, že Bernolák je viac formálnym kodifikátorom, dovŕšiteľom rečovej dezintegrácie československej, než ohnivým Jánom Krstiteľom nového pohybu národného.
Bernolák takmer celým svojím založením, ako sme videli, väzí v minulosti, jeho tvár je obrátená viac k storočiu XVIII. než k storočiu XIX. S perspektívy veľmi-ceľmi vysokej je skôr posledným článkom v reťazi tých národných mužov, ktorí, štvrtým storočím počínajúc (Ulfilas) prekladajú Písmo Sväté do barbarských rečí ľudových, než počínajúcim článkom v reťazi obrodzenskej. Jeho kodifikácia rečová má, ako to sám v predmluve k svojej Etymologii priznáva, za účel, stanoviť pravidlá spisovnej reči slovenskej (výsledku to postupného odlišovacieho vývoja od Čechov, determinovaného predovšetkým postupujúcou štátnou integráciou uhorskou a nedostatočným uplatnením sa determinácie československej u katolíckej časti Slovákov v minulosti), aby do nej mohly byť preložené Knihy Sväté, v nej vydávané piesne a modlitby pre ľud a snáď napísané aj knihy pre jeho iné náboženské a svetské potreby. Len k tomuto jeho základnému charakteru „stredovekému" pristupujú paprsky nového obdobia snáh osvietenských a obrodzenských. Osvietenstvo a z neho vzrastajúce hnutie obrodné spoluurčujú jelio odhodlanie siahnuť po domácom ľudovom nárečí.Prvé svojou složkou demokratickou a osvetovou.
I reč ľudu je treba vzdelávať, abymohol ňou byť vzdelávaný ľud, hodnota ktorého, predovšetkým vlivom osvietensky-absolutistického militarizmu štátneho, rastie. V tomto ohľade nesporne najväčší význam pre počin  Bernolákov mala kultúrna politika osvieteného absolutizmu, predovšetkým však príkaz Jozefa II., že chovanci kňazských seminárov musia byť vzdelaní i v ľudových rečiach.[37] Druhé svojím buditeľským ovzduším, ženúcim v rozpuk i závitky dosiaľ nevyvinuté na strane človečenstva, v neposlednej rade však i príkladom obdobných hnutí u národov ostatných. I Bernolák snaží sa vzdelať reč slovenskú tak, aby mohla dôstojne zápasiť s národnými rečami ostatnými. Vidí však v nej len nástroj, a to ani nie nástroj v smysle vtedy pokrokovom na šírenie osvety medzi ľudom, ale len na vyhovenie jeho náboženským potrebám a na umožnenie občianskeho styku.
Prvá časť programu je dedictvom Máčajovým, oživovaným modernými prúdmi osvietenskými a obrodzenskými. (Tu nie je možno nevšimnúť si, ako vliv týchto dvoch súčasných prúdov v diele Bernolákovom je čím ďalej, tým menší.)
Druhá je odkazom Bélovým, udržovaným živým Bernolákovým patriotizmom uhorským, na strane jednej, nie menej živým jeho cítením slovenským na strane druhej. I odtiaľto ten určitý, humanistický, chcete-li Bélovský chlad, ktorý zo slov Bernolákových, pre slovenčinu a slovenský národ ináče hoc ako lichotivých, vanie. Stačí srovnať Bernoláka s Fándlym a jeho apoštolským zápalom a horlivosťou, aby sme si názorne vedeli predstaviť rozdiel medzi Bernolákom a ozajstným typom buditeľským. No, i takto pripadá Bernolákovi zásluha, že vytvoril pre buditeľskú generáciu katolícku nástroj. Fándlyho zásluhou je, že tento chladný nástroj ohriaľ, že vlial do neho život a ducha a urobil z neho teplý nástroj národnej osvety. Básnické posvätenie a pomazanie dal mu konečne Hollý. Vlastným a skutočným pokračovateľom a dovŕšiteľom diela a úmyslov. Bernolákových nie je však ani jedon ani druhý, ale kanovník Palkovič a jeho Písmo Sväté! Posledné ohnivo vo vývojovej reťazi, začínajúcej Máčajom.

---

Poznámky:
[1] Obranu Bernolákovu viď tamže od Osvalda (str. 77).
[2] Časti Dejín 1890 o Bernolákovi vyšly obšírnejšie už v SP, 1890, no o závadnom mieste niet zmienky ani tuná.
[3] II. 243: „Předmluva nás poučuje, že „Slovár" vznikl, aby vyhověl dávné potřebě praktické; aby slovenštinu, která do r. 1787 zhola byla zanedbávana, vytříbil a ustálil zejzména tím, že jí očistí od živlu českých, polských a cizomluvův; a posléze, aby Slovákům byl pohodlným mostem — k maďarčine, kterou uhorský snem r. 1792 prohlásil za řeč úřední... Takového samovomého podruží dospělo hnutí, jehož první popudy směřovaly k literárnímu a jazykovému osamostatnení katolických Slováků
[4] Ako jedinú pozitívnu oporu svojho názoru, pokiaľ ide o Bajzu, uvádza Pražák údajné členstvo Bajzovo v Maď. Akadémii (1830), ktorá hodnosť vzhľadom na dosť bezvýznamnú literárnu činnosť Bajzovu (k tomu ešte slovenskú), bola vraj ,,asi udělena za zásluhy jiné" (l. c., 133). Nás Bajza členom Maďarskej Akadémie nikdy nebol. Ide tu o zámenu s Jozefom Bajzom (*1804), maďarským básnikom a zakladateľom maďarskej vedeckej kritiky literárnej. Práve tak pomýlená je interpretácia Horányiho výroku, prevzatého ináče z predmluvy Bernolákovej Dissertácie, že Bernolák k svojmu počinu bol privedený povzbudzovaním radou a autoritou učených mužov, v ten smysel, že „Bernolák k slovenčine sáhl vlivem i cizím" (str. 144), pri čom myslí na vliv maďarský.
[5] Vlčkovho názoru prid´ŕža sa i Kálal (Slov. v č. škole 1914, str. 127); Chaloupecký (Dvě úvahy, ČČH, 1920, 235, aj zvl. otisk, tu str. 21); Weingart (Příspevky, 55) a iní.
[6] Sl. P. 1897, 552 n.: Staré Noviny — Bernolák.
[7] Sl. P. 1907, 117: Príspevky a doplnky k životopisom slov. spisovateľov. 1. Bernolák-Kopitar. Ďalší doklad podobného rázu   (germnnofilské miesta v prosbe maď. literátov o povolenie maď. novín z r. 1785) uvádza (z Marczaliho) Baník: Slovenská reč a jej... vývoj. (Pamätnica Tatrana z r. 1923. str. 75. pozn. 1).
[8] Památka slávneho dne narození Jeho Osvícenosti  Alexandra Rudnayho z Rudna i Divácké Nové Vsi ... dne 4. ríjna roku 1824 obnovená a slavená od jeho ctitelů Slováků. V Budíně v Kr. unív. tiskárně. Báseň hovorí významne: „Živ buď Rudnay" zněly hlasy do oblaků, „Ty ozdoba vlasti, Ty Sláva Slováků!" Rudnayho životopis viď v Sokole, II. 99 a 122.
[9] Srovn. jeho článok: "Fándli a Palkovič" v Sl. P. 1926, č. 5 a v diele „O Slovákoch", str. 68. Tu dodáva ešte — ale proti sebe samému — svedectvo M. Veselovského, že repertorium (VI. sv. B. Slovára) sostavíl Palkovič a — podľa Škultétyho napísal i predmluvu (tedy celú, nielen inkriminovaný passus).
[10]Literárne Listy III. (1893), str. 76

[11] Srovn. kan. vizitáciu z r. 1811 (Lit. Listy, III. 18-19) a podobne aj v Praefatii, str. XIII.

[12] Autorstvo i maďarských značení pripisuje Bernolákovy aj Hollý, teda osoba iste dobre informovaná, vo svojej oslavnej básni zo septembra 1826, ktorá mala prijsť na koniec Slovára. (Srovn. Lit. Listy, III, 85 r. 209 a 217.)

[13]Literárne Listy III. (1893), str. 76
[14] Lombardini (SP. VIII. 57) píše o J. Palkovičovi: „Mal účasť i pri slovníku Bernolákovom, ba ostatný diel skoro sám napísal".

[15] Počet písaných hárkov udáva Bernolák r. 1808 na 1523, o toľkože hárkoch hovorí aj v predmluve: ďalší dôkaz, že predmluva je z tejto doby, a od Bernoláka.

[16] Palkovičovo autorstvo 6. sv. potvrdzuje výslovne škultétym citované svedectvo Veselovského, ďalej taktiež výslovne sám Šafárik (Geschichte, 1926, str. 393).

[17]V tento smysel svedčí však aj sám titul repetoria: Repertorium Lexici... a A Bernolák .... elaborati.
[18] V tom, že dal pred 6. sv. maď. predmluvu a že na prvé miesto položil repertorium maď. môžeme vidieť daň Palkovičovu zmeneným pomerom. Slová v Slováre nasledujú v tomto poradí: slovensky, latinsky, nemecky, maďarsky. keby maďarské značenia dodával Palkovič, bol by ich dal na prvé miesto, hneď za znenie slovenské.

