Halucinácie na historické témy: Mariana Čengel Solčanská: Štúr (2026)
Oto Psenak 
26-01-18 
524 
Natočiť film o Ľudovítovi Štúrovi je skvelý nápad, veď mnohý by sa rád dozvedel pravdu o ikonickej figúre vpísanej do DNA slovenskej štátnosti. A mnohý by veľa dal za to, aby táto pravda nikdy nevyplávala na povrch a nevznikli praskliny na kánone. Nie nadarmo jedna z recenzentiek ako najväčśie poztitívum filmu vyzdvihla, že film nevykreslil Štúra ako geja... Autorka vo svojich minulých filmoch spracovala traumatické príbehy nedávnej minulosti - únos prezidentovho syna a vraždu svedka vo filme Únos či sexuálne zneužívanie drogovo závislých dievčat vo filme Sviňa. V oboch prípadoch režisérka pracovala s kolektívnou pamäťou, ktorá je ešte živá, bolestná a spoločensky zdieľaná. Divák vedel, čo je v stávke, a vedel aj to, prečo ho to má znepokojovať. Tentokrát - a naznačila to aj v predchádzajúcom filme Slúžka - však Solčanská siahla po historickej fantasy, ktorá sa dotýka samotného zakladateľského mýtu slovenského národného príbehu – o založení štátu ktorý nikto nechcel s vymyslenými dejinami, ktorým nikto nerozumie. Divák je prirodzene v napätí medzi tým, čo ho učili na dejepise a intuitíciou že to tak v skutočnosti nebolo. Práve toto napätie zrejme priťahuje do kín pomerne veľký počet divákov.
Režisérka spracovala tému znamenite, keď vyrozprávala fiktívny ľúbostný príbeh zasadený do historických kulís štyridsiatych rokov 19. storočia. Vymyslená exaltovaná vášeň Etelky Osztrolúczkej k hlavnému hrdinovi Ľudevítovi Štúrovi a pravdivé vykreslenie Štúrovho historicky doloženého chladne-asexuálneho správania sa k ženám, tvoria vnútorný konflikt na ktororm je zápletka postavená. Aby sa vôbec podarilo naplniť konvencie ľúbostného príbehu, film siaha po bizarnom riešení: do deja vstupuje slúžkin priateľ Vinco, ktorý svojej milej Katike poskytne priateľskú službu keď v prestrojení za Štúra konečne naplní platonickú lásku jej panej telesným splynutím, ktorého je „pravý“ hrdina neschopný alebo neochotný. Tento motív je síce formálne odvážny, no interpretačne rozpačitý – a bude zrejme aj dôvodom prečo film predsa len nebude povinným učivom na školách. Ďalším dôvodom bude frekventovaná maďarčina v dialógoch, ktorá by iba vniesla zmätok do hláv školákov.
Práve tu sa ukazuje premárnený potenciál filmu. Film mal dobrý potenciál porozprávať provokatívno-pravdivý príbeh rokov meruôsmych o luteránoch-smoliaroch ktorí zradili Kossuthovskú revolúciu a nedostali za to poriadne zaplatené. Pritom zjednotiac slovanské dialekty Horných Uhier, z čoho sa im neskôr už nepodarilo vycúvať, nechtiac odseparovali Slovákov od Čechov. To by bola skutočná senzácia a pritom svätá pravda o dejateľoch, ktorých posmrtne vyhlásili za géniov z dôvodu najvyššej núdze...
O reálnej histórii tých čias sa veľa nedozvieme a film je plný jazykových nedorozumení. Národovci vedú medzi sebou podivné dialógy dnešnou slovenčinou a potom recitujú svoje básne v akejsi inej reči ak nie rovno po česky. Divák sa nadchýňa plamennou rečou predstaviteľov Slovenskej národnej rady pred zhromaždenými dobrovoľníkmi a nevie že dej sa neodohráva na Slovensku ale vo Viedni a naverbovaní dobrovoľníci po slovensky nevedia. Rovnako ako ani Etelka by si Štúrov spis "Nárečia slovenskuo" neprečítala, keďže týmito nárečiami nehovorila a celá komunikácia i korešpondencia sa diali v nemčine.
Možno sa raz nájde figliar, ktorý celý film nechá predabovať do autentických jazykov jednotlivých aktérov a z tejto drámy vznikne náramná komédia... A v rovnakom kľúči by bolo možné pokračovať fiktívnym ľúbostným príbehom z iného slovenského povstania - láskou vášnivej Košičanky k Antonínovi Janouškovi v júni 1919.
Dielko by sa dalo azda najvýstižnejšie nazvať Halucináciami na historické témy: fiktívnym ľúbostným príbehom odohrávajúcim sa v kulisách vymyslených dejín. Je to film vizuálne kultivovaný, miestami provokatívny, no autorka vie, že kráča po mínovom poli, preto nadmieru opatrný. Namiesto radikálnej demontáže národného mýtu ponúka jeho estetizovanú reinterpretáciu a jazykové fígle, ktoré diváka skôr mätú než vedú k porozumeniu. Ak má slovenská kinematografia ambíciu skutočne sa vyrovnať so svojimi dejinami, bude musieť ísť ďalej než k halucináciám – smerom k triezvej, aj keď bolestivej historickej reflexii.
Skutočný príbeh Ľudovíta Štúra a rodiny Osztrolúczkych v korešpondencii Ľ. Štúra:
1850.09.26: Gejza Ostrolucký Ľudovítovi Štúrovi (Listy Ľudovíta Štúra III. Ed. J. Ambruš, VSAV Brat. 1960, s. 122)
1851.08.??: Ľudovít Štúr Alžbete Ostroluckej (Listy Ľudovíta Štúra II. 1844-1855, Ed. J. Ambruš, Vyd. SAV Brat. 1956, s. 251)
1852.01.26: Ľudovít Štúr Alžbete Ostroluckej (Listy Ľudovíta Štúra II. 1844-1855, Ed. J. Ambruš, Vyd. SAV Brat. 1956, s. 258)
1852.02.04: Ľudovít Štúr Alžbete Ostroluckej (Listy Ľudovíta Štúra II. 1844-1855, Ed. J. Ambruš, Vyd. SAV Brat. 1956, s. 262')