Kniha týždňa: Kateřina Lišková, Sexual Liberation, Socialist Style: Communist Czechoslovakia and the Science of Desire, 1945–1989 (Cambridge University Press 2018)

Úvod knihy predstavuje dva protichodné prístupy k sexualite a vzťahom muža a ženy v socialistickom Československu. V päťdesiatych rokoch sa presadzovala vízia rovnosti medzi mužmi a ženami, ktorá sa mala prejavovať aj v intímnych vzťahoch. Sex bol chápaný ako prirodzený priestor pre rovnosť a vzájomné spoznávanie sa, podporovaný legislatívou aj kolektívnym životným štýlom. Naopak v období normalizácie po roku 1968 sa ujal prístup, podľa ktorého mali byť muži nadradení a ženy sa mali sústrediť na materstvo a úlohu poslušných manželiek. Sexualita sa mala podriadiť rodine ako základnej jednotke spoločnosti. Konklúziou úvodu je, že príbeh sexuálnej emancipácie vo východnej Európe sa odlišoval od západného vývoja, pretože v Československu sa formoval prostredníctvom odborníkov a štátu, nie prostredníctvom spoločenských hnutí zdola.

Prvá kapitola s názvom Zásadné zmeny v sexualite v stredovýchodnej Európe (Sweeping Changes in Sexuality across East Central Europe) sa venuje obdobiu pred komunizmom a následnému obratu po nástupe komunistickej moci. Predvojnové a povojnové rodinné modely boli stále tradičné, no komunisti urobili zo sexuality súčasť socialistického projektu. Zásadným krokom bolo legislatívne zrovnoprávnenie manželov, rozšírenie vzdelania a zamestnania pre ženy. Sexualita sa stala verejnou témou, ktorú mal štát regulovať. Postupne však niektoré socialistické krajiny začali ustupovať od pôvodnej rovnostnej rétoriky, pretože sa obávali narušenia stability rodiny. Hlavná myšlienka kapitoly je, že sexualita sa stala politickou otázkou, pričom jej význam bol úzko previazaný s ideológiou. Konklúzia ukazuje, že už od začiatku sa miešali emancipačné snahy so štátnou kontrolou.

Druhá kapitola s názvom Verejná rodina: kolektivizovaná rovnosť v dlhých päťdesiatych rokoch (The Public Family: Collectivized Equality in the Long 1950s) skúma obdobie po vojne a počas päťdesiatych rokov. Pretrvávali ešte eugenické a tradičné rodinné predstavy, no po nástupe komunistov nastala zásadná zmena. Manželstvo sa prezentovalo ako zväzok rovnoprávnych partnerov, pričom práca žien v zamestnaní mala zabezpečiť ich rovnoprávne postavenie. V realite sa však ukazovalo, že rovnosť nebola naplnená, čo dokazovali aj početné rozvody. Intimita a láska ustupovali formálnym záväzkom. Legalizácia interrupcií znamenala, že odborníci – lekári a demografi – získali silný vplyv na populáciu. Hlavná myšlienka kapitoly je, že štát chcel pretvoriť rodinu na základ rovnoprávnosti a zároveň ju využíval na kontrolu populácie. Konklúziou je, že tento experiment síce priniesol niektoré črty emancipácie, ale narazil na limity v praktickom živote ľudí.

Tretia kapitola nesie názov Ženský orgazmus: od liečby neplodnosti k manažovaniu rozkoše (The Female Orgasm: From Treating Infertility to Managing Pleasure). V raných päťdesiatych rokoch bol ženský orgazmus skúmaný najmä z hľadiska plodnosti, teda ako biologická nevyhnutnosť pre úspešné počatie. Koncom desaťročia sa však začal prezentovať ako prejav rovnosti medzi pohlaviami a ako súčasť harmonického manželstva. V šesťdesiatych rokoch prebiehala debata, či je orgazmus biologicky alebo sociálne podmienený, a odborníci hľadali kompromis medzi oboma vysvetleniami. V sedemdesiatych rokoch sa do popredia dostávali sexuálne techniky a praktické návody, ktoré sa šírili cez príručky a poradenstvo. V osemdesiatych rokoch sa síce sex stal otvorenejšou témou, ale hrozilo, že sa zredukuje na rutinnú povinnosť v manželstve, čo autorka nazýva rizikom „chladného sexu“. Hlavná myšlienka kapitoly je, že diskurz o ženskom orgazme odrážal meniace sa politické a spoločenské priority. Konklúziou je, že namiesto autentického oslobodenia bol ženský pôžitok regulovaný a usmerňovaný podľa potrieb štátu a odborníkov.

Štvrtá kapitola má názov Privatizovaná rodina: atomizovaná hierarchia počas normalizácie (The Privatized Family: Atomized Hierarchy during Normalization). V raných šesťdesiatych rokoch ešte prebiehal stret medzi utopickou predstavou rovnosti a tradičnými hodnotami. V druhej polovici šesťdesiatych rokov sa pripravovali nové politiky, ktoré sa po roku 1968 pretavili do normalizačného diskurzu. Manželstvo sa začalo prezentovať ako úspešné iba vtedy, keď muž stojí nad ženou, a láska ako základ vzťahu bola odsunutá nabok. Rozvody odhaľovali emocionálne odcudzenie, nespokojnosť v sexualite a zníženú vážnosť manželstva. Štát reagoval vznikom manželského poradenstva a rodičovských kurzov, ktoré mali rodiny stabilizovať, no v skutočnosti upevňovali patriarchálnu hierarchiu. Hlavná myšlienka kapitoly je, že normalizácia znamenala návrat k súkromnej a hierarchickej rodine, kde sa stratila emancipácia. Konklúziou je, že rodinná politika sa stala nástrojom sociálnej kontroly, ktorá podriadila intímny život štátnym cieľom.

Piata kapitola s názvom Mužská deviácia: raz ich vidíš, inokedy nie (Male Deviance: Now You See Them, Now You Don’t) sa zaoberá postavením homosexuálov a iných sexuálnych menšín. V päťdesiatych rokoch bola homosexualita skôr neviditeľná téma, hoci formálne dekriminalizovaná. V sedemdesiatych rokoch sa homosexuáli začali viac objavovať v odborných diskusiách, no stále pod dozorom štátu a medicíny. Ich existencia bola vysvetľovaná buď sociálnymi, politickými alebo medicínskymi príčinami a sexológia sa postupne inštitucionalizovala ako veda, ktorá mala na tieto javy dozerať. Hlavná myšlienka kapitoly je, že viditeľnosť sexuálnych menšín bola regulovaná podľa politických potrieb a odborných rámcov. Konklúziou je, že hoci homosexualita nebola úplne vytlačená, jej existencia bola legitimizovaná len cez kontrolovaný diskurz expertov.

V závere autorka sumarizuje, že sexualita v Československu počas socializmu bola aktívne formovaná. V päťdesiatych rokoch priniesla politika nevídané prvky emancipácie, no tieto boli postupne vrátené a nahradené patriarchálnym modelom rodiny. Kniha zdôrazňuje, že najintímnejšie aspekty života boli formované prostredníctvom prepojenia štátu a expertov, čo predstavuje špecifický východoeurópsky model sexuálnej politiky. Konklúziou celej knihy je, že dejiny sexuality v Československu ukazujú, ako môže byť oslobodenie aj regulácia produktom štátnej politiky a vedeckých autorít, nie iba výsledkom spoločenských hnutí.

V knihe Kataríny Liškovej sa objavujú i témy nahoty, sexuálnej osvety a mediálneho zobrazovania sexuality a sú zasadené do širšieho kontextu politických a kultúrnych zmien. Od sedemdesiatych rokov sa diskurz o sexualite stal otvorenejší a objavovali sa aj veľmi konkrétne inštruktívne návody či dokonca ilustrácie sexuálnych pozícií a rady, ako riešiť „sexuálne dysfunkcie“ ako predčasná ejakulácia alebo absencia ženského orgazmu. V porovnaní so Západom sa to prejavovalo skôr v odborných a popularizačných textoch, ktoré mali legitimizáciu od štátu a expertov, než vo voľnom mediálnom priestore.
Sexuálna osveta na školách bola od šesťdesiatych rokov plánovaná ako súčasť „výchovy k manželstvu a rodičovstvu“. V roku 1966 sa dokonca v pôvodnom návrhu vládneho uznesenia objavilo aj slovo „sexuálna“, ale vo finálnej verzii bolo odstránené, čo naznačilo budúci smer – oficiálne sa mala podporovať rodina, nie sexualita ako téma sama osebe. Od sedemdesiatych rokov fungovala pri ministerstve špeciálna poradná komisia vedená sexológom Josefom Hynicom, ktorá riadila obsah rodičovskej výchovy. Na základných školách sa táto agenda začleňovala do vybraných predmetov, na stredných školách sa učili aj „domácnosť a rodina“. No samotná sexualita bola často odsúvaná do úzadia, až sa sexológovia ako Jaroslav Zvěřina alebo Radim Uzel v osemdesiatych rokoch sťažovali, že sexuálna výchova prakticky mizne zo školských osnov a nahrádza ju moralizujúca rodinná výchova.
Úlohu pri neoficiálnej sexualizácii mládežníckej kultúry zohrával aj pašovaný západonemecký časopis Bravo, ktorý popri reportážach o pop music prinášal „soft erotiku“ – fotografie či otvorenejšie články o telesnosti a vzťahoch. Pre československú mládež predstavoval alternatívny zdroj informácií, ktoré domáce mládežnícke časopisy pod prísnym dohľadom ideológie neposkytovali. Týmto spôsobom sa do socialistickej reality prenášal aj prvok konzumného Západu v miernej erotickej forme.
Porovnanie s Nemeckou demokratickou republikou a ďalšími socialistickými štátmi ukazuje, že vývoj nebol jednotný. V NDR sa otvorenejšia sexualita dostala do verejného priestoru až v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, napríklad prostredníctvom bestselleru sexológa Siegfrieda Schnabla *Mann und Frau intim*, ktorý sa stal základom sexuálnej osvety a propagoval sex pre potešenie, rovnoprávnosť pohlaví a kritiku rodovej nerovnosti. V Maďarsku sa v polovici sedemdesiatych rokov experimentovalo so sexuálnou výchovou v školách, kde sa otvorene hovorilo aj o masturbácii, čo by v Československu nebolo možné. V Poľsku sa viac presadzovala konzervatívna línia pod silným vplyvom katolicizmu, zatiaľ čo Rumunsko pod Ceaușescom zvolilo extrémne pronatalitnú politiku a úplne zakázalo interrupcie.
Celkovo teda kniha ukazuje, že v Československu bola sexualita v médiách a školách prítomná, ale vždy filtrovaná cez štátom určený rámec – oficiálne mala podporovať rodinu, manželstvo a materstvo. Nahota či otvorené sexuálne témy boli možné len tam, kde ich chránil odborný diskurz. Mladosť však hľadala doplnkové zdroje informácií v pašovaných časopisoch, a tak sa oficiálna a neoficiálna kultúra navzájom prelínali.

Prečítajte si tiež:
2024-10-23   Berlínsky zápisník: Diskusia o postavení žien v Nemecku pred a po zjednotení