[19]Treba rozumieť Uhorsko v užšom smysle slova, bez Sedmohradska a Horvatska.
[20]Slovár Bernolákov je tedy nie pokusom o dajaký vedecký slovník reči slovenskej, ale slovníkom praktickým. Preto odsudky, kritizujúce ho po stránke prvej
(Šafárik, Hattala, Weingart) sú pomýlené. Správne chápe ráz Slovára Vlček. Oprávnenejšie sú výtky Czambelove (Potreba nového slov. a maď. slovníka), že Slovník
je rozvláčny, že je v ňom mnoho zbytočných samozrejmostí atď., hoc ani tieto
výtky nemôžu byť na úkor slovnikárskej úrovní Bernolákovej, bo nedostatky,
Czambelom vytýkané, sú dôsledkom snahy, dať súčasne do rúk cudzích aj akúsi
praktickú príručku rečí slovenskej. Z toho tie rôzne obmeny a opakovania, obvyklé
a prípustné ínáče len v knihe cvičnej.

[21] Tedy nie aj v Horvatsku a Slavonsku. Bernolák tu nereflektuje na obsah zmieneného článku presne. 7. čl. 1792 ustanovuje len toľko, aby maďarská reč bola na vyšších a stredných śkolách v Uhorsku (užšom) predmetom riadnym, aby týmto spôsobom postupne dostávaly úrady len osoby, môžuce sa vykázať i vysvedčením znalosti maďarčiny.

[22]V nóte vypočítava svoje práce vydané tlačou
[23]V poznámke ubezpečuje čitateľa, že nehovorí tak preto, aby uviedol češtinu s rUśtinou a poľštinou najvzdelanejšiu to reč slaviansku, u Slovákov nenávisť. Chce len oddeliť tieto dve reči jednu od druhej, aby neboli proti mienke všetkých jazykozpytcov, aj českých, nevedome smiešované i naďalej
[24] Srovn. M. Hírmondó. 1782. str. 246—47. (Srovn. pozn. II. 273 môjho diela K počiatkom maďarizácie, I.)

[25] Kňazské štúdium Bernolákovo spadá do r. 1778—87, a to v Trnave, Viedni a Bratislave.

[26]Poukazom na logický súvis miesta argumentuje proti interpolačnej teórii už Weíngart (Příspěvky). Dôvod, že vec je písaná v prvej osobe, však neobstojí. Aj interpolátor mohol predsa (a musel) hovoriť v 1. osobe, keď celá táto časť predmluvy je v tejto osobe.
[27]Prvým maďarónom, ktorého sa mi z tejto príhany podarilo očistiť, je, ako je snáď dostatočne známo, M. Bél. (Srov. Prúdy 1928, str. 171 a n.)
[28] Srovn. na pr. Diaríum snemu z r. 1807, str. 530 (debata o maďarčine dňa 29 X.): „Tune saltem erit natio felix, si unam eandemque loquetur linguam." (Len vtedy bude národ šťastný, keď bude hovoriť jednou a touže rečou.) „Omnis natio suum habet idioma et absque hoc nec natio dici potest" (Každý národ má svoju reč, bez nej nebolo by ho ani možno nazvať národom.) Mnoho podobných dokladov máme zvl. z r. 1790

[28]K počiatkom maďarizácie, I. str. 64 a n. 231 a n.
[29] Diarium 1807, str. 451. (Z pôvodiny latinskej.) Maďarsky: ... hogy elegendöképen raegtaníthattak bennünket az nyelvben is való egyességre és mínden kitelhetóképen való osszekapcsoltatásra.

[30] Praefatio. V. pozn. a); „quadrilingui Slavi") = Slováci, znajúci 4 reči

[31] Diarium 1807, str. 530/31.
[32]Keby bolo úmyslom Bernolákovým niečo iného, nebol by začínal svoj Slovár znením slovenským, ale maďarským! Prepisoval ho sedemraz, mal tedy hojne príležitosti poradie zmeniť, Šíriť známosť maďarčiny chce Bernolák však len povedľa.
[33] Už prvý prekladateľ závadného miesta Vlček prekladá nie Bernoláka, ale Palkoviča. (Srovn. Dejiny č. lit II. 1, str. 319): až prý „každý uherský Slovák osvojí sí maďarštinu, za nedlouho ze všech strán zazní maďarské slovo.) Ostatní idú slepo za ním. Tak Škultéty (SP. 1897, str. 557 a 1907, str. 117—18): „Jesti maďarský jazyk bude známy každému slovenskému obyvateľovi Uhorska, onedlho v celej krajine všade bude sa ozývať maďarská reč"), hoc cituje v obidvoch prípadoch latinský odstavec celý: Pražák (145 a 147) cituje a prekladá lat. i maď. znenie; íYíikuša Mikuša (Rozvoj, II. č. 6, str. 8); "až bude každému uhorskému Slovákovi maďarská reč známa, zanedlho zo všetkých strán Uhorska zavzníe maďarské slovo"), cituje tiež Iat. odstavec celý.

[34] Takto som vysvetľoval a doložil i germanofílské miesta Starých Novín. (Srovn. K poč. maďarizácie I, pozn. VI. 26

[35]Srovn. len ich akýsi súhrn; Apologiu Ondříslava z Pravdomluvnic (Andreja Šoltýsa) z r. 1841
[36] Compendiata historia, str. 204—208.
[37] K počiatkom maďarizácie, str. 325 u pozn. V. 